Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Pousmiala som sa. "Ach to by som teda mala. Azda i viac nocí, než jednu jedinú," riekla som zasnene, keď som sa dívala na nebesia. Bolo to zvláštne, ale niečo sa mi na týchto horách páčilo už od začiatku. Panovala tu príjemná harmónia, ktorá vo mne vzbudzovala pokoj. "Máš pravdu. Hviezdy sú záhadné rovnako ako príroda a bohovia. No i tak sú krásne a nikdy ma neomrzí na ne sa dívať," povedala som spokojne a pozrela sa Einarovi do očí. Začal mi rozprávať o jeho rodnom kraji. Vždy som si i z toho mála myslela, že na neho boli krúti rovnako ako i na ostatných členov. Nepáčila sa mi ich filozofia, ale všade to bolo inak. Mohla som byť len rada za svoju dobrú rodinu, ktorá ma vo všetkom podporovala, čo som chcela ja. Obhajoval svoj výber, akoby sa chcel uistiť, že neurobil chybu a Astrid je správna voľba. Privrela som oči. "Samozrejme, že hory sú jej domov a nie je to len tak. Kto by odmietol žiť v takejto kráse a pokoji?" riekla som s úsmevom a uistila ho tak, že sa nemá čoho obávať. A aj keď som Astrid sama nepoznala, musela byť rozhodne skvelá partia! Rada by som ju spoznala. "Váš kraj bol fakt zvláštny. To si nikdy netúžil po niekom, s kým by si si rozumel, mohol si sa mu so všetkým zdôveriť, spoľahnúť sa na neho a nebáť sa v jeho prítomnosti byť samým sebou? Rozplakať sa, či sa stať na moment tým bezstarostnr šťastným vĺčatom? Mať niekoho takého po svojom boku až do smrti, nehliadnuc na perfektnú líniu či status voči ostatným členom... Veru, tento kraj je iný, aj ten odkiaľ pochádzam ja. Mrzí ma, čím si si musel prejsť a aké ťažké to musí byť tu... Aké náročné musí byť rozhodovať sa za celú svorku," riekla som a odmlčala sa na moment. Hľadela som niekam do údolia, než ma napadla skvelá myšlienka! "Nepremýšľal si niekedy nad tým, že by si si doprial trochu... Voľna? Času sám pre seba?" opýtala som sa ho s úsmevom. Bolo tu toľko vecí, ktoré mohol skúsiť a zažiť. Na moment vypnúť a okúsiť aké je to žiť... Už nebol ma severe. V tejto krajine nepotreboval myslieť na prežitie každú sekundu svojho života.

Labky ma studili. Skalnatý povrch bol príliš mrazivý už i v týchto skorých mesiacoch. Na najvyšších končiaroch už bolo vidieť sneh. Zima bola naozaj za dverami a bolo len otázkou, kedy sa dostane i do údolí. Mala som však ešte nejaký čas na to, aby som sa pripravila na zimu a môj odchod do tepla úkrytu. Otázkou ostávalo, ktorý úkryt? Vo mne sa bilo hrozne veľa myšlienok. Potrebovala som sa stretnúť s Vločkou a porozprávať sa s ňou, nech viem, aký ma na vec pohľad ona. Na jej slová by som rozhodne dala. "Polárna žiara? To je čo?" opýtala som sa ho, pretože taký pojem som nepoznala. Ako som tu stretávala vlkov, občas som si prišla fakt obyčajná, pretože som nič skoro nepoznala! "U nás sa práve u padajúcich hviezd okrem plnenia prianí povrávavalo, že ide o mŕtve hviezdy, ktoré posledný raz jasne zažiara predtým, než umrú. Veď i u vlkov sa stav náhle zlepší predtým, než odídu do večných lovíšť," riekla som stále na tú istú tému. Fascinovalo ma to, bolo to pozoruhodné. No on na to neveril. "Čo si myslíš ty, že je vlastne hviezda a prečo padajú? Neviem, či to naše objasnenie jej smrti je pravdivé, ale i keby, čo to vlastne je? Niektoré povery hovoria o tom, že keď niekto umrie, na nebi sa rozsvieti nová hviezda, ale prečo by potom i oni zanikali?" premýšľala som ďalej nahlas a cítila som sa skôr ako filozof, než vlk. Bolo to príliš zvláštne. Nechápala som tomu. "Oh áno, rada by som sa s vločkou stretla! A pogratulovala jej k funkcii. Je to úžasná voľba, Einar!" zvískla som. Bola som rada za svoju kamarátku, že sa tu tak pekne zabývala. A aj dokonca získala svoju funkciu! Bola som na ňu patrične hrdá. Strihla som uchom. Áno, bolo to zvláštne. Ja som na také tiež nebola zvyknutá, ale po tom všetkom, čo som tu zažila, som sa uškrnula. "Myslím, že to je na týchto ostrovoch asi tá najmenej divná vec, spomedzi tých ostatných. A prečo práve ona?" opýtala som sa ho napokon, keďže som ju nepoznala, netušila som, čím si vyslúžila Einarovu pozornosť. Viac než... iné! Neodsudzovala som druhých, prijímala som ich takí, akí boli. A predsa ja som s tým nemala nič spoločné, bol to ich život, prečo by som sa na neho teraz mala pozerať cez labky? Len som sa snažila vyhrabať z pamäti, ako Astrid vyzerá, aby som si začala domýšľať, ako by mohli vyzerať miniatúrny Einari!!!

