Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Plytká pláž

Pri prechádzaní naprieč zlatým lesom som samozrejme vetrila a snažila sa vypátrať nejaký náznak toho, že sa v okolí bude nachádzať tá vlčica, z ktorej by som istotne cítila pach môjho brata. Čo bolo zlé na tom, že som sa s ňou chcela zoznámiť? pomyslela som si a pretočila som oči v stĺp. Bolo to povrchné od Ahvaryana myslieť si, že by som jej nebodaj JA niečo urobila. Kdeže. Iba by som ju vzala na prechádzku niekam veľmi ďaleko a možno by som ju naučila lietať alebo potápať sa. Záležalo by na počasí a mojej nálade, samozrejme. Nevinne som sa usmiala a zvesela pokračovala ďalej. Hm, ale mám pocit, akoby tá vlčica ani neexistovala. Koľko ráz som tadiaľto prechádzala a ani raz som na ňu nenarazila! Určite mi klamal veru a myslel si, že mu na to skočím. Kto by chcel jeho tučný zadok vôbec? Ach áno, určite mi klamal, premýšľala som ďalej, no niečo mi hovorilo, že brat mi naozaj neklamal a tá vlčica skutočná naozaj je. Avšak, ak tomu tak naozaj bolo, chcela som sa s ňou stretnúť o to viac. S takýmito myšlienkami som zamyslene prešla i okolo časti zátoky a zamierila si to rovno do lesu, aby som sa pobrala na sever, ktorý som chcela rovnako preskúmať a zistiť, či ostrovy niekam ešte pokračujú alebo to bolo všetko.

//Prieliv cez Začarovaný les

//Močiare

Keď som sa vkročila na piesočnú pláž, moje ohnivé zraky sa zabodli na morskú hladinu. I keď bolo len ráno, mala som pocit, akoby na tejto pláži bolo všetko tak jasnejšie. Zamračila som sa a zašvihala niekoľko ráz nevrlo chvostom. Ak tu niekoho stretnem a uvidia ma v takomto stave, asi sa od hanby prepadnem pod zem, prebehlo mi mysľou, no vzápätí na to som si pomyslela: "A potom toho dotyčného rozdriapem, aby nebol žiaden žijúci svedok, ktorý by ma takto videl." Ach áno, skutočná podsta by to bola padnúť pod mojimi labkami. Ach ako dlho som už vlastne nemala vlčie mäso? Dlho. Bola to škoda. Mala som pocit, že mi najlepšie pasovala vlčia krv, ideálne malých vĺčat. Pripadalo mi, že moja srsť bola potom oveľa krajšia. Potriasla som hlavou a kráčala naprieč piesočnou pláňou. Rozmýšľala som, čo vlastne teraz budem robiť. Už som preskúmala takmer každý jeden kút ostrovov alebo nie? Existuje na severe ešte niečo, čo pokračuje ďalej než je fialový les alebo zahmlené pláne? Musela som to preskúmať, ale vedela som, že viac toho rozhodne už nenájdem. Pochybovala som, že by ostrovy boli ešte väčšie, než sa zdali takto. Prešla som si jazykom po tesákoch a pokračovala po pláži smerom k zlatému lesu. U pohľadu na neho som začala premýšľať, či by sa mi teraz nepošťastilo naraziť na onú Rýdiu, ktorú som hľadala. Privrela som oči a zdĺhavo si zívla. Uvidíme. Všetko bolo vo hviezdach!

