Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Snežné tesáky

Ako sme zostupovali z hôr, kde tu sa mi podšmykla labka a ja som musela hľadať balans, aby som nezletela na zem. Nechcela som si nabiť ňufák pred cudzincom, ešte by o mne stratil svoju mienku. Polemizovanie nad myšlienkou posúvania a menenia časových línií, dospelo k záveru. Bolo jasné, že pokiaľ by si vlk zahrával s tokom času, malo by to následky. Smrteľníci by nemali byť schopní meniť čas. Strihla som uchom. Už som videla na jazero, ku ktorému sme postupne zostupovali. "Násilníci a choré mysle sú však nevypočítateľní a ja mám rada kontrolu a predvídateľnosť. Chaos je podľa mojim informácii len zhluk vlkov, ktorí sa držia pokope no nemajú vlastné územie ani hierarchiu. Len svojich vodcov," riekla som na jeho otázku a zamyslela sa nad tým. Nie, určite neišlo o svorku. Ale viac info som o nich nevedela, keďže si to držali v tajnosti v tom ich kulte. "Môžeme ísť k Zlatej svorke, mala som v pláne k nim na jar vyraziť, teraz ešte musia mať starostí so zimou, prípadne vĺčatmi, tak ich nechcem priamo obťažovať," pritakala som a kývla hlavou, či môžeme vyraziť od jazera k les. Pomalými krokmi som sa vydala na hmlistú pláň, cez ktorú sme museli prejsť, ak sme sa chceli dostať k lesu.

//Hmlisté pláne

Slová, ktoré mi povedal, ma veľmi nepotešili. Cítila som s ním sprvu súcit, ale taktiež som nepatrila k vlkom, ktorí by sami niečím neprešli. Preto som len zo slušnosti na moment ostala v tichosti a prejavila mu tak trochu rešpektu. I pamiatke jeho potomkov. "Mrzí ma vaša strata. Ovládanie návratu času by sa niekedy hodilo, pravda," riekla som napokon a pousmiala sa. I mne by sa koľko ráz také cestovanie časom zišlo. Bohužiaľ to nebolo fér s prírodnými zákonmi. Azda preto sa to tak nepraktikovalo, ako som si ja predstavovala. "Môžeme vyskúšať tú lagúnu. Prípadne sa presunieme niekam do lesov? Stromy by mali zadržať silu vetra," navrhla som s úsmevom a vydala sa po jeho boku smerom dole z hôr. Chcela som si trochu oddýchnuť od tejto zimy, no asi ma to čakalo až po návrate do území púšte. "Sama nemám zatiaľ skúseností s tým zlým, ale počula som o tom, že sa tu nedejú len dobré veci, ale i tie zlé. Vlkov je tu dosť na môj vkus, viac, než by som čakala. Mnoho pachov ucítite všade, kam vkročíte," riekla som a uvedomila si, že som vedela i o zlej skupine vlkov, pravda. Privrela som oči a zašvihala chvostom. No na nich som nemala žiadnu reálnu spomienku, pretože ak som si dobre pamätala, nikdy som sa so žiadnym z ich členov nestretla. Alebo som o tom len nevedela...

//vlčie jazero

Vliezla som do menšej škáry v skalnatom bralu hory za Thegom. Otriasla som sa a sadla si na zem. Chvost som si obmotala okolo labiek ako mačka a pohľad zlatých očí uprela cez škáru von. Počasie počas zimy bolo tak kruté, ale to i to naše tam, kde som sa narodila. Mnohí padli od vyčerpania alebo dehydratácie. Teplo ani chlad neboli dobré pre naše organizmy. Balansovali sme na tenkej hranici medzi tým, čo je pre nás už príliš. Privrela som zraky. "Vesmír?" opýtala som sa ho, čo tým asi tak myslel. Tento pojem som nepoznala a potrebovala som, aby mi ho vysvetlil. Bola som obyčajný vlk, i keď som pochádzala z aristokracie. Prešla som si jazykom po tesákoch. "Ovládanie času musí byť úžasné. Môžete zmeniť všetko zlé, aby váš ľud netrpel, nemám pravdu?" riekla som, pretože som si moc tejto mágie idealizovala. Bolo to očakávané. Nemala som predstavu, aké mohla mať zádrhely. Chcela som len, aby sa všetci mali dobre, preto ma to napadlo. Ak by sme niečo také ovládali i u nás doma, nemusela by tiecť žiadna krv a všetci by boli navždy šťastní. V raji. Privrela som zraky. Prečo museli druhí trpieť? S ovládaním času by existovala možnosť ako ich všetkých zachrániť... vykúpiť. Povzdychla som si a pozrela sa s letmým úsmevom na Thega. "Je tu toho mnoho, čo by ste o ostrovoch mali vedieť, než sa na cesty vydáte," riekla som, pretože som mu chcela pomôcť. Bolo to v mojej náture. Nechcela som, aby blúdil krajinou v nevedomí, tak ako ja.

