Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Postovaná 2

"Vieš o niečom, čo vedia bety, ako si sám povedal," opáčila som mu a odfrkla si. Zdalo sa však, že sa o tom priveľmi baviť nechce. Záhady a samé záhady. Táto krajina mi pije krv, aspoň, že je tu toľko tupcov, ktorí sa jednoducho ovládajú, pomyslela som si a pretočila v duchu oči v stĺp. Už by ma tu nebolo, keby sa mi v hlave nezrodil ten úžasný plán, ktorý ohrozovali len moji súrodenci. Ach, najradšej by som sa ich čo najskôr zabvila, aby som mala pokoj. Radšej som sa začala zaujímat o to, ako by som mohla dosiahnuť lepší vplyv v spoločenstve a mať na dosah ruky i elitárov spolku. Zastrihala som ušami a počúvala vlka, ako rozprával. "Samozrejme, hmm... bolo by fajn okrem náhodných zhromaždení uskutočňovať i spoločné výpravy, tam by sa vlci najlepšie spoznali. Hm alebo pri love! Oh áno" riekla som až sa mi začali zbiehať slinky. Samozrejme, že som nemyslela lov na vysokú, ale na chlpaté ovečky, ktorých bolo na ostrovoch prehnane veľa. "Už ste niekedy podnikli honbu na zradcov alebo prašivých tulákov? Vĺčatá sú síce prijateľnejšia voľba, väčšia zábava a mladšie mäso, ale... ako cestujem po krajine, je ich tu pomerne nedostatok," riekla som. Možné bolo i to, že som nemala len na tie skrčky šťastie. Ach, už som dlho žiadne nezazrela. Normálne by som si ten výboj príjemných pocitov ako vtedy s tou hnedou vlčkou, prežila znova. Z myšlienok, ktoré boli viac než nevhodné, ma vytrhol jeho hlas, keď sa mi vyjadril k stretnutiu. A keď už bola reč i o vĺčatách... Ew. Tak i v tomto spolku boli tie prašivé potkany? Dúfala som len, že ich nebudem musieť mať nikdy na krku. "Robiť si vlastných otrokov, chytré," skonštatovala som len jeho slová a zaškerila sa. Nikdy by ma však na takéto niečo niekto neprehovoril. "Nepoznám jeho meno, ale bol mladý. Hnedo-béžový so svetlo modrými očami. Už som ho však od vtedy nevidela," odpovedala som mu na otázku a nadvihla obočie, či mu to niečo napovie, keď už patril medzi tých viac informovaných. Hnedý mi toho veľa nestihol povedať, než sa vydal preč. Preto som toho moc nevedela.

Postovaná 1

V očiach sa mi zablýskalo. Žeby mi prezradil viac, než by sám chcel? Privrela som zraky a prehliadla si ho. "Takže mi chceš povedať, že vlk ako ty patrí medzi bety spoločenstva?" zatiahla som s rýpavosťou zakorenenou v mojom hlase. Čakala som, či ma niečím prekvapí, pretože som jeho fyzickým schopnostiam nechcela uveriť. Azda išlo o skrčka, ktorý dokázal majstrovsky ovládať svoje mágie? Ale to som vedela tiež. Hm, nie. Niečo tu páchlo. Skrýval toho predo mnou viac, než sa mohlo zdať, ale nemala som poňatia o čo šlo. A možno som si len namýšľala, ktovie. Patrila som predsa medzi paranoikou. "Čím sa musí vlk zavďačiť vodcom k tomu, aby ho prijali do vyššieho rádu a mal právo nosiť i značku, ktorou sa medzi ostatnými dokáže spoznať?" opýtala som sa napokon, keďže som pochybovala, že mi povie rovno o čo šlo. Vedieť však nejaké potrebné náležitosti som snáď mohla, no nie? Vedel o chode svorky viac než dosť, ale išlo to z neho ako z chlpatej deky. Ach, musela som byť trpezlivá. Azda sa na tom zhromaždení čo-to konečne dozviem a uvidím aspoň ostatných členov pokope. Ak nejaký vôbec zotrvali. Neprišlo mi to tu príliš funkčné, ale... o to lepšie zázemie pre vybudovanie niečoho pevnejšieho a lepšieho. Prešla som si jazykom po tesákoch. "Tak to som zvedavá, aký časový pojem znamená 'čoskoro'," uchechtla som sa a premerala si ho. "Podľa vlka, ktorého som stretla a prijal ma skrz skúšku, bol naposledy minulé leto," skonštatovala som napokon. Raz za jeden cyklus ročných období znel ešte pomerne fajn, ale pochybovala som, že by sa k nejakému vôbec schyľovalo. Ak bol však betou, ako mi nechcene očividne prezradil, keď vedel o značke, mohol vedieť i viac o tom, či sa nejaký chystá! To dávalo logiku.

