Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Postovaná 17

Ticho v okolí narušilo zbesilé čľupnutie mladého vĺčaťa do vody. Odvrátila som inštinktívne hlavu, aby som sa spŕške vyhla. Lasičke sa to rozhodne nepáčilo a malou päsťou dobre, že nepohrozila Rumbe. S obavami som sa zadívala na hladinu jazierka. Vedelo tak malé vĺča plávať? Ani ja som to nikdy neskúšala. Čo ak sa utopí? Jej matka mi to nedaruje, ak sa jej niečo stane! Panebože, stresovala som na plnej čiare. Avšak, keď vĺča vyzeralo byť v poriadku, vydýchla som si. Zastrihala som ušami. Chcela sa so mnou hrať... vo vode? Ešte som to nikdy neskúšala. Preto som opatrne natiahla labku a pár ráz ňou ťapla po hladine. Naklonila som hlavu na stranu a napokon vošla opatrne do vody, v ktorej som sa začala brodiť až k vĺčaťu. Veselo som začala vrtieť chvostom. Nie je to až tak hrozné! Práve naopak, pomyslela som si a usmiala sa od uch k uchu. Pohľad som upriamila na vĺča a uškrnula sa. Bolo na čase zautočiť! A tak som natiahla labku, aby som do vĺčaťa strčila. Nech sa trochu zahráme. Voda v jazere bola plytká a i pre ňu to bolo viac menej v poriadku u brehov. V strede by asi musela plávať, ale inak sme boli v poriadku. Nebála som sa preto, že by sa mi mohla utopiť. Teraz bude len zábava!

Postovaná 16

//Bašta

Kráčali sme do neznáma. Krajina, ktorú sme s Rumbou išli precestovať, bola jedným veľkým otáznikom i pre mňa samú. Vždy som sa držala len v blízkosti nášho lesa a tak som videla len veľmi malé percento z krajiny. Teraz, keď ma však nebrzdil žiaden nudný dospelák, som mohla ísť, kam som chcela! Hlavne som už nemala tak krátke laby ako vĺča, takže ma tak skoro ani bolieť nebudú. Otočila som sa s touto myšlienkou na malé vĺča, ktoré sa rozhodne nebálo toho, že sa ocitlo samo bez rodičov s nejakým cudzincom Zaujímalo by ma, či patrí k nejakej svorke. To my ešte nikto nepovedal, ako sa dá rozpoznať, pomyslela som si a zastrihala ušami. Nič nemenilo na tom, že som sa rozhodla s vĺčaťom skamarátiť. Keď som sa otočila späť dopredu, mohla som uvidieť jagajúce sa jazero, od ktorého sa odrážali slnečné lúče a priam až žiarilo zlatistou farbou. Páni! Nič také som predtým nikdy nevidela, prebehlo mi mysľou a otočila som sa na vĺča, ku ktorému som vydala z papule akýsi pazvuk, pripomínajúci šteknutie, aby som ju upozornila na to, čo som práve objavila. Zastavila som sa na brehu a sklonila hlavu k hladine, aby som preskúmala onú vodu. Hm, pokiaľ boli stromy rôznofarebné, určite musela byť taká i voda! Chutila by i inak? Spýtavo som nadvihla obočie a pozrela sa na Rumbu, či je dobrý nápad sa z tej vody napiť. Každopádne boli šialené horúčavy a i keď som mala svetlú srsť, bola dosť hustá a tak som bola priam vyprahnutá. I lasica zoskočila z môjho chrbtu a pobrala sa k hladine. Zhrozene som sa na ňu zadívala. Panebože nie! Veď sa otráviš, zhrozila som sa v mysli, ale skôr než som stihla lasicu popadnúť za chvost a odtiahnuť ju od vody, už zmáčala svoj jazyk. Povzdychla som sa. Tak to znamená, že budeme čakať, či ju to nezabije. Ak by prišlo najhoršie a ja sa vydala späť za tým ujom Wu, dal by mi ďalšiu? Toť bola otázka.

