Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Cítila som, že Sive v tejto odpadovej spoločnosti už príliš dlho nevydrží a i tak stál po mojom boku. Ctila som si jeho rozhodnutia a podpory, ktorú sa mi snažil poskytnúť. Mohol by byť z neho dobrý priateľ a služobník, ktorému by som mohla aj plne veriť po nejakom čase. Vydrž ešte chvíľu, priateľu, pomyslela som si smerom k Sivému a mierne sa ho dotkla bokom, aby som ho nechala pocítiť aspoň kus istoty, ktorú tu zjavne nemal. Avšak slová čiernej Tanii boli tak... nevhodné a odporné, že keby sa takto so mnou rozpráva v mojej domovine, okamžite by jej sťali hlavu. V tento moment som však ostala mlčať, nemalo to zmysel ani s ňou a ani s vlkom. Musela som umrieť a toto je len moje osobné peklo plné krížencov a buranov, pomyslela som si a ešte sa mierne i zháčila, či od nej nechytím nejaké blchy alebo niečo také. Bohvie aké choroby si medzi sebou prenášala táto háveď. Svorka alebo kráľovstvo? prebehlo mi mysľou sarkasticky, keďže šlo zjavne o bláznov, ktorí jednoducho si niečo uzmysleli a tak si to i robili. Bez tradícií a obyčajov prastarých predkov. Hnusilo sa mi to tu. Až keď sa Ryšavec otočil na nás, po jeho slovách som mu len na jeho až prehnané sladké a drzé rečičky riekla zdvorilým a milým hlasom: "Ďakujeme za Vaše... prívetivé a slušné pohostenie. Avšak ospravedlňte nás, je najvyšší čas, aby sme sa pobrali späť na našu cestu. A vám veľa šťastia s... nech je to už čokoľvek." Posledné slová som povedala s miernou neistotou a premerala si i ich tak i púšť. Absurdné, celé to tu bolo jednoducho absurdné. Napokon som sa pozrela na Siveho. Po správnosti by mal pri odchode kráčať za mnou, aby ma bránil v prípade napadnutia od zadu, ale bol v takom stave, že som pochybovala, že bude myslieť na nejaké vychovanie. Tak či onak som sa ani jedného z týchto bláznov nebála, boli to len štence, ktorých mentálna dospelosť bola vo hviezdach. Už som ani na jedného nepohliadla. Kývla som Sivemu a otočila sa na odchod.

//Púšť

Títo vlci mi boli viac než nesympatickí, ale nedávala som to na sebe poznať. Nemohla som si dovoliť, aby to bolo poznať. Preto som pôsobila neutrálne a z môjho tela vyžarovala pozitívna aura. Keď sa však Čierna - Tania, ako ju ryšavec Khan oslovil, stúpla som si pred Siveho, aby som medzi nimi urobila pomyselnú prekážku. Bál sa ich a zjavne mu nebolo ich vystupovanie príjemné rovnako ako mne. S príchodom do tohto sveta som zoslabla, ale to nevadilo. Pretože činy a chtíč sú viac než svaly. Niektorí mali moc i silu a i tak viac hovorili, než konali. Neutrálne a s priateľským úsmevom som sa pozrela na Taniu, keď som k nej prehovorila: "Nechcem Vás uraziť, drahá Tania. Avšak Vy určite nie ste niekto, kto by bol pre nás reálnym nebezpečím. Možno tak Vaša sedliacka výchova a slovník pol ročného šteňaťa." Pozerala som sa jej u toho priamo do očí a očakávala, že uhne pohľadom. Nebola som niekto, kto by sa tu s touto buranskou náturou mal v pláne nejako dlho naťahovať. Strihla som uchom i k Sivemu, ktorý chcel odtiaľto odísť. Pravdepodobne to bude najlepšie riešenie. Múdrejší vždy ustúpi, hlavne tam, kde to s hlupákmi nemá žiadnu budúcnosť. Tí fenci majú viac rozumu než vy všetci dokopy, prebehlo mi mysľou no i tak som pohliadla na Ryšavca, ktorý sa otočil o 180°. Akoby na nás hral nejaké jeho zvrátené divadlo. Pri jeho otázke som takmer hneď odpovedala: "Noblesným titulom, akým je kráľ, nie je vhodné sa rozmáhať len tak, drahý Khan. K tomu... nevidím, že by ste niekomu vládol. Ani my sme pach svorky neucítili a sme tu nejakú chvíľu, kedy sa nikto zo ctihodných rytierov neunúval prísť." Bol to fakt na ktorý nemal argument a ak by bol, tak som cítila jeho irelevantnosť na sto honov. Pohľadom som z tohto samozvaného 'kráľa' hlupákov neodchádzala, stále som na neho hľadela, avšak slová, ktoré som preniesla, boli smerované na Siveho: "Nemusíte sa báť drahý priateľu, naše cesty sic prišli do krížku, za malý moment sa rozídu, dúfajúc, že na večné veky." Nemala som v pláne s nikým odtiaľto prísť do kontaktu vo svojej budúcnosti. Až na Bielu. Nevyzerala byť tak zlá, i keď jej slovník a držanie tela bolo rovnako chabé ako u každého z nich. Do akého zapadákova ma to miestny bohovia vtiahli?