Pozrela som sa na vlka a premerala si ho. Naozaj som sa neprestávala diviť, aký mal pohľad na fungovanie veci. Možno však skrýval niečo, čo som zatiaľ nedokázala vypátrať. "A ako sa zvolávajú členovia na jedno miesto, keď ostrovy sú obrovské a rozsiahle. Vytie rozhodne stačiť nebude," povedala som smerom k nemu a privrela oči. Mohla v tom byť nejaká mágia? Mali vodcovia schopnosť komunikovať s tými, ktorí sa zasvätili tomuto kultu? Možno. Bola som zvedavá, čo mi ten chytrák povie. Rozhodne však som chcela takéto stretnutie zažiť. "Hm, poznať členov je ale náročné, vzhľadom na nejednotnosť územia," skonštatovala som napokon a po menšej odmlke pokračovala: "Padlo by vhod mať jednotnú značku." Uškrnula som sa. Potom by i ostatní vlci vedeli, koho sa majú báť. Ale samozrejme, nemal by si ju zaslúžiť hocikto. Len tí, ktorí by prekázali svoju bezmedznú lojalitu. "Ako často také stretnutie býva? Klamala by som, ak by som nepovedala, že by som o také stretnutie stála. Aspoň by som zistila, kto tomu vlastne vládne a kto k spolku vôbec patrí. A bolo by i vidieť, kto k spolku skutočne patrí ak neprídu," riekla som smerom k nemu zadumane, ale kto sme boli my, aby sme o tom rozhodovali? Ak i jeho prijala jedna z biet, nemohol vedieť o nič viac než ja. Ale ak bol v spolku dlhšie a už mal za sebou nejaké takéto stretnutia, musel sa stretnúť i so samotnými hlavami nášho spoločenstva, no nie? Nuž, chcela som sa nechať prekvapiť. Trocha napätia skutočne neuškodí.

Zastrihala som ušami a ležérne reagovala: "Robím čo môžem, ale je to ako hľadať zlatú rybku v oceáne." Skonštatovala som. Skutočne som za ten čas nenarazila takmer na nikoho, kto by mal nejaké iné využitie, než ostať do smrti len lútkou, s ktorou si môžu predátori ako ja pohrávať. S očakávaním v očiach som ho sledovala. Stále som sa nezmierila s faktom, že by som ho mala oslovovať Milosť. Preto som čakala, že sa dozviem niečo, čo ma prekvapí, zaskočí... z čoho padnem na zadok! A ako sa zdalo, skutočne sa mi chystal vyložiť karty na stôl, i keď si určite tie najlepšie esá schovával ešte stále v rukáve. Na teraz som sa uspokojila však i s tým málom, čo mi priznal. Tak predsa len moja intuícia, že tá jeho zmena postoja mala súvis s mojim komentárom na stranu chaosu, pretože k nim... nám, patril taktiež. "To nie. Ty si skôr presne ten starý úchyl, ktorý bude každého s nadšením pohľadom vyprevádzať do náručia istej smrti a nikomu to nepríde divné," odpovedala som na jeho slová a oblizla si ňufáčisko. Tak predsa len som mala tú česť naraziť na niekoho, kto patril do toho ešte stále imaginárneho spoločenstva. Potrebovala som viac dôkazov, než len jedného vlka a reči ostatných vlkov o ňom. "Nechceš mi ale tvrdiť, že Spoločenstvo sa nikdy nestretáva na nejakom určenom mieste? Vlk, ktorý ma prijal spomínal, že veľa členov sa zdržiava u vodopádu na druhom ostrove. Je to pravda?" napokon som sa s ním mohla rozprávať otvorenejšie, keď nešlo o cudzinca. Zdalo sa však, že i jemu sa nepáčia tí hlupáci a situácia, aká v dnešných dňoch panovala. Ako som povedala, pri správnom prístupe budú profitovať všetky strany. A tak som začala veriť, že sa konečne niekam po tom roku, čo sa pohybujem po ostrovoch, niekam dopracujem.

