Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Strihol som uchom a počúval odpoveď vlka. Pokýval som hlavou. Pravda. Ani mňa by rastliny nezaujímali, keby som nebol tak zvedavý a nechcel vedieť všetko. Samozrejme, že o tie obyčajné mi nešlo. Veď som nebol žiaden bylinkár. Prešiel som si jazykom po tesákoch a pozrel sa na vlka. To všetci v tom Zlatom lese potrebovali uzatvárať partnerstvá? Dúfal som, že je však tiež so Zlatej svorky, pretože takéto párovanie s cudzími z vonku sa mi nepáčilo. Stále som hľadal vhodnú príležitosť na to začať riešiť, či tam nie sú nejaké mladé štence, ktoré by mohli patriť k tým, ktoré by sa zaplietli s Iridanom. Teda konkrétne tá jedna vlčica. Ktorej meno som nepoznal. "Za portálom? V horách? Na lúke?" opýtal som sa ho na rovinu a nadvihol obočie. "Ak myslíš na lúke, išlo o Rumněnku. Ale ak v horách, mohol si naraziť na Siobu horskú," riekol som a vytvoril ilúziu sioby aj s jej cibuľkou a koreňmi. "Táto rastlina je veľmi zaujímavá a fascinujúca. Jej kvet je jedovatý, prudko. Ale pokiaľ sa dostaneš až k cibuľke, ktorá je zakliesnená v horskej pôde, niekedy to môže byť náročnejšie... šťava z nej má liečivé účinky. Čo by sa mohlo hodiť, pokiaľ sa ženieme do ďalšej katastrofy," riekol som mu a chvíľu ilúziu ešte nechal plahočiť vo vzduchu, než som ju rozpustil a pozrel sa na vlka, či mu to niečo dá. Mala svojsky výzor a bola lákavá pre jej nádherný kvet, ktorý bol však vražedný.

Strihol som uchom a pokýval hlavou. Dúfal som, že otvoria viac oči a zistia, aký veľký problém tu je s tými uhynutými zvieratami. Vlk sa však ku svojej svorke nevyjadroval. Ak som chcel informácie, musel som začať s niečím, čo bude mať cenu prejaviť jeho dôveru voči mne. Zachmuril som sa. Vrátil som mu pozornosť, až keď ukázal na toho obchodníka. Wu? "Ach áno, rád by som sa u neho stavil. Pridáš sa k nám?" otázal som sa na vlčicu a rozišiel sa za vlkom, len aby som dorazil za Wuom. Vedel som presne, čo po ňom chcem. Nechal som ho preto, aby rozdrvil labku a prichystal mi svoj lektvar, ktorý som vypil. Dal som mu peniaze a už sa nevedel dočkať, čo viac som sa naučil s mojou novou schopnosťou. Ale budem si musieť počkať ešte, kým sa odpojím od cudzincov. Nech nevidia, že mám takúto super schopnosť. Strihol som uchom a keď nadhodil pokračovanie našej konverzácie, pokýval som hlavou. "To teda áno. Ešte ste sa nestretli s niečím nezvyčajným? Nemyslím teraz prirodzené byliny, ktoré by rástli všade možne i po iných svetoch, odkiaľ ste určite i vy," riekol som smerom k nemu a nadvihol obočie. U toho som sa pozrel na leknín, ktorý sa plavil po hladine jazera. Do neho by som za ním ale rozhodne nešiel.

