Příspěvky uživatele

< návrat zpět

- všetky tri labky do ohňa
- zľavu do svätyne
- a z poukazov špeciálnu mágiu

Ďakujem za doposiaľ najlepšiu týmovanú a odmeny

Zapsáno

Meno:Mireldis
glow up: kožuch a prívesky
preferencia:prirodzené farby, možno s jemným nádychom do tých neprirodzených
nechcem:výrazné ružové, fialové a ostatné ostré farby, klikyháky na srsti ako mám teraz na vzhľade...

//Tichá zátoka

Hneď po príchode do lesa ma čakalo prekvapenie. Po pár krokoch som uvidela známeho šedého vlka, ktorý mi pred istou dobou zmenil farbu srsti. Veľa kamienkov som tu v lese nenašla, takže som počítala s tým, že nič veľké nekúpim, čo mi však nejako veľmi nevadilo. Pozdravila som obchodníka a popýtala ho o vylepšenie mágie - svetla na maximum. Bol ochotný ako zvyčajne, dal mi vypiť jeden zo svojich elixírov a ja som hneď pocítila nával sily vo mne. Zostali mi zvyšné kamienky, ktoré som taktiež využila pri kúpe prívesku. Vysvetlil mi aj jeho účinok. Vraj ma to premiestni kamkoľvek, kde som ešte nebola. Narozdiel od iných sa mi to zdalo celkom užitočné, preto bol za chvíľu môj. Odzdravila som a pobrala sa preč, pričom si obzerala kamienok na šnúrke v tvare slzy.
Túlala som sa v lese s nastraženými ušami pre prípadných cudzincov, no v lese bolo ticho ako vždy. Čo sa týkalo pachov, nič zvláštne som necítila. Ani zo svorky neprichádzal nejaký hluk.
Večer vystriedala pokojná noc a s ňou hviezdna obloha. Keďže spánok neprichádzal, rozhodla som sa namiesto spánku ju sledovať...možno až dokým nezaspím. Usadila som sa veľmi poblízko hraníc svorky. Prichádzali odtiaľ len tlmené hlasy.
Čím dlhšie čas plynul, tým viac som nadobúdala  dojem, že už nezaspím a ležanie mi bolo skôr nepríjemné. Vstala som a bezcieľne sa prechádzala okolo hraníc, aby som sa trochu zamestnala. Na žiadneho cudzinca som však nenarazila, ani na zver, ktorá by sa mohla túlať okolo. Takéto pokojné to tu bolo asi aj vždy. Šla som teda preskúmať okolie.

//Mlžné pláne

NÁKUP:
Stav účtu: 1501 kšm, 29 rubínov, 34 mincí
Kupujem: 9, 10 level do mágie svetla - spolu 250 kšm, voľný slot 100 kšm, blúdivec(24.9.21 Ahvaryan poučil Mireldis o rumnenke vlčej)
- blúdivec zakresliť, s Barnatt som hovorila
Celková cena: 350 kšm
Stav účtu po nákupe: 1151 kšm, 29 rubínov, 34 mincí

Schváleno

Zbehlo to rýchlo. Musela som odvracať zrak, pretože totem začínal žiariť. Tesne pred tým, než sme sa dostali ku portálu, sa žiariace slnko navrátilo na oblohu samo. Portál zmizol, prízraky zanedlho taktiež. Bolo dokonané. Mohla som si len voľne letieť po oblohe a užívať si výhľad, aký už pravdepodobne neuvidím. Čoskoro som však zostúpila dole ako vlčica a rozhliadla sa. Videla som len Ceruma, ako sa rozpráva s neznámou vlčicou. Pred odchodom som venovala pár minút tomuto miestu, než som sa vybrala späť ku svorkovému lesu. Kto by to bol povedal, že moja vychádzka dopadne práve takto? Chcela som si vyvetrať hlavu, no toto ma skôr trochu viac zmiatlo než upokojilo myšlienky. Predsa som ale bola rada, že som zažila čo som zažila, lebo ma to veľa nestálo. Prišla som sem zbierať skúsenosti.
Ležala som na piesku na pokraji Zlatého lesa, dívala sa na more a užívala si posledné paprsky navráteného slnka. Upokojovalo ma to tak, že hlava mi klesala na zem, avšak do spania ma nebralo. Hoci to bolo príjemné, veľmi sa mi nepáčilo takéto vylihovanie. Prinútila som sa vstať a konečne zamieriť ku svorke, ako som mala v pláne.
//Zlatý les

