Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Pohľad som namierila von, kde sa strhla snehová búrka. Aby som sa trochu zahriala, vzduch okolo mňa sa oteplil, čím sa vysušila moja srsť i premrznuté kosti. Pokiaľ bola vlčica dostatočne blízko, mohla pocítiť tento nárast tepla rovnako. Následne som zastrihala ušami a premerala si ju. Jej štipľavý zápach mi prekážal. Rovnako ako každého, kto patril do nejakej svorky. Neznášala som závan nadradených. Preto som sa pridala i k Chaosu, ktorý mi ten čudný vlk opísal ako niečo, čo vôbec nefunguje ako svorka. "Budem musieť a kým tu budeme čakať, možno i prídem na to, komu ten smrad patrí," dodala som smerom k nej. Ten pach mi bol povedomí, istotne som sa s tým vlkom stretla. Avšak vtedy nepáchol tak silne. Alfy a bety boli vždy cítiť na sto honov, avšak nepamätala som si, že by som sa do dneška s niekým takým stretla. No i tak som ho poznala. Zvláštne. Zamračila som sa. Žeby si niekto podmanil svorku len tak? Doteraz som stretávala len slabých vlkov, ktorí rozhodne vodcami neboli. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. "V horách som nenarazila na žiadne hranice. Pach tvojej alfy nepoznám," zatiahla som napokon, pretože vlčica buď mala chuť hrať so mnou slovný futbal alebo jednoducho jej chýbali mozgové bunky, ktoré by jej pomohli pochopiť zmysel mojich slov. Nemala som však na ňu náladu. Vedela som, že tá búrka za pár hodín ustane a následne jej budem môcť zakývať na rozlúčku. Ale nateraz bola pre mňa natoľko zaujímavá kvôli novým informáciám, že som s ňou bola nútená tento spoločný čas stráviť. Tak hlavne nech mi dá to oč žiadam, pretože ja si veľmi rýchlo nájdem inú zábavku. Takú, ktorá by sa jej príliš nepáčila. Naďalej som sa však na ňu usmievala priateľsky a vyčkávala, čo z nej vypadne rozumné alebo bude pokračovať vo svojom arogantnom prejave.

// percenta Zeiranovi do taktiky ak to nie je dosť obvious a zvysok taky pripsat diky

Vlčica s ohnivými očami odpovedala kladne, čo ma vcelku zaskočilo. Avšak v duchu som sa spokojne usmiala. V menších priestoroch sa jednoduchšie získavajú potrebné informácie. Prešla som si jazykom po tesákoch a rozišla sa za ňou, keď sa v tom vetru a snehu vydala ďalej do hôr. Smerovala k jednej z jaskýň, ktorú si musela všimnúť na svojej ceste alebo miestne hory poznala? Ktovie. Napokon sme sa dostali do jaskyne, ktorá nebola priestraná, ale na druhú stranu ani primalá. Dalo by sa nazvať, že bola tak akurát? Pravdepodobne. Otriasla som zo seba sneh a pohľadom našla ten vlčicin. Vyzerala divne, akoby chytila nejakú hnusnú pleseň, ale kto som bola, aby som súdila? Ten najhorší vlk na svete, pomyslela som si a uvedomila som si, že skutočne môžem druhých súdiť, pretože mi to nikto nezakázal. Uškrnula som sa a nakrčila ňufák, keď ku mne slabý závan vetra privial štipľavú prímes, ktorá sa nachádzala v jej pachu. "Podivne páchneš," skonštatovala som a nadvihla spýtavo obočie. Bolo očividné, že mala do činenia s niekým vysoko postaveným. Jej pach však nebol dostatočne pretkaný touto arómou a tak som si nebola istá, či ide o členku nejakej zo svoriek. Nanešťastie ona môj pôvod odhadnúť nemohla, s alfou ani betou som nebola posledné týždne vôbec vo vztyku a po celý čas som putovala krajinou. Muselo sa nechať vodcom nášho spoločenstva, že tento trik bol mazaný. Páchli sme ako tuláci a o to viac škôd sme na ostrovoch mohli vykonať.