Myšlienka, že by som tu ostala mi na pozadí môjho vnímania držala celý čas. Nerozmýšľala som však nad tým, bol to len taký príjemno-nepríjemný pocit, že... prečo nie. Tak či onak sme mali inú tému debaty, ktorú som rozhodne len tak zahadzovať nechcela! Radosť z tohto celého len tak zo mňa sršala. Bolo zaujímavé, že som narazila na hraniciach priamo na alfu a nie niekoho iného. Veď musel mať aj kopu iných povinností. Bolo to kvôli mne??? Moje ego by sa značne zdvihlo, i keď to určite už nemalo ani kam pokračovať, haha. "A čo by si si takého prial ty, keby to vyskúšaš?" otázala som sa ho a sama som sa zamyslela. Čo by som si priala nabudúce, keby niečo také uvidím? "Ja by som si priala, aby sa mali dobre všetci vlci, ktorých poznám. Nechcem, aby bol niekto smutný," zamumlala som so stiahnutými ušami, vzhľadom na nemilé udalosti, ktoré my následne Einar popisoval. "Tak to ma mrzí. Ja by som tomu cudzincovi i predátorovi ukázala!" povedala som tlmeným hlasom, pretože to bolo strašné. Rodičia toho vĺčaťa museli byť zdrvení. Ako sa zdalo, napadnutá vlčica prežila, čo bolo to lepšie znamenie. "Oh, videla som ju už a počula o nej, no priamo som sa s ňou nebavila," odpovedala som mu, keďže som tu posledne bola dosť na dlhej návšteve, keď sa zbiehala celá svorka, mala som možnosť si obhliadnuť i tých, ktorých som nepoznala. "Fíha, tak to sa teším s tebou! Rada vám ich občas postrážim, hehe. To som ponúkala i Cinder a Xanderovi," dodala som a zazubila som sa od ucha k uchu. Bolo to také zvláštne. Cítila som sa tu oveľa lepšie, než v lese.