Na moment som stíchla, aby som počula rozprávať práve jeho. Snažil sa mi niečo povedať, ale sprvu som nepočúvala. Až teraz. Zadumane som sa na Thega dívala a premýšľala nad slovami, ktoré mi povedal. "Vzala vám vaše mágie?" zopakovala som jeho otázku, no keď som si v hlave prehrávala jeho ďalšie slová, ktoré povedal... nebola som tak úplne hlúpa, ako by sa na paničku s modrou krvou zdalo. Zachmúrila som sa. "Chcete mi naznačiť, že tam... odkiaľ pochádzate. Sú schopní vlci manipulovať s časom?" položila som mu otázku na základe mojej dedukcie. Zadržala som dych. Bolo to neskutočné. Pochopila som manipulovanie s vodou, vzduchom, koreňmi, či i tvorením ilúzií. Ale ovládanie času? Bolo to niečo, čoho by som sa i ja sama bála.
Zachmúrila som sa. Azda preto, že som sa stratila vo svojich myšlienkach, nevšimla som si menšieho výklenku, kde by sme sa bezpečne vošli a prečkali nečas. "Ach, to od vás nemôžem žiadať, ale... samozrejme rada uvítam na ostrovoch ďalšieho vlka, ktorému druhí nie sú ľahostajní a nie je mu proti srsti pomáhať," riekla som smerom k nemu s priateľským úsmevom. Priatelia. Mohli sa tak dvaja cudzinci nazývať? "Vašom veku? Ale nepreháňajte, nedivila by som sa, keby s magickou mocou týchto ostrovov, by ste ešte i omladli," zasmiala som sa a pomaly vošla spolu s ním do výklenku, kde sme sa mohli ukryť aspoň pred vetrom, keď už nie chladom a mrazom.

