Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Na jeho slová som len prikývla so zdvorilým úsmevom. Bola to pravda. Riedka srsť tomu jasne napovedala. Rovnako ako moja šľachovitejšia a drobnejšia postava. Nebola som stavaná do týchto miernych podnebných pásiem. Zima mi nerobila dobre a ak som nechcela prechladnúť, bolo by pre mňa najlepšie sa skryť cez zimu niekde v jaskyni alebo sa vydať späť na púšť, ako i vlk povedal. Prijal môj návrh, že by sme sa mali vydať niekam, kde počasie nebude tak nepríjemné a ja som bola rada, že napokon zvolil smer na juh. Aspoň sa trochu zohrejeme a zaboríme naše pieskové labky do teplých zrniečok piesku. "S radosťou," riekla som a vydala sa po jeho boku skrz lúku k mohutných piesočným dunám v diaľke. Magické podnebie tejto krajiny ma nikdy neprestane udivovať. "Ste z ďaleka, drahý?" vyzvala som ho ku konverzácií, aby sme sa nemuseli utápať v tichu. Samozrejme, že som bola i zvedavá, preto som bola odhodlaná s vlkom debatiť o všetkom možnom. Konečne na mňa niekto v tomto kraji pôsobil normálne a nie ako idiot. Bola to príjemná zmena a dúfala som, že to nie je len "na prvý pohľad".

//Púšť

Počasie okolo nás sa zhoršovalo. Stiahla som uši k hlave a pozrela sa na vlka, ktorý konečne prehovoril. Obaja sme boli už slušne zapadaný snehom a hádam sa nám na bradách tvorili i cencúle. "Ach, kdeže. Teplo piesku a slnka mi je bližšie," povedala som smerom k nemu a povzdychla som si. Snehová búrka sa chystala do svojho najlepšieho predstavenia. Bolo na čase sa pomaly pohnúť a nájsť si nejaký úkryt. "Počasie je pod psa. Mali by sme si nájsť nejakú skrýšu, inak po nás ostanú len snežné hroby," riekla som s nemiznúcim úsmevom, pretože som sa snažila pôsobiť milo a vľúdne za každých okolností. Porozhliadla som sa po okolí, ale všade bola len beloba, ktorá sa znášala z nebies. "Poznáte tu v okolí nejaké útočisko? Prípadne by sme mohli zavítať do púšti. Piesková búrka by mi bola milšia, než tá snehová," dodala som a s úsmevom nad tým pokrútila hlavou. Oblizla som si ňufák, čím som z neho zotrela i snehové vločky, ktoré na neho dopadali. Zima by mohla byť i krásna, keby nie je tak mrazivá.

Mrholenie zľadovateného dažďu sa pomaly chýlilo ku koncu. Otriasla som vlhkosť a drobné kryštáliky ľadu zo svojej srsti, aby som ešte väčšmi nebola premrznutá až na kosť. Ach tento biely piesok je tak nepríjemný. Ako s ním môžu ostatní vlci vyžiť, pomyslela som si pobúrene, pretože som vďaka tomuto ročnému obdobiu pôsobila dosť slabo. Pravda však bola iná! Na moment som sa zastavila a poriadne si vyčistila svoju srsť od prípadných ďalších mrazivých nástrah. Čím dlhšie som stála v snehovom záveji, tým väčšmi mi bolo chladno od láb. Až ma začalo triasť. Nie, na toto som skutočne nebola stavaná. Preto som sa rozhodla opäť vydať do pohybu. Stromy vôkol mňa sa prehýbali v návale vetru, ktorý sa začal z ničoho nič dvíhať. Na pláňach muselo byť teraz pekne nebezpečne... a mrazivo. Zastrihala som ušami a vďaka vetru, ktorý bujaro menil svoj smer, sa mi v jednom momente dovial pach cudzinca. Spozornela som, narovnala som sa a začala sa po ňom obzerať. Napokon som zlatými zrakmi zahliadla pieskového vlka, ktorý priam vyčnieval z miestnej krajiny rovnako ako ja. Azda niekto bližší môjmu druhu krvi? prebehlo mi hlavou a sebaisto sa k nemu vydala. Zastavila som sa však v bezpečnej vzdialenosti, ak by nepatril k tým kladným. "Aké mrazivé poludnie máme, drahý pane," riekla som a mierne sklonila hlavu, i keď nie príliš, keďže toho podľa našich zákonov nebol hodný. Len som si uctila jeho osobnosť. "Ospravedlňte prosím moju zvedavosť, ale neprídete mi ako vlk hodný týchto podmienok," pokračovala som, pretože čím dlhšie som si ho prezerala, tým väčšmi vo mne evokoval dojmu, že skutočne bude stavaný skôr do iných miest, než boli kraje so štyrmi ročnými obdobiami. Azda sa mi skutočne podarilo nájsť niekoho, komu piesky boli rovnako blízke?

