Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Bola som prekvapená tým, ako málo členov poznala, i keď sa zdalo, že patrila k púštnej svorke oveľa dlhšie, než ja. Minimálne som jej snehovobielu srsť u jazera zazrela i prvý raz, čo som tu bola so šedivým vlkom. Strihla som uchom. "Ach, tak v tom prípade ste prišli o mnoho informácií. Okrem mňa sa k svorke pridal i béžový elegán Strix, liečiteľ, ktorého som spomínala Cerum, údajná ryšavá vlčica Peisia, ktorú som však nevidela... čierno-bielo-červená vlčica Tania a ryšavý vlk Zephir. Aspoň toľko nám toho prezradil Khan'fani a poniektorých som i ja mohla vidieť. Prekvapivo som však nepoznala teba, ani pána Wuwiho," riekla som popravde. No nevadí, aspoň som ju teraz mohla spoznať. Jej ďalšie slová ma však zarazili. Musela som zamrkať očkami, či tie slová myslí smrteľné vážne. "Prosím, neberte moje slová nijak v zlom, drahá, ale nemyslím si, že vaše bytie je hodné funkcie, ktorú zastávam ja," začala som opatrne a privrela som oči. "Pochádzam zo šľachtického rodu a výchova v mojom živote bola prísna. Vzhľadom na to som ponúkla svoje služby svorke a som ochotná udržiavať prijateľné vzťahy s ostatnými svorkami a spoločenstvom. Pretože... ospravedlňte, čo teraz poviem, prosím, ale ani sám najvyšší kráľ Khan'fani netuší, ako správne komunikovať s druhými a povedzme... že mojou primárnou úlohou bude žehliť jeho prešľapy," riekla som a zvonivo sa zasmiala. A očividne i ďalších, ktorých jazyk je rýchlejší, než ich mozog. "Vy drahá... by ste azda boli skvelou lovkyňou. S tým vašim spoločníkom. Z výšky určite nájde korisť skôr než vy," dodala som a pozrela sa na jej sovičku. Mohla mať značnú výhodu, než naša druhý lovkyňa, ktorá asi ani žiadne zvieratko nemala.

//Oáza

Našľapovala som elegantne na rozžhavený piesok, keď sme pokračovali smerom ku vchodu do podzemných chodieb. Biela vlčica nemala patričného vychovania, ale dávala som jej šancu. Jej srdce nemuselo byť minimálne prehnilé ako to Khanovo. "Ak dovolíte, s ktorými členmi ste už mali tú česť? Poznám tiež len veľmi málo, ale ktovie, či len svorka tak malá nie je," riekla som a pousmiala sa. Kto iný by tu chcel byť? V púšti? A ešte pod takým vedením? No rozhodne, že nikto! Povzdychla som si a pomaličky začala schádzať do tunelov, kam sme sa dostávali. "Prospešná, veru," začala som a po chvíli som dodala, keď sme sa dostali do útrob chodieb: "Akú funkciu vlastne vo svorke zastávate v týchto časoch, drahá Aerrav?" Nadvihla som spýtavo obočie, keď som jej položila otázku a čakala na jej odpoveď, ktorá snáď prišla čoskoro. Nasala som okolité pachy a hľadala práve onoho vlka, ktorého som našla. Stále tu bol, akoby sa od stretnutia ani nikam nevydal. Privrela som očká. Nemohla som nad ním tak veľmi premýšľať!

Povedala som bielej vlčici o tom, čo som sa dozvedela na spoločnom zhromaždení. Musela som sa pousmiať. Kládla mi otázky, na ktoré očakávala, že poznám odpoveď. Opak bol však pravdou. Bola som rada, že som sa tej nákaze vyhýbala. Minimálne to moje nedávne nakazenie som nebrala ako keby to súviselo s touto chorobou. Prišlo mi to len, že som vďaka svojej tenkej srsti prechladla len čo bola pravda. "Sklamem vás, drahá, ale tieto informácie nespadajú do mojich znalostí. Pravdou je, že náš ctený liečiteľ, Cerum, nám viac vedomostí nepredal. Pravdepodobne sám len teraz zbiera ďalšie dáta o chorobe, ktorú nám predstavil. Možno na neho v úkryte narazíme, aby sme sa ho opýtali," odpovedala som jej jednoducho. Mykla som ramenami. "Vyznáte sa v rastlinách i vy?" opýtala som sa po jej slovách. Kde by chcela bylinky zbierať cez zimu? Možno ovládala mágiu zeme? Ktovie. "Poďte, cesta nie je náročná, len pre neznalého ťažšie nájditeľná," odpovedala som jej na poslednú otázku a kývla hlavou, aby sme vykročili smerom k vchodu do úkrytu, ktorý nebol zas až tak ďaleko.

