Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Takmer som odpadla. Neverila som, že si ma hnedý vlk všimne, ale opak bol pravdou. On si ma skutočne všimol. On išiel ku mne. On na mňa prehovoril! Až sa mi zatočila hlava. Bola som z toho tak dojatá, že som mala chuť plakať. Už nebudem tu sedieť sama, ale budem sa môcť s niekým rozprávať?! Neverila som tomu. Tá samota bola tak temná, že svetlo v podobe Hnedého mi úplne vypálila oči! Netušila som ani, čo mám povedať. A tak som vypľula zo seba to prvé, čo som mala na jazyku: "Wow ty nemáš oko!" Hneď som si však kusla do jazyka, pretože takto asi vlci medzi sebou normálne nekomunikovali. Ja len bola tak nadšená! Okamžite som zavrtela hlavou a nadýchla sa a vydýchla. "Prepáč, prepáč. Nemyslela som to tak!" vyhŕkla som a stiahla uši. Nemohla som urobiť zlý dojem na člena svorky, ktorá mala byť mojim novým domovom! "Ja... ja som Tiara, nepoznáme sa. Ty... ty si ten nový obránca, že?" opýtala som sa ho s úsmevom a zamávala chvostom. Hej, takto to bolo lepšie. Už som netliachala sprostosti. Vedela som sa predsa ovládať!!! "Je to fakt super funkcia, dôležitá. Musíš byť fakt silný a odvážny!" dodala som a s obdivom sa na neho dívala. Tiara mi u toľkého poskakovania na zadku mierne klesla, ale rýchlo som si ju napravila labkou, aby som mohla na neho opäť hľadieť. Oproti nemu som pôsobila ako jeho decko. Bola som jedným z najkrpatejších vlkov na ostrovoch a on... očividne jedným z tých najväčších. Bol vyšší než dokonca Einar! A to som si myslela, aký obor je on. Wowzie.

#Mercer

Všetko sa tu dialo tak rýchlo... síce som nemala problém vnímať viacero vnemov naraz, tu sa mi z toho len zatočila hlava. Povzdychla som si a kecla na zadok. Dívala som sa po vlkoch okolo, vrtela chvostom a usmievala sa. Hľadala som niekoho, kto by so mnou prehodil nejakú reč, ale každý mal iné problémy, ktorým sa venoval a mňa tu tak nejak ignorovali. Samozrejme, veď tu boli chorí a vĺčatá. Prečo by si všímali mňa? Až mi slzička u očka vyhŕkla. Bola som tak nepodstatná pre nich! Nie, nemohla som si to tak brať k srdcu. Odfrkla som si a po tom všetkom som predsa len na niekoho zaostrila a dokonca!!! Sa nám stretli i pohľady. Zavrtela som chvostom a usmievala sa na neho od ucha k uchu. Otázkou bolo, či mi moje nadšenie oplatí alebo odvráti zrak a bude sa venovať niečomu svojmu. Povzdychla som si. nastražila som uši a držala sa na mieste, aby som nevykročila smerom k nemu. Predsa len som nechcela vyzerať ako taký najväčší zúfalec, ktorý a potrebuje votrieť do priazne. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. Takto sa vzťahy na "pracovisku" nevytvárali predsa!

Vločka, Hanka... bruh šeci u chorých TL;DR

Sioba, hej tú som poznala. Počúvala som čiernu vlčicu, no niečo mi tu nesedelo. Zamračila som sa. Prečo... ach! Nastražila som uši a bola prekvapená, čo sa to s ňou deje. Vyskočila som na labky. Musela som jej pomôcť! Lenže to ju už dvíhali dvaja šarmantní mládenci. Zamračila som sa a pozrela sa na Vločku, ktorá šla pomáhať s rozkazom Einara. "Aj ja môžem pomôcť," zamumlala som, ale pravdepodobne ma nikto poriadne nepočul. Potriasla som hlavičkou a rozišla sa za Vločkou a Hankou, keď zložili to miesto. "Moment," zamumlala som zase a vďaka elementu zeme som vystlala ono miesto príjemným mäkkým machom a drobnou trávou, kde sa v kombinácií s kožušinami ležalo jak na obláčiku! Zamrkala som a pozrela sa na vlkov, no hlavne na tých dvoch chorých. Chcela som im nejako pomôcť, ale nevedela som ako poriadne. Poznala som len nejaké rastlinky a rozhodne som nebola kdejakým liečiteľom. Ale verila som, že jej tá Doubravka pomôže! Veď keď som ju spoznala, bola veľmi šikovná.