Zastrihala som ušami a pozrela sa na vlka. Neunikla mi zmena jeho rozpoloženia. Privrela som oči a jednoducho s pokojným úsmevom odpovedala: "Tak to teda zvládla." Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. "Vlci v tejto krajine sú vo väčšine prípadov hlúpi, dôverčiví... jednoducho od nich dosiahneš čo chceš. Stačí im dať to, čo si myslia, že chcú," začala som a spomenula si na niekoľko hlupákov, ktorí urobili presne to, čo som po nich chcela. Vďaka nim som mala i niekoľko uší na rôznych miestach. Najlepší boli špehovia, ktorí netušili, že špehmi sú. Uškrnula som sa samoľúbo. "A pokiaľ sa bránia... nuž, sú tu i iné... možnosti motivácie k spolupráci," riekla som a vietor okolo nás sa mierne zdvihol. Rada som sa chvastala svojou mocou a užívala si situácie, kde som si moje schopnosti mohla precvičiť i na živých bytostiach, ktoré boli skvelým horľavým materiálom. Tento tu asi i tak za nič nestál. Ak nepatrí k žiadnej svorke, bude mi skutočne k ničomu, kto by sa bavil s takým prckom? pomyslela som si a premerala si ho pohľadom. Na vlka to bolo smiešne. "Mám svoje ciele a myslím si, že so správnym prístupom by mi mohlo byť to bájne spoločenstvo k užitku. Predsa len... s predstavou akou som bola oboznámenia, máme všetci rovnaký cieľ," dodala som napokon a upriamila ohnivé zraky priamo do tých jeho. "Prečo ťa tak zaujíma to, čo si o nich myslím? Nebodaj máš k niekomu z nich citový vzťah? Alebo si ako väčšina v anti chaos odboji?" riekla som so smiechom, no moja zvedavosť bola neukojená. Nič mi o sebe nepovedal. Čo predo mnou skrýval?

Mala som pocit, že ma už len jeho samotná existencia otravuje. Vlkov ako bol on, žilo na ostrovoch mnoho. Nebol ničím výnimočný. Maximálne tými nevkusnými pruhmi na ksichte, ale ja odsudzovala všetky podivné tvary, ktoré si vlci dobrovoľne nechali vyrašiť na svojej srsti. Prišlo mi to akoby išlo o nejaký druh choroby, ktorú tu rozosievala tá šedivá potvora, od ktorej som nadobudla vlastne i ja svoju moc. Prešla som si jazykom po tesákoch. Stále som hľadala nejaký dôvod, prečo by som mu mala vlastne venovať svoj drahocenný čas. Pravdou však bolo, že som sa nudila. Avšak, ak by nepovedal to, čo povedal... asi by som sa o pár minút i tak otočila na labe a odišla. Lenže jeho otázka ma prikovala na mieste. Zastrihala som ušami a spozornela. Mohol to byť len planý poplach, ale čo ak vedel viac, než sa mi podarilo vydobyť za posledné týždne z tých chudákov, na ktorých som narazila? "Prezývka... mala som o tebe iné mienenie," zašomrala som napokon a potriasla hlavou. Za prezývky sa skrývali len tí, čo sa o svoju identitu báli, podľa môjho pohľadu na vec. Ja som svoje meno hlásala hrdo do sveta. Chcela som, aby každý vedel, kto som... aby ma jedného dňa moja povesť predchádzala. Aby sa i tie najmladšie vĺčatá triasli strachom a priali si pokojnú smrť, než aby na mňa narazili. Avšak... ocitla som sa v novom svete, kde vlci boli hlupáci. "Chaos... myslíš tú bandu hlupákov, ktorí sa hrajú na veľkých, zlých vlkov?" zatiahla som s provokačným úškrnom. "Hm, počula som o nich, stretla jedného z nich a... pridala sa k nim? Vieš čo je ale najvtipnejšie na tom celom?" pokračovala som vo svojich slovách a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "Za ten čas, čo tu som... som na žiadneho iného člena nenarazila a to som prešla celé ostrovy, stretla veľa vlkov a... mám pocit, akoby išlo skutočne o mizerne malú skupinu tak troch vlkov, ktorí sa snažia naháňať hrôzu, ale... sami nevedia, čo vlastne chcú," dodala som napokon a pohľadom prešla po okolí. "Prvá otázka, ktorá mi zišla na um, keď som vrazila do toho hnedého vlka bola... prečo si ešte stále nepodmanili tieto ostrovy? Nejakú ich časť? Vlci tu sú hlúpi a slabí. Hlavne tí noví. Bola by z nich skvelá lacná pracovná sila, stádo tupých kôz, ktoré urobí všetko, čo sa im povie," zasnene som dopovedala svoju predstavu ideálneho sveta. Avšak, nemala som v pláne deliť sa s týmto slabochom o nejaké detaily, či skutočnú podstatu môjho plánu, ktorý sa mi rodil v hlave od môjho príchodu. Najskôr som musela vyriešiť svojich súrodencov a dostať ich jedného po druhom. Boli jediní na týchto ostrovoch, ktorí mohli pre môj plán znamenať hrozbu.