Postovaná 15

//Zubria pláň

Vydali sme sa teda hľadať vodu. Kam? To som netušila. Avšak verila som, že niekde určite nájdeme jazero, rieku alebo by mi stačil i potôčik maličký! Na otvorenom priestranstve bolo ale dosť horúce. Slnko pekne začínalo pripekať a asi by bolo najlepšie, keby sme sa niekam stiahli do tieňa, kým príde večer. Avšak kam? Mohli sme a vrátiť k horám, ale tam sa mi moc nechcelo. Mali sme predsa v pláne cestovať a objavovať nové veci, nie to, čo sme už videli. Otočila som sa smerom na Rumbu, ktorá sa tiež skľudnila, pretože jej muselo byť celkom teplo. Pousmiala som sa a pokračovala vpred. Po nejakom čase som mohla v diaľke uvidieť jagajúcu sa vodu. Drgla som bokom do vĺčaťa a napriahla labku pred seba, aby som ukázala na oné jazierko. Venovala som jej úsmev a rozišla sa o niečo rýchlejšie. V krku mi fakt už pomaly vznikali piesočné duny vyprahnutej zemi. Povzdychla som si. Ach, aká to len voda bola potrebná pre život! Mohla by som zistiť, či by som ju nemohla ovládať tiež. Rovnako ako moja mama a brat a sestra! Bolo by to super alebo i tú zelenú prírodnú mágiu ako mal otec a brat! V tom mi zišla na um otázka, prečo som ovládala inú mágiu než oni všetci. Trochu som posmutnela. Žeby som nepatrila k nim do rodiny? Zamračila som sa. Nie! Nemohla som nad tým takto premýšľať. Zavrtela som hlavičkou a pozrela sa na jazierko u ktorého sme takmer už boli.

//Zlaťák

Postovaná 14

Rumba s radosťou doskackala k načatej mršine a začala žrať. Pri jej pochvale som sa musela usmiať a odvrátiť zrak. Asi by som sa i začervenala, keby mi to moje vlčie gény vôbec dovoľovali. Pochvala od niekoho mladšieho... pomyslela som si. Každý bol určite rád, keď ho niekto chvílil. Cítila som sa tak o niečo lepšia, než som skutočne bola a bolo to tak super. Nechala som však vĺča ponoriť sa do nášho spoločného úlovku. Sama som zožrala svoj podiel, ktorý mi stačil. Počkala som, kým sa vĺča nažralo a následne som spýtavo nadvihla obočie. Malo by jej to na teraz stačiť, ale ja osobne by som rada našla vodu, pomyslela som si a určite by niečo také chcela i RUmba. Aspoň som si to myslela. Keď dojedla a odpovedala na môj spýtavý pohľad, zdvihla som sa na rovné labky. Otriasla som sa a kývla hlavou, aby sme pokračovali. Oblizovala som si celou cestou zakrvavený ňufák. I ten som si potrebovala umyť. Ak som mala pravdu povedať. Cítila som sa však plná energie. Viac než kedykoľvek predtým! Uškrnula som sa a pozrela sa na svoju spoločníčku, či ma nasleduje na tej ich krátkych labiskách.

