Příspěvky uživatele

< návrat zpět

#6

Smrkla som a malátne na moment hľadela pred seba. Bola som unavená. Tá únava bola tak neskutočne otravná. Privrela som zraky. Dúfala som, že kvôli mne neochorie. Bola mladá. Jej telo mohlo byť imúnne a predsa len som nebola mŕtva. Neumierala som. Asi. Moja srsť bola ako páperie tenká, keďže som žila celý život v púšti a moji predkovia po celej generácií. Mohla som prechladnúť už na vychádzke do zátoky, keď zafúkal vietor. "Teší ma slečna Niyari z Daénskej svorky," zopakovala som po vlčici a vystrúhala na tvári priateľský úsmev. Bol decentný, nie príliš vrúcny, ani silený. Avšak nebol dokonalý, vzhľadom na stav, v akom som bola. A to som ani nevedela, že som mohla skončiť ešte horšie! "Po krajine... ležalo v poslednej dobe veľké množstvo mŕtvych zvierat. Niektorých len skoro mŕtvych, ktoré sú mimo seba samých. Choré, umierajúce. Náš liečiteľ si myslí, že ide o chorobu, ktorá sa šíri krajinou. Neviem, či je nákazlivá i pre vlkov," informovala som ju a odkašľala som si. Viem, ako to vyzeralo. "So žiadnym zverom ani mŕtvolou som do kontaktu neprišla. Neviem, či to súvisí s tým alebo nie. Azda som len prechladla, keď som vytrčila svoje laby z tepla púšte... tak či onak si myslím, že je dôležité o tomto informovať ostatné svorky, pokiaľ o tom už nevedia," dodala som a pohliadla na ňu. ČI jej nesiem niečo nové alebo nie. Jej otec smeroval do Alatey. Aj ja by som sa mohla k nej pozrieť? Informovať ich? Ale do hôr sa mi dva krát nechcelo. Radšej by som ostala v nižších polohách a úplne najlepšie v teplých!

#5

Bola som rada, že som konečne ležala. Cítila som, že som blízko hraníc, ale stále som sa nachádzala v bezpečí neutrálnej pôdy. Nastražila som uši, keď som začula niečí hlas. Nebolo mi najlepšie, ale čo sa dalo robiť. Smrkla som a zdvihla hlavu. Bála som sa však postaviť, pretože som si myslela, že sa len zrútim na zem. "Prepáčte," riekla som a i keď mi bolo neprirodzené nevstať... nemala som dostatok síl. Aspoň na tento moment. "Hľadám..." začala som, no napokon som zavrtela hlavou, odkašľala si a pokračovala inak: "Moje meno znie Neith, pochádzam zo svorky Namarey, ktorá sídli v srdci púšte. Hľadám svorku, ktorej členom je žíhaný vlk Vino. Mala by sídliť niekde na tomto ostrove v južnom lese. Neviem, či som trafila správne." Slová ma unavovali a veľmi rýchlo som sa zadýchala. Bolo očividné, že mi nie je najlepšie. Istotne som mala i teplotu, ale bolo mi to jedno. Chcela som jej predať informácie a následne sa pohnúť ďalej, len aby som sa dala do poriadku. Musela som si poriadne oddýchnuť. Vyspať sa.

//roklina

Dýchalo sa mi čoraz ťažšie. Chcela som si len niekde sadnúť... ľahnúť. Napiť sa a oddychovať. Nechcelo sa mi už nikde inde kráčať. Stačilo mi. Ostrovy neboli tak obrovské. Aspoň, že tak. Havne, keď som ich porovnávala zo svojou krajinou, kde som žila. Strihla som uchom a nevnímala vôbec svoje okolie. Predierala som sa lesom na slepo. Až keď mi zarezenovala v lebke rieka neďaleko... vydala som sa smerom k nej. Sklonila som u vody hlavu a začala piť. Bola som smädná a verila som, že mi bude takto lepšie. Vykročila som pozdĺž rieky ďalej na juh. Až som si povedala, že potrebujem naozaj pauzu. Zložila som sa na zem a ťažko oddychovala. Prerývane som dýchala a premýšľala, čo budem robiť. Napokon som položila hlavu na zem a pomaly zaspávala. Oddych... to bolo to jediné, na čo som bola schopná myslieť.

