Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Amor 6

On sa ma bál? Nie, určite sa nebál mňa. Bál sa priznať, že cíti presne to isté, čo cítil ja. Toľko lásky, toľko nehy. Však ja by som ho od lásky aj zožrala! Doslova. Bol taký chutnúčky, ako tučný stejk. Ach aký by bol úžasný, keby si dám čo i len jeho pečené stehienko. Úplne by som mu ukázala svoju lásku a starosť, pomyslela som si a v papuli sa mi začali priam sliny vytvárať. Veľmi rýchlo som sa však zo svojho tranzu prebrala. Nie, nemohla som mu ublížiť. Však to predsa nerobili tí, ktorí milovali svoje osudové lásky! Nie. "Chcem ťa ochrániť od všetkého zlého Ahvaryan, aby si sa už nikdy nemusel báť, aby ti už nikdy nikto neublížil," riekla som smerom k nemu sladkým hláskom. Ak by bol mŕtvy, už by sa to predsa nikdy nestalo, nie? Ach. Nie. Zatiaľ som mala vieru, že pochopí, že všetko čo som kedy urobila, bolo len pre to, že ho strašne milujem. Však by som vyvraždila i celý Chaos, ak by si to prial. Vydýchla som si a zamrkala na neho očkami. Potrebovala som ho chrániť. A chcela som, aby mi povedal, že ma miluje. Prečo mi to nechcel povedať? Čoho sa bál?

Amor 5

Ublížene som sa pozrela na Ahvaryanna, ktorý sa rozhodol ma citovo vydierať. Neublížil mi svojou odmeranosťou už dosť? Sťažka som si povzdychla ako ranená bytosť a vydýchla kúdol pary. "Braček môj najdrahší," začala som svojim sladkým hlasom, z ktorého museli malým vĺčaťam behať zimomriavky po chrbte. Spravila som niekoľko krokov k nemu, ale bolo očividné, že odo mňa odstúpi. Preto som začala okolo neho chodiť v pomalých kruhoch, ktoré sa na pri dôkladnom sledovaní postupne zmenšovali. Aby si to ale tak rýchlo nevšimol, rozhodla som sa zadržať jeho pozornosť na mojich slovách. "Prečo sa tomu tak brániš? Nepamätáš si, čo všetko som pre teba urobila?" riekla som vyčítavo a nemohla sa prestať kochať jeho krásou. I to sadlo navyšše v tomto momente nebolo podstatné. Bol krajší len na väčšej ploche predsa! "Prečo mi neveríš, Ahvaryan? Prečo neveríš mojim... pocitom? Prečo sa im brániš," zatiahla som opäť a pomaly sa k nemu približovala. Nechcela som sa uchýliť k násiliu, ale zdalo sa, že táto skutočnosť sa neobíde bez toho. Vydýchla som si a pozrela sa na neho, keď som sa pred ním zastavila. Bola som až prehnane blízko. Našla som jeho pohľad a nadviazala očný kontakt. V tento moment musel vidieť ten vrúcny, zamilovaný pohľad so štipkou smútku. Neklamala som. Minimálne moje pocity neboli falošné. Mágia, ktorá na mňa účinkovala bola presvedčivá, oblbovala celú moju myseľ i telo.