Na Ceruma som nemusela čakať dlho, za pár sekúnd sme obaja v podobe sovy v pazúroch držali totem a trpezlivo sa ho snažili vyniesť ku portálu. ,,Dobre, tak keby niečo, povedz,"krátko som odvetila na Cerumovu poznámku o tom, že už môžeme rozprávať. Až teraz som si to v tom zhone všimla.
Peisia a Morpheus nám to s prízrakmi veľmi zľahčovali, no aj tak sme sa pritom zapotili. Aspoň metaforicky. Stále sme sa museli uhýbať ako prízrakom, tak i bleskom, ktoré boli aj nebezpečnejšie. Nanešťastie som ani nemohla používať mágiu, vďaka ktorej by sme to hravo zvládli, lenže o to asi išlo - aby sme to mali čo najnáročnejšie.
Blesk dopadol tesne pred nami a ja som sa trhla a totem len ako -tak udržala, no na oznamovanie nebol čas, mohla som len dúfať, že sa Cerum udrží tiež. Blesk predsa o sebe nedá vedieť, kde bude. Dobrá správa ale bola, že sme boli za polovicou cesty a pomaly, ale isto sme sa blížili ku cieľu. Veľmi ma vysiľovalo držať totem a ku tomu sa uhýbať bleskom a prízrakom. Blesk nás ešte nezasiahol, ale od duchov som bola pokúsaná slušne. Boli sme však tak blízko!

Získať druhý totem bolo podstatne ťažšie, no podarilo sa mi to. S pokúsanou nohou, ale na to som nehľadela. Chcela som byť čo najviac nápomocná, preto som zrakom pátrala po ďalších, chýbajúcich totemoch. Spočnými silami sa už však podarilo pozbierať všetkých päť totemov, ja už som len priniesla zvyšné dve na kopu. A tie na seba nedali čakať. Päť sa spojilo v jeden celý a vytvorili niečo ako totemové slnko, okolie sa pritom rozžiarilo. Pozorovala som nebo, na ktorom sa otváral portál a s ním prichádzali hromy a blesky búrky. Rovnako, ako som to vedela pri zbieraní totemov,i teraz mi bolo jasné, čo mám robiť . Slnko, ktoré sme tak na oblohe potrebovali, sme mali vyniesť  vysoko ku portálu. Priletela som ku totemu, chytila ho pazúrami a privolávala som na pomoc Ceruma, ani on by však nestačil. Prekážali nám blesky, ktorým sme sa museli uhnúť sami, no prízraky, s ktorými by sme už nevystačili bojovať, nám to nedovoľovali taktiež, preto sme boli odkazaní na pomoc Peisie a Morpheusa.

Rovnako ako aj mne, tak aj Cerumovi napadlo, že tie pierka tu majú zmysel a určite by nám mali nejako pomôcť, no nemali sme čas na premýšľanie o tom, ako. Ceruma napadlo použitie môjho svetla, ktoré by ho prípadne mohlo zničiť, no ja som si to nemyslela. Pripadal mi príliš....mocný na to, aby ho to moje svetlo porazilo, bola to však naša jediná nádej. Pozrela som sa na čierneho, Morpheusa, no ten bol vždy ticho. Pohľad som obrátila na tvora, ktorý sa na nás hnal - pripravovala som sa teda na to, že opäť vytvorím najsilnejšie svetlo, aké dokážem a minimálne sa ho pokúsim oslepiť. Nuž opäť sa namiesto stretu stalo niečo úplne iné. Tesne pred tým, než sa na nás vrhol, sa naše pierka rozžiarili zlatavým svetlom podobne ako moje, a mne sa vtedy len potvrdilo, že tie pierka naozaj neboli zbytočné a zároveň sa dostavila aj úľava, že sa tu nebudem musieť hrať s tou beštiou. Svetlo pominulo a my sme sa ocitli v podobe sovy pri Peisii a čiernemu vlkovi s modrými odznakmi. Peisia padala do akejsi jamy, všade sa to tu hemžilo prízrakmi a v neposlednom rade tu boli totemy, ktoré som musela zachrániť. Cerum spolu s Morpheusom sa pustili do záchrany Peisie, ja som šla pozbierať totemy, ktoré som videla. Jeden som stihla zachytiť presne pred tým, než spadol do jamy, o druhý som sa musela potrhať s prízrakom vĺčaťa.