//Začarovaný les

Listnaté, farebné stromy čoskoro vystriedali tie ihličnaté a ja si konečne prišla o niečo normálnejšie. Prirodzenejšie. Vydýchla som si. Naxin tu rozhodne nebol, aspoň čo som vetrila vo vzduchu. Zastrihala som ušami a povzdychla si. Možno som sa stratila ja a on našiel cestu do hôr, kde ma teraz hľadal? To bolo skľúčujúce, ale musela som to pripustiť ako jednu z možností. "Ach, kde ťa len hviezdy zaviedli, drahý priateľ," povedala som a zastavila som sa, aby som sa poobzerala po okolí. Nemala som páru, kam zaviedli mňa. Nepoznala som ostrovy dokonale. Vlastne som o nich vedela len z rozprávania Siveho. Zašvihala som chvostom a rozhodla sa, že si užijem prechádzku po celkom normálnom lese a možno nájdem stopy, ktoré by ma zaviedli za Naxinom. Poriadne som sa nadýchla okolitého vzduchu a užívala si vôňu miazgy a ihličia. Bolo tu to tak nádherné, vedela by som si predstaviť tu stráviť ale i teplejšie dni. Počas zimy som cítila, aká som premrznutá skrz na skrz. Len pohyb mi pomáhal vytvárať ako také živočíšne teplo, no bol to pre mňa rozhodne šok. Mala by som sa vrátiť späť do púšte, ale stretnutie s tým nadutým nevzdelaným a nevychovaným šteňatom, čo si myslelo, že vlastní tú zem, som nedokázala vytlačiť z hlavy. Zamračila som sa. Stále som bola tým stretnutím pohoršená! Ani som si nevšimla v tomto momente, že som prechádzala len pár desiatok metrov okolo ďalšieho pieskového vĺčka.

//Hmlisté pláne

Brodila som sa v snehu a pretĺkala sa naprieč podivným lesom, ktorý sa vzpieral všetkému, čo som doteraz poznala. Bol zvláštny, magický a ja som sa tu necítila až tak komfortne. Strihla som uchom a postupovala ďalej, sledujúc stopy, ktoré som pokladala za tie Naxinove. Zvolala som jeho meno ešte niekoľko ráz, až som si uvedomila, že som ho na môj veru stratila. Hlavne, keď som našla majiteľa stôp. Ostala som stáť a z diaľky sa dívala na hnedý kožuch trojnohej vlčici. Tak kam sa podel, keď toto neboli jeho stopy? A vlčica nevyzerá, že by ho uniesla, pomyslela som si a pokračovala ďalej, aby som ju obišla. Musela som Naxina nájsť, ale nevedela som, kde začať. Nemalo zmysel sa vrátiť späť do hmly. Otriasla som zo seba všetkú tú vlhkosť, nadýchla sa a vydala sa ďalej vpred. Les sa začínal pomaly meniť a ja som bola za to rada. Aspoň sa zbavím toľkej prehnanej mágie a dostanem sa na nejaké normálnejšie miesto!

//Tajga

//Prieliv

Kráčala som spolu s Naxinom do hmly. Bola som zvedavá, čo o vlkovi ešte zistím. Prišiel mi zaujímavý a hlavne bol mladý, takže by sme si mohli spoločne rozumieť. I napriek jeho nedostatku správnej výchovy a etikety. AKo sa zdalo, väčšina vlkov v tejto krajine bola rovnaká ako on. Povzdychla som si. Prečo sa rovnaké princípy nezdieľali i výchovy v iných zemiach? No čo už. "Drahý Naxin, začínam mať oba-" začala som, no keď som sa obhliadla za seba, pieskový vlk tam nebol. Zarazila som sa a začala sa obzerať vôkol seba. Ale všade bola len hmla. "Naxin?" zvolala som a začala kráčať po svojich vlastných stopách, aby som našla miesto, kde sme sa stratili. Lenže ako sa ukázalo, sledovala som iné stopy, pretože sa v tomto mieste križovali tie naše i s niekým iným. To mi došlo však až v momente, kedy som sa pomaly dostávala k lesu. Stromy z hmly na mňa postupne vykúkali. "Naxin?" zvolala som opäť. Žeby sa stratil a vydal iným smerom, i keď sme sa dohodli na horách? No čo ak sa mu niečo stalo alebo ho niekto uniesol?! Nepamätal si svoju minulosť, čo ak bol niekým známym? Povzdychla som si. Musela som sa po ňom poobzerať a pomôcť mu, ak bude moju pomoc potrebovať.