//červená lúka okolo hory

Musela som si na chvíľu sadnúť. Tá slabota bola odporná a nepríjemná. Zamračila som sa a vydýchla. Potrebovala som si trochu oddýchnuť. Aspoň na chvíľku. Mohla za to tá choroba, ktorá zabíjala zver navôkol? Dúfala som, že ja neumriem. Nechcela som ešte umrieť. Bolo mi zle, cítila som sa slabo, kašľala som a bolo očividné, že nemôžem skákať a behať ako sa mi chce. Musela som sa šetriť. Preto som potrebovala plno oddychového času, ktorý som si dopriala. Ale dosť bolo oddychu. Keď som chytila druhý dych a nevykašľávala si pľúce, vydala som sa ďalej. Obchádzala som roklinu a zamierila smerom k lesu, ktorý sa skrýval na konci rozsiahlej pláne, ktorá sa tiahla pozdĺž rokliny. Už som si priala, aby som sa tam dostala. Bola som dosť unavená. Povzdychla som si a už sa mi i pred očami zatmievalo mierne. Les sa mi zdal byť ďalej, než by sa zdalo.

//les álf

#5

//Tichá zátoka cez pláň a hory

Pomalým krokom som prešla naprieč pláňou. Každý krok ma bolel v hrudníku viac a viac. Zabručala som. Čo to sakra so mnou bolo? Cítila som sa ako nejaký sáčok. Totálne prázdna. Povzdychla som si a pozrela sa na portál, ktorý sa čnel nado mnou. Prečo bol na vrchole hory, keď som sa cítila tak slabo? "Mohol ma nakaziť on? Alebo niekto v úkryte? Bolo to vo vzduchu? Alebo ma nakazil niekto predtým? A bola som vôbec chorá?" premýšľala som nahlas, pretože som potrebovala počuť niečí hlas. Pomalým tempom som sa dostávala k portálu. Nechcela som sa však presiliť. Preto som šla pomaličky a mala mnoho prestávok, len aby som sa niekam dostala bez toho, aby som padla na zem. Bolo mi fakt biedne a najradšej by som si niekde ľahla a spala, lenže to som chcela až v onom lese. Dostala som sa cez portál na lúku a pokračovala som ďalej k hore. Tam, kam ma navigoval Azrael. Ako bolo asi jemu?

//Roklina okolo Hory

#4

Strihla som uchom. Vlk bol očividne vo svojich myšlienkach, pretože mojim slovám venoval minimum priestoru. Nevadilo mi to. Asi som mu vyvolala myšlienky, ktoré sa hodlal nasledovať. "Ak mám pravdu povedať, nepočula som, kto je alfou tejto svorky. Ani som sa o to zatiaľ nezaujímala, ale rozhodne to chcem zistiť. Pre tento moment ti však nepomôžem," odpovedala som na jeho otázku a odkašľala si. Nič iné ho nezaujímalo, len zlatá svorka. Nebola som hlúpa. Začala som si myslieť, že má k nej nejaký bližší vzťah. Niečo z minulosti... ale nechcela som sa v tom hrabať. "Mala by som už ísť, kým to chcem stihnúť pred prvým snehom," povedala som napokon smerom k vlkovi a usmiala sa. "Mimochodom volám sa Neith a rada som ťa stretla. SNáď nie naposledy," dodala som napokon a pokývala hlavou. Potom som sa otočila a ak mi nič iné nepovedal, vydala som sa smerom k miestu, kde sa mal nachádzať portál. Aspoň tak som to počula, ale čo bola o tom pravda... to som nevedela tak úprimne. Necítila som sa najlepšie a len sa to pomaly zhoršovalo...