Einarove zmiešané pocity z mojej prítomnosti a prejavov boli zjavné, ale ja som ich vôbec nevnímala. Všimla som si hlavne úsmev a smiech. Zamávala som chvostom. Nebola som ignorant, ale primárne som si všímala pozitívne veci, nie tie, z ktorých by som si robila len ťažkú hlavu! Život bol dosť hnusný i bez toho, aby som si ho znepríjemňovala takýmito vecami. "Fakt? Tak to je super, prišla som vás pozrieť všetkých, dúfam, že teda nejdem v nevhod! Hrozne veľa vás tu je, ktorých chcem pozdraviť, ach," posťažovala som sa a s úsmevom nad tým zavrtela hlavou. "To aby som sa sem rovno nasťahovala," zasmiala som sa, no nejaká moja časť, tieto slová myslela vážnejšie, než sa zdalo. "Ty si nikdy nesledoval nočnú oblohu? Nám tieto povery o plnení snov hovorili už i staré babky! Len nie je tak jednoduché ju vždy vidieť, musíš sledovať nebo i celé hodiny! A máš veľmi málo času na to želanie, ktoré nikomu nemôžeš povedať, lebo sa nikdy nesplní. Ja ti ho povedala, pretože sa už splnilo, hihi," vysvetlila som mu a pokývala hlavou. Sama sebe som pritakala. Rada som rozprávala a možno by som sa dozvedela i niečo viac od Einara a jeho kultúry, ktorá však hviezdy rada asi nemala. Pfff. Ďalšie slová ma mierne zaskočili, ale zároveň potešili, i znervóznili. "Zlé? Dobré? Och, čo sa tu preboha stalo? Ste v poriadku? Mrzí ma, že som vám nemohla pomôcť, môžem nejako aspoň teraz?" riekla som a posmutnela. I chvost sa mi prestal vrtieť. To zlé sa mi nepáčilo. Lenže to čo dodal... ho opäť rozhojdalo. "Tak to je mega dobrá správa, Einar! Gratulujem, kto je tá šťastná?" zazubila som sa a pohliadla mu do očí. Poznám ju? Poznám ju? Nebude to Vločka?! Hiiii.

Čakala som a čakala... ako na spasenie. Už som sa i mierne nudila. Pohľad mi pokulhával po nejakom keru, ktorý som videla neďaleko. Azda by som na ňom našla ešte nejakú bobuľku? Rástlo tu vôbec niečo plodné? Aj keby, nemohla som im tu žrať z krovia len tak ako sa mi chcelo. Nebola som predsa doma. Nespokojne som zamľaskala a zamrvila sa na mieste. Už mi bolo dlho, tu len tak sedieť a vyčkávať... kedy kto príde? Kedyyyy, nariekala som vo svojich myšlienkach a mala som čo robiť, aby som svoju hyperaktívnu riť udržala na jednom mieste. Bola to nuda. Už-už som zachytila niečí pach a začula kroky... Vloč- zarazila som sa, keď to nebola biela guľa chlpov, ale naopak... veľmi ryšavých chlpov. "Ou, wowow," vypískla som a snažila som sa svoje nadšenie udržať na uzde, no nešlo to. Okamžite som vyskočila na rovné labky a začala vrtieť chvostom zo strany na stranu, div sa mi neodtrhol z tela. Hopsala som okolo Einara a zvesela sa usmievala od ucha k uchu. "Einar! Rada ťa vidím, si to ty? Ješ poriadne? Ako sa máš? Ako sa má svorka? Čooo Vločka? A prišla sem Doubravka?" vychŕlila som plno otázok a napokon si sadla pred neho, i keď ten chvost mi stále poskakoval. "Pardon, pardon, nechala som sa uniesť," zaškerila som sa na neho a pomaly sa začínala kontrolovať. Šlo mi to však veľmi ťažko, pretože som ho naozaj veľmi rada videla! "Hrozne sa teším, že ťa vidím. Vieš, minulú noc som videla padať hviezdu a priala som si, aby som videla zas svojich kamarátov a aha kde som o deň na to! Nie je to skvelé? Veríš na takéto priania?" vyhŕkla som a užívala si jeho prítomnosť. Na môj vkus sme boli od seba príliš ďaleko, vzhľadom na to, že som bola kontaktná povaha... ale musela som sa... ovládať! On bol veľká alfa, ako by to vyzeralo, keby sme tu v horách boli kááámoši na telo a tak? To tak nefungovalo a ja to chápala. No bolo to hrozne otravné! A zima mi bola, pretože som tu sedela už nejakú dobu. Určite by mi bodlo, keby som sa nejako zahriala, čo i len hmm pohybom!