Slová čiernej vlčice vo mne vyvolali vnútorný odpor k jej manierom. O slušnosti sa v tejto krajine zjavne ani nedalo rozprávať. Všetci boli nevychovaní a vulgárni. "Prepáčte mi drahá, ale hovorili ste niečo?" riekla som smerom k vlčici s pevným no zároveň príjemným hlasom. Venovala som jej i letmý úsmev. Niet divu, že jej kožuch pretínajú jazvy, pomyslela som si. Vedela som, že v tejto zemi sa správania na úrovni nedočkám. O to viac ma rozhorčoval prejav toho namysleného ryšavého vlka. Po očku som pozrela na Siveho, či má k tomu čo povedať ako prvý. Predsa len slušnosť káže vlkovi predstaviť dámu a stavať sa do konfliktu s druhým. Zatiaľ, čo sa Ryšavec posadil, ostávala som sebavedome stáť. Nebola som k ničomu vyzvaná. Divné, že sa zníži pred cudzími a dáva nám tak výhodu postavenia, premýšľala som, pretože nič z tohto mojim naučeným zvykom nedávalo logiku. Prišla som si skôr, akoby som navštívila nižšiu vrstvu. Prešla som si jazykom po tesákoch. Keď Sive prehovoril a skončil svoj predslov, ak nejaký bol, dodala som: "Hviezdy nočnej oblohy nás minulú noc priviedli do týchto končín. Nenapadlo nás, že púšť bude prekypovať životom i za dňa." Privrela som nafialovené zraky a vyčkávala na reakcie. Čiernu pobehlicu som ignorovala, i sivú ktorá sa zjavne chystala na odchod. Za normálnych okolností by moja pozornosť ostala na Ryšavcovi, ale môj rešpekt si zatiaľ ničím nezískal a tak som zraky stočila na bielu vlčicu. Mohla tunajšiu úroveň vyzdvihnúť aspoň ona? Po týchto výstupoch som strácala akúkoľvek... nádej.

