Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Svätyňa cez džungľu

Ťahala som laby priam za sebou. Zafuňala som. Skutočne ma ten hajzlík vyčerpal. Zamračila som sa a obzrela sa cez rameno, aby som sa zadívala na tú barabizňu, ktorá sa pomaly schovávala za kmene stromov. Si myslí o sebe neviem čo, pomyslela som si a potriasla hlavou. Zastavila som sa, aby som si opäť odýchla. Bola som unavená. Zvalila som sa na trávu a oddychovala. Brnelo mi v celom tele a svalstvo sa mi triaslo. Ach, čo mi to ten zmrd urobil. Toto mu nedarujem. Pomstím sa mu hneď ako sa zase zotavím. Patril na čiernu listinu rovnako ako bohovia a Wu. Liezli mi na nervy všetci, ktorí ma nejako obmedzovali. Zamračila som sa a zašvihala huňatým chvostom. Ohnivým zrakom som prešla po stromoch a zadívala sa smerom bohvie kam. Vodu. Potrebovala som vodu a tak som sa horko tažko vyštverala na labky. Otriasla som sa a rozišla sa po lúke smerom k jazeru. Možno tam konečne narazím i na niekoho zo spoločenstva? To by sa i patrilo tak trochu, no nie? Odfrkla som si. Dlho som nikoho nevidela, teda vôbec som nikoho nevidela pekne dlhý čas. Bolo to únavené. Mala som vážne pocit, že Chaos ako taký tvorili len vymyslení jedinci a celá tá idea bola len báchorka, ktorou strašili vlčice vĺčatá. Dokým nenarazím na niektorých kompetentných, určite si to budem ešte veľmi dlho myslieť. Potriasla som hlavou a s trasúcimi svalmi mierila smerom k jazeru.

//Vodopády

//Hmlistá džungľa

Používam 37 mincí čo je 296 % a tie delím takto:
Sila 5 %/50 % .......................... + 45 = MAX
Vytrvalosť 2 %/45 % .................. + 43 = MAX
Rýchlosť 20 %/90 % ................... + 70 = MAX
Obratnosť 15 %/90 % ................. + 75 = MAX
Schopnosť lovu 2 %/75 % ............ + 63 = 65 %