//Temný les cez hory

Hopsala som si to ďalej, až som sa dostala na končiar hôr, kde som si našla horskú cestičku, ktorou som sa pomaličky približovala k hraniciam územia svorky, kde som mala v pláne navštíviť svojich kamarátov. Zastrihala som uškami a spomalila, hneď ako som ucítila silnejší, štipľavý zápach. Približovala som sa. Už som bola skoro tam! Chvostík sa mi rozvrtel zo strany na stranu. Srdiečko mi len tak pleskalo! Čoskoro uvidím svoju milú Vločku a môžeme sa opäť spoločne pustiť do našej super hlbokej konverzácie! Mohli by sme sa pobaviť i o tých hviezdičkách, o ktorých som premýšľala predtým. Veď z hôr by sa nebo veľmi krásne sledovalo. Škoda len, že sa ešte stmievalo a hviezdy na nebi nesvietili. Strihla som uškom a pozrela sa na kamienok, ktorý som uvoľnila s labkou a padal pekne do údolia. Napokon som sa zastavila. Pach tu bol silnejší a ja nechcela byť neslušná. Skutočné hory a úkryt bol ďaleko predo mnou. Mohlo trvať hodiny, kým by za mnou niekto z nich došiel. No to mi nevadilo. Zdvihla som hlavu k nebesiam a zdĺhavo zavyla, aby som oznámila všetkým, že som prišla v mieri. Potom som sa posadila na zadok a hustý chvost si omotala okolo labiek, aby ma tak zem nestudila. Poslušne som vyčkávala ako také nedočkavé dieťa, ktoré za každým rohom vyzeralo svoju bielu kamarátku.

//Lúka (les, most)

Cesta mi utekala pomerne rýchlo, pretože som sa tešila na jej cieľ, ktorý sa ku mne každým krokom približoval. Už som videla tú Vločku, ktorá bude skákať do vzduchu dva metre, až ma uvidí. Usmievala som sa od ucha k uchu a mávala chvostom zo strany na stranu. Bola to nádherná predstava. Presne tak som si to predstavovala, i keby som sa vracala domov do Zlatej. Lenže tam ma nevítal nikto a i keď tam niekto bol, tak ma ignoroval. Tupci. Potriasla som hlavou a poklusom prešla opatrne i cez most, kde som si musela ale dávať pekne pozor, že kde a ako kladiem svoju labku. Povzdychla som si. Bola to nuda, keď som to poznala naspamäť. Ach, kiežby bola noc, rozhodne by som z hôr mohla sledovať nočnú oblohu úplne epicky! Ale takto? Rozhodne to bola nuda. No nevadí, ale hviezdičky som mala rada, noc... tak pokojná a jasná obloha bola vždycky príjemným pohladením po duši, no nie? Potriasla som hlavičkou a spokojne si hopsala vpred ako taká hopsalka. Veď som mala dobrú náladu a nič mi ju nemohlo pokaziť! Nič!

//Alatey cez hory

//Furijské hory (hory, pláň)

Ach, už sa neviem dočkať, až tie nové vecičky vyskúšam! Alebo ukážem svojim kamarátom. Ach, ako som sa ja len tešila, až sa konečne doteperím do tých zmrznutých hôr. Len som dúfala, že ma nezožerú nejakí členovia, ktorí ma nepoznajú. Nechcela som im tam robiť problémy, ale čo som s tým mala robiť. Pochod cez pláň a hory bol namáhavý a fakt mi trvalo strašne dlho, než som sa dostala na druhú stranu hôr a mohla pomaly začať klesať. Nechcela som sa zdržiavať príliš dlho na jednom mieste. Pretože to znamenalo, že budem v horách o dosť neskôr, než som chcela. A ja tam chcela byť hneď! Škoda len, že ten teleport nefungoval. Ešte. Asi ho musel najskôr zaktívnieť? Ktovie. Potriasla som hlavou a cupitala si ďalej. Tešila som sa, ako mi moja cesta utekala, keď som si klusala naprieč pláňou. Nasávala som i okolité pachy, či náhodou neúcitim niekoho známeho, kto by tu snáď mohol po okolí behať. Ale nikde nikdy. Bola som mierne sklamaná, ale čo už. Ja vedela presne, kde nájdem plno pachov, ktoré poznám! A tak som pokračovala čoraz viac na sever, pretože ísť na sever bolo vždy to najlepšie, čo ste mohli urobiť, keď ste sa ocitli sami.

