Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Musela som potlačiť impulzívnosť, ktorá sa v mojom vnútri formovala a mala chuť ju vykuchať priamo na mieste. Nie, takto sa noví informátori nezískali Riveneth. Musela som si to pripomenúť a keď sa mi otočila chrbtom, vydýchla som si. Pazúrmi som sa mierne zaryla do piesku, premýšľajúc, či by predsa len nebolo lepšie ju využiť viac ako podušku, než informátora. Nevyzerala, že by sa s ostatnými jedincami zhovárala.Ovládaj sa, napomenul ma môj vnútorný hlas, ktorý stál za všetkým, čo sa dalo pokladať za príčetné v mojom živote. Naznášala som ten hlas. Napokon, som prešla vedľa vlčice a po tej krátkej ceste utrúsila: "Mrzí ma to." Posadila som sa vedľa nej a dívala sa na jazero pred sebou. Topenie vždy bolo zábavné, pomyslela som si, no okamžite som sa pristihla u týchto nie veľmi vľúdných predstavách, zahriakla som sa a radšej len v tichosti posedávala. Nie, musela som byť trpezlivá, vybudovať si svoj imidž ufňukaného idiota, ktorý nakoniec získa cestu k tej jej idiotskej schránke. Ale potrvá to. Čas. Mala som čas? Mala. Čakať, musela som len čakať. A tak som ostávala v tichu a premýšľala za tú chvíľu, čo by bolo najrozumnejšie urobiť. Potrebovala som zistiť, čo je zač, čo tu robí a hlavne koľko toho sama vie. Pretože bez týchto informácií mi bola úplne zbytočná, pokiaľ nič nevedela a o nič sa nezaujímala.

Jej tón hlasu sa mi nepáčil. Ona sa mi nepáčila. Ani na kožušinu do úkrytu by nebola dobrá, ale... potrebovala som v krajine viac uší a očí. Preto som musela pokračovať. "Oh, keby som ju trénovala, tak by sa toto nestávalo!" vyhŕkla som smerom k nej a sklamane krútila hlavou zo strany na stranu. Jej opovrhujúci pohľad mi dal jasne najavo, čo si o mágiách myslí. Domnievala som sa. Preto som ďalej pokračovala, ako som pokračovala: "Je to hrozné prekliate, ktorého sa chcem zbaviť! Nie je normálne aby vlci ovládali tieto... ani to vysloviť nemôžem!" Zdesene mnou prebehol mráz. Bože, ak by existovali vlčie oscary, vyhrávala by som každý rok minimálne tri. "Ako som sa ocitla v tomto pomätenom svete, akoby sa to semeno diabla v mojom vnútri len rozrastalo, silnelo! Ja... ja sa snažím prísť, ako ho zo svojho vnútra vyhnať! Ani si neviete predstaviť ako veľmi sa o to pokúšam ako chcem zmiznúť z tohto sveta! Späť k normálnemu životu," a staromódnemu trhaniu hláv zubami a nie lianami, poslednú časť vety som dodala len vo svojej mysli, pretože by to nerobilo veľmi dobrý dojem. Sťažka som si povzdychla a po očku si všimla ako sa vzdialení vlci pomaly zberali preč ako také pidi siluety. Ostávali sme tu pomerne osamote. Takmer bez svedkov. V duchu som sa spokojne zaškerila, no navonok som ostávala rovnako zarmútená ako predtým.

