Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Sakura cez hory

To stúpanie do hôr ma tak hrozne nebavilo. Neznášala som hory, nechápala som ich význam a pointu. Mala som radšej lesy, ale nie tie horské. Ak som to mala tak zhrnúť, neznášala som kopce. Povzdychla som si a pohľadom som prešla po okolí. Bolo tak mŕtve. Akoby tu nikto nikdy nebol. O to viac ma zaujímalo, ako by som si to tu mohla podmaniť. Zazubila som sa. Bolo by to skvelé miesto pre tých, ktorí sú lepší než iní. Áno, áno. Pokývala som hlavou a prešla si jazykom po tesákoch, ďalej premýšľajúc, že čo ďalej. Keď som opäť došla na hrebeň, vydala som sa dole svahom k lúke, ktorá bola skutočne maličká. V porovnaní s inými, ktoré som mohla v krajine vidieť, to bol až priam výsmech. Privrela som oči a nechala sa ponoriť do tej vysokej trávy, ktorá bola široko ďaleko. Prešla som si jazykom po tesákoch. Moha by som si tu i niečo uloviť? Ale nič také menšie som necítila. Len sladký zápach akýchsi zvierat, ktoré som nepoznala. Horšie na tom bolo, že som spozorovala pohyb a nešlo o bylinožravca. Musela som sa teda dať na ústup a šla smerom k juhu. Tak to zabratie tohto ostrova bude o niečo náročnejšie, než som si myslela. Kukla som sa cez rameno a i keď som tam onoho predátora nevidela, nechcela som ho podceňovať. Mačky boli chytrejšie v love než my a tak som len pokračoval ďalej, pripravená však použiť mágie aby som sa mohla brániť.

//Zrkadlové jazero

//Malé hory

Schádzala som dolu z hôr. Musela som si dávať pozor, kam som to vlastne pokladala labky. Nechcela som predsa, aby som sa tu niekde strepala do priekopy a zlomila si väzy. Nie. Mala som lepšie plány. Zívla som si, pretože som bola celkom unavená. Zišla som až dole ku stromom a pozorne som sa dívala na ich farbu listov. Ružová. Nerozumela som tomu, prečo tu každý les mal pomaly inú farbu. Pretočila som oči v stĺp. Bolo to hrozné a trápne. Oblizla som si ňufák a skúmala stromy, či sú niečim iné alebo špecifické, než ostatné stromy. Ale nezdalo sa tak. Zamračila som sa a aspoň si tu našla miesto, kde by som si mohla ľahnúť a trochu si pospať, keď už nič iné. Stočila som sa u jedného kmeňu stromu a privrela oči. Upadla som do spánku a vydýchla si. Snívali sa mi kadejaké sny, ktoré poukazovali na to, aké hrozné to je s mojimi súrodencami. Nechcela som si predstaviť, že by niekto z nich mal väčší vplyv než ja. Samozrejme. Ahva sa usadil a chcel mať len pokoj, Rhodie tu niekde pobehovala ale možno už i kopytami zatrepala. A ďalší? Ani som o ne pohľadom nezavadila. I tak som sa bála, strachovala a bola až chorobne paranoidná. Napriek tomu som sa však po niekoľkých hodinách prebrala. Zamrkala som pohľadom a zdĺhavo si zívla. Vyškriabala som sa na rovné labky, otriasla sa a ponaťahovala si svoje koštiale. Rozhodla som sa pokračovať a preskúmať i druhú stranu ostrova, keďže bolo očividné, že tento les nikam nepokračuje.