Sive tiež nemal najlepšie mienie z tých slov, ktoré sme zachytili od Ryšavca. "Poviem mu to, čo si myslím. Svojim správaním je urážkou kráľovských rodov ako takých," riekla som smerom k Sivemu a zamračila sa. V tento moment som kašlala na to, kde sa momentálne nachádzam i ako sa dostanem domov. Hnevalo ma, keď sa takýto idioti správali povýšene. Či už mali v krvi kráľovskú krv alebo nie. Šľachticov hlavne formoval ich charakter, povaha a slušný prejav ktorým sa odlišovali od bežného ľudu. Lenže tento vlk nebol ničím iným než slabochom. Strihla som uchom. "Samozvaní kráľ, ktorého kráľovstvo zapadlo v čase pieskom," šepla som smerom k Sivemu, keďže som pach svorky nikde necítila ako o nej hovoril. Len škoda že som nikde naokolo žiaden ľud nevidela. A tie dve vlčice nevyzerali akoby patrili k nemu. Privrela som oči a zastavila sa. "Sive, prepáčte, ale ja sa k nim naozaj na chvíľu pripojím. Uráža ma jeho existencia na cti. Potrebujem vedieť viac, aby som mohla súdiť," riekla som smerom k Sivemu s chvíľu počkala, či sa za mnou vydá a pomaly prešla ku skupinke vlkov. Zastavila som sa od nich niekoľko metrov v zdvorilej vzdialenosti. Z postoju bolo zjavné, že nepatrím k hocijakym povalacom. Fialové zraky som namierila priamo na Ryšavca, očakávajúc prvé slová z jeho strany. Ostatným som venovala po jednom úctivom pohľade s menším úklonom, no voči Rysavcovi nie. Urážal modrú krv a tento boj bol osobný.

Zdvihla som hlavu od vodnej hladiny. Kvapky vody mi padali od papule späť na hladinu. Zastrihala som ušami a pohliadla na Siveho, ktorý ma upozornil na hluk, čo sa dial u toho horiaceho stromu. "Myslíte tých šialencov, čo vzývajú samotného diabla?" riekla som a kývla smerom k tým, čo narúšali dnešní pokoj v púšti. Pohľadom som zazrela ďalšiu dvojicu vlkov, ktorí sa sem nahrnuli ako veľká voda. "Čo si myslíš ty?" opýtala som sa Siveho a otriasla sa. Mierne som sa dala dokopy a pomaly vykročila vpred. "Tamten ryšavý vyzerá ako rozzúrená čivava," šepla som smerom k Sivemu a zamračila sa. Nemala som rada agresívne prejavy. Napokon som na jeho otázku prikývla. "Mali by sme," riekla som a bola som zvedavá, čo sa to deje. To, že horela jedna palma... nevidela som na tom nič extra. Predsa len v púšti sa dokázalo chytiť kvôli horúčave čokoľvek. Tí, čo v púšti a iných vyprahlých prostrediach žili o tom vedeli svoje. A tak som spolu so Sivem kráčala smerom k nim. I keď sme u nich úplne neboli, počula som slová, ktoré preniesol ryšavý k vlčiciam. "Samozvaní kráľ?" zopakovala som tichším hlasom smerom k Sivemu a vnútorne som cítila osobné pohoršenie. Ako sa niekto mohol prezývať členom kráľovskej rodiny, keď sa správal ako každá jedna čvarga so zmiešanou krvou? Dotklo sa ma to veľmi, pretože som v tom bola osobne zaujatá. Zamračila som sa a zaváhala, či by sme sa k nim mali naozaj priblížiť ešte viac alebo to ešte otočiť. Pozrela som sa na Siveho, ako na to zareaguje on.

