Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Tichá zátoka

Pozorne som ho počúvala. Jeho hlas bol nádherný a užívala som si ho. Bolo nádherné po takom dlhom čase počuť jeho hlas. Zdalo sa mi to neuveriteľné. Preto som ho neprerušovala a nechala som ho nech hovorí. Až keď skončil tak som začala rozprávať ja. "Jasne úplne ťa chápem a viem o čom hovoríš. To mám aj ja u teba. A to že si môj syn je ten strach o to väčší." Povzdychnem si a to som si myslela že sa báť nebudem ale mýlila som sa. Potom som mykla plecami nad slovom osud. "Ja na osud neverím. To veru nechci niekedy dokážu byť bohovia pekne zlý a niekedy sú zase myli a priateľský. Závisí akú majú náladu." Pousmejem sa a potom si povzdychnem. "Úprimne už som prestala veriť. Mala som 3 partnerov a ani jeden neostal pri mne. Neviem čím to je?" Zamyslela som sa nad tým. Nikdy som nad týme nerozmýšľala až teraz keď sme sa o tom bavili. Čím to bolo že každý vlk odo mňa odišiel? Bolo to tým aká som alebo čím to bolo? "Ja viem a som šťastná že a mám ani nevieš ako." Pousmejem sa a oliznem ho na nos. "To dúfam. Strašne rada by som ti chcela vynahradiť ten čas keď sme spolu neboli." Toto som si vyčítala a budem si to asi navždy vyčítať že som sa na neho vykašlala. "Ťažko povedať. Každý deň je iný tak sa nechajme prekvapiť. Ano máš pravdu. Viem o jednom úkryte ktorý tu je ak chceš môžeme sa tam ísť schovať." Poviem a dúfala som že bude súhlasiť a preto som sa vydala smerom k úkrytu o ktorom som vedela. Ten úkryt bol kedysi môj a Casperov. Povzdychnem si pri spomienke na neho. To bola asi jediná veľká láska ale bohužiaľ skončila. Našťastie ma z myšlienok na Caspera vytrhol Gwyn keď sa opýtal na elementy. "Nie stále mám tie isté ale zdokonaľujem sa v zemi a v pavučine. A čo ty? Vidím že oči po mne nemáš. Aký máš vlastne element ty?" Opýtala som sa ho keď som sa mu pozrela do očí. Vždy som si myslela že bude mať vodu ako ja ale asi zdedil element po Xiarinovi čo bol jeho otec. Lenže som si nemohla spomenúť na to aký element mal vlastne Xiarin.

Čakala som čo mi povie a keď začal rozprávať tak som ho počúvala. A čakala som že povie že je to kamarát ale miesto toho povedal niečo úplne iné. Toto som vôbec nečakala. "Jaj tak a ty si sa o neho niekedy bál?" Opýtala som sa ho a pozrela som sa na neho. "Takže náhodné stretnutie hovoríš čo?" Pousmiala som sa nad tým. Náhodné stretnutie sú najlepšie. Jeden nikdy nevie na koho narazí a ako sa ten dotyčný bude chovať.
Prikývnem. "Presne tak ako hovoríš. To je pekné od teba že si rád. Ale musím povedať že mi tam chýbaš." Poznamenala som ale vedela som že on sa do svorky nevráti a ja som ho nechcela prehovárať. Ešte by odišiel navždy a to som rozhodne nechcela. Veľmi ma potešilo čo povedal že ja budem pre neho vždy domovom. "Synček ani nevieš ako si ma teraz potešil. Moc to pre mňa znamená. Hlavne potom všetkom čo sme zažili." Usmiala som sa a pritúlila som sa k nemu. Keby sa dalo tak sa pri tých slovách začervenám. "Ďakujem si veľmi zlatý." Usmejem sa a oliznem ho a odtiahnem sa od neho a pozriem sa na neho. Bola som veľmi rada že je taký milý a zdvorilý. "To by som bola rada ak by sme niekoho našli." Žmurknem na neho a usmejem sa a potom pokrútim hlavou. "Dobre a nič sa nezmenilo. Všetko tam je po starom ale veľmi rada ti to tam ukážem. Aj keď nič nové neni ale to nevadí." Pousmejem sa a potom som sa vydala s ním.