//alatey

#pri Vločke

Pokračovala som po boku Vločky do útrob jaskyne, ťahajúc za sebou mach a podobné srandy, ktoré by mohli vlci použiť ako teplú náhradu kožušín pre mláďatá. Alebo i pre dospelých. Veď to bolo nakoniec jedno! Bolo tu prehnane veľa vlkov, ale keď sa môj pohľad stretol s tým u vlkov, ktorých som poznala... začala som nadšene kývať chvostom a usmievať sa a zdraviť ich aspoň takto na diaľku, keďže som tu nemohla priľahnúť každého. Moja tiara sa jemne ligotala v prítmi, keď šero prebilo nejaké to svetlo. Pokračovala som vedľa Vločky ďalej a lepila sa do jej bielej huňatej srsti, ako som kráčala. Stále som si prezerala nové tváre, ktoré som tu videla a tešila sa, až ich všetky spoznám! Následne Vločka zastala a ja sa skoro strepala. Pozrela som sa na ňu. Chcela si sadnúť a tak som to zopakovala i ja a bola pri nej ako keby sme boli priteplené sestry. Zdvihla som zrak z húfu vlkov až v momente, keď Einar prehovoril. Aký mal len krásny hlas! A ako huňato vyzeral. No úžasná alfa! Nie ako ten môj... hnedý... starý. Nie nie. Pekne mladý a plný sily! Strihla som ušami, keď som pomeedzi jeho hlas počula nejakých vlkov v úkryte kašľať. Boli chorí? Potrebovali pomoc? Mohla som im pomôcť!!! Ach! Strihla som zas uchom a zamerala sa na nové men á o ktorých hovoril Einar. "Takže sú tú aj noví vlci!" šepla som smerom k Vločke, i keď som bola tak moc nadšená, že to bol skôr polohlas. Začala som vrtieť chvostom a mala chuť spoznať všetkých.

//tajga

Nadšene som sa usmiala. "Neverím, že si o púšti nevedela! Veď z hôr je na ňu na východnej časti v južnejších štítoch krásny výhľad. Ach bože Vločko, čo už s tebou," povedala som a začala sa nad tým smiať. Pomaličky som vláčila v tých liánach všetko, čo sme tu našli a nazbierali a pobrala sa cez sneh smerom k horám. Prečo ma nenapadlo vykúzliť niečo hneď? Nemuseli sme sa sem vôbec trepať! "Teším sa až spoznám ďalších členov! Mám pocit, že poznám len jednu polovicu. Myslíš, že sa medzičasom pridali do svorky aj ďalší vlci?" opýtala som sa jej a zastrihala ušami, keď som kráčala do hôr. Cestu som už poznala, ale na území svorky som sa mierne strácala. V horách som strávila dosť času predtým, preto mi zas niektoré chodníčky boli povedomé, ale nebola som tu až tak doma, ako členovia svorky. Nastražila som uši a pomaličky sa blížila k vchodu do jaskyne, ktorý som už predtým videla, keď som tu bola na ich prvom zraze svorky. Až som chytala z toho zimomriavky, ako som šla za tými pachmi vlkov ďalej a ďalej! Hlavne keď už z diaľky sme predtým počuli Einara vyť. Chcel niečo dôležité povedať, len čo bola pravda.

