Příspěvky uživatele

< návrat zpět

TANEC MRTVÝCH, Rýdie + Mireldis 9

// Common forest

Tu bola taká zima! a bola čoraz neznesitelnejšia. Triasla som sa ako osika. Azzer tú zimu zrejme necítil, veď bol duch. A k tomu sme netušili, kde presne sa druidka nachádza. Len sme blúdili v tejto nehostinnej krajine. Mohla nám tá vlčica povedať, kde presnejšie sa nachádza. Ale zrejme toho o nej veľa nevedela. Ja som jej bola vďačná vôbec za takúto informáciu. Onedlho sme sa o druidkách dozvedeli niečo viac. Boli to vlčice spojené s prírodou, myslela som si. Kývla som hlavou a pustila sa do hľadania. Začala som vyhrabávať sneh a nájsť pod ním nejaké bylinky. Vrstva snehu naštastie nebola až tak veľká. A hľa, už som ich našla! Bol to rumaček. Ale už vytrhnutý. Už nerástol, takže tej druidke museli počas cesty vypadnúť. Usilovne som hrabala ďalej. Medzitým som zavolala na Rýdiu a Azzera. ,,Poďte za mnou!"
Tentokrát som tu už nenašla spadnuté bylinky, ale... stopy. Výborne. Viedli smerom ku... moru. Super. A tu som skončila. Kam teraz? Stopy sa stratili. A všade navôkol boli len traja sobi, ľadové kryhy a akési skaliská. Už som sa chcela vydať smerom k nim, ale všimla som si na jednej ľadovej kryhe kvet. Bol malý, ale bola to stopa. Vydýchla som a skočila na kryhu. Srdce mi divoko búšilo. Keby som teraz spadla... Vyskočila som na dalšiu kryhu, ale teraz to bolo len tak - tak. Tých krýh tam bolo veľa. Ale jedna bola problém. Bola dosť ďaleko od všetkých. Skočila som na dalšiu, dalšiu a dostala sa k tej problémovej. Prikrčila som sa a pripravila sa na další skok. Vyskočila som, ale čiastočne som skončila vo vode a čiastočne na kryhe. Nejak som sa na ňu vyškriabala a oklepala sa. Voda bola neskutočne ľadová. Zatla som zuby a pokračovala ďalej. Niekedy sa mi podarilo bezpečne pristáť, niekedy zase nie... ale podarilo sa mi to a ja som pristala na pevnej zemi. Avšak nebolo to med lízať. Ďalej už sa vrstva snehu zmenšovala a terén sa menil na ľad, preto sa mi niekedy šmýkalo. Mierila som ku ľadovej jaskyni. Vedela som, že je tam. Cítila som to. Obrátila som sa na tých dvoch, či za mnou idú.

10 kšm samozrejme na Mir a 2% do sily ďakujem :)

TANEC - Rýdie + Mireldis
8
Vlci mi neodpovedali. No začula som krik Rýdie a vydala sa za ním. Ja som v hľadaní vĺčaťa nebola úspešná, no zato ona áno. Našla ho, ako sa vystrašene schovávalo medzi koreňmi stromov. Chúďa, musel to byť pre neho hrozný zážitok. ,,Výborne, Rýdie," pochválila som ju a pousmiala sa. Avšak iba Azzer sa ho mohol dotknúť, pretože bol tiež duch. Prišla za nami aj jeho mama a poďakovala sa. Až teraz som si všimla, že namiesto hlavy mala len lebku. Toho malého mi prišlo opäť ľúto. Veď bol taký malý, a skončil vo svete mrtvých. Nezaslúžil si to, vyrastať v takomto prostredí. A kto vie, možno toto miesto nie je až také ponuré, ako sa zdá. Už sa chystala na odchod, no povedala nám jednu informáciu, ktorá úplne zmenila plán našej cesty. A toto, že v neďalekej zimnej krajine žije jedna druidka a možn nám pomôže. To ma potešilo. Vidíte, oplatí sa pomáhať! Poďakovala som sa jej za informáciu a ubrala sa smerom k zasneženému miestu. Začínalo sa čoraz viac ochladzovať. Ale vedela som, že ani tá nám nepomôže pre nič za nič. Cítila som, že nás čaká ešte dlhá cesta a ona nám stačiť nebude. Povzdychla som si a obrela sa. Vlčica aj z vĺčaťom už bola dávno preč. Obrátila som sa naspäť. Bola som zvedavá, čo bude tá druidka zač.