Amor 4

Nerozumel mi. Oh bože, on mi skutočne nerozumel. Myslela som si, že sa na mieste prepadnem pod zem. Nechápal moje pocity a snažil sa tváriť, akoby to bola vina. Akoby to všetko bola moja vina! Nevládzem, oh pane bože, ja nevládzem, zanariekala som v duchu a upriamila na neho pohľad, ktorý hovoril za všetko. Bola som zlomená, sklamaná, ale i napriek tomu som ho ľúbila! Bol tak krásny! Oveľa krajší než zvyšok mojich súrodencov! "Nemáš ani potuchy, čo pre mňa znamenáš! Ostatní sú len obyčajní, tak prostí a hnusní, nikto z nich sa nemôže rovnať tvojej múdrosti, kráse a veľkoleposti," riekla som smerom k nemu so zasneným výrazom, keď som sa pri pohľade na neho rozplývala. A ten vtáčik, ktorého mal. Ľúbil ho rovnako ako ja. Počkať, moje zmysli zbystrili. Ten zasratý vták ľúbil môjho brata rovnako ako ja, preto za ním všade doliezal. On... prebúdzal vo mne žiarlivosť a nemohla som prestať pokukovať po vtákovi, ktorý nás pozoroval z opodiaľ. "Prečo ma nemiluješ, Ahvaryan? Tak ako ja z celého svojho prehnitého srdca?" zatiahla som smerom k nemu. Nie, nemýlila som si ho s nikým iným. Čierny bol len odpad, ktorý bol zranený. Nemohol sa rovnať môjmu silnému a statnému bratovi!

Amor 3

Zamľaskala som nespokojne a vypľula niekoľko bratových chlpov, ktoré sa mi zachytili na jazyku. Ach nie, uniká mi kúsok neho, pomyslela som si a zacvakala zubami, akoby som ich chcela chytiť späť. V tom ma však obdaroval svojou otázkou, ktorú sprevádzalo zdesenie a zmätenie. Musela som sa doširoka usmiať. "Láska," riekla som úplne zasneným hlasom a potichu sa zasmiala. Každý z mojej rodiny vedel, že som cvok, ale za tie roky i toto muselo byť pre Ahvaryana niečím už za hranicou šialenstva. Z jeho správania však bolo očividné, že ma nemá rád. Osočoval ma a ja sa cítila, akoby sa moje srdce rozbilo na malinkaté kúsočky. Smutne som privrela očká a začala sa ľutovať. Nemohla som si pomôcť. Bol láskou môjho života! Náreky sa šírili lesom a ak by kráčal niekto navôkol, očividne by mu nahnali do gatí! Znela som ako taká banshee. "Všetkých..." zopakovala som po ňom a na moment som prestala rumádzgať. Avšak to slovo mi rezonovalo v hlave. Neveriacky som sa na neho pozrela. Všetkých. Pery sa mi zase začali triasť a v očiach mi navierali slzy. "Všetkých?!" vypískla som zo stiahnutého hrdla. "Ja mám oči a srdce len pre teba spomedzi nich a ty ma máš rád ako OSTATNÝCH?!" vyriekla som tak hystericky, až mi preskočil hlas. No ja asi odpadnem. Zalapala som po dychu. Bolelo to, bolelo to tak moc keď vás nemilovala druhá osoba rovnako ako vy ju.

Amor 2

Pred mojou hlavou sa objavila labka brata. Juuu, pomyslela som si a rozďžavila papuľu dokorán. "ňam," vyšlo zo mňa, keď som ju stisla do papuli a začala ju žužlať. Spokojne som sa u toho tvárila ako taká sfetovaná mačka a keby som mohla asi by som začala i priasť. Spokojne som sa dívala na brata a tipovala som, že mi ju čoskoro vytrhol z papule. "Nieee," zakvílila som, keď sa tak stalo a venovala som mu jeden dotknutý výraz. "Ty ma vôbec neľúbiš," zaplakala som vyčítavým hlasom a ako malé vĺča začala krčiť ňufák a pár ráz zavzlykala. "Po všetkých tých rokoch som pre teba nič," nariekala som ďalej a stiahla uši k hlave. Dokonca som zvesila i chvost a vyzerala som ako ukrivdená. Neľúbil ma! Prečo ma len neľúbil! Nariekala som i vo svojich myšlienkach a čoskoro sa mi začali tvoriť i "slzy". Čo som mu urobila? Prečo ma nemiluje tak ako ja jeho? Prečo ma neznáša? myšlienky sa mi zbesilo krútili v hlave a mala som pocit, akoby moje srdce krvácalo. Neľúbl ma nie. Neznášal ma!!! Zanariekala som ako ranená breza.