//ukryt

Pritakala som nad slovami Vločky, ktoré ku mne preniesla. "Presne! To ani ja. Síce môj kožuch je schopný zniesť teplo, zimu i mokro... ale príliš veľké teplo fakt nie. Keď som cestovala po púšti, jazyk som mala až na zemi!" posťažovala som si a pokrútila hlavou. Nie, na púšti by som naozaj žiť nemohla. Odfrkla som si a zastrihala ušiskami. "Hej, to teda máš. Škoda, že ja som neprišla neskôr, ale to nevadí. Len... len musím za Aetasom, aby som mu to povedala a potom za Einarom, že ako som sa rozhodla a potom... potom budem môcť byť šťastná," riekla som a povzdychla si. Bola som rada, že Vločka našla svoj pravý domov hneď. Usmiala som sa na ňu a pomaly s ňou hľadala nejaké tie machy a podobne. Lenže sme to zbierali až tak dlho, že začalo snežiť. "Hm, myslím, že ten lov teraz veľmi dobrý nápad nie je. Nevadí, vezmime toto, čo sme našli a ja ešte niečo vyčarujem priamo v úkryte! Len neviem, či to vydrží tak dlho ako toto, čo sme vzali. Bude to predsa len vykúzlené," riekla som a zasmiala sa. Vzala som do papule nejaké veci a kývla hlavou, aby ma Vločka viedla. Predsa len lepšie poznala hory a poznala cestu k úkrytu svorky.

//alatey

Vločka chcela len to najlepšie pre mňa. Presne preto som ju mala rada. Venovala som jej úsmev, no musela som pokrútiť hlavou. "Vieš, nie každému vyhovuje poloha zlatého lesa. Niektorí vlci sú stvorení pre život v horách. A myslím si, že som to i ja. Keby Alatey existovala i predtým, keď som prišla na ostrovy... asi by som nikdy nešla do zlatého lesa," povedala som úprimne a povzdychla si. Bola som však naučená byť verná svojej svorke a preto bolo pre mňa tak náročné jednu opustiť, len aby som sa pridala oficiálne do druhej. I keď čo si budeme klamať. Členom tejto svorky som tak nejak neoficálne už bola nejaký ten čas. "Bolo by to najlepšie! Veď ja sa na jar vrátim domov a porozprávam sa so svojim alfom. Už som takmer sto percentne rozhodnutá, čo presne chcem a kde je môj domov," pritakala som a usmiala sa. Následne som kývla hlavou a šla pomôcť Vločke s hľadaním machu a podobne. Hmla v noci bola však pomerne hustá a ani keď som si vyčarovala plamienok vedľa seba, tak mi to príliš nepomohlo, aby som niečo videla. "Až sa ráno hmla rozplynie, dúfam, mohli by sme cestou i nejaké zajace uloviť. Kožušiny nikdy nie je dosť," navrhla som s úsmevom a zamávala chvostom zo strany na stranu. Bolo by to skvelé! A zajačie kožušinky by pre malé vĺčatka úplne stačili.

Zasmiala som sa u jej slov. "Hej, hej... niečo podobné povedal i einar," riekla som a pobavene sa uškrnula. Asi to bol osud, ktorý ma celú dobu ťahal do tejto svorky. Už len nájsť tú silu, aby som o tom povedala doma. Pravda. Povzdychla som si a pozrela sa niekam do diaľky. Mali sme inú úlohu, než sa tu utápať v mojich problémoch alebo nie? "Hm, spomínali tuším hory a tak... hlavne som ich nechcela viesť do mojej svorky, keďže viem ako to tam funguje. A Einar som vedela, že bude potrebovať podporu a overili sa mi, že sú to dobrí a verní vlci, čo on vyžaduje hlavne. A tak som ich tam naviedla," riekla som jej na otázku a usmiala sa na ňu. A ako sa ukazovalo, nemýlila som sa v nich. Keď už konečne majú i tie vĺčatá! "Máš pravdu. Ach Vločko, no uvidíme. Na konci zimy by som sa ukázala doma a povedala o tom, kde som celú zimu bola. Aspoň sa rozhodnem, či je teda Alatey fakt to, po čom moje srdce túži, ale ja si myslím, že áno. Mám tu predsa vás," povedala som a pozrela sa na Vločku, ku ktorej som sa nahrnula a objala ju tak. "Nie, nie. Ja to zvládnem sama, ale ďakujem. Poďme sa teraz venovať tomu zberu, nech to donesieme do... avaru," povedala som a okúsila to slovo domova. Znelo to zvláštne, ale hrialo ma to u srdca. Usmiala som sa a zamávala chvostom.

