Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Tichá zátoka

Našľapovala som po zabahnenej lesnej pôde. Jar sa pomaly dostávala k plnej sile, čo znamenalo, že všade budú otravné kvetiny a mláďatá. Odfrkla som si. Neznášala som ich. Najradšej by som všetky vyvraždila. Mláďatá boli to najodpornejšie, čo som kedy mohla za život stretnúť. Avšak ich krv a mäso bolo tak čisté a šťavnaté. Dobré pre moju srsť, pokožku i telo. Mlsne som sa zalizla. Aspoň na niečo bola tá jar dobrá. Mohla som sa vydať na svoj každoročný lov. Normálne som ľutovala, že som na jeseň nedostala to mladé vĺča. Jej chvost nebol dostatočne uspokojivá trofej, keď som nad tým tak premýšľala. Vietor ku mne čoskoro privial dva cudzie pachy, ktoré mi nič nehovorili, no bolo dosť očividné, že pôjde o vlkov. Zastrihala som ušami a spozornela. To bolo rýchlejšie, než som predpokladala, pomyslela som si a opatrne sa začala zakrádať lesom. Nasmerovala som sa automaticky proti vetru, aby ma nemohli ucítiť. Netušila som čo sú zač a ani k čomu ich bude vhodné využiť... avšak verila som v schopnejší materiál, než som mala to šťastie naraziť doteraz. Keby som len vedela, ako veľmi hlboko som sa mýlila vo svojich predpokladoch. Tak či onak, ostala som stáť v tieni húštiny a nazerala pomedzi burinu na dvojicu vlkov. Nakrčila som ňufák. Páchli jeden viac než druhý. Mohla som veľmi rýchlo usúdiť, že trávili spolu príšerne veľa času. Priatelia? Rodina? Partneri? Bolo ťažké odhadnúť správne spojenie medzi nimi dvoma. Zachytila som posledné slová, ktoré hovoril vlk, keď som sa k ním dostatočne blízko priblížila. Nemohla som zapierať, že som sa v tých slovách strácala viac než vo svojich vlastných, chaotických myšlienkach. A tak som ostala stáť, rozhodujúc sa, čo urobím. Mohla som stále nepozorovane odísť, avšak niečo ma k tým dvom priťahovalo, k vlčici. Ale čo to bolo? Z mojej momentálnej pozície som na to prísť nedokázala. Cítila som podivnú prímes v jej pachu. Moje zmysli mi niečo napovedali, ale vedomie si zatiaľ tieto informácie nevedeli syntetizovať do finálneho poznatku. Mala som preto nutkanie vystúpiť z tieňu, avšak... prečo sa trochu nezabaviť? Zaškerila som sa do neprirodzeného úškrnu. Začala som sa poza nich prikrádať, vypomáhajúc si svojou mágiou, ktorú som používala zo všetkých najčastejšie. Čím som si v nej vytrénovala vcelku vysokú zručnosť. Ilúziou v ich hlavách som sa zamaskovala a preto ma nemohli vidieť sa približovať. Jedinou šancou, kedy na mňa mohli prísť, bol moment, až vietor zafúkal ich smerom. Avšak ak sa i pozreli na mňa, videli len les. Až som sa dostala k vlčici, natiahla som hlavu a priamo do ucha jej zašepkala: "Ocitli ste sa na nesprávnom mieste." Ako som svoje slová dopovedala, nechala som ilúziu postupne sa rozpadnúť, čím som odhalila svoju prítomnosť. Príliš blízku prítomnosť. Nepoznala som ich, preto som inštinktívne cúvla a bola pripravená sa vyhnúť prípadnému obrannému impulzu z vydesenia.