//Temný les (les, most)

//Roklina cez pláň

Ako som sa štverala do hôr, aby som sa zadívala na les, ktorý bol podo mnou... Zastrihala som ušami a premýšľala nad Vinom zas a znova. Ako sa asi mal? Ako sa mala jeho svorka? Aký som to bola priezkumník, keď som o nich nič nevedela tak dlho. Hanbila som sa sama za seba, ale tak... nemala som žiadnu motiváciu vykonávať túto funkciu. Povzdychla som si a pozrela sa niekam do hôr. V tom mi do uší vošiel podivný tón, ktorý som už poznala. "hej, hej!" zvolala som a rozišla sa za zvukom, až som uvidela Wua s jeho vozíkom. Už pomaly tiahol preč z hôr, ale ja som ho ešte stihla. Usmiala som sa na neho. "Počkaj, čo máš teraz dobrého?" opýtala som sa ho a doširoka sa usmiala. Zamávala som chvostom a pozrela sa na jeho veci. Napokon sme sa dohodli, čo po ňom vlastne chcem. Aj som zabudla, čo vlastne mám a tak som sa chcela zlepšiť ešte aj v nejakej tej mágií. Pokývala som hlavou a vypila lektvar. Vzala som si, na čo som mala a potom som sa s ním rozlúčila. A teraz hor sa za kamarátmi!

// Lúka cez Severné hory a pláň

O B C H O D
3-4-5 level do mágie Aura = 210 kšm
uplatním zľavu 30 % = 147 kšm

Rýchlotlap = 80 kšm
Bdělý strážce = 150 kšm a 2 rubíny

Dokopy platím: 377 kšm a 2 rubín
Mám: 357 kšm 2 rubíny 2 mince
Zamením 1 mincu na kšm: 397 kšm 2 rubíny 1 minca
Po zaplatení mi ostane: 20 kšm a 1 minca

Zapsáno

//Červená lúka

Ako sa asi mali moji kamaráti? Žilo sa im tam dobre? Dlho som ich nevidela. Čo ak boli smutní alebo pomreli. Nad tým som skutočne premýšľať nechcela ani na moment. Vločka ma určite rada uvidí, ale môžem sa tam len tak zjaviť? Asi nie. Ale ak budem niekde na kraji ich územia, určite ma hneď nezahrdúsia. Veď ma polovica svorky pozná, premýšľala som nad tým s úsmevom a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Pomaličky som sa dostávala okolo rokliny k pláni, ktorá sa ťahala okolo celého lesa, v ktorom žil môj ďalší kamarát - Vino. Aj toho som už dlho nevidela. Ktovie, kde mu bolo konca. A čo tá Doubravka? Išla tam nakoniec, Bolo by super, keby som ju tam stretla! napadlo mi a chvost sa mi začal vrtieť zo strany na stranu. Bola to zábava sledovať, ako som Einarovi dohadzovala plno členov. Bola som taký dohadzovač. Zlatá členov nepotrebovala, i tak boli všetci ignorantskí, len čo bola pravda. Potriasla som hlavou a pridala do kroku k horám.

