Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Dvojčatá

Zoskákala som po strmom svahu hory a dopadla do mäkkého záveju snehu. Akože jedno sa mu muselo nechať. Keby som sa i strepala z výšky, určite by som sa nezabila, ale dopadla na mäkký povrch. Avšak... pokiaľ by som tu niekoho zabila, krvavá stopa by sa so mnou tiahla celú cestu. Z tohto hľadiska bol sneh veľmi nepraktický. Povzdychla som si. Už mi bola fakt zima. Ale musela som pokračovať v ceste. Nemohlo mi nič uniknúť! Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a rozbehla sa, aby som sa trošku zahriala. Potriasla som hlavou a prešla si jazykom po tesákoch. Za nejaký ten čas sa mi podarilo dobehnúť k pobrežiu. Zastavila som sa na poslednom kusu pevnej pôdy a pohliadla na zoskupenie kier, ktoré sa tiahli až k žiariacej energetickej guli na druhej strane. Privrela som oči, aby som lepšie zaostrila do diaľky. Hm. Následne som prešla červenými zrakmi i po krách. Pozorne som si ich obzerala, až som nakoniec na jednu z nich skočila. Takto som postupovala ďalej, snažiac sa dostať čo najviac k portálu. Lenže musela som sa zastaviť. Kry neboli v takom postavení, aby som sa na ne mohla dostať. Zamračila som sa a len sa dívala na portál. Zaujímalo ma kam viedol. Bol inej farby než ten v horách. Zamračila som sa. Bola som zvedavá, no v túto chvíľu som nedokázala zistiť odpoveď na svoju otázku. Možno ním niekto z vlkov na ostrove už prešiel? Možno. Prešla som si jazykom po tesákoch. Musela som zistiť o čo ide. Otočila som sa teda a po preskákaní kier sa vrátila na normálny povrch. Vydýchla som si. Bola som mierne vyčerpaná a určite by sa mi zišiel nejaký ten oddych. A tak som sa vydala koby späť k pohoriu na juhu, aby som prešla na druhý ostrov. Čakala ma však ešte dlhá cesta a ktovie, čo mi skočí pod labky ešte za prekvapenie v tejto krajine.

//Mrazivá jaskyňa cez Tundru

//Ľadové jazero cez pláne

Pridala som do poklusu, pretože mi začínalo už oziabať na labky. Pachy vlkov sa mi podarilo stratiť, čo ma celkom nahnevalo. Každopádne, nepotrebovala som ich k životu. Boli to určite nejakí úbožiaci alebo samovrahovia, ktorých existencia bola úplne zbytočná. Pohľadom som mapovala okolie, no prekvapivo som nič okrem snehových závejov nevidela. Povzdychla som si a natiahla krk, aby som sa zapozerala čo najďalej. Ak sa trepem takúto diaľku zbytočne a nenájdem tu žiadne užitočné miesto, asi sa vážne nahnevám, pomyslela som si a zamračila sa. Avšak bohovia sa ma možno predsa len trošku báli, pretože ako som pokračovala viac a viac na sever, na obzore som mohla uzrieť vysoké hory. Teda, doslova to boli len dve hory. Žiadne pohorie nič. O to viac ma zaujali, keď sa mi zazdalo, že sú úplne identické. Alebo mi len dobre šibalo. Nie. Oni boli skutočne rovnaké! To som musela preskúmať na vlastnú päsť. A tak som sa vydala ďalej a ďalej, až som sa začala pomaly šplhať do hôr. Vyskákala som nejakú časť po svahu hory, až som sa zastavila na jednej plošinke. Rozhliadla som sa po okolí a dívala sa na krajinu. Planina bola skutočne rozsiahla, no takto z výšky to už také nekonečné nebolo. Mohla som vidieť ďaleko na juhu pohorie a prvé lesy. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a spozornela, keď sa ozval kvílivý zvuk. Čo to bolo? Akoby niekoho sťahovali z kože za živa! Po chvíli pozorovania mi bolo jasné, že ide o rôzne pazvuky, ktoré vydáva vietor, ktorý koluje medzi prasklinami v skalách. Desivé. Zasmiala som sa a po chvíli oddychu som sa predsa len vydala ďalej. Smerovala som k moru, kde ma z výšky zaujalo veľké množstvo rozlámaného ľadu. Musela som to poriadne preskúmať!