Opatrne som kráčala smerom do tejto prapodivnej stavby. Zastrihala som ušami a hľadala to, čo mi tu na tom celom nehralo. Čoskoro sa mi podarilo predsa len nájsť oného tvora. Nebolo to nič fantastické. Len obyčajný vlk. Starý vlk. "Čo tak čumíš, starče?" riekla som smerom k nemu. Videla som jeho káravý pohľad, ktorý sa snažil vo mne vzbudiť aspoň trochu rešpektu, ale moja duša bola príliš skazená na to, aby som niečo také dokázala. Prezerala som si ho poriadne. "Takže ty nehovoríš," zašomrala som smerom k nemu a chcela si na neho niečo dovoliť, ale veľmi rýchlo mi to zatrhol. Užasnuto som sa na neho zapozerala. "To nie je zlé, čo vieš ešte? Ukáž!" vyhŕkla som smerom k nemu a zjavili sme sa v podivnej drevenej aréne. Zastrihala som ušami. To bolo zaujímavé. Avšak skôr, než som si to mohla lepšie poobzerať, vlk zaútočil. Musela som mať dobrý postreh, aby som sa mu vyhla. Nadšenie mnou len tak lomcovalo. Tešila som sa na tento boj. Už dlho som sa s nikým takto nenaťahovala. Všetci boli moc mäkkí, aby sa trochu zašpinili. Boj s vlkom bol celkom namáhavý. Ten parchant sa vedel hýbať. Ani raz sa mi ho nepodarilo zasiahnuť. Zamračila som sa a odskočila celá zadýchaná do úzadia. "Fajn," zašomrala som smerom k nemu, no nezdalo sa, že by bol koniec. Vlkovi sa zablyslo v očiach. Chcel ma potrestať za moju drzosť. Za moju neúctu. Čakal ma veľmi namáhavý tréning, u ktorého padnem na zem polomŕtva. To som však v tento moment ešte nevedela.
Zamrkala som a rozhliadla sa okolo. Nevedela som, čo to je sakra za mágiu, no v tento moment som sa ocitla v horách. Zdvihla som zrak a pozrela sa nahor, kde som uvidela chvost Majstra, ako kráčal po skalnatom chodníčku k vrcholu. Čo to sakra na mňa skúšal? "Tak ale na tomto sme sa nedohodli, vráť ma späť!" vyštekla som smerom k nemu, no ignoroval ma. Ten vlk ma tak nasieral. Vydala som sa teda za ním. Pokiaľ to šlo jemu tak ľahko, malo by to ísť tak i mne no nie? Avšak mýlila som sa. Zadýchane som sa po chvíli zastavila na jednom výklenku. Panebože ako to robil, že bol ten starec v takej forme? Až mi zle prišlo. Povzdychla som si. Popadla som dych a pokračovala som ďalej. Ten hajzlík však bol veľmi prefíkaný a začal mi zhadzovať po ceste dole i všemožné kamene. Zavrčala som, keď som sa im musela uhýbať. "Ty... parchant," zafunela som pomedzi tesáky a musela vypäť všetky svaly, aby som sa dokázala tým skaliskám vyhnúť. Niektoré ma i trafili a s každým nárazom som nenávidela toho zmrda čoraz viac. Aby toho nebolo málo, začali sa do mňa navážať i dravé vtáky. Tak ale toto nie! Po jednom z nich som sa zahnala a podarilo sa mi ho ukoristiť. Rozdriapala som onoho operenca a potom mi vtáky dali pokoj. Nedávala som však pozor a do hlavy ma trafil jeden z kameňov. Bože, roztrhám i jeho. A tak som pridala do kroku a z posledných síl som sa vyhýbala kameňom, až som ho dobehla u vrcholu a ešte sa odrazila, aby som po ňom skočila. Rozdžabila som papuľu ako som na Majstra útočila, ale...
Ako som sa chcela zahryznúť do kožucha starca, tak sa svet okolo mňa zmenil a ja sa nepekne zakusla do kusu dreva. Okamžite som ho pustila a znechutene potriasla hlavou, do ktorej som sa u toho i nepekne tresla. Niekoľko ráz som si odpľula ako som sa snažila zbaviť tej pachuti. Ja ho prerazím, pomyslela som si a ohnivým zrakom ho hľadala okolo seba. Už som toho mala dosť. Nebudem tu robiť to čo on chce. Bez toho, aby som si ho všimla, jednoducho som pokračovala džungľou. Ale čo čert nechcel, táto cesta nebola úplne tou najjednoduchšou. Musela som preliezať pomedzi drevené kmene, korene, pretiahnuť sa okolo pňa a vyhýbať sa tým prekliatym lianam. Neznášala som liany. V živote som ich nevidela až teraz a už som ich nenávidela. Odfrkla som si, keď som sa do jedného húfu zamotala. Rozdžabila som papuľu a chcela ich rozhrýzť no nedarilo sa mi to. Trvalo mi pekne dlho, než sa mi podarilo vymotať z tohto zovretia a energie. Rovnako tak stupeň mojej nenávisti voči tomuto miestu narastal. Ako som sa vymotala z lian, pokračovala som ďalej. Na celý ksicht sa mi pri podliezaní jedného z koreňov nalepila lepkavá pavučina. Zavrčala som a a potriasla hlavou, čím som vytvorila i plameň, ktorý onú pavučinu spálil i s pavúkmi, ktoré nestihli utiecť. Podpálim to tu celé, zavrčala som v mysli a vydriapala sa spomedzi týchto koreňov hore a pokračovala po konároch, ktoré sa tiahli naprieč džungľou. V diaľke som uvidela konečne toho hajzlíka. Rozbehla som sa po kmeni a vyhýbala sa liánam, aby som sa k nemu čo najrýchlejšie dostala.