//Snežné tesáky

Skok sem, skok tam, hups sem... Cesta z hôr bola zdĺhavá a až ma nudila. Avšak tešila som sa, až priskáčem až k jazeru. Efekt z toho hlúpeho cukríku na mňa neustále pôsobil. Bohvie na ako dlho. Napokon som sa predsa dostala na rovinu. Haaa, konečne, pomyslela som si spokojne a pokývala hlavou. Otriasla som sa a rovnou čiarou sa došuchtala k vode. Nakrčila som ňufák a sledovala ju. Nepáčila sa mi medzera, ktorá sa nachádzala medzi horami. Predpokladala som, že voda bude slaná. Avšak čo čert nechcel, táto krajina bola natoľko zvláštna, že i jazero si udržiavalo svoj sladký nádych. Keď som dopila zdvihla som papuľu a pooblizovala si ňufák. Z brady mi ešte kvapkala voda, keď sa moje zraky zaostrili na vlčici neďaleko. Skúmala vodu, preto si ma nemohla hneď všimnúť. Vedľa mňa sa vytvorila ohnivá guľa, ktorú som odhodila a po náraze do zeme taký meter od vlčice mierne explodovala. Vlčica však mohla pocítiť len zvýšenú teplotu, ktorá z nej vzišla, plamene sa jej ani nedotkli. Okamžite som sa zatvárila veľmi zdesene a previnilo. "Oh panebože, prepáčte mi to!" zatiahla som smerom k nej a ustráchane sa na ňu pozrela. "Ste v poriadku? Toto prekliatie je tak nehorázne nechutné! Panebože, dúfam, že som vám neublížila, som monštrum!" zakvílila som a sťažka si vzdychla.

//Najvyššia hora cez Červenú lúku

Od hory som sa vydala cez lúku, ktorá bola zatiaľ len zelená. Preto som tejto ďalšej trávnatej rovine nevenovala príliš veľa pozornosti. Zastrihala som ušami a pohľad upierala pred seba k portálu. Pekná žltá gulička energie. Zaškerila som sa a rozkopla náhodnú hubu, ktorá sa na lúke nachádzala. Rada som ničila veci. Robilo mi to dobre na dušičke. Hlavne, nikto nemohol sa mať lepšie než ja predsa, pretože som to automaticky chcela tiež. Oblizla som si ňufák a s úškrnom zašvihala chvostom zo strany na stranu. Cupitala som ďalej vpred až som sa vopchala do tej podivnej energie, ktorá ma preniesla do skalnatých hôr. Otriasla som sa. Brrr, to bolo divné. Zaškerila som sa a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Hmm, čo by som takého mohla ďalej vyvádzať? Kam sa podieť? Koho znásilniť? Nie, nie tak, inak. Nadšene som sa dívala pred seba, keď môj pohľad spadol na jazero, ktoré sa nachádzalo dole pod horami. Oh áno! Nadšene sa mi rozdžavila papuľa a ja sa okamžite vydala zoskakovať skaliská dole. Oh, z tohto som mala dobrý pocit. Veľmi dobrý pocit a nemohli za to len tie podivnosti, čo mi ten starec dal. Nie, kdeže. Toto bude veľkolepé!

//Jazero

//Sokolí zrak okolo Rokliny

Usmievala som sa od ucha k uchu a spokojne si hopkala ako Pinky Pie po zelenej tráve, ktorá bola miestami už posiata i prvými kvietkami. Normálne mi prišli i tieto malé hovadiny ako pekné. Usmiala som sa a poklusom si to štrádlovala ďalej k hore. Ach ako som sa dobre cítila. Bola som si takmer istá, že dnešný deň už nemôže byť lepší! Alebo mohol? Mohol! Ak by som narazila na niekoho, komu by som mohla vypichnúť oči. Určite. Prečo oči? Ani sama neviem, proste preto! Uškrnula som sa a zašvihala huňatým chvostom zo strany na stranu. Kamže kam? pomyslela som si smerom k malej myši, ktorú som uvidela. Skočila som po nej a zdravila ju do pazúrov. No ty nikam nejdeš. Odfrkla som si a rozdžabila papuľu, že ju zožeriem. Azda i myš menší infarkt chytila, no napokon som si to rozmyslela a papuľu opäť zavrela. Nah, dnes mám dobrý deň! A s týmito slovami som nechala myš utiecť. Uškrnula som a potriasla hlavou. Nuž, bolo na čase pokračovať! A tak som sa poklusom vydala ďalej okolo hory, ktorá bola vyššia než celý môj život. Chvíľu som sa dívala na vrchol, ktorý bol však ukrytý v oblakoch. Možno sa na ňu dakedy vyšplhám, ale dnes to určite nebude.