//Kry

//Ľadové pláne

Sneh. Všade ten prekliaty, hnusný a odporný sneh. Prečo existuje vôbec niečo také ako je sneh. Totálne som nechápala jeho využitie v tejto prírode. Každému len strpčoval život. Veď koľko zvierat zahynulo len vďaka tomu, že zamrzli alebo nemali dostatok potravy. Zeleň taktiež trpela počas týchto mrazov. Tak k čomu vlastne existoval? Oni určite len klamali. Chceli vyzerať viac kúl a preto sa hrali na to, akí veľkí milovníci snehu sú. Určite. Pretože nemôže existovať tvor, ktorého by zima lákala, panebože. Čo by to bolo za samovraha a anorektika? pomyslela som si a pretočila oči v stĺp. Ako som však putovala touto belasou krajinou a totálne vo vnútri umierala, uvidela som záblesk niečoho... ale čoho? Zastrihala som ušami a spozornela ako straka, keď som sa zadívala na onú plochu predo mnou. Natiahla som krk do výšky, aby som videla čo najďalej. Zdalo sa, že spod snehu vykúkali kusiská ľadu. Natočila som hlavu na stranu a podišla až k jeho brehu. Labou som opatrne strčila do onoho ľadu, ktorý pokrýval jazero a odfrkla si. Hovorím, zima je totálne na hovno, pomyslela som si opätovne a nakrčila ňufák, pretože som ucítila pachy vlkov. Zamračila som sa. Pre pána boha, to ktorý magor sa vydal až sem? Do tejto pustiny? Dokonca dvaja. Nepoznala som však ani jedného z nich. Privrela som zraky. Kam asi tak mierili? Zavetrila som opäť a opatrne sa vydala tým smerom.

//Dvojčatá cez Ľadové pláne

//Mokřady cez Tajgu

Tú rozbahnenú brečku som nechala ďaleko za sebou. Ešte stále som však sem tam potriasla labkou, aby som sa nejakého zvyšného bahna zbavila. Potriasla som hlavou. Ako ja nenávidím túto krajinu, pomyslela som si zas a znova, pretože mi to už liezlo pekne na nervy. Neznášala som tento svet. Bol taký odporný a Bohovia mi neustále hádzali polená pod labky. Zamračila som sa a odfrkla si. Ach. Nervy som mala na všetko okolo seba. Ešte, že nikto nebol v mojom dosahu, lebo by asi veľmi nepekne dopadol. Prešla som si jazykom po tesákoch a pozrela sa niekam do preč. Vyšla som spomedzi stromov a predo mnou sa rozprestrela priam nekonečná beloba. Zastavila som sa na samom kraji tejto snehovej "rozprávky" a totálne nadšene si povzdychla. No tak to ani náhodou nejdem do toho prekliateho snehu, pomyslela som si hneď, ale... nedalo mi to. Čo ak na konci toho ničoho niečo je? Dávalo by to predsa logiku. Takto touto pláňou len odrádzali druhých vlkov, aby sa vydali pokračovať. Lenže ja som bola chytrejšia! Oblizla som si ňufák a s ťažkým povzdychom som sa vydala vpred. Bože ako som ja nenávidela sneh. Neznášala som ho. Vlastne som neznášala všetko, čo nebolo príjemné pre moju osobu. Odfrkla som si a zavrtela hlavou. Bolo to strašné. Otrasné a odporné. Avšak ako som tak kráčala ďalej, niečo som v diaľke skutočne zazrela. Ale čo to bolo? Ktovie.