//Tichá zátoka cez Zlatý les

//Mangrovy

Bahno. Všade bolo len samé bahno, voda a mach. Zamračila som sa. Ak by som vytvorila dostatočne veľkú horúčavu, mohla by som všetkú tú vodu vypariť? prebehlo mi mysľou a rozmýšľala som, či by to tak skutočne fungovalo. Opäť som sa u toho pristihla, že premýšľam ako by som zbavila celé ostrovy vody, aby všetci vlci trpeli a umierali pomalou a krutou smrťou. Také rozsiahle obdobie sucha, že by sa i severné územia roztopili a nemali by tak ani sneh, ktorý by mohli rozpúšťať na jazyku, pomyslela som si a pokývala nad touto predstavou spokojne hlavou. Bolo to niečo famózne, priam úžasné. Vydýchla som si a už som priam v hlave počula ich náreky, utrpenia a agóniu, ktorú by prežívali. Privrela som očká a spokojne zamrnčala. Normálne som i zabudla, že pokračujem cez močiare. Nejako sa mi ale darilo vyberať si cestu, ktorá mala ako tak pevný podklad. Zašvihala som chvostom a pozrela sa na svoje zdevastované telo, ktoré bolo celé od bahna. Pretočila som oči v stĺp. To aby som našla zase nejakú vodu v ktorej by som sa mohla okúpať, pomyslela som si, pretože takto by ma rozhodne nechcel žiaden vlk. A ja som potrebovala byť pekná, veru. Prešla som si jazykom po tesákoch a potriasla hlavou. Následne som pokračovala k poslednej alejy stromov, cez ktorú som mohla vidieť i pláž na ktorú som smerovala. V morskej vode som sa však odmietala kúpať. Miesto bahna by som mala všade kilá soli. Tak to teda neprichádzalo v úvahu.

//Plytká pláž

//Bašta cez Mangrovy

Naďalej som sa zalizovala. Zajačia krv sa mi priam zarývala do chuťových pohárikov. Pohľadom som prešla na stromy, medzi ktoré som vkĺzla. Sklonila som hlavu a obzerala sa okolo seba. Prišlo mi, že na celom tomto cípe ostrovu som nestretla ani jedného živáčka. Čím to bolo asi spôsobené? To už bolo živšie v tom temnom lese, pomyslela som si a uškrnula sa. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a nejako sa brodila močiarami. Neznášala som vodu a bahno, no ak som mala prísť na to, aké veľké sú ostrovi, musela som sa dostať na koniec tohto lesa. Ak bude tento močiar nekonečný, asi sa na niekoho poriadne naštvem, prebehlo mi hlavou a pretočila som oči v stĺp. Ako som pustovala hlbšie a hlbšie do močiarov, bahno som mala hádam až po brucho. Odfrkla som si. To sa mi vôbec, ale vôbec nepáčilo. Zamračila som sa a prepletala sa pomedzi kadejaké spletité korene stromov, ktoré tu rástli. I oni boli zvláštne Vykrútené, dlhé a podivné. Nemohlo byť v tejto krajine aspoň niečo trošku normálne a bežné? pomyslela som si a opäť pretočila oči. Netrvalo však dlho a podarilo sa mi nejako dotrepať na koniec tohto lesu, kedy sa voda močiarov stretávala s tou morskou. Zastavila som sa na poslednom kúsku pevnej zeminy a dívala sa na otvorené more. Zastrihala som ušami. Tak to je ono? Koniec? Odfrkla som si a so znechuteným mľasknutím som sa otočila a vydala sa naspäť vo svojich šlapajách. Rozhodne som nechcela niek de zapadnúť, to teda nie. Ešte to by mi tak chýbalo ku šťastiu.

