Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Letmo som sa pousmiala a na tvári sa mi objavil zamyslený výraz, kedy som sa snažila zavspomínaň na svoje rodné časy. "Našu moc väčšina z nás čerpala z prírody. Každé jedno kúzlo malo svoju obeť. Väčšinou išlo taktiež o životnú energiu toho, čo daný rituál viedol. Na každé kúzlo sme potrebovali potrebné materiály a veľa ráz i správne formulácie prastarých zaklínadiel. Žili s nami však i takí, ktorí chceli viac a tak prepadli čiernej mágii, kde obeťou predkom nie je len krv ale i život sám. Tento druh bol však zakázani," vysvetlila som jednoducho klasický princíp fungovania našich mágii a opäť mi prišlo smutno za mojimi zlatými zrakmi. Kiežby som sa tak vedela k nim vrátiť. "Prepáčte, že sa vás na to pýtam, nie som zvyknutá žiť sama. Avšak miesto, ktoré by bolo môjmu srdcu blízke si privlastnil samozvaný kráľ ktorý sa svojim správaním dá prirovnať k trojmesačnému vĺčaťu. Otrasné," riekla som a povzdychla si. Čo ak také alfy boli všade? Rhodie hovorila, že ich pozná dve a možno to neboli také paká ako zemto? Ale nevedrla som, ci by som inde žiť chcela vôbec. "Ach prepáčte, tuhnú mi svaly i kosti z toho vysedávania. Dráha, nepripojili by ste sa k mojej prechádzke po okolí?" navrhla som s úsmevom a kývla smerom k hore. Potom som sa postavila a s ľahkosťou sa niesla pomedzi odkvitajuce maky.

//Najvyššia hora

Pohliadla som na ňu a decentne sa pousmiala, keď som sa vyjadrila k jej slovám: "S mágiou tohto typu priveľa skúseností nemám, takmer žiadne. V krajine odkiaľ pochádzam fungovala na inom princípe. Zdá sa, že v tunajšom kraji ako mi povedal jeden vlk, funguje mágia tak povediac... lajdácky. Väčšinou i dokážete spoznať, aký element vlk ovláda a samotný prejav mágií funguje na bázy myšlienky a energie." Pokrútila som nad tým hlavou, pretože to bolo v mojich očiach viac než odfláknuté. "To vám verím a som vám vďačná za vašu ochotu" I ja vám rada pomôžem ak to bude v mojich silách a kompetenciách," riekla som slušne na jej ponuku a venovala jej zdvorilý úsmev. Prišla mi milá a necítila som z nej žiadne nepríjemné vibrácie. "Ospravedlňte prosím moju trúfalosť, ale patríte i k nejakej z miestnych svoriek?" začala som vyzvedať, aby som sa o vlčici čo-to dozvedela. Ako som mohla z doterajšej konverzácie pochopiť, už tu nejaký ten piatok skutočne bola. Mohla mi teda o sebe niečo povedať. I ja ak ju to bude zaujímať. Radšej som teda počúvala než rozprávala, ale nemala som s tým problém, pokiaľ druhá strana pôsobila dostatočne na urovni. Čo sa zatiaľ u vlčici potvrdilo. Mala som k nej sympatie.

Sledovala som svoju novú spoločníčku, ktorá sa zdala, že bude lepšou partiou než kdejaký Khan alebo Tania. Odľahlo mi, že nie všetci vlci na tomto ostrove sú idioti. Ale našlo sa tu dosť i takých, čo boli v poriadku. Usmiala som sa na ňu o niečo priateľskejšie. “Potešenie je na mojej strane, Rhodie!“ zatiahla som a mierne sklonila hlavu aspoň o menší uhol. Potom som zdvihla hlavu opäť do normálnej roviny. Bola som prekvapená, ako sa tu zjavila a i keď som tipovala, čo sa asi stalo... nemohla som uveriť toho, čo bolo očividné! “Zvláštny to úkaz. Určite nie je prírodný, má to niečo dočinenia s mágiou, ktorou je táto krajina priam presiaknutá?“ vypytovala som sa ďalej a pohľadom prešla na portál, ktorý vedľa nás sršal. Srsť sa mi však ježila. Nechcela som si pripustiť, že by som ním mala niekedy prejsť. “Odpusťte moju nevedomosť, ale som v tejto zemi len niekoľko dní. Stále si zvykám na ten chaos, ktorý tu panuje. Ale som rada, drahá Rhodie, že som stretla niekoho tak milého ako ste vy! Po mojej nedávnej skúsenosti s bláznami...“ povedala som a pokrútila nad tým hlavou. Bolo to strašné. Povzdychla som si. Mala som toľko otázok, ale nevedela som sa v tento moment rozhodnúť, ktorú otázku na vlčicu vychrliť ako prvú. A ktovie, či bude mať na mňa vôbec náladu!

