Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//oáza

Pomaly som nasledovala skupinu vlkov. Premeriavala som si ich pohľadom, nebadane. Skúmala som i cestu, ktorou sme sa pomaly trepali do úkrytu. Potešilo ma, keď som uvidela známeho pieskového vlka. "Ah, drahý! Tak rada vás opäť vidím," riekla som smerom k Strixovi a pousmiala sa na neho. Samozrejme, že som vyzerala inak, ale taktiež som teraz žila v inom svete. Musela som sa sem adaptovať. Strihla som ušami a pozrela sa na svoje labky, ktoré sa prepadávali do teplého piesku. Netrvalo dlho a dostali sme sa k vchodu do jaskyne. Pomaly sme vošli do ruin a vydali sa do miestnosti, kde sa Khan zastavil. Sama som si sadla vedľa svojho priateľa, Strixa a chvost si omotala okolo predných láb. Následne som zdvihla zrak a zahľadela sa na Khana. Netušila som, čo tu chcel preberať. Ale dúfala som, že to nebude strata môjho času a dozviem sa tu niečo užitočnejšie než to, že si tu bude na nás honiť svoje ego.

Zdvihla som zrak a pozrela sa na Khana, ktorý ku mne prehovoril. Očakávala som nejaké úsečné reči, ale pre tento moment sa očividne krotil. Niekto ho klepol po hlave? Nadvihla som obočie a zadívala sa na neho. "Nie je v mojich silách povedať, kde sa pán Strix nachádza," odvetila som smerom k nemu a povzdychla si. Bolo mi ľúto, že tu nie je. Aspoň niekto normálny, ku komu by som sa mohla natisknúť. Ale veď ja to vydržím i sama. Nejako. Mlčky som sa zdvihla a vydala sa za Khanovým chvostom, ktorý nás viedol niekam do útrob podzemných ruin. Aspoň konečne objavím, kde sa onen vchod nachádza. S tými dvoma som sa do reči nedávala. Nebola som zvyknutá na to, aby som sa na každom kroku každému predstavovala, vzhľadom na to, že ma všetci v mojej domovine poznali od malých vĺčat. Preto mi niekedy nedochádzalo, že ma poniektorí nemali ako poznať. Veď oni sa pobavia so mnou, keď na to príde čas. Pred cestou za Khanovým zadkom, som sa ešte napila z chladivej vody oázy a následne sa vydala za ním, aby nás doviedol do podzemia, kde aspoň na moment bude trochu chladnejšie, než v rozpálenej púšti.

//ruiny

//púšť

Už niekoľko chvíľ po tom, čo som sa oddelila od môjho priateľa Vina... začula som zdĺhavé vytie, ktoré zvolávalo vlkov z blízkeho okolia. Jeho hlas som poznala. Znel rovnako piskľavo ako celá jeho povaha. Povzdychla som si. Bola som zvedavá, čo múdre nám chce povedať, ale predstava toho, že nám ukáže konečne sľúbený úkryt svorky... bola lákavá. I tak som mala v pláne pozrieť sa do svorky. A tak som pokračovala vo svojej ceste k oáze. Podišla som k nej z opačného brehu, než bol Khan a ďalší členovia. Sklonila som hlavu k vode a začala piť. Voda ma príjemne ochladila a občerstvila. Keď som hlavu zdvihla, vydala som sa okolo brehu oázy. Pomaly som sa k nim blížila. Okrem Khana a tej čiernej drzej vlčice som nikoho z vlkov nepoznala. Privrela som očká a zastavila sa neďaleko nich. Kývla som im hlavou a počúvala. Prezerala som si ostatných vlkov, ktorí sa tu nachádzali. Naozaj som nikoho z nich nepoznala. Žeby sa sem pridali v medzičase? Bolo to dosť pravdepodobné. Aspoň ich konečne spoznám a budem veriť, že nie sú rovnako hlúpi ako ostatní, ktorých som tu už stretla. Posadila som sa do piesku, elegantne ako mačka a chvost stiahla k labkám. Z mojej reči tela bolo jasne poznať, že mám dobré vychovanie, pretože som nepôsobila ako kdejaký šupák, ktorý sa pohyboval po ostrovoch. Hlavu som držala vysoko, no nie až tak, aby som pôsobila namyslene. Bolo však cítiť, že sila môjho charakteru je veľká. Minimálne voči poniektorým, ktorých som tu už ako členov stretnúť mohla. Ale okrem čiernej som ut nikoho iného z nich nevidela.