//Močiare

//Zlaťák

Zavetrila som vo vdzuchu a po tisíci raz sa mi konečne podarilo zachytiť pachovú stopu ušiaka, ktorého som hľadala. Prešla som si jazykom po tesákoch a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Nadšene som sa prikrčila k zemi a začala sa zakrádať smerom, odkiaľ ku mne prenikal onen pach. No tak kde si, tu sa nemáš moc kde predo mnou skryť. Kuči kuči, pomyslela som si smerom k zajacovi a pohľadom brázdila po okolí. Aha! Pohľad som upriamila smerom na dlhé uši zajaca, ktoré trčali z trávy. Prikčila som sa k zemi ešte väčšmi, priam som s ňou nezanikala. Pomaličky som sa dostávala až k ušiakovi, ktorí spásal trávu, kúpajúcu sa v rannej rose. Keď som bola čoskoro dostatočne blízko, odrazila som sa zadnými labami a rozbehla sa za ním. Nadšene som so smiechom bežala za zajacom, ktorý musel mať zo mňa priam inffarkt. Mňa to však tešilo. Hlavne ako sa snažil uniknúť. Zlatučké, priam k zožraniu. Zaškerila som sa a pokračovala za zajacom, ktorý mizol niekde v diaľke. Pár ráz som skočila, až som ho dobehla. Zakusla som sa mu do krku a prudko trhla hlavou. Zlomila som mu tak väzy a slastne som stihla tesáky, až som mu prerazila i kožuch. Krv sa mi len tak rinula z papuli. Ach. Zaľahla som na zem a začala žrať. Mäso bolo trochu chabé, očividne som ulovila nejakého vysušeného, stareckého králika. Nuž, jedlo ako jedlo. Keď som sa nažrala, mlsne som si oblizla papuľu a zdvihla sa na labky. Ponaťahovala som si končatiny a otriasla sa. Ohnivé zraky mi pristáli na močiaroch v diaľke. Mala som v pláne sa do nich pozrieť a tak som sa k nim vydala. Bohvie, kam ešte ten ostrov pokračuje.

//Mangrovy cez Močiare

//Zubria pláň cez Baštu

Až mi prebehol mráz po chrbte, keď sa do mňa oprel chladný, ranný vetrík. Pohľadom som zamierila na východ, odkiaľ pomaličky slnko stúpalo na nebesia. Cítila som jeho teplé lúče, ktoré však v tejto hodine neboli nijako extrémne silné, preto mi ešte stále srsť prefukoval chlad. Otriasla som sa a pohľadom prešla na jazero, ku ktorému som sa blížila. Sťažka som si povzdychla. Ďalšie miesto, kde je odporná voda, pomyslela som si a zamračila sa. Nepáčilo sa mi to. Ani som netušila, čo mi takého voda v živote spôsobila, ale rozhodne som ju nemala v láske. Oblizla som si ňufák a podišla na jej breh. Nech som hľadela na vodu ako som chcela, nezdala sa mi príliš lákavá. Videla som ten zlatistý nádych, ktorý naberala vďaka riasam, ktoré mala na dne. Potriasla som hlavou a obišla som celé jazero. Zastrihala som ušami a odfrkla si. Prečo všetky miesta na ostrovoch sú buď divné alebo nudné? prebehlo mi hlavou, keď som sa zadívala na hladinu znova. Sťažka som si povzdychla a pretočila oči v stĺp. I u tohto jazera som bola sama, preto som mala určité pochybnosti a populácii ostrovov. Nie to ešte o obsadenosti spoločenstva. Oblizla som si ňufák a odmietla sa napiť z tejto prapodivnej vody. Radšej som sa zdvihla zo zeme, otriasla sa a rozhodla sa, že sa trošku prejdem po pláni a pokúsim sa uloviť nejakého ušiaka, keď už sme mali to ráno. Nemohla som predsa vynechať chutné raňajky. Uchechtla som sa a privrela oči, keď som kráčala ďalej po otvorenom priestranstve, stále vetriac nejakú pachovú stopu, ktorú by som mohla nasledovať.