//Ľadovcové jazero

//Tajga

Ako som kráčala od vlčice, ktorej som nedávala viac než pár hodín života, než ju niečo zožerie, premýšľala som, čo vlaste očakávam od týchto ostrovov. Určite boli rozmanité a zaujímavé. I keď mne z väčšiny vecí bolo na zvracanie. Bože ako sa len môže niekto rozplývať nad nejakými kvetinami a inými hlúposťami? Mne je z toho normálne, že zle, pomyslela som si a potriasla hlavou. Bolo to skutočne nehorázne. Avšak, mohla som si aspoň preskúmať miesta, kde by sa dobre schovávala mŕtvola alebo niečo také. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a skúmavo mapovala zrakom okolie. Mohla by som na tejto ceste i niekoho stretnúť? Ideálne niekoho, kto patrí do našej svorky, pretože odkedy som sa do nej pridala, nikoho som nikde nestretla. Ale za to mám šťastie na úplných nováčikov, ktorých vyplulo na breh more. Pretočila som oči v stĺp. Zdalo sa, že Bohovia si zo mňa skutočne veľmi radi uťahujú. Uškrnula som sa a pohľadom prešla po okolí. Ach. Podľa mňa žiadne Spoločenstvo ani neexistuje alebo majú tak málo členov, že je zanedbateľnou jednotkou. Ale keď mi o nich rozprával Azrael, neznelo to až takto chabo, naivne a totálne debilne, premýšľala som nad tým ďalej. Každým dňom som naberala len väčší dojem, že celé toto spoločenstvo je len banda pár vlkov ktorí sú úplne na hlavu padnutí a myslia si o sebe, aký strach pudia. Pritom ich je tak málo, že na nikoho z nich nenarazím náhodou. Ach, aké úbohé. V tom som však stupila do mäkkšej pôdy. Zamračila som sa. Ew. Toto mi ešte tak chýbalo. Potrebovala som sa odtiaľto dostať a tak som sa vydala po krajoch močiarov do ktorých som vletela, aby som sa vydala na sever. Tam som veru ešte nebola.

//Ľadové pláne cez Tajgu

Vlčica ma veľmi rýchlo prestala zaujímať, pretože od nej neprichádzala takmer žiadna reakcia. Podľa všetkého bola na ostrovoch nová a celkovo sa zdalo, že... nič nevie. Bola mi k ničomu. Jedine, že by som si ju ochočila ako takého malého poníka. Lenže... to sa nedalo, keď nijako nereagovala, všakže. Zašvihala som preto chvostom zo strany na stranu a pozrela sa na ňu. "Hm," zamumlala som, keď som sa dívala na vychádzajúce slnko. Noc prešla a pomaly sa dostávala denná doba do bodu, kedy budú slnečné lúče zaplavovať celú krajinu. Bolo na čase vyraziť. Už ma tu nič nedržalo a nemému decku ani vlastná mater nerozumie. Privrela som oči a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "Povedala by som do skorého videnia, ale... pochybujem, že ty prežiješ sama dlhšie než pár dní na tomto ostrove," riekla som smerom k nej a pokrútila nad tým hlavou. Skutočne som jej veľké nádeje nedávala a kto by dal? Veď ak by som mala uzatvárať stávky, bol by na ňu síce najvyšší kurz, ale pravdepodobnosť úspechu minimálna. Napokon som sa teda postavila, otriasla som sa a ponaťahovala si svoje koštiale. "Nech ťa strach z Chaosu sprevádza, vĺča," zatiahla som smerom k nej so smiechom a rozišla sa smerom do hlbín lesa. Nemala som jasný cieľ. Asi som sa chcela nejaký čas len tárať po ostrovoch a skúmať ich enviroment. Bola som tu už dosť dlho na to, aby som si ich poriadne celé prezrela. No nie?

//Mokřady

//Odpájam sa teda. Až sa zrovnáš určite budem stáť o opakovanie hry! :)