//ruiny

Zo správania Bielej som nebola nadšená. Necítila som sa v jej prítomnosti dobre. Vydýchla som si. Naozaj tu nikto okrem Ceruma a Strixa nemal žiadneho vychovania? Pravdepodobne nie. Kto iný by počúval dobrovoľne Khan'faniho? "Ostrovmi sa šíri nákaza, ktorá pravdepodobne je prenosná i na vlčí druh. Informoval o tom náš liečiť a samozrejme, boli nám predstavené podzemné ruiny, ktoré patria našej svorke," odpovedala som jej jednoducho na otázku, keďže som sa s ňou nemala ani ako dostať k nejakej plodnejšej debate. Očakávala som ďalšie otázky, na ktoré by som jej mohla odpovedať. "Teší ma drahá Aerrav. Moje meno znie Neith..." začala som a automaticky chcela pokračovať vo svojom predstavovaní, ale uťala som to. Rody a tituly v tomto svete neznamenali nič. Strihla som uchom a pozrela sa na vlčicu. Predpokladala som, že bude chcieť ukázať podzemie.

Strihla som uchom, keď som ucítila niečiu prítomnosť. Bola som tolerantná k vlkom, pútnikom, ktorí prišli k oáze, aby sa napojili a načerpali sily. Avšak vlčica, ktorá sa ku mne približovala, nebola hocijakou zblúdilou dušou púšte. Nakrčila som ňufák, keď som nasala jej pach. Patrila do svorky. Napriek tomu som ju nikdy nevidela. Alebo áno? Na zraze svorky však nebola ak som si dobre pamätala? Zastrihala som ušami. Napriamila som sa a pohliadla na snehovo-bielu vlčicu. Jej elán z nej sršal na veľkú vzdialenosť. Mierne som natočila uši vzad. Nechcela som tú hyperaktivitu od nej chytiť ako nejakú nákazu. Jazyk, ktorým ku mne prehovorila bol nevychovaný... drzí. Musela som sa niekoľko ráz nadýchnuť a vydýchnuť, než som sa odhodlala prehovoriť smerom k nej: "Buďte pozdravená, drahá. Prihnali ste sa sem ako závej snehových vločiek." Vyčarila som však na tvári zdvorilý úsmev. "Jeho veličenstvo," slová, ktoré som musela predrať cez zuby, pretože mi to bolo odporné, ale... rozhodla som sa hrať jeho hru. "Khan'fani, nech nebesia bohatstvo osudu k jeho labám znesú... zhromaždenie členov svorky uskutočnil už pred nejakým časom. Musím len súhlasiť s vašimi slovami, drahá, prespali ste túto veľkolepú udalosť," zatiahla som smerom k nej a sadla si elegantne ako mačka do hrejivého piesku. Chvost som úhladne zložila k labkám a zlaté zraky zas nasmerovala na Bielu. "Členov... mnoho pribudlo, pravda. Rady svorky rozšíril nie len skúsený a múdry liečiteľ, ale i zdatných lovcov. Osud svorky bude sprevádzaný šťastenou, snáď, nech zima nie je tak krutá pre naše teplomilné kožuchy. Ach," posťažovala som si a privrela zraky. Nepoznali sme sa. Bohvie, kedy naposledy tu bola. Nepoznala ani mňa, azda ani Strixa. O Tanii vedela? Ktovie. A čo Zephir? Netušila som.