//tundra

Usmiala som sa a zamávala chvostom. Presne som vedela o kom Vločka rozpráva. Veď ja som tak nejak stála za tým, aby som ich tam doviedla. Zazubila som sa. "Musím sa ti priznať, Vločko. Ale Cinder poznám, i jej druha. Tak nejak som ich do Alatey naviedla ja," priznala som sa a zasmiala som sa. Bolo vtipné, koľko členov jej svorky som poznala i bez toho, aby som medzi nich patrila. Teda... čiastočne som tam už patrila, no nie? "Popravde? Rada by som s vami ostala. Poznám členov Alatey viac, než tých v Zlatej. Cítim sa tam lepšie a i to prostredie je... oveľa prijateľnejšie a bližšie k môjmu domovu. Dokonca i alfa sa viac stará o svojich členov. Vločko, ja sa len bojím... ako mám oznámiť v Zlatej, že odchádzam? Že som zbabelým zbehom? Ktorý našiel šťastie niekde inde? Cítim sa tak zle, čo i len na to pomyslím," povedala som svojej kamarátke ap ovzdychla si. Bolo toho na mňa veľa. Bála som sa, že Aetas sa bude na mňa hnevať. Rovnako ako moji priatelia Ahva a Rýdie. To som nechcela. Musela som sa porozprávať s nimi. Ach, áno. Keby sa s nimi porozprávam... mohli by mi ujasniť moje rozhodnutie a potom by som sa nebála to oznámiť oficiálne? To bol dobrý nápad! Ale čakala som, čo mi na to povie moja kamarátka, na ktorú som sa pozrela so zúfalým pohľadom, očakávajúc od nej nejakú pomoc!

Nastražila som ušiská a prestala poskakovať okolo Vločky, pretože som mala pocit, že hentak môj mozog nedokázal vôbec spracúvať, čo mi hovorí. "Vĺčatá? Fíha, vy tam čakáte vĺčatá?!" zvískla som radostne a začala mávať chvostom. "A kto?" opýtala som sa jej s úsmevom, pretože hráčka tohto zverstva si už nepamätá, ktorý jej vlk má aké informácie, ale pravdepodobne jej o tom Einar hovoril. "Och, áno áno, pome pome," pritakala som a bola som rada, že môžem pomôcť jej aj svorke zároveň. Einar bude určite rád, že sa tu zapájam do chodu. Mohla by som potom skúsiť sa povtierať i ďalším členom, nech ich všetkých pekne spoznám. "No, stretla som Einara a bavili sme sa tak vieš. No," začala som a ako sme kráčali medzi stromy, len tak som medzi rečou povedala: "Ponúkol mi, aby som s vami zostala." Bez ďalších slov som pridala do kroku i ja a cupitala si to medzi stromy, aby som našla nejaké potrebné veci. Mohla som ich vyčarovať, čo ma hneď napadlo, ale nájsť aj nejaké prirodzené bude určite lepšie!

//tajga

//avar

Kráčala som po stopách Vločky, ktorej pach sa miesil i s ďalšími dvoma vlkmi. Boli mi známe, ale nedokázala som si ich priradiť k žiadnemu menu. Nevadí. Určite ich čoskoro spoznám! Ako som však pokračovala, zastavila som sa na jednom mieste. Pachy sa mi tu rozchádzali. Nasala som o to viac do ňufáčika Vločkyn pach a stopovala ju smerom k lesu. Čoskoro som narazila i na nezaviate stopy v snehu a rozbehla sa za jej čiernou špičkou v diaľke. "Vločko!" zvolala som na ňu a veselo dodala: "To som ja! Tiara!" Veľmi rýchlo som ju dobehla , i keď som skákala ako zajac v tom snehu. Dobehla som až k nej a okamžite ju zhodila do snehu i s jej lasicou. Oblizla som jej líco a vrtela radostne chvostom. "Som rada, že ťa vidím!" nariekala som, dobre že sa mi do očí slzy netisli. Pritúlila som sa k nej a po chvíli dusenia láskou som ju pustila. Zoskočila som z nej a radostne poskakovala. "Neuveríš, čo sa mi stalo!" zvolala som a v tom som prestala skákať, keď som si uveodmila, že som ju zastihla, ako niekam šla. "Kam si vlastne mala namierené?" opýtala som sa jej a v tom som začula vytie. Nie jedno, ale dve. Avšak to prvé prichádzalo z bližšia, poznala ten hlas Vločka? (Arryn) Ten druhý bol len ozvenou vo vetru z hôr. Žeby tá návšteva, ktorú som ucítila? Nastražila som uši. Ktovie. Potom som pohľad stočila späť na svoju kamarátku.