//Bašta

//Krápniková jaskyňa

Hory mi už liezli krkom, preto som zamierila smerom k pláni. Zoskákala som po skaliskách, až som sa v jednej časti i zviezla. Dopadla som na trávnatý povrch a otriasla sa. Kto vlastne vymyslel tieto hory. Kopce a všetky nerovnosti. Nehovorím, že to neslužilo dobre v prípade, kedy som sa snažila naučiť niekoho lietať... ale inak som ich opodstatnenie vôbec nevidela, premýšľala som, keď som sa tak dívala na hory nado mnou. Úplne zbytočné. Rovnako ako väčšina vlčích životov na týchto ostrovoch. Normálne by ma zaujímalo, čo by sa stalo, keby som ich všetkých zabila. Bola by som vôbec toho schopná? Nebolo ich na mňa priveľa? Nie, že by som ešte precenila svoje schopnosti a nebodaj sa presilila! Určite som nechcela padnúť únavou, to teda nie. Oblizla som si ňufáčik a pobavene sa zachechtala. Ach aj by som si niečo pod zub mohla uloviť, lebo šak ešte hladou umriem cestou. To by nebolo dobré, premýšľala som ďalej, až som dobre že dorobene nezamdlievala ako taká panička. Uškrnula som sa nad svojim divadlom a rozišla sa smerom k ďalej zákrute poza hory, kam pokračovala planina. Zaujímalo ma, kam až tento ostrov siaha a tento cíp patril medzi posledné miesta, ktoré som nemala ani zďaleka ani zblízka preskúmané.

//Zlaťák cez Baštu

//Najvyššia hora (cez Červenú lúku a Snežné tesáky)

Prešla som cez celú lúku až k portálu, ktorý ma preniesol do hôr. Neznášala som ten pocit. Zase som mala nutkanie vyvrátiť celý svoj žalúdok. Ešte, že som nič takého nejedla, aby mi bolo skutočne zle. Odfrkla som si a pohliadla som smerom na portál, ktorým som práve prešla. Zamračila som sa a bez nejakých ďalších poznámok som zamierila niekam hlbšie do hôr. Nemala som rada hory, čo hádam pochopili už všetci, ktorí ma poznali. Ale tí zarovno pochopili určite i fakt, že som neznášala všetko. Takmer teda všetko. Prešla som si jazykom po tesákoch a pomimo množstva nezaujímavých zákutí hory, som konečne spozorovala prieduch, ktorý upútal moju pozornosť. Nastražila som uši a pozrela som sa smerom k nemu. Pomaly som prešla k trhline a vopchala hlavu do priezoru. Zdalo sa, že išlo o ďalšiu jaskyňu. Potriasla som hlavou a opatrne sa narvala do vnútra. Ako som sa vopchala do jaskyne, mohla som uvidiet jej bohatú výzdobu. Prezerala som si ju a hľadala nejaký predmet, ktorého by som sa mohla chytiť. Lenže okrem kvapľovej výzdoby v jaskyni nebolo takmer nič. Očakávala by som aspoň nejaké drahokamy, ako boli zamrznuté v tej ľadovej jaskyni. Lenže tu nebolo nič! Pretočila som oči v stĺp. Ďalšia zbytočná oblasť, ktorá mi k ničomu nebola. Maximálne ako úkryt, pokiaľ by ma v horách zastihlo opäť nepriaznivé počasie. Oblizla som si ňufák a pobrala sa preto späť k východu z jaskyne. Vyvliekla som sa von a celá sa otriasla. Ach. Toľko premrhaného času!

//Zubria pláň

//Nemé údolie (cez Sokolí zrak a Roklinu)