//Červená lúka cez Zubriu pláňa a teleport v Tesákoch

//priebeh_3

Vlk nevyzeral najlepšie. Rovnako ako ja. žeby sa mi to len zdalo tým, že mi bolo zle? Alebo to bolo ním? Strihla som uchom a pozrela sa niekam na more, ktoré ma celkom upokojilo a rozdýchala som tú nevoľnosť, ktorá na mňa prišla. "Hm?" zadumane som sa k nemu otočila, keď mi položil otázku. Ach, áno. Pozrela som sa na les, ktorý bol predmetom jeho otázky. "Áno, pokiaľ sú naše informácie správne, tak hej, žije tam svorka stále. I ich by sa hodilo informovať o tomto probléme. Aj tú v horách..." zadumane som začala premýšľať. Najskôr som sa však musela vydať do svorky o ktorej som hovorila a na ktorú ma naviedol. Pokývala som hlavou a keďže som sa necítila najlepšie, chcela som sa pustiť do pohybu a trochu to rozchodiť. Preto som sa zahľadela na vlka. "Ešte niečo?" zopakovala som jeho slová a keďže som mu na jeho otázku predtým odpovedala, očakávala som, že mi ďalšiu položí hneď na to. Nadvihla som spýtavo obočie a potlačila kašeľ, ktorý sa mi dral z pľúc, ktoré mi priam horeli. Musela som sa niekde usídliť a oddýchnuť si, než ma to prejde a pomaly sa dostať na druhý ostrov. Nejako som to zvládnuť musela. Pravda.

//priebeh_2

Pritakala som na jeho slová pokývaním hlavy. V mysli som si však prehrala všetko, čo som vedela a uvedomila si, že by bolo vhodné nájsť svorku Vina. Mohli by byť vďační za informácie, ktoré by som im vedela predať. Odkašľala som si, pretože som začala cítiť, že na mňa niečo lezie. Nebolo to nič príjemné a obávala som sa toho najhoršieho, že išlo o chorobu, ktorú popisoval Cerum. "Mimochodom, od jedného z našich liečiteľov sme sa dozvedeli, že sa po krajine vyskytuje veľké množstvo chorých zvierat, ktoré umierajú vo veľkých počtoch... asi si na nejaké mŕtvoly i narazil. Neviem, ja sa vždy motám len okolo púšte a tam je skoro všetko mŕtve tak či onak. Nevieme, či je nákaza prenosná i na vlčí druh, ale nepodceňovala by som to. Rada by som informovala i ďalšie svorky. Nevieš, kde sa nachádza svorka na druhom ostrove? Stretla som vlka... menom Vino a rada by som informovala ich svorku. Zdal sa byť milý a dlžím mu to, vzhľadom na to, že moja alfa pri jeho návšteve na neho dva krát príjemná nebola," riekla som a zasmiala sa. Zašvihala som chvostom a pohliadla mu do očí. Bola som zvedavá, či ju bude poznať, pretože by mi to pomohlo, keby som nemusela ju hľadať po všetkých čertoch. Prišlo mi však dosť blbo a musela som sa posadiť. Naozaj na mňa niečo liezlo, no snažila som sa hrať formu. Nepripúšťala som si to.

//priebeh_1

Pritakal mi, no nerozvádzal to. Aspoň som vedela, že patrí k týmto ostrovom. Od svojho narodenia. "Áno, patrím do svorky v púšti. Namarey," odpovedala som mu na jeho otázku a pousmiala sa. Ktovie, či mal skúsenosti s Khanom alebo nie. No dúfala som, že nie. Nikomu by som nepriala sa s ním stretnúť. Nie, že by bol nejakou hrôzostrašnou bytosťou... skôr bol tak otravný, že som sa bála, že by to skazilo akýkoľvek môj pokus o dobré vzťahy medzi svorkami. "Hm, tak azda sa niekedy domov vrátim," riekla som a pousmiala sa. "Prečo si sa sem vrátil? Nebolo ti tam lepšie?" otázala som sa ho a nadvihla spýtavo obočie. Ktovie... možno iné svety neboli tak dobré ako ten v ktorom sa narodil. Mne však tá obyčajnosť a nemagickosť dosť chýbala. Nepotrebovala som takéto veci ako je mágia a tak. "Sú tak perfektní ako sa zdajú?" opýtala som sa ho, kedže bohovia by mali byť super a užasní a božskí. Zaujímalo ma, akí sú tí miestni.