//zlatý les cez Zubriu pláň

Počasie mi priveľmi neprialo. Cítila som chladný vietor, ktorý sa mi oprel do boku. Nepríjemne štípal a mala som pocit, akoby mnou orebehli tisíce črepín. Zavrčala som. Nemala som v láske príliš krutú zimu. Jedinou možnosťou bolo nájsť si nejaký úkryt, kým tento nečas nepominie. Vzhľadom na to, že sa ostatné časti ostrovov nezdali, že by boli na tom lepšie. Zima sa dostávala k opätovnej sile, ktorá sa nedala ničím odmerať. Fujavica bola vskutku silná a čím vyššie som stúpala, tým horšie som predbseba videla. Snehové vločky mi bičovali priamo do očí. Bol zázrak, že som sa niekde nezrútila do priepasti. Napredovala som veľmi pomaly, dávajúc si pozor kam šliapem. Zamračila som sa. Nikde som nevidela žiadnu jaskyňu, kam by som sa mohla skryť. Bolo to ako hľadanie ihly v kope snehu. Vydýchla som hustý opar pary, ktorý silný vietor okamžite rozfúkal. Čoskoro sabki podarilo pri svojej ceste naraziť na nejakú siluetu z ktorej sa po chvíli ukázal byť živý vlk! "Hej ty, nevidela si tu niekde jaskyňu alebo previs, úkryt čokoľvek?" zahučalansom po nej pretože cez ten severak a snehovú búrku nešlo pomaly ani nič počuť. Srsť na bruchu i krku mi už primrzala a vlcica na tom nemohla byť o nič lepšie.

//začarovaný les cez tichú

Opatrne som našľapovala, keď som sa blížila smerom k zlatým stromom. Nerozumela som tomu, prečo sú sakra také celoročne ako sa ukázalo. Zamračila som sa. Najradšej by som ten les videla ľahnúť popolom! Určite by to bolo lepšie, než takto. Provokoval ma. I ja som chcela byť celoročne taká ako cez leto. Nebola som predsa tak hunata. Potriasla som hlavou. Muaela som sa zamerať na pachy, ktoré sa šírili lesným porastom. Sledovala som i pohyby medzi stromami. Povrch tu bol viac-menej rovný a tak som mohla dohliadnuť veľmi ďaleko. Prešla som si jazykom po tesakoch a pokračovala ďalej. Nikde som však na nikoho nenarazila. I keď som cítila prítomnosť vlkov. Dokonca som ucítila mladý a veľmi jemný závan pachu. Vlcata. V očiach sa mi zablyskalo. Avšak boli tu prítomní i dospelí a nechcela som sa tu s nimi vybavovať. Preto som sa rozhodla pokračovať. Takto tu Rydiu nenájdem a na územie svorky keď mali mladé sa mi nechcelo. Preto som vybehla na plán vedľa a zamierila si to rovno do hôr.

//Snežné tesáky cez Zubriu

//Kvitnúca lúka

Vošla som medzi stromy a na moment sa zastavila. Zdvihla som hlavu a zavetrila. Skúmala som, či som v lese sama alebo sú tu ďalší vlci. Bola by sranda nájsť ďalšie vĺča, ktorému by som mohla odfiknúť ďalšiu časť tela. Mala by som aspoň poriadnu zbierku! Nie, že nie. Prešla som si jazykom po tesákoch. Na blízku minimálne nikto nebol a tak som sa pohla vpred. Blížila som sa k územiu svorky, preto som nechcela, aby som narazila na niekoho, kto by ma mohol spoznať. Môj braček by mi to určite nedaroval, keby zistil, že som sa mu plížila ako taká líška okolo kurníka, u jeho svorky. Zazubila som sa. A čo by mi urobil? Bola som silná, na mňa rozhodne nemal. Aspoň to som si nahovárala. Pravda však bola inde. Bola som slabá, veru. I keď som mala mágie, moje fyzické zručnosti sa vôbec nezlepšili. Zavrčala som. Potrebovala som vypátrať nejakého majstra o ktorom som sa dopočula, ale to by som prv musela nájsť tie prekliate mince, ktoré neboli nikde k zastihnutiu. Potriasla som hlavou a prepchala sa popod spadnutý strom, ktorý musel zmiesť silnejší vietor. Odfrkla som sa. Čoskoro som sa dostala ku koncu lesu a zamierila smerom k zátoke. Už z diaľky som mohla vidieť celoročne zlaté listy. Stačilo mi obísť zátoku po jej pobreží a ocitla by som sa v tom prekliatom lesu. Nedokázala som sa dočkať toho, kedy tam sakra dorazím!

