Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Na moje slová o hrabaní a zväčšení miesta zareagoval len Erro a aj skúšobne zahrabol do zeme. Mne by to nevadilo aspoň by to bolo pohodlnejšie ako takto. Lenže nakoniec to nechal tak a vliezol dnu. Keďže som ich nechcela otravovať hrabaním tak som to už nechala tak. Ale vyzeralo to tak že budem spať vonku. A pred tým ako som tam vošla tak som tam strčila hlavu. A vďaka tomu že Sagi svietil tak som videla vnútro úkrytu. A vedela som že sa tam nezmestím a tak si len povzdychnem a vytiahnem hlavu von. "Vyzerá to tak že ja asi budem spať vonku. Tam sa isto nezmestím." Poviem a trochu pokrútim hlavou aby som sa zbavila hliny ktorá mi spadla na hlavu. A potom som sa poobzerala okolo seba a hľadala som nejaké miesto kde by som si mohla ľahnúť. Kúsok od úkrytu som našla jedno pekné miestečko. A tak som k nemu prišla a tam som si ľahla.

9

Len som sa dívala ako obaja jedia. A potom Erro povedal všetko o úkryte. Tak to aby jeden z nám bol vonku. Pretože to bude nepríjemné ak budeme natisnutý na seba. "Nedá sa aj to vnútro nejako zväčšiť aby sme tam neboli na tisnutý na seba?" Opýtam sa a pozriem sa na Erra ktorý o tom isto vedel viac ako ja. Potom som sa pozrela na úkryt a ich dvoch som nechala nech sa najedia. Obzerala som si ten úkryt a rozmýšľala som ako sa dostaneme dnu keď otvor je dosť úzky. Aj keď Erro povedal že sa trochu zväčšil ale aj tak ten otvor nevyzeral veľký. Tak som pochybovala či sa tam zmestíme. "Nebude dobré ten otvor nejako zväčšiť aby sme tam mohli vôjsť?" Opýtala som sa oboch a pozrela som sa na oboch. Pretože mňa napadlo že by sme mohli nejako ten otvor vyhrabať alebo niečo podobné aby sme sa tam vošli a potom nejako aj to vnútro nejako rozšíriť aby sme sa tam zmestili a neboli sme na seba natlačený.

Čakala som na nich a našťastie netrvalo dlho a prišli obaja. Pozriem sa na nich a bola som rada že prišli obaja. Potom sa Erro opýtal či máme hlad a dal predo mňa zajaca. Sagi povedal že má hlad ale ja som hlad nemala a navyše keď som videla Errové oči ako sa na to díval tak som zajaca posunula smerom k nemu. "Len si dajte ja nemám hlad." Poviem a nechala som nech sa najedia oni dvaja. Ešte pred tým sa Sagi opýtal aký je veľký a kadiaľ sa tam ide. Myknem plecami. "Tak to neviem. To musí povedať Erro on ho objavil." Poviem a pozriem sa na Erra nech on povie o tom úkryte ktorý našiel.

Keď som dorazila tak sa mi Erro začal ospravedlňovať. Len som prikývla a pousmiala som sa. "V pohode." Poviem Errovi a potom som počúvala Erra a Sagiho o čom sa bavia. A pritom mi aj Sagi odpovedal na moju otázku. Potom sa pozriem na Erra a pokrútim hlavou. "Ani som nestihla zareagovať lebo to bolo veľmi rýchle. Ale to je už jedno." Poviem a povzdychnem si. "Takže ty máš mágiu svetla v sebe? To je zaujímavé." Poviem a potom som sa znova pozrela na Sagiho ako svieti. Tiež som už začínala byť unavená s toho chodenia a hľadania súrodencov ktorý sú podľa všetkého navždy preč. Už som sa zmierila s tým že budem do konca života sama. A tak som len čakala či nás Erro zavedie k tomu úkrytu alebo to budem musieť spraviť ja. Mne to vlastne bolo jedno a tak som sa znova vydala k smerom k tomu úkrytu ktorý Erro našiel. Našťastie ten úkryt nebol ďaleko a po chvíľke som bola na mieste. Zastavila som sa a počkala som na tých dvoch.