Bola som sklamaná z toho, čo mi vlk povedal. Samozrejme, že som k tomuto záveru prišla i bez neho pred nejakým časom. Avšak bolo to zdrvejúce počuť ako potvrdenie mojich myšlienok. Povzdychla som si a usmiala sa na neho. Ďakovala som mu za odpoveď, no zároveň vo mne jeho slová rozdúchali nové otázky. "Žil aj predtým? Takže sa ti podarilo odtiaľto dostať a znova sa sem vrátit? Narodil si sa tu?" opýtala som sa ho, keďže som to takto pochopila. Bol mladý, znelo to vcelku reálne. Mala som mnoho otázok, ktoré som verila, že mi zodpovie, ak sa na to bude cítiť. Nechcela som na neho absolútne tlačiť! "Počula som o tých, ktorí sa nachádzajú tu... ale čo je na tom pravdy, to netuším. Zatiaľ som nič zvláštne nezažila, okrem obchodníka a mágie," priznala som a strihla uchom, aby som sa pozrela po okolí. Nie. Nič odlišné od normálu sa tu nedialo. Bohov som nestretla a ta som mohla k nim len slepo veriť ,ale potvrdené som to jednoducho nemala a pravdepodobne ani tak skoro mať nebudem.

Na moju otázku neodpovedal. Minimálne nie nijak priamo. Pochopila som to. Prezerala som si ho. Mnoho miestnych vlkov som tu ešte nestretla. Moje známosti boli pomerne... malé. Hlavne svorku som poznala, len čo bola pravda. "Dalo by sa to tak nazvať," odpovedala som na jeho slová a pousmiala sa. Vychovanie nemal na príliš vysokej úrovni, ale nebol ani neslušný. Bol jednoducho svojský a mladý. Nemohla som mu to vyčítať. "Premýšľala som nad tým, či existuje šanca dostať sa odtiaľto preč. Tam, odkiaľ pochádzam, pretože tento svet nie je vôbec ničím pre mňa. Aspoň mám taký pocit. Všetko je tu iné, než poznám," riekla som a privrela som oči. Cítila som sa zvláštne, že tu s ním sa práve teraz o tom rozprávam, ale práve on ako cudzinec mi mohol pomôcť? Rozveseliť ma? Alebo ma nakaziť tou chorobou, ktorú cerum popisoval? Ale čo ak sú vlci voči nej imúnny? To bola tiež možnosť, ktorú zjavne nevzal do úvahy a to si hovoril liečiteľ? Odfrkla som si a švihla chvostom. To i ja by som bola lepším liečiteľom než on. Ale to som teraz nechcela vôbec riešiť.

Až ma myklo, keď som ucítila, ako do mňa niečo vrazilo. Bola som zamyslená a okoliu sa nevenovala, preto som ho ani poriadne nepočula prichádzať. Prekvapene som sa otočila jeho smerom a nadvihla obočie. Pardon? Avšak ospravedlnil sa, čo bolo dobré znamenie, že nie je to žiaden arogantný egoista ako Khan. Ten by ma isto obvinil, že som mu stála v ceste jednoducho. "Hm," zachmúrila som sa, no napokon som si povzdychla. "V poriadku, nič sa predsa nestalo," riekla som smerom k nemu a premerala som si ho. Nevyzeral ako nikto, koho by som predtým poznala. Aspoň som si to teda myslela. "Kde vaša myseľ ušla, keď ste ma tu prehliadli?" opýtala som sa ho, no odpoveď som priveľmi neočakávala. Bola to jeho súkromná vec, do ktorej cudzinca nebolo nič. Ale možno preto by mi o tom i povedal, pretože som bola nezaujatá a pravdepodobne ho už nikdy neuvidím. Možno by som mu vedela poradiť. Ak riešil niečo fakt dôležité.