Ne-ba-vi-lo ma to. Samá pustatina, otvorené priestranstvo, akoby niekomu došli nápady, keď formoval tento malý ostrov. Pretočila som oči v stĺp a zavrčala si cez tesáky. Skutočne ma to nebavilo. Iba kráčať po lúkach, ktoré i tak zívali prázdnotou, pretože široko ďaleko nebolo živej duše? Úplná nuda. Pretočila som oči v stĺp a pohliadla som smerom k rokline okolo ktorej som kráčala. Zaujímalo ma, čo sa v jej útrobách môže takého asi skrývať. Predsa len to bolo podozrivé, no nie? Ak by som chcela niekam skryť poklad, určite by som ho umiestnila na nejaké takéto miesto, kde by nikoho nenapadlo ho hľadať, pomyslela som si a prešla som si jazykom po tesákoch. Samozrejme, žiadne iné miest nemohlo byť lepšie než ono. Možno i v tých tuneloch by sa dobre ukrylo. Alebo na zamrznutom severe, kam veľa živých duší taktiež rozhodne nezabehne. Prešla som si jazykom po tesákoch a pokračovala k hore. Pozrela som sa smerom k jej vrcholu a rozmýšľala, či by som bola schopná z jej vrcholu nejako dosiahnuť na nabesia. Či kontaktovať bohov. Všetko bolo možné, no nie? Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a zívla si. Teraz som však musela zamieriť k portálu, ktorý sa nachádzal na druhej strane lúky, na ktorú sa mi mohol po chvíli upriamiť pohľad.

//Krápniková jaskyňa (cez lúku -> portál a tesáky)

//Irisin raj

Keď som zase preliezla tie prekliate hory, ktoré mi bránili v ceste... no našťastie boli pomerne nízke, mohla som uvidieť údolie. Zastavila som sa na jednom z pahorkov a dívala sa dole a jazero. Prešla som si jazykom po tesákoch a odfrkla si. Následne som začala zostupovať po trávnatých svahoch dole. Tak nudné miesta, tak prehľadné miesta... zatiaľ som nenašla nič, čo by mi vyhovovalo, premýšľala som, keď som zostupovala smerom k jazeru. Mohla som sa napojiť, pretože som vedela, že po ceste k portálu len tak nejakú vodu nenájdem. Aby som nepadla na smäd k zemi. To by mi ešte tak chýbalo. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a zastavila sa priamo na brehu jazera. Sklonila som hlavu k hladine a napila sa. Studená voda mi stekala dolu hrdlom a napĺňala môj prázdny žalúdok. Po ceste by som si mohla niečo i uloviť, pravda. Zívla som si a ako som dvíhala hlavu od hladiny, kvapky vody mi dopadali na hladinu. Potriasla som hlavou a zrakmi som zamierila k východu, kam som mala namierené. Nemala som tu prečo viac zostávať a tak som sa dala do pohybu na východ. Musela som však toto jazero obísť po celej jeho dĺžke. Prečo bolo také veľké? Pretočila som oči v stĺp a pokračovala. Nemohla som to teraz vzdať. Už som mala za sebou peknú časť ostrovov, ktorú sa mi podarilo famózne preskúmať skrz na skrz. Už mi toho veľa neostávalo, aspoň som sa domnievala. Síce som stále mala pár miest o ktorých som teda veľa nevedela a ani netušila, kam ďalej sa vlastne ostrov ťahal. Hlavný som myslela, samozrejme. Preto som pokračovala po pláni ďalej a ďalej...

//Najvyššia hora (cez Sokolí zrak a Roklinu)

//Južné hory

Zoskákala som po skalnatom svahu a na jednom úseku som sa i po poprašnom povrchu zviezla ako na šmýkačke. Za malý moment som dopadla do piesku, ktorý stlmil môj pád. Otriasla som sa a prešla si jazykom po ňufáku, keď som ohnivými zrakmi mapovala okolie. Bolo to tu... také zase pieskové. Tak ja zmiznem z hôr, pretože neznášam hory a sneh a vodu... Zazrela som vcelku nepekne po piesku na ktorom som stála. Nadvihla som labku a sledovala zrniečka ako dopadali späť na zem. Nie, naozaj som ho nenávidela. Povzdychla som si a skľúčene som až zaskučala. Miestni bohovia ma tak neskutočne vytáčali. Najradšej by som proste z tejto krajiny zmizla. Toľko rozdielnych enviromentov tu bolo, až ma to naozaj hnevalo! Potriasla som hlavou a prešla som k moru. Romantické miesto, veru. Pretočila som oči v stĺp a prešla si jazykom po tesákoch. Bolo mi na grcanie. Úplne, že zle mi bolo zo všetkej tej lásky, ktorú som si s týmto miestom spájala. Ach. Potriasla som hlavou a rozhodla sa, že musím odtiaľto zmiznúť. Veď by ma tu ešte šľak trafil, keby som si ďalej predstavovala, čo sa vlastne na tomto mieste odohráva. Zívla som si. Proste odporné miesto, ktorému som mala v pláne sa vyhýbať po zvyšok môjho života.