//Furijské hory cez Sokolí zrak

//Hmlisté pláne cez portál v snežných

Klusala som ďalej po lúke, keď som prešla cez portál. Aj som už zabudla, že som nejakú vlčicu stratila, aj tak sa nezdala, že by ju tento svet kdejako nadchol. Zato ja? Ja ostrovy milovala. Mágiu a tak dokola. Len ma štvalo, že som sa vo svorke necítila ako doma. Povzdychla som si. Veľmi sa mi už ani vracať domov nechcelo. Zastrihala som ušami a pohliadla na sokola, ktorý prelietal nad mojou hlavou. Mohla by som nájsť domov aj niekde inde, než bolo v Zlatom lese? Zabručala som a privrela očká. Bola toho škoda. Potriasla som hlavou a pokračovala som ďalej vpred, premýšľajúc, čo ma zas na mojoom prieskume čaká. Mohla som minimálne skúsiť ísť navštíviť svojich kamarátov? To by nemuselo byť také zlé. Aspoň by ma trochu potešila ich prítomnosť. Otriasla som sa. Ten vietor bol fakt odporný, ale čo sa dalo čakať, keď prichádzala zima. Len nech je zase pekne teplo a ja sa budem môcť váľať v tráve!

//Roklina

//Zlatý les cez pláň

Hovorila som a hovorila na Unu, ale ako som ďalej vchádzala do hmly, tým menej odpovedí som od nej počula. Zastrihala som ušami a otočila sa. Zastavila som sa. "Una?" opýtala som sa do hmly, ale nikto sa mi neozýval. Zamračila som sa. Rozklusala som sa späť. Nikde nebola. Blúdila som v hmle, hľadala jej pach, ale nikde nebol. Stratil sa mi. Povzdychla som si. "Kde siii?" zvolala som, no nič. Ticho. Nespokojne som zamľaskala. Rozhodla som sa ísť proste vpred. Hľadala som Unu, ale pochopila som, že sa stratila. Prežije? Alebo nie? To som netušila. Mala by som sa po ňu vrátiť? Ale veď som ju nevedela nájsť. Povzdychla som si. Veď ona sa z toho dostane. Možno ju nájdem niekde inde. Preto som pokračovala ďalej k horám, ktoré vykúkali z hmly. Nikde Una ale nebola. Zachmúrila som sa. Nepočula som ju ani vyť, či kričať. Ktovie kam zmizla. A možno sa ma chcela zbaviť. No nič, keď už som zahliadla ten žiarivý portál na vrchole hory, pomaly som sa k nemu vydala.

//Červená lúka cez Tesáky (portál)

Milo som sa pozerala na vlčicu a počkala, kým dohovorí. Bola to typická reakcia všetkých, ktorí sem prišli a s mágiou ani nadprirodzenom nemali čo dočinenia predtým. "Maličké, ktoré nemôžeš vidieť..." zopakovala som po nej a spomenula si na slová o bohoch, ktoré používali niektorí. "A bohovia veľkí, ktorých nemôžeš vidieť," pokračovala som, čím som narážala na absurditu o ktorej rozprávala. Netušila som, na čo poukazovala ona. Boli sme tvorení z mäsa a kostí a mágia prúdila v našich žilách a parazitovala na našej vlastnej životnej energii, ktorú sme ochotne používali, len aby sme mohli čarovať. "Až na rozdiel, že bohovia, ktorí sa vyskytujú na tejto zemi... sú hmotní a raz od času sa zjavujú, aby zasiahli. Možno i ty budeš mať na ne raz to šťastie," dodala som napokon. Áno, boli z mäsa a kostí rovnako ako my. Bohužiaľ nevideli potrebu ukazovať sa obyčajným smrteľníkom, keď k tomu nemali dôvod.
Z ďaleka. Veľa som sa od nej nedozvedela. Každý, kto sem prišiel a nenarodil sa tu, bol z ďaleka. Nechala som to však tak. Očividne o svojej minulosti rozprávať nemohla alebo nechcela? Ktovie. "Áno a... popravde mám miestnu krajinu zbehanú celú, niekoľko ráz," priznala som a zastrihala ušami. Azda preto som pôsobila tak seriózne a vážne, keď som hovorila o miestnych bohov. Neboli to len rozprávky, sama som ich silu pár ráz zažila. Tak či onak... bolo na čase sa niekam vydať. Rozprávanie nepatrilo k silným stránkam vlčice, ktorej energia bola v pohybe. Usmiala som sa na ňu a sama teda urobila krok vpred. Mohli sme sa prejsť... ale čo bolo v okolí také zvláštne? Privrela som zraky a uškrnula sa. Vedela som presne, čo jej ukážem. "Fajn, viem kam môžeme zamieriť najskôr, ty neveriaca," povedala som smerom k nej a kývla hlavou, aby sme sa vydali na cestu. Zamierila som k hranici lesa, za ktorým sa pred nami týčila rozľahlá pláň.