//Zlatý les cez zátoku

//Hraničné pohorie

Ak by ma niekto teraz videl, asi by si pomyslel niečo veľmi zvláštne alebo by ostal v nemom úžase len tak stáť. Smiala som sa, môj plán bol veľkolepý! Už som len musela onú pobehlicu nájsť. Kvôli nej som sa musela trepať cez celé ostrovy, aby som ju vypátrala a tak som dúfala, že s ňou zažijem aspoň kus zábavy. Beda jej ak bude nudná a možno, ak sa preukáže byť dosť tupá, možno ju pre Ahvaryana i ponechám na žive. Ktovie čo sa mi v hlave udeje. Možno ju nakoniec budem podozrievať z niečoho, či bude mať voľačo, po čom moja duša túži a tak si to budem chcieť zobrať. Ale... nepredbiehajme udalosti! Ako som sa však dostala z hôr na otvorené, zasnežené priestranstvo, mohla sa mi naskytnúť príležitosť vidieť menšie stádo sŕn. Alebo to nebolo srny? Tie predsa nežili v stádach. Ktovie. Bolo mi to úprimne jedno, čo to je. Chcela som len žrať. A i keď som nebola zbehlá po fyzickej stránke, mágiu som začínala dobre ovládať. Preto som vytvorila okolo jednej tej vysokej ohnivý kruh. Nemala kam utiecť. Následne som ju spútala koreňmi k zemi a podišla k nej, odvolala oheň a prehryzla jej tepnu. Zazubila som sa s papuľou celou od krvi. Nechala som i konere stiahnuť sa pod zem. Došla som k bruchu a začala trhať. Vytiahla som si pečeň i srdce. Ďalej som sa naládovala mäsa zo stehna. Toto mi tak parádne bodlo! Napokon... vydala som sa ďalej. Musela som skúsiť nájsť tú hnusnú Rýdiu! A tak som kráčala smerom k fialovému, divnému lesu.

//Začarovaný les

//Temný les

Cítila som sa pohoršená, tak rozhodená. Miestne čáry máry mi šli pekne hore krkom. Zavrčala som a vyskákala po skalách na horskú cestičku, ktorú si vychodila zver. Bolo mi zle z toho, čo som bola nútená práve prežiť, ale o to viac, že ten idiot neurobil nič proti tomu, aby zabránil onomu efektu. Môj brat bol jednoducho hlupák, ktorý si zaslúžil trpieť. Veľmi dlho a bolestivo. Zavrčala som ešte hlasnejšie, takmer ako puma, ktorá dáva všetkým najavo, aby sa držali čo najďalej. Bola som nebezpečná. Potrebovala som to zo seba dostať. Ak by mi teraz niekto padol pod labky, roztrhala by som ho na mieste. Musela som sa vydýchať a upokojiť. Zacvakala som tesákmi. Pokračovala som hlbšie do hôr a pohľadom hľadala nejakú obeť, ktorá by sa mohla stať mojim úlovkom. Samozrejme, nebude to nič pekné. Nanešťastie sa mi vyhýbali vlci i zvieratá a ja ostávala naďalej pekne napätá. Premýšľala som však nad tým, čo mi brat povedal. Mal slabosť pre svoju novú svorku i známosť, ktorú objavil. Rýdia. Na tvári sa mi objavil pokrútený úsmev. Bude mi potešením, až sa s ňou stretnem. Mala by som zamieriť k jeho lesu, možno ju tam niekde i zahliadnem a zoznámim sa s ňou i bez jeho prítomnosti. Správne. Začala som sa nahlas smiať, keď som sa šmýkala dole svahom pri zostupovaní k lúke.

//Kvitnúca lúka

Amor 13

Ach ako som mohla niekoho tak slepo milovať? A keď to bol môj brat? Nie že by mi na tom vadil ten príbuzenský fakt. To ani náhodou. Stiahla som uši, keď som sa naň pozerala. Jeho krása mi vypaľovala zraky. Bolo to utrpenie byť pri ňom a sledovať, ako má radšej nejakú čúzu než mňa. Normálne som sa rozpadala na prach. Na malé čiastočky, ktoré boli plné žiaľu, bolesti a žiarlivosti! Chcela som ho viac, než on chcel mňa a to ma ničilo. Ach ja ho chcem mať len pre seba, prečo sa sakra o neho musia trieť nejaké náhodné vlčice, pomyslela som si a potichu si zavrčala sama pre seba. Nemohla som byť na neho zlá, veď čo ak by na mňa zanevrel a už nikdy by som nemala šancu dostať od neho vyznanie? Ach. Vydýchla som si a pohľadom prešla k jeho očiam. Čo to sakra trepal? Mágia začala vyprchávať z môjho organizmu a bola som zhnusená tým, čo sa vlastne odohralo. "Ja nikam s tebou nejdem," zavrčala som smerom k nemu a pozrela sa niekam do lesa. Nemala som náladu sa s ním štrádlovať a dekorovať náš úkryt. Nebola som predsa jeho milučká Rýdia, ktorá bola očividne rovnako hlúpa jak on, pretože kt oby s ním chcel byť? Zavrčala som sa rozišila som sa do lesa.