Lenže krajina sa opäť zmenila. Tentoraz však vlk nestál, ale bežal. Takže už sa ma bojí! Nadšene som si podskočila a rozbehla sa rýchlejšie. "Až ťa chytím, tak ťa zjem!" vyštekla som smerom k nemu, no bol príliš rýchly. Poznal i miestny les. Ja si musela dávať pekne bacha, aby som do niečoho nevrazila. Odfrkla som si, keď sa mi to takmer podarilo. Ale vyhla so msa mu! Panebože, ja ho musím dobehnúť. Veď to bude hanba ak ma niekto uvidí, ako ma ten starec zdolal i v tomto. Popreskakovala som okolo pár kmeňov akoby to bol slalom než som v plnej rýchlosti sa rozbehla za jeho chvostom. Snažila som sa kopírovať jeho pohyby, no veľmi rýchlo zmenil smer. Pretočila som oči v stĺp. Takže som musela bežať na vlastnú päsť. Bola som však natoľko nahnevaná a rozladená, že som skutočne vrazila do jedného zo stromov. "AU!" zavíjala som od bolesti, keď som sa váľala po zemi. V celej hlave mi hučalo. Keď som však uvidela ten jeho odporný ksicht, všetko zrazu bolo jasné. Vyskočila som na labky a rozbehla som sa zase za ním. I on sa rozutekal. "Ty... TY!" zaškriekala som smerom za ním s priškrtením a pokrútením smiechom, keď som nežala ďalej pomedzi stromy. Z ňufáku mi kvapkali kúsky krvi, ale to bolo v poriadku. Všetko bolo v poriadku. Už som si predstavovala ako si toho starca opečiem na ohni a pekne pomaly si ho vychutnám.
Dobehla som na pláň. Starec zase zmizol. Pretočila som oči v stĺp. Asi by som sa na to i vytoto, keby mi do zorného poľa nespadol ten... ten najkrajší pohľad, aký sa mi mohol naskytnúť! Ako vo svetle reflektorov, sa predo mnou ocitol ušiak. Priamo v strede lesnej čistiny. Prežúval nejakú burinu, ktorú hrýzol. V žalúdku mi zaškvŕkalo. Áno, bola som hladná a hlavne po tejto fyzickej aktivite mi vyhladlo duplom! Prešla som si jazykom po tesákoch a prikrčila sa k zemi. Opatrne som sa zakrádala okolo, snažiac sa doplaziť sa až k tomu ušiakovi. Čo najbližšie, aby som už nemusela toľko behať. Veď už som skoro vôbec nevládala. Svaly sa mi dosť i triasli. Zastrihala som ušami a zamrzla na mieste, keď sa mojim smerom zapozerala moja korisť. Nie, nie, vôbec ma nevidíš! Oblizla som si ňufák. Keď sa zase pozrel iným smerom, pokračovala som ďalej. Keď som bola už pomerne blízko, vyštartovala som z miesta. Rozbehla som sa za ušiakom, ktorý sa dal na útek. Mal dlhé nohy, ale ja ich mala dlhšie! Veď ale sa neondi! I tak umrieš! pomyslela som si smerom k nemu a po chvíli behu som sa mu hodila na krk. Obaja sme sa zvalili k zemi. Zafňukala som, no šikovne som sa opäť po ňom zahnala, kým bol ešte na zemi. Z celej sily som ním trhla a hodila ho o najbližší kmeň stromu. Zajacovi v celom tele nahlas zachrupali kosti a dopadol na zem. Spokojne som zavrtela chvostom a vyškriabala sa na labky. Otriasla som sa a nadšene som sa vydala smerom k ušiakovi. Keď som však otvorila papuľu, aby som sa nažrala...
UROBIL TO ZASE. Cvakla som zubami na prázdno, až som nimi priam zaškrípala o kamennú podlahu. Ja... ho... roztrhám, pomyslela som si smerom k vlkovi, ktorý sa však nikde nenachádzal. Alebo áno? Po chvíli hľadania som ho našla. "tak, ty... počúvaj ma, to čo..." začala som no, po chvíli som od únavy pocítila ak osa mi trasú labky. Podlomili sa mi a ja padla k zemi pred vlka. Zavrčala som a začala sa štverať opäť na laby, aby som sa po ňom zahnala. On za to mohol... on! Zavrčala som, ale nemalo to zmysel. Bola som vyčerpaná. Veľmi. Mohla som vidieť záblesk potešenia v jeho pohľade. Aspoň nejako ma prinútil pokľaknúť. Nenávistne som ho mlčky pozorovala. Túto hru sme mohli hrať dvaja. Avšak cítila som, že je koniec. Zadul vietor a vlk ma vyhodil zo svojho príbytku. Bolestivo som dopadla na tvrdú zem džungle pred stavbou. Spravila som niekoľko sudov, až som zastavila. Opäť som zavrčala, no pochopila som, čo to znamená. Vypadni a už sa nikdy nevracaj.