Povzdychnem si keď Erro sa rozbehne hľadať Sagiho. Na jeho otázku som ani nestihla odpovedať a tak som sa vybrala za ním aby som ich znova nestratila. Ako som tak išla za nimi videla som nejaké svetielka. Prvé čo ma napadlo bolo že sú to svetlušky. Síce som ich ešte nevidela ale tak všetko je po prvý krát. Lenže ako som sa blížila k tomu svetlu tak som si všimla že to nie sú svetlušky ale Sagi. Ostala som v šoku a zastavila som sa. Ako je možné že svieti? Jediné ako to zistiť je opýtať sa ho. A tak som pokračovala v ceste za nimi a na moje prekvapenie tam bol aj Erro. Pousmejem sa že sme sa obaja našli. Zrovna som prišla keď sa Sagi opýtal kde som ja. "Ten debil ma nechal na mieste pri nejakej nore a rozbehol sa za tebou a bolo mu jedno čo je so mnou. Ale asi našiel úkryt kde by sme sa mohli vyspať." Poviem a stále som sa dívala na Sagiho ako svietil. "Môžeš mi povedať ako je možné že svietiť?" Opýtam sa ho a stále som sa na neho dívala.

Po ceste som dúfala že nenájdem ten úkryt na ktorý mám zle spomienky. A tak som sa obzerala okolo seba a hľadala som niečo. Pri tom som si ani nevšimla že Erro niekam odbehol. A ja som sa od nich vzdialila. Bola som tak zahľadená do hľadania úkrytu že som si nevšimla že som sama. Až keď som započula Errov hlas ako musíme niečo vidieť. A tak som sa zastavila a vtedy som si uvedomila že som sama. Teraz mi neostávalo nič iné ako ich násť. Ale nemohli byť ďaleko keďže som počula Erra ako kričí. A tak som sa vybrala tým smerom odkadiaľ išiel krik. A našťastie netrvalo dlho a Erra som našla. Poobzerám sa okolo seba ale Sagiho som nevidela. "Erro kde je Sagi?" Opýtam sa ho a obzerám sa okolo seba. A keďže som nevedela kde sme sa oddelili tak som ani nemala tušenie kde by Sagi mohol byť. Preto som dúfala že Erro to bude vedieť a privedie Sagiho k nám.

Teraz som na chvíľu mlčala a počúvala som ich. Sagi chcel aby som ich viedla a Erro sa zase pýtal či ideme hľadať úkryt. Obom som len prikývla. O jednom úkryte som vedela ale tam som nechcela ísť ani keby neviem čo bolo. Radšej budem spať pod holím nebom ako ísť do toho úkrytu. "Dobre tak hádam niečo nájdeme." Poviem a potom sa pomalým krokom vydám hľadať úkryt. Išla som pomaly aby obaja vlci stíhali so mnou. Po ceste sa ale pozriem na Erra. "Ak by si niečo našiel tak povec." Poviem mu pretože on môže mať väčšie šťastie ako ja a môže niečo nájsť. A zase na opak. Môžem mať šťastie ja a môžem niečo nájsť ja. Všetko je to len na ná dvoch a keďže už bola skoro tma tak hľadanie bude dosť ťažké tak hádam niečo nájdeme.

Keď Erro a Sagi povedali že sme kamaráti tak ma to veľmi potešilo. Úprimne som toto nečakala že by sme sa mohli takto spriateliť. A Sagi ešte dodal že si pomáhame sme spolu na cestách začíname sa spoznávať a že nás má rád. Pozriem sa prekvapene na neho. „Ďakujem vám obom. To je pekné od vás.“ Pousmejem sa a tešilo ma čo hovorili. Potom Erro povedal že to ešte nechce vzdať. Ja som už vážne bola v tom že to bude lepšie asi vzdať. Súrodencov a nenájdeme. S tým sa nedá nič robiť. Ale toto som si nechala pre seba. Pretože som vedela že Sagi svoju sestru chce nájsť za každú cenu. „Teraz to už nedusím v sebe. Som rada že vám to môžem povedať a vám to nevadí. Ďakujem vám veľmi pekne.“ Pousmejem sa a pozriem sa na oboch. Bola som rada že som sa s nimi stretla a môžem sa s nimi rozprávať o rodine. „Musím ďakovať je to slušnosť. A ja si toho moc vážim že mi pomáhate.“ Pousmeje sa a keď som hovorila o miestach tak obaja sa zhodli na hmlistých pláňach. „Hmlisté pláne sú hneď tu vedľa a lúka je kúsok od pláni takže môžeme prejsť pláne a potom sa ocitneme na lúke.“ Poviem ale potom som prikývla na Sagiho že sa stmieva a že nestihneme prejsť cely les. „V tomto lese je veľa úkrytov kde by sme mohli prespať a ráno by sme mohli ísť na pláne a lúku.“ Poviem a pozriem sa na oboch ale keď Sagi začne hovoriť o tom že sa bojí tmy tak si len vzdychnem a prikývnem. Vedela som o jednom úkryte ale tam som nechcela ísť. Takže nám neostávalo nič iné ako nájsť nejaký iný úkryt.