//Mačacia lúka cez hory

//Prieliv cez Písčiny

Vyškriabala som sa na piesočný breh a otriasla sa. Svaly sa mi triasli, srdce búšilo o sto šesť, no i tak som chcela pokračovať. Únava tela bola irelevantná. Prešla som si jazykom po ňufáku. Tak pozrime sa na tento kus zeme. Aký je asi veľký? pomyslela som si a pohľad mi zastavil na horách cez ktoré som nemohla vidieť na druhú stranu. Privrela som oči a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Neboli nijak vysoké a tak som pokračovala k nim. Laby som mierne ťahala laby za sebou, pravda, trošku viac ma to unavilo, ale kým neodpadnem k zemi, tak budem pokračovať. Začala som sa pomaly štverať do hôr. Netrvalo mi to dlho. V porovnaní s ostatnými pohoriami v krajine nebolo toto nič hrozné. I napriek mojej únave sa mi darilo dostať na ich vrcholný hrebeň čoskoro. Zastavila som sa v sedle hôr a dívala sa dookola seba. Čoskoro mi došlo, že tento ostrov je veľmi malý. Hneď sa mi ponúkla možnosť toho, že si to tu podmaním. Určite nebolo ani veľa vlkov, ktorí by sa sem hrnuli o sto šesť. Síce som tu cítila niekoľko starších pachov, nič z toho nebolo aktuálne. Možno tu rovno i zahynuli. Uškrnula som sa a vydala sa k podivnému ružovému lesu, ktorý sa nachádzal vo východnej časti ostrova. Už som videla si všetky farby lístia, ale ružovú ešte nie.

//Sakura

//Zubria pláň cez Hmlisté pláne

Kládla som labku za labkou a premýšľala, či toto vôbec niekam vedie. Hmla bola všade okolo mňa. Zamračila som sa a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Táto hmla bola priam nekonečná. Mala som pocit, akoby som ňou kráčala už strašne dlhý čas. Ohnivým pohľadom som pátrala po akomkoľvek prvku, ktorý by spoza hmly vytŕčal. Avšak podarilo sa mi po nejakom čase započuť šum mora. Musela som byť teda blízko pobrežia. Zašvihala som chvostom, čím som rozvírila ďalší kus hmly. Oblizla som si ňufáčik a zastavila sa na piesočnom brehu a pohliadla na more. Hmla lízala i kusy hladiny. Zastrihala som ušami a v diaľke som mohla uvidieť ostrov. Nebol nijako veľký, ale zdanie mohlo klamať. Pozrela som sa na vodu a premýšľala, ako sa cez tú poondiatu vodu dostanem. Zamračila som sa a premýšľala. Mohla som to preplávať a dopomôcť si mágiami, no nie? A tak som sa rozhodla. Pokývala som hlavou a vkročila do vody. Začala som plávať a smerovala som na druhý breh. Odfrkla som, keď som šliapala vodu, no pokračovala som ďalej a ďalej, až som bola bližšie brehu. Síce ma prúd stiahol trošku do strany, to nevadilo.

//Malé hory cez Písčiny

Sledovala som Morgan, ktorá mala zase jeden z jej úžasných predslovov, kedy jasne dávala najavo, že je lepšia. Len tak som ju mlčky pozorovala a nevedela sa dočkať, kedy konečne odíde. Napokon sa pozbierala na laby a vydala sa preč. Vydýchla som si a ešte chvíľu sa za ňou dívala, až kým nezmizla v diaľke. Otriasla som sa a pozrela sa smerom na sever. Premýšľala som, čo teda teraz so mnou. A tak som sa vydala vpred na sever, premýšľajúc, kam ešte tento ostrov pokračuje? Možno tam nájdem nejakú ďalšiu časť alebo ostrov na ktorý by som sa mohla vydať. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a pozrela sa niekam do hmly, kam som sa ponorila a pokračovala ďalej. Nebála som sa jej, i keď som cítila prítomnosť oných divných bytostí, ktoré obývali túto časť krajiny. Joj, ale ako som teraz narazila na tú sestru, istotne som sa hodlala modliť, aby ju niečo zožralo alebo zabilo skôr, než zosilnie. Odfrkla som si a pokračovala ďalej. Mohlo by. Aspoň by som mala pokoj. Aj ostatných členov rodiny. Nechcela som ich tu. Prečo sa mali potrebu do všetkého rýpať?