//Lúka cez džungľu

Schváleno

//Tajné ostrovy

Pokračovala som medzi stromy, z pomedzi ktorých som videla sa dvíhať hmlu. Zaujímalo ma, čo to je za les, ktorý takto dymí. Fajčiť asi nefajčil. Zastrihala som ušami a pozorne si prezerala kmene stromov, hľadajúc nejaký náznak nebezpečia, no nič také som z tohoto lesu necítila. Áno, bolo cítiť vo vzduchu trochu viac vlhkosti, poletoval tu nechutný hmyz a mala som pocit, akoby ma nejakí predátori pozorovali, ale to boli také bežné, príjemné veci! Dokonca by som sa s niekým i rada celkom pomlátila. Dať na frak nejakému tigrovi by bola sranda, no nie? Oblizla som si ňufák a zastavila som sa na menšej čistine, keď som hľadela na podivné zoskupenie skalísk. Čo to sakra bolo? Vyzeralo to ako ľudská stavba, ktorá sa ocitla uprostred tohto lesa. Zamračila som sa a prešla si jazykom po tesákoch. To čo bolo za totálnu hlúposť? Pohladom som teda prešla zase k nej. Nikde som človeka necítila, takže to nemohlo patriť ľuďom? Zamračila som sa ešte väčšmi. Toto bola záhada, ktorú som musela preskúmať! Odfrkla som si a vydala som sa vpred. Snažila som sa pozorne si prezrieť všetko. Než som podišla priamo ku vchodu a vstúpila do vnútra.

//Svätyne

//Most cez les

Svoje kroky som viedla naprieč lesom, ktorý ma ťahal do svojho vnútra hlbšie a hlbšie. Pohľadom som sa dívala po stromoch a užívala si trochu normálnosti, ktorej som sa za posledné hodiny nedočkala. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a zadívala sa niekam do blba. Zdalo sa mi alebo spomedzi stromov presvitalo kusisko pláže? Nastražila som ušiská a vydala sa týmto smerom. Chcela som zistiť všetko, čo len išlo a toto bola jedna z tých vecí, ktoré ma zaujímali. Chcela som poznať každý jeden kraj ostrovov, aby som vedela, aké presne veľké sú. Nestačilo mi len približne, kdeže. Každým kusiskom pobrežia som si potrebovala prejsť! A tak sa stalo i tu. Došla som napokon na pláž, kde som sa zadívala pred seba. Bola to pokojná pláž s pieskom a menšími ostrovami piesku, čo znamenalo, že celkovo je táto zátoka plytká. Kto mal rád ryby, mohol si ich tu naloviť do sýtosti. Ja som ale ryby neznášala. Bože, pre mňa by bolo lepšie urobiť zoznam, čo mám rada a čo sa mi páči, než naopak. Pretože som nezášala takmer všetko. I keď občas som niečo rada mala. Skutočne. Ale takto teda nie. Mala som to rada len vtedy, ak to mal rád niekto iný, koho som neznášala. Chápete, taká tá rivalita. Tak sa to nazývalo! Odfrkla som si a pozrela sa späť k lesu z ktorého šla hmla. Musela som to ísť preskúmať. Toľko rozdielnych biotópov ako mali tieto ostrovy, som nikdy predtým nevidela.

//Džungľa

//Pichl cez Temný les

Na nejaký ten čas som sa trochu uvoľnila. Predsa len to prostredie lesov okolo mňa bolo príjemné. Tie obhorené a mŕtve konáre, ten prach všade navôkol a tá temná atmosféra! No romantická prachádzka to bola naprieč lesom. Spokojne som sa usmievala od ucha k uchu, keď som kráčala naprieč lesom a užívala si jeho krásy. Prešla som si jazykom po tesákoch a rozhliadla sa okolo seba. Nikoho som tu nevidela a ak aj sa niekto v lese nachádzal, musel byť na opačnej strane, pretože som do nikoho nenarazila. Aspoň sa mi to teda nepodarilo. Zastrihala som ušami a pomaličky sa priblížila k ďalšiemu prekliatemu miestu na ktoré som dosť nadávala. Zamračila som sa a pozrela sa na most, ktorý sa hompáľal predo mnou. Odfrkla som si a zašvihala niekoľko ráz chvostom zo strany na stranu, zatiaľ čo som vyčkávala, kým bude vhodný vietor na to, aby som most prekročila. Ako sa zdalo, niekto predo mnou musel cezeň prejsť, pretože sa aešte stále divoko hojdal. Avšak ako som posedávala u jeho konca, čoskoro sa opäť unormálnil a ja mohla vykročiť. Opatrne som našľapovala na oné dosky a pomaly sa dostávala na druhú stranu. Bolo mi celkom zle z výšok, preto som ani do hôr nechodila. Avšak podarilo sa mi ako tak dostať na druhú stranu. Otriasla som sa a zazrela nepekne na tie dosky, ktoré sa mi vôbec nepáčili. Odfrkla som si a povedala si, že aspoň som konečne na tom normálnejšom ostrove, kde mi žiadne šálenosti nehrozia. Teda, to som si aspoň myslela...