//Plytká pláž

Letmo som sa usmiala a pohľadom prešla na snehové pláne. Jar bola... za dverami, ale trvalo jej ich otvoriť. Pousmiala som sa a zadívala sa do diaľky, kde sme na horizonte malinko mohli zazrieť kúsky dún, ktoré sa skrývali za zlatými stromami z nášho miesta, kde sme stáli. "Vám by tam rozhodne bolo horúco, ale nie je to tak strašné, pokiaľ sa zdržiavate počas dňa v podzemí alebo u oázy, kde je voda a tieň. Na trávnatých častiach saván je to o niečo lepšie i počas dňa, ale je tam pekné dusno, nedivím sa, že väčšina zvierat má krátku srsť," zasmiala som sa a zamávala chvostom. Ach ako mi chýbal môj domov, ktorý by ma hrial u srdiečku. Územie, aké som tu hľadala, tu určite nebolo. Jediné pieskové, čisto vyprahlé miesta, s ktorými som sa musela uspokojiť. Ale tešila som sa, až príde leto a ja sa budem môcť prejsť i po zvyšku kraja, aby som ho objavila a navštívila svorky, ako som už mala v pláne.
"Ach, prepáčte a o akej mágii ste do počul vo vašej domovine? Rada sa dozviem niečo nové," riekla som na jeho slová a usmiala sa. Životy druhých vlkov boli zaujímavé. Hlavne z ich domovov, kedy som zisťovala, aké rozdielne svety existujú. Avšak mágia nemágia... museli sme vyraziť, aby neprechladol. "Máte pravdu, ale na tomto svete moje meno, rod, ani história nič neznamenajú," odpovedala som mu a decentne sa usmiala, zatiaľ čo som nás oboch popchla k tomu, aby sme vyrazili k horám. Nebol čas strácať... čas! Sneh pod našimi labkami vŕzgal a ja sa len snažila ten chlad ignorovať. Moja pápernatá srsť však moc chladu nepobrala. Aj na púšti počas noci bývalo chladno, ale určite nie až takto. Aspoň, že tie hory boli za rohom a mohli sme sa tak pustiť do pátrania po nejakej jaskyni, kde b sme sa trochu ohriali!
Jeho prekvapenie po mojich ďalších slovách bolo pochopiteľné. "Nie som tú najdlhšie, ale nejaký čas to už bude. Dosť na to, aby som pochopila, ako ostrov fungujú. Z časti," riekla som a pozrela sa na vrcholce hôr, ktoré sa týčili nad nami, ako sme prechádzali po horách. "Nikdy som nestretla vlka, ktorý by po príchode bol v plnej sile. Nemali svoje mágie, neovládali svoj element, či dokonca aj keď celý život boli váženými bojovníkmi, ich svaly a výdrž bola stratená. Pravdepodobne bohovia chcú dopriať každému z nás rovnaký štart, z ktorého sa môžeme vydať na strastiplnú cestu," vysvetlila som mu a zlatými zrakmi hľadala v skaliskách nejakú škulinu, ktorá by nám mohla odkryť vchod do jaskynného komplexu. Ale zatiaľ som to šťastie nemala, a tak som pokračovala ďalej vpred.
Mal plno otázok. Bolo príjemné aspoň zužitkovať moje vlastné informácie k tomu, aby som pomohla novej duši. Nikdy som nemohla vedieť, či jeho pomocnú labu nebudem potrebovať jedného dňa i ja. "Živú dušu, ktorá snáď prinesie ostrovom lepšie zajtrajšky. Rozhodnutie o vašom živote nie je v mojich labkách a to, že by som vás tu nechala len tak, sa prieči s mojimi morálnymi hodnotami, drahý Theg," odpovedala som mu na otázky a usmiala sa. "Sama som pred časom potrebovala pomoc, ktorú mi poskytla náhodná vlčica bez otázok. Dobrí vlci stále existujú a ja by som sa k nim rada naďalej priraďovala," povedala som a decentne sa zasmiala. Nechcela som skončiť ako niektorí, ktorí si nevšímajú svojho okolia. Nie, ja som žiaden ignorantský neandrtálec nebola. Alebo nebodaj lstivý chaosan, čo za informácie je schopný druhého vypitvať.

U narážky na môj vek, som mierne zdvihla hlavu vyššie a privrela zlaté oči. Nenávidela som tento pokrytecký manéver, ktorý azda platil na malé vĺčatá, ale nie na dospelých jedincov, ktorí mohli prežiť viac, než niektoré staré vykopávky za celý svoj život. Ach, nad niektorými vecami sa zamýšľať skutočne netreba, pripomenula som si a prešla tie jeho slová, aby sme sa dostali k podstate problému. Potreboval sa niekde ohriať a ja taktiež. Bola som rada, že naša debata sa začala viesť iným smerom, pre mňa príjemnejším. I keď o svojom živote som nemala potrebu rozprávať viac, než bolo skutočne potrebné.
"Určite ste si všimli mojej menšej a chudšej postavy s dlhšími labkami, drahý. Pochádzam z oblastí, ktoré nepoznajú, čo je to mrazivá zima a chlad. Najstudenšia časť dňa je noc a i to len v oblastiach púšte, kde sa nachádzajú holé pieskové duny, bez známky vegetácie, ktorá by bola schopná udržiavať stabilnú teplotu ovzdušia," riekla som a pousmiala sa. Savany, prérie, pláne... každý to volal podľa seba. Podľa slov šedého, pochádzal z mierneho pásma, z nejakého horského? Možno. Až tak som hádať nedokázala, no určite bol mohutnejší a lepšie osrstený než moja maličkosť. "Svety sú rôzne, máte pravdu," opravila som ho, vzhľadom na to, že som tu stretla mnoho vlkov z rôznych kútov sveta, ktorých príbehy boli tak diametrálne odlišné, že som verila tomu, že i toto je ďalší... odlišný svet od tých našich. Ostrovy neboli súčasťou žiadneho a pravdepodobne za morom ani nič iné neexistovalo než toto miesto. "Áno, mágia. Čáry aké si len dokážete predstaviť," riekla som smerom k nemu. Nevedela som určiť, či už o mágii niečo počul alebo nie. Tak či onak som mu o tom mohla povedať viac, nevadilo mi to. I ja som dostala informácie od vlka, ktorého som stretla pred časom. Nepatrili len mne.
Strihla som uchom a sledovala ho, keď sa ku mne priblížil. Predstavil sa mi. Venovala som mu decentný, letmý úsmev. "Teší ma, Theg. Moje meno je..." začala som a na moment sa odmlčala, než som dodala: "Neith." Nebola som stále zvyknutá predstavovať sa len ním, no začínala som robiť pokroky. Tituly v tejto krajine neznamenali nič. Urobila som mierny úklon hlavy, ale viac si nezaslúžil, hlavne vďaka jeho pokusu o tykanie. Dáma s tým prichádzala ako prvá, preto som ho ignorovala a radšej reagovala na ďalšie jeho slová. "Odpustite moju opovážlivosť, ale more vás sem vypľulo pred malou chvíľou a z mojich skúseností viem, že vlci, ktorí prídu na ostrovy, nech sú akýkoľvek silní v ich svete, tu ich bohovia zrazia na kolená. Preto ma ospravedlňte, že sa nad tým musím zasmiať, no v tento moment by som vás dala k zemi jednou labkou," povedala som so zvonivým smiechom. Aké opovážlivé. Hlavne, keď som si spomenula i na svoje magické schopnosti. Skutočne proti mne nemal príliš veľa šancí. Na teraz. I jeho vek, ak chcel hrať túto hru, hral veľmi podstatnú rolu. "Poďte radšej, ešte mi tu ochoriete. Hlavne teraz, keď sa ostrovmi šíri podivný vírus," riekla som a kývla hlavou smerom k horám, aby sme sa vydali na cestu. Nechcela som ho mať na svedomí, až ho skolí horúčka rovnako ako mňa.