Oblizla som si jazykom ešte stále zakrvavený ňufák. Až mnou prebehli zimomriavky slasti, keď sa mi chuťovými pohárikmi rozliala opäť tá železitá pachuť. Nemohla som sa však nad tým ďalej rozplývať, pretože tu bol tamten. Očividne išlo o nejakého starého úchyla, ktorého uspokojovalo pozorovať druhých nie úplne nenápadným spôsobom. Zaujímalo ma preto, čo sakra po mne chce? Bola som na jeho území? Ulovila som jeho korisť, ktorú mal predtým vyhliadnutú? Alebo som snáď bola nejako špinavá? Mala som toľko rôznych otázok, ktoré sa mi čoskoro rozpadli ako domček z karát, pretože mi už bolo jasné po jeho odpovedi, v čom je pes zakopaný. Takže je to ešte väčší úchyl než som si myslela predtým, prebehlo mi mysľou a v duchu som urobila gesto podobné face palmu. Navonok som však ostávala rovnaká ako predtým. Nemohla som uveriť tomu, že som mala šťastie na takýchto bláznov, ktorý to v hlave nemali v poriadku. Prečo som nemohla aspoň raz v živote nájsť na týchto ostrovoch aspoň jedného použiteľného jedinca? "Hm, len aby sa tie vlčice potom neráčili zahryznúť poriadne i do tvojho tučného stehna," riekla som smerom k nemu a pozrela sa na jeho nohu. Nepatril medzi vysokých vlkov, videla som určite i vyšších a ak som sa mohla staviť, určite boli i vlčice, ktoré boli od neho vyšší. Ale najesť z neho by som sa vcelku i mohla, pravda. Už to nemôže byť horšie, pomyslela som si, no neprešlo ani pár sekúnd, než znova otvoril papuľu. Tak môže, dodala som v myšlienkach a pozrela sa na neho, či to myslí skutočne vážne. "Rodičia ťa museli neznášať, keď tvoje meno je obyčajné slovo," riekla som smerom k nemu a musela sa uchechtnúť. Že milosť. "Tvoji súrodenci sú potom Šťastie, Zlatko a Srdiečko?" nadhodila som otázku s pobaveným úškrnom, pretože som sa stále nemohla vyrovnať s jeho celou existenciou. Bol divný, divnejší než ja. A to už niečo bolo. Panebože, prečo som sa tu vôbec zaoberala touto chamraďou? Určite to bol len nejaký špinavý povaľač, ktorý nič nikdy v živote nedokázal.