//pohorie

Amor 12

Predstavte si, že by vás láska vášho života ani v najmenšom nechcela. Že by si radšej vybrala nejakú pobehlicu, ktorá ho nepozná dlhšie než pár mesiacov. Ako by ste sa cítili? Poviem vám, ako som sa cítila ja. Ako totálny kus hovna! Tak som sa cítila. Presne tak. Musela som z hlboka dýchať, aby som v tento moment nešla tú vlčicu vystopovať a rozpárať jej krk. Určite by som si na jej mäse pochutila. Nie že nie. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a zamračila sa. Hádam je i čierno strieborná ako ja? Až tak veľká náhoda? Nie, kdeže. Nikto nemôže byť rovnako krásny ako ja, nikto, pomyslela som si a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Myslel to všetko vážne? Všetky jeho slová a rozhodnutia mi bortili moje už i tak zničené srdce. Ach, braček drahý, prečo si nevidel tú jedinú pravdu, ktorá... ktorá nás spájala! "Skvelé, neviem sa dočkať," riekla som s nadšením v hlase i výraze, i keď vnútorne som si myslela niečo úplne iné. Bože to stretnutie bude taká veľká zábava! Ohromná! "Dúfam, že niekomu tak krásnemu ako si ty sa do tej doby nič nestane. Bola by ťa škoda," zatiahla som smerom k nemu a prešla si jazykom po tesákoch. Ktovie, kto by ho mohol napadnúť všakže. Počula som o rôznych príšerách, ktoré sa zakrádajú v tieňoch.

Amor 11

Chcela som sa vyprdnúť na celú záležitosť s vlčicou. Dokázala som vnímať len jeho prímnosť, blízkosť a lásku, ktorú som k nemu cítila. Bola tak závratne obrovitánska, že by som kvôli nemu vybila i celú, početnú svorku, keby som musela. Ach, však ja by som mu i moje zakrvavené srdce ponúkla na striebornom podnose, keby ma oň požiada. Lenže nie. Všetky tieto krásne predstavy musel zrútiť ako domček z karát! Len preto, že si namotal nejakú hlúpu pobehlicu, ktorá sa prezývala Rýdia! Čo to bolo sakra za meno? A prečo vôbec začínalo na R? To bol len ďalší dôkaz, že ma podvedome musí milovať i on! Predsa by si nenašiel nejakú hlúpu samicu, ktorej meno začína na to isté písmeno čo moje, keby ku mne nič necíti. No nie? "Samozrejme, rada by som sa s tou tvojou Rýdiou stretla, až to bude možné. Niečo mi hovorí, že budeme veľmi blízke kamarátky!" riekla som s totálne šťastným úsmevom na tvári a dokonca som zavrtela tým sprostým chvostom. Samozrejme. Blízke kamarátky. Veľmi blízke až tak, že jej strčím ňufák a vyťahám z nej jej črevá, ktoré rozťahám po celom ich prekliatom lese.

Amor 10

Panebože, ako som mohla byť tak slepá a nevidieť tú posadlú lásku, ktorú som cítila voči nemu? Ach. Povzdychla som si a zamrkala očkami. Chcela som byť s ním i keď mi bolo očividné, že aby sa to uskutočnilo, budem musieť prejsť ešte zdĺhavou cestou. Prešla som si jazykom po tesákoch a pohodila chvostom. Kto bol tou štetkou za ktorou chodil? Nejaká členka jeho svorky? Pochopila by som, ak by začal baliť alfu, ale ak išlo o obyčajnú vlčicu, ktorá bola ku všetkému i hnusnou? Odfrkla som si a zašvihala chvostom. Hm čo by pôsobilo lepšie? Keby ju pred ním zaživa vypytvám? Alebo keby ju stiahnem z kože? premýšľala som, zatiaľ čo som čakala na odpoveď. V očiach sa mi zablyslo, keď mi odpovedal na otázku. "Rýdia," zopakovala som jej meno, aby som ho ochutnala na jazyku. Bolo odporné. Tak odporné ako i ona sama, i keď som netušila ako vyzerá. "Hmm tvoje srdce je tak veľké a štedré, keď sa delíš oň s toľkými vĺčicami," zatiahla som smerom k nemu a zamrkala pohľadom. Jeho srdce byť veľké mohlo, ale moje nie a ja sa nemienila o neho deliť s nejakou pobehlicou!