// ice world

TANEC - Rýdie + Mireldis
7
Vlk nám porozprával, prečo umrel.,, Och.. To ma mrzí, " úprimne som povedala. Musela to byť hrozné. Zomrieť, keď ste ešte pomerne mladý, máte partnera a vĺčatá. Určite to prišlo nečakane. Dúfala som, že takto nezomriem. Nepriala by som to nikomu. A preto takto kašľal. Asi sa toho zachrípnutého hlasu už nikdy nezbaví. Len ťa chce obmäkčiť. Chce, aby ste ho ľutovali, ozval sa otravný hlas v mojej hlave. Aj ten som zahnala. No ono to stále zostalo v mojom podvedomí a nechcelo mi to dať pokoj.
Pokračovali sme ďalej. Medzitým Azzer odpovedal Azzer na Rýdiynu otázku. Počúvala som ho aj ja. Tým vlkom, čo sa snažili dostať späť do sveta živých sa ani nečudujem. Vôbec. Komu by sa už páčilo na tomto mieste?
Sledovala som vlčicu, ktorá sa ocitla pred nami. Rýdie sa jej spýtala na naše duše. Ja by som to nerobila, pretože nevieš, čo je zač a ako bude reagovať. Naštastie nevyzerala byť zlá alebo nebezpečná. Naše duše nevidela. To mi bolo jasné. Ale ona stratila svoje vĺča. Musela som jej pomôcť. ,,Pokúsim sa nájsť ho," riekla som a pustila sa do práce. V tomto svete asi veľa vĺčat nebude, nie? Rozhliadala som sa okolo a pohľadom hľadala nejaké vĺča. Blúdila som lesom. ,,Haló, vy všetci! Nevideli ste tu na okolí potulovať sa nejaké vĺča?" spýtala som sa náhodných vlkov.

TANEC - Rýdie + Mireldis
6
Azzer sa opäť pokúsil o úsmev, načo som sa pousmiala aj ja. Lenže tu sa skrátka usmievať nedalo. Nemala som na to náladu.
Azzer zaze zachrapčal. Ako keby silou mocou chcel niečo vykašľať. ,,Prečo tak kašleš?" ustarostene som sa ho opýtala. A ktomu sa ešte neustále obzeral. Ako by sa bál, že nás niekto sleduje. Celé ma to začínalo znepokojovať.
Odrazu sa do mňa vliala odhodlanosť a odvaha. Pridala som do kroku. Urobím všetko pre to, aby sme našli svoje duše. Vpred ma poháňala aj predstava, že keby sme neuspeli, zostali by sme tu naveky. A to som si nevedela predstaviť. Nechcela som skončiť tu. Ešte na to bolo skoro. Síce tak či tak tu raz skončím.
,,A kam nás vlastne vedieš?" spýtala som sa. Nechcela som vykračovať za cudzím vlkom, ktorého nepoznám a ešte ani neviem, kam nás vedie. Kľudne to mohla byť pasť. Možno on mohol byť tým zlým. Mohla to byť len pretvárka. Zavrtela som hlavou, aby som odohnala tie nepríjemné myšlienky. Čo iné nám zostávalo? A nevyzeral nijako nebezpečne, naopak. Avšak stále som sa snažila sa mať na pozore. Veď som v ríši mrtvých...
A vôbec, súviseli tý cudzinci s týmto svetom? Niekoľko minút som si s tým lámala hlavu, no na nič som neprišla. Pokračovala som v chôdzi. Zrazu sme uvideli vlčicu, ktorá niečo šepkla. Chvíľu som rozmýšľala, čo urobiť. Napokon som sa rozhodla ju len ticho sledovať.