//Kvitnúca lúka

Nasledovala som Siveho, ktorý šiel smerom do púšte. Nepoznala som to tu a tak som verila, že mal aspoň on dobré informácie. Nechcela som nakráčať do pasce levovej, to vôbec. Zastrihala som ušiskami a všímala si, že sa postupne približujeme k vzdialenému ohňu. Bolo to zvláštne. "Čakala by som čokoľvek, ale oheň na púšti? Nemôže ísť o oázu?" riekla som, keďže to bolo to jediné čo ma napadlo, že by mohlo horieť. Inde zeleň určite nebola. Postupne sme sa približovali k oáze, ako som si pôvodne myslela. Už z diaľky sme mohli vidieť palmu, ktorá ako jediná horela. Zastrihala som ušami a so spýtavým pohľadom som sa obrátila na Siveho. "Ako sa mohla vznietiť?" pokračovala som, pretože som verila, že mi to objasní. Alebo aspoň dúfala. Žeby ju trafil blesk? Na púšti asi nie. Slnko tiež už pár hodín nesvietilo, takže od tepla by to nebolo. Keď sme vošli do oázy, pomedzi palmy a kroviny sme mohli uvidieť dve vlčice, ktoré postávali vedľa palmy. Žeby za to mohli oni? Srsť sa mi mierne naježila. "Poďme k vode, celé je to akési podozrivé," riekla som a vyhla sa obom neznámym a zamierila si to k jazierku. To, že sme boli na území svorky som nezaznamenala, pretože pachová stopa bola pekelne, že žiadna. Sklonila som hlavu k vode a začala piť, keď som dopila, posadila som sa do piesku na breh a trochu oddychovala.

Nížina hojnosti (cez Hraničné pohorie) >>>

Nasledovala som vlka, pretože nič iné mi neostávalo. I napriek všetkému som sa snažila si krajinu okolo seba všímať. Avšak dážď a tma mi vcelku kazili výhľad na okolie. Preto som sa na to nakoniec vykašľala a nasledovala len šedivý kožuch. "Postavené na hlavu?" opýtala som sa opäť zmäteným hlasom a dúfala, že mi to nejako objasní. Stiahla som uši k hlave. Vôbec sa mi to tu nepáčilo, ale že vôbec. Sťažka som si povzdychla a pomaly kráčala po lúke za ním. Už z diaľky som videla piesočné duny nad ktorými dážď nebol takmer žiaden. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. "Tak to aspoň spoznáme spolu," riekla som napokon a venovala mu už o niečo pokojnejší úsmev. Musela som sa dať do poriadku a utriediť si svoje myšlienky. Bola som zvedavá na čo v púšti narazíme a či tam niekde skutočne oáza je. "Ak by som mohla poprosiť, aké vedomosti o krajine sú mi skryté?" opýtala som sa ho a nastražila ušiská, aby som si vypočula nejaký príbeh alebo čo všetko mohol vedieť. Určitetu boli prítomné nejaké šialenosti! Len čo bola pravda. Aspoň trochu rozptýlenia než začnem panikáriť ako taká trasoriťka. "Sive, pozrite," povedala som a ukázala v temnote do diaľky. Už i z tohto miesta sme mohli vidieť ohnivú, pulzujúcu guličku na obzore. Nočná obloha len žiaru vyzdvihovala. Čo sa to tam dialo?

>>> Namarey

Musím ísť na to postupne. Úkryt, voda, jedlo, opakovala som si v mysli, aby som sa zorientovala v tomto chaose. Ďalšie veci vyriešim ráno. Hlavne onen problém, že som sa ocitla podľa jeho slov na ostrove, odkiaľ nebolo úniku. Stále mi tento fakt zvieral hrdlo. "Púšť? Nie sme práve na rodine? A tam sú hory, ktorých snehové špičky sú už zasnežené," povedala som a pohliadla na pohorie, ktoré sa nad nami týčilo. Ako tu mohla byť púšť? V takej bezmeznej blízkosti? Stiahla som ich vzad. Očividne sa tu vyznal. Mohol by mi pomôcť a i napriek mojim pochybnostiam som sa mu rozhodla v tomto dôverovať. Avšak pri jeho predstavení som mu odpovedala: "Bastet." V duchu som sa ospravedlnila bohyni, že som použila jej meno len tak, avšak nechcela som mu okamžite všetko o sebe prezradiť. Narazila som na neho hneď po mojom prebudení, príliš sus to bolo celá táto situácia. Privrela som oči. "Sive, poznáš túto zem dobre?" zakoktala som napokon a cítila suchoty v mojom hrdle. Dúfala som, že po ceste narazíme na nejakú vodu alebo oázu vrámci púšte. Inak ma bude škrabať v krku ešte pekne dlho.