//Bašta

Postovaná 13

Rumba sa skľudnila a prestala sa mi motať pod labky. To bola skvelá práca. Konečne som sa mohla sústrediť plne na lov, než na stráženie vĺčaťa. Zastrihala som ušami a po chvíli váhania vyštartovala. Ušiak sa rozbehol tiež, no vďaka dlhým labkám som si to za ním hravo doskákala. Chvíľu sme sa naháňali po pláni ako mačka a myš, no nakoniec sa mi podarilo ušiaka dobehnúť natoľko, aby som sklonila hlavu a zdrapila ho za zátylok. Prepáč mi za to, pomyslela som si k ušiakovi a strhla ho k zemi. Prudkým pohybom som mu zlomila väzy a ešte chvíľu mu zvierala hrdlo, aby som sa ubezpečila, že nikam nezdrhne. Keď som si bola istá, že už je skutočne na onom svete, pustila som jeho krk a zamľaskala. Ďakujem bohom za túto obeť, pomyslela som si s privretými očami a napokon sa pozrela na Rumbu v diaľke. Už sa mohla pripojiť. Zatiaľ, čo prišla, som tesákmi rozsekla zajačie telo, aby sa k mäsu mohla jednoduchšie dostať. Bol pekne vypasený. Sama som si odšklbla jednu stehno a ľahla si do trávy, keď som začala obžúvať mäso. Mala som malý žalúdok, preto mi nebolo treba veľa. Predpokladala som, že i to malé vĺča má väčší apetít.

Postovaná 12

Rumba chcela byť nápomocná a veľmi rýchlo začala napodobňovať moje správanie. Na jej otázku som mierne pokrútila hlavou a ďalej skúmala rozsiahlu pláň. Samozrejme, že sme ju celú neprešli. Stále sme boli pod úpätím hory, ale postupne sme smerovali viac a viac na juh. Keď Rumba zvolala, spozornela som a podišla som jej smerom. Ak i niečo našla, pravdepodobne ju to počulo na sto honov. Nevadí, veď nejako si s tým poradíme. Sklonila som ňufák u miesta, kde bola Rumba a skutočne v zmesi pachov našla zajačinu. Jej odér sa mi nemohol popliesť. Zajace som jedla skoro na dennom poriadku. Usmiala som sa a pokývala Rumbe. Labkou som sa jej však dotkla papuľky, aby pochopila, že má byť teraz ticho. Následne som sa vybrala po pachovej stope. Držala som sa jej lepšie, než Rumba, ktorá musela mať z okolných pachov dosť veľký bordel a držať sa jednej stopy musel byť pre ňu nadvlčí výkon. Ako však pach silnel, čoraz väčšmi som sa prikrčiavala k zemi, až som sa napokon brodila vo vyššej tráve s nastraženými ušami a upierala zrak na pár dlhých uší, ktorý sa vynoril sem a tam niekoľko metrov pred nami.

Postovaná 11

//Krápniková jaskyňa

Rumba ako som predpokladala, sa chcela opäť pretekať. Musela som sa nad tých pridusene zasmiať. I ja sa napokon rozbehla, i keď som sa snažila, aby malé vĺča malo na vrh. Nechcela som jej pokaziť radosť z toho, že je lepšia než ja. Pomaly sme sa dostali z hôr dole a labky sa mi dotkli trávy. Pôda bola stále vlhká, vzhľadom na to, že celú noc pršalo. Avšak na neho sa dostalo slnko, ktoré pomaly vodu vyťahovalo z pôdy. Mlžné pláne v diaľke boli o to viac... hmlistejšie. Ach, nikdy tam už nechcem ísť. By som sa tam len zase stratila, pomyslela som si až ma striaslo. Svoju pozornosť som preniesla späť na vĺča. Boli sme obe hladné a tak bolo na čase sa vydať na môj prémiový solo lov. Vydala som akýsi pazvuk šteknutia, aby som upútala jej pozornosť. Potom som začala vetriť. Najskôr vo vzduchu a následne som sklonila hlavu k zemi, aby som našla pachovú stopu. Rumba mohla po mne začať opakovať. Nevedela som jej to slovne vysvetliť, čo má hľadať, ale verila som, že je dosť inteligentná na to, aby pochopila, o čo mi ide. Predsa len sme to mali zakorenené v našej DNA a išlo skôr o inštinkt než niečo, čo by sme sa museli chodiť pilne učiť do školy. Začala som robiť po planine väčšie kruhy, ako som sa snažila nájsť stopu, ktorá by nás priviedla k niečomu menšiemu, než boli obrovské srny v diaľke, ktoré sa prišli pásť s rannými lúčami taktiež.