"nepochybujem, ale skúmanie ostrovov by som nechala na letné mesiace, kedy budú teploty aj v ostatných častiach zeme prijateľné, pre moju riedku srsť," riekla som na jeho slová a zasmiala sa. Strihla som uchom a zastavila sa. Ako som stála, moje labky sa pomaly prepadávali v piesku. Bolo to príjemné. Toto by mi určite inde chýbalo, keby som sa vydala niekam preč mimo tohto územia. "Samozrejme. Ale verím, že až sa vydám počas leta na druhý ostrov, budem rada, ak na vás opäť narazím, Vino, vyzeráte ako vychovaný, mladý vlk," povedala som s decentným úsmevom a pokývala hlavou. Málokedy sa videl niekto, kto by bol tak dobre vychovaný ako on! Aj keď mal určité nedostatky v držaní svojho tela... nemohla som predsa chcieť od obyčajných vlkov niečo viac, no nie? Stačilo, že sa vedeli slušne správať. Tak. "Ach, to vôbec. Ja s vami súhlasím, ale zároveň sa tam pomaly ukazujú i vlci, ktorí nie sú tak hlúpi a namyslení ako ostatní," povedala som a pokývala hlavou. Nie, že by šlo o moju maličkosť, to nie... ale bol tam i Strix, ktorý bol úžasný! Priam dokonalý. "Kiežby sa mi to podarí. Alebo snáď zhynie v tekutom piesku a ja preberiem jeho vládu," povedala som zamyslene, dívajúc sa niekam do diaľky. V tom som však zavrtela hlavou a zazubila sa. "Osud vie byť nepredvídateľný. Mala by som však už ísť. Hory už máte na dosah labky. Tešilo ma a rada vás opäť uvidím, drahý Vino," rozlúčila som sa s ním a vydala som sa späť k oáze. Vedela som, že tam asi budem sama, ale to mi veľmi neprekážalo. Aspoň si užijem trochu pokoja a ticha, než sa tam zase zlietnú ostatní ako supi.

//oaza

"Hm, počasie mimo púšť je skutočne zrádné. Som rada, že sa po zvyšku ostrovov tak často neponevieram," posťažovala som si a vydýchla si. Strihla som uchom a pozrela sa niekam do diaľky. Bolo zvláštne, že počasie mimo púšť zvyklo bývať tak rozdielne. Ale čo sa dalo robiť. Nastražila som ušká a pokračovala po piesočnej dune ďalej. Vedela som presne, kam idem! Hlavne už z diaľky sme mohli vidieť ako zahmlené hory vytŕčajú svojimi špicami niekde nad oblakmi hore. "Potešenie na mojej strane, Vino. Aj niekam patríte, či ste srdcom tulákom?" opýtala som sa ho a usmiala sa. Bolo pre mňa radostné, že som na svojej ceste púšťou stretla niekoho, kým bol on sám. Povzdychla som si a zastavila sa, keď sme sa ocitli v tieni hôr. "Ach áno. Ostrovy pre mňa nie sú tým pravým orechovým. Nepatrím sem. Jediné miesto, ktoré je blízke môjmu domovu, sú práve púšte. Preto som sa pridala do ich svorky, ale... je to náročné. Preto verím, že sa mi podarí ich trochu skrotiť a prevychovať, aby som tam mohla pokojne žiť," vysvetlila som Vinovi s úsmevom a kývla hlavou smerom k horám. Boli sme takmer pri nich. Stačilo, aby pokračoval ďalej. Ja sa musela vrátiť do oázy, tam, kam som mala predtým namierené.

"Chápem, hľadanie hôr môže byť vcelku náročné," riekla som na jeho slová, ktorými obhajoval svoju prítomnosť v piesočných dunách, kam rozhodne nepatril. I keď to bolo podivné, pretože na svojej ceste tie vysoké hory určite vidieť musel! No nevadí. "V poriadku, tak to aby sme vyrazili. Moje meno je Neith," povedala som skrátene, i keď sa zdalo, že som chcela pokračovať, napokon som to nechala tak. Miestni vlci nehrali na žiadne tituly a ja som nemala prečo ich vyťahovať. V tomto kraji neznamenali nič. "A vy ste?" opýtala som sa ho skôr, než som kývla hlavou, aby sme sa vydali do útrob púšte. Museli sme zamieriť na západ, aby sme sa dostali k horám a tak som aj pokračovala ďalej. "Máte s nimi skúsenosti?" položila som mu otázku, keď som začula jeho reakciu. Nedivila by som sa tomu, keby si to myslel po stretnutí s Khanom. Ani ja som netušila, prečo som sa tam popravde pridala, ale... necháme to tak. "Niektorí vlci skutočne nepoznajú správneho vychovania, ale azda je to len ich maska a s trochou pomoci v nich dokáže nejaký vlk rozdýchať to dobro a naučiť ich manierom, ktoré nebudú tak... otravné," povedala som naivne, ale vedela som, že je to skôr utópia, než nejaká realita, ktorá by sa mohla stať.