//Začarovaný les

Naxin súhlasil s mojim nápadom. Prikývla som teda, i keď som netušila, či to bude úplne ten najlepší nápad. Nuž... keď nič neskúsime, nič nezistíme! Pomaly a opatrne som sa vydala po zľadovatenom snehu smerom k horám. Museli sme sa však spočiatku popasovať s hmlou, do ktorej sme vstupovali. "Krátko. Ak mám presne povedať, prišla som na ostrovy počas jesene. Ešte som to tu poriadne nevidela, ale niektorí vlci a vlčice tu sú... ach ani vás nejdem strašiť," riekla som a odfrkla si, pokrútiac hlavou. Samozrejme, že som myslela toho nafúkanca v púšti a drzú, nevychovanú slečnu. Panebože, len som dúfala, že už na žiadnych podobných vlkov a vlčice nenarazím. Inak by ma na mieste porazilo. "Absolútne nie. Som verná svojej rodine a môjmu osudu, ku ktorému sa musím vrátiť. Avšak netuším, ako by som sa mohla z týchto ostrovov dostať preč," povzdychla som si a pozrela sa na Naxina. Azda len on sa chcel k nejakej skupine pridať? Bol príliš múdri a vychovaný na to, aby sa nechal takto niekým skaziť! "Vy by ste sa chceli k miestnej spoločnosti pridať? Máte o nich prehľad?" opýtala som sa ho, lenže z jeho predošlých slov som sa domnievala, že nevie o nich. Avšak nič sa nedialo. Spoločne snáď niekoho stretneme, kto nám o tom povie viac.

//Hmlisté pláne

Odľahlo mi, že vlk by rád strávil nejaký čas v mojej spoločnosti. "Rada počujem tieto slová, drahý Naxin. Bude mi cťou byť vašou spoločníčkou na nejaký čas," riekla som smerom k nemu a mierne sklonila hlavu. Švihla som chvostom a zadumala sa nad jeho nápadom, aby sme si našli nejaký úkryt. Mal pravdu. Bol akurát stred zimy a tá nebola úplne najpríjemnejšia. Bolo by najlepšie sa vydať niekam do hôr, kde by sme mohli nájsť jaskyňu, ktorá by nám ponúkla aspoň závetrie. "Máte pravdu, myslím si, že bude najlepšie zamieriť k neďalekému pohoriu. Domnievam sa, že v útrobách horských štítov nájdeme i jaskyňu, v ktorej by sme sa mohli ukryť a prečkať tento nečas. A cestou by sa na nás mohla usmiať šťastena, aby sme si i niečo malé ulovili pod zub, nemyslíte?" pokračovala som s letmým úsmevom na tvári a počkala na jeho reakciu, ktorú som však očakávala, že bude v tom najkladnejšom zmysle, v akom sa len dá.

Pri jeho odpovedi som vo svojom vnútri mierne posmutnela, pretože to znamenalo, že sa o tejto krajine tak skoro nič nedozviem. Na druhú stranu mi prišlo však vlka ľúto a cenila som si, že sa mi tak otvoril. Zdal sa byť naozaj veľkým charakterom. Preto som mu venovala vrúcny úsmev. "Vašej amnézie mi je srdečne ľúto, časom si určite spomeniete na všetko. Teší ma, že vás však môžem spoznať, drahý Naxin," riekla som smerom k nemu a mierne sklonila hlavu, aby som mu prejavila úctu, avšak nešla som nijak nízko, pretože nebol rozhodne vyššie postavený než ja. Ani nemohol byť, i keď som o jeho pokrvnej línii vedela ešte menej než on. "Moje meno je Neith," povedala som jednoducho, vynechavajúc všetky tie zbytočné tituly a mená, ktoré v tejto zemi i tak nikoho nezaujímali. "Azda moje slová budú príliš trúfalé, ale mohli by sme spolu cestovať po tejto krajine ako dvaja cudzinci, ktorí nemajú páru o tom, kde sa to ocitli a možno.. sa vám vrátia i vaše spomienky, ba či dokonca prídeme spoločne na to, v akom chaose sme sa to ocitli a ako pokračovať v živote ďalej," riekla som a na konci sa zasmiala. Pobavili ma vlastné slová, akoby som tu už chcela zapúšťať korene.