TANEC MRTVÝCH - Rýdie + Mireldis
5

Vlkove slová ma už teraz neutešovali, ba naopak. Každá jeho veta mi zhoršovala náladu. Takže ak nenájdeme svoje duše, zostaneme tu naveky... super. Musíme sa poponáhľať. Rýdie sa ku mne priklonila a niečo mi zašepkala. ,,Vyzerá to tak. Ale prečo by to robil, to netuším," odpovedala som hnedej vlčici. Vyzerala byť rovnako vydesená, ako som bola ja. Ale prečo sa to muselo stať práve nám? Čo sme komu urobili?
Už sme tu neboli sami, vynorilo sa pred nami množstvo vlkov. Mrtvých vlkov. Aj keby sa nám podarilo naše duše zachrániť, tak či tak, keď raz zomriem, tu raz skončím. Najradšej by som bola, ak by som sa tu nikdy neocitla a nevedela, čo ma čaká po smrti. Alebo na to zabudla.
Vlk pokračoval ďalej v rozprávaní a ja som ho pozorne počúvala. Jeho hlas bol dosť chrapľavý, čo mu asi bolo? Celkovo vyzeral dosť unavene. Že vraj je sprievodca týmto svetom. Teraz som sa tomu ani nečudovala, veď predstavte si, neustále niekto zomrie, takže neustále musí niekoho doprevádzať svetom mrtvých. Bola som zaňho vďačná, pretože kto vie, čo by sme si počali, ak by tu nebol on. Uviazli by sme tu naveky.
Po jeho slovách som sa musela zamyslieť. Tak čo ak je tu viac živých vlkov? A navyše... aj on niekedy musel byť živý, nie? Ako by sa tu potom dostal?
Predstavil sa nám a n ásledne sa na nás pousmial. Úsmev som mu oplatila. ,,Teší ma, Azzer. Ja som Mireldis," odvetila som a pozrela sa na Rýdiu.

TANEC MRTVÝCH - Rýdie + Mireldis
4
To, čo nám povedal vlk, ma veľmi nepotešilo. No jeho šepot ma aj upokojoval. Takže ame v ríši mrtvých. A ako sa stadiaľ dostaneme? Pravdepodobne to ani on nevedel. Vyzeral byť unavený. Bola som mu vďačná, že nám takto pomohol, inak by sme navždy uviazli v tom tuneli. Informoval nás, že my zrejme ešte mŕtve niesme. To bola jediná dobrá zpráva. Ale keby sme v tomto svete uviazli, tak by sme sa mŕtvymi možno stalo. Tá predstava ma desila. No verila som, že všetko sa na dobré obráti. Pretože ak budeš nyslieť na zlé veci, tým ich len privoláš.
Na jeho slovách bolo zvláštne to, že pritom neotváral ústa. Akoby nám to hovoril priamo do hlavy. Teda neviem, ako to Rýdie videla, ale som si istá, že presne tak, ako ja. Pri jeho dalších slovách mi prebehol po chrbte mráz. Toto už neboli utešujúce slová.Ale čo? Čo nám zobral? Otvorila som ústa, no nakoniec ich zavrela. Nechcela som sa toľko vypytovať. Ani on nemohol všetko vedieť.,, Nájsť koho? " toto mi už nedalo a musela som sa opýtať. Chcrla som mať aspoň menší prehľad o tom, čo sa tu deje a čo budeme ďalej robiť.
No to už vykročil skrz les a nám neostalo nič iné, než len ho nasledovať. Bola tu celkom tma a on bol jediné svetlo, ktoré tu bolo. Ešte by ma zaujímalo, kam nás viedol?