//Snežné tesáky cez Červenú lúku

//Luka cez Severné hory

Od toho starého prašivca som sa vydala na juh smerom k horám. Neviem, čo mi ten starý šmejd dal, ale začínala som pociťovať určitý stupeň eufórie, akej som bola schopná len málokedy. Cítila som sa úplne spokojne. Škerila som sa na každú jednu skalu, okolo ktorej som prechádzala a poskakovala si ako taká baletka. Panenka mária ja ak toho prašivého starca opäť chytím pod labky, tak ho vykuchám a hodím z útesu na ostré skaliská, hihi, pomyslela som si a slastne si predstavovala, aký by to bol pocit, keby som mohla zneškodniť jediného obchodníka s mágiami. Potom by už nikto na ostrovoch nemohol prísť k moci! A ja by som mohla vyhladiť zvyšok silných vlkov, aby som bola potom jediná mocná! zasnene som nad tým skutočne uvažovala. Bol to jeden z nápadov, ktorý ma napadol k tomu, aby som sa stala novou vládkyňou celých ostrovov a všetci ma museli počúvať! To by bolo krásne, no nie? Vydýchla som si a pohľadom prešla po okolí. Avšak najskôr som musela nájsť svoje takzvané alfy, aby som sa podelila o svoj veľkolepí návrh! Určite budú súhlasiť. Alebo by sme si mohli Wua odtiahnuť a zavrieť niekam do jaskyne, aby sme boli jediní, koho bude robiť silnými? Oh áno. Zaškerila som sa a veselo zavrtela chvostom zo strany na stranu. Bol to famózny nápad, len čo pravda bola.

//Najvyššia hora cez Roklinu

Meno vlka: Riveneth
Počet príspevkov: 10 (brzdy >.<)
Postavenie: sigma
Povýšenie: -
Funkcia: -
Aktivita pre svorku: -
Krátke zhrnutie:
Celý mesiac strávila v prítomnosti Noelle a Deimosa, ktorých už nestrpela. Vykoľajili ju však natoľko, že ich ani nezmrzačila a radšej sa pobrala preč. Narazila na Wua a získala novú schopnosť, ktorá je pre jej charakter totálne príliš nebezpečná. Takže rip všetci v dosahu.
Bobříci: -

//les pri moste

Vybehla som spomedzi poslednej aleje stromov a predo mnou sa rozprestierala veľká pláň. Rovno som pokračovala v pohybu ako najväčší predátor. Pohľadom som sliedila po okolí a hľadala svoju korisť. A veru, že som ho i našla. Na tvári sa mi skryvil úsmev. Dobehla som smerom k tomu prašivému starcovi. "Tak tu si, sakra. Hľadám ťa všade možne, dedku," zatiahla som a obišla si jeho stánok kol dokola. Hľadala som čokoľvek, čoho by som sa mohla chytiť. "Chcem moc. Väčšiu než si mi dal. Niečo, čo zabráni všetkej tej radosti okolo mňa," zavrčala som na neho so stiahnutými ušami. Musel mi to dať. Musel. Zasvihala som chvostom zo strany na stranu a odfrkla som si. Keď som vypľula neďaleko nejaké kamene, konečne sa rozhýbal. Podal mi nejaký podivný farebný tentodonc a myslel si asi aké je vtipné to, čo mi hovoril. Dával mi to, čo som chcel na zbavenie radosti okolo mňa, no zároveň dával niečo mne, čo do mňa zaseje radosť i silu. Zavrčala som. Nechápala som tým jeho žvástom, ale bola som ochotná prijať čokoľvek a tak som obe veci zozrala. Mala som toho dosť. A tak keď som sa otočila, Wu bol už v čertu. To ma zaujímalo prečo tak rýchlo zmizol. V čom ma oklamal? Každopádne som sa dala do pohybu i ja.