//Hmlisté pláne cez Zubria pláň

Akoby som bola svetlom, ktoré láka okolité múry, Čierna priskočila ku mne a začala si ma z blízka obzerať. Zazubila som sa. Pozornosť sa mi páčila. A ak som sa mohla vychvaľovať svojimi krásnymi cetkami, či magickými schopnosťami a hebkým kožúškom... vždy som bola za! "Ha, to mi teda neuveríš," začala som pri jej otázke a zasmiala sa. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a usmiala sa. "Sú to dary od samotnej bohyne, ktorej láskavá duša bdie nad touto krajinou, vlčím rajom," riekla som a zamávala u toho chvostom zo strany na stranu. Rada som si bohov idealizovala, pretože keby som nad nimi rozmýšľala ako nad tými sebeckými individuami, asi by som sa nikam nedostala. Potriasla som hlavou a prešla si jazykom po zadnej strane tesákov. "Ani netuším o čom vlastne rozprávaš, ale znieš zábavne," poznamenala som nad jej slovami, vzhľadom na to, že ako vlk som netušila čo myslela kovom a brnením. Neboli to pojmy, ktoré by som v živote obyčajného vlka potrebovala, ani magického. Každopádne i keď som jej nerozumela, neprestávala som sa na ňu priateľsky usmievať. Prišla mi veľmi milá! I keď vzhľadom na jej narúšanie osobného priestoru, i trochu ako kontaktná osoba. Mne to vôbec neprekážalo. "Odkiaľ si?" opýtala osm sa jej, keďže som na ostrovoch už stretla všemožných vlkov. Rada som počúvala ich príbehy a vždy sa tešila, keď som narazila na niekoho normálneho a prirodzeného. No zároveň ma uchvacovali i tie podivné rozprávky druhých, až som neverila svetom, odkial prichádzali.

//územie svorky

Sledovala som pomyselnú hranicu svorky, aby som skontrolovala, či sa cez ňu niekto nedostal príliš ďaleko na územie. Ostatní členovia boli príliš vyťažení, vyháňaním medveďa z územia. Preto bolo mojou povinnosťou, aby som postrážila hranice, ktoré boli v tento moment zraniteľné. Na území svorky prebývali i malé vĺčatá, ktoré sme museli chrániť a nikdy sme nemohli tušiť, kedy Chaos zaútočí aj na našu svorku. Zastrihala som ušami. Vánok mi dovial pach neznámej vlčice, ktorá kráčala mojim smerom. Potriasla som hlavou a labkou si napravila tiaru na svoje miesto, ktorá mi u toho padla o trochu nižšie. Následne som pokračovala v pohodovom kroku a vyzerala neznámu. Čoskoro sme sa stretli tvárou v tvár. Vyzerala zúbožene. Tulák. Venovala som jej priateľský úsmev. Nevyzerala nebezpečne a zjavne sa len túlala po okolí. "Ahoj!" zvolala som na vlčicu hneď, ako sme boli od seba len niekoľko metrov. Priateľskosť z mojej krpatej postavy len tak sršala. Nebolo tajomstvom, že som sa radila medzi najmenších jedincov, akí sa po ostrovoch pohybovali. Nič to však nemenilo na tom, že som bola veľmi silná a skúsená čarodejnica! S malými skrčkami si neradno zahrávať, hehe. Dobre živená postava, upravená srsť a silný pach jej mohli napovedať, že patrím určite ku svorke, ktorej pach musela v týchto miestach cítiť. "Ja som Tiara a ty? Fuuu, aká si mokrá," riekla som a zhrozene sa na ňu zahľadela. Mohla som ju vysušiť. Čo ak by prechladla? V tomto ešte stále teplom počasí určite nie, no nikdy ste si nemohli byť istý!