//Prieliv cez Hmlisté pláne

Morgan mala svoje názory a ja som nemala v pláne sa s ňou naťahovať. Vedela som o ostrovoch viac než ona a úprimne som niekde v kútiku duše dúfala, že ju niečo zožerie alebo sa zabodne niekam do močiarov, ktoré nájde len tak náhodou v tom severnom lese. Furt som nechápala ako tam môže byť také vlhko, ale na tom nezáleží. "Nuž, na prieskum tu máš fúru miesta, vecí i vlkov. Stráviš tým snáď i polovicu života," skonštatovala som, aby som nebola úplne ticho. Možno naozaj u toho jej prieskumu i umrie. A mohli by i ostatní. Aspoň mi nebudú stáť v ceste a nebudem sa musieť s nikým o ostrovy deliť. Samozrejme, že mi prišli ostatní vlci ako... menejcenní a slabší než som bola ja. To nebola žiadna výzva. Poznala som však svojich súrodencov, ktorí ako jediní mohli byť mojimi rivalmi. Privrela som oči. "Ak ich nájdeš, môžeš ich pozdravovať. Ja mám tiež v pláne preskúmať nejaké miesta, na ktoré by si sa ale ty nedostala, keď tak na teba pozerám," riekla som a prešla si ju pohladom. Vyzerala rovnako ako každý úbožiak, ktorého vyvrhol portál na územie ostrovov. "mala by si čo najskôr získať späť svoju formu, inak ťa tu nikto nebude chcieť," rýpla som si do nej, no na druhú stranu to bola pravda. Kto by chcel obyčajného tuláka, čo nemá ani poriadne svaly a moc niečo dosiahnuť sám? Hlavne v tejto krajine? Pobavene som sa uškrnula. Bolo to smutné, že i ja som bola v lepšej kondícií než ona v tento moment.

Zastrihala som ušami. "Prečo plytvať regeneračnou mágiou takej úrovne na niekoho, kto je totálne neužitočný a neschopný?" povedala som smerom k nej a pokrútila hlavou. No rozhodne by som sa hnevala, keby i Iris alebo Nero tejto vlčici pomohli. Nemohli dať radšej mne nejaké ostne alebo ostrejšie zuby, či drápy, niečo proste, čo by mi pomohlo. Oh, lepšie nočné videnie alebo senzor alebo niečo, čo mi povie, kde kto presne je z tých vlkov, ktorých chcel uloviť. A nie nejakej lúze, ktorá je hodná maximálne tak ako mäso do gulášu. Darilo sa mi navnadiť Morgan na to, aby sa vydala na púť po ostrovoch, i keď som nemala stále vyhraté. Čo ak by mi ponúkla aby som šla s ňou? Ako som to mohla len tak nejako zamiesť pod koberec? A možno ma ani nepozve. Čo by ma naštvalo asi viac. Nechce tráviť viac času so svojou sestrou? No hrozne by som sa cítila dotknuto. Každopádne, privrela som zraky. "A možno sa budeš krútiť po ostrovoch úplne zbytočne, pretože tu skutočne nikdy nebude z našich rodinných kruhov," dodala som napokon, čím som ju chcela mierne zneistiť a znepokojiť. Ach, ako by to dopadlo, keby sme sa všetci stretli ako taká šťastná veľká rodinka? No otrasne musím povedať.