Ostala som sklamaná, že sa cudzinec neprišiel biť o kus mäsa ako túlavý pes. Mohla by som si aspoň konečne precvičiť svoje mágii v praxi pri boji s druhým vlkom. No dobre ty chytrák, možno ho stačí vyprovokovať? pomyslela som si a keď som žrala tú trochu mäsa, čo malo na sebe mláďa, provokačne som u prežúvania hľadela jeho smerom. Vyzeral však, že má dostatok sebakontroly. Mysľou mi však prechádzali iné myšlienky. Prečo tu ostal sedieť? Prečo ma pozoroval? Čakal na niečo? Alebo slúžil ako rozptýlenie pred útokom zo zálohy? Bol len návnadou? Paranoidne som vďaka vetru priviala k sebe okolité pachy, i tie vzdialené, aby mi nič neušlo. Musela som sa uistiť, že v našom okolí nie sú ďalší vlci, ktorí by mohli stáť za týmto trikom. Avšak moje obavy sa nenaplnili, pokiaľ nedokázali svoj pach maskovať. V tejto krajine bolo všetko možné. Zamračila som sa a dožrala kus mäsa, ktorý som mala v papuli. Stačilo mi. Momentálne moja pozornosť bola totiž inde než na jedle. Oblizla som si ňufák a postavila sa na rovné laby. Prešla som niekoľko metrov, až som sa zastavila a s prižmúrenými očami si ho prezrela. "Máš problém?" otázala som sa ho na rovinu a prešla si jazykom po zadnej strane tesákov. Nerozumela som jeho nutkaniu ma pozorovať. O čo mu sakra tak mohlo ísť? Môj pohľad spadol na náramok, ktorý sa mu ovíjal okolo laby. Na niekoľko sekúnd som z neho nemohla odtrhnúť zrak. Nutkanie toho, že ho chcem v mojej hrudi len narastalo. Nakoniec som pohľad z neho odtrhla a namierila ich do tých ohnivých čierneho vlka. Bola som zvedavá.

Hrabala som sa v orgánoch sŕňaťa, získavajúc všetky kusy pečene. Premýšľala som, či vyhrabem i jeho srdce. Bolo mladé, šťavnaté a čerstvé. Možno ešte bilo? Nie. Zastavilo sa spolu s jeho dýchaním. Tak to aspoň vo väčšine prípadov bolo, i keď sa mi už pár úlovkov pohlo i po usmrtení, akoby nabrali druhý dych. A prečo vlastne nie, pomyslela som si a začala sa hrabať v krehkých, no pružných rebrách mláďaťa. Čoskoro som sa dopracovala k srdcu a vyrvala ho von. Ešte, že som mala viacmenej tmavú srsť a krv tak nebola vidieť. Ak sa však vydám k vode a ponorím do nej hlavu, vytvorím určite peknú spúšť. V tom mi však do ňufáku okrem pachu krvi vletel i vlčí. Zdvihla som hlavu i zrak a rozhliadla sa so začatým srdcom z ktorého "káble" sa hompáľali vo vzduchu ako som papuľou hýbala, než som našla čierneho, drobnejšieho vlka. Automaticky som prižmúrila ohnivé oči a pokračovala v provokačnom prežúvaní srdca, ktoré bolo plné napumpovanej krvi a tak pod mojimi hryzami krv z neho stekala na pôdu pri mojich labkách. Ostával postávať neďaleko, ale určite prišiel kvôli pachu krvi. Bol hladný? To ma nezaujímalo. Na sŕňati, ktoré mohlo mať tak pár týždňov skutočne nebolo dostatok mäsa pre oboch z nás. Kto si myslel, že sakra je? Len nech tam pekne ostane sa pozerať. Keď som dožula srdce, sklonila som opäť hlavu k mŕtvole a začala šklbať mäso zo stehna mláďaťa. Stále však obozretne vnímajúc, kde sa ten vlčisko nachádza. Ak by naozaj bol taký hlúpy a priblížil sa ku mne. Veď ja mu ukážem.