Vlčica s ktorou som sa snažila hrozne spriateliť, odišla. Odfrkla som si. Nevadí, bol to skvelý začiatok môjho veľkolepého plánu. Musela som byť trpezlivá a vytrvalá. Dostať sa k tej perfektnej Rýdii bude beh na dlhú trať. I následne s ňou. Budem potrebovať sa jej dostať pod kožu. Spriateliť sa. Dokonca i brata presvedčiť, že som s tým ok a prajem mu to. Ten mi tak rýchlo neuverí, pozná ma. Ale rovnako mal vždy vieru a naivitu v to, že sa zmením, premýšľala som nad tým a doširoka sa usmiala. Však ja ho prekvapím aká viem byť dobrá a milujúca sestrička. Len preto, aby som mu pak rozdrvila to jeho srdce a vzala mu to, po čom túži viac než po mne. Ako mohol milovať niekoho viac než mňa? Jeho úžasnú sestru, ktorá sa vždy postarala o to, čo bolo nutné? Bola som mozgom rodiny a za tým som si stála. I keď moja myseľ bola zmätená a pokrútená. Na tom vôbec nezáležalo. Oblizla som si mlsne ňufák. Chcelo to nájsť nejakú inú obeť, ktorú by som mohla zneužiť na svoje nekalé plány. Ale kde? Rozhliadla som sa po okolí a premýšľala, kam sa vydám. Napokon som však zastrihala ušami a zdvihla sa zo zeme. Rozišla som sa smerom na sever k lesu. Tam sa vždy predsa niekto nachádza.

//Začarovaný les

Meno, postavenie: Riveneth, sigma
Počet postov: 33
Zhrnutie: Prežila Valentín so svojim drahým bračekom. Následne sa vydala špehovať Zlatú, kde sa chce pomstiť Rýdií, do ktorej sa jej brat zakukal. Stretla u toho Akiko s ktorou sa snažila skamarátiť, aby mala vnútorné konexie a získala od nej i povolenie ju navštíviť!

Ďalej mi rozprávala o krajine z ktorej pochádzala, no neprišla mi ničím zaujímavá. Inými slovami vyzerala dosť nudne. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a sledovala pohľadom vlčicu, že čo príde ďalej. "Hm vyzerá to ako obyčajná zem, mali ste tam i nejaké vzrušenie alebo ste sa unudili k smrti?" opýtala som sa jej, zatiaľ čo som sa labkou pohrávala s kameňom, ktorý na mňa vykukol spod snehu. Jar už bola za dverami a čoskoro tá hnusná biela hovadina pominie. To len bude krásny čas! Veru. Keď som sa jej však opýtala na bambus, znelo to tak vymyslene. Ale nechala som to tak byť. Nemohla tomu hovoriť proste vysoká tráva? Zbytočne tomu vymýšľať ďalšie slová. "Povedz mi," začala som a uvedomila si, že vlastne nepoznám jej meno. Nevadí. "Mali ste vo vašej krajine božstvá?" vyzvedala som ďalej, pretože som chcela o týchto veciach zistiť čo najviac. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a vyčkávala na jej odpoveď. Bola som zvedavá. Veľmi. Možno sa konečne niečo nové dozviem! Alebo aj nie. Jej život bol nudný rovnako ako ona sama.

Zadumane som sa zamyslela nad jej kvázi otázkou a musela veľmi jednoducho odpovedať: "Hm napríklad niečo ako nejaký démon alebo príšera, ktorá sa ťa snaží zožrať," riekla som napokon smerom k nej a zazubila sa. Premôcť takého tvora by bola rozhodne väčšia zábava, než loviť nejaké sprosté ryby. Ktoré som nenávidela, rovnako ako vodu. Jediný dôvod, prečo som sa k nejakému vodnému zdroju priblížila, bol smäd a fakt, že moje telo nedokáže bez tejto veci prežiť príliš dlho. "Prahnem po adrenalínovejších činnostiach. Nedávno som bola počas najtuhšej zimy a snežnej búrky v horách, kedy každý jeden krok mohol byť pre mňa smrteľný, ale... stále som tu a to bola veru aspoň taká slabšia forma zábavy," dopovedala som ešte so smiechom. Rada som žila na hrane a užívala si všetko, čo mi život dal. Naozaj som nepotrebovala sedieť na zadku na jednom mieste a nič nerobiť... Konečne sa začala mať i k tomu, aby mi rozpovedala niečo o svojom živote. A tak som ju počúvala, či v jej príbehu nezačujem niečo, čo by mohlo byť pre mňa prínosné a mohla by som to na niečo použiť alebo využiť. "Zaujímavé, takže si z teplejšieho pásma. Už len horšie ako ty sú na tom vlci, ktorí sídlili v oázach púšti. Musia tu mať peklo počas jesene a zimy," skonštatovala som a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Ona ako tak mohla mierne pásmo... alebo ani nie mierne, ale neustále sa meniace, prežiť v pohode. "Hm, čo je to ten tvoj bambus," otázala som sa jej napokon a nadvihla obočie, pretože s týmto slovom som sa nestretla. Bolo očividné, že som pochádzala z inej časti sveta.

