Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Hlasím sa

<<Mäkká pláž

Viem, že prísť na toto miesto bola riadna hlúposť. A tento pocit som nadobúdala čoraz viac, pretože práve sa spustil prudký dážď, takže do blata som sa zabárala ešte viac. Samozrejme snažila som si dávať pozor, no niekedy sa to proste nedalo a ja som sa prepadla tak, že laby som si zašpinila asi tak do polovice. Ale čosi ma sem ťahalo... A ja som neúnavne pokračovala ďalej.
Akonáhle som zbadala dalších troch vlkov, zastavila som. Tá hnedá vlčica mi niekoho pripomínala. Kto to môže byť?
Chvíľu som nad tým dumala a len tam tak stála, zatiaľ čo mi dážď máčal kožuch. Zatriasla som hlavou a nechala to tak, no predsa som nad tým chvíľkami rozmýšľala, zatiaľ čo si vyhľadala nejaký dobrý strom a pod neho sa ukryla pred lejakom.
Cítila som, že sa niečo zlé deje. A bola som si istá, že toto už žiaden mylný pocit nebol. Osud vie, prečo ma sem priviedol.

<<Územie zlatej(cez zlatý les)

Stromy postupne riedli a zachvíľu moje labky dopadali na mäkkučký piesok. More, pláž, tieto miesta milujem. Naneštastie fúkal jemný, no zato dosť chladný vietor a bolo zamračené, takže nebolo ideálne počasie na kúpanie. Napriek tomu som pristúpila k vode a nechala, nech mi umyje labky. S tím počasím ma to celkom mrzelo, keby nefúkal vietor a pražilo by slnko, bolo by to tu ako v raji. Ale nič sa nedalo robiť, bol koniec leta, nastala jeseň.
Pokračovala som ďalej smerom na východ, hlavou som mala otočenú k moru. Kto vie, čo je na druhej strane mora..., prebehlo mi v hlave.
Začala som sa opäť sústrediť na to, čo je predo mnou. Táto pláž už končila a v diaľke boli... bažiny. Tieto miesta som nemala moc v láske. Ale čosi ma tam ťahalo. Moja zvedavosť zvíťazila a ja som sa k tomu odpornému miestu približovala čoraz viac.

>>Bažiny

<<Zlatý les

Vynorila som sa spoza stromov a rozhliadla sa. Bola tu Barnatt, modrý vlk s žltými znakmi, malé vĺčatá... Tak počkať, to sú vĺčatá Barnatt? Nevedela som, že má malé. A potom akýsi... čudný vlci. Ako keby tu ani nepatrili, a prišli z úplne iného sveta. Zakrútila som hlavou. Zase si niečo vymýšľaš, ozvalo sa mi v hlave.
Ticho som pozorovala ich rozhovor. Nezdalo sa mi, že by sa niečo dialo, ale moc sa mi to nepozdáválo. Zo samej zvedavosti som pristúpila o trochu bližšie. Povzdychla som si. Bol to len mylný pocit. Už som sa chcela otočiť naspäť, no nakoniec som si sadla a ticho ich pozorovala.
Nechcela som, aby si mysleli že odposlúchavam ich rozhovor, tak som sa zvrtla na päte a namierila si to smerom na juh. Sama som nevedela, prečo som sa vybrala týmto smerom. Čosi ma tam ťahalo. Veď aj tak sa od Zlatej príliš nevzdialim.

>>Mäkká pláž

Ahoj, rada by som sa uchádzala o druhý, starší charakter(pretože mladšieho asi nedostanem). Nuž, pol roka tu ešte niesom, ale druhú podmienku splňujem - 70 herných postov už nahraných mám, ak dobre počítam. Aj si myslím, že som celkom aktívna, do akcií sa zapájam a posty píšem celkom často, a keď som dlhšiu dobu žiaden nenapísala, bola som zaseknutá v hre. Posty nemám práve najdlhšie, pravda, ale snažím sa! V trpgčkách som ešte len začiatočník :)
Vopreď ďakujem za povolenie ❤

// červená lúka( cez snežné tesáky a bull meadow)

Portál ma preniesol ku tým snežným horám, ktoré som len v rýchlosti obišla a dostala sa na trávnaté pláne, ktoré som tiež len rýchlym krokom prebehla a mierila ku Zlatému lesu. Ani tu som nešla pomalým krokom, síce áno, stále som to tu mohla obdivovať, ale najprv som musela späť do svorky. Vyzeralo to, že nikto tu nie je.
Preskočila som potôčik, ale aj tak som sa dotkla labkami vody. Počas cesty sa mi na nich lepilo blato a špina. To mi bolo jedno, veď potom si ich umyjem.
Najprv som si myslela, že som zablúdila, pretože pachy zlatej sa strácali. Nakoniec som zamierila iným, tentokrát správnym smerom a všetko sa vyriešilo. Zachvíľu som dorazila do cieľa.