//duny cez púšť

Nastražila som uši a zastavila na moment. Zdalo sa mi, že som niečo začula. Azda to bol pozostatok môjho rozladenia z tej traumatickej vychádzky naprieč snehovou krajinou? Privrela som oči a pokračovala vpred. Našlapovala som po sypkom piesku, keď v tom z nenazdajky prebehol okolo mňa púštny zajac. Až mi srdce poskočilo. Avšak to, že bol tu znamenalo jediné. Oáza bola niekde na blízku. Preto som pokračovala po dune viac na sever, až som konečne uvidela hladinu vody a zeleň, ktorá ju obkolesovala. Pomaly som sa zošmykla dole z väčšej duny a prešla po menších až k nej. Pristúpila som k hladine oázy a sklonila hlavu nadol, aby som sa napila. Bola som tak šťastná, že som sa dostala konečne späť do tepla a na miesto, ktoré som mohla s pokojom na duši nazývať domovom. I keď som tu ešte všetkých nepoznala. Ale to nevadilo. Nastražila som uši a prebehla pohľadom po okolí. Pár pachov som tu zacítila. Ktovie či išlo o členov alebo nie. Bolo to jedno. Predsa len celá a všetka voda nemohla patriť len nám. Bolo by to nefér pre ostatných, ktorí sem zablúdia a vyprahnu na pokraj smrti. U koryta bol predsa vždy každý vítaný.

//most cez temný

Keď už som prešla tým mostom, adrenalín ma veľmi rýchlo opustil. Hneď ako zadul severák a premrzla som zas do morku kostí. Až ma striaslo. Bola mi taká kosa akú som nikdy predtým necítila. Ani v nočnej ľadovej púšti. Zamračila som sa a pokračovala ďalej. Bola som blízko. Viac než blízko. Odfrkla som si a pokračovala ďalej. Čoskoro som ten strašidelný les prešla a vydala som sa do piesočných kopcov, kde stále poletoval sneh, ale čím hlbšie som do púšte kráčala, tým viac som začala pociťovať teplo. Rozmŕzala som. Konečne. Spokojná som bola. Pousmiala som sa a pokračovala ďalej vpred. Potrebovala som sa dostať k oáze aby som si oddýchla. Aby son zabudla na zimu. určite až do jari nikam nepôjdem m veď všade taká ohromná zima bola až sa mi tomu nechcelo veriť. Bŕŕ. Strihla som uchom a pokračovala krok za krokom do púšte. Čoskoro už budem v jej samotnom srdci.

//Oáza cez púšť

//Tajné ostrovy cez Les

Celú cestu, čo som kráčala cez zasnežený les, len som premýšľala nad tým, či sa na druhú stranu dostanem. Ak by som mala zase celú krajinu prechádzať k portálu, asi by ma porazilo. By som sa tak či tak pokúsila cez ten most prejsť. Zamračila som sa. Určite sa mi to podarí. No pravdou bolo, že som sa preklínala, že nemám viac mágii, ktoré by mi s týmto tu pomohli. Povzdychla som si. Zastavila som sa pred hranicou mostu. Zadívala som sa na zamrznuté latky a sneh, ktorý padal z nebies. Nepáčilo sa mi to, lenže čo sa dalo robiť. Nadýchla som sa. Vydýchla som a vkročila som na ten zamrznutý most. Bála som sa, že sa mi niekde pošmykne laba a ja padnem do priepaste. Snažila som sa myslieť pozitívne. Hľadala som ďalšiu latku nie dieru. Predstavovala som si, že prejdem na druhú stranu a nie že padnem nadol. Zamračila som sa a opatrne prešla i ten zvyšok latiek, ktoré mi chýbali k tomu, aby som sa dostala na druhú stranu. Napokon sa mi to predsa len podarilo. Vydýchla som si. Srdce mi búšilo o sto šesť. Ani zima mi už nebola.