Pousmiala som sa a pokrútila hlavou u jeho slov. "To rozhodne nie!" riekla som, aby si nemyslel, že by som ho snáď chcela svojim zhrozením uraziť. "Je však pravdou, že vaša temná srsť mi do púšti nepasuje," dodala som vzápätí, pretože to bola pravda. Azda preto na mňa pôsobil ako nejaký duch. Duch v čiernom! Pretože práve z takýchto vlkov, sa duchovia v púšti stávali, len čo bola pravda. "Hory? Máte pravdu, zablúdili ste pomerne dosť. Mohla by som vás k nim zaviesť, ak nebudete proti," riekla som smerom k nemu s úsmevom. Nemala som i tak čo iné na práci a bola som už blízko domova. Určite ešte chvíľu vydržia, než sa tam dostanem. "Ach áno, nachádza. Poniektorí jej členovia sú... osinou v zadku, pravda. Vaše obavy sú preto na mieste, ale nebojte. Ja vás tu prevediem a všetko dobre dopadne," povedala som na jeho slová a zasmiala sa. Bola pravda, že Khan ani polovica svorky nebola na tom najlepšie s vychovaním. Verila som však, že s mojou pevnou rukou, teda labou, ich postoj zmením. Časom. Bude to však veľmi náročné a trvať dlhé chvíle!

Z mojich myšlienok ma vytrhol niečí hlas. Nastražila som uši a pohliadla smerom na tmavého vlka, ktorého by som v objatí púšte skutočne nečakala. "Ach," vyšlo zo mňa, pretože ma mierne vyľakal. Strihla som uchom a pohliadla na vlka. "Prepáčte, len som vás... nečakala," riekla som a milo sa na neho pousmiala. Prezrela som si ho. Neprišiel mi ako vlk, ktorý by patril do tohto prostredia. "Môžem vám nejako pomôcť? Piesočné duny poznám veľmi dobre," ponúkla som sa mu s decentným úsmevom na tvári a pohliadla mu do očí. Vedela som, že sa tu musel stratiť! Nebolo rozumné, aby takýto vlk chodil do púšte. Veď ho tu ešte za chvíľu niekde vystrie. Odpadne a čo ja s ním? Nemala som silu aby som ho odtiahla niekam k vode. A najbližšia pitná voda bola v oáze, ktorá bola bohvie kde. Ach. Bolo tu toľko problémov. Dúfala som preto, že neodpadne. Bol to kus vlka! Čo by som s ním potom robila? Tak akože možností tu pár bolo. Ale v piesku sa ani hrabať poriadne nedalo. Teda čo-

//tichá zátoka

Vykračovala som si po rozpálenom piesku, ktorý ma vťahoval do svojho srdca čoraz väčšmi. S novým kožuchom som pociťovala, že mi je na labkách teplejšie, než na iných častiach môjho tela. Pousmiala som sa. Cítila som sa ako nejaká mačka, ktorá sa prechádzala púšťou. Pohľadom som skenovala okolie a snažila sa prísť na to, ako sa dostať do oázy. Predsa len vyznať sa v púšti bolo mierne obtiažnejšie, než sa zdalo. Zívla som si. Bola som už vcelku unavená a prospel by mi nejaký ten spánok, ktorý však nebol tak úplne... prijateľný v tomto mieste. Zišla by sa mi nejaká spoločnosť, nech v tomto tichu a mŕtvolnej krajine nejdem sama. Ale mohla som si za to len ja. Čoo ak by som sa ale zase stratila v púšti a ocitla sa doma, Takto by ma tam nespoznali! A to som si nemohla dovoliť. Ale čo ak by pri návrate mágia ostrovov pominula a ja sa stala... sama sebou? Hm. V takom prípade by to bolo ok, ale keďže moja srsť ostávala táto nová, určite som bola stále na ostrovoch. Pravda.