//Nemé údolie

//Krištáľové jazero cez Lúku

Stále som nadávala na toho starca, ktorý mi spôsobil toľko utrpenia, ale na druhú stranu som mala pocit, akoby moje svaly i keď zničené, tak zároveň akoby boli i posilnené. Zastrihala som ušami a podupkala pekne na mieste. Tak toto vyzerá byť hrozne zaujímavé, pomyslela som si. Možno ten starec nebol až taký zlý a keby som k nemu zavítala znova, možno by som zosilnela ešte viac! Zastrihala som ušami, keď mi v tom došlo, že ja asi nebudem tak úplne vítaná opäť v jeho príbytku. Joj, nemusela som toľko na neho vrčať, pomyslela som si a pretočila oči v stĺp. Prečo som bola vždy taká impulzívna, keď išlo o takéto prípady? No nevadí, silnejšia asi i tak nebudem. Skôr mi išlo o rýchlosť a obratnosť, keďže som bola taký krpec oproti iným vlkom. Prešla som si jazykom po tesákoch a priam sa triasla od nadšenia, až si s niekým zmeriam sily. Otázkou však bolo, že s kým. Zastrihala som ušami a pohliadla niekam do hôr. Opäť som kráčala okolo nejakého horského jazera. Muselo ich tu byť plno. Pretočila som oči v stĺp. Nie, tieto hory sa mi skutočne nepáčili. Odfrkla som si a pridala do klusu, aby som nimi prešla čo najrýchlejšie. Naozaj sa mi v nich priveľa času tráviť nechcelo. Hlavne keď boli plesá na každom roho! A k tomu všetkému som i tak neznášala hory aj vodu vlastne. Pretočila som oči v stĺp. Všetko mi vadilo, tak to bolo najlepšie pomenovať. Uškrnula som sa a poklusom som pokračovala dole svahom.

//Irisin ráj

//Katakomby popod vodopády

Ťapka sem, ťapka tam. Akože ma len boleli ešte stále. Povzdychla som si a pohľadom sa pozrela na jazero, ku ktorému som sa dostala, keď som prešla popod padajúcu vodu. Panebože ako ja len nenávidím vodu. Možno preto neznášam i sneh. Lebo je to len stuhnutá voda? To by dávalo predsa logiku, pomyslela som si a odfrkla si. Často som sa zamýšľala nad takýmito hlúposťami. Uškrnula som sa a rozklusala som sa pozdĺž brehu. Mala som namierené smerom k horám, no nedalo mi to. Predsa len som zbrzdila a otočila som sa smerom k hladine jazera. Ak by som vyparila všetkú vodu na ostrovoch, pošli by všetci vlci? zamýšľala som sa ďalej. Alebo keby som spálila všetky lesy? Musela som sa od ucha k uchu usmiať. To vôbec nebol zlý nápad. Rozhodne by som sa do toho pustila, keby som mohla. Ale moje sily na to pre tento moment nestačili. Povzdychla som si a pohľadom prešla po okolí. Musela som sa vydať ďalej za ňufákom. Preskúmať krásy tohto kraju, aby som vedela, kam budem môcť zahrabať telá alebo zaviesť nejakého úbožiaka pre chvíľku intímča. Oh áno, to znelo tak slastne. Potriasla som hlavou a prešla si jazykom po tesákoch. Sklonila som predsa len hlavu k hladine vody a napila sa z nej. Voda bola ľadová a príjemná. I keď som ju nenávidela, moje telo bez nej jednoducho nevedelo fungovať. Slabotina to bola. Odfrkla som si a vyskočila na labky. Otriasla som sa a ponaťahovala si svoje šlachy. Síce som stále nevládala úplne najviac, ale troška pohybu mi predsa nezaškodí. Aspoň zistím, či ten tréning za niečo s tým starcom stál. A tak som sa rozklusala smerom k pohoriu.