//Sokolí zrak cez Severné hory

NÁKUP
> Zlodej emócií 150ksm
> Bonbonky moci 50ksm

Mám 369
Platím 200
Ostane mi 169

Bonbonky moci - 5 - 10 % do obratnosti
Schváleno

//temný les

Preskákať tie dosky nebolo také obtiažne ako cez zimu. Predsa len už nikde ľad nebol a tak sa cez ne šlo jednoduchšie. Hnala ma dopredu i túžba po niečom, čo som momentálne nemala. A chcela som to. Zavrčala som a vyskočila na pevnú pôdu lesu. Najradšej by som ho celý spálila na popol. Ale to nebolo možné. Bohovia by ma v tom zastavili. Zamračila som sa a potichu zavrčala. Zase. A zase. Cítila som v okolí pachy, ktorým som sa chcela vyhnúť. Môj cieľ bol jasný ale tu rozhodne nebol. Rozhliadala som sa po okolí no Wua som nikde nevidela. Kde bol ten prasivec?! Nemohol byť ďaleko. Ako by tak rýchlo opustil tento ostrov po tom čo som ho navštívila? Neušla dlhá doba. Musel tu niekde byť. Ale kde? To som bohužiaľ nemohla vedieť. Moja túžba po nejakej väčšeoci len rástla. Nikto iný nemohol mať to čo ja. Nie. Potrebovala som to. Veľmi. Až tragicky. Preto som sa rozbehla ďalej na otvorené priestranstvo. Hľadať známky po tomto obchodníkovi. Kde sakra mohol byť?

//Lúka

//začarovaný les

Pokračovala som ďalej na západ. Cítila som ako to vo mne vrie. Panebože prečo existovali takýto jedinci? Zavrčala som a do neďaleko stromu udrel silný výboj ohňu. Nezačal však horieť. Srsť som mala zježenú. Čo si sakra títo bohovia myslia? Že im tu budem šíriť hojnosť a radosť? Chcem väčšiu moc. Oveľa väčšiu než mám. Chcem vedieť ako zneškodnit takýchto parazitou našej spoločnosti. Pre túto činnosť som však potrebovala nájsť toho starého dilina, ktorý ma naučil všetky tie schopností, ktoré som ovládala. Kde som ho mala hľadať? Mohla som jedine prezrieť územia po ceste. Zamierila som preto k horám, no pochybovala som, že ho tam objavím. Preto som pokračovala ďalej. Naposledy som ho videla v horách dole na ostrove. Mohol sa tam stále nachádzať? Ktovie. Musela som to vyskúšať a tak som sa rozbehla cez les smerom k mostu, ktorý som plánovala prebehnúť tak rýchlo, ako to len šlo. Nebolo cesty na zvyš. A tak sa i stalo. Doskočila som na prvé prkno a pokračovala do lesu.

//Les pri moste

Celú dobu som sa len dívala na tých dvoch a snažila sa ich aspoň trochu pochopiť. Lenže ono to nešlo. Skutočne som sa snažila a robila všetko, čo bolo v mojich silách, no bolo to nad moje sily. Medzičasom vo mne začal narastať hnev. Moja psychika sa stávala nestabilnejšou než normálne bola. Bola som nervózna z toho všetkého. Najradšej by som odtiaľto vypadla. Predtým som si však predstavovala aké by to bolo, keby som mohla rozpárať Noelle brucho a vyrvať z neho tých harantov, lenže bola som už tak zblbnutá, že to nešlo len tak. Hlavne v momente, kedy mi ten idiot chcel predviesť jeho samozvané veldielo. To už prekročilo všetky moje hranice. Zavrčala som smerom k nemu a uskočila stranou. Nedovolila by som sa mu ma dotýkať ani len sekundu môjho života. Este by na mňa preskočila tá dementmosť. "Existujú nejaké hranice osobnej zóny," precedila som smerom k nemi a potriasla hlavou. No fuj. Každopádne som nemala náladu sa s nimi zdržiavať ďalej. "Ja s vami nejdem nikam. Veľa šťastná pri hľadaní tých malých vlkov," povedala som k nim no v mysli som ešte dodala "paká". Nič viac pre mňa neboli. Až zašli niekam do lesa, ja sama sa rozbehla po svojich na lúku a k horam. Musela som sa vrátiť k jazeru, o ktorom mi rozprával hnedý vlk. A možno si po cestw na niekom vybiť zlosť.