Ako som skúmala onen portál, povedala som si, že sa toho radšej nebudem dotýkať, keď neviem, čo to robí. Odstúpila som teda stranou. Ale v tom sa niečo stalo! Portálom preletela vlčica. Nastražila som uši v stĺp a naklonila hlavu z jednej strany na druhú. Čo to sakra bolo? Chvíľu som na ňu len tak hľadela. Zjavne bola na niekoho nahnevaná. Avšak po čase si začala uvedomovať svoje okolie a to znamenalo, že si všimla i mňa. Ostávala som stáť. Moje postavenie tela bolo honosné a ani na sekundu som nestrácala dobré držanie tela. Keď ma tým cepovali od malého vĺčaťa, už som to mala viac menej vžité. "Prepáčte mi, drahá neznáma cestovateľka," riekla som nakoniec, pretože vlčica len predlžovala ticho medzi nami. Musela som prehovoriť ja, ak som ho chcela rozseknúť. "Moje meno je Neith," riekla som a na moment mala potrebu pokračovať, ale v tunajších krajoch používali len svoje krstné meno bez ďalších prívlastkov. Väčšina z nich nemala i tak modrú krv, takže ich ani nemali. Pravda. "Ocitla som sa na ostrovoch len včera a stále sa snažím na tento prísun magickej sily len zvyknúť... Ospravedlňte teda moju otázku ak je príliš trúfalá... ale odkiaľ ste sa tu vzala?" riekla som, pretože portál nezmizol. Stále tu bol. Kam by som sa dostala, keby som ním prešla? Zastrihala som ušami.

//Najvyššia hora

Opatrne som našľapovala, pretože mi opäť začalo brnieť vo svaloch. Povzdychla som si a zahľadela sa do diaľky. Lúka bola prenádherná. Nevedela som si predstaviť väčšiu krásu. Na tvári sa mi vyčaril úsmev, keď som sa na ňu dívala a zamávala som i chvostom zo strany na stranu. Bolo to tu fakt pekné. Pohladom som následne prešla i po okolí. Všetko tu bolo zaujímavé. Mala som rada kvetiny a práve tieto mali i krásnu farbu. Síce mi nelahodili ku kožuchu, ale to vôbec nevadilo! Pomaly som kráčala pomedzi kvetiny a vdychovala ich krásnu vôňu. Užívala som si i teplé slnečné lúče. Spomínala som, aké to bolo, keď púšť raz za rok rozkvitla v období dažďov. Bola to prenádherná spomienka. Pomaličky som teda pokračovala až ku koncu špičky ostrova, kde moje zraky však zahliadli niečo, čo som nečakala. Ani som to nevedela pomenovať. Naklonila som hlavu na stranu a šmírovala onen portál, ktorý predo mnou žiaril. Bol zvláštny. Oblizla som si ňufák. Čo to asi tak bolo? Nechcela som sa k tomu príliš približovať. A tak som to skúmala, obchádzala a snažila sa pochopiť, čo táto kopa energie vôbec predstavuje.

//Sokolí zrak okolo Rokliny

Cítila som sa spokojne. Teraz, keď som si ulovila žrádlo a oddýchla si. Dalo by sa povedať, že bol zo mňa úplne nový vlk. Avšak keď som sa už v niečom zdokonalila, musela som prísť na to, čo ďalej. Potriasla som hlavou a pokračovala. Pohľadom som sa presunula i na roklinu, ktorá sa tiahla bohvie kam. Nevyzeralo, že by v nej okrem púštnych rastlín a zvierat niečo iné žilo a pochybovala som, že sa tam len tak vlci vydajú. Ani mňa to tam nijak netiahlo. Podišla som teda až k hore a zastavila sa u nej. Jej obvod bol vážne obrovský. Naklonila som hlavu na stranu a rozhodla sa, že nájdem nejakú cestičku ak nejaká bola, aby som sa dostala vyššie. Pretože šľapať po jej stene by asi nebol tennajlepší nápad, že. Potriasla som hlavou a nasledovala jej obvod a konečne som našla cestu, ktorá by sa dala považovať za tú, po ktorej by som sa mohla vydať. Avšak... zastavila som sa. Do zraku mi padla lúka, ktorá sa tiahla kam moje oči dohliadli. Zastrihala som uši. Tam sa musím pozrieť! A tak som nechala horu horou a vydala som sa na lúku, ktorú kvety ešte stále farbili do červena. Bolo to zvláštne, ale... predsa len táto zem bola magická. Kvetiny som vždy mala rada.