//Duny cez Temný

//ovocný lesík

Zima. Tak strašná zima bola v tomto okolitom svete. Striasalo ma z toho. Cítila som sa nepríjemne. Uzimene. Potrebovala som sa čo najskôr vrátiť späť do tepla púšte. Lenže tá bola pekne ďaleko. Zamračila som sa. Pridala som do kroku a prechádzala zahmleným lesom. Pamätala som si, že som sem predtým prišla a našla tu onoho majstra, ktorý mi pomohol zosilnieť. Teraz tu však vládol pokoj. Nenarazila som na jeho ukryt. Miesto toho som vyšla na severe u mira. Sledovala som pláž, kde som sa ocitla a pokračovala po brehu ďalej. Všade bol sneh. Nakrčila som ňufák a pokračovala smerom k lesu, aby som sa vydala na hlavný ostrov. Bola by som potom len na krok k môjmu domovu. Teda domovu ani nie. Ale k teplu určite áno. A to bolo to, čo mi stačilo! Nastražila som uši a pokračovala do lesa a zamierila následne k mostu, ktorý bol prechodom na hlavný ostrov. Napadlo ma, že to možno nebude ten najlepši nápad. Veď predsa ak boli drevené latky namrznute. Bude sa mi určite mega šmýkať!

//Most cez les

//Severné hory cez Lúku

#KYTKA

Ako som kráčala po lúke, moju pozornosť upútala akási žiara, ktorá sa vznášala nad stromami. Nastražila som uši a ako taká múra som sa vydala za svetlom. Aspoň sa medzi stromami skryjem pred snehovými vločkami, ktoré padali z nebies. Vošla som medzi stromy a mierila do ich hlbín, kde som ucítila pach akéhosi vlka. Zastavila som sa medzi kmeňmi stromov. Pozorovala som ho a po chvíli mi došlo, že sa zameriava na strom s podivnými plodmi. Takýto som ešte nepoznala. Nadvihla som obočie a podišla k nemu. Bol hladný a lačnil po neznámom ovocí. Ak bolo tak chutné, rozhodla som sa mu pomôcť vyriešiť jeho problém. Sama som bola zvedavá a vidina novej informácie, ma veľmi lákala. “Pre našu smolu, drahý cudzinče, ja sama ohňu nevládnem. Ani len vetru, aby som privolala teplý vánok. Ale... mohla by som niečo skúsiť. Vymyslieť,“ povedala som a zamyslela som sa, čo by som takého mohla urobiť, aby som s tou námrazou, ktorá pokrývala plody, urobila. Najskôr som však vyskočila na zadné a strhladva plody k zemi. Zakusla som sa do ich zmrznutej krusty a poriadne ťahala ako taká babka s dedkom, čo repu ťahali. Až som na zadok spadla, keď sa mi podarilo jeden oddeliť. Trvalo mi to... no napokon aspoň pár k zemi padol. Boli jak v betóne zabité. Povzdychla som si. Fúkanie na ne by to neroztopila. I keď... možno časom? “Dýchať na ne nebudem, ale...“ začala som a natočila hlavu na stranu. Jeden plod som vzala k sebe. Studil ma ako nikdy, hlavne cez moju tenkú a riedku srsť. Snažila som sa ho svojim teplom tela roztopiť. Síce to začalo pôsobiť, ale nebol to ten najlepší nápad. Iba som sa sama ochladila. Odtiahla som sa a až ma striaslo z toho chladu, ktorý som pri tom kontakte pochytila. “Ach na zimu musím nájsť toho obchodníka. Oheň sa zíde každému vlkovi, veru,“ povedala som nahlas, aby som odviedla pozornosť od mojej neschopnosti. Zamračila som sa. Žiaden kus ľadu ma tu nebude zmáhať! Hneď som začala premýšľať, čo iného by som mohla urobiť. Až sa mi od hlavy prášilo, ako som sa na to snažila prísť. Zamračila som sa a pozrela sa na vlka. On tiež mágie asi neovládal, keď mu to takto nešlo. Napokon... predsa ma niečo napadlo! Síce bolo chladno, do zeme sa kopať nedalo... zamračila som sa, no neďaleko som našla menšiu priehlbinku v zemi! Privolala som svojou mágiou kus vody, ktorý napustil priehlbinu a vytvoril tak mláku. Vodu som však ohriala. Aspoň málinko a šupla tam tie plody. Váľala som ich tam labkou a snažila sa, aby voda bola furt teplá. A div sa svet! Ono to začalo fungovať! Nadšene som sa usmiala a pozrela sa na tmavého vlka. “Tak predsa len za niečo stojím a nie som tak neschopná,“ zachichotala som sa. Toto ma potešilo, len čo pravda bola. Zavrtela som chvostom a po chvíli som kývla vlkovi, aby si vzal nejaký ten plod. Ja sama hodlala jeden ochutnať. Len som chvíľku ešte musela namáhať svoju mágiu, aby som vodu udržala teplú. Predsa len ľad ako sa topil, tak ju ochladzoval. Rovnako ako počasie, ktoré vládlo tomuto svetu teraz. Až ma triaslo z toho chladu. Používanie mágie ma však vcelku unavilo. Nebola som na to zvyknutá. A hlavne... práve som prekonala soplík menší. Určite som sa nechcela vyšťaviť znova. Preto som vlkovi pomohla len s pár plodmi. S inými mu budú musieť pomôcť ďalší tuláci, ktorí okolo pôjdu. Ak pôjdu... samozrejme mi i niečo o strome a plodoch povedal. Pousmiala som sa. Aspoň niečo som sa dozvedela! Teraz však bolo na čase, vydať sa späť... domov do tepla. Preto som sa s neznámym rozlúčila a poďakovala. Následne som sa vydala späť na sever. Už som sa chcela kúpať v teplých, rozhorúčených dunách púšte! Ach!