Keď sa na mňa béžový vlk otočil, mierne ma zaskočila obrovská jazva, ktorá sa mu tiahla cez polovicu hlavy. "Ach, prečo si to myslíte drahý?" riekla som na jeho slová a nadvihla spýtavo obočie. Na to, aký bol mladý, mal početné zranenia po celom tele. Aký úbožiačik. Musel veľa trpieť. Bolo mi ho i ľúto. Vydýchla som si a ospravedlňujúco sa na neho usmiala. Bolo odo mňa neslušné, že som si ho toľko prezerala. "Odpusťte mi, moja zvedavosť zo mňa robí nevychovanú dámu, ale príbehy bojovníkov ma vždy lákali," ospravedlnila som sa mu za moju neslušnosť a mierne sklonila hlavu. Bola som však zvedavá, odkiaľ mal toľko rán a kým vlastne bol. nechcela som ho však rušiť, pokiaľ o spoločnosť nestál, ale ja by som si rada s niekym pohovorila. Aspoň na malú chvíľku, než sa poberiem hľadať ďalšie odpovede na moje otázky, ktoré ma úplne zožierali za živa!

//Snežné tesáky cez Hmlisté pláne

Pomaly som našľapovala na zasneženú pláň a blúdila v hmle. Počas zimy bola dosť nebezpečná, pretože som netušila, kde končí hmla a kde začína snehová pokrývka. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a opatrne sa rozkukávala navôkol, či neuvidím niekde v tej hmle aspoň akýsi tieň, ktorého by som sa mohla chytiť. Nikde však nebolo nič a tak som mierne neisto napredovala, až som konečne pocítila, že hmla ustupuje. Čím bližšie k slanému jazeru som bola, tým bola hmla redšia až úplne zmizla. A v tom som v diaľke predsa len uvidela nejakú siluetu. Nastražila som uši. Konečne nejaká spoločnosť! Hádam to bude rovnako milá existencia ako bola Rhodie. A bude vedieť viac než ona. A tak som postupovala až k mladému vlkovi. Venovala som mu milý úsmev, no nie príliš. Zastavila som sa a s perfektným držaním tela som sa na neho zadívala a pevným, no ženským a hrejivo príjemným hlasom som preniesla: "Prajem vám príjemný zimný večer drahý neznámy! Dúfam, že vás neruším, ale už nejaký čas hľadám niekoho, kto by mi poradil." Začala som a upriamila na neho svoje zlaté zraky, zatiaľ čo som čakala na jeho reakciu. A možno ma pošle preč. Veď komu by sa páčilo takéto nemilé prekvapenie od cudzinca!

//Najvyššia hora cez Červenú lúku

Keď som podišla k portálu, zmocnila sa ma akási vnútorná úzkosť. Bála som sa týchto magických vecí, ale povedala som si... že kto nič neskúsi, nič nezíska. A tak som sa z hlboka nadýchla a vkročila do tej sršiacej energie. Zamračila som sa. Uši som stiahla k hlave a chvost medzi laby. Prešla som cezeň a ocitla sa na skalnatej ploche hôr. Prehltla som hrču v hrdle a zobrala všetkú odvahu, aby som pokračovala. Musela som si ponechať svoju úroveň i keď ma nikto nevidel. Azda... pretože som netušila, či niekde v horách nestriehne niekto iný. Pomaly som začala po nich schádzať dole, aby som sa dostala do nižšej polohy, nech sa niekam dostanem ďalej. Avšak nič iné na mňa nečakalo len hustá hmla, ktorá sa tiahla bohvie kade všade možno. Zamračila som sa, no už som nemala na výber. Musela som sa do tej hmly ponoriť a ísť blúdiť kade tade len aby som už nejakým smerom vyšla von.

//Prieliv cez Hmlisté pláne

Zamrkala som očami a zistila, že na moje telo niečo z vrchu tlačí. Strihla som uchom a pocítila chlad, ktorý z pokrývky vychádzal. Zamračila som sa. Musela som zaspať zatiaľ čo na mňa napadol sneh. Odfrkla som si a pozviechala sa na labky, čím som tú mrazivú kopu prerazila. Vyskočila som von a otriasla sa. Bolo to otrasné. Chladilo ma to, mokrá som z toho bola... no hrôza. Toto by sa mi v púšti nikdy nestalo! Potriasla som telom ešte raz a zamľaskala. Potom som prešla pár metrov, aby som svoje zmeravené telo rozhýbala. Potrebovala som sa dostať do formy a tak som si povedala, že sa predsa len prejdem niekam ďalej, aby som sa poriadne zahriala. A tak som sa vydala k lúke smerom k portálu. Čo iného by ma viac zahrialo, než nejaké super dobrodružstvo na ktorého ceste by som mohla nájsť i niečo pod zub. To by bolo to najlepšie, čo by sa mi mohlo prihodiť.