TANEC MRTVÝCH - Rýdie + Mireldis
3

Išla som sa zblázniť. Piskľavo sa smial hlas za nami, ani neviem, komu patril. Ale zároveň nás aj utešoval ten šepot. Pridala som do kroku. Už sme takmer u východu! Musela som sa obzrieť, cítila som, že akoby to niekto hovoril za nami. No nikto iný tu okrem mňa, Rýdie a toho svetielkujúceho vlka nebol. A konečne to bolo tu. Ocitli sme sa u východu. Už len jeden krok a sme vonku. Koniec tejto nočnej mory. Pravdepodobne sa nám to len všetko snívalo. Nasala som čerstvý vzduch. Bola to príjemná zmena oproti tej hnilobe, nech sa radšej nikdy nedozviem, z čoho ten zápach bol a po čom sme stúpali. Onedlho sme boli obidve von. Vynoril sa pred nami les. No... nebol to ten, v ktorom sme boli. A navyše bolo všetko tak mrtve a vyschnuté, akoby tu dennodenne pražilo slnko. Takže ešte nie je koniec. A to ma sklamalo. Tak hlúpo som dúfala, že sa ocitneme opäť v tom lese, kde sme boli a spokojne by sme sa porozprávali. Ale to by bolo až príliš jednoduché, nie? A čo som akože čakala?
Medzitým som v húštinách zahliadla dve biele myši, ktoré spolu zápasili. Kto vie, o čo. Možno o jedlo. A to som si vedela predstaviť, niet divu, veď tu by ste žiadnu potravu nenašli. Obrátila som hlas na toho vlka. Istým spôsobom ma utešoval. Ale kľudne to mohla byť i pretvárka. Nemusel byť taký dobrý, ako sa zdal. Vtom som sa začala cítiť ľahučká ako pierko, akoby som nič nevážilo. To ma dosť znepokojovalo... čo keď sa aj z nás stali duše? Nervózne som sa pozrela na Rýdiu. Napokon som to nevydržala a spýtala sa: ,,Vie mi niekto vysvetliť, čo sa to tu deje?" neviem, či ten vlk vie hovoriť, ale skúsim.

TANEC MRTVÝCH - Rýdie+Mireldis
2


Ako som sa tak ku tomu svetlu približovala, ono sa začínalo vzdiaľovať. Nevzdávala som to a bežala som za ním aj naďalej. Bola to naša jediná nádej. Nútilo nás nasledovať ho. Cestu nám mierne sťažovala hlina, ktorá sa nám lepila na labky. Ani nechcem vedieť, čo v bej bolo.
Striedali sa v nás dve pocity. Okrem kľudu sme pociťovali aj úzkosť a k tomu tu ešte bola neskutočná zima. Ani to nás nezastavilo. Keby sme svetielko nenasledovali, tak by sme sa pravdepodopne stadiaľ už nikdy nedostali. Zatiaľ čo sme neúnavne nasledovali svetlo, všimli sme si vlka, vyzeral byť mohutný. No... bol mŕtvy. Podobalo sa to na dušu. Tak počkať, takže sme mŕtve aj my? A vtedy mi to doplo. Čo keď sme sa ocitli v ríši mrtvých? Takže aj z nás boli duše! Bolo to desivé, ale zároveň mi to nedávalo zmysel, stále som netušila, ako sne sa tu mohli ocitnúť. Ale ako sme mohli potom zomrieť? Žeby sme sa otrávili tými bobuľami? No ale Rýdie tie bobule ešte nestihla zjesť... Mala som veľa otázok, no žiadne odpovede.
A zase. Ten hnusný smiech. Nenávidela som ho. Vtom sa tam ozýval aj další šepot, no nepatril svetielku. Duša. Ako som si myslela. Sme medzi mŕtvymi.
Vyzeralo to, že sa toto všetko končí. Konečne východ! Rozbehla som sa smerom k nemu. Zalial ma pocit útechy. Tu sa to končí... Alebo nie?