//Snežné tesáky

Vyčkávala som na odpoveď neznámeho, ktorý sa tu zjavil z čista jasna. Žila som tu už nejaký čas, nemalo ma niečo takéto prekvapovať. Vlci sem prichádzali z rôznych svetov, ale nikdy som nenarazila na vlka, ktorý by sa sem len pred malou chvíľou priplietol. Čo mi to osud priplietol pod moje labky? premýšľala som nad tým, vzhľadom na to, že moje plány boli úplne iné. Teraz to však vyzeralo, že aspoň nejaký čas strávim s týmto vlkom. "Stratený? Ach, pravdaže. Ak vás môžem upokojiť, rovnako zmätení boli všetci, ktorí sa na ostrovy po prvý raz dostali. Nebojte, sama mám ešte plno otázok," riekla som a decentne sa usmiala. Poznala som ten pocit. I keď som netušila, ako hlboko svoje slová myslel. Nevidela som mu do hlavy. Na šťastie? Asi. "Sneh. Ach, moja maličkosť ho videla prvý raz v živote... po príchode sem," nadviazala som na jeho slová a prešla labkou po mrazivej perine. V oblastiach, kde som vyrastala a žila, rozhodne nepadla jediná vločka za celý môj život. "Domnievam sa, že sa môžeme prejsť k horám a snáď tam nájdeme nejakú jaskyňu, kde by sme sa mohli schovať pred týmto mrazom, súhlasíte? Bohužiaľ mágia ohňa a vetru sú mi cudzie, nemôžem vám pomôcť po tejto stránke, ale útočisko rozhodne spoločne nájsť môžeme. Uvítali by ho i moje labky," riekla som a zachmúrila sa. Už som ich i tak mala premrznuté na všetky spôsoby. Pohliadla som smerom k pohoriu, ktoré bolo neďaleko. Určite sa v ňom nachádzalo mnoho jaskýň. Naučila som sa, že teplota v podzemí je vždy rozdielna od tej na povrchu a počas zimy tam bude teplejšie, než tu vonku. Mohli sme to aspoň skúsiť, len či bude vládať... musel by zvládnuť výšľap.