Pozriem sa na Erra a vzdychnem si. "Možno máš pravdu ale v kútiku duše som dúfala že budeme rodina." Poviem a bola som rada že sa ani jeden z nich nehneval na to že v tomto lese nechcem byť. Ano je krásny ale tie spomienky mi blížia. "Ja sa vám prispôsobím." Vedela som že v tomto lese sa nachádza úkryt ale do toho som nechcela ísť."Ďakujem Erro to je od teba veľmi milé." Trochu sa pousmejem a keď začne hovoriť Sagi tak sa pozriem na neho. A potešilo ma najviac keď povedal že sme kamaráti. "To vážne sme kamaráti? Ďakujem veľmi pekne moc to pre mňa znamená. Môžeme ale aj nemusíme hľadať bratov. A keby im Erro odhryzol obe uši aspoň by to bola mala odplata za to čo mi robili." Tieto slova od Sagiho ma potešili a zahriali ma na srdci. Toto mi už dlho nikto nepovedal. Potom som sa zamyslela nad tým kam by sme mohli ísť. A jediné miesto ktoré ma napadlo ako vhodné boli hmlisté pláne. Tam je len hmla ale nie su tam konáre a kamene takže pre Sagiho ideálne. "Ďakujem veľmi pekne že vám to nevadí. Už dlho som sa s nikým nerozprávala o mojej rodine. A vy ste asi jediný ktorý to chápu a nenadávajú mi za to aká som. A možno by som vedela o dvoch miestach ktoré by boli pre teda ideálne Sagi. Buď hmlisté pláne ktoré sú hneď tu." Pousmejem sa a kývnem smerom k hmlistým pláňam. "Alebo potom je tu lúka ktorá je za pláňami a ktorú mam veľmi rada." Poviem dve miesta a teraz to nechám na nich ako sa rozhodnú.

Takéto reakcie Erra a Sagiho som rozhodne nečakala. "No čo už? Zvykla som si na to." Vzdychnem si a sledovala som oboch a počúvala som ich. "Neviem keď som ich videla posledne tak obaja niekam bez slova odišli a to bolo všetko. Takže pochybujem že ma hľadajú. Skôr sú radi že nemusia byť so mnou." Poviem a bola som rada že Erro aj Sagi povedali že môžeme s tohto lesa odísť ak tu nechcem byť. Ale zase na druhej strane som sa musela tomu postaviť. "To je pekné od vás ale vy ste sem prišli a ja vám nechcem hovoriť či tu chcem byť alebo nie. Nechcem aby ste sa potom na mňa hnevali že kvôli mne ste museli odísť s tohto lesa." Vzdychnem si a poobzerám sa okolo seba. V tom ma Erro olizne na líčko a ja som sa trochu pousmiala. Ale zase čo hovoril Sagi tam sa mi zdalo že to aj bola pravda. "Myslím že máš pravdu Sagi. Neverím že by sa mohli zmeniť asi som si robila zbytočné ilúzie. Im to asi robí radosť keď mi takto ubližujú." Zatvorím oči aby som zahnala slzy. "Nie nehľadajú pretože obaja si našli niekoho iného a ja som pre nich už len vzduch a nič iné." Poviem smutne a trápilo ma že hovorím o sebe. Isto im to vadí a len sa tvária že ich to zaujímajú. "Prepáčte ak vám to vadí tak prestanem s tým." Vzdychnem si a otvorím oči a pozriem sa na oboch.

//Púšť

Išla som za nimi a prekvapilo ma keď obaja chceli aby som im povedala o minulosti. Toto som rozhodne nečakala. A tak som sa nadýchla a vydýchla a prikývla som. „Dobre teda. Poviem vám to. Keď sme boli malý tak mi robili zle. Posmievali sa mi a nadávali mi. Rodičia sa viac starali o nich ako o mňa. Ja som vždy bola na poslednom mieste. Bratia boli ty najlepší a ja tá najhoršia a vždy mali to najlepšie. Všetci chceli aby som zomrela ale to sa im nepodarilo. Všetko som sa musela učiť sama. A keď som mala 3 roky odišla som od nich. Pri tom ako som odišla som vždy myslela aké by to bolo ich znova stretnúť. Možno by boli iný ako vtedy. A keď som ich stretla tak boli iný. Ospravedlnili sa mi a chceli aby sme boli zase rodina. Bola som rada ale keď zmizli uvedomila som si že to bola len lož a nič iné.“ Poviem smutne a vzdychnem si. Potom sa ma Erro opýtal či som v poriadku. Pozrela som sa na neho smutne. „Ani moc nie. Tento les mi pripomenul smutné spomienky. V tomto lese som stratila dvoch vlkov ktorý mohli byť mojimi partnermi ale obaja ma opustili. Vidím to tak že mi každý len klame a využíva ma a ja blbá vždy uverím a potom ma každý odkopne ako špinavú handru.“ Poviem smutne a bolo mi do plaču a preto som sklonila hlavu a tiekli mi slzy.