Amor 1

Konáre stromu sa začínali viac a viac obmotávať okolo končatín a tela Ahvaryana. Zaškerila som sa a nechávala silu prírody pôsobiť. Ako sa dalo očkávať, vôbec sa mu to nepáčilo. Posera, pomyslela som si. Chcela som cítiť jeho krv. Nechala som preto korene a konáre stromov ešte väčšmi stiahnuť jeho telo až tak, že na niektorých miestach mu presekli i kožu a vo vzduchu sa začala vznášať aróma jeho krvi. Slastne som sa zalizla a pristúpila k nemu. "Ale, ale braček, čo sa ma snáď bojíš?" zatiahla som smerom k nemu a zasmiala sa. Aj by som sa do neho pustila ešte viac. Ale v tom som pocítila slabé bodnutie. Vyštekla som a prudko som sa otočila, ale nikde nikto nebol. Dokonca som ani nemala v stehne nič zaseknuté. Čo to sakra bolo?! "To je najaký tvoj trik?! Alebo to bol ten tvoj bastard?" vyštekla som po ňom a okamžite vyslala konár i po vtákovi. Nemohol to byť on, ale kto iný?! Žeby nejaké z tých monštier Wissfeoha? Avšak po chvíli som ucítila divný pocit, ktorý sa rozliehal v mojich žilách. Panebože, čo to je za jed, pomyslela som si, keď sa moje negatívne a agresívny pocity začali vytrácať. Zatackala som sa, čím i moja mágia pominula. Ahvaryanna stromy pustili. Privrela som zraky a pomaly sa na neho pozrela. Mohol vidieť môj zahmlený pohľad, ktorý čoskoro zmizol. "Braček," začala som, keď som na ňom zaostrila svoj pohľad. Doširoka som sa usmiala, keď som sa porozhliadla po jeho krásne sfarbenom kožúšku. Vyzerá tak krásne, pomyslela som si a so zvesenými ušami a privretými očami som sa na neho zamilovane dívala. Zatiaľ som len tak stála. Pod náhlym efektom mágie som nedokázala v tomto momente nič. Len sa zamilovane dívať a obdivovať ho vnútorne. Avšak za čoskoro...

Meno, postavenie: Riveneth, sigma
Počet príspevkov: 24
Krátke zhrnutie: Po odlúčení od Atroxa, narazila na Wissfeoha. Snažila sa od neho dostať nejaké zaujímavé informácie. Ukázal jej ovládanie mágií a spoločne objavili Wua. Riveneth si u neho zakúpila množstvo mágií a tá pravá šikana môže konečne začať! Následne sa vydala do Temného lesa, kde narazila na jej brata. Let's fun begin *evil panda*