Zlaté zraky som upierala na východ slnka, ktoré sa predieralo nad hladinu rozbúreného mora. Šum vĺn rezonoval v mojich ušiach a ja aspoň na krátku chvíľu zabudla na chlad, ktorý objímal moje telo. Kedy konečne zima skončí a príde prívetivé jarné slnko? pomyslela som si, keď som sledovala horizont. Ešte niekoľko dní som si musela počkať, no verila som v to, že jedného dňa sa prebudím a nebudem sa klepať od zimy. Mala by som sa vydať do lesa. Klíma tam tak chladná nebude, prebehlo mi hlavou a ja sa pomaly otočila tvárou k zlatým stromom. Bolo fascinujúce, že i napriek všade prítomnému snehu, listy na stromoch ostávali celoročne. Azda i na to by som sa ich mohla opýtať, či o nich nevedia niečo viac. Nebola som nevšímavá a už som zazrela pár rastlín v tomto kraji, ktoré neboli tak úplne klasické k tým, čo som mohla vo svojom živote spoznať.
Z mojich myšlienok ma však prebral hlas. Nastražila som uši a otočila sa za zvukom, len aby som spatrila šedú siluetu vlka. Stála som len niekoľko krokov od neho. Ako som si ho nemohla všimnúť predtým? pomyslela som si a privrela zlatisté zraky, keď som opatrne spravila krok smerom k telu. Natiahla som krk, aby som lepšie videla a cúvla v moment, ako sa postavil. Nebol mŕtvy. Vyplavilo ho more? Pohľadom som prešla na jeho srsť. Ak by to bola pravda, mokrá srsť by v tejto ročnej dobe mohla byť riziková. Hlavne, keď sa po ostrovoch šírila i nákaza. "Prijmite moje ospravedlnenie prosím, ale ste v poriadku?" riekla som a vyčkávala, čo mi odpovie. Bolo mojou povinnosťou mu pomôcť, pokiaľ pomoc potreboval. Netušila som, čo od neho ale môžem očakávať. Nanešťastie som sa na ostrovoch za ten čas nestretla s nikým, kto by nebol voči mojej osobe priateľský. Ak som nepočítala toho chudáka, Khan'faniho. Odfrkla som si u tej myšlienke a zahnala ju niekam do kúta. Svoju pozornosť som nasmerovala na cudzinca. V hlave mi vyvstávalo mnoho otáznikov.

//Zubria pláň cez Baštu

Jemne som našľapovala do čerstvo napadnutého snehu. Nakrčila som ňufák. Neznášala som chladné počasie. Hlavne preto, že som ho nikdy nezažila. Až do momentu, čo som dorazila na tieto ostrovy. Odporní, bieli parchanti, pomyslela som si k snehovým vločkám, ktoré poletovali v mrazivom vetri. Noc nebola vôbec pokojná, práve naopak. Počasie nebolo po mojej vôli a ja sa začínala cítiť frustrovaná, že som sa vôbec dala na túto cestu. Môj plán bol jasný. Navštíviť svorky a získať s nimi dobré vzťahy. Na druhú stranu som však potrebovala o nich viac informácií než o tom, kde ležali ich územia. Musela som nájsť vlkov, ktorí k nim patrili a stretnúť sa s nimi na neutrálnej pôde. Tak. Lenže vlci len tak z neba nepadajú, napomenula som sa, keď som sa rozhliadala po tom bielom pekle vôkol mňa. Ako som nasledovala pás hranice zlatého lesa, postupne som sa dostala až k pláži, ktorá ústila do mora. Na moment som sa rozhodla, že sa tu zastavím a pokochám sa výhľadom na more, i keď moje telo trpelo v tomto chladnom počasí. Nebolo divu, že sa mi pred časom podarilo nachladnúť. Azda však týmto mojim počinom získam imunitu a odolnosť voči mrazu. Hlúposť, prebehlo mi mysľou a odfrkla si. Ani za všetky dary zlata. Púšť bola mojim domovom a nevedela som sa dočkať, kedy sneh roztaje a ostrovy sa prebudia do nádherne teplej jari, ktorú bude nasledovať leto. Aspoň časť roku som sa mohla slobodne pohybovať po ostrovoch bez strachu, že mi odmrznú moje chudé, dlhé a elegantné labky stavané skôr k behu po pláňach než k štveraniu sa po skaliskách v horách alebo brodení sa v snehu.