V hlave som neustále kalkulovala, koľko minút jej môže ostávať do konca jej života. Bola som rozhodne pre čo najnižší počet micro sekúnd, no ako sa zdalo, neumierala skutočne. Povzdychla som si, no hneď som sa usmiala a s úľavou v hlase povedala: "Tak to som veľmi rada, že ti nemusím dávať prvú pomoc." To by ešte dopadlo. Len by som jej pomohla rýchlejšie do hrobu. Ale nemohla som popierať, že vo svojom vnútri som bola sklamaná, že to rozdýchala! "Zmlátil? To si niekoho naštvala alebo mu ukradla kus žvanca?" otázala som sa na ňu s nadvihnutým obočím a uškrnula sa. Zaujímal by ma ten príbeh za tým, veru. Vlci len tak pre radosť druhých nebili alebo áno? Že sa vôbec pýtam, hah, prebehlo mi hlavou. Ale kdeže, ja som vždy mala nejaký dôvod, prečo som robila to, čo som robila! Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a sledovala vlčicu, či zase bude umierať v ďalšom návale bolesti a napokon jej podľahne alebo príde konečne s nejakou otázkou alebo zaujímavou informáciou či príbehom. Potrebovala som z nej vytiahnuť toho čo najviac. Inak mi bola úplne na nič. A zároveň, ak by som si z nej chcela urobiť veľmi dobrú kamarátku, ach ako otrasne to znie, tak som ju musela poriadne poučiť o ostrovoch. Aby mi naozaj k niečomu bola. "Záleží čo znamená podľa teba veľa, ale... pokiaľ ma známosti neklamú, viem minimálne o štyroch svorkách a plno tulákoch, takže sa domnievam, že áno, dosť ich tu žije," skonštatovala som a uzavrela svoje matematické menšie okienko. Určite by som jej toho mohla povedať ešte viac, ale nechcela som pôsobiť príliš prehnane hrr ako na tú béžovku. Ešte by som i túto odplašila. A tak som čakala, čo noc ešte prinesie.

Zdalo sa, že momentálna situácia môže vyústiť k niečomu prospešnému. Hlavne čo sa týkalo mojich zámerov a cieľov. I keby sa táto situácia zvrtne, jej kožušina nevyzerá až v tak biednom stave. Mohla by poslúžiť minimálne ako dekoračný prvok v mojej jaskyni, premýšľala som, zatiaľ čo som čakala na nejakú jej reakciu na moju otázku. Už vopred som dokázala predvídať, akú odpoveď mi dá. Nechcela som ale predbiehať okolnosti. Mohla ma prekvapiť. Fíha, ako moc zaskočená som mohla byť, keď jej odpoveď bola presne taká, akú som predpokladala? Očividne zo mňa bol nový veštec, ktorý predpovedal budúcnosť. Mala by som popremýšľať o zmene povolania, sarkasticky som si pomyslela a pohodila chvostom. Pomaly som vyšla teda z tieňov stromov a usadila sa o niečo normálnejšej vzdialenosti. Takej, v akej normálni vlci bežne komunikujú. Zastrihala som ušami a posadila sa na zadok. Chvost som pohodila vedľa seba a odkašľala si. Aj som sa jej chcela opýtať, či by teda o tejto krajine niečo vedieť chcela, keď v tom som spozorovala zmenu v jej výraze i postoju tela. Nastražila som uši a ohnivým pohľadom ju sledovala ako sklonila hlavu k zemi s nie veľmi príjemnou grimasou. Od radosti a šťastia rozhodne neskákala. Natočila som hlavu na stranu. "Dúfam, že si nezožrala nejakú vábivú bobuľu a teraz mi tu budeš umierať. Prvú pomoc ma nikto nikdy neučil," riekla som smerom k nej a tak trochu s obavou v očiach ju sledovala. To žiadne také hej, že tuto budeš ja neviem... odpadávať. Ale... šak dobre, aspoň si tú kožušinu budem môcť zaobstarať skôr, premýšľala som a zašvihala u toho niekoľko ráz chvostom zo strany na stranu. Všetko zlé bolo na niečo dobré alebo takú hovadinu všetci tí snílci trepali, no nie? A tak som vyčkávala, či ju tu rovno i porazí alebo bude ako šváb a neskosí ju zubatá ani keby som ju podhodila splašenému stádu.