// uzemie zlatej

Akonáhle som položila otázku Unnagi, ptepadol ma divný pocit. Pocit, že sa deje niečo zlé v Zlatej svorke. Nutkalo ma to z tadiaľto odísť a skontrolovať, či je všetko v poriadku. Presne takto sa musel cítiť Aetas... To ma len usvedčilo o tom, že sa naozaj niečo deje. Chvíľu som tam stála, no nakoniec som to nevydržala a rozbehla sa smerom k portálu. ,, Prepáč, unnagi, ale ja musím ísť. Prepadol ma čudný pocit, že sa deje niečo zlé. Tak snáď sa ešte niekedy uvidíme! " s týmito slovami som sa posledný krát obzrela a skočila do portálu. Mohla som len dúfať, že je všetko v poriadku.

>>Zlatý les(cez snežné tesáky a bull meadow)

Hlásim Mir ❤
A poprosila by som o odpojenie z hry s Unnagi

Vlčica sa predstavila pod menom Unnagi. Potom sa ku mne o kus priblížila. To bolo dobré znamenie, možno sa nás prestáva báť. Zastrihala som ušami. Unnagi zrazu vypustila z úst mnoho otázok.To som nečakala, veď pred chvíľou sa nám ledva pozdravila. Vyzerala smelšia. ,,Áno, je to portál. Vedie ku jedným horám. Nie nie, prečo by to malo bolieť? A či je to tam bezpečné... no, skôr nie ako áno. Vieš, kľudne ta to môže teleportovať aj na samý vrchol hory. Nevyznám sa v tom" pokúsila som sa odpovedať na všetky jej otázky. A čo to ešte hovorila? Spomínala kvety. ,,Neviem, pravdepodobne tam nerastú. Ešte som to nepreskúmala. Aj ja mám rada kvety, zvlášť tie voňavé" po chvíle som odpovedala aj na jej dalšie otázky.
Na dalšie jej slová som len kývla hlavou. Mne osobne včely nevadili. Väčšinou som ich ignorovala. Ale motýľov mám aj celkom rada. Má pravdu, sú zaujímaví. Chvíľku som ju nechala tak, pozorovala motýľa tak som ju nechcela vyrušovať. Ja som sa motýľov už napozerala dosť. ,,Počúvaj... ty si odtiaľto alebo si prišla z inej krajiny?" opatrne som jej položila aj ja otázku. Medzitým som zaregistrovala dalšie, nové pachy. Jeden z nich sa už pomaly vytrácal.

Zavetrila som a ucítila pach dalšieho neznámeho vlka. Ale sa nás tu nahromadilo. Ignorovala som ho, sústredila som sa len na Aetasa a čiernu vlčicu.
No vlčica pred nami nebola jediná, čo je nervózna. Aetas vyzeral akosi ustarostene. Z jeho výrazu som usúdila že niečo nieje v poriadku. Ani som sa nestihla spýtať a sám nám povedal že čo sa deje.,, Oh, chápem. Len bež" prikývla som. Úplne som ho chápala. Keby som sa ja ocitla v takej situácii, tiež by som okamžite bežala k partnerovi. Sledovala som ho ako odchádza. Akonáhle už Aetas zmizol, otočila som pohľad na vydesenú vlčicu. Pousmiala som sa. S tým mojim úsmevom som sa snažila nevyzerať nejako falošne alebo zákerne, len by som ju ešte viac vydesila.
Hlavu som otočila k nebu. Bolo zamračené. V diaľke bolo vidieť pár tmavých mrakov. Nakoniec som si položila hlavu na labky a čakala na odpoveď vlčice. Dúfala som, že sa Aetasovi a jeho partnerke nič nestalo a celý ten zlý pocit bol len omyl.

Zoširoka som sa usmiala a otočila pohľad na vystrašenú vlčicu. ,,Presne tak," kývla som na súhlas, no nezdalo sa, že by sa vlčica po týchto slovách upokojila. Ľahla som si a posunula sa o trochu bližšie k vlčici, no nie až príliš, určite by bola ešte viac nervóznejšia.
Vlčica nechápala, že ako sme sa tu mohli len tak z ničoho nič ocitnúť. Možno bola vydesená z toho. ,,Portál nás tu preniesol...," Odpovedala som,ale Aetas už začal hovoriť skôr,tak som stíchla. ,,Ja som Mireldis a tuto Aetas," predstavila som nás a neprestávala sa usmievať. ,,A ako sa voláš ty,ak sa môžem spýtať?" opatrne som sa opýtala.
Vtom neďaleko nás som cítila ďalšie dva pachy. Vstala som a rozhliada sa,no nikoho som nevidela. Ale cítila som, že tu niekto okrem nás je,a to práve teraz. Späť som si sadla a ignorovala ich.