//Tajné ostrovy cez Hmlistá džungľa

//les alf cez sokolí zrak

Vydala som sa z lesa von na otvorené priestranstvo. Zdvihla som hlavu k nebesiam a zhrozila sa, keď mi na ňufáku pristála vločka. Sneh. Musela som si pohnúť, aby som sa dostala späť do tepla púšte! Nechcela som, aby ma zasypala hromada snehu. Zamračila som sa a pridala do kroku, aby som sa začala štverať do hôr. "Panebože, prečo som šla tak ďaleko na juh? Teraz to nestihnem a ešte len prechladnem. Znova," posťažovala som si a povzdychla si. Bola som na to nahnevaná, teda na seba samú. Pridala som do kroku a šla hore do hôr. Bola som vyčerpaná, ale aspoň to nebolo tak hrozné ako večer. Ten spánok mi dosť pomohol. Na Niyari som stále myslela a musela som jej láskavosť nejako oplatiť. Hory som prešla dosť pomalým tempom. Nebola som žiaden horský vlk. Nepáčil sa mi tento terén. Ani ten chlad, či zle schodný terén. Už som sa nevedela dočkať, kedy sa ocitnem späť v púšti! A tak som veľmo rýchlo začala klesať smerom k lúke, ktorá sa mi zjavila pred ňufákom. Pomaly som mala v pláne zamieriť i k lesu, ktorý ma určite zavedie niekam do bezpečia pred tým odporným snehom!

//Ovocný les cez lúku

Niyari sa vrátila a rozhodla sa ma zaviesť k nore, ktorú našla. Zastrihala som ušami a nasledovala ju. Poďakovala som sa jej za pomoc, ale bolo mi dosť ťažko. Kašľala som. Cítila som sa slabo. Nevoľno. Ľahla som si do nory a schúlila sa do klbka. Veľmi rýchlo som zaspala. Bola som taká slabá, že ten spánok mi mohol pomôcť. Po pár hodinách spánku som sa zobudila. Cítila som sa o niečo lepšie. Takmer plne. Ešte mi trochu hučalo v hlave a sem tam som si odkašľala, ale inak som bola v pohode. Vyštverala som sa na laby von z nory. Otriasla som sa a ponaťahovala si svoje koštiale. Pomaly som sa plánovala vrátiť späť domov. Aspoň tak som to miesto považovala. Domov... zastrihala som ušami a vydala sa preč z lesa. Čo som chcela, to som vybavila. Cítila som sa i o niečo lepšie. Vydala som sa na sever. Vyšla som z lesa a rozišla sa po lúke smerom k horám v diaľke. Veľmi sa mi do nich nechcelo štverať, len čo bola pravda.