Barteru, ktorý mi popisovalo Morgan som vôbec nerozumela. Čo bolo na ňom výhodné? Každopádne mi prišlo na škodu, že jej nenašla žiadnu ranu, ktorá by jej spôsobila otravu krvi, na ktorú by napokon umrela. Uľahčilo by mi to veľa vecí. Prečo mi len všetko takto sťažujú? Neznášam tento ostrov každým dňom viac a viac, pomyslela som si a pretočila v duchu oči v stĺp. Napokon som si oblizla ňufák. "Hm, mohla si jej odtrhnúť i druhú labu a poslúžila by jej ako jedlo, keď nie je schopná si nič iné uloviť. Ale sama sebe nikam neutečie," uškrnula som sa a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Áno, čo je niečo, čo by som asi urobila ja. Inak som bola veľmi milá a nápomocná vlčica, len... určite by som pre niekoho niečo nelovila, keby som z toho nič nemala. A stále som nechápala, ako nedokázala behať po troch nohách. Nejaká padavka. "Tak to tu nebude problém, behá ich tu habadej. Môžeš sa činiť v ochočovaní," možno i schudneš pri tom, ako im budeš loviť neustále žrádlo, len aby ťa ospevovali, riekla som a zvyšok si domyslela len v duchu. Zamračila som sa pri jej ďalšej otázke. Prečo mi to dookola kládla? Absolútne som nemala v pláne jej dávať nádeje, že by tu mohol byť niekto z nich. A prečo sa neopýtala na Mamon či Rhodie? Zase len chlapov musela pripomínať. Typické. "Netuším, môžeš sa po nich poobzerať. Vlkov je tu veľa. Nemám čas sa stretnúť s každým," dodala som napokon a zašvihala chvostom. Azda i ja by som sa s ňou mohla vydať ich hľadať? Prečo by som to ale robila. Nechcelo sa mi s rodinou tráviť viac času než bolo nutné. Ale aspoň nejaký kontakt som mala, pravda.

Vážne som sa držala. Moji súrodenci ma svojim správaním len provokovali. Povzdychla som si a nadvihla spýtavo obočie. Ako dlho je nutné viesť konverzáciu so súrodencom, aby som si splnila svoju rodinnú povinnosť stretnutia? "Chýbala jej jedna noha? To sa mi nechce veriť, ako by tu mohol taký vlk vôbec prežiť," riekla som a nadvihla spýtavo obočie, aby mi porozprávala o svojom stretnutí niečo viac. Chcela rozprávať, tak nech preháňa. Možno sa potom unaví a už sa rozprávať nebdue chcieť. Stále som na to dosť sádzala. "Hm, armádu väčšinou tvoria tupé ovce. Pretože hocikto iný nebude počúvať niekoho iného," odpovedala som jej na otázku a privrela oči. Mala som iné plány, ktoré som jej nemienila prezrádzať, pretože som nepočítala ani s jedným zo súrodencov. Prešla som si jazykom po tesákoch. "Aké máš plány ale ty? Ty snáď svoje ovce, ktoré budú k tebe vzhliadať nechceš nebodaj?" vrátila som jej otázku a odfrkla si. Avšak vedela som, kto z nás má väčšiu šancu uspieť. Zastrihala som ušami a posadila sa na zadok. Už ma boleli laby z toho státia.

Zastrihala som ušami a konečne sa zmierila s tým, že sa sestry tak rýchlo nezbavím. Nádej však umierala posledná. Nemala som moc náladu na to byť v prítomnosti ďalšieho súrodenca. Už tu oxidovali takmer všetci. Moje rozhodnutie podmaniť si tieto ostrovy sa preto potýkal s vážnou krízou, vzhľadom na ich existenciu. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a počúvala jej ďalší výlev. Že ma to neprekvapuje. Toľkó krátkodohľadných pohnútok, pomyslela som si a mala som chuť jej odvrknúť, že ak je niekto prostý, tak ona, ale nie, musela som byť milá. Predsa len som svojich súrodencov poznala a moc som ich provokovať nechcela. I keď... som mala dosť na vrh v tejto dobre. Bola som tu dosť dlho na to, aby som zosilnela len čo to šlo. "Samozrejme, zo skúseností tu nič schopné, i tak nenájdeš," skonštatovala som a zamyslela sa nad vlkmi, ktoré som mala tú česť stretnúť. Nie, nikto nebol dosť dobrý na moje kritéria, i keď sestre stačil každý všivák čo o ňu zavadil okom. I keď som nechápala, kto by stál o tú jej fialovú, neprirodzene strakatú srsť. Vyzerala maximálne tak choro. Stále lepšie než Rhodie, ktorá plesnivela od základu. Hm, dlho som ju už nikde nevidela, čo sa s ňou asi tak stalo? "Čím hlúpejší vlci, tým jednoduchšie sa dokážu ovládať," riekla som na jej otázku a privrela oči. Nemala som v pláne jej rozprávať, čo som mala za ľubom. Boli to interné záležitosti, ktoré som si hodlala nechať len a len vo svojej mysli.