O B C H O D
6* do Premeny = 90 kšm

Schváleno

Zachmúril som sa. Bol som prekvapený, že si nevšimli to množstvo mršín, ktoré sa rozliezali po celej krajine a povedal by som, že keby niektorými cestami pôjdem viac ráz, zakaždým tam bude o niečo viac mŕtvol. Povzdychol som si a pokýval hlavou. Zjavne žili vo svojom domčeku a veľmi sa po okolí nerozhliadali ako ja. "Hm, v tom prípade ma ospravedlňte, že vyrušujem," riekol som, vzhľadom na fakt, že pokiaľ si nič nevšímali, bolo mi zbytočné s nimi viesť diskusiu práve o tomto probléme. Strihol som uchom a pozrel sa na vlka, ktorý mi však položil otázku. Zdvihol som hlavu. "Nezvyčajné... bližšie som ich neskúmal, ani sa k nim nepribližoval. Hádam, že ide o nejaký mor, ktorý sa medzi zvieratami šíri. Neviem si inak vysvetliť, prečo by ich pomreli také kvantá. Ich telá sú však nepríjemné v prípade, že sa začnú rozkladať skôr, než prídu prvé mrazy. Ten puch zahltí všetky lesy, lúky i hory," povedal som a nakrčil ňufák. Rozkladajúce mäso naozaj smrdelo. Škoda, že sa toto neudialo počas zimy, kedy by ich telá zamrzli. "Nechcem riskovať, že by som od nich chytil to, na čo skapali i ja. Verím, že ani vy nie, ale nejako sa ich zbaviť by padlo vhod. Určite nechcete, aby vaša svorka prekračovala mŕtvoly," riekol som a strihol uchom, keď som sa na neho zahľadel. Zlatá. Privrel som oči a sledoval jeho reakciu. Mohol som od neho ťahať informácie, ktoré by sa týkali tej vlčice, s ktorou sa Iridan spojčil? Nemal som však pocit, že by sa vlk chcel so mnou priveľa vybavovať. Na vlčicu som letmo pozrel, vzhľadom na jej pasívne vyjadrovanie, ktorým debatu viac nerozvíjala a vyjadrila sa len, aby nebola ticho.

Pomaly som kráčal k dvojici. Straka sa snažila ovládať, ale predsa len to bola potvora. Zaútočila na ďatla, s ktorým sa chvíľu naťahovali ako také hašterivé sliepky. Keď však ďateľ nad strakou vyhral a začal si tu stavať do nej chochol... musel som sa nad tým zasmiať. "Tak ti treba," riekol som k strake, ktorá sa stiahla niekam do úzadia celá dobitá. Mohla si za to sama. Pozrel som sa pohľadom na dvojicu a operenca. "Prepáčte jej za nevychovanosť. Wu rozdáva i nechcené prípady," riekol som smerom k nim a kývol im na pozdrav. Nepoznal som ani jedného z nich, no pach vlka mi prišiel povedomí. Azda tá prímes, ktorú som v ňom cítil. Zlatý les. Ach áno. Čím dlhšie som v jeho prítomnosti bol, tým bol jeho pach pre mňa intenzívnejší. Musel patriť k vyššie postaveným, ale... ktovie. Nevýhodou svoriek bolo, že svoj čas trávili vlci spoločne na jednom mieste, po ktorom páchli. Zatiaľ čo Chaos bol rozlezený po celom svete, a tak sme boli obyčajní tuláci v očiach druhých. Nomádi? Znelo to viac honosnejšie. Môj pohľad však upútalo niekoľko zvierat, ktoré som na ceste sem stretol ležať na zemi. "Hm, nevšimli ste si náhodou niečo divné, čo by sa v krajine dialo? Od začiatku večera mám pocit, akoby sa rozhodli rôzne druhy zvierat, na rôznych častiach zeme, umierať," riekol som a bola to pravda. S počasím bolo niečo divné. Viselo to vo vzduchu. Strihol som uchom a privrel zraky. Že by práve cudzinci o tom vedeli viac?

//Most cez Temný les

Modrými zrakmi som prechádzal po holých konároch stromov, ktoré vrhali nepríjemné tiene. Celé toto pochmúrne miesto sa snažilo vo svojich návštevníkoch navodiť nepríjemné pocity. Na mňa to však nemalo žiaden efekt. Azda, keď som bol mladý, tak sa im podarilo vo mne vzbudiť obavy, no od tej doby som bol vyrovnaný i s tými najväčšími horormi. Strihol som uchom a pohliadol na sovu, ktorá zahúkala a vydala sa do hlbín lesa. Zablúdila. Kto by sa tu zo živáčkov inak nachádzal? Straka prelietala pomedzi holé koruny stromov a pátrala po niečom, čím by sa zabavila. Ja sám bezcieľne blúdil ďalej, až som uzrel hladinu jazera, z ktorého by pil vodu len ten najväčší blázon. Zastavil som sa na menšom pahorku a modrými zrakmi sledoval breh jazera, u ktorého som videl, ako zo severnej časti prichádzali dve siluety vlkov. Nastražil som ušiská a premýšľal, či by nemohlo ísť o členov neďalekých svoriek. Predsa len tu boli dve, v ichž strede som sa momentálne nachádzal. Nebolo ďaleko ani k jednej z nich. Privrel som zraky a pomaly sa rozišiel okolo brehu jazera, aby som nenútene podišiel až k nim natoľko blízko, že vzájomná interakcia bude viac než potrebná. Zastavil som sa od nich niekoľko metrov a mlčky sa na vlka s vlčicou chvíľu díval. Straka zbystrila na ďatla, ktorý sa držal u mohutnejšieho vlčka. Správaj sa, pomyslel som si k nej a spočinul pohľadom na ňom. Poznal som ho? Jeho pach mi bol niečím... povedomí.