Fascinovalo ma, že vlčica stále mala celé obe uši, chvost i kompletné štyri končatiny. Bol to prežitok doby. Stále som spomínala na to malé vĺča, ktorému som pomohla dosiahnuť veľkej krásy tým, že som jej odrapila chvost. Bolo to veľmi srdečné odo mňa. Občas som premýšľala nad tým, či prežilo krvácanie, ale potom si vždy poviem, že na tom nezáleží. Každý chirurg sa predsa učí na vlastných chybách, no nie? Mala by som sa niekedy vydať opäť do toho lesa a zistiť, či skutočne prežila alebo nie. Páchla ako miestna svorka, takže ho nebude ťažké nájsť, premýšľala som zadumane a potmehúcky sa uškrnula. Z mojich myšlienok ma vytrhol hlas vlčice, ktorá chcela hrať nedostupnú. Bruh, to aby sme teraz sa pokúsili prelomiť ľady, prebehlo mi v mysli. Nuž, nevadí! Aspoň som mala zábavku na túto noc a ráno uvidíme, kam sa vlastne dostaneme. "Veru, veru, určite tvoj kraj nepoznám a sama pochádzam od niekaľ inak, pravdu máš. Hm, tak inak," riekla som smerom k nej príjemným hlasom a zadumane premýšľala, ako položiť ďalšiu otázku, na ktorú som očakávala oveľa kladnejšiu odpoveď! "Máš vôbec poňatia, v akej krajine sa nachádzaš momentálne? Neviem, či si tu už niekoho kompetentného stretla," preniesla som napokon. Moje vystupovanie pôsobilo dôveryhodne, ako každého milého a priateľského vlka, ktorý chce pomôcť zblúdilej duši. Pokiaľ neovládala mágiu myšlienok, nemohla odhadnúť ani len zlomok mojich zámerov. Alebo ovládala? Zastrihala som ušami a zmena v jej pohľade mi neušla. Ale no ták, až tak prehnane milo sa snáď netvárim, prebleslo mi mysľou. Ja som nemala prečo sa v jej prítomnosti cítiť ohrozená. Bola som silnejšia, mocnejšia a dovolila by som si povedať, že i chytrejšia a... krajšia. Samozrejme. Nikto na mňa mať nemohol. Bola však škoda, že sa mi nedarilo naraziť i na vlkov, ktorí pobývali v krajine dlhšie. Stále som pátrala po vlčici menom Rýdia, ktorú som chcela vziať na super úžasný výlet. Ach, zasnene som si nad tou predstavou povzdychla.

Prezerala som si telo vlčice, keď v tom prehovorila. Pohľad som ukotvila v jej očiach. Meno, meno... Prečo ide všetkým o to hlúpe meno? I tak si naň nikto nikdy nespomenie až umrieme, pomyslela som si u toho, ale... Patrilo to očividne k bežným činnostiam vlkov. Predstavovať sa. Ak som si chcela získať jej sympatie, musela som hrať túto hlúpu hru. "Samozrejme, že sa ti predstavím i ja srdiečko!" zatiahla som akoby bola malé roztomilé vlča a ja stará milá babushka. Na zlomok sekundy som sa zamyslela, aké meno jej vlastne prezradím. Používala som ich kopec, ale... Pre tento moment som sa rozhodla zverejniť to práve. Chcela som vidieť, či to bude mať na kolobeh udalosti nejaký väčší vplyv. "Volám sa Riveneth, povedala som jednoducho pričom mi neušiel jej pohľad. I ona si ma premeriavala. Očividne. Bola som z toho celá v rozpakoch! Až mnou prebehli zimomriavky, rawr. Joj rada by som, ale malé vlcata tu ešte stále môžu pobehovať! pomyslela som si u toho pobavene a oblizla si ňufák. "Odpusť moju zvedavosť, ale odkiaľ ťa pretiahla Bohyňa?" opýtala som sa jednoducho a zdvihla zadnú labu aby som sa poškriabala za uchom. Vážne ma zaujímalo čo je zač a či má pre moje záujmy vôbec nejaký potenciál a úžitok. Začínala som i premýšľať, či by nemohla byť prínosom i pre spoločenstvo. A keď nie už rozumom alebo schopnosťami, tak minimálne ako jedlom poslednej záchrany určite! Za tento vrúcny čin by ma určite vodcovia odmenili postupom k verným členom. Ale týmito myšlienkami som už predbiehala skutočnosť. Vychladnuté som si. Tak teda pekne po poriadku.