Meno vlka: Riveneth
Počet príspevkov: 55
Postavenie: sigma
Povýšenie: -
Funkcia: -
Aktivita pre svorku: -
Krátke zhrnutie:
Po šikane Calidi sa vydala na prieskum krajiny. Zavítala do Svätyne, kde veľmi zosilnela! Následne narazila na svoju sestru Morgan.
Bobříci: -

Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. Naďalej som si sestru prezerala, či len nemám nejakú tú fatamorgánu alebo ako to nazval vlk s ktorým som sa pred časom stretla. Ach jo, nemôžem to takto brať, nie nie. Hm, pomyslela som si mierne chaoticky, pretože som sama netušila čo si o tomto myslieť. Prešla som si jazykom po tesákoch. "Dlhšie o niečo, ale nie oveľa," odpovedala som jej na otázku. Takže tu nebola tak dlho! Hm, za tú dobu nemusela stretnúť veľa vlkov. "To si musela stretnúť už veľa vlkov, že?" opýtala som sa jej následne, aby som si potvrdila svoje domnienky. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. Zaujímalo ma, či i na niečo prišla, čo sa týka týchto ostrovov. To ale záležalo na tom, s kým sa vôbec stretla. "Zatiaľ som nenašla žiadnu cestu, ale sú tu určité možnosti, ktoré som zatiaľ nepreskúmala a nevyskúšala," povedala som smerom k nej. Nemala som asi o nič viac informácií než ona. "Zdá sa ale, že nikto na ostrovoch ani cestu von nehľadá. V tomto zašivenom svete sa im eventuálne začne páčiť a tak tu ostávajú hniť až do smrti," dodala som napokon a pretočila oči v stĺp. Bolo to otrasné. Kto by tu chcel sakra ostať dlhšie, než bolo nutné?

Pokiaľ pôjdem ďalej, možno si ma ani nevšimne, pomyslela som si, pretože som nemala absolútne náladu na to, aby som sa musela konfrontovať s niektorým z mojich úžasných súrodencov. Lenže všetky moje snové predstavy o tom, ako ma sestra nespozná a pôjdem si ďalej po svojich, sa nenaplnili. Sťažka som si povzdychla a sledovala ju, ako ku mne prešla tie posledné metre k miestu, kde som zastavila a vyčkávala, čo bude nasledovať. Zašvihala som niekoľko ráz zo strany na stranu a vystrúhala silený úsmev, aby sa nepovedalo, že nesrším srdcervúcou láskou. Stretla sa už s nejakými inými súrodencami? preblyslo mi v hlave. Pokiaľ by sa tak nestalo, možno by som... Pokrútila som hlavou. Riveneth, nie, napomenula som samú seba a mrzuto si povzdychla. Moje zodpovedné ja mi nedovolovalo žiadnu srandu. Smutná som z toho bola, veru. Zamrkala som očkami a konečne sa poriadne na sestru pozrela. Ja teba nie, odpovedala som v duchu na jej privítanie, no navonok som sa usmiala a dokonca sa prinútila zavrtieť chabo i chvostom so slovami: "Aké milé prekvapenie." Jej otázka mi dala okamžitú odpoveď na tú moju. Nastražila som uši a o to väčšmi sa radostne usmiala. Oh, žeby sa mohol môj veľkolepý plán naplniť? "Hmm, ťažko povedať, veľa vlkov tu ešte nepoznám," odpovedala som jej neutrálnou odpoveďou, ktorou som neklamala ale ani nehovorila tak úplne sto percentnú pravdu. "Ako dlho si vlastne v krajine... ty?" otázala som sa jej, aby som z nej vytiahla všetky potrebné informácie. Hľadal by ju niekto, keby len tak zmizla? Možno? Hm, musela som vsadiť na možnosť, že tu tak dlho nebola.