//Zubria pláň

Aj keď mi neodpovedal tak mi to nevadilo. Pre mňa bude vždy nebojácny a šikovný na tom sa nič nezmení. Veď iné vĺča by neprežilo ale on prežil a to ma tešilo najviac. Neviem si ani predstaviť ako by to vyzeralo ak by som ho stratila. Preto som pokrútila hlavou aby som túto myšlienku hneď zahodila. Je živý a zdravý a to je dôležité.
"To som rada. Jaj tak. A keď ho stále spomýnaš kto to je a ako ste sa zoznámili?" Opýtala som sa ho lebo bolo vidno že je to jeho najlepši priateľ. Bola som 4ada že ho má aspoň nebol sám ako ja. Potom som si povzdychla mrzelo ma to ale nemôžem mu rozkazovať či sa má vrátiť alebo nie. "Poviem ti takto ak sa vrátiš budem rada ak nie budem to rešpektovať. Si skoro dospelý vlk a musíš sám vedieť co je pre teba dobré a čo nie." Usmejem sa a obtrela som sa o neho a keď povedal že by sa rád so mnou stretával tak ma potešilo. "Budem rada ak sa budeme stretávať ani nevieš ako. Si jediné čo na tomto svete mám." Poviem smutne lebo bratia ma opustili tak nech mam aspoň jeho. Keď povedal ako získal tu šatku tak som ostala prekvapená. "To je zaujímavé. Ja som retiazku a znaky ziskala za dobrý skutok a aby som sa páčila niekomu." Povzdychnem si ale očividne to nepomáha. "Chápem cez zimu je dobré byť v teple. A na tomto ostrove je vela dobrodružstiev. Celý MG je čarovný." Pousmejem sa. "Bohužiaľ som tam sama. Každý tam má partnerov a deti ale s tým ťa nechcem zaťažovať." Povzdychnem si a olíznem ho na nose. "Nepôjdeme sa niekam prejsť?" Opýtam sa ho a usmejem sa.

Stále som tomu nemohla uveriť. Po takej dlhej dobe som konečne so svojim synom. A preto som dúfala že už neodíde. Keď povedal že sa naučil samostatnosti tak som si povzdychla. Vedela som že to jedného dňa príde ale nečakala som že to bude tak skoro. "To je dobré. Je vidno že si šikovný a ničoho sa nebojíš." Pousmejem sa a olíznem ho. Prikývnem. "Ano ale to už neni dôležité. Hlavné je že sme zase spolu a dúfam že už to takto ostane a môžeme si teraz vynahradiť ten čas keď sme neboli spolu." Pousmejem sa a verila som tomu že to bude chcieť aj on. "Ano darí sa mi a čo som robila? Nič také zaujímavé. Chodila som po ostrove a myslela som na teba a stále som dúfala že ťa ešte uvidím pretože som sa bála že si navždy odišiel." Poviem smutne a vzdychnem si. "Ale teraz si tu a ja som šťastná. A ty si čo robil? Vidím že máš šatku ako si ju získal?" Opýtam sa ho ale keď sa ma opýtal na súrodencov tak som nevedela ako reágovať. Na jednej strane som chcela mať viac detí ale aj Gwyn bol pre mňa darom. "Si jedináčik. Nemáš súrodencov. Neviem či si rád alebo sklamaný?" Nevedela som ako zareáguje na to. Niekto chce súrodencov a niekto nie ale u Gwyna som nevedela.