//Púšť cez Tichá zátoka

Prechádzala som sa po ohybu zátoky a sledovala vlny, ktoré pokojne narážali na zasnežený breh. Vždy ma udivovalo, že slaná voda nikdy nezamŕzala. Ktovie, čím to bolo. Veľmi som však odpoveď poznať nechcela, hlavne ak by ma niečo stála. Neustále som premýšľala nad tým, o čom sme sa s Aerrav bavili. Chcela sa starať o druhých vlkov. Hlavne o vĺčatá. Aké šľachetné od nej. Usmiala som sa a mávala chvostom zo strany na stranu, ako som vrtela svojim ladným zadkom. Trochu ma mrzelo, že som nenašla Khana, ktorému by som o svojich plánoch povedala. Ale v podstate mi to v ničom neprekážalo, pretože som i tak nič extra zlého šíriť nechcela. Práve naopak. Chcela som trochu pozdvihnúť našu... mienku. Nastražila som uši a pozrela sa na zlatý les, ku ktorému som sa približovala. Chcela som si ho poriadne prezrieť z každej strany skôr, než by som do neho vstúpila. Naklonila som hlavu na stranu a pokračovala teda okolo neho, nech si ho lepšie prezriem a možno i zazriem nejakých vlkov v ňom.

//Plytká pláž cez Baštu

//úkryt namarey

Pomalým krokom som sa vyškriabala z podzemia našej svorky. Bola noc. Privrela som zraky a nechala sa ofúknuť studeným vetrom, ktorý viac z okolitých oblastí, kde vládla zima. I keď tu bolo teplo, púšť bola počas noci ľadová rovnako, ako tie najzmraznutejšie oblasti. Zastrihala som ušami a vyšla na jednu z vyšších dún, len aby som sa porozhliadla po okolitej krajine. Netušila som, kam povedú moje kroky, ale ak som sa chcela skutočne pozrieť na nejakú svorku... určite v tomto ročnom období som chcela zamieriť do lesa, nie do hôr. Možno i to bol dôvod, prečo som sa vydala po piesku a zamierila k zátoku, v ktorej som už bola nespočet krát. Nebola ďaleko od tepla a zároveň tam nechodilo príliš veľa vlkov. I keď pravda, že ten fialový les nad ňou ma desil... no na tom veľmi nezáležalo. Zastrihala som uškami a opatrne kráčala tmou, užívajúc si piesočný povrch pod mojimi labkami.

//Zubria pláň cez Tichá zátoka

Prešla nejaká doba, čo sme spoločne s Aerrav konverzovali. Vypočula som si ešte, čo mala na srdci a šla sa porozhliadnuť po našej alfe. Avšak nikde som ju nenašla, i keď som ho tu cítila (//rátam s tým, že odišiel za tou hrou s noell a deimosom). "Hm, buď ma pletie môj čuch alebo len nedávno opustiť tieto podzemné priestory. Ach, vždy sa vyparí, keď ho jeden vlk potrebuje," posťažovala som si a pozrela sa na Aerrav. Mala som iné plány. Mohla som sa ísť pozrieť do nejakej susednej svorky alebo sa aspoň prejsť k oáze. Nechcela som tu už viac sedieť na zadku, ešte by som do neho snáď pribrala! "Prepáčte mi drahá, ale rada by som sa vydala na kratšiu prechádzku, snáď i diplomatickú. Mala som v pláne o mojich zámeroch kontaktovať samotného alfu, ale... budiž... oznámim mu to až potom," riekla som smerom k bielej vlčici a venovala jej decentný, letmý úsmev. "Rada som s vami trávila čas a snáď sa uvidíme, až prídem do svorky znova, prajem vám veľa šťastia i na vašich cestách a teraz... ma prosím ospravedlňte," riekla som a ešte počkala moment, či mi niečo nepovie. Napokon som jej mierne uklonila hlavu a vydala sa von z tohto podzemia, len aby som zamierila smerom von do púšte.

//Púšť

Netušila som, o čom som sa mala vlastne s touto vlčicou rozprávať. Nie, že by mi prišla jednoduchá, ale na moje pomery bola dosť obyčajná. Nevedela som si predstaviť, že by som sa s ňou bavila o niečom hlbšom. Nechala som to však tak. Bohvie, kedy sa s ňou zase stretnem, až sa naše cesty rozídu. "Ach, áno, bolo by vhodné o tom uvedomiť alfu. Netuším, kde teraz môže byť, ale môžeme sa po ňom porozhliadnuť? Aj ja by som s ním rada prehodila pár slov," riekla som smerom k Aerrav a venovala jej zdvorilý úsmev. Automaticky som začala vetriť pachy vo vzduchu. Na moje prekvapenie som ho ucítila niekde v chodbách tejto jaskyne. Natočila som hlavičku. "A zdá sa, že nebudeme musieť chodiť nijak ďaleko," dodala som a zazubila sa. Brala som to ako win win situáciu a bola pripravená sa za ním vydať, ak s tým návrhom bude Biela súhlasiť.