//Červená lúka

//Irisin raj cez hory

Z tých hôr ma jedného dňa trafí šľak. Boli oveľa vyššie, než na aké som bola zvyknutá ja. Hlavne tie tam, kde som žila, neboli na lozenie. Teda k tomu nebola žiadna potreba. Zastrihala som ušami a natiahla krk vysoko. Došla som k ďalšiemu hrebeňu a pohliadla som na krajinu. Teraz som mohla lepšie dovidieť na horu v diaľke. Stála osamote a tiahla sa až k nebesiam. Zastrihala som ušami a chvíľu na to hľadela, než som sa rozišla dole z hôr. Čakala ma ešte pekná diaľka k nej, veru. Prešla som si jazykom po tesákoch a zahľadela sa na cestu, ktorou som kráčala. Cítila som tu nejaké pachy, ale mohli patriť zvery. Joj, ako by som si nejaké jedlo dala. Potriasla som hlavou a doskočila na zelenú trávu. Rozhodla som sa, že si nájdem nejaký pokrm! A tak som začala vetriť. Pokračovala som teda ďalej vpred. Podarilo sa mi zachytiť pachovú stopu ušiaka, ktorého som uvidela dokonca v diaľke! Nastražila som uši a pohliadla oným smerom. Pousmiala som sa a prikrčila sa k zemi. Priblížila som sa k nemu a keď som bola dosť blízko, vyštartovala som. Chvíľu sme sa po pláni naháňali, než som sa zastavila a preťala mu tepnu svojimi tesákmi. Počkala som, kým presne dýchať a potom sa pustila do žrania. Keď som nasýtila svoj žalúdok, uvedomila som si, ako ľahšie mi to išlo! A teraz... som sa postavila na labky, otriasla som sa a vydala som sa smerom ďalej k hore.

//Najvyššia hora cez Roklinu

//Ovocný les cez hory

Sykla som. Svaly ma pálili, keď som sa snažila škriabať po strmej horskej ceste. Musela som si často krát odpočinúť, než som sa vydala ďalej. Povzdychla som si. Bola som viac znivočená, než som si chcela pripustiť. Avšak každým krokom som cítila, aká som silnejšia. Určite ten tréning s Majstrom splnil svoj účel. No telo stále nebolo dostatočne zregenerované. Oblizla som si ňufák a švihla chvostom. Zastavila som sa i na hrebeni hory ako som mala v pláne. Pohliadla som do diaľky a všimla si horu, ktorá vytŕčala i spoza vrcholov vedľajšieho pohoria. Pôsobila, akoby bola v diaľke a jej výška prekonávala všetky tunajšie pohoria. Zvedavo som natočila hlavu na stranu, áno rada by som sa na ňu pozrela. A tak som začala zostupovať z hôr. Moje bledé labky dopadli do mäkkého teplého piesku. Oblizla som si ňufák a pozrela sa na pláž. Prehnane romantická, len čo je pravda. Nijako viac som ju neskúmala a vydala sa k ďalším horám, cez ktoré som musela prejsť, ak som sa chcela priblížiť svojmu cieľu.