//Tajné ostrovy cez les

//Palmová pláž

Ako som kráčala po piesočnom povrchu, čoskoro som došla do miest, kde som len pocítila tú pravú nenávisť, ktorá súvisela s týmto miestom. Zastrihala som ušami a veľmi škaredý pohľad som venovala kaktusu na ktorý som pred chvíľou narazila. Keby nebol taký pichľavý, zdrapila by som ho do pysku a vyhodila von oknom. Zavrčala som smerom k tých bodlinám. Prečo sakra existovali takéto kriaky, panebože burina odporná. Určite by som ju vyhodila a vytrhala, nech tu nešpatí, vrčala som vo svojich myšlienkach a naďalej sa sťažovala, keď som pokračovala ďalej a ďalej cez toto nechutné pole. Mierila som k temnému lesu v diaľke. Miestu, ktoré mi bolo asi najviac sympatické zo všetkých. Všetko toto bolo jednoducho odporné a príliš rozprávkové a ja som o to skutočne nestála! Zavrčala som potichu a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Bolo to hlúpe. Prečo by niekde takto proste rástli tieto podivné rastliny? Aby nás terorizovali? Čo ak išlo o nejakú novú zamorenú epidémiu! Ach, už som sa nevedela dočkať momentu, kedy sa konečne dostanem z tohto prekliateho miesta plného nástrah a hlúpostí. Pretočila som oči v stĺp a zašvihala chvostom, keď sa mi konečne podarilo vyskočiť spomedzi kaktusov na nejakú normálnu plochu. Otriasla som sa a rozklusala sa smerom k stromom lesa.

//Most cez Temný les

//Púšť

Keď som v diaľke uvidela stromy, mierne som sa potešila, že konečne som prešla túto urputnú púť naprieč totálne mŕtvou zemou. Avšak ako sa ukázalo, mýlila som sa. Tieto stromy boli zvláštne a pripomínali mi tie, ktoré som videla i v oáze. Povzdychla som si. Takže stále som sa nachádzala na púšti a i ten tieň, ktorý stromy vytvárali, stál za starú bačkoru. Že ja som radšej neostala v tých horách, pomyslela som si a povzdychla si. Zastrihala som ušami a premýšľala, kadiaľ by som sa mala vydať, aby som sa z tohto chaosu konečne dostala preč. Už mi liezol hore krkom. Nemala som rada piesok, pretože sa mi tá háveď zarývala všade možne do kožucha. Iba ma to svrbelo a musela som sa každú chvíľu škrabať, akoby som mala blchy. Panebože, dali sa vôbec na púšti chytiť?! Zhrozene som nad tým premýšľala. Poobzerala som sa okolo a dívala sa na piesok, či sa v ňom niečo nehýbe. Zdalo sa mi to alebo sa v tom piesku niečo hýbalo? Zhrozene som sa pozrela do tieňu jednej palmy, keď v tom z piesku skutočne niečo vyšlo. Bola to však len jašterica, no takmer som infarkt chytila. Uskočila som a so splašeným buchotom srdca som ju sledovala ako mizne bohvie kde. Tak toto by mi nemusela robiť akože. Takto am desiť. Škaredá príroda veľmi. Keď som nejako polapila dych, vyškriabala som sa na laby a otriasla sa. No nič, bolo na čase pokračovať. Hlavne aby som už bola z tadiaľto ďaleko preč. Nechcela som púšť ani vidieť, ani cítiť.