Pri jeho otázke som sa musela zamyslieť. Ani som si to poriadne nepamätala. Pohliadla som smerom na piesočné duny, na druhej strane zátoky, ktoré sa týčili do výšin. "Popravde netuším o akom portále hovoríte. Jeden je v neďalekých horách a vedie na lúku plnú červenú kvetín. Ja som sa stratila v púštnej búrke a keď som sa poriadne rozhliadla po kraji, zistila som, že už dávno doma nie som," riekla som, aby som upresnila svoj príchod. Bolo tomu už dávno. Strihla som uchom a pohliadla na vlka. "Už je neskoro. Mala by som sa vydať späť na cestu. Len prechádzam," dodala som napokon a pozrela sa na vlka. Bol milý, to sa počítalo. "Rada som vás stretla, drahý neznámy. Moje meno je Neith a ak by ste niekedy chceli opäť sa stretnúť, najskôr ma nájdete v srdci púšti, pri oáze," dodala som, aby som sa s ním rozlúčila. Mierne som sklonila hlavu a otočila sa na päte. Teatrálne som si to odkráčala preč. Nemala som v pláne sa tu dlho zdržiavať. Potrebovala som sa dostať domov. Pomaly ale isto. Nech zistím, čo sa vlastne doma udialo.

//púšt

Strihla som uchom a nadvihla obočie. Vlk nevyzeral príliš nadšený mojou prítomnosťou. Privrela som zraky. Pravda, tento kožuch, ktorý mi venoval Wu, nebol tak prenádherný, ako ten môj rodený. Ale... chcela som začať novú kapitolu svojho života, ktorú som plne započala tu. Povzdychla som si a pozrela sa na neznámeho. Položil mi otázku. "Hm? Teraz som sem prišla," riekla som smerom k nemu, no na moment ma napadlo, či náhodou nemyslí otázku globálne. "Ah," vydýchla som a usmiala sa. Pokrútila som hlavou nad svojou hlúposťou. "Prepáčte, ak ste mysleli tieto ostrovy, nebude tomuto dlho. Možno tak od minulej zimy? Azda to znie ako dosť dlhá doba, no mnoho tajomstiev tohto sveta, mi je stále skryto," povedala som s úsmevom a zamyslene sa dívala na hladinu mora, ktorá pokojne narážala na breh zátoky. Prešla som si jazykom po tesákoch a rozmýšľala. "A vy?" odvetila som napokon a nadvihla obočie. Nevedela som, o čom inom sa s neznámym rozprávať. Veď však nevyzeral na nikoho komunikatívneho. Rovnako ako Strix! Azda by i do rodiny spolu patrili? V duchu som sa nad tým pousmiala.

Vnímala som pohľad podivína, ktorý na mňa hľadel, ale nič poriadne nehovoril. Ani ma nepozdravil. Strihla som uchom a na moment mu venovala letmý pohľad, aby som sa uistila, že nejde o žiadneho psychopata alebo také niečo. Prečo tak čumí? pomyslela som si a nadvihla mierne svoj noštek. Takého správanie sa mi nepáčilo. Povzdychla som si a nastražila uši smerom k nemu, aby som bola pripravená zareagovať, keby sa náhodou rozbehne mojim smerom a bohvie čo mi bude chcieť urobiť. Vlci boli rôzni a ja nechcela skončiť ako mŕtvola v nejakom potoku. "Dobrý večer, neznámy cudzinec, nie je táto zátoka v tomto čase niečím nádherným?" riekla som, aby som sa uistila, že vníma a nie je niečím nafetovaný. Nikdy neviete! A či vôbec je schopný rozprávať, že. Prešla som si jazykom po tesákoch a svoje obavy nedávala najavo. Bola som naučená sa tváriť inak. Aj keď v tomto novom kožuchu od Wua som sa necítila dvakrát svoja, no pomaly som sa do neho dostávala!

//Jazero smrti cez Púšť

Kráčala som po púštnych dunách a vcelku sa tešila, že sa konečne ukážem u oázy. Azda tam narazím i na iných členov svorky a možno si na ňu urobím lepší obrázok. Lenže ako som cestovala, mierne som zablúdila a vcelku prekvapene som sa dívala na more, ku ktorému som sa približovala. Zamračila som sa a zastavila sa na pláži, kde mi vlny narážali na labky. Bolo to zvláštne. Ako som sa mohla v púšti stratiť? Veď som ju tak dobre poznala! Všetko však bolo možné a tak som si len sťažka povzdychla. Pokračovala som popri brehu a už keď som sa tu ocitla, prečo nepokračovať v ceste? Aspoň trošku, kým sa otočím a pôjdem hľadať cestu do oázy opäť. Aj keď najlepším riešením by bolo, keby som ju šla hľadať cez noc. Zívla som si a pokračovala do zátoky, kde som predsa len niekoho uzrela. Nepoznala som ho a nemala som potrebu naväzovať s neznámymi kontakt len tak. No i tak som kráčala takmer k nemu, no posadila som sa obďaleč a pozorovala pokojné more, ktoré sa vlnilo v zátoke.