Postovaná 10

Labkou som sa načiahla po hladine vody a pár ráz sa jej dotkla. Vytvorila som tak na hladine niekoľko vlniek. Pousmiala som sa. Prírodu som mala radšej než vlkov, hádam. Povzdychla som si a zastrihala ušiskami, keď sa vĺča začalo preberať k životu. Venovala som jej priateľský úsmev a zamávala chvostom na pozdrav. Dobré ráno, pomyslela som si smerom k nej a privrela oči. Očividne mala rovnako hlad ako ja. Keď však navrhla, aby sme si ulovili tie lietajúce myši, na tvári sa mi zjavilo znechutenie. Pokrútila som veľmi rýchlo hlavou a ukázala labkou na východ. Na lúke by som mohla nájsť i zajačinu a potom ju skúsiť uloviť. Bez asistencie som zatiaľ neulovila nič, no rozhodne to musím už skúsiť. Veď som velká, pomyslela som si rozhodne a spýtavo nadvihla obočie. Určite to bude lepší úlovok než... netopiere. Tak či onak, keď sa vĺča vyjadrilo, i s lasičkou som sa pobrala k východu a dolu z hôr. Nadšene som si kráčala, i keď mi v žalúdku škvŕkalo. Potrebovali sme čoskoro niečo nájsť!

//Zubria pláň

Postovana 9

Nakrčila som ňufák, pretože mi vadila železita aróma krvi netopiera. Avšak Rumba si tiež nakoniec ľahla. Pokojne som tak zaspala aspoň na hodinu možno dve. V jaskyni bolo ťažké určiť koľko ubehlo času. Tma tu bola tak či onak. Zdvihla som hlavu a rozospato sa poobzerala po tmavej jaskyni. Hľadala som Rumbu, ktorá ležala stočena nedaleko. Povzdychla som si a vyškriabala sa ma labky. Nechcel som ju budiť a tak som zamierila smerom k menšiemu jazierku kde bola nakvapkana voda. Sklonila som hlavz a začala piť. Išla mi ľahko dole krkom a zaplnila aspoň i prázdny žalúdok. Mali by sme si niečo uloviť. Rumba vyzerala tiež hladná, ked sa vrhla po tej myši, pomyslela som si a posadila sa na skalnatú zem. Chvíľu som vyčkávala, čo sa budd diať ale všade bolo ticho. Teda minimálne kým sa malé vlca nezbudi. Potom som mala v pláne sa vrátiť do hôr a zamieriť na plán si ulovit nejaku menšiu zver ako ma učili členovia moiej svorky. Už som bola predsa veľká slečna! Musela som sa postarať ja ako veľká sestra o toho skrčka. Tak presne tak.

Postovana 8

Stále som bola otrasená z toho nárazu netopiera do mojej hlavy. Tá lietajúca myš bola tak odporná! Keby som mohla. Asi by som kričala na lesy. S odporom som sa dívala na tú myš s krídlami na zemi. Rumba dostala z toho celého záchvat smiechu. Dobre sa na mne bavila. Neviem ako by si sa tvárila, keby vrazia do teba! pomyslela som si smerom k nej a vyčítavo sa na ňu pozerala. Ako moje ego utrpelo pri tejto situácii. Povzdychla som si avšak nebolo tomu koniec. Ako sa smiala, privolala len ďalších netopierov. Aaaaaa. Skočila som k zemi a labkami si prikryla hlavu. Toto vĺča bolo sám diabol! Prisahám. Modlila som sa, aby zmizli. Čoskoro sa tak stalo, keď Rumba stichla. Pootvorila som oči a dala dole labky z hlavy. Pozrela som sa na okolie i vĺča. Naša zábava ju dosť zmohla. Pousmiala som sa a doplazila sa až k nej, keďže ležala na zemi. Strčila som do nej nufakom a sama si zivla. Napokon som hlavu položila na jej telo. Zavrela som oči a predpokladala, že zaspí i ona. Bola som unavená a vĺča určite taky. Len nech sa dobre vyspime aby sme mohli pokračovať na dobrodruzstvach ďalej!