Stále som tomu nemohla uveriť. Sníva sa mi alebo je to skutočnosť? Čo ak sa zobudím a budem v lese? Ak je toto sen tak sa nechcem zobudiť a ak je to skutočnosť tak už ho nechcem nikdy stratiť. "Ja ..." Nezmohla som sa na nič len som k nemu prišla a pritúlila som sa k nemu. Už som ho nechcela pustiť. Od teraz budeme rodina ako sa patrí. Keď začal rozprávať tak som ho počúvaka a stáke som sa k nemu túlila. "Aj ty mne si chýbal ani nevieš ako. A neospravedlňuj sa môžem za to ja že si odišiel. Mala som sa ti viac venovať a nie ťa nechať samého. To skôr ja by som sa mala ospravedlniť že som ti nebola dobrá matka. Mám ťa rasa ani nevieš ako synček." Olíznem ho a obtriem sa o neho ale bola som rada že si našiel kamaráta a majú úkryt ale to že odišiel so svorky ma sklamalo. "To je dobré že nie si sám a máš kamaráta a úkryt. A v poriadku ja to chápem a rešpektujem to." Ale to že som bola sklamaná som sa snažila zakryť. Ani neviem po akej dlhej dobe som sa odtiahla a pozrela som sa na neho. Stále som v ňom videla to malé vĺčatko. "Ak máš nejaké otázky tak sa pýtaj."

//Svorka (cez Zlatý les)

Cesta netrvala dlho a po chvíľke som sa ocitla v zátoke. Dlho som tu nebola. Pomyslela som si a zasmiala som sa nad tým. Bola som tu pred pár dňami. Poobzerala som sa okolo seba a ucítila som mnoho pachov. Niektoré boli cudzie ale jeden bol známy. Pripomýnal mi môjho syna. Ale to nemôže byť on. On predsa odišiel alebo že by sa vrátil? Ak je to tak tak to je super. Konečne uvidím svojho syna. A tak som sa rozbehla za ním. Nechcem ho stratiť. "Synček!" Zvolala som aby ma počul a neodišiel náhodou.
Po chvílke som dobehla k nemu a keď som ho uvidela skoro som spadla na zadok. Už to nebolo vĺča ale skoro dospelý vlk. Gwyn si to ty?" Opýtala som sa ho a obzerala som si ho.

Ani neviem ako dlho som vôbec spala ale keď som sa zobudila už bolo viac menej po zime. Pousmiala som sa a potom som sa postavila. Poriadne som sa ponaťahovala a otrepala som sa. Poobzerala som sa okolo seba ale nikto tu nebol. a tak som sa rozhodla že sa pôjdem prejsť. Rozmýšlala som kam pôjdem a čo budem robiť. Teraz ma nič nenapadlo ale po ceste ma isto niečo naoadne. A tak som sa pomalým krokom vydala rovno za nosom. Po ceste som rozmýšľala kam pôjdem a napadlo ma že môžem ísť do zátoky. A tak som sa vydala smerom tam. Možno niekoho stretnem a zase niečo zažijem čo by som bola rada lebo byť sama je nuda.

//Tichá zátoka (cez Zlatý les)

//Tichá oáza (cez Zlatý les)

"To budem rada." Pousmejem sa a prikývnem. "Aj ty sa maj a teším sa na ďalšie stretnutie." Poviem jej keď vošla do úkrytu. Ostala som tu sama a tak som rozmýšlala čo budem robiť. Nič ma nenapadlo a tak som sa len tak išla po prechádzať. Možno ma pri chvôdzy niečo napadne a keď nie tak potom pôjdem spať. Už ani neviem ako dlho som chodila po lese a nič ma nenapadlo a tak som si ľahla pod strom a zadívala som sa pred seba a rozmýšlala som čo spravím zo svojim životom. Chcela som mať rodinu. S Gwynom nám to nevyšlo a tak som teraz túžika potom aby mi to vyšlo aby som sa starala o vļčatá a mala partnera. Povzdychnem si a zatvorila som oči a zaspala som.