//Luka cez les

Prešiel som naprieč lesom a zamieril na labilné latky mostu. Zastrihal som ušami a pohliadol na jeho stabilitu. Mierne som si mágiou pomáhal, aby sa vo vetre tak nekymácal. Opatrne som našľapoval a pokračoval na druhú stranu. U toho som premýšľal, či nájdem niekoho, kto nebude konečne zelenáč v tomto kraji. Či niekoho, kto patril k nejakej svorky, od koho by som mohol získať informácie, ktoré by mi boli prospešné v ďalšom napredovaní. Bol som už unavený z toho, že som nič extra celú tú dobu nepoznal. Zamračil som sa. Nevadí. Veril som, že moje šťastie príde za chvíľu. Musel som sa však ešte chvíľu po ostrovoch túlať a pokúsiť sa nájsť niekoho, kto bude za to stáť. Prešiel som pomaly na druhú stranu mostu a pozrel sa do priekopy. Rozmýšľal som, či do nej už niekto niekedy zahučal, ale veľmi ma to až tak nezaujímalo. Preto som sa otočil a vošiel do tmavého lesa, ktorý sa mi snažil nahnať strach.

//Jazero smrti cez Temný les

//Nerové vodopády okolo jazera

Bol som spokojný s mojim doterajším pokrokom. Stretol som už dvoch členov Spoločenstva a zistil ich menšie názory k terajšiemu systému. Skutočne videl problém v tom, že svorka medzi sebou nemá žiaden vzťah. Teda... nešlo o svorku, ale stále sme boli tím, rodina, ktorá mala držať pri sebe. Zastrihal som ušami a pohliadol na straku. "A čo si myslíš o tom ty?" opýtal som sa jej zamyslene, i keď som vedel, že mi neodpovie. Povzdychol som si a pokračoval na sever cez lúku. Vyhladlo mi. Preto som nasal okolité pachy a pomaly sa pustil do stopovania zajaca. Našiel som ho pomerne rýchlo. Prikrčil som sa k zemi a hodnú chvíľu som sa k nemu plížil. Napokon som sa rozbehol a naháňal sa s ním cez polku poľa. Následne som ho chytil do zubov a poriadne mu stisol krk, aby som ho pridusil. Labou som si ho na zemi pridržal a dorazil ho. Zožral som z neho markantnú časť a následne si oblizol papuľu a vydal sa väčšmi na sever. Smerom k lesu a môjmu milovanému lesu. Chcel som už konečne naraziť na niekoho, kto bude stáť za moju plnú pozornosť a získam z neho nejaké podarené informácie.

//Most cez les

Pochyboval som, no pokúsil som sa v tomto Rhysburr veriť. Na zraze sa ukáže jeho pravá tvár a ak pohorí, budeme musieť pochybovať i o jeho vernosti. Ktovie, či i ja by som nebol obmäkkčený, keby som mal vlastné potomstvo. Avšak vedel som, čo je správne a čo mám konať. Prešiel som si jazykom po tesákoch a nechal to na teraz byť. Boli dôležitejšie veci na práci, než toto dohadovanie sa vo vlastnej mysli. Uvidíme, čo čas ukáže. "Budem rád, ak túto myšlienku budeš naďalej živiť a konať podľa nej. Dostane ťa vysoko," riekol som smerom k nej a venoval jej dlhý pohľad. Videl som v nej potenciál, ktorý nám možno prinesie jedného dňa stratenú slávu. "V poriadku. Rhysburr, predtým, než sa vôbec zvolá zraz, ktorý bude dúfam, čoskoro... potrebujem vykonať mnoho ďalších vecí. Budem však rád, až sa nabudúce stretneme a ukážeš mi trochu zo svojich schopností," riekol som a mrkol na ňu. "A azda ťa naučím i niečomu viac," dodal som a tajnostkársky sa na ňu zahľadel. Chcel som vedieť, čoho sú vĺčatá schopné a rovnako ako jej bratovi, i jej som dal rovnaký sľub. Veď jedného dňa uvidíme... čo z nich poriadne vyrastie. Alebo neporiadne... Napokon som jej kývol hlavou a nechal som ju tu tak. Otočil som sa a vydal sa smerom k jazeru a na sever. Opäť k tomu prekliatemu mostu, pretože ma furt lákala tá svorka v horách! Kde sakra bol ten Dante?