Podpichovanie jeho neskrývaným optimistickým, zákerným a falošným hlasom, bolo nadmieru provokujúce. Nikto na svete ma neprovokoval tak, ako títo... rádoby nazývaní súrodenci. Musela som sa niekoľko ráz nadýchnuť a vydýchnuť, aby som po ňom neskočila. Kdeže. To by bolo príliš rýchle. Prešla som si jazykom po zadnej strane tesákov a zašvihala chvostom. "Hm, na jeho vychrtlej, tuláckej postave toho mäsa priveľa nie je na to, aby ma zasýtil," odpovedala som jednoducho a pozorne ho pozorovala, čo má v pláne. Nebola náhoda, že sa tu pohyboval. Isto išiel zo alebo do nášho úkrytu, ktorý mi pred nejakou dobou ukázal. Alebo nás tu cielene hľadal? To by dávalo zmysel. Privrela som oči. Čo mal v pláne? Celé roky ma naučili jednej veci. Mojim súrodencom sa nedalo dôverovať a i napriek tomu som tú istú chybu robila stále dokola. Putá boli skutočne hlúpym výmyslom prírody. Keď však ku mne priskočil a dovolil si narušiť MOJU osobnú zónu a zaútočiť na MOJE ucho. Prudko vo mne vsplanul plameň. Toto prehnal. Nemala som na jeho tučné telo a nechutný jazyk náladu. Z ničoho nič sa zdvihol prudký vietor, ktorý ho odhodil skôr, než sa ma vôbec dotkol. Vrazil do neďalekého stromu. Bola som rovnako prekvapená ako on, no táto moc sa mi páčila, i keď som ju vôbec neovládala. Šialene som sa zazubila od ucha k uchu a začala sa smiať. "Ahvaryan, oh náš malý, tučný Ahvaryan," začala som so silenou intonáciou hlasu a pozorovala ho blýskajúcimi sa očami. "Niečo som sa už o tejto zemi naučila," začala som a vetve okolo neho sa začali naťahovať za zámerom uväzniť ho. "A myslím, že som zmenila svoj názor na odchod z ostrovov," dodala som na záver a najradšej by som ho zovrela v tých drevených vetvách a koreňoch, ak sa im neuhol či ich nevyrušil. Chcela som počuť praskanie kostí a bolestivé výkriky sprevádzané lapaním po dychu a zápachom krvi. Ach, aká by to bola krásna predstava.

Privrela som oči. Cítila som ho. Ešte skôr, než ho zaregistroval Čierny. Mala som zvýšenú senzitivitu na pachové stopy mojich súrodencov. Lovec si svoju korisť pamätá. Zablyslo sa mi v očiach. Poď k nám, no poď, pomyslela som si a sledovala ohnivým zrakom aleje stromov. Otočila som sa smerom na Čierneho, ktorého postoj sa zmenil. Bolo zjavné, v akom rozpoložení je k cudzincom. Jeho znalosti a sila sa mi však jedného dňa môže zísť. Prešla som si jazykom po tesákoch. Ani som sa za jeho hlasom neotáčala, keď sa konečne predral pomedzi stromy k nám. "Neveríš, že by som si mohla nájsť nejakého nápadníka?" zatiahla som a otočila sa smerom na brata, ktorého som prešla pohľadom. "Nie som tučná ani hnusná ako ty, drahý braček," riekla som s až prehnane milým úsmevom. Následne som sa otočila na Čierneho. Mal v pláne odísť. Na moment som posmutnela. Jeho asistencia by sa mi zišla, i keď som nepredpokladala, že by stál za mučením neznámeho vlka. I keď vlastne prečo nie? Nie, Riveneth, nie každý vlk je ako ty. Väčšine to príjemné nie je. Povzdychla som si. "V poriadku, dúfam, že na seba čoskoro narazíme, siláku," zatiahla som a privrela oči, keď som mu prešla ňufákom po líci. "Možno ma budeš môcť i zachrániť pred nejakou príšerou," zašpekala som smerom do ucha a s úsmevom sa odtiahla. Keď sa Čierny pobral preč a odišiel z dosluchu, úsmev z mojej tvári opadol a uprela som pohľad na brata. "Som rada, že ešte žiješ," začala som a nemohla prehliadnuť otravného vtáka, ktorý s ním priletel. V prvom momente som si myslela, že je to len zablúdené kura, ale následne som si spomenula na zvieratá, ktoré som videla u Wua. Privrela som oči. Vetva na ktorej vták sedel sa pod náporom silného vetru zlámala, zviera sa vznieslo do vzduchu, no opäť sa držalo len blízko Ahvu. "Tvoj sentiment ma nikdy neprestane udivovať. Ochočiť si potravu, aké úbohé z tvojej stránky," zavrčala som pomedzi tesáky s odporom. Znechucovalo sa mi to. Hlavne paradox, ktorý ten vták vytváral v spojitosti s ním. Tučným, nenažratým a lenivým idiotom, ktorý by zožral i sám seba keby mohol si ochočí zviera. Skutočne... začínal ma vytáčať čím ďalej tým viac.