//Sokolí zrak cez severné

//Svätyňa cez džungľu

Vyčerpane som sa vymotala z ruin. Ani som sa neohliadla, či tam ešte starý vlk stojí. Teraz som len chcela nájsť nejaké bezpečné miesto, kde by som sa mohla zložiť a upadnúť do tvrdého spánku. Vydýchla som si a ledva sa dotrepala do lesa, ktorý vyzeral normálnejšie, než tá vlhká časť predtým. Prehltla som hrču, čo sa mi nahromadila v krku a pred zrakmi sa mi zatemnelo. Potrebovala som si oddýchnuť. Labky sa mi konečne podlomili a ja som sa rozvalila do trávy povedľa stromov. Stiahla som uši a odfrkla si. Cítila som sa vyčerpane. Viac než kedykolvek predtým. Preto i moja hlava klesla na labky a zraky sa mi zavreli. Upadla som do hlbokého spánku, ktorý trval pekne dlhú dobu. Ani som presne nevedela, koľkočasu prešlo až som sa prebudila. Každopádne môj spánok bol bezsenný. Obyčajný. Avšak moje telo nabralo dostatok energie, aby som mohla vo svojej ceste pokračovať. Striihla som uchom, keď som sa začala preberať k životu. Rozdriemane som sa pozrela po okolí a zdĺhavo si zívla. Ach, koľko času asi tak prešlo? Bohvie. Mala by som sa vydať ďalej. Pohliadla som na pohorie, ktoré sa črtalo pomedzi koruny stromov. Z hrebeňa by som mohla vidieť dostatočne ďaleko no nie? A tak som sa vyštverala na labky. Otriasla som sa a vydala sa k pohoriu. Stále ma telo bolelo a mala som peknú svalovicu, ale aspoň mi už nebolo tak zle akoby som bola na pokraji smrti, že.

//Irisin raj cez Južné hory

//les pri Moste (cez džungľu)

Používam 36 mincí čo je 288 % a tie delím takto:
Sila 5 %/80 % ........................ + 75 = MAX
Vytrvalosť 3 %/70 % ................ + 50 = 53 %
Rýchlosť 4 %/80 % .................... + 76 = MAX
Obratnosť 2 %/70 % .................. + 68 = MAX
Schopnosť lovu 1 %/50 % ............ + 19 = 20 %