Cuklo mi kútikom, keď som sa dívala na Aerrav. Predstavila som jej svoje celé meno, s celou radou titulov a zbytočností, ktoré v tejto zemi nemali svoje miesto. Jej otázka ma však pobavila. "Pretože pochybujem, že jeho krv je urodzeného pôvodu a kráľ púšte je jediný titul, ktorý môže k svojmu menu priradiť," odpovedala som jednoducho na jej otázku. Môj názor na Khana nešiel zmeniť. Jednoducho sa vydával za niečo, čím nebol. Ani nevedel, ako to v takej aristokracii chodí. Niekto ako on by tam neprežil ani hodinu. Radšej som prešla k veci a chcela zistiť, čo by bavilo Aerrav. Aká činnosť, ktorú by mohla zastávať. Počúvala som, čo mi hovorí a pokývala hlavou. "Zatiaľ. Ale verím, že v budúcne tu vĺčatá skutočne budú a taká pečovatelka sa určite bude hodiť! Mimo to si myslím, že niekto, kto sa bude starať i o úkryt, ostatných členov a podobne... tiež bude potreba. Mám pocit, že niektorí vlci sa nevedia starať sami o seba stále a hlavne vlci," riekla som a zasmiala sa. Bola to pravda. Je jedno, či ste malým vĺčaťom alebo dospelým. Keď sa jednoducho o seba neviete postarať, tak sa o seba neviete postarať. "A možno sa budete starať najskôr o tie svoje," podpichla som ju a spýtavo nadvihla obočie. Partnera predsa mala, čo vĺčatá neplánovali? Aspoň by to tu trošku rozveselili.

Dala som vlčici decentne najavo, že moja funkcia nie je rozhodne hodná jej charakteru. Nebola hanba priznať si svoje nedostatky. Ja by som určite nebola najlepším lovcom, či bojovníkom. Nepotrebovala som sa preto hrať na niečo, čím som nebola. Mala som dar slova a hodlala som sa ho využiť. Vzhľadom na to, že väčšina členov tejto svorky nevedelo ani slušne pozdraviť. Strihla som uchom a zadívala sa na Bielu. "V týchto končinách nič neznamená, nemyslím si, že bude pre teba jeho poznanie obohacujúcim prínosom," riekla som smerom k nej, ale pokiaľ na tom skutočne trvala, nerobilo mi problém jej ho povedať. Predsa len som to už mala naučené ako riekanku. "Pokiaľ je však váš záujem skutočný, prosím... Moje celé meno znie Neith Maali Taha, za splnu luny zrodená, prvá svojho mena, dcéra Balthgara Pána noci a Dariyi Kňažky luny, dedička krvi mocného kráľa Welgaratha, ctená vojvodkyňa pobrežia slonoviny, pani bieleho piesku a zátoky odpustenia, družka korunovaného princa Taban Maalik Eadburt z piesku zrodeného, pána slnkom zaliatej zeme... a tak dále a tak dále," povedala som prirodzene, ani som sa u toho nezadýchala. Bola som naučená i na dlhšie prednesy. Chvíľu som ostala mlčať, než som jej odpovedala na jej ďalšiu otázku. "Komunikácia je základom pre akúkoľvek symbiózu. Žijeme na ostrovoch, kde je surovín, lovnej zvery a pitnej vody len obmedzený počet. Pokiaľ nezachováme dobré vzťahy s našimi susedmi, v časoch sucha, krutej zimy a podobných kríz, môžeme skončiť veľmi zle. Taktiež, vzhľadom na našu polohu, dobré vzťahy so svorkami, ktorých podmienky sú priaznivejšie, môžu mať blahodárne bonusy pre náš... život," riekla som, ale bolo náročné rozprávať o vzájomnej spolupráci a obchodu. Keď s tým nemala žiadne skúsenosti. Otázka vojny sa mi však nepáčila. Nechcela som nejaké spory, ktoré však s Khanovým vystupovaním asi na seba nenechajú dlho čakať. "A čo by vás bavilo, Aerrav?" opýtala som sa vlčice a spýtavo nadvihla obočie. Zaujímalo ma, s čím príde a čo mi na to povie. Aké by boli jej záujmy a záľuby?