//Modrák

Moje kroky sa stočili od mora späť na trávnatú plochu, ktorou som kopírovala púšť. Prezerala som si okolie a užívala si tú harmóniu a pokoj, ktorý tu vládol. Unavene som si zívla a premýšľala, či tu niekde narazím na normálnu vodu alebo nie. Nezdalo sa však, že by som tu niečo našla. Nikde nič nebolo, až na jazero, ktoré som uvidela v diaľke. Nastražila som uši a sledovala hladinu. Okolo tohto jazera sme nedávno s Nycteou prechádzali. Zastrihala som ušami a uvidela niečo podivné pri jazere. Okrem nejaých siluet vlkov na druhom brehu, som začula známy zvuk Wua. Rozišla som sa teda za ním. "Zdravím vás, drahý pútnik," riekla som smerom k nemu a úctivo sa uklonila. "Rada by som vás o niečo požiadala. Tento svet je niečím novým, druhou šancou, domovom možným... ja... rada by som zmenila rovnako i seba," riekla som a neisto sa na neho pozrela. Bolo to zvláštne, ale presne takto som to cítila. Chcela som dať tomuto miestu šancu so vším všudy. Napokon som sa dohodla, že si od neho vezmem i iné veci. "Ďakujem vám," riekla som s úsmevom letmým, rozlúčila sa s ním a vydala sa do piesočných dún, aby som sa konečne dostala domov k oáze.

//Tichá zátoka cez Púšť

N Á K U P
Zmena vzhľadu (hotový u Stray/Barn) = 250 kšm (nacenené Barn)
4-5-6-7 level do elementu Vody = 340 kšm (70+80+90+100)
Banánky v čokoláde za 40 kšm

Mám = 358 kšm 8 rubínov 5 mincí
Mením všetko na kšm = 638 kšm
Platím dokopy = 630 kšm
Ostane mi na účte = 8 kšm

Banánky - 6 - 10 % do vytrvalosti (zapisuju teda 5 do lovu)
Schváleno

//Kvílivec

Prešli sme pomerne veľkú časť tohto ostrova. Cítila som, ako ma moje labky mierne pobolievajú. Síce som mala kondičku dobrú, ale nepatrila medzi moje najlepšie vlastnosti. I keď v púšti bola potreba... tam som toho až tak mnoho nenachodila. Keď sme podišli k veľkému modrému stromu, len som sa zamračila. "Na tieto podivnosti si budem musieť ešte dlho zvykať," riekla som s ťažkým povzdychom a pohľad mi prešiel i na fialové a zlaté stromy ďalej na horizonte. Potriasla som hlavou a opatrne labkou strčila do spadnutého jablka. Podivné. "Nyctea, veľmi dobre sa s tebou cestuje, ale cítim chlad, ktorý už prúdi v týchto častiach zeme," povedala som až ma striaslo. Moja srsť nebola ani z polovice tak hustá, ako tá jej. "Asi... asi sa vydám domov, späť do tepla piesočných dún. No rada vás opäť na jar vyhľadám a azda mi i povieš niečo o tvojej rodine, ktorú snáď dovtedy niekde nájdeš," usmiala som sa na ňu priateľsky a počkala, čo mi k tomu povie. Až sme si ujasnili, že práve v tomto mieste sa naše cesty rozídu... Venovala som jej dlhý úsmev. "Veľa šťastia na tvojich cestách, drahá. Rada ťa zas uvidím," riekla som a rozlúčila sa s ňou. Otočila som sa a skôr, než som sa vydala do piesočných pieskov, pocítila som smäd a hlad, ktorý som chcela uhasiť a tak som sa vybrala k pobrežiu zátoky, kde som predpokladala, že v nejakom mieste nájdem ústie rieky alebo nejakú zver, ktorá sa po trávnatom brehu pohybuje.

//Jazero smrti cez Kvitnúcu lúku