Vzdychnem si a prikývnem. "Pozri sa Erro aj keď sme neprešli celý ostrov viem že už ich nikdy nenájdeme." Poviem smutne a potom som pokračovala s nimi v ceste. Sem tam som sa dívala pred seba a sem tam som sa pozrela do zeme. Keď prehovoril Sagi tak som sa na neho pozrela. "Neni to hlúposť. Ako? Normálne. Ano sú presne taký ako hovoríš. Ale o minulosti vám nebudem hovoriť. Isto vás to nezaujíma. Takže to nechám tak." Poviem a potom som už bola ticho a pokračovala som v ceste. Keď sme sa ale dostali na hranice s lesom ktorý som veľmi dobre poznala a v ktorom som zažila len zlé veci tak som sa zastavila a pokrútila som hlavou. Oni dvaja pokračovali v ceste ale ja som stála na mieste a nemohla som vôjsť do lesa na ktorý mám zlé spomienky. Lenže oni dvaja sa mi začali vzďaľovať a tak som sa zhlboka nadýchla a pomalým krokom som prekročila hranice lesa a išla som za nimi. Hneď sa mi vybavili spomienky na to čo sa tu stalo. Preto som so sklonenou hlavou išla za nimi a mlčala som.

//Zauberwald

Viem že by som takto nemala hovoriť ale už som to vzdala. Súrodencov som stratila a koniec. "A ako mám hovoriť? Už sme prehľadali dosť veľa miest a nikde neboli tak pochybujem že sú na ostrove. Stratila som súrodencov. Nenarobím nič." Poviem a povzdychnem si. Potom som mlčala a len som sledovala Erra a Sagiho. Erro mu pomáhal a toto bola ďalšia vec. Keďže Sagi nevidel tak si vyžiadal viac starosti a opateri a tým pádom sa hľadanie ruší. Potom sa mi Sagi začne ospravedlňovať a ja si len povzdychnem. "To máš pravdu je to tvoja vina ale s tým sa nedá nič robiť." Poviem a myknem plecami a vzdychnem si. Ak si myslí že mu budem obstarávať jedlo tak je na omyle. Ja sa o neho starať rozhodne nebudem. Nemal to robiť. Teraz nech trpí. Už to tu bolo zase. Už aj Sagi ma chcel prehovoriť že sú tu. Ale ja som tomu neverila. "Darmo sa snažíte. Mňa neprehovoríte. Ja viem že bratia sú tu neni. Veď prečo by tu aj ostávali keď môžu mať omnoho lepší život ako byť so mnou." Vzdychnem si ale keď Sagi povedal že by sme mali ísť tak sa pousmejem a prikývnem. "Už by bolo na čase." Poviem a pozriem sa na oboch a potom sa vydám na cestu.

Počula som že na mňa Erro volá ale ignorovala som ho. Nechcela som sa dívať na toho bojka ktorý sa všetkého bojí. Keď som sa ale vrátila tak Sagi na mňa prehovoril. Tak som ho počúvala. Odprisahal že nerobí žiadnu srandu. Mykla som plecami. „Dobre v poriadku. Tak si si ju nemal dať na hlavu. Potom by sa ti toto nestalo.“ Poviem trochu nahnevane lebo keby si ju nedal na tú sprostú hlavu tak toto by sa nemuselo stať. Keď začne hovoriť o mágii a o tom že by tá mágia mohla nájsť súrodencov tak pokrútim hlavou. „Ja som to už vzdala. Sú navždy preč. Musíme sa s tým zmieriť. Takže sa na to už vykašlite pretože to nemá cenu ich hľadať.“ Poviem trochu smutne a skloním hlavu. Už som sa s tým zmierila že som ich oboch stratila. Musím to už nechať tak a žiť tak ako do teraz. Musím zabudnúť na minulosť a žiť prítomnosťou a nezaťažovať sa tým čo bolo ale tým čo bude. Mala by som si v prvom rade nájsť nejakého partnera aby som mohla mať rodinu a deti. Už som dosť stará na to aby som ho mala. Nechcem zomrieť sama. To je teraz pre mňa prvoradé a nie súrodenci.