//Pichl

//Kvílivec cez Kvitnúcu lúku

Kde som to vlastne vo svojom sťažovaní skončila? Ach áno. Nenávidela som púšť. Tak veľmi som ju nenávidela, že ma až u srdiečka bodlo, keď som si predstavila ako sa moja maličkosť ocitne na území púšte. Bolo mi z toho zle, cítila som v bruchu kŕče a... umierala som. Veľmi som z tej predstavy umierala! Povedal ti niekto, že si hrozná drama kráľovná? ozval sa môj vnútorný hlas a ja sa musela pobavene začať smiať. Pravda. Možno som to trošku preháňala, ale len trošku. Inak som bola úplne v poriadku. Normálne som mohla byť vzorným jedincom pre malé vĺčatá, čo sa týkalo môjho správania a konania! Potriasla som hlavou a zadívala sa na jeden z vrcholov púšte. Panebože, to som mohla rovno prejsť tento ostrov cez to rozsiahle pohorie, než sa trmádzgať touto pustatinou. Potriasla som hlavou a oblizla si ňufák. Spozornela som, keď sa mi zazdalo, že som začula niekoho. Ale ako som zistila, len som zbytočne hysáčila. Kdeže. Nikto v púšti so mnou nebol alebo si so mnou pohrávala už moja myseľ? To bolo vysoko pravdepodobné. I tak som sa zasmiala. Potriasla som hlavou a rozklusala sa ďalej na juh, nechcela som v púšti stráviť zvyšok môjho života. Na to som bola príliš krásna!

//Palmová pláž

// Modrák

Zastrihala som ušami a pohľadom vyzerala modrú hladinu jazera v diaľke pomerne dlhú dobu, pretože som nič lepšie na práci naozaj nemala. Nudila som sa. Žiadna akcia, ani vzrušenie ma momentálne nečakali. Povzdychla som si a pohľadom prešla po okolí. Nikto tu nebol a jediné živé duše na ktoré som za celú túto dobu narazila, boli tí idioti. Aj by som ich možno napadla, no tá rohatá nevyzerala byť priveľmi slabá. Nechcela som si s ňou predsa začínať, ak bola ich ochráncom. Ach, prečo tu bolo toľko mocných vlkov? A odkiaľ sa im podarilo nabrať toľko svalov? Ja si neustále pripadala ako úplné slabko. Pozrela som sa na svoje svaly, ktoré stáli skutočne za starú bačkoru. Potichu som zavrčala a rozišla sa ďalej. Pohľadom som prešla po okolí. Čoskoro sa mi podarilo dostať až priam k jazeru, kde som konečne došla na breh, ponorila do vody dokonca moje predné labky a sklonila hlavu, aby som sa napila. Voda bola studená, čomu som sa vôbec nedivila, keď sa jazero nachádzalo pod horami. I tak to bola predsa voda a ja som bola vyprahnutá. Mala som v pláne sa vydať k tomu do púšti, kde budem potrebovať každú jednú kvapku, ktorú som schopná takto vypiť. Oblizla som si napokon ňufák, keď som sa do sýtosti nalogala vody a pozrela sa po okolí. Zase. Bola som tu sama. Povzdychla som si a vyškriabala sa zo sedu na labky. Otriasla som sa, ponaťahovala som si koštiale a vydala sa napokon do púšte. Neznášala som i púšť. Horúčavy a piesok. No hrôza!

//Púšť cez lúku

//Kvitnúca lúka

Približovala som sa k modrému stromu každým jedným krokom. Už z diaľky mi však bolo jasné, že tu nebudem sama. Zamaskovala som preto svoj pach tým, že vietor vial mojim smerom a tak som cítila len ja ich. Pomocou ilúzii som sa zamaskovala, aby si ma nevšimli a takto nenápadne som ich z diaľky spoločne so stromom pozorovala. Bolo očividné, že ide o tých dvoch idiotov s ktorými som mala tú česť predtým. Zamračila som sa. Najradšej by som prišla k nim a vyrvala im srdce z tela, no to nebolo možné. Vydýchla som si a privrela oči. Nie, rozhodne to nebolo vhodné. Bolo tu nejako veľa jedincov. Ak som nepočítala vĺčatá, ktoré ako tak prežívali, čo ma tiež prekvapilo, že ešte neboli všetky mŕtve... pohliadla som pomaly na vlčicu s parohami. Z diaľky som nemohla vedieť, čo je zač, ani si ju nijak lepšie prezrieť, ale jedno som vedela na isto. Nepoznala som ju. Bol to nejaký ich supervisor? Pretože inak som si nedokázala vysvetliť, že dokázala hentá porodiť. Bolo to absurdné. Očividne som však mala pravdu, no tým som si byť istá nemohla. Okrem vlkov moju pozornosť zaujal i samotný strom. Neklamali. Naozaj bol modrý a na jeho vrcholci viselo niekoľko velikánksych plodov. Zaujímavé. Normálne by som i chcela vedieť, čo vlastne tie plody mali znamenať. Aj by som sa to vydala preskúmať, ale prekážala mi tu prítomnosť tých individuií. Verila som, že až sa sem niekedy v budúcne vydám, už tu nebudú alebo len ich kostry. Odfrkla som si a s držaním svojho "plášťa neviditeľnosti" som sa vydala preč odkiaľ som prišla, nech sa konečne ovlažím v tom prekliatom jazere!