//Prieliv cez Hmlisté pláne

Potriasla som labkou, aby som si z nej oklepala posledné zvyšky vody, ktoré stihla moja srsť nasať, keď som skúmala prieliv. Nabudúce si budem musieť lepšie prepočítať začiatočný smer, z ktorého sa do vody vydám, pomyslela som si a pokývala nad tým hlavou. Chtíč dostať sa na druhý breh bol veľký. Nemohla som sa zmieriť s tým, že som sa tam nedostala. Čo ak bol na druhej strane poklad, ktorý čakal, až ho objavím? Nemohol mi ho predsa niekto len tak vyfúknuť spod labiek. Zamračila som sa. Mala som v pláne sa vydať k prielivu opäť hneď, ako si lepšie premyslím svoj plán. Hm a keby som si vytvorila svoj vlastný priechod ako je v západnej časti, kde sa spájajú ostrovy? prebehlo mi hlavou a normálne som i nad týmto plánom začala uvažovať. Problém bol však ten, že by som nebola schopná udržať tak dlhý most ani keby som neviem čo urobila. Zamračila som sa. Nie, chcelo to úplne inakší plán. Pohľadom som prešla po okolí a v tom som si uvedomila, že som kútikom oka zahliadla fialovú srsť. Hlúposť, asi sa mi to len marilo. Lenže v tom mi do ňufáku udrel i onen pach. Preto som svoj pohľad zabodla na vlčicu, ktorej pach mi rezonoval v hlave. To snáď nemysleli vážne.

//Tichá zátoka cez Začarovaný les

Fialové stromy vo mne evokovali spomienku na tých dvoch bláznov s ktorými som mala tú česť. Až ma striaslo, keď som si na nich spomenula. Zaujímalo by ma, či už zadusili i ďalšie vĺčatá alebo ich rovno zabil nejaký predátor. I keď ako sa hovorí, blbým praje šťastie, pomyslela som si so smiechom a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Ohnivými zrakmi som následne prešla k hladine vody, ktorá pretekala pomedzi tento hlavný ostrov a jeden menší v diaľke. Zamračila som sa. Tak predsa ešte niekam ostrovy pokračovali. Malo cenu sa vôbec naň trepať? Nebudem predsa plávať vo vode len tak pre nič za nič, ale čo ak tam bude poklad? Hm, nie každý by bol schopný tento kanál predsa preplávať, uvažovala som a nakláňala hlavu zo strany na stranu, keď som sa snažila prepočítať svoje možnosti. Na malý moment som sa posadila do piesku a oddychovala. Hm, ak to preplávam odtiaľto, prúd vody ma stiahne niekam tam, kalkulovala som v hlave a prezerala si druhý breh v diaľke. Bola ešte zima, ale vzhľadom na mágie ktoré som vlastnila som si bola takmer istá, že to zvládnem a taktiež sa následne i budem môcť osušiť, aby som náhodou neprechladla. Otriasla som zo seba ešte nejaké zvyšky bahna a počkala na ten správny moment. Aspoň ak zahučím, budem mať pokoj od tohto bláznivého sveta, pomyslela som si s úškrnom a postavila sa na labky. Následne som vykročila k vode a pomaly začala kráčať hlbšie... lenže voda bola tak ľadová a ťah taký, že by som to nepreplávala. Preto som sa otočila a odfrkla si. Vyliezla som na breh a usúdila, že sa tam pozriem v inom počasí. Vybrala som sa na opačný smer.

//Zubria pláň