//Snežné tesáky cez Červenú lúku

Pozrela som sa na Rhodie, ktorá mi pochválila zmenu, i keď to zmena nebola. Sklonila som hlavu k prvej mláke, ktorú som u hory našla a zazrela v nej svoje zlaté zraky. Pousmiala som sa. "Ďakujem. Je to však farba, ktorú vlastním od narodenia," povedala som smerom k vlčici a pozrela sa jej do očí. "Po príchode sem však mágia tohto sveta ovplyvnila i moje zraky. Som však rada, že som sa tej farby dokázala zbaviť. Takto sa cítim oveľa komfortnejšie," dodala som napokon a vydýchla si. Aspoň som sa nemusela báť zakaždým, keď som sa pozrela na vodnú hladinu a zachytila cudziu tvár. Teraz som bola konečne samou sebou. Potriasla som hlavou. "V našom domove tieto šialené, neprirodzené farby vlci nemajú vôbec. Jedinú farbu okrem hnedej, zelenej a jantárovej, som videla len modrú a i to väčšinou u vlkov severských koreňov," riekla som a švihla chvostom. Bola to pravda a celkom zaujímavá! Prečo i u nás nechodili vlci s ružovými, fialovými alebo červenými očami?

//Červená lúka

Prekvapene som sa na vlčicu zahľadela. "Ale nepreháňajte! So svojim vychovaním musíte istotne zapadnúť do každej skupiny vlkov," zatiahla som s úprimným úsmevom a pokrútila hlavou. Rozhodne nevyzerala ako niekto, kto by robil rozbroje, či bol nepríjemný bezdôvodne. "Taktiež ste narazili na nevychovancov? Nepochybujem, že ich tu je viac. Akoby nedostávali poriadnej výchovy, keď boli mláďatami. Absurdné," posťažovala som si opäť a povzdychla si. S takýmto niečím som sa stretávala len u nízkej šlachty a chudákov. Zastrihala som ušami a pomaly pokračovala naprieč červenou lúkou. Rhodie bola príjemnou spoločnosťou na túto pokojnú prechádzku! Ako sme však kráčali smerom k hore, začula som podivné cenganie. Prvotne som tomu nedávala príliš veľkú váhu, no potom sa moja pozornosť presunula na šedivého vlka s vozíkom. "Ah, drahá pozrite, počula som zvesti o putovnom obchodníkovi menom Wu, aké to len máme šťastie," riekla som nadšene a vykročila smerom k šedivákovi.

>>>> N Á K U P <<<<
Podišla som k Šedivákovi a ihneď ho slušne pozdravila. I ja sa mu zdvorilo uklonila, i keď pomenej. Avšak zo slov Siveho som si ctila jeho poslanie, ktoré plnil a pomáhal ostatným vlkom v krajine. I keď za úplatu. Skúmavo som si prezerala jeho ponuku a premýšľala, či by som si niečo z jeho vecí vybrala. Moc budem určite potrebovať, ak sa budem chcieť z tejto krajiny dostať späť domov. Preto som sa rozhodla, že to predsa len vyskúšam. Dokonca mi prisľúbil, že môže zariadiť, aby sa mi moje zlaté zraky, ktoré boli hrdým symbolom môjho rodu, opäť vrátili k mojej osobnosti. Nadšene som sa usmiala a prikývla. Pripravil mi akýsi elixír, ktorý som vypila. Chutil tak, že skôr nechutil. Potom som si všimla ešte niečoho, čo som chcela skúsiť prelustrovať. Keď mi Wu vyhovel, vybavili sme sa... mohla som sa vrátiť za Rhodie. Ešte som mu však poďakovala a potom sa vydala za svojou novou kamarátkou.

O b j e d n á v k a:
>> 2. level do mágie vody = 50 kšm
>> mágia Svetla - 170 kšm a 3 rubíny
>> zmena farby očí podľa mágie - 10 rubínov (takto nejako ten preliv, keď tak konzultácia v dm)
>> 1x mystery box = 50 kšm

Pred nákupom: 285 kšm + 12 rubínov + 37 mincí (ak sa dovtedy neschváli Svätyňa)
Dlžná som: 270 kšm + 13 rubínov = 400 kšm
Platím: 400 kšm (280 kšm + 12 rubínov)
Po nákupe: 5 kšm + 0 rubínov + 37 mincí

Mystery box - 5 - Hrst třpytek
Schváleno