Meno vlka: Riveneth
Počet príspevkov: 5 /skúškové T-T/
Postavenie: sigma
Povýšenie: -
Funkcia: -
Aktivita pre svorku: -
Krátke zhrnutie:
Pri skúmaní ostrovov narazila na svoju sestru s ktorou sa nakoniec rozišla a šla pokračovať v skúmaní krajiny.
Bobríci: -

//Hraničné pohorie

Schádzala som z hôr, stále pátrajúc po nejakom zranenom zvierati, ktoré by som mohla doraziť a tak si pochutnať na ich vnútornostiach. Lenže čo čert nechcel, nemala som to šťastie na nijakú zdochlinu naraziť. Zamračila som sa a z celej sily odhodila náprom vetru skalu, ktorá vyvolala svojou frekvenciou menšiu, kamennú lavínu. Natiahla som krk a zadívala sa zo svahu, aby som videla, čo za spúšť som narobila. Hups, prebehlo mi hlavou, no šibalsky som sa u toho usmievala. Napokon som nasledovala ďalej horskú cestičku, ktorú musela vychodiť zver, až som sa dostala na samotnú pláň. Otriasla som sa a ohnivým pohľadom prečesávala okolie. Bola som hladná. Musela som si niečo poriadne uloviť. Ovládala som plný arzenál mágii panebože, istotne by som roztrhla na polovicu i medveďa. Povzdychla som si a začala vetriť. Trvalo nejaký čas, kým sa mi po mojom krúžení podarilo nájsť pachovú stopu. Patrila srne, ktorá sa pásla obďaleč. Zastavila som sa. Bola jar, takmer leto. To znamenalo len jediné. Otočila som sa a začala som oblasť pláne prečesávať vo veľkých kruhoch. Hľadala som potenciálne mláďa, ktoré mohla ako matka zanechať vo vysokej tráve. Bohužiaľ mláďatá týchto kopytníkov nemali výrazný pach a tak ich bolo náročné nájsť. Zapojila som však do toho svoju schopnosť ovládať vietor, aby som ich zosilnila. Nemusela som sa však veľmi snažiť, pretože po zdĺhavých desiatkach minút sa mi podarilo zazrieť škvrny medzi steblami trávy. Zaškerila som sa a ako veľký, zlý vlk som sa zakrádala poza mláďa, na ktoré som okamžite skočila. Začalo pišťať, čím narobilo taký hluk, že to hádam počul každý na celej planine i v horách a lese. Pretočila som oči v stĺp. Bože nebuď tak dramatické, pomyslela som si a zahryzla som sa mu do krka, čím som preťala i hrdelnú tepnu a odtiahla sa, kým pomaly sŕňa krvácalo a slablo, až sa mu zastavilo srdce. Oblizla som si zakrvavený ňufák a s chuťou sa mu zahryzla do mladého mäsa, ktrého síce ešte nemalo bohvieako veľa, no pre jedného vlka stačilo. Samozrejme som sa však v prvom rade predrala k pečienke, ktorá bola pre zdravie veľmi výživná a s chuťou som ju začala žuť.

//Začarovaný les cez Kvitnúcu lúku

Keď som vyšla z lesu a došla na lúku, automaticky som začala pátrať po nejakých pachových stopách, ktoré by ma odkázali na trasu k zajacovi. Na nič väčšie som si momentálne netrúfala. Dlho som krúžila po lúke, než sa mi naskytla príležitosť sa rozbehnúť po jednej z nich. Priplazila som sa až k páru uší, ktoré sa kde-tu vystrčili z trávy a rozbehla sa po chvíli za ním. Lenže tá marha mi ušla. Zamračila som sa a zastavila sa uprostred lúky. To si snáď niekto zo mňa robil srandu, nie? Bola som naštvaná, že sa mi nepodarilo ho dobehnúť a odfrkla si. No dobre, tak ja sa na to vyondzím. A rozišla som sa smerom k pohoriu. Odfrkla som si a kráčala som ďalej do hôr, pretože nič mi neostávalo. Moja existencia bola veľmi smutná a chabá. Nemalo to zmysel. Odfrkla som si a postupovala vyššie a vyššie, až som sa zastavila na hrebeni a rozhliadala som sa okolo seba. Napokon som sa rozhodla, že predsa len zídem na planinu a skúsim to znova. Možno sa mi v týchto končinách bude dariť viac. Aspoň to som si márne nahovárala a chcela sa uchlácholiť, aby som nešla hneď vypáliť celú lúku od hnevu.