Usadenie sa na jednom nudnom mieste preferovala viac, než preskúmať tieto rozmanité miesta? Pravda. Aspoň ich preskúma neskôr a furt bude niečo nové, čo môžu jej oči vidieť. Pretože ak ich prejdem celé ja, budem sa v konečnom dôsledku dosť nudiť. Odfrkla som si a zašvihala chvostom. Bola v tomto určite chytrejšia než ja, ale pochybujem, že to myslela týmto smerom. Mala som pocit, že je oveľa prostejšia a jednoduchšia. "Vidíš to, každý sme iný. Ja by som teraz nejakú zábavu prijala. I keby je nebezpečná. Celkom sa posledné týždne nudím. Chýba mi kus... vzrušenia!" povedala som smerom k nej a zadumane sa dívala na morskú hladinu zátoky. Naozaj by sa mi zišlo... niečo... viac, než len tieto klábosenia s vvlkmi, či skúmania obyčajných kusov zeme. "A odkiaľ si? Na domácu nevyzeráš, tie vĺčatá bývajú divnejšie a mocnejšie," povedala som smerom k nej a nadvihla spýtavo obočie. Nehovorila o sebe toho veľa. Zaujímala ma jej minulosť, zázemie, rodina... všetko, čo by som voči nej mohla eventuálne použiť!

//Zubria pláň

Nasledovala som vlčicu, ktorá ma viedla k jednej z pláži, ktorá susedila so zlatým lesom. Veľa z ostrovov som teda ešte nepreskúmala, no videla som dosť na to, aby som vedela, kde som sa to vlastne mala nachádzať. Prešla som si jazykom po tesákoch a zašvihala niekoľko ráz chvostom zo strany na stranu, keď som sledovala okolie. Vyhľadávala som nejaký náznak prítomnosti iných vlkov, hlavne tej jednej konkrétnej, ktorú som potrebovala nájsť. Najhoršie bolo, že som nevedela ako vyzerá a táto tu rozhodne tiež nie. Privrela som zraky. "Mám v sebe skôr krv tuláka. Nevydržím na jednom mieste dlhšie a počúvať nejakého starého páprdu, ktorého inteligencia sa rovná so žabou tiež nie je pre mňa," odpovedala som jej na otázku. Vedela som, že som dosť silná prežiť i sama, čo sa o nej nedalo povedať. Potrebovala mať niekde svoje bezpečné miesto a niekoho, kto jej povie, čo má robiť. Bola také ťuťulum. Ako všetci, ktorí sa rozhodli niekoho počúvať. Zaujímalo ma, ako to chodilo v tomto samozvanom spoločenstve, ale keďže som sa mohla k ním hlásiť a zatiaľ som nestretla žiadnu alfu, tento štýl mi veľmi vyhovoval. A niekedy ich proste musíš zožrať skôr, než oni zabijú teba, pomyslela som si. Mali sme to v našej rodine dosť komplikované. Najradšej by som ich všetkých vyhladila. Štvali ma. Nenormálne. Napokon... prečo by som mala hovoriť o sebe sakra práca. "Hovorím furt ja, čo si zač ty," vyzvala som ju, aby rozprávala o sebe viac než len to, ako pozná liečivé bylinky. Moc mi toho teda o sebe nepovedala a mňa opäť začala chytať paranoidná nálada.