Nečakala som, že sa mi bude Cerum, ako sa mi predstavil, ospravedlňovať, no celé mi to došlo. Nejako som sa nevhodne vyjadrila...,,Ale nie, to ma vôbec neurazilo. Len pobavilo,"odľahčene som povedala, aby nedošlo k tomu, že by si tí dvaja o mne utvorili úplne zlý obrázok. Napríklad že som vlčica s ňufákom vysoko, ktorá sa nejako urazí pre hlúpu prezývku. Nevedeli, ako ma mali nazvať, keďže som sa predstavila až teraz, čiže sa nič nedialo a bolo zbytočné ďalej to riešiť, lebo sme tu mali celkom iné problémy. Napríklad to, že aj keď sme mierili ku hudbe z diaľky a starosť o čierneho vlka bola zažehnaná, niečo sa začínalo diať. Keď prestal opakovať slová a gestá, otočila som sa rovnako ako Cerum. Sova zmizla a zanechala po sebe len dve pierka, jedno som si pritiahla ku seba a obzerala si ho. Vlk sa však začínal úplne meniť - hlavu neprirodzene vykrútil a telo sa mu podivne formovalo tak, že sa čím ďalej, tým viac prestal podobať normálnemu vlkovi, čo nám hneď dalo znamenie, že buď budeme musieť utekať alebo...bojovať. Len tieto jediné dve možnosti. Iné neexistovali. Ani jedna však nebola práve najlepšia. Útek? Vyzeralo to, že by nás dohnal už po zopár metroch. Boj?Na to boli zbytočné slová. Cerum a čierny neboli na tom o nič lepšie, než ja. ,,Keď som prišla na tieto ostrovy, taktiež som bola takto oslabnutá,"v rýchlosti som prehodila, čím som mu dala najavo, že mu verím. Veď som na tom bola podobne, síce som nikdy nebola žiadnou bojovníčkou, ale isté tréningy som mala. Teraz som na tom lepšie, ale nie natoľko, aby som preľstila toto stvorenie pred nami. S fyzickou silou toho veľa nezrobím, jediné, čo by mi mohlo pomôcť, sú mágie. Vietor a mágia svetla asi veľmi nezapôsobia, a aj keď áno, koľko energie by som musela spotrebovať na to, aby som ho vôbec oslabila? Takže na to zrejme trebalo ísť inak - taktikou. ,,Nepoteším vás, ale boj nie je moja silná stránka,"prehodila som, keďže sa zdalo, že sa spoliehajú na mňa. Lenže čo sme mohli urobiť uprostred piesku? Akurát tak mu hodiť piesok do tváre a utekať.
Stále som však musela rozmýšľať nad tou sovou. ,,Tá sova, kde zmizla, a prečo tu vôbec bola?"povedala som si pre seba, zaujímalo by ma však, čo si o tom myslia. Aký mala význam, keď zmizla a a nepomáhala tomu vlkovi, ak sa tak teraz dal nazvať? Možno som strácala čas rozmýšľaním nad nepodstatnými vecami a mala by som sa rovno pustiť do boja, ale snažila som sa chytiť hocičoho. Bola som však pripravená pre prípad, keby zaútočil hneď - vedela som vytvoriť štít, ktorý by nás nejako ochránil, no pravdepodobne dlho nevydržal.