//Temný les cez lúku a hory

Sledovala som tých dvoch a premýšľala, kde príroda urobila chybu, každopádne počúvať ich bol skutočný zážitok. Dúfam, že ich po ostrovoch nebehá viac takýchto... teda... kým sa nerozmnožia, pomyslela som si a presunula sa pohľadom k jej bruchu. Samozrejme, na to už bolo neskoro, ale rozhodne som sa mohla postarať o to, aby to ich namnoženie nebolo tak úplne úspešné. Pri jej uistení, že ma ochránia pred nástrahami tunajšieho hmyzu som sa len usmiala. Silene, ale i tak to vyzeralo dôveryhodne, pre nich určite. Vlastne, v ich prítomnosti som sa ani nemusela nejako namáhať v tom, aby som pôsobila tak ako som chcela. Stačilo veľmi málo, vzhľadom na to, že im skoro nič nedochádzalo. "Tak to ma veľmi teší, ja som si myslela, že Proužek a Mrazivka sú vaše skutočne mená! Páni!" vyhŕkla som smerom k vlkovi s hraným úžasom a zavrtela chabo chvostom zo strany na stranu. Panebože. "Moje meno tiež nie Strašilka," začala som a po chvíli odmlky dodala: "Ale kamaráti mi hovorila Tanya." Veľmi priateľsky som sa na nich usmiala sledovala celé ich počínanie, ktoré mali okolo Noellinho brucha. Aj by som bola naštvaná na ich demenciu, ale... bolo to tak absurdné, že som len fascinovane sledovala ich počínanie. Zakaždým som sedela s "popcornom" v ruke a netrpezlivo vyčkávala, čo za volovina z nich ďalej vypadne. "Možno sa ti z posledného jedla, ktoré si jedla, dostali do teba nejaké vajíčka chrobákov a postupom času sa vyliahli a namnožili. Teraz sa ti tam určite hmýria a kopú ťa, pretože sa chcú dostať von a čím viac ich tam bude, tým viac to bude bolieť, až ti exploduje žalúdok úplne. Ale čo ja o tom môžem vedieť," riekla som akoby som práve nepovedala teóriu, ktorej sa mohli chytiť. Samozrejme, neočakávala som hystériu. Nedivila by som sa, keby sa z toho začala i tešiť. Ich slovná zásoba musí byť mizerná, pomyslela som si, keď sa zdalo, že ich obľúbené slovo je negramot, vzhľadom na to, že ho používali takmer... všade. Avšak to s tými malými vlkmi ma pobavilo. "Tak to by som na tých malých vlkov mohla počkať s vami! A myslíte, že by som i ja mohla mať nejakého malého vlka? Ako to vlastne funguje? Viete, rada by som i ja nejakého získala! Nebolo by super mať svoju mini verziu?" vyhŕkla som a zakmitala chvostíkom zo strany na stranu. Panebože. Bolo mi zle z toho, akým štýlom som sa s nimi rozprávala. Ale... chcela som tie krpaté potkany. Žiarlila som, že takýto blázon ich mať môže, ale ja nie. Chcela som vždy to, čo mali druhí. Aspoň spočiatku. Zamračila som sa. Puff jo? pomyslela som si. "Tak ja to skúsim," riekla som smerom k nemu a v tesnej blízkosti Deimosovho ksichtu vzbĺkla poriadna vatra. "Máš pravdu! Stačí pomyslieť a puff!" zatiahla som, napodobňujúc jeho tón hlasu. Oheň som hneď nechala pohasnúť. Zanechal za sebou len spálenú, zvädnutú trávu, ktorú odkryl sneh. Duchovia neduchovia, strašenie nestrašenie... stále som hľadela na Noelline brucho. Bola som ako posadnutá v týchto momentoch. Ako dlho už bola kotná? Brucho vyzeralo byť už pomerne dostatočne veľké. Avšak predstava toho, ako tento... mentálne zaostalý vlk ide rodiť... ma celkom zaujímala, pretože som si to nedokázala ani predstaviť.