//Les pri Moste

Pohľadom som prechádzala po lese do ktorého sme sa dostali prostredníctvom mostu. Čím častejšie som ním prechádzala, tým menšie problémy som s ním mala. Spokojne som teda kráčala ďalej po zasneženom lese a prezerala si čierne stromy. Zaujímalo ma, čo k tomu viedlo, že vyzerali akoby bolo spálené. Vlastne celá táto zem bola v týchto miestach úplne zničená. "Hm, nevieš čo sa vlastne stalo v tomto lese, keď vyzerá tak ako vyzerá?" opýtala som sa ho narovno, pretože sa mi tieto otázky preháňali hlavou. Ktovie však, či tu bol dosť dlho na to, aby niečo o miestnej legende zistil. Zastrihala som ušami, či mi k tomu niečo povie a pomaly smerovala k nášmu úkrytu. "Nie je ďaleko. Mal by si záujem i o jeho prehliadku?" zatiahla som smerom k nemu a zamrkala na neho očkami. By som ho tam vtiahla ako pavúk chytá muchy do svojej siete. Uľahčil by mi toľko starostí. Ešte ak by sme narazili na nejakého môjho súrodenca, bolo by to úplne perfektné! Ach, ale nemohla som mať toľké šťastie no nie? Cupitala som ďalej k horám, bližšie k úkrytu. Spomalila som však, pretože vietor k nám zavial blížiaci sa pach. Zastavila som sa a poriadne zavetrila. Predsa len mi šťastena priala. Tvár sa mi skryvila do širokého úsmevu.

//Ovocný lesík

Nadvihla som spýtavo obočie, keď sa ozval ohľadom príšer. Skutočne to tak bolo alebo na mňa robil len chlapské ramená? Nedivila by som sa tomu. "Hmm, tak to budeš môj hrdina a s nejakými ma môžeš i zoznámiť, keď tam už moja rodina chce ostať žiť," riekla som a pobavene sa zasmiala. Ako keby som sa ja niečoho niekedy bála. Väčšinou bol scenár úplne opačný. Prešla som si jazykom po tesákoch a mierne si zahryzla do jazyka. Železitá pachuť mojej vlastnej krvi naplnila moju papuľu a ja sa slastne usmiala. Už len kúsok a budem môcť vystopovať svojich hlúpo otravných súrodencov. Áno. "Ale mohli by! Aspoň by som si vyskúšala, čo vlastne všetko mi ten starec dal. Som neskutočne zvedavá a neviem sa dočkať, až odhalím i tú poslednú schopnosť, ktorá mi koluje v žilách!" povedala som smerom k nemu a usmiala sa od ucha k uchu. Oh áno až prídem na všetko, budú sa odo mňa všetci držať na sto honov. Teda... iba pokiaľ budú poznať moje meno. Zablyslo sa mi v očiach. Bude tu ešte zábava. Keď už nemôžem odísť z ostrovov, tak si to tu budem musieť prispôsobiť na obraz svoj. "Výborne, už sa neviem dočkať," riekla som a spokojne sa zalizla. Ešte posledných pár kilometrov a dorazíme tam, kde sa moji súrodenci istotne budú nachádzať. Zazubila som sa. Oh taká Rhodie by bola sladká alebo Ahvaryann? Jeho tlsté špeky by sa zišli v zime na zahriatie. Lenivosť. Odfrkla som si. Mohol by sa však objaviť i nejaký iný z nich. Bola by to zábava. Najlepšie, ak by tu boli všetci a mohla som ich povraždiť jeden po druhom. Hehe.