Súhlasili zo mnou, za čo som bola rada. Bolo by trochu blbé, ak by sme sa mali rozdeľovať. Alebo by som musela ísť sama. Teda, v takom prípade by som nešla. Nie, že by som bola nejaký bojko, ale je príliš veľké riziko, aby som tam šla sama. Keby sa niečo stalo, ten druhý by to šiel oznámiť. Takto v troch to bolo samozrejme najlepšie.
Biely vlk sa na mňa otočil s otázkou, či je tu takýchto situácií veľa. Viac ma však prekvapilo jeho oslovenie. Stačí, že raz použiješ mágiu a máš prezývku... ,,Svetluška?"zazubila som sa. ,,Som Mireldis," predstavila som sa. Predsa by bolo trochu blbé, ak by ma celou cestou museli takto oslovovať. ,,Áno, je to tu plné magických zvláštností, bezpečných i nebezpečných, zdá sa. Už som sa tu raz dostala do 'iného' sveta. Niečo ako ríša mŕtvych,"porozprávala som im všetko, čo som vedela, keďže o tom chceli vedieť viac. Ani ja som tu však nebola príliš dlho. Stále tu toho bolo toľko, o čom som netušila.
,,Je to možné. Zatiaľ som o takom prípade nepočula, ale nedivila by som sa, keby to tak aj bolo. Je veľa možností, čo sa mohlo stať," odpovedala som na jeho druhú otázku, no to bolo všetko, čo som vedela povedať.

Zdalo sa, že obloha tmavne. Akoby nebola už predtým dosť temná, teraz bola ešte čiernejšia než noc. Vďaka tomu som poriadne nedovidela na záhadného vlka, ktorý sa ku nám približoval, čo ma trochu znepokojovalo. Netušila, som čo urobí - zaútočí, prehovorí alebo na nás privolá kto vie čo? Stalo sa však niečo úplne iné. Odpovedal nám jedným slovom, ktoré nám však nedalo odpoveď a ani s našimi otázkami nesúviselo. Čo bolo ešte čudnejšie, hovoril to stále dookola, rovnako to bolo aj s jeho mimikou a pohybmi. A vtedy sa vo mne zosilňoval pocit, že to nie je reálny vlk. Aspoň nie v tom normálnom zmysle slova. Alebo minimálne nikto, kto by nám pomohol alebo aspoň vysvetlil, čo sa deje. Preto som pokladala za zbytočné tu stáť - lenže čo ďalej v takejto tme? Už som nemala veľmi sily na rozdávanie, aby som celý čas svietila. A aj keď mala, chcela som si ju šetriť.
Na otázku čo ďalej sa nám dostala odpoveď vo forme melódie odniekiaľ prichádzajúcej. Než som sa za ňou vybrala, pozrela som sa na dvoch vlkov. ,,Pôjdeme tým smerom?"nerada by som sa totiž vydala sama. Jasné, že tam na nás bude číhať niečo iné, no aspoň by sme sa pohli ďalej. Predpokladala som však, že budú súhlasiť, preto som sa tam aj vydala.