//Začarovaný les

Slnko už dávno zapadlo za obzor a krajinu pohltila nenažratá temnota. Spokojne som sa pousmiala a ohnivým pohľadom sondovala po lese. Hľadala som každého nebožtíka, ktorého by som mohla poctiť svojou prítomnosťou. Kto by predsa odolal mojej aure? Zaujímalo by ma, akými farbami hrala. Či bola viac zelené alebo krikľavo varovne červená. Ach. Vyzerá to tu prázdne, kam sa všetci podeli, keď je čas nočných hier, pomyslela som si sklamane. Nikto neoceňoval krásu noci dostatočne. Prízraky a nočné mory museli byť rovnako smutné ako ja. Avšak zdalo sa, že Nero i Iris mi prajú. Zastrihala som špicatými ušami a pohľadom prešla k miestu, odkiaľ sa ku mne dostal pach živého, vlčieho stvorenia. Mlsne som si oblizla ňufák a nadšene ako animovaná postavička, si podskočila na mieste. Joj, dobrá budem sľubujem, ďakujem veľmi pekne! pomyslela som si smerom k nebesiam. Tak to predsa tí šialenci, čo ich uctievali robili, no nie? Blázni. Zavrtela som nad tým hlavou a odfrkla si. A tak som sa bez ďalších rečí vydala za onou vlčou existenciou. Bola som zvedavá na aký odpad spoločnosti som narazila tento raz. Keď som sa dostala k čiernej vlčici bližšie, zastavila som sa medzi stromami a hľadela na ňu z bezpečnej vzdialenosti. Avšak bola som dosť blízko na to, aby som nemusela po nej hučať ako drevorubač. "Ale ale pozrime sa koho nám noc priniesla," zatiahla som smerom k vlčici a doširoka sa usmiala. "Teba som tu ešte nevidela," dodala som a prehliadla si ju. Vyzerala zdevastovane ako každý jeden jedinec, ktorého Iris pretiahla na tento svet. Takže nový kus lovnej koristi. Skvelé. K tomu všetkému i oslabený. No mohla som mať druhé vianoce? Veselo som zavrtela chvostíkom.

//Snežné tesáky cez pláň

Zoskakovala som z hôr. Na niektorých úsekoch sa mi pod labkami zviezla pôda a tak som mala rýchly, šmýkajúci sa proces zostupu. Dopadla som po chvíli na pevný povrch a otriasla sa. Od nárazu mi v labkách pekne brnelo. Zastrihala som ušami a odrkla si. Ohnivým zrakom som sa rozhliadla po okolí, no to ma už po chvíli pohltila hmla. Ako ja len neznášam túto časť krajiny, pomyslela som si a pretočila oči v stĺp. Zašvihala som chvostom niekoľko ráz zo strany na stranu a pobúrene sa rozišla do hmly. Keby som touto pláňou neprešla už tak sto krát, určite by som sa stratila. Ale takto mi stačilo ísť len na západ. Po chvíli som v hmle mohla uvidieť prvé stromy. ČOskoro som vošla do lesa a vydýchla si. Ani tento les nebol obyčajný. Prítomnosť toľkej mágie ma vážne nasierala. Nemala som ju rada, ale za to som ju sama ovládla, aby som nezaostávala za ostatnými obyvateľmi tejto krajiny. Bolo to však ironické a z mojej stránky i pokrytecké. Ale... absolútne mi to žily netrhalo. Nech si myslí kto chce čo chce. Chcela som sa dostať z tohto otrasného, fialového lesu čo najskôr. Liezol mi čoraz viac na nervy. Zastrihala som ušami a potešila sa, keď som spozorovala prvú zmenu v druhu drevín okolo mňa. Konečne.

//Tajga

//Vlčie jazero

Kráčala som ďalej a ďalej do hôr. Nasávala som pachy, no i napriek mojim schopnostiam sa mi podarilo pach vlčice stratiť. Mohlo za to počasie? Alebo to, že som už dlho nerobila stopára? Zamračila som sa. Manipulovala som vetrom, snažiac sa priviať okolité pachy ku mne. Potrebovala som ju lokalizovať, ale nedarilo sa mi to. Akoby v horách vôbec nebola. To... znamenalo jediné. Mohla prejsť portálom? Vysvetľovalo by to, prečo som ju necítila. Povzdychla som si. Tak teda inokedy, drahá, pomyslela som si smerom k nej a zaškerila sa. Bolo na čase sa pobrať po svojich. Niekam inam... Vyskočila som na jednu zo skál a rozhliadla sa pred seba. Dívala som sa na zahmlenú pláň a kde-tu sa mi javilo, že som v hmle uvidela veľké tiene. Nemohla som však určiť, čo znázorňovali. Pravdepodobne si so mnou len moja myseľ hrala. Ohnivé zraky som však posunula i na fialový les západne od pláne. Mala by som sa vydať na prieskum. Opäť? Ale čoho? všetkého, pravda. Privrela som zraky. Mohla by som sa ísť pozrieť niekam severnejšie, už tu začína byť odporné teplo, pomyslela som si a odfrkla si. Rozišla som sa teda smerom dolu z hôr, keď som už prišla o svoju korisť.