// Lúka cez Jazero

"Tak prečo nezmĺneš, keď ti poviem, čo máš robiť?" zatiahol som smerom k nej a privrel svoje zraky. Bohvie, či poznala môj pôvod. I keď moje meno nič neznamenalo. Avšak jej ostrá papuľa mi prišla otravná. Snažila sa presadiť svoje radikálne zmeny, sama však mala len plnú papuľu kecov. Takéto prístupy som skutočne nemusel. "Šaman o tom vie," informoval som ju a zamračil sa. Bol som tým prekvapený. Že ho neroztrhol ako hada alebo ho neutopil rovno v jazere ako nepodarok. "Verím, že ty tak hlúpa nebudeš a nezačneš si niečo s niekým mimo Chaos," riekol som smerom k nej a zamračil sa. Nechcel som toto riešiť o chvíľu zase. Bol som zvedavý, ako sa to však vyvinie s Iridanom ako takým. "Myslím, že by si jej dala čo do tela. Už si sa zlepšila vo svojich magických a fyzických schopnostiach?" otázal som sa jej napokon a spýtavo zdvihol obočie, aby som zistil, či sa zamerala na svoj tréning.

Zasmial som sa. Rhysburr ma nepočúvala. Jej pohľad na vec bol tak jednoduchý. Očakávala, že druhí začnú robiť to, čo ona vyžadovala. Ale sama prvý krok nespraví. Bola vtipná. Naivná a krátkozraká. "Keď začne jeden, druhý sa k nemu môže pridať. Postupne sa tomu zvyku naučia všetci. Nemôžeš očakávať, že sa niečo zmení, keď sama preto niečo neurobíš. Ukáž starým členom, že sama trváš na bližšom kontakte a snaž sa s nimi stretávať sama, bude to prvý krok, ako ich nasmerovať novou cestou," povedal som smerom k nej a privrel oči. "Môžeš začať svojim bratom a prehovoriť si o jeho podivnom pakte so zlatou. Ušetril som ho len preto, že sa stále naivne presviedčam, že má nejaké postranné úmysly ako to využiť v prospech spoločenstva alebo je len mladý a hlúpy. Bola by škoda, keby ho jeho hlúposť stála hlavu. Od svojej krvi snáď bude brať varovania viac," dodal som a pozrel sa na ňu. Samozrejme, mohla začať tým, že uprace vzťahy a dôveru v rámci vlastnej krvi, než sa presunie k ďalším členom, ktorých ešte nepoznala. Keď som sa jej pozrel do očí, zaujímalo ma, či vôbec ovládla už svoju mágiu. Oheň bol mocným elementom, s ktorým by dokázala veľké veci. Neovládala ho i jej matka?

Nevedela o tom? Zjavne nie. Očakával som, že jeho krv mu to vysvetlí ručne stručne a hádam privedie k rozumu, aby sa jej čoskoro zbavil. Nepotrebovali sme takúto slabosť a podraz v našich kruhoch. Robil tým len hanbu svojej rodine. "Pretože sa snažím spoznávať ostatných členov a udržiavať v rámci nich vzťahy, dôveru a informovanosť," riekol som jednoducho a privrel oči. Čakal som, či mi povie niečo, čo by mohlo obohatiť moje informácie. Ale Rhysburr bola typický tínedžer. Aj ja som bol tak otravný a na nevydržanie? Bol som ním stále? Nadvihol som obočie a sledoval ju. "A ako by si si to predstavovala ty, mláďa?" opýtal som sa jej a na tvári sa mi zdvihol pravý kútik úst do pobaveného úškrnu. Bavilo ma narážať na vek druhých, keď už som bol dostatočne starý na to, aby som sa mohol radiť pomaly k dospelým jedincom, schopných mať vĺčatá. Očakával som, že z nej niečo vypadne, azda i mierne útočné. Mala problém so sebaovládaním a ovládaním svojich emócií len čo bola pravda.