Keď boli tvory preč, prestala som svietiť a čo najrýchlejšie, ako som po tomto vysilení dokázala, som sa ponáhľala po moste. Drevá sa mi však rozpadávali pod labkami a ja som sa ani nečudovala. Prekvapivo som však nepadala do vody, ale prúd vzduchu, ktorý som ani nestihla ovládnuť ma odhodil na vlka, ktorý sa snažil toho bieleho vyloviť z vody, no neúspešne. ,,Prepáč,"hoci som za to nemohla, bolo slušné sa ospravedlniť. Po páde som sa okamžite odtiahla. Nie som veľmi ťažká, ale aj tak to muselo bolieť. Ani som sa nestihla spýtať, či je v poriadku a tentoraz na mňa čakal vír, ktorý ma nemilosrdne sťahoval a ja som s tým nemohla urobiť vôbec nič. Tesne pred tým, než ma mal vír úplne stiahnuť, mi vlk, na ktorého som dopadla pomohol a tak som namiesto hlbiny vôd skončila živá na súši. Vykašliavala som slanú vodu, keď ma prerušil vlk, ktorý ma zachránil. ,,Milé, že sa staráš, ďakujem. A asi som." Skutočne, zachránil mňa aj toho bieleho vlka. Cítila som miernu previnilosť, že som musela byť zachráňovaná a nie naopak, ale mohla som za to?
Po chvíľku odpočinku ma zaujímalo, čo alebo kto vôbec to spôsobil. Že to bola mágia, možno z iného sveta mi bolo jasné, ale vždy tu musí byť niekto, kto to riadi, nie?
,,Nerob si starosti, je to v pohode,"pozrela som sa na bieleho, ktorý mi chcel ponúknuť pomoc.
Vedela som, že odpočinok nebude trvať dlho. Ja už som len bola zvedavá, aké prekvapenie to bude teraz. Našťastie to nebolo nič, pri čom by sme museli rýchlo konať. Zjavil sa nám čierny vlk so sovou na ramene. Konečne niekto, kto za tým stojí. Možno.Síce to môže byť ilúzia, ale za skúšku nič nedám. ,,Kto si?"ozvala som sa ku nemu ako prvá. Nič iné ma v ten moment nenapadlo, zaujímala ma jeho odpoveď. A či vôbec odpovie.

Postupne prichádzali ďalší a ďalší. Ja som sa ani nečudovala, tento hrom museli vlci počuť o niekoľko území odtiaľto. Nejakú chvíľu sa nič nedialo, len vlci medzi sebou prehodili pár slov. Nikto nevedel, o čo ide, teda až na jedného bieleho vlka, ktorý povedal čosi v zmysle, že ide o čiernu mágiu. Ja som bola ticho, pretože keď nemám čo povedať, držím jazyk za zubami. A v tejto situácii to presne tak bolo.
Len som to sledovala, až pokým sa to nezačalo dávať opäť do pohybu. Síra začínala byť čoraz viac neznesiteľnejšia a na brehu sa leskli kamienky. Minimálne mňa to lákalo, ale snažila som sa ovládať. Aj hlúpemu by došlo, že to nie je nič bezpečné. Traja vlci sa však ku nim priblížili viac, než mali a aj na to doplatili. Pretekajúca voda ich pohltila.
Tesne predtým, než sa to stalo ma však prekvapilo, keď ku mne prehovorila vlčica so slovami o mojom kožuchu. ,,Ďakujem za pochvalu,"mierne prekvapeným hlasom som odvetila. Samozrejme, milo prekvapeným, pretože som doposiaľ takúto pochvalu nedostala. Až teraz som si ju poriadne všimla, preto som ju ďalej sledovala. Spomenula svorku, a mne sa hneď rozsvietilo svetielko v hlave. ,,No áno, hneď v tomto lese je Zlatá svorka...mala by som im to oznámiť,"povedala som ticho, skôr len pre seba, no každý ma mohol započuť. Nevedela som však, či na svorkovom území bude Aetas, a naviac, neďaleko mňa sa vo vodnom víre unášali vlci! Nenávidela som svoju nerozhodnosť. Svorke oznámim potom, hrozba je zatiaľ len tu. Nateraz sme museli nejako zachrániť tých nešťastníkov, ktorých stiahol vír. V tejto panike mi však na rozum nič neprichádzalo.
Vlčica ma popchla, keď sme pred nami zjavil most a ja som s horúcou hlavou, ktorá sa mi snažila zmyslieť, ako by sme pomohli vlkom vo víre, bežala za ňou. Vyzeralo to, že ten most bola naša jediná nádej, keďže sme im nevedeli pomôcť. S mojim vetrom by som asi veľmi nepomohla, a svetlom taktiež nie. Jedine posvietiť na cestu, ale to by som si rýchlo minula energiu.
Ani most však nebola taká záchrana, ako som si myslela. Na konci na nás čakala tma, ktorá by mi i napriek nepríjemnému pocitu nevadila. Ako by vír nestačil, akonáhle sme sa dotkli mostu, vybrehli na nás tvory, ktoré som nevedela pomenovať a ani som na to nemala čas. Teraz sme museli zachraňovať vlastné krky. Keďže tu nebol žiaden čas na rozmýšľanie, prvý nápad musel byť uskutočnený, ak sme nechceli, aby bolo po nás. ,,Radšej sa na mňa nepozeraj!"skríkla som na vlčicu, pretože som nevedela, aké silné svetlo vytvorím a nechtiac by som mohla oslepiť aj ju. Rozsvietila som si odznaky najpálivejším svetlom, akým som vedela v nádeji, že to odohná tie temné tvory.