Amor 9

Všetko, čo som chcela zistiť po mojom milovanom bratovi, som musela z neho ťahať ako z chlpatej deky. Prečo mi nechcel všetko povedať hneď? To som mu za nič nestála? Tak ja som mu dávala lásku z celého svojho srdca a on sa ku mne staval takto?! Nemohol to predsa myslieť vážne! Zaťala som tesáky a zadržiavala nejaký záchvat nariekanie. A za ten krátky čas si na mňa zabudol? zafňukala som vo svojej mysli. Ja som chcela, aby ma ľúbil. Chcela som jeho lásku tak moc, ako som ja ľúbila jeho. Povzdychla som si a sťažka som sa zadívala niekam do preč. Nemal ma rád? Ale prečo? Čo som mu takého urobila? Zradila som ho? Nie. Tak prečo mi to robil?! Lenže jeho ďalšie slová ma zaboleli. Zaskočili. Zlomili ma. Zlomili moje srdce, moju dušu, moje bytie. Moje domienky boli správne. Ach, ako som si priala, aby som sa mýlila! Musela som ho nejako zraniť i ja, spôsobiť mu to isté, čo on spôsobil mne. za moju nehynúcu lásku sa mi takto ovďačil?! Vydýchla som si. Mala som z toho ťažobu na hrudi. Pálilo ma to, bolelo. "K-to... kto to je?" vydrala som zo seba. Spôsobím mu bolesť, ktorú urobil mne. Nedarujem mu ani jeden kúsok štastia, ktorý chcel prežiť so mnou. Nie. Podpísal rozsudok smrti pre vlčicu, ktorá sa mu priplietla do života.

Mi amóre 8

Ahvaryan sa odo mňa malinko odtiahol, aby mi mohol nazrieť do mojich očí. Pozrela som sa smerom na neho a dívala sa mu do jeho očí. Boli také krásne! Tak ľúbezné! Ako také azúrové more! Áno, áno i keď som netušila ani za toho boha, čo to tá azúrová má znamenať. Povzdychla som si. Moc som sa stým trápila a zaujímala sa o to. Najradšej by som už nad ničím nepremýšľala, len si užívala jeho blízkosť, jeho vôňu... vôňu, ktorá bola prekrytá podivnou prímesou a svorkou to rozhodne nebolo. Avšak na moment ma upokojilo jeho potvrdenie, že by pre mňa bol schopný urobiť skutočne čokoľvek. Tak ma miluj! pomyslela som si, no nehovorila som to nahlas. Nie, prv som sa musela dozvedieť iné veci a až potom mi pekne krásne bude musieť prejaviť lásku, inak... inak budem s ťažkým srdcom nútená ten jeho tlkot srdca ukončiť. Ale prv... prv sa pozriem na zúbky tej mrchy, ktorej prítomnosť je pre Ahvaryana lepšia než tá moja. "Viem, pamätám si," riekla som a zavrtela som hlavou. Nie, takto som svoju otázku skutočne nemyslela. "A čo takého si s tou svorkou robil? Našiel si si tam i nejakú spriaznenú dušu?" riekla som a silene vyčarovala úsmev na mojej tvári, ktorý bol však tak pravý, že nemal dôvod pochybovať. Oblizla som si ňufák. No tak povedz mi kto je to tá štetka zač.

Amor 7

Brat konečne začínal vyzerať, že nebude úplne proti tejto veľkej láske. Predsa len musel mať vo svojom vnútri kúsok pochopenia pre moju nehinúcu lásku k nemu. zasnene som sa na neho dívala a užívala si jeho pach, ktorý bol však s prímesou vône zlatých stromov. Odfrkla som si. Kradla mi ho nejaká svorka. "Čokoľvek?" otázala som sa ho, keď ku mne prehovoril a zamrkala na neho svojimi veľkými, ohnivými očami. Skutočne by bol odhodlaný urobiť pre mňa... čokoľvek?! Určite áno! Vydýchla som si a pri jeho dotyku mnou prebehol príjemný mráz. Zavrnerala som a užívala si jeho dotyk. Bol tak príjemný, teplý. Plný nehy. Ach, ako sa moje srdiečko spokojne roztĺklo. Ako o preteky. Chcela som však viac. Oveľa viac! Hlavne... z jeho srsti som ucítila poniekaľ zaváňajúci, podivný pach. Bol silnejší než iné, akoby s tým niekým strávil viac času než mal. Privrela som oči. "Povedz mi braček, čo si robil predtým, než si sa ma vydal hľadať?" opýtala som sa ho až prehnane pokojným hlasom a niekoľko ráz zašvihala chvostom zo strany na stranu. Veľmi ma to totiž zaujímalo. Pomaly som dýchala a chystala sa na to najhoršie, čo mohlo prísť z jeho úst. Nemohol mi zlomiť srdce po druhé, proste nemohol!