//Južné hore cez lúku

//Vodopády

Pri svojom pátraní som našla drobnú škáru, ktorá viedla do skalnatej chodbičky. Zastrihala som ušami a chvíľu mi trvalo, než som si privykla na prítmie. Potom som však uvidela, že ide o chodbu. Vyčarovala som plamienok, ktorý sa zodvihol a preletel kusisko trasy. Ožiaril tak chodbu plnú kostí, vody a bahna. Bolo očividné, že ide o akýsi tunel, ktorý sa tiahol bohvie kam. Potriasla som hlavou a prešla si jazykom po ňufáku, keď som premýšľala, či sa vydám hlbšie alebo nie. Podľa všetkého by som sa i tak nikam nedostala, pretože chodba musela byť eventuálne niekde zaplavená. Ostala som teda na začiatku a rozhodla sa, že si tu trošku i pospím. A tak som zaľahla na zem a zaspala takmer okamžite. Bola som unavená. Spánok bol bezsenný, až tak vyčerpaná som zo SVätyne bola. Po pár hodinách som sa však zobudila na to, že mi je zima. Ako som sa v spánku prevalila, skončila som v jednej z mlák, ktoré sa nachádzali v chodbe a to ma zobudilo. Odfrkla som si a vyškriabala som sa na labky. Otriasla som sa a vďaka vetru si svoje chlpy usušila. Nepáčilo sa mi takéto prebudenie, ale keď som už bola hore, rozhodla som sa, že budem vo svojej ceste za pátraním okolia pokračovať. Preto som sa rozišla späť k východu. Aspoň nejaký spánok a oddych som mala za sebou. Veru. Vyšla som teda von z chodby a zamierila popod vodopády preč k horám v diaľke. To ešte teda potrvá...

//Jazero

//Lúka okolo jazera

Ja tomu vlkovi skutočne ublížim. Vykuchám jo a povesím niekde na kôl a bude, premýšľala som dosť agresívne a potichu zavrčala. Ako som došla k jazeru, dúfajúc, že tu na niekoho narazím, tak som sa musela zmieriť s faktom, že nikde inde vlci neboli. Pretočila som oči v stĺp. A potom, že aké veľké spoločenstvo to bolo a ako moc sa zdržiavalo v tomto prostredí. Pretočila som oči v stĺp a odfrkla si. Pohľadom som prešla po okolí. Že ja som sa k nejakému imaginárnemu spoločenstvu pridávala, pomyslela som si a otočila som oči v stĺp. Úplne, že ma to nebavilo. Nevedela som poriadne ani kto medzi členov patrí, ak teda nejakých vôbec malo. Zacvakala som tesákmi a pohľadom prešla k vodopádom. Podišla som však skôr k vodnej hladine, ku ktorej som sa sklonila a začala som pomaličky piť. Voda bola ľadová, až ma z nej striaslo, ale bodla mi pekne vhod. Následne som si v nej i omočila svoje laby, ktorých rozpálené svaly pekne schladila. Až som z toho kŕče dostala. Napokon som sa otočila a vydala sa na breh. Otriasla som zo seba kvapky vody a pokročila smerom k padajúcej vode. Zastrihala som ušami, pretože som cítila vyššiu koncentráciu pachov, ktorá mierila pod vodopád. Žeby tam existovala nejaká jaskyňa? Možno. Zastrihala som ušami a sklonila som hlavu, keď som prechádzala medzi kamennou stenou a padajúcou vodou. No tak...

//Katakomby