Zastrihala som ušami a pozrela sa na ňu. Moja zvedavosť rapídne stúpla, keď mi povedala tie prekrásne, záhadné slovíčka. Privrela som podozrievavo očká. "Hm, a ktoré veci ti idú lepšie, drahá," zatiahla som smerom k nej sladkým hláskom. Veľmi rada som zisťovala takéto pikošky a tajnôstky od druhých. Oh, ale úplne najviac som milovala, keď som sa mohla o druhom dozvedieť niečo temné, nejaké tajomstvo, jeho skrytú túžbu a podobne. Všetci vlci boli hnusní a podlí hlboko vo svojich srdciach. Túto dobrú a priateľskú masku som jej skutočne nežrala. "Život ťa naučí veľa vecí," odpovedala som jednoducho na jej slová, ktoré v mojej paranoidnej hlave zneli vcelku útočne a podozrievavo. Čo mala sakra za problém?! Alebo som to len hrotila? Naposledy mimo ostrovov som zabila vlka, pretože sa mi zdalo, že na mňa divne pozeral. Nuž. Nie každý sme boli dokonalý v úsudku, čo už. "Dlho nie, prišla som sem na konci leta," odpovedala som jej na otázku. Na čo jej vlastne bola tá informácia? Nemala som byť ja tá, ktorá sa pýtala na veci?! Odfrkla som si, no usmiala som sa na ňu. Napokon som jej povedala o obchodníkovi i o tom, že by som sa najradšej pozrela niekam inam, než do lesa. Zatiaľ. "Výborne, nemusíš sa báť. Ja sa tam ukážem. Hlavne aby som skontrolovala svojho bračeka!" mrkla som smerom na ňu a rozišla sa smerom k zátoke. Síce to tam nebolo najlepšie, ale všetko bolo lepšie než ten prekliaty les. Aspoň som mohla sledovať, či náhodou niekde nezahliadnem brata s tou jeho pobehlicou. Keď niesla ryby, ani som moc nerozprávala, odpovedanie muselo byť dosť náročné.

//tichá zátoka

Stálo ma skutočne veľa síl, aby som dokázala ovládnuť ten pekelný oheň, ktorý vo mne driemal. Po hlbokom nádychu a výdychu som sa na ňu pozrela. "Každý lepší lovec," odpovedala som jej. Darmo by som jej to vysvetľovala. Ona by to nikdy nedokázala. Bola príliš... ako by som to asi nazvala? Rozrušená? Nie... roztopašná! Podľa všetkého by sa nedokázala zamerať na svoj cieľ, vytiahnuť spomedzi tých všetkých zvukoch ten jeden. V skutočnosti to nebolo tak ťažké. Asi by som to prirovnala k stopovaniu podľa pachu. Taktiež sme museli oddeliť jeden určitý pach od statných stovák ďalších. Chcelo to len cvik. "Je to prosté, zvuk sa šíri okolo nás ako vzduch. Pokiaľ si blízko prekážky, počuješ ako silnie a vzniká ozvena. Ak si na otvorenom priestranstve ako je toto, šíri sa do nekonečna a veľmi rýchlo slabne. Vieš čo som si za tie roky všimla? Počas zimného obdobia všetko utícha, dokonca i šírenie zvuku. Zvláštne, však?" zatiahla som napokon. Preto sa najlepšie lovili tí, ktorých som mohla zahnať niekam do zasnežených končín. Nikto o nich už nikdy nepočul ani ich nevidel. Keď sme prešli k lovu bez toho, aby som sa musela dotknúť tej prekliatej vody, či rybaciny... z jej strany sa mi dostal len prekvapený výraz. Povzdychla som si. Nevedela vôbec nič. Takže nebola novou len vo svorke, ale i v tomto svete. Úžasné. "Od obchodníka," odpovedala som jej jednoducho, no jej predstava priblížiť sa k lesu sa mi príliš nepáčila. Neboli sme predsa už dostatočne blízko? Akože... mohla som naň vidieť a taktiež široko ďaleko od onoho lesu. Nie, fakt som sa nechcela vydávať na územie, kde muselo byť plno iných jedincov. "Myslím si, že by som sa radšej porozhliadla po okolí, prešla sa po pláži... jar je už takmer tu. Posledné zimné dni si nechcem premárniť trčaním v lese, ale potom... tam azda zavítam, eventuálne," povedala som smerom k nej so spokojným úsmevom a labou nasmerovala na tú najväčšiu rybu. "Tá vyzerá schopne," riekla som a sledovala, ako sa snažila ešte sebou švihať, no kvôli bariére jej to bolo úplne zbytočné. Ktovie, čo sa im v tento moment preháňalo v hlavičkách. Mali vôbec nejaký mozog?