Kráčala som týmto podivným lesom. V končinách kde som žila niečo takéto skutočne neexistovalo. Mohlo ísť o miesto, ktoré mi opisoval Sive? Sám však netušil presne, kde by som po ňom mala pátrať, keďže tie informácie mal z druhej ruky. Strihla som uchom a pozrela sa do tieňa stromov. Odvšadiaľ ku mne prichádzali zvuky, ale medzi všetkým tým chaosom som zbadala ruiny. Ah! Predsa len to bolo ono miesto a tak som pokračovala ku kusom predmetov, ktoré vôbec neboli prirodzené. Ako som sa pomedzi ne prechádzala, po niekoľkých minútach som uvidela vlka. Nebol ničím výnimoční, no za to veľmi starí. Vyžarovala však z neho pôsobivá aura ako z právoplatných vládcov s akými som sa mohla vo svojom živote stretnúť. Úctivo som sklonila hlavu. "Vaša excelencia, prijmite prosím moje pozdravy a ospravedlňte moju trúfalosť," začala som a pomaly sa narovnala. Zo slov Siveho som vedela, že sa slovnej odpovede nedočkám. I tak som však pokračovala: "Šepot vetru ku mne privial zvesti o vašich službách, pane. Rada by som sa dostala späť do formy, prosím." Aby som svoje slová podložila, labkou som pristúpila a posunula k nemu niekoľko mincí, ktoré som našla v jednej z jaskýň. Mala som šťastie na nájdenia pokladu, pravdu.
Myslela som si spočiatku, že jeho reakcia bola ako odpoveď nie. Lenže v tom sme sa ocitli v lese. Obyčajnom. Akoby sme boli úplne niekde inde. Obzrela som sa okolo seba. Prekvapená. Na niečo takéto som nebola zvyknutá. Mágia ma zakaždým šokovala. Každopádne som si vydýchla a so záujmom pozrela na vlka. O čo sa snažil? Čo bolo mojou úlohou? A v tom moje zraky spočinuli na ušiakovi neďaleko. Mala som ho snáď uloviť? Majster mlčal a hľadel na mňa. Pravdepodobne. Prikývla som teda a spočiatku neisto sa začala k zajacovi plýžiť. Potom som však trochu nabrala sebavedomia, pretože som to zjavne robila dobre. Prikrčila som sa o to viac k zemi. Môj kožuch bol ako päsť na oko v tomto povrchu. Oblizla som si ňufák a vyčkala na vhodnú príležitosť. Nakoniec som sa po ňom rozbehla. Zajac vyskočil a utekal čo mu sily stačili. Musela som kľučkovať pomedzi stromy a utekať veľmi rýchlo za ušiakom. Cítila som aká som slabá a to ma hrozne hnevalo. Zaťala som tesáky a pridala do kroku. Preskočila som jeden spadnutý strom a vyštartovala za zajacom, ktorý sa dostal do spleti hustého porastu. Na moment zaváhal a práve v ten moment som ho zdrapila do tesákov. Pritlačila som ho k zemi labkou a presekla mu jeho hrdlo. Keď jeho telo ochablo, pustila som ho. Zdvihla som hlavu a zadívala sa niekam do lesa, kde som nechala Majstra. Nikde som ho nevidela. A keď som sa pozrela späť na ušiaka, už tam nebol. A vlastne ani ja som už nebola v lese. Zaskočene som sa okolo seba začala dívať. Čo to bolo za prekliate čary?
Tentoraz okolo mňa zo zeme vyrástli steny pripomínajúce nejaký ring. Ohradu. Zaspätkovala som, no práve do jednej zo zábran vrazila. Huh? Stiahla som uši a i keď som mierne panikárila, hneď ako som uvidela Majstra, upokojila som sa. Chcela som zosilnieť a ak som v tejto krajine chcela ostať, musela som si zvyknúť i na mágiu. Dobre. Niekoľko ráz som sa zhlboka nadýchla. Potom som sa konečne normálne sebavedomo postavila. Hľadela som na Majstra a premýšľala, čo má toto znamenať. Čo po mne chcel? Boli sme odrezaný od okolia. A on len tak stál? Sledoval ma. Každučký kúsok môjho tela. Očakával... pohyb. Mám s ním bojovať? Zjavne. Nebola som ten najlepší bojovník, ale niečo som predsa len ovládala. Preto som si ho prezrela i ja. Pousmiala som sa mierne a vyštartovala. Podcenila som jeho vek. Myslela som si, že nebude schopný nejakých brutálnych pohybov. Ale opak bol pravdou. Hneď ako som mu vyštartovala po krku, uhol sa v poslednej sekunde a poriadne ma zasiahol do chrbta, čo ma hodilo o zem. Bolestivo som sekla, no rozhodne som sa neľutovala ani nevzdávala. Vyskočila som späť na labky. Odfrkla som si a obišla ho do kolečka. Sledoval ma i keď som mu stála za chrbtom. Bol skúsení, asi preto i robil túto prácu. Vyskúšala som na neho niekoľko svojich bojových taktík, no každý môj útok zblokoval a každým jeho útokom ma pekne odrovnal. Po nejakom čase, kedy som už mala na tele z toho i škrabance... som začínala i ja sem tam vyblokovávať jeho útoky, či sa mi podarilo dotknúť aspoň jeho srsti pri mojom útoku. Ale to bolo to maximum, čo sa mi podarilo. Posledná rana, ktorá od neho padla, ma odhodila do stene tohto ringu. Vychrstla som krv a zviezla sa k zemi. Bola som zadýchaná, no cítila som príjemnú bolesť v svaloch, ktoré sa poriadne u tohto tréningu precvičili.