//Začarovaný les cez Hmlistú pláň

Vlčica sa zdvihla a zamierila do hôr. Zastrihala som ušami a sledovala ako mizla do výšky. Mala som veľa slov, ktoré by som mohla na jej osobu namieriť. Avšak ostávala som pokojná. V prvom momente moje plány zneli úplne inak. No musela som ich zmeniť. Ego tej pobehlice bolo príliš vysoké a arogancia prekvitala na povrch spolu s jej srsťou. Táto by mi toho veľa nezistila. Domnievam sa, že by nezistila takmer nič, pomyslela som si a pohliadla na vodnú hladinu. Ako dlho potrvá, až zájde hlbšie do hôr? Takto by ma ešte mohla počuť, že ju nasledujem. Musela som byť trpezlivá a ešte nejaký ten čas počkať, kým to bude vhodné. Niekto by jej mal predstaviť toto peklo do ktorého prišla, pokračovala som v premýšľaní a uškrnula sa. Bola som tým najlepším učiteľom! Keď išlo o všetky hrôzy sveta. Ako slnko ďalej putovalo po oblohe, usúdila som, že je ten správny čas. Vďaka vetru som si priviala jej pach, ktorý sa mi zaryl hlboko do mozgu. Vstala som a vydala sa za ňou. Mágie boli veľmi nápomocným nástrojom. Lokalizovala som jej polohu takmer okamžite. Mala som však pred sebou celkom vysoký výšľap u ktorého som si mohla premyslieť, ako budem vlastne pokračovať. Pokiaľ ma môj odhad neklamal, nemohla mať ani najmenší odhad o mojej pozícií, pretože som bola za ňou niekoľko kilometrov. Než sa k nej priblížim, určite vymyslím plán ako jej tvrdú osobnosť rozložiť na drobné činitele utrpenia a mizérie. Nadšene sa mi skrivil úsmev na tvári a vyskočila som na ďalšiu zo skál.

//snežné tesáky

Nepatrila medzi komunikatívnych jedincov a mňa to začínalo pomaly štvať. Chcela som od nej vytiahnuť informácie, ale to nebolo možné, pretože nerozprávala. V duchu som už spomenula hádam všetky nadávky, aké som poznala. Musela som sa s tým však zmieriť. Vydýchla som si a tvárila sa, že si užívam ten prenádherne hnusný pohľad na vodu, z ktorej sa mi chcelo zvracať. Neznášala som tieto sentimentálne cítenia, ktoré obdivovali všetko okolo nás ako prírodu, vodu, západy a podobné hovadiny, ktoré k životu neboli vôbec potrebné. Najradšej by som si vyškriabala oči, len aby som sa na to nemusela dívať, no bohužiaľ. Musela som hrať formu ďalej. Ak chce hrať hru kto vydrží dlhšie mlčať, tak to vyhrám na rovnej čiare, pomyslela som si a zastrihala ušami. Medzitým som premýšľala, že by som sa mala časom vydať opäť sliediť okolo zlatého lesu a zistiť, či sa tam niekde nachádza tá Rýdia. Musela som sa s ňou zoznámiť, keď patrila k bratovým favoritkám. Určite spolu nájdmee spoločnú reč a výborne sa spolu zabavíme! Pousmiala som sa. S predstavou ako topím Rýdiu v tomto jazere, bolo hneď oveľa krajšie sedieť vedľa neho a dívať sa naň. Tak krásne, až som mierne zavrtela i chvostom, keď som si to predstavovala.