Menovala mi takmer celý rodokmeň, ktorý sa mal nachádzať v Zlatej svorke. Mňa však nikto iný nezaujímal. Nepotrebovala som o nich vedieť nič. Napriek tomu som s nevinným výrazom zavrtela hlavou zo strany na stranu. "Netuším, kde by mohol byť," povedala som smerom k nej a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Čo ma bolo po ňom, i keby umrel hocikto z nich. Každopádne potrebovala som si zachovať dobré renomé, preto som sa musela krotiť a hrať sa na blbú a milú. Ach aká veľká potupa to pre mňa bla. Nuž, nevadí. "Naučí sa, ak chce prežiť. Jedinec, ktorý nie je schopný sa posunúť ďalej je pre mňa slabým článkom, ktorý len všetkých ťahá dole. Nemal by potom miesto v tomto svete medzi nami živými," riekla som smerom k nej, kedy som nechala ujsť na povrch i svoje vnútorné myšlienky a názory, pretože som mala voči slabosti dosť odpor. "Ak má však skutočne božskú krv vo svojom tele, mal by sa naučiť fungovať. Nie je to až tak náročné naučiť sa používať odraz zvuku pre navigáciu tela," dodala som napokon a pokrčila ramenami. Sama som s tým mala skúsenosť, pretože zrak ma veľa ráz spomaľoval. Pri pozornom počúvaní dokázal vlk rozlíšiť plno faktorov, ktoré sa mi pri mojej profesii hodili. "To znie skvelo, ale predsa len by som sa s ňou najradšej stretla mimo územie. Nie všetci ma poznajú a nestojím o žiadne problémy, či mladých, premotivovaných ochráncov územia," dodala som napokon. Hlavne, čím menej svedkov tým lepšie, pravda. Nemohla som si dovoliť, aby ma zahliadol čo i len brat. Vedel by presne, čo mám za lubom. Ktovie, či sa už vrátil do lesa od nášho posledného stretnutia alebo ostal pár dní v úkryte. Keď sme už boli u tej vody, sledovala som ju, ako sa pasuje s lovom rýb. Odfrkla som si, mňa do nej nikto nedostane. Naopak. Vďaka mágií som vytvorila vlnu, ktorá vzala miesto, kde sa práve pohybovali ryby a vychrstla ich priamo na breh. Aby nezdrhli späť do vody, zo zeme sa zdvihla hlinená bariéra, ktorá im v tom zabránila. Už len stačilo počkať, kým sa zadusia alebo ich niekto zabije. Ja sa ich však odmietala dotýkať. "To teda nie," odvetila som na jej slová a sledovala pohľadom aspoň šesť rýb rôznych veľkostí. Nie, skutočne som sa ich nemala v pláne dotýkať. Nebolo vylúčené, že u tohto môjho počinu sa kus vody dostal i na vlčicu. Ja si však dávala pozor, aby som ostala sto percentne suchá.

Otázka na ktorú som tak netrpezlivo čakala, čoskoro prišla zo strany vlčice. Ani som sa nemusela veľmi snažiť. Spokojne som sa usmiala a odpovedala na ňu: "Volá sa Rýdia a môj brat má pre ňu veľkú slabosť. Chcela som sa s ňou spriateliť, istotne mi rozumieš." Usmiala som sa na ňu a opäť zavrtela chvostom. I keď sa mi tento prejav hnusil, bola som majster v pretvárke, preto sa nedalo tušiť takmer nič. "Ale neviem, či ju poznáš, keď si vo svorke tak krátko," dodala som napokon, preto bolo úplne jedno, či by som jej o nej mala hovoriť niečo viac. Možno ma však prekvapí! Niekto ju predsa do tejto svorky priviesť musel, no nie? "Ty si mu to predsa nespôsobila alebo snáď áno?" riekla som napokon, pretože toto bol typ vlka, ktorý bol pre mňa úplne neschopný v živote a ich jedinou náplňou bolo umierať a slúžiť v prospech silnejších jedincov. Bola tak mimo, tak dobrá, tak naivná a tak hlúpa, určite. Avšak, nemohla som jej to povedať takto ostro, veď som sa s ňou potrebovala skamarátiť! A pravda nie je úplne najideálnejšia cesta, ako sa s niekým skamarátiť. Používala som tieto milé reči útechy, ktoré som odpozorovala od jedincov, ako sú tí jej podobní. Prešla som som i u toho jazykom po tesákoch. "Tak či onak, jediní, kto mu môžu pomôcť sú bohovia. Je už fuk, čo sa mu stalo alebo čo mu je. Otázka je ako mu pomôcť, aby mal život čo naj... normálnejší, asi?" dodala som zamumlane a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Tieto reči ma tak vyčerpávali. Ja by som niekoho ako on jednoducho nechala tak skapať alebo sa o to postarala sama. Veď i tak sú len oštarou, keď ani nevidia. Ryby??? prebehlo mi mysľou no na tvári sa mi rozlial úsmev, i keď vo vnútri som nadávala jak pohan. "Samozrejme, to bude istotne zábava!" povedala som smerom k nej so srdečným úsmevom, zatiaľ čo v mysli sa mi preháňali búrlivé myšlienky. A potom ťa v tej vode utopím spolu s tými rybami. Neznášam ryby, neznášam vodu, neznášam tieto biedne existencie. Ak by vlčica dokázala čítať myšlienky, istotne by ostala zaskočená mojou takpovediac bipolaritou. Ale... každý sme boli nejaký a ja sa rozhodla, že sa stanem kamarátkou práve tejto slaboduchej vlčici s ktorou sa vydám k vode na lov rýb, čím pomôžem postihnutému vlkovi. Ak toto nevyváži moju misku váh tak už nič. Z toľkej dobrosrdečnosti sa mi však dvíhal žalúdok.

Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a sledovala vlčicu, ktorú som napokon vyhodnotila ako jednu z tých nudných, príliš priateľských a otravných jedincov. Povzdychla som si, ale na tvári mi ostával priateľský výraz. Ak toto zvládnem, potrebujem nejakú odmenu, pretože toto bude pre mňa mučenie, nariekala som vo svojom vnútri. Musela som si však udržať s vlčicou veľmi dobrý vzťah, ak som chcela túto svorku poriadne infiltrovať a narobiť v nej neplechy. Mala som už dve pozitívne kontakty, toto mohol byť tretí. Preto som sa na ňu usmiala žiariacimi zúbkami. "Áno, návšteva, ale popravde hľadám niekoho iného," začala som, no stále som jej nehovorila o koho to presne ide. Skôr ma sklamalo, že ani jedného z vlkov, ktorých som spomínala, ešte nestretla. Tak tá musela byť pekne nová vo svojej svorke, keď nepoznala tak významné články! Boli významné, nie? Zastrihala som ušami a počúvala ju o vlkovi, ktorý bol zranení. "Asi takto vysoký vlk žltej farby a očami, ktorý po nehode oslepol?" riekla som a labkou nastavila približnú výšku, akej bol Atrox. Ako súrodenci si museli byť viac menej podobný. "Jeho brat pre neho hľadal liek, bohužiaľ nič také neexistuje," dodala som napokon a pohodila chvostom. Mohlo ísť však o slepotu, ktorá bola vyvolaná traumatickou udalosťou a odoznie po nejakom čase. Ktovie. Panebože tak ja jej ešte budem musieť pomáhať loviť?! Ja ju asi... nie riveneth, potrebuješ mať kladné kontakty. Kladné vzťahy sa netrhajú, pamätaj, napomenula som samú seba a povzdychla si. Sťažka. "Samozrejme, že ti rada pomôžem!" vyhŕkla som s úsmevom a vo svojom vnútri som už dávno zvracala z toho, ako som sa musela správať. "Aspoň si dám niečo dobré do brucha, tak... kam sa vydáme loviť? mala by si to tu poznať nie?" nadhodila som a nadvihla spýtavo obočie. Až stretnem rýdiu, odpyká si všetko to, čo som musela urobiť pre to, aby som ju našla. Neznášala som, keď som sa musela správať takto!