Postovaná 7

Skúmavo som si premeriavala stalagmity, stalagtity a stalagnáty... netušila som, ako to vzniká, ale bolo to krásne! Ešte keby sme našli i niečo viac zaujímavé, určite by som sa nehnevala. Každopádne ako mláďa som netušila, čo vôbec je možné vidieť vo svete. Preto všetko nové bolo neskutočne úžasné! Hm, takže každá jaskyňa je inakšia. Pretože naša to nemá, premýšľala som a chcela vidieť viacej jaskýň. Kde som ich ale mala asi hľadať? Mohli byť všade možne. Lenže z mojich myšlienok ma vytrhla Rumba. Zastrihala som ušami a obzrela sa smerom na vĺča. Prv som sa zhrozila, ale potom som sa zachechtla. Rozhodla sa všetko ochutnávať. Ach, táto mládež! Avšak, i ja som chcela vedieť, čo je zlé s vodou. Predsa každá voda bola voda, no nie? A tak som to i ja skúsila. No musela som dať za pravdu vĺčaťu. Zaksichtila som sa dosť znechutene až ma striaslo. Mala pravdu. Bola hnusná! Potriasla som hlavou a v tom mi niečo trafilo do hlavy. Vypískla som a začala sa metať ako kôň na ródeu. V tom sa mi podarilo zhodiť útočníka i lasičku na zem. Pred rumbou sa zmietal netopier, ktorý do mňa omylom vrazil. Vydesene som sa na jeho zmietajúce telo sa dívala. Čo to sakra bolo?!

Postovaná 6

Moje oči si po chvíli privykli na prítmie, ktoré panovalo v jaskyni. Keď som si zvykla na šero, okamžite som začala pátrať po vĺčati. Rumba mala tmavú srsť, preto ju nájsť bolo celkom obtiažne. Ak by neprehovorila, asi by som ju hľadala ešte niekoľko desiatok sekúnd. Rumba bola v poriadku, no pohľadom nasledovala ten jej, ktorý upriamila smerom na strop jaskyne. Čo to asi tak je? Nejaké podivné patvary. Hm, u nás v jaskyni som ich nevidela alebo som sa len zle pozerala? premýšľala som, zatiaľ čo som skúmala jaskyňu. Aspoň to, čo som videla. Podišla som k jednej z tých vecí, ktoré vyrastali z podlahy. Skúmavo som ich začala ňuchať a uvedomila si, že ide len o skalu. Podivne formujúcu sa skalu! Trčali zo stropu, zo zeme a boli i spojené. Zaujímavá hrátka prírody, to teda! Musela som sa však zasmiať nad poznatkom Rumby. Pokrútila som hlavou a zaklepala labkou o skalnatú stenu, aby som upútala jej pozornosť. Následne som to isté zopakovala u jedného výčnelku zo zeme vedľa mňa a ukázala i na tie na strope. Všetko to je kameň, pomyslela som si smerom k nej. Bolo to tu zaujímavé. Ako som tu však posedávala, začula som zvuk vody. Žeby tu bolo jazierko?