//Kvitnúca lúka cez Hraničné pohorie

Bola som premoknutá na kosť ako myš. Slová, ktoré mi vlk povedal, absolútne nezneli ako dobré správy a pasovali do melancholického počasia, aké vládlo naokolo. "Prepáčte, ale povedali ste, že z nich už neodídeme?" zopakovala som jeho slová a ostala mierne zarazená. Táto informácia sa mi ani v najmenšom nepáčila. "Nie, ja sa..." zakoktala som a splašene sa okolo seba pozrela. Prehltla som hrču, ktorá mi navrela v hrdle. Nemohla som to dopustiť. Musela som sa vrátiť domov. Toto bol len zlý sen, ktorý sa mi určite sníval. Pravda. Nič nebolo tak ako sa zdalo. Určite. "Odpusťte mi drahý pane za moje slová. Som... zmätená a uzimená," zarecitovala som a sťažka si povzdychla. Pozrela som sa na neho. I jeho sivasté chlpy boli nasiaknuté dažďovými kvapkami. "Aj vy vyzeráte, že teplo a sucho prístrešia by vám prišlo vhod. Nám obom," skonštatovala som a pomaly sa dostávala z toho prvotného šoku z toho, kde som sa to prebrala. V tento moment sme museli nájsť v prvom rade miesto, kde sa môžeme ukryť. Zvyšok sa vyrieši... časom.

//mimo

Zamrkala som a rozhliadla sa po okolí. Ležala som v tráve a kožuch mi zmáčali dažďové kvapky, ktoré padali z nebies. Zamrnčala som a zmätene sa pozviechala na zdrevenené labky. Bola som dezorientovaná. Pocítila som na hrudi ťažobu – emočné vypätie, kedy som pociťovala zovretie, akoby som mala dostať infarkt. Zalapala som po dychu a začala hyperventilovať. Labky sa mi roztriasli a ja padla zase k zemi. Voda mi stekala po tvári a v mojej hlave bol chaos. Kde som to bola? Čo sa stalo? Prečo som tu? Pohorie, ktoré som videla ani oceán za mojim chrbtom nepatrili k podobizni ničoho, čo mi bolo známe. A celá tá energia, ktorá sálala z tejto zemi. Nepatrila som sem. Zaťala som tesáky a premáhala sa, aby som sa pozviechala. V diaľke som zbadala sivého vlka. Taktiež neznámeho. Azda mi poradí? Bude vedieť, kde to som? Čo sa stalo? Prehltla som hrču, ktorá mi navrela v krku a pozviechala sa na labky opäť. Otriasla som sa a pokúsila sa opäť nasadiť masku. Pokiaľ budem pôsobiť ako troska, nikto si ma nevšimne a neporadí mi. A tak som sebavedome kráčala smerom k vlkovi, tvár bola priateľská a úsmev vrúcny. No i tak som nebola úplne v poriadku, čo pri mojom aktuálnom rozpoložení mohol vidieť i on. Bála som sa. Nevedela som, čo sa to deje a celkovo som mala v hlave i sled posledných udalostí v mojom svete. Nebola som v poriadku ani náhodou. "P-prepáčte!" vykoktala som sa, pretože hlas sa mi triasol. Panebože rozprávaj normálne, okríkla som samú seba a pokračoval: "Ja... stratila som sa. Netuším, kde to som a vy ste boli prvý, na kom spočinuli moje zraky, drahý pane." Mierne som sklonila hlavu a vydýchla som si. Modlila som sa k bohom, aby mi vlk vedel pomôcť, aby mi povedal všetko, čo vedel. Možno to bol len zlý vtip môjho brata? Nie. Určite nie.