//Oáza (cez Púšť)

Mňa to prejde a preto som to nejako nedávala najavo. Nechcela som aby sa Rýdie trápila. Preto som už o tom nehovorila. "Super. Ja viem. Veď bude ďalšia zima takže šanca bude nabudúce." Pousmejem sa a keď sme prešli púšť a boli sme v zátoke tak som sa pozrela na ňu a keď som videla že to zvládla bez problémov bola som rada. Aspoň cesta domov sa zaobyšla bez problémov. A Rýdie vyzerala dobre. Bola som rada. Na jej poznámku že sa sneh topí som len prikývla. "Ano a za chvíľu bude všetko kvitnúť a rásť." Usmejem sa a uz som sa na to tešila kedy to začne. Veľmi sa mi to páčilo sledovať ako všetko rastie a kvitne. Ale najviac som sa tešila na to že bude konečne teplo. Keď sme prešli zátoku ocitli sme sa v lese a to už som vedela že budeme čoskoro doma. A ani som sa nenazdala a už sme boli doma.

//Zlatá svorka (cez Zlatý les)

Prikývnem. "Dobre ako povieš." Ale to sa nedalo si nerobiť s toho veľku hlavu. Lenže sa s tým nedalo už nič robiť. "Dobre tak pôjdeme domov." Súhlasila som s ňou. Tento výlet bol dobrý až na to čo sa stalo Rýdie. "Máš pravdu. Aj ja som si to užila. Nabudúce sa možno aj pohráme. A možno ma naučíš aj to korčuľovanie na ľade." Žmurkla som na ňu a usmiala som sa. Mrzelo ma že to nebolo teraz ale to nevadí. Veď bude ďalšia zima.
Keď sa začala zdvíhat tak som ju sledovala a dávala som pozor aby sa jej niečo nestalo. Ale vyzeralo to tak že to zvládne a že je na tom omnoho lepšie. Bola som za to rada. A keď vybrala smer tak som prikývla. "Dobre poďme." A potom som sa vydala tým smerom ktorý vybrala Rýdie. Bolo super nájsť niekoho kto rád cestuje a nesedí len ba jednom mieste. A to že bola slabá tak to vôbec nevadilo. Rýdie bola super vlčica.

//Tichá zátoka (cez Púšť)

Keď povedala aby som sa s tým netrápila tak som len prikývla. "Dobre ako povieš. Nebudem sa s tým trápiť." Pousmejem sa ale aj tak som sa s tým trápila len som to nedala tak najavo. "Jasné chápem. Tak sa s tým nebudeme teraz zaoberať." Pousmejem sa a keď som videla že je na tom oveľa lepšie ako bola pred tým tak ma to potešilo. Bola som rada že som jej pomohla a že tu chúda neumrela. Lebo nechcem vidieť čo by sa stalonak by tu bola sama. Našťastie sama nebola. Bola som tu ja a pomohla som jej. Potom Rýdie povedala či bybsme sa nemali už vrátiť. Mykla som plecami. "Mne je to jedno. Môžeme. Teda ak sa na to cítiš. A chceš ísť už domov?" Opýtala som sa jej a potom som sa postavila a otrepala som sa aby som sa zbavila toho piesku ktori som mala v srsti. Toto som na púšti nemala rada ten piesok.

Bola som rada že som uhádla. "Neboj sa časom sa to naučíš ovládať. Len musíš byť trpezlivä a trénovať." Usmiala som sa na ňu. Vôbec mi to nevadilo že musí Rýdie ležať a naberať silu. Veď hrať sa môžeme inokedy. Nič nám neujde.
Potom som ale ostala prekvapena keď to povedsla. "Čo ako to myslíš?" Opýtaka som sa jej. Vôbec som tomu nechápala ako môže byť niečo čo sa nedá zmeniť ani po čase? Preto som čakala či mi to oovie. Všimla som si jej chudej postavy ale taká som bývala aj ja a teraz sa to zmenilo. Tak som verila že aj ona sa zmení.
Keď začala rozprávať tak som ju počúvala a keď som to počula ostala som v šoku. "Čože? Tak to ma moc mrzí. To som nevedela a vážne sa to nedá zmeniť?" Opýtala som sa jej. Rada by som jej v tomto nejako pomohla ale nevedela som ako. Mrzelo ma to že ju choroba takto zničila. Teraz si uvedomujem že som na tom bola omnoho lepšie ako ona. Povzdychnem si a skloním hlavu.