Postovaná 5

//Snežné tesáky

Hneď ako som sa vydala smerom k diere medzi skaliskami, Rumba sa toho chytila a rozbehla sa oným smerom ako šíp. Musela som sa pousmiať. Bola skutočne roztomilá, nie že nie. Ach, i ja mala toľko elánu a energie, keď som bola menšia? premýšľala som, pretože táto malá, temperamentná guľa chlpov, mi dávala celkom slušne zabrať. Vydýchla som si a spoločne s lasičkou, ktorá sa mi opäť vyštverala na chrbát, som pokračovala za šteňaťom. Len aby tam neboli nejaké hrozby, ale... možno tam nájdeme nejaký poklad! pomyslela som si a nastražila dlhé ušiská, ktoré mohli byť dlhšie, než iných vlkov už i v tento moment. I keď len malinko. Napokon som vkĺzla za Rumbou a chystala sa zistiť, čo v jaskyni objavila, pretože ma predbehla o pomerne dlhší časový úsek. Možno sa už priplietla i do nejakých problémov? Ktovie. Privrela som oči, keď som vstúpila do šera jaskyne a v prvom rade si musela navyknúť na okolnú tmu.

Postovaná 4

Vĺča malo radosť a rovnako tak i ja. Bola som rada, keď boli vlci okolo mňa šťastní. Hrialo ma u srdiečka. Preto som sa takmer začervenala, keď ma vĺča pochválilo, aké super to bolo. Zazubila som sa. Nikdy som to s nikým živým neskúšala, okrem mojej lasičky. Preto som bola prekvapená, že mi to vôbec s Rumbou vyšlo. Ale očividne som nie len rástla do výšky, ale i sa zlepšovala a silnela po iných stránkach. Ach, keby tak len moji rodičia videli, čo sa zo mňa stáva! pomyslela som si, no moje želanie bolo márne. I tak som sa letmo pousmiala. Veď oni ešte uvidia aká som silná a budú na mňa hrdí. Verila som v to. Z mojich depresívnych myšlienok ma ale vytrhávala Rumba, pri pohľade na ktorú sa nedalo premýšľať nad takýmito temnými hlúposťami. Zamrkala som a prekvapene sa dívala a Rumbu. Mala o mňa starosti? Ach len to nie, prebehlo mi mysľou a okamžite som zavrtela hlavou. Venovala som jej spokojný úsmev. Bola som v poriadku. Preto, aby som sa posunula od tejto témy, zaostrila som svoje zraky na otvore, ktorý som predtým objavila pohľadom. Kývla som hlavou a ukázala labkou Rumbe na otvor jaskyne. Spýtavo som nadvihla obočie a pokiaľ vlčica súhlasila, vydala som sa na prieskum!

//Krápniková jaskyňa

Postovaná 3

Udržať ten batoh chlpov vo vzduchu bolo pomerne namáhavé. Ale vďaka vlkom, ktorí so mnou trpezlivo trénovali môj vrodený element, som dokázala udržať sústredenie natoľko, aby sa Rumba kus vo vzduchu vyjašila a užila si ten pocit "lietania". S úsmevom som ju sledovala, no nemohla som si dovoliť robiť nič iné, aby som nestratila pozornosť. Lasička vedľa mňa by si najradšej zakryla svoje očká oboma labkami, len aby sa nemusela prizerať týmto šialeným, mladistvým hrátkam. Po chvíli ma však začalo jemne bolieť v zátylku, a tak som Rumbu položila na zem. Vydýchla som si a usmiala sa od ucha k uchu. Dúfam, že jej toho lietania na nejaký ten čas stačí, pomyslela som si. Predsa len mala možnosť sa vo vzduchu i popretáčať ako v stave beztiaže. Keď už bola späť na zemi, zašvihala som chvostom a s otázkou v očiach sa na ňu dívala: Tak čo? Aké to bolo? Super však! Zazubila som sa a počkala si, čo zo seba dostane. Ale ako som ju poznala, určite to budú len samé pozitívne chvály! Ach prečo som i ja nemohla mať takých super súrodencov? Všetci sú príliš vážni a dospelí... sme predsa vĺčatá! Mali by sme si trošku života i užívať, prebehlo mi hlavou. Chcela som preto s Rumbou zotrvať čo najdlhšie. Ako sme však takto blbli, periférne som zahliadla akýsi otvor medzi skalami. Žeby šlo o nejakú jaskyňu?