Ring zmizol mrknutím oka. Tentoraz ma tá zmena už takmer nezaskočila. Avšak cítila som mierne znepokojenie, keď som sa ocitla v džungli. To ma za moju neschopnosť vyhodil? Nie. Uvidela som ho medzi konármi a lianami v diaľke. Kývol hlavou. Mala som ísť za ním. Pozbierala som sa na rovné labky a otriasla som sa. V ceste mi stálo spletité bludisko, ktorým som musela prejsť ak som sa chcela dostať k nemu. Ešte tu zo mňa urobí akrobatku. Tento tréning mi prišiel ako pomerne oddychový. I keď som teraz bola hrozné drevo, pomaly som sa vydala vpred. Prepletala som sa pomedzi korene a hrozne ohŕňala ňufák nad bahnom do ktorého som stúpala. Bolo to tak odporné. Potriasla som hlavou. Ako mohol niekto v tomto lese žiť? Bol tak odporný. Kde-tu som sa svojim bokom alebo ramenom šuchla o drevo, ktoré mi vytrhlo i chumáč chlpov. Sykla som, pretože sa mi vôbec nepáčilo, že som bola zablatenejšia a špinavejšia než kdejaký kadet vo vojenskej akadémii na tréningu. Povzdychla som si. Len nech je to už za mnou a nie som také drevo. Pokračovala som teda v tomto bludisku až som sa pomaly dostávala bližšie k miestu, kde stál majster. Lenže to by bolo príliš jednoduché. Podarilo sa mi niekoľko ráz zamotať i do lian. Skutočne. Kto túto burinu stvoril a existovala i niekde inde v inomsvete? Odporné. Povzdychla som si. Vždy mi trvalo hrozne dlho, než som sa z nej vymotala. Napokon som pokračovala. Kde-tu som sa zaborila i do bahna, či preletela pavučinami s tisícom pavúkov. Avšak napokon sa mi podarilo vcelku dojsť až k Majstrovi. I keď som vyzerala ako poriadny chudák a nie panovník.
Majster na nič nečakal a tentoraz sme sa ocitli v pohorí. Bola to príjemná zmena. Zastrihala som ušami a premýšľala, čo má znamenať toto. Avšak v tom som zbadala chvost Majstra, ktorý zmizol za ohybom hory. Vydala som sa teda za ním. Mala som pred sebou peknú štreku, pretože sa zdalo, že mal v pláne zdolať celý tento Mount Everest. Strihla som uchom a musela sa pohotovo vyhnúť padajúcim kameňom, ktoré musel uvolniť on sám. Bolo to hrozné. Samec mal vždy chodiť na vlčicou a nie pred. Povzdychla som si. Napokon som si však uvedomila, že by to bolo potom príliš jednoduché. Opatrne som našľapovala, keď som sa štverala za ním. Niektoré úseky boli skutočne náročné. Cítila som ako mi horí celé telo. Každý jeden sval v mojom tele ma bolel. Zavrčala som. Bola som cisárovnou, ako sa zo mňa mohol stať taký slaboch? Bolo to otrasné. I tak som však pokračovala. Labky sa mi šmýkali. Niekedy som skĺzla až o niekoľko metrov dole a musela sa štverať späť. Kamene zhora neboli ničím novým, niekoľko z nich ma i trafilo do tela. To som len tlmene sykla a pozbierala zvyšky svojej energie, aby som sa dostala na vrchol, ktorý bol hádam až vo vesmíre. Kde-tu sa k tomu všetkému pridali i otravné vtáky, ktoré som mala chuť spáliť na popol zakaždým, čo sa mi ich pazúre alebo zobáky zaryli do tela. Avšak i táto nočná mora čoskoro skončila, keď som dávno vyčerpane došla na vrchol za majtstrom. Nechal ma však užiť si onen výhľad, ktorý naozaj stál za to predtým, než nás zase presunul.
Tentoraz sme sa ocitli zase v lese. Labky sa mi kvôli vypätiu svalstva triasli. Neverila som, že ešte niečo vôbec zvládnem, lenže musela som. Prišla som sem kvôli niečomu a ja sa ničoho len tak nevzdám. Nechcela som byť slaboch. Vydýchla som si a pozrela som sa na Majstra. Kývol hlavou a rozbehol sa. Pomaly, čakal ma. Chcel sa pretekať? Prehltla som hrču, ktorá mi navrela v krku a rozbehla som sa za ním. Labky sa mi podlamovali, ale ja sa nevzdávala. Bežala som čo mi sily stačili. Lenže neboli to len tak obyčajné preteky. Zdalo sa mi, že Majstra to vôbec nevysiľuje. Akoby to nič nebolo len prechádzka ružovou záhradou. Zaťala som tesáky a vypäla moje boľavé svaly. Keď som zakopla, narovnala som sa a pokračovala. Musela som sa u svojho behu vyhýbať i stromom, ktorých bol plný les. Nebolo to tak jednoduché. Kde tu sa ocitla i skala, či potok alebo padnutý strom. Musela som si poradiť a nestratiť tak Majstra z dosahu. Nebola som hlúpa. Nebežal naplno. Bolo to vidieť, ale to nevadilo. Hlavné bolo, že ja som sa snažila ako to najviac išlo. V pľúcach mi horelo, svaly ma boleli, labky sa mi podľamovali a ledva som dýchala. No i tak som bežala až na čistinu, kam mieril. Keď sme tam konečne dobehli a on samozrejme vyhral, zrútila som sa k zemi ako sa mi podlomili labky. Bola som jednoducho vyčerpaná. Už jednoducho neurobím ani jeden jediný krok.
Opäť sme sa ocitli vo Svätyni. Zadýchane a vyčerpane som sa pozrela na Majstra. Zjavne bol koniec. "Ďakujem," i tak som smerom k nemu šepla a potom sa pozviechala na boľavé, trasúce sa labky. Bolo na čase odísť. Síce som bola teraz slabšia než som bola, ale... ono sa to spraví, určite! Len som musela nechať svojmu telu zaslúžený oddych a tak som sa opatrne a pomaly vydala preč z jeho domova, nech mu tu neumieram ako taká rohožka. Nevedela som sa však dočkať výsledku, či to bude také úžasné ako hovoril Sive a ja sa budem cítiť ako nová. Každopádne by to bolo náramne skvelé, keby sa mi to podarilo. Nuž... v prvom rade som potrebovala zaslúžený spánok hádam i na niekoľko dní ak nie týždňov. Nevládala som nič.