//Temný les

Bola som nadšená, keď súhlasil s tým, aby sa so mnou vydal vypátrať mojich úbohých súrodencov. Spokojne som zamávala chvostom zo strany na stranu. Jeho svaly sa mi zídu, až ich budem potrebovať pridržať predtým, než vytiahnem ich črevá z tela. Už som sa toho nevedela dočkať! Mali sa čoho báť, samozrejme. "Oh, som rada za tvoju mužnosť. Tvoja ochrana sa mi istotne zíde ak na mňa vyskočí nejaká príšera!" riekla som so smiechom a veselo vyskočila na labky. Bola som nadšená. Priam to zo mňa sršalo. Predstava ako sa konečne zbavím mojich neskutočne retardovaných súrodencov, vo mne vzbudzovala až hysterické závany eufórie. A potom sa ukáže, kto z nás je ten najpodstatnejší a najsilnejší, prebehlo mi hlavou a spokojne som sa rozišla za vlkom, ktorý sa vydal smerom na sever. Ani mi neprekážalo, že som jeho meno nepoznala. Nebolo dôležité, i tak možno čoskoro umrie. Ktovie čo všetko sa môže stať. "Aspoň mi ukážeš ako dobre poznáš okolie," riekla som smerom k nemu a zazubila sa. Nasledovala som jeho chvost a verila, že do Temného lesa prejdeme čoskoro. Oteplilo sa, preto ani priechod cez most nebude určite tak hrôzostrašný ako keď som ním šla minule.

//temný les

Wissfeoh mi o ovládaní mágie toho príliš nepovedal. Malo to ísť z môjho vnútra? Prehnitého, prekliateho vnútra? Vážne? Zaškerila som sa. V poriadku. Nevedela som sa dočkať, až to vyskúšam. Tak dobre, vnútorná sila, začala som a snažila sa nejako si predstaviť to, čo som vlastne chcela urobiť. Labou som si predtým odhrabala sneh, aby som odkryla požmochtanú trávu. Tú som sa pokúšala zapáliť. S mojim rodeným elementom by mi to malo ísť predsa najjednoduchšie. Začala som strácať nervy, keď mi to spočiatku nešlo, no napokon sa mi podarilo trávu zapáliť. Plameň rástol. Fascinovane som ho sledovala a dívala sa ako rastie. Ako taká posadnutá celou touto schopnosťou som ho vzrástla natoľko, že sneh v jeho okolí sa začal roztápať. Víťazoslávne som sa usmiala a užívala si teplo, ktoré sálalo s plameňa. Pozrela som sa na Wissfeoha. "Ten starý prašivec má jedno šťastie," riekla som smerom k nemu a nechala plameň zaniknúť. Už som sa nevedela dočkať, až prídem na to, čo všetko sa dá s týmito mágiami tvoriť. Prešla som si jazykom po tesákoch. Mala by som nájsť svojich milovaných súrodencov a uštedriť im peknú lekciu teraz, keď už niečo ovládam. "Mala by som sa pomaly vydať za rodinou, ak chceš môžeš ísť spolu so mnou, náš úkryt sídli hlboko v temnom lese pri úpätí pohoria," povedala som smerom k nemu a spýtavo nadvihla obočie, či bude súhlasiť. Po ceste som mala v pláne si skúsiť, čo vlastne všetkého budem schopná. Ktovie, či by sa pokusným králikom nestal sám Wiss.

Niekoľko som sa otriasla, aby som sa zbavila toho divného prachu, ktorý na mňa ten starý prašivec omylom zhodil. Dúfala som len, že to nebude nejaký prášok bĺch alebo bohvie čo iné. Ak mi to vypáli dieru do kožuchu alebo nebodaj prídem o svoje chlpy, asi fakt niekoho zaškrtím a prvý padne ten prašivec a je mi jedno, že nikto iný už nedostane žiadne mágie, pomyslela som si a nebezpečne sa mi zablyslo v očiach. Darmo. Ten plameň vo mne sa len ťažko krotil. Z mojich myšlienok ma vyrušil hlas Čierneho. Zastrihala som ušami a upriamila pozornosť konečne na neho. "Netuším, ale môžeme to vyskúšať. Povedala som mu, že chcem vedieť ovládať mágie a pripravil mi odvary, ktoré som zjedla. Boli nechutné. Tak som zvedavá, či ma len neošklbal o tých pár kameňov, ktoré som po ceste od príchodu našla," odpovedala som mu na jeho otázku a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Pohľadom som prešla k jeho očiam. Netušila som, ako sa s mágiou manipuluje. Preto som našla ďalšie využitie vo vlkovi, ktorý mi robil spoločnosť. Doširoka som sa usmiala. "Neviem však, ako sa taká mágia vyvoláva, mohol by si ma prosím naučiť, ako sa s tým narába? Ty si veľmi šikovný a múdry vlk," zatiahla som smerom k nemu a zamrkala na neho svojim bezradným pohľadom. Potrebovala som jeho samčiu chrabrosť, ktorá mi isto ukáže, ako na to prídem.