Zamyslela som sa nad tým. Poznala som tu už niekoľko členov, hlavne som väčšinu videla. "Bola som tu minulý rok v úkrytu, keď ste mali stretnutie. Myslím, že väčšinu som videla a počula o nich. Až na Stinu, to mi nič nehovorí. Som rada, že sa Doubravka sem pridala a že vás našla! Je veľmi milá a dobrá," povedala som popravde a usmiala sa na neho. Bola som nadšená, že našla cestu sem. Povzdychla som si a pozrela sa niekam do hôr. Od hraníc som cítila ďalší pach, ktorý sa miesil s Doubravkou. "Asi máš návštevu alebo je to člen? Páchne zvláštne," riekla som, keď som vo vetre nasala zmes pachov. Nezapadal mi do tohto územia. Vytŕčal tak ako môj. "Pôjdem sa pozrieť po Vločke, nech ťa nezdržiavam od tvojich pracovných povinností. Ale hneď ako budeš mať voľnú chvíľku, rada sa s tebou opäť porozprávam!" povedala som a zasmiala sa. Keď som odchádzala, drcla som ešte do neho bokom, aby nebol tak vážny a s úsmevom sa vydala hľadať k úkrytu pach Vločky. Keď som našla pachovú stopu, vydala som sa po nej. Smerovala mimo územia.

//Tundra

//územie

Einar mal v niečom pravdu. Chytil ma na mojich vlastných slovách. Zazubila som sa a mierne nervózne zašvihala chvostom. "Keby mám hovoriť za seba... áno, chcela by som tu ostať s tebou, s vločkou, s cinder a xanderom... všetkými, i tými, ktorých nepoznám. Ale... ja neviem myslieť na seba," riekla som a povzdychla si. Možno preto mi tak záležalo, aby Einar myslel i na svoj oddych, svoj čas. Pretože som vedela, aké je furt niečo a niekoho riešiť a neurobiť si čas na vlastné veci. Trápila som sa mnoho ráz v živote len preto, že som nevedela uprednostniť samú seba. Prehltla som hrču v hrdle a sledovala úkryt. Zabudla som aký bol okulahodiaci. Ihneď som sa preň nadchla. "Máš pravdu, porozprávam sa ešte s Vločkou, prípadne inými členmi. Ja... neviem," začala som a na moment sa odmlčala. Sama som nasala okolité pachy, cítila som mnoho známych! "Neviem ako by som to vysvetlila Zlatej," dodala som k svojim slovám, ktoré som predtým nedokončila. "Hopa," zabručala som, keď som zakopla o nejakú skalu a vrazila tak ramenom do Einara. Ak by tam nestál, asi by som sa strieskala na zem. "Prepáč," vyhŕkla som a široko sa ospravedlňujúco usmiala, keď som získavala späť svoju rovnováhu. Otriasla som sa a vydýchla. Mohlo to byť horšie. "Ako sa vlastne svorka rozrástla od kedy som tu bola posledne minulú zimu?" opýtala som sa ho a znelo to fakt strašne, že som sa dve ročné obdobia tu neukázala. Ale mala som svoj povinnosti voči Zlatej, pravda. Nemohla som byť v oboch svorkách naraz. Nefungovalo by to. Musela som sa rozhodnúť. Problém bol, že ja sa rozhodla, len som si to nechcela priznať. Potrebovala som minimálne pár dní na to, aby som si urovnala myšlienky a vymyslela, ako to oznámim Aetasovi. Nemohol to niekto povedať za mňa, oh bože?