//Namarey

Vykračovala som si po teplom piesku a premýšľala o tom, čo hovoril Cerum. Bolo to zvláštne. Mŕtve zvieratá? Nikdy som sa nad tým nezamyslela, ale na svojej ceste s Nycteou som nič také nevidela. Zdalo sa mi to snáď? Zachmúrila som sa. Mala by som sa pred zimou ešte prejsť po okolí a snáď nájdem nejaké známky, ktoré by mi to potvrdili. Privrela som oči a pohliadla na hladinu mora, ku ktorému som sa približovala. Zátoka. Moje obľúbené miesto. Nebola tu zima, nebolo to ďaleko a cítila som sa tu v bezpečí. Panovalo tu i ticho a pokoj. Pousmiala som sa a zamierila na jeden menší výbežok, kde som sa zastavila, posadila sa a dívala sa na otvorené more naproti. Premýšľala som nad únikom z týchto ostrovov, tak ako stále. Ale teraz to bola skôr otázka... ako nejaký sen. Pretože už som až tak veľmi unikať odtiaľto nechcela. Strácala som nádej a skôr prijímala ten fakt, že tu asi umriem skôr, než sa dostanem domov. S týmito myšlienkami som tu tak sedela, uvoľnená, pozerajúc na more predomnou. Ani som nevnímala svet okolo seba, ako som bola ponorená do svojich myšlienok.

Strihla som uchom a mierne ohrnula ňufákom nad slovami Tanii. Nepáčila sa mi samochvála, ktorá smrdela na sto honov. A tá jej s jej skúsenosťami extrémne. Ja som to nepotrebovala hlásiť, kto som a čo viem takto verejne. Odfrkla som si a pohľadom sa zabodla do oči bieleho vlka, ktorý nám chcel povedať údajne niečo veľmi dôležité. Privrela som oči a zamračila sa. Nákaza? Kam som sa to dostala? Zamyslela som sa nad tým a bola mierne zdesená, že kam som sa to dostala. Tak či onak... povzdychla som si a prikývla hlavou smerom k Khanovi. Ak sa šírila nákaza, nechcela som byť ani v blízkosti mojich vlastných členov. Čo ak aj oni boli nakazení? Zamračila som sa a postavila sa na rovné labky. Nemala som žiadne dotazy a preto som po chvíli zamierila k východu z jaskyne. Predtým som sa ešte rozlúčila ale so Strixom: "Idem sa prevetrať. Snáď sa čoskoro uvidíme." Obtrela som sa mu škádlivo o bok a vykročila von, kde som zmizla v piesočných dunách a šla na miesto, ktoré sa mi páčilo a nebolo tak ďaleko od piesku, ak by náhodou na ostrovoch začalo snežiť.

//Tichá zátoka cez púšť

Počúvala som slová Khana. Zubrayu ani Zephira som tu ešte predtým nevidela. Pohliadla som na nich a pokývala hlavou. Keď však zahlásil, že by sme už mali vedieť, že Cerum je liečiteľom... mierne som sa zamračila. Nikdy predtým som ho nevidela. Očividne ostatní budú väčšmi informovaní než ja, pomyslela som si, no keď som sa zadívala na Strixa, neprišlo mi to tak. Nevadí. Aspoň som to už teraz vedela. Keď zaznelo moje meno, otočila som sa na Khana. Bolo zjavné, že iná rola pre moju aristokratickú zadnicu sa ani nájsť nedala. Pokývala som hlavou a premýšľala, že by som sa ešte pred zimou mohla zastaviť i v nejakej inej svorke, aby som povedomie o púšti mierne... nadniesla a ostatní si prestali o nás myslieť, že máme nadutého alfu a všetci tu sú hlupáci a nevzdelaní. Opak bol pravdou. Až na niektorých jedincov, sa mi zdalo, že teraz tu bolo plno vlkov, ktorí za niečo stáli. Tešila som sa, až ich všetkých spoznám. Minimálne tých normálnych. "Vyzerá to, že sa budeme stretávať spoločne častejšie, než obvykle," riekla som tichým hlasom smerom k Strixovi a venovala mu záludný úsmev. Nyctea mala pravdu. Mala som pre niekoho slabosť, pretože bol všetkým, čo som potrebovala. Vychovaný, urastený, nádherný! A ešte k tomu i milý, statočný... veď kto by nechcel stáť po boku silného a chrabrého obráncu územia! Avšak moju pozornosť som musela otočiť na Ceruma, ktorý nám všetkým chcel niečo povedať. Premýšľala som, či i ja niečo nepoviem k tej povesti tejto svorky... ale prv som potrebovala spraviť detailnejší prieskum medzi svorkami.