Mala som pocit, že moja inteligencia v prítomnosti tohto dua razantne klesla. Normálne ma začínal bolieť mozog. Napriek tomu som na nich hľadela a stále premýšľala nad tým, ako moc ich nemali radi ich rodičia, keď ich otrieskali o zem ako malé vĺčatá. Inak som si ich úpadok šedej, mozgovej hmoty nevedela vysvetliť. Zastrihala som ušami a pozrela sa na vlčicu tentoraz poriadne. Po ich menšej konverzácií som zbystrila a zadívala sa na jej brucho. Nemohla som si nevšimnúť, že i napriek tomu, že ide o tulákov, jej brucho je razantnejšie... väčšie. Privrela som zraky a zavetrila. Neboli to súrodenci ako som si na prvý moment myslela. Ich pachy boli presiaknuté vzájomne a vďaka tomuto novému objavu som mohla usúdiť, že patrili k sebe ako partnery. Ale... ako, prebehla mi v hlave otázka, keď som sa neschopne snažila predstaviť si, ako vôbec prišli na to, čo to kopulácia znamená. Avšak myšlienka vĺčat vo mne vyvolala vnútornú túžbu. Ak by som sa s nimi spriatelila, čo sa mi už darilo nevedomky... stačilo by počkať, až kým neporodí, aby som si tie malé potkany mohla ukradnúť. Vĺčacie mäso som už nejakú dobu nikde nezohnala. Naposledy som mala šťastie len na toho prekliateho, prašivého skrčka, ktorému som odtrhla chvost. Ušlo mi však skôr, než som mohla v trhaní pokračovať. A novonarodené vĺčatá predstavovali ešte o to viac nevinnejšiu a čistejšiu krv i mäso. Mlsne som sa nad tým zalizla. Potriasla som vzápätí hlavou a pozrela sa na oboch. "Hneď sa cítim bezpečnejšie," povedala som smerom k nim s citeľným sarkazmom. Na druhú stranu, keby nás niečo napadne, poslúžili by svojmu úžitku a to ako návnada, zatiaľ čo by som ja zdrhla. Úplne perfektní ochránci, veru. "To by som si skutočne priala, vedieť čarovať ako ty, páni," preniesla som k vlkovi a zamrkala očami. Ešte chvíľu a možno sa dostanem i na ich mentálnu úroveň? Mohla byť dementnosť prenosná? Mohla som ju od nich chytiť??? "No tak hovorte, poučte ma. Na vaše znalosti tie moje skutočne nemajú," vyzvala som ich a bola som nesmierne rada za svoju trpezlivosť. Keby bol na mojom mieste Anelei, odtrhol by im obom hlavy už dávno. Panebože, prečo sa tak týram? "Čo keby začneš ty, drahá?" odpovedala som vlčici na otázku otázkou, ignorujúc jej nové pomenovanie, ktoré mi však na druhú stranu prišlo vcelku trefné. Ach.