TANEC MRTVÝCH - Rýdie a Mireldis
Post číslo 1

Spokojne som sa rozvaľovala pod kríkom, keď mi do ňufáka udrel známy pach. Zavetrila som znovu a snažila sa rozpoznať, čí je. Veď to je... Rýdie! Fíha, nečakala som, že ju stretnem tak skoro. Ihneď som sa mala lepšie. ,,Ahoj... to ani ja," povedala som a usmiala sa na ňu. Keď mi položila otázku, posadila som sa a popremýšľala. ,,Zajace? Nie, vyzerá to, že tu veľa zveri nie je. Aj ja by som si dala nejakého zajaca pod zub, ale vyzerá to, že tu ani jedného z nich nenájdeš," informovala som ju a vzápätí dodala: ,,Ale je tu plno ovocia," utešila som ju a kývla smerom ku kríku, z ktorého som nedávno jedla.
Chcela som jej ponúknuť jednu bobuľu, ale zrazu sa to celé zvrtlo a ja už ani neviem ako, ale ležali sme vedľa seba v úplnej tme, a uši nám pílil ostrý smiech. Pichalo ma v hrudníku, cítila som, ako mi srdce ide vyskočiť z tela. Netušila som, čo sa deje, všetko sa to udialo príliš rýchlo, neviem opísať ten pocit. Onedlho už všetko ustalo. Avšak to, čo sa dialo teraz, bolo ešte horšie. Všade okolo som cítila hnusný zápach hniloby, ktorý úplne prekryl pach Rýdie. A bola som si istá, že to cítila i ona. Neviem, či je niečo smradľavejšie, ako toto. A to nebolo všetko - boli sme uväznené. Najprv tí cudzinci, a teraz toto. A to som sa už chcela vrátiť ku svorke.
A potom ten tajomný šepot. Dôverovala som mu, chcela som ísť za ním. Náhle sa pred nami zjavilo svetielko. Niečo ma k nemu ťahalo. ,,Rýdie, poď," zašepkala som a opatrne sa približovala ku žiari. Bola som pri ňom čoraz bližšie a bližšie...

Ďakujem za akciu i za odmeny :)

10% do lovu prosím
kšm a mince samozrejme pripísať

celkový počet mojich bodov: 37
vyberám si 3x 1 labku do vzduchu( čiže odčítam 30, zostane mi 7 bodov)
1 minca- za 5 bodov(ostanú mi už iba 2 body) no a tie 2 bodíky už nechám prepadnúť

Spolu pripísať:
10% do lovu
3 labky do vzduchu
3 mince
30 KŠM

Dík :D

Zapsáno

// zlatý les - cez tichú zátoku a zauberwald

Spomalila som a o chvíľu už len stála a rozhliadala sa. Aj tento les bol krásny, síce keď nebolo veľmi slnečné počasie. Pofukoval studený vietor a bolo zamračené, vyzeralo, že čochvíľa sa začne dážď. Nevyzeralo to na nejakú veľkú búrku, ale učite trochu poprší. Treba si rýchle niečo uloviť, dokým nezačne pršať, prebehlo mi v hlave. Alebo si niečo odthnúť. Podišla som ku jednému keru a odthrhla si niekoľko bobuliek. Vedela som, že tieto niesú jedovaté, pretože som ich už raz mala.
Stromy tu boli riedke a nevyzeralo to na veľký les. To bola pre mňa výhoda, pretože korisť sa mi tu len tak ľahko nestratí. Síce, v tých kríkoch by aj mohla... ale to nebolo až tak veĺkou prekážkou. Otázkou bolo, či tu bude dostatok zveri. No pochybujem ,keďže stromy sú tu riedke. Ale stále tu boli lesné plody. Aj z tých sa dá najesť.
Keď som dojedla, spokojne som sa vyvalila na chrbát a odpočívala. Mala som v pláne sa vrátiť ku svorke. úprimne, moc často som sa tam nezdržiavala, ale chcela som to napraviť.