Hovorila som veľa. Einar ma počúval, i keď sa k mojim slovám nevyjadroval. Nevadilo mi to. Ja som rada rozprávala a o to radšej som bola, keď ma niekto aspoň počúval. Okrem toho som však i dobre načúvala, ale niekedy som sa potrebovala vyrozprávať aj ja! Strihla som uchom a pozrela sa na Ryšavého vlka. "Hm?" riekla som a bola prekvapená jeho slovami. Neuvedomovala som si, ako to asi znie. Podvedome som len vždy vravela úprimne, čo si myslím a čo cítim. nezamýšľala som sa však nad významom slov, ktoré som pred chvíľou vyslovila. Einar sa však očividne zamyslel i za mňa. Postavil ma pred jasnú vec, ktorej som sa vedome bála čeliť. Chcela som byť všade a zároveň nikde. Moja lojalita k svorke, kde som sa pridala, bola vysoká. Bála som sa toho, že Aetas bude sklamaný. No zároveň som tam nebola dlhodobo šťastná. Priam od počiatku. A vedela som, že tu... tu by to bolo iné. Lepšie. Povzdychla som sa a na tvári mi ostal len unavený úsmev. "Ja... nechcem byť zrada, nechcem sklamať Aetasa tým, že odtiaľ odídem," riekla som a privrela oči. "Takmer nikto sa tam so mnou nebaví, mám pocit, že to tam ani nefunguje, som smutná dlho to áno," pokračovala som, no tie pocity sa vo mne miesili. "Bojím sa, že sa budú na mňa hnevať a ja... ja neviem..." zabručala som a pozrela sa niekam do hôr, než sme pomaly vošli do úrkytu. "Chcela by som tu zostať," zamumlala som popod ňufák, no vzhľadom na to ako sme boli blízko, počul to zreteľne. Moja vernosť, i k tomu najväčšiemu odpadu bola veľmi silná. Ako večný optimista a snílek som sa snažila vidieť len to pozitívne a veriť, že sa to zmení. Lenže ono sa to nemenilo... len zhoršovalo. Ako im to ale vysvetlím? Ako sa pozriem svojej alfe do očí a poviem mu, že odchádzam? Zovrelo mi hrdlo.

//úkryt

Dívala som sa na Einara, ktorý sa snažil všetko hodiť na svoju minulosť. Poznala som ho už nejaký čas a videla som u neho mierne pokroky a zmeny. Lenže stále sa držal pevne na tom, čoho bol naučený. Nečudovala som sa mu. No trochu ma to štvalo! "Nebol. Ale teraz si na ostrovoch. Život tu vďaka mágiám nie je tak náročný. Chápem, že starého vlka novým trikom nenaučíš, ale si mladý, určite sa dokážeš aklimatizovať tu... na voľnejšie prežívanie života. Mal by si si nájsť zástupcu, aby si si mohol dopriať aj nejaké voľno a ja ti potom ukážem, ako sa dá život i užívať, nie len prežívať," riekla som ako keby som bola jeho matkou a uškrnula sa na neho. Nechcela som, aby bol takýto mrzutý do konca života. Mohol si tu užívať svoj život a nie byť stále polovične potopený v minulosti. Tú zmeniť nemohol, no budúcnosť ano! "Bol si zrodený k tomu, aby si druhých viedol, to viem potvrdiť. Ale prepracovanosť tiež nie je dobrá. Veď ty vieš, čo je pre teba a svorku najlepšie, ale alfa je odrazom svorky. Si silný, máš jasné ciele a systém fungovania. Taká svorka prežije všetko, ale keď sa prepracuješ a budeš chorí, unavený... budeš im chýbať. Preto je podľa mňa lepšie aj oddychovať!" riekla som a usmiala sa. Zamávala som chvostom zo strany na stranu a pozerala sa na neho. "Úprimne by som ja sama nechcela, aby si sa trápil a zbytočne sa takto uštval. Rada by som ti pomohla ak by som mala ako," povzdychla som si. To by som sa v prvom rade však musela so svojou riťou presťahovať sem...