//Nížina hojnosti

//Písčiny cez Prieliv

Plávala som smerom k brehu na ktorý som vyliezla. Otriasla som sa hneď ako som sa vyškriabala na breh. Vďaka mágii som si vysušila svoju srsť, aby som náhodou neprechladla a zbavila sa čo najviac soli ako len išlo. Nebolo to príjemné ju mať v srsti, to veru nie. Odfrkla som si a pozrela sa na fialové stromy. Ach ako mi šli všetky tie farby úplne, že na nervy. Zamračila som sa a vydala som sa smerom do stredu lesa, aby som sa pomaly priblížila k pláni na druhej strane. Bola som hladná. Veru, že áno. Rozmýšľala som, či počas môjho výletu niekto už skočil na krk Morgan a až ju nabudúce stretnem bude z nej len kostra a kusiská nezhnitého mäsa. Avšak takéto sny boli predčasné. Určite sa to tak skoro nestane. Ach. Škoda, nuž nevadilo. Zívla som si a šmochtala sa pomedzi stromy smerom viac a via na východ. Už som pomaly i videla diery medzi stromami. Zastrihala som ušami a pridala do kroku. Už len aby som narazila na nejakú korisť, ktorej by som sa mohla zmocniť. Ach ako sa mi už zbiehali slinky na nejakého poriadneho ušiaka!

//Hraničné pohorie cez Kvitnúcu lúku

//Zrkadlové jazero

Pokračovala som smerom k moru, kde som mala v pláne sa vrátiť na hlavný ostrov. Zastavila som sa však, aby som sklonila hlavu a preskúmala stopy v piesku, ktorá sa tiahli po pláži. Boli to veľké otlačky mačkovitej šelmy. Žeby zavítala až sem? Zamračila som sa. Tu sa však veľmi nemala kde ukrývať. Odfrkla som si a povedala si, že tu už nebudem o nič dlhšie. Kam som však chcela zavítať teraz? Určite som mala chuť si niečo uloviť. Mohla by som odísť na tú rozľahlú planinu, kde by som určite mala šťastie aspoň na malého, hlúpeho zajaca? Hm, to by dávalo zmysel. Avšak to som nájskôr sa musela dostať na druhý breh. Potriasla som hlavou a ponaťahovala sa, aby som bola pripravená na preplávanie tohoto kanálu. Podišla som bližšie k vode a zadívala sa na druhý breh. Nikto tu nebol a podľa mňa sa sem ani nikto nepokúšal preplávať. Prečo by aj? Zívla som si a potriasla hlavou. Následne som vkročila do vody a začala pomaly šľapať vodu, aby som začala plávať na druhý breh. Bolo chladno, ale vôbec mi to nevadilo. Veď sa na druhej strane poriadne osuším vďaka svojej mágii. Presne tak. Uškrnula som sa a pokračovala v plávaní.

//Začarovaný les cez Prieliv

//Mačacia lúka

Spomalila som do klusu ako som sa dostala k brehu jazera a ešte raz sa obzrela cez rameno. To, že som tú šelmu nikde nevidela neznamenalo, že tam nie je. Tráva bola vysoká, mohla sa v nej kdekoľvek schovávať a zakrádať sa poza môj chrbát. Nechcela som tu preto ostávať dlhšie, než bolo potrebné. Síce som mala pripravené mágie, ale bohvie, koľko ich tu žilo i keď to neboli svorkové zvieratá, ale samotári. Došla som radšej k jazeru, ktoré bolo divné, no i tak som sa z neho napila. Bol jediným zdrojom vody na tomto ostrove. Keď som zahasila smäd, zdvihla som hlavu, opäť som sa poobzerala po okolí a následne som sa teda vybrala vpred smerom na pláž. Už som ale nebežaa, ale práve, že kráčala. Verila som si, že sa dokážem ubrániť i keby na mňa vyskočila potichu zo zálohy. Čo to mohlo byť? Puma? Ale čo by robila tak ďaleko od hôr? Hm. Mohlo ich tu byť ale viac i iné druhy mačkovitých šeliem, ktoré som nikdy nevidela. Zamračila som sa. Tak či onak som sa tým nezaoberala na teraz a pokračovala na pláž.

//Písčiny