//Kvílivec

//Slané jazero cez pohorie

Ach, neznášala som kvety, sneh a hory. A v tento moment sa mi dostávalo na odvrátenej strane hôr presne toto všetko tak nejak naraz. Zamračila som sa a pridala do kroku, aby som sa vyšplhala na samí vrchol. Následne som nasledovala kľukatú cestu hrebeňu a premýšľala, kam vlastne mierim. Moje potulovanie bolo znateľne náhodné. Nemala som jasný smer a i tak som jednoducho kráčala za ňufákom. To je tak únavné. Prečo nemôžu byť všade len lesy a roviny. Takto je to úplne namáhavé. Ale aspoň mám odkiaľ zhodiť mŕtvolu, aby sa roztrieskala na krvavú placku, premýšľala som s potmehúckym úsmevom a spokojne si vykračovala ďalej. Ach, takéto predstavy som mala na dennom poriadku. Bavilo ma si predstavovať, ako niekomu drtím lebku alebo mu spôsobujem utrpenie. Či mu páram orgány alebo tak. Chápete, samé zaujímavé prvky. Ach jo, len keby som na niekoho narazila. Príde mi to tu také pusté a prázdne, veru, premýšľala som, zatiaľ čo som sa dívala pred seba. Kráčala som po lúke, vďakabohu hory som prešla rýchlo. Chcela som zamieriť smerom k jazeru, ale nedalo mi to. Kútikom oka som zbadala onen modrý strom o ktorom rozprávala tá dvojica bláznov. Preto som sa rozhodla k nemu aspoň trošku bližšie vydať, nech som si ho mohla popozerať, že čo to je za totálnu hovadinu.

//Modrák

//Nížina hojnosti

Čím bližšie som bola k jazeru, tým väčšmi mi bolo jasné, že sa v okolí nenechádza žiadna živá duša. Doslova. Necítila som u vody ani len zverinu ako bolo bežné pri takýchto vodných tokoch. Niečo mi tu na tom celom nehralo a tak som sa dala do prieskumu. Nakrčila som ňufák a priblížila som sa k hladine jazera. Naklonila som hlavu na stranu a oňuchala ju. Cítila som jasný odér slanosti ako u mora. Zvráštila som znechutene tvár a potriasla hlavou. No nie, fujky. Panebože tu ani normálnu vodu nikde nenájdem, pretože je buď jedovatá alebo slaná! Panebože táto krajina je horšia, než som si myslela, pomyslela som si a prevrátila oči v stĺp. Nebola som z toho vôbec, ale vôbec nadšená. Ohrnula som ňufák a odvrátila sa od tej vody. Nemala som energiu na to sa nad touto okolnosťou vôbec rozčulovať. Pretočila som oči v stĺp a otočila sa niekam preč. Pomaly som sa rozišla a premýšľala, kam zamierim teraz. Do hôr sa mi moc nechcelo, ale i tak som chcela preskúmať to jazero, čo som pri ceste cez lúku videla. Aspoň tam by som sa napiť mohla, len som musela prejsť cez tie prekliate hory, ktoré mi zavadzali v priezore. Pretočila som oči v stĺp.