// mangrovy( cez bažiny a pláž)

Labky ma zaviedli presne tam, kam som chcela - späť ku svorke. Keď som dorazila na hranice územia, zastavila som sa obrátila sa iným smerom. Ťahalo ma to preč. Akoby ma niekto ovládal. Z toho, čo sa stalo, som bola trochu mimo.
Mierila som von z lesa. Ešte som sa zastavila pri potôčiku, a napila sa z neho. Už by si to aj chcelo niečo uloviť... kedy som si naposledy dala nejakého zajaca? Zavetrila som. Okrem zajačieho pachu som zacítila aj vlčí pach. A veľmi čerstvý. Dokonca až dve. Nie, štyri. Dosť sa mi to plietlo s členmi zlatej. No to teraz bolo jedno.
Chvíľu mi trvalo, než som našla nejakého zajaca, ale podarilo sa. Zanedlho som už naňho číhala prikrčená a skrytá vo vysokej tráve. Odrazila som sa od zeme a pristála na pevnej zemi tesne vedľa zajaca, ktorý mi nanešťastie utiekol. Okamžite som vyštartovla za ním. Nakoniec som predsa len mala štastie - ukázalo sa, že to nebol až tak rýchly zajac. Zachvíľu som si ho poležiačky vychutnávala.
Další zajac mi už naozaj robil problém. Nejako som ho chytila, ale vyšmyokl sa mi z láb a medzi tými stromami sa mi úplne stratil. Tak s potravou skúsim štastie inde.

//common forest, cez tichú zátoku a zauberwald

// camp

Vlk mi ani nestihol odpovedať, a už niekto hlasito zakričal ,,nie". A potom bolo ticho. No ani to sa dlho neudržalo, pretože ktovie z kam sa na nás vyrútila obrovská vlna a brala so sebou všetko navôkol. Len pokoj, len pokoj, hovorila som si v duchu. Lenže tu sa jednoducho zachovať pokoj nedalo, mohla som i umrieť. Začala som sa sústrediť na plávanie a pohľadom som hľadala raneného vka. No stratil sa. Mohla som ho aj prehliadnuť.
Po chvíli som to vzdala, nebolo po ňom ani stopy, rovnako ani po tiare a devaruovi. Celé to netrvalo dlho a vlna nás vyplavila späť do bažín. Nevládne som tam ležala a vykašľávala vodu z pľúc. Ostatní vlci na tom neboli o nič lepšie, ako ja. Vstala som, podišla o kus ďalej od iných vlkov a oklepala sa. Vedela som, že som mohla dopadnúť o dosť horšie, keby som nevedela plávať, utopila by som sa. Porozhliadla som sa a opäť sa snažila nájsť toho vlka. Ani teraz som nedopadla úspešne. Pomalým krokom som sa prechádzala pomedzi vlkov. Už som tu nemala čo robiť. Smutným krokom som kráčala preč z tohto miesta. Bola som naštvaná na samú seba, nedokázala som mu pomôcť.

// zlatý les (cez bažiny a pláž)

Random vlk

Moje štúchnutie pomohlo a vlk sa okamžite prebral. Vyzeral zdesene, a úplne som ho chápala. Kto už by bol pokojný po tom, čo sa ocitol niekde úplne inde a s cudzím vlkom?
Počkala som, až kým sa ukľudní. Presne tie otázky, ktoré mi dal, som od neho aj čakala. Najprv som sa pousmiala a potom odpovedala. ,,Som Mireldis. Videla som ťa bezvládne ležať na zemi, tak sa ťa pokúsim ošetriť. Musela som s tebou zájsť niekam do kľudu, veď nemôžem ťa ošetrovať na bojisku," pomaly som dopovedala a sledovala ho. Bolo jasne vidieť, že si sadol z bolesťou. ,,Ukáž, čo ťa bolí?" ustarostene som sa ho spýtala a pokračovala v obviazovaní. Keď bolo hotovo, sadla som si od neho o kus ďalej a prezrela si ho. Chýbal mu prívesok... zvláštne. Všimla som si, že takmer každý vlk tu mal nejaký prívesok - či už náramok alebo náhrdelník. No tento vlk ho nemal. Ale to teraz nebolo podstatné.