//územie Zlatej cez les

Bola som rada, že som sa opäť rozhodla vydať na cesty. Hoci svorka bola môj domov, nemohla som donekonečna v nej lenivo ležať. Už dlho sa mi nepodarilo zistiť nejakú zaujímavú, a hlavne prínosnú informáciu - to bola presne úloha prieskumníkov, teda aj moja. A čo by to mohlo byť? Nuž neviem, nejaký nový druh rastliny, nové miesto, možno sa porozprávať s vlkom, ktorý niečo vie? Nechala som to na náhodou, nevybrala som sa s jasným cieľom. Prekvapenie je vždy najlepšie. Ťahalo ma to však ku známej zátoke - asi preto, že som sa tam jednoducho cítila najlepšie. Možno tam na mňa čaká niečo neznáme?
Bola som tam ihneď. A veru, že ma čakalo prekvapenie. Ešte väčšie, než som si myslela. Na nezvyčajne tmavej a podivnej oblohe sa vynímali žiary. Netušila som, ako sa tu mohol zjaviť tak zaujímavý úkaz, ale prečo si nad tým lámať hlavu? Polárne žiary to určite neboli, keďže nie sme v polárnych oblastiach, napriek tomu na ne bol krásny a upokojujúci pohľad. Upokojujúci až dovtedy, kým neprišiel hlasný hrom. Ani som to nestihla všetko spracovať, a naskytol sa mi pohľad na to, ako žiary spolu vytvorili niečo ako portál. V tom okamihu mi bolo jasné, že niečo tajomné visí vo vzduchu a niečo mám očakávať. Chcela som prekvapenie, tak som ho dostala. Ale až takéto?
Nebola som tu sama. Dvaja neznámi vlci taktiež hľadeli na úkaz pred nami. Portál sa zavrel, no zanechal tu po sebe stopu v podobe víriacej vody a sírového smradu. Napätá som nehybne stála na mieste a ostražito sledovala miesto, kde sa niečo formovalo...

Prihlasujem sa s Mireldis, pokiaľ sú ešte voľné miesta

Prebudila som sa z ničotnej tmy. Vnímala som len svetlo odrážajúce sa od zlatých listov, rannú oblohu a pieseň vtákov. Celkom mi trvalo, kým som si spomenula, kde som, čo som a čo tu robím. Pretože som bola fakt mimo. A nestalo sa mi to po prvý krát. Jednoducho si ľahnem a pohltí ma čosi podobné spánku, bez toho, aby som o tom vedela. Znepokojovalo ma to, pretože som na to nevedela nájsť žiadnu odpoveď, ktorá by to vysvetľovala. Čosi vo mne ma však nútilo sa nad tým nezamýšľať a nerobiť si s tým starosti. Tieto myšlienky ma nakoniec prevládli a ja som vstala. Sústredila som sa pachy a okolité zvuky. Nikto okolo mňa nebol. Vo svorke už bolo dlhšie podivné ticho. Alebo sa niečo dialo, len ja som o tom nevedela. Ani táto myšlienka ma netešila. Nerada by som, aby to vyzeralo, že som na svorku zanevrela. Plán bol jasný, pôjdem skontrolovať situáciu - no najprv by sa mi hodilo vyvetrať si hlavu a prejsť sa do okolia. Pokračovať v preskúmavaní, ako som to robila doteraz. A možno by sa teraz zišlo zájsť ďalej.

//Tichá Zátoka cez Zlatý les