Pohliadla som na stromy okolo. "Prenádherné," preniesla som s neskrývam sarkazmom i keď niečo mi hovorilo, že ten nebudú schopní rozpoznať. "Ducha... Skôr dva prízraky, také vysoké asi," povedala som a labu natiahla do výšky Noelle a Deimosa, približne. Ach čo toto bilo za dvoch debilov, to som mohla len tápať v mysli. Zdalo sa, že tento svet priťahoval jednoduchších vlkov. Povzdychla som si. Čo sa dalo robiť. Podľa stavby tela zo boli tulaci, takže ani na mäso neboli bohatí. Mohla sok sa len pokúsiť o to, aby som si získala ich dušu a ostali mi slúžiť naveky vekov. To bola krásna predstava. Veru, že áno. Avšak fakt, že si neuvedomujú možné riziko nebezpečenstva ma mierne znepokojovalo. Nie že by som sa bála o ich životy, ale keby si ich i ochočím, ich trvanlivosť by nemala príliš vysoký dátum. Domnievala som sa aspoň. Po slovác vlčice mi bolo jasné, že je jedno čo poviem a ako poviem. Pretože v spracovaní v ich mozgu dojde k poškodeniu pôvodneho súboru dát. Panebože za čo ma ty trestať chceš.... Akože nie že by nebolo za čo, ale toto bola už iná liga. Vlk sa ozval zo začiatku s nejakým inteligentnejšim prejavom. Normálne som mu fandila, ale keď pokračoval svojou teóriou, mala som chuť mu tú hlavu vraziť do nejakého stromu, aby sa uistil, že existujú i mäsožravé stromy! "Mäsožravých chrobákov je v lese skutočne mnoho. Asi by ste nechceli skončiť ohlodaní na kosť všakže nie," riekla som ymerom k nim a spýtavo nadvihla obočie. Ak by povedali to, čo som očakávala, mohla by som zahrať divadlo a vyjsť z toho ako najväčší hrdina. Potom by ma nasledovali? Počúvali? Pravdepodobne. Ďalšie koje očakávania zbortil vlk, keď mi hrdo ukazoval svoju úbohú schopnosť. Prečo tu s nimi vlastne ešte som??? Samú seba som mala potrebu nakopat do zadku. "Super," vyriekla som smerom k nemu no po chvíli sa stočil a reč späť ku mne a mojim slovám. No konecne. "Sú ale vidíš ich? Môžu ti ublížiť?" zatiahla som smerom k vlcici a úsmev sa mi skrivil. Čoskoro som mohpa vytiahnuť esá z rukávavu! Vlk naopak netušil o čom je vlastne reč. Lenže na tom nezáležalo. Čoskoro sa predsa dozvie všetko potrebné'. Pravda. Ak sa teda ku slovu dostanem a neporazí ma tu z nich dvoch naraz. To by bolo dosť nemilé. Prešla som si jazykom po tesakoch a mlsne sa zakizla. Ktovie prečo.

||Mobil pardon za preklepy a autocorreckty

Reakcia, ktorú som očakávala neprišla. Práve naopak. Nadšenie? Zarazene som sa dívala na dvojicu. Očividne môj pokus vydesiť ich skončil presne naopak. Neveriacky som zamrkala a dívala sa z jedného na druhého. Oni... vydýchla som si. Dobre, pomyslela som si a pohliadla opäť na vlka. "Negrastrom," zopakovala som po ňom. A jeho príbuzní, pomyslela som si a prešla pohľadom po okolí. Okej. Počúvala som ich kecy ďalej a nemohla som odolať. "Tento les je krásny, ale rovnako tak nebezpečný pre vlčkov ako ste vy dvaja," zatiahla som priateľským láskom a zvráštila vážne tvár. "Príbuzní vášho Negrastroma," nech je to čokoľvek, "sú domovom nebezpečných bytostí, ktoré si v noci s radosťou pochutnávajú na sladkom, mladom mäsku," povedala som smerom k nim obom a mrkla na nich. Prešla som si jazykom po tesákoch och áno, veľmi zlé príšery sa pohybujú týmto lesom. Minimálne o jednej viem. Usmiala som sa. Očividne ich pozornosť však prešla zo stromov na mňa. Zastrihala som ušami. "Mágia. Počuli ste už o mágii a duchoch lesa?" opýtala som sa ich akoby som im mala práve povedať nejakú veľmi tajnú legendu. Skočia mi na to, neskočia? premýšľala som u toho, pretože ak by môj brilantný nápad vyšiel, ktorý sa mi v mysli zjavil len pred chvíľou, bolo by to úplne perfektné.