//Krištáľové jazero cez Lúku

Pomaly sme prechádzali cez lúku. Mávala som chvostom zo strany na stranu a tvárila sa ako tá pravá dáma na prechádzke v zimnom počasí. Už mi chýbal len nejaký dramatický slnečník. "Hm, tie stromy mi neprídu ako bežné," riekla som a i keď na nich neboli žiadne listy, neprišli mi ako obyčajné duby a buky, ktoré rástli normálne v lesoch. Nie, tieto stromy boli iné a i rástli ďalej od seba. Netušila som však, čím by to mohlo byť. Ako sme však s Wissom kráčali ďalej, konečne som mohla pohliadnuť na podivný vozík, ktorý sprevádzal starého vlka. "Aha," povedala som a ukázala ňufákom na vlka. Nejaké kamienky som už našla, chcela som preto zistiť, či mi za ne niečo dá. "Momentík, idem to preskúmať!" vyhŕkla som smerom k čiernemu a zamrkala pohľadom. Napokon som podišla k starcovi. mal vrazenú hlavu vo vozíku. Naklonila som hlavu na stranu. "Mám šutre a chcem vedieť mágiu," povedala som priamo smerom ku starcovi. Netrvalo dlho a pripravil mi nejaké podivné varianty, ktoré som mala zožrať. Zaškerila som sa, pretože to nevyzeralo vábne, no nakoniec som to predsa urobila. Medzitým ten prašivec však omylom niečo na mňa zhodil. Myklo mnou, otriasla som sa a pozrela sa na svoj kožuch. Vyzeral, že ho to nepoškodilo... zatiaľ heh. Zazrela som po ňom. "Ty starý prašivý ugh," zamumlala som, pretože mi do huby strčil ďalšiu vec. Zvesila som uši a fakt škaredo sa na neho zadívala. To nemyslel vážne! Napokon som sa s tým popasovala a tresol ma po zadku, aby som už išla. Zafunela som a vrátila sa urazene späť k Čiernemu. "Ten prašivý vlk je tak nechutne drzí!" posťažovala som sa mu a zazerala na Wua celú dobu, kým nám nezmizol z dohľadu. Dúfala som, že sa s ním už nikdy nestretnem.

O B J E D N Á V K A
4. slot - 100 kšm
5. slot - 150 kšm
6. slot - 200 kšm

Voda -> 180 kšm
Zem -> 180 kšm
Vzduch -> 180 kšm
Ilúzie -> 220 kšm + 5 rubínov
Hradba -> 200 kšm + 5 rubínov

Oheň 10* -> 950 kšm
Voda 9* -> 810 kšm
Zem 9* -> 810 kšm
Vzduch 9* -> 810 kšm
Ilúzie 9* -> 810 kšm
Hradba 9* -> 810 kšm

Vzhľad -> 160 kšm
------------------------------------
6 670 kšm
- 80 % (5336)
---------
1334 kšm platím! (1292 kšm + 5 rubínov mením na 50 kšm = 1342 kšm)
po platbe mi ostane na účte = 8 kšm 1 rubín a 1 minca

je možné, že som sa niekde sekla, ale dúfam, že ni ._.

Schváleno