,, Áno, presne tak, portál. Je to super vec, že? " pousmiala som sa. Bola som si istá, že takýchto portálov sa tu nachádza oveľa viac. Ale nie vždy nás mohol preniesť na bezpečné miesto ako je táto lúka. Kľudne sme mohli skončiť uprostred púšte. Ale hlavné bolo, že sa nám nič nestalo, tak som to nechala tak.
,, Nie nie, rada by som zostala s tebou, ak ti to nevadí" riekla som. Bolo fajn sa takto prechádzať s Aetasom, samotným alfom Zlatej svorky. A predsa, svorka nebola úplne bez dozoru. Bola tam Barnatt, ktorá sa určite o svorku dobre postará.
Započula som Aetasa, ako niekomu zdraví. Zrejme tu ešte niekto je. Otočila som sa a uvidela čiernu vlčicu, ktorá vyzerala akosi... vystrašene.,, Ahoj" ticho som sa pozdravila, usmiala sa a prišla ku nej bližšie. Vôbec nevyzerala nebezpečne, práve naopak.

<<snežné tesáky

Spolu s Aetasom sme sa ocitli na lúke. Lúke plnej vlčích makov. Hneď som vedela, že kde som bola. Presne tu som sa spoznala s Rýdiou, tou malou hnedou vlčicou. Kto vie kde teraz je, pomyslela som si. ,, Aetas? Ja to tu poznám. Stretla som sa tu s jednou vlčicou" oznámila som mu. Poobzerala som sa okolo seba. Malé jazierko tu stále bolo, no smädná som nebola, pila som nedávno. Bolo to tu naozaj krásne. A potom mi konečne docvaklo, že čo je vlastne tá vec, ktorá nás tu doniesla. To bol ten portál, o ktorom mi hovorila Rýdie. Parádna vecička.
Od našej svorky sme už boli dosť ďaleko.,, Asi by sme sa už mali vrátiť, nemyslíš?" opýtala som sa. Niežeby som sa chcela vrátiť späť, to nie, len asi by sme sa nemali tak vzdiaľovať od svorky.

<<Bull Meadow cez mlžné pláne

Všade pred nami bola hmla a nevidelo sa mi práve najlepšie. No nebolo to až tak strašné, že sme nevideli ani na jeden krok. Takže tu žila tá svorka. Nechápem, ako to tu vydržali. Toto nebolo práve najlepšie miesto na usídlenie. Aspoň podľa mňa. No neviem neviem, či by som sa k nim pridala. A kto vie čo sa s nimi vlastne stalo. Naozaj ma to zaujímalo. No pravdepodobne to nikdy nezistím...
Pousmiala som sa na Aetasa a kráčala ďalej. Hmla už postupne ustupovala a neďaleko nás sa týčili vysoké hory, ktorých vrcholy boli zasnežené. Ale boli fakt vysoké a nebezpečné. Takže cez ne sa nedostaneme, trochu som spomalila.,, Počkaj... Áno, vidím. No netuším čo to je" odvetila som. Pomaly, krôk po krôčku som k tomu kráčala bližšie a bližšie. No Aetas odrazu zmizol. Porozhliadla som sa, no on nikde. Kam len mohol zmiznúť? Priblížila som sa ešte viac k tej veci a potom som už aj ja zmizla.

>>červená lúka

<<Zlatá svorka cez Zlatý les

,,Mhm" prikývla som. Ticho som ho počúvala a pozerala sa pred seba. Za nami v diaľke sa črtali nejaké hory, ale bolo ich slabo vidno. Mierili sme práve k nim. Potom mi Aetas zodpovedal moju otázku. Že vraj tu jedna bola, na týchto plániach. No rozpadla sa alebo sa presťahovala. Škoda. O dalšej nevedel. Čakala som že mi povie viac, ale veď nikto nie je vševediaci.
Kráčala som ďalej a radšej už bola ticho. Rozhliadla som sa okolo seba. Tieto pláne boli naozaj rozľahlé, ako keby nemali konca kraja. Na juho - západe bol náš Zlatý les a vedľa neho riečka. Mohla som toho ešte veľa opisovať. Už sme sa blížili ku koncu. Pred nami sa začala objavovať hmla.

>>snežné tesáky cez Mlžné pláne