Usmejem sa a prikývnem. "Isto aj ty ovládaš nejakú mágiu alebo element." Poznamenám pretože zatiaľ s každým s kým som sa stretla tak ovládal nejakú mágiu alebo element. Takže si myslím že Rýdie tiež niečo ovláda. A preto som sa jej pozrela do očí aby som zistila akú ma farbu a podľa toho možno zistím čo ovláda. A všimla som si že má modré oči. Skoro také ako ja len trochu bledé. Typujem že ty ovládač vzduch či?" Opýtala som sa jej. Ak by o tom nevedela tak by som jej s tým mohla pomôcť.
Keď povedala že to bude v poriadku tak som sa pousmiala. "Som rada že som ti pomohla a budeš v poriadku." Bola som vážne rada a keď som videla slzy tak som sa o ňu obtrela. "To je v poriadku. Nič si nepokazila. To sa mohlo stať aj mne." Snažila som sa ju upokojiť a hlavne aby si to nevyčítala. "Nemá ťa čo hnevať. To isté som si myslela aj ja. A vôbec to tak neni. Každý je silný len treba nájsť tu svoju silu. Môj brat ma naučil že ísť si sa svojimi cieľmi a pracovať na sebe. A potom dokážeš všetko čo chceš." Pousmejem sa a potom si povzdychnem. Niekedy by som ho zase chcela stretnúť.

S napätím som ju sledovala a keď sa napila tak som sa potom premenila späť do normálneho vlka. Keď sa opýtala či sa zbláznila tak som sa musela pousmiať nad tým. "Nie nezbláznila si sa. Ovládam element vody a zeme tak som ťa pomocou zeme presunula pod palmu a dokážem sa premeniť na vodu takže si sa mohla napiť." Vysvetlím jej to. Aj keď to v jej stave to mohlo vyzerať ako výmysel ale bola to pravda. Takže som bola pripravená na každú jej reakciu. Vedela som ale že keď sa jej uľaví tak to všetko pochopí. Teraz som si vedľa nej sadla a zadívala som sa pred seba na tu krásu. Keby bola Rýdie v poriadku tak by bolo toto krásne miesto ideálne na hranie a kúpanie sa. Ale teraz bolo zdravie Rýdie prednejšie ako nejaké kúpanie. "Ako ti je?" Opýtala som sa jej a bola som pripravená jej pomôcť ešte.

//Duny (cez Púšť)

Pousmejem sa. "To som prekvapená. Ja som tu už bola takže to tu poznám." Prikývnem a zasmejem sa. "To by bolo super ak by sme našli nejaké tajné miesto o ktorom by sme vedeli iba my dve a nikto iný." Mne sa tá myšlienka veľmi páčila. A možno budeme mať šťastie. Ja som na piesok bola zvyknutá takže mi to nerobilo problém po ňom chodiť. Keď som uvidela oázu tak som sa usmiala. Super aspoň sa napijeme a potom môžeme pokračovať.
V tom som ale počula výkrik a tak som sa pozrela čo sa deje. Keď som sa pozrela čo sa deje videla Rýdie ako leží v piesku. Hneď som k nej pribehla. "Neboj sa pomôžem ti." Lenže som vedela že ju dokážem sama potiahnúť a tak som rozmýšľala ako jej pomôcť. Potom ma napadlo použiť mágiu. A tak som použila mágiu zeme. Začala som pohybovať zemou ktorá bola pod Rýdie a pomaly som ju presunula až pod strom. Potom som sa premenila na vodného vlka. "Napi sa." Povedala som jej a dala som sa k nej aby sa mohla napiť.