//Ovocný lesík

Schváleno

//Most

Po tej otrasnej ceste cez most som si vydýchla, že som konečne natrafila na aspoň kus normálnej zeme. Strihla som uchom a prešla pohľadom po okolí. Bolo to tu také... obyčajné. Aspoň nejaký kus zeme, ktorá nie je niečím magickým alebo inak šialeným. Ale nemôžem očakávať, že takýchto normálnych miest tu bude viac než tých nenormálnych. Podľa slov Siveho to tu je celé pretkané bohmi
a mágiou. Bohvie do čoho ešte vbehnem, pomyslela som si a sťažka si povzdychla. Mala som namierené niekam ani neviem kam. Síce mi o tejto krajine veľa povedal, stále som ju nepoznala a nevedela som si jeho slová niekam zaradiť. Hlavne, keď o tom počul tiež z druhej ruky. Avšak na začiatočný prehľad mi to stačilo. Potriasla som hlavou a narovnala si svoje telo. Ponaťahovala som sa a po chvíli oddychu som pokračovala. Mala som plno otázok! A teraz bol ten najlepší čas, aby som na ne získala potrebné odpovede. Zastrihala som ušami a s miernym zvedavým pohľadom pokračovala do hustého lesa, od ktorého ku mne šli ťahavé kusy hmly. Čo to bolo asi tak?

//Svätyňa cez ďžungľu

//Temný les

Až mnou prebehli zimomriavky, keď som pomaly odchádzala z lesa. Sem sa priveľmi často určite vracať nebudem. Je to tu otrasné. A vlastne ani som k tomu nemala žiaden dôvod. Avšak to, čo stálo predo mnou bolo o to viac otázne. Nadvihla som spýtavo obočie a pohliadla som na onen most, ktorý sa hojdal v slabom vetre. Cítila som i pachy nejakých vlkov, ktorí tadiaľto prešli pred nejakým časom. Takže po tomto naozaj chodia na druhú stranu? pomyslela som si a zamračila sa. Odfrkla som si a opatrne si prezrela onen prechod na druhú stranu. Stabilné to ani náhodou nebolo. Stupila som naň jednou labkou a celý most sa zakýval. Po tomto ani náhodou neprejdem. Hlavne ma desili chýbajúce dosky a zahmlená zem pod mostom. Aké to bolo asi hlboké? Počula som divé vlny mora, ktoré pretekali zjavne týmto kaňonom. Prehltla som hrču v hrdle. Nič, budem to musieť zvládnuť ak chcem odhaliť tajomstvo tejto zeme a tak som vykročila vpred. Opatrne som našľapovala a dávala som pozor, aby som svojou váhou a energiou most nijak nerozknísala. Medzery medzi doskami boli najhoršie, no i tak sa mi podarilo dostať v zdraví na druhú stranu. Vydýchla som si. Hlúpy prechod, nemohli bohovia urobiť niečo iné? A tak som pokračovala ďalej vpred do lesa.