//Kvitnúca lúka cez hory

//Tundra

Ohnivým pohľadom som sondovala po okolí. Stále som lačne zgúňala niečo pod zub. Ideálne aby to bolo mladé, s hhuňatým chvostom a nevinnou krvou. Avšak, na vĺčatá som si musela brúsiť zuby inde. Keby som len tak vydržala dlhšie s tou dvojicou idiotou! Ale asi by som pri nich osprostela už úplne. Takto to bolo lepšie. Veď ja ešte niekoho nájdem, kto bude aktívnejší. Oblizla som si ňufák a otriasla sa. Konečne sneh spod mojich labiek zmizol a ja sa ocitla na otvorenej, zelenej pláne. No, všetko lepšie než tá snehová brečka, to som musela uznať. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a pozrela sa smerom niekam do preč. Rozmýšľala som, či sa niekam vydať akože bližšie k horám alebo sa na to úplne vykašľať. Nechcelo sa mi tak úplne chodiť po končiaroch, ktoré som už poznala. I keď hory boli veľké, rozsiahle a rozmanité. Určite som ešte nepreskúmala každú jednu jaskyňku alebo dolinu. No nemala som úplne tak energiu na to chodiť po horách. Laby ma ešte stále boleli ako mi primrzli v tom snehu. Teraz som ich mala ísť ešte nivočiť do hôr? To ťažko. Niečo iné však zaujalo moju pozornosť a to bolo rozsiahle pleso, ktoré sa nachádzalo pov zrázom hôr. Áno, tam by som sa skutočne mohla pozrieť a preskúmať ho! A tak som otočila svoj smer na východ a zamierila smerom k jazeru, ktoré sa črtalo v diaľke. Možno u neho nájdem i nejakého úbožiaka, ktorého si konečne podám! Ako som hovorila, že nechcem nikoho ani vidieť, tak teraz sa moje potreby tak trochu zmenili a mala som nutkanie niekoho jendoducho stretnúť.

//Slané jazero

//Jaskyňa

Keď som vyšla na povrch, takmer nič sa nezmenilo. Len to, že tu bolo hádam ešte viac snehu než predtým, ale to som si dosť pravdepodobne i vymýšľala. Bola som voči snehu zaujatá viac než dosť, len čo je pravda. Uškrnula som sa a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Vydala som sa teda smerom na juh. Bola som už vcelku vyčerpaná z toho všetkého chladu. Chcela som späť svoje teplo! pretočila som oči v stĺp. Keby všetok sneh zo sveta vymizne, hneď by tu bolo krajšie. Oh a všetky kvetiny, tie by tiež mohli zmiznúť a ostatní vlci! premýšľala som ďalej až som s azačala smiať. Bola som veľmi skromný vlk, ktorý toho veľa nechcel. Veru že nie. Išlo mi len o základné hodnoty! Prešla som si jazykom po tesákoch a zašvihala chvostom zo strany na stranu, keď som pohliadla pred seba. Už som sa nachádzala pomerne blízko normálneho sveta! Preto som sa rozbehla do poklusu. CHcela som byť z tohto bieleho pekla už vonku. Neznášama som zimu, neznášala som sneh. S odporom som si odfrkla a nevedela sa dočkať, až moje labky konečne dopadnú na pôdu s trávou.

//Nížina hojnosti

//Kry

Myslela som si, že v tejto pustatine nič iné nenájdem okrem snehu. Lenže ako som sa dostala do miest, kde bol povrch hornatý... mohla som zazrieť menšiu škulinu do ktorej prúdil vzduch. Muselo ísť teda o nejaký tunel alebo... jaskyňu! Zastrihala som ušami a opatrne do vnútra strčila hlavu, aby som sa rozhliadla. Musela som si privyknúť na prítmie, no potom som si uvedomila, že ide skutočne o jaskyňu. A tak som sa prepchala oným otvorom a vydala sa do vnútra na prieskum jaskyne. Keď som dopadla na pevný povrch, otriasla som sa a pozorne som sa okolo seba rozhliadla. Vyčarovala som si pri sebe menší plamienok, ktorý mi robil osvetlenie. Kráčala som po chodbách jaskyne a skúmala jej steny a výzdobu. Hľadala som nejaké známky toho, že by sa v nej nachádzal poklad. Veď to sa predsa v jaskyniach nachádzala, no nie? Zastrihala som ušami a po chvíli konečne našla to, čo som hľadala. V stenách jaskyne boli zamrznuté drahé kamene. Nebolo ich veľa, ale tvorili veľmi pekný detail miestnej výzdoby. Až som sa priam na ľade pošmykla, aká som bola lačná za onými kamienkami. S chtíčom som ich hypnotizovala, no musela som sa s nimi rozlúčiť, pretože boli očividne ukryté za veľmi hrubou vrstvou ľadu. Odfrkla som si a pohľadom pozrela niekam inam. Nemala som energiu sa tu dlhšie zdržiavať. I tak som si v jaskyni na chvíľu oddýchla a potom sa vydala hľadať cestu späť na povrch. Čoskoro sa mi podarilo vyškriabať až von.

//Tundra