//Severné hory cez Sokolí zrak

#10

#9

Niyari sa hodlala vydať na prieskum. Cenila som, že ma neťahala po lese so sebou. Vydýchla som si a oddychovala, kým bola preč. Takmer som i zaspala. Bola som unavená. To, čo na mňa liezlo bolo odporné a vedela som, že mohlo byť i horšie než to, čo som mala teraz. Mala som asi dobrú imunitu? Ktovie. Pozrela som sa na vlčicu, keď sa po mňa z hmly vrátila. Usmiala som sa na ňu a prikývla. Vyškriabala som sa na labky a vydala sa po jej boku smerom, kde našla nejaký úkryt, kde by som sa mohla vyspať, nech neprechladnem ešte väčšmi. "Ďakujem, že mi pomáhaš," povedala som smerom k nej a odkašľala si. Nevedela som si predstaviť, keby som narazila na niekoho iného... nepríjemného, či nebezpečného. "Tvoju láskavosť ti budem musieť niekedy niečím oplatiť," povedala som nahlas, aby bolo jasné, že som to nehodlala nechať len tak. Usmiala som sa a zavrtela chvostom zo strany na stranu. Ten mi však hneď zase ochabol. Nemala som energiu ani na to poriadne.

#8

Chcela som oponovať. Určite som nebola nakazená ničím horším, než bola kdejaká chrípka! Avšak nemala som silu sa a tým naťahovať a tak to nechala tak. Pokiaľ ki chcela pomôcť, vedela som presne, čo potrebujem. Hrdlo sa mi mierne stiahlo a v hrudi zahrialo. Nebolo to chorobou, ale tým, že som sa chcela o seba postarať sama. Priznanie, že nie som v poriadku bolo pre mňa bolestivé. Ale čo som s tým mohla urobiť. "Stačí mi, ak poznáš nejakú noru či menšiu jaskyňku mimo územia, kde sa môžem prespať. Budem v poriadku potom ráno určite," povedala som smerom k nej a zakašľala. Nejaké diaľky som teraz skutočne prechádzať nemohla. Bližšie k horám v lese by sa niečo pre mňa nájsť mohlo určite. Strihla som uchom a kukla na Niyari s prosbou b očiach. Po tejto pomoci jej budem nesmierne vďačná a dlžná láskavosti! Ktorú jej rozhodne hodlam oplatiť až na to príde ten správny čas. Jej svorka sa mi zatiaľ javila ako veľmi milá i keď zásadová. Určite by som ju niekedy i oficiálne navštívila ako diplomat. Ale pre tento moment sa tak nedalo urobiť. Nechcela som k nim preniesť chorobu.

#7

Vlčica vyzerala byť zamyslená. Veľa toho skutočne nanarozprávala. Netušila som, čo som si o tom mala myslieť. Ich druhý člen, Vino, ktorého som stretla, vyzeral byť viac komunikatívny a otvorený. Ale nie každý bol rovnaký len čo bolo pravdou. "Nemáš za čo. Mám namierené i do svorky v horách. Azda narazím po ceste i na drahého Vina. Je potrebné, aby o tom vedelo viac vlkov. I keď si určite už začali niečo všímať i sami," riekla som a zachmúrila sa. Pokiaľ si spojil dve a dve dokopy Cerum, už to zvládne hádam každý jeden vlk, ktorý má aspoň nejakú šedú hmotu v hlave. Zívla som si a premýšľala, či tu môžem ešte ležať. Z postoja Niyari sa mi zdalo, že som na jej vkus až prehnane nebezpečne blízko jej územia. Azda, že by bolo najlepšie, keby som sa vyparila niekam preč. Zachmúrila som sa a zašvihala chvostom. Bolo mi zle, nechcelo sa mi hýbať nikde. I keby to bol bohvie aký problém. "Nič, čo by súviselo s takouto globálnou hrozbou. Ak je však táto nákaza prenosná i na vlčí druh, budeme musieť nájsť spoločnými silami smer, akým sa vydať, aby sme túto pandémiu zvládli. Nechcem nič zhoršovať, ale... môže to mať fatálne následky ako u zvierat, no nie?" dodala som a zachmúrila sa. Vôbec sa mi to nepáčilo, ale čo už. Nemohla som s tým nič robiť. Nie, pokiaľ si nepotvrdím, že to je pravda.