//les pri Moste

//Duny

Keď som vstúpila na pôdu lesa, pocítila som úplne inú auru, než na ktorú som bola zvyknutá. Privrela som zraky a opatrne pokračovala vpred. Nemala som z tohto miesta najlepšie pocity. Priam až len tie negatívne. Podivné miesto, určite to bude mať čo dočinenia s tou úžasnou mágiou o ktorej všetci rozprávajú, pomyslela som si a prezerala si ich čiernasté konáre. Mala som pocit, akoby ma tu niekto sledoval. Otáčala som sa cez rameno. Mohla to byť tá Čierna? Vyzerala akob y sa mi chcela pomstiť. Nie, kdeže. Tú zaujímalo len to, ako sa pridať do tej "svorky", ktorý ňou nebola. Ako by mohlo svorku tvoriť len jedným vlkom? Pokrútila som hlavou a odfrkla si. Absurdné len čo je pravda. Ah, v duchu som vykríkla, keď sa ma dotkla jedna vetva stromu. Prekliatá háveď. Prečo sa ma snažia vyplašiť? Bola som predsa korunou, nemohla som sa niečoho takéhoto zľaknúť a tak som sa zamračila a pokojne pokračovala ďalej vpred, aby som sa dostala k mostu v diaľke. Ach panebože a táto božská skaza je čo? prebehlo mi, keď som pohliadla na huby, ktoré obrastali niektoré stromy. Nuž, celý tento les bol poniekaľ divný. Radšej som sa u ničoho nezastavovala a pokračovala vpred.

//Most

//Púšť

Ostávala som pobúrená po nedávnom slede udalostí. Ako som sa mohla dostať do tejto zeme? Zamračila som sa, no moje spomienky boli akoby zahmlené niekde v pozadí. Povzdychla som si. Možno si časom spomeniem, keď to budem najmenej čakať, pomyslela som si a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Piesok ma príjemne hrial. Srsť som mala krátku, redšiu, no na dotyk pôsobila ako ten najjemnejší hodváb. Bola som stavaná do týchto teplých podmienok, ale zjavne sa tu mojim domovom nestane. Nie pokiaľ tam budú takí arogantní nevychovanci. Nemohla by som nikoho takého len tak počúvať. Pretočila som oči v stĺp. Zastavila som sa na ďalšej dune a pohliadla dole na temný les. Natočila som hlavu na stranu. Sive mal pravdu. Toľko rozmanitých typov kraja, prebehlo mi hlavou. Celý život som vyrastala v púštnych, hornatých a vyprahlých častiach zeme. Priveľmi som netušila, aké to je niekde inde. Lesy som poznala tiež, nebola som predsa žiaden buran. Dalo by sa povedať, že krajina svojou flórou sa približovala k Arizone - tá v ktorej som žila doteraz. Napokon som sa teda vydala dole z duny a smerovala si to k lesu. Zaujímalo ma, prečo sú tie stromy čierne. Ešte som doteraz nič také nevidela.

//Temný les

//Namarey

Keď sme odišli z dohľadu i dosluchu tých dvoch, zamračila som sa a pohliadla na Siveho. "Tak toto predstavenie bolo neprípustné. Opovrhujúce... škandálne!" posťažovala som sa a pozrela sa na neho o niečo priateľskejším pohľadom. "Si v poriadku? Môžem ti nejako pomôcť?" opýtala som sa ho a ustráchane si ho prezrela. Vedela som, že mu to príliš dobre nerobilo a tak ma zaujímalo, či bude v poriadku. Zdalo sa však, že sa z toho dostane. Venovala som mu povzbudivý úsmev. "Rada by som tento kraj preskúmala a zistila, či tu bude viac takýchto bláznov alebo tu nájdem i niekoho normálneho," riekla som a spýtavo nadvihla obočie, či sa ku mne nebude chcieť pridať. Avšak zdalo sa, že bude teraz potrebovať trochu oddychu. Ja som ale nechcela strácať ani minútu svojho života. A denného svetla. "Rada som ťa spoznala Sive a verím, že ťa môžem nazývať mojim prvým priateľom v tomto kraji. Budem sa tešiť, až sa naše cesty znova stretnú v blízkej budúcnosti," preniesla som k nemu a úctivo aspoň sklonila hlavu. Potom som sa mu ňufákom dotkla líca a pomaly sa vydala preč. Avšak pár raz som sa obzrela, či je v poriadku a či sa vydal ďalej po svojich. Potom som však zmizla za jednou dunou a moja cesta smerovala za ňufákom. Netušila som kam presne idem, ale jednoducho som... šla.

//Duny