Pri mojej neškodnej prechádzke smerom k lesu, zachytila som cudzí pach, ktorý ku mne vanul vietor. Skrz padajúce vločky som pohliadla smerom na ryšavú vlčicu, ktorá sa vydala mojim smerom. Nechce sa snáď so mnou konfrontovať, však nie? pomyslela som si, no ako sa ukázalo, v tejto krajine boli všetci tak... výreční a priateľskí. Ach. Čím som si toto zaslúžila? Avšak i napriek tomu, že som vnútorne trpela jej rozhodnutím, navonok nemohla nič zbadať. Pokiaľ nečítala myšlienky, ale to by bola pekná hlúposť, no nie? Prešla som si jazykom po tesákoch a pohliadla na ňu. Automaticky ma vyhodnotila ako jedného člena jej svorky? Bola zo Zlatej. V ten moment mi mysľou prebehol geniálny plán, ako sa dostať k Rýdii! I keď bola nová, možno ju bude poznať. Usmiala som sa od ucha k uchu a pohliadla na ňu. Bože ona je dar z nebies, preblyslo mi mysľou a dokonca som sa opovážila i zavrtieť chvostom. Tak hnusné gesto. "Ahoj! Tak to ma náramne teší, Akiko. Kdeže, nie som členkou tvojej svorky, ale poznám niektorých jej členov, ktorých som plánovala navštíviť. Taký prekrásny vlk menom Atrox, syn bety a démona mi veľa o vašej svorke rozprával! Mám v nej dokonca i brata Ahvaryanna! Verila by si tomu, že sme my dvaja súrodenci?" riekla som neškodným, sladkým hláskom a pobavene sa zasmiala. Zamávala som chvostom zo strany na stranu a pohliadla jej do očí. Kedy by som asi tak mala na ňu vybaliť, koho by som chcela navštíviť? A bude ju poznať? To sa čoskoro dozvieme. Na teraz som sa len milo usmiala. Ach, tento rozhovor ma bude bolieť a ju tiež. Otázka bola koho viac.

//Snežné tesáky

Pokračovala som dolu z hôr. Snehová nádielka mi pod labkami kĺzala, vzhľadom na fakt, že pred časom došlo k otepleniu. Odfrkla som si a opatrne zišla až dolu pod svah. Otriasla som sa a obzrela sa cez rameno na vysoké štíty hôr. Snáď tú vĺčicu roztrhá nejaká horská puma. Vyzerala ako niekto, kto pre túto spoločnosť nemá žiaden prínos, pomyslela som si a zaškerila sa. Skoro som i ľutovala, že som jej život neukončila ja. Toľká škoda! Prešla som si jazykom po tesákoch a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Bola som nervózna, ale prečo? Cítila som vo vzduchu jar, že by tá na mňa takto vplývala? Bolo to pravdepodobné a možné. Mala by som nájsť ďalších svojich súrodencov, aby som sa dozvedela o ich biednom živote viac, premýšľala som, zatiaľ čo som kráčala späť k zlatému lesu. Mohla som sa rozhliadnuť opäť po okolí, či náhodou nenarazím na tú bratovu Rýdiu. Veľmi rada by som ju spoznala! Zazubila som sa. A priateľsky sa s ňou pobavila! Nebola som predsa zlý vlk, určite by sme si rozumeli a potom by som ju zhodila z útesu do mora, aby ju už nikdy nikto nevidel. Áno. Bol to veru veľmi milý a nenásilný plán, ktorý sa mi odohrával v mysli. Po chvíli som bola takmer na dosah labky u stromov lesu.

Počasie sa vonka umúdrilo. Postavila som sa na labky, otriasla sa a pohľadom prešla na vlčicu. Moc mi toho nepovedala, ale nevyzerala ani, že by bola niečim prínosná. Odfrkla som si. Taká zberba, pomyslela som si a vystrčila hlavu von z jaskyne. Skutočne. Vietor i mráz ustal. Z neba sa skôr znášali len milé vločky snehu, ktoré nikomu neškodili. Ach, kedy len tá prekliata zima skončí? Pretočila som oči v stĺp a obzrela sa na vlčicu. "Hm, dík? Asi? Za tento úkryt, pôjdem ďalej po svojich," preniesla som smerom k nej. Nechávala som ju na žive len preto, že som nestihla s ňou stráviť moc času a ani by som z nej nemala toľko veľa mäsa, koľko by som chcela. Prešla som si jazykom po tesákoch. a možno ju jedného dňa budem potrebovať ako návnadu? Určite sa mi zíde ju nechať na žive. Aspoň pre medvede a iné predátori, až vylezú z brlohov a budú chcieť ľahkú korisť. Zaškerila som sa a vydala som sa smerom preč z hôr. Neznášala som ich!

//Zubria pláň (pardon ale čakať ma moc nebaví takto dlho :/ snáď inokedy až budeš mať viac chuti)