Sledoval som ju a premýšľal, či som pociťoval rovnaké rozhorčenie ako ona sama. Ktovie. Strihol som uchom. Tie pocity ma z väčšej stránky prešli ako som pomaly dospieval. No stále som na ne nezabudol. Vždy tu bude niečo, čo ich vo mne opäť prebudí. Pretože nezmizli. Len som sa s nimi naučil žiť. "Stretol som tvojho brata, Iridana. Vyzerá, že je zdrvený z toho, ako sa vzťahy medzi vami súrodencami mierne naštrbili tým, že sa nestretávate," povedal som smerom k nej a privrel oči. "Azda i má ta samota na neho zlý vplyv, keď si začal románik s vlčicou zo Zlatej svorky," dodal som a sledoval ju, či o tom niečo vie alebo ju to naštve rovnako ako mňa. Nepáčilo sa mi, že sa niekto z Chaosu paktoval práve s niekým zo Zlatej bez akýchkoľvek postraných úmyslov. Predsa len pri minulej roztržke, stáli na strane bývalého Daénu. "Nič ti nebráni bratov a sestry hľadať. Na zraze zväčša zistíš, kto k členom patrí a kto nie. Tvoja matka a i otec ako beta, by mal mať o členoch väčší prehľad. Ja sám som teba hľadal dlhú dobu," riekol som a mierne privrel oči. To, že sme sa nestretávali väčšmi, bola pravda. Ale nemohla z toho viniť spoločenstvo ako také. Pravda, mohli sme uskutočňovať zrazy pravidelnejšie... ale. Sama musela nájsť primárne chybu v sebe. "Väčšina členov sa i tak raz za čas moce okolo jazera. Nie je náročné na niekoho naraziť, keď chceš," dodal som a mykol ramenami. Sám som blúdil v poslednej dobe po ostrovoch a hľadal ostatných. Snažil sa s nimi prehovoriť. Síce to trvalo, ale darilo sa mi to. Postupne. "Nie sme svorka, Rhysburr. Nezdržiavame sa na jednom území a už vôbec sa nehrejeme spoločne v jednej jaskyni. Musíš sa tomuto životnému štýlu prispôsobiť a robiť pre to čo najviac. Tým, že budeš sa sťažovať a sedieť niekde, nadávaním, že nikoho nepoznáš, ti nepomôže. Naposledy tu bola väčšina spoločenstva, stačilo si ich zapamätať a následne nájsť niekde v kútoch ostrova. Si mladá, mala by si veľa cestovať," povedal som smerom k nej skôr ako rodič, ktorý chce aby jeho tínedžer nevinil celý svet, ale skôr sa zamyslel nad sebou a priznal si, že mohol urobiť viac, než aby nadával. Bolo to ako bolo. Stačilo sa tomu prispôsobiť.

Strihol som uchom a pozrel sa na Rhys. Prikývol som, no musel som dodať: "Preferujem meno Havran." Bolo mi to príjemnejšie, hlavne preto, že to bolo prvé meno, ktoré som dostal. Patrilo ku mne a nebol to len môj alias. Samozrejme, chcel som i svoje vlastné a azda preto som nechal Zeinab, aby mi ho vymyslela. Avšak veľmi sa mi nepozdávalo a cítil som sa lepšie, keď mi ním hovorili len blízky jedinci. A tých nebolo najviac v mojom živote. "Stretnutie je na pláne. Stalo sa za ten čas mnoho. Bohužiaľ sa čaká na návrat tvojej matky, ktorá stále naberá potrebné sily, aby sa stretla s Milosťou a prebrali ďalšie napredovanie Chaosu, ktoré nám predostrú na spoločnom zraze," informoval som ju pomerne sucho a premýšľal, či o návrate svojej matky vie. Predsa len bola dlhý čas stratená a nikto ani nepredpokladal, že sa vôbec navráti.

Zatiaľ, čo som si privykal na svetlo, straka výstražne zaškriekala. Zamrkal som a pozrel sa smerom, ktorým ma varovala. Ozval sa niečí hlas. Nastražil som uši a keď som zaostril na podivne sfarbenú vlčicu, okamžite som ju spoznal. Svojim vzhľadom vytŕčala spomedzi ostatných. Vydýchol som si. "Rhysburr, pamätám si dobre?" uistil som sa, i keď pravdou bolo, že som na ňu zabudol. Čo sa mena týkalo. Ešte, že mi to pripomenul jej brat, na ktorého som nedávno narazil. "Vyrástla si," skonštatoval som, keď som si ju prezrel. Stále bola v pomere so mnou drobná, ale rozhodne bola väčšia, než pri našom poslednom stretnutí. Prešiel som si jazykom po tesákoch a premýšľal, ako dlho tomu bolo. Dosť dlho. Od posledného zrazu spoločenstva. O to väčšmi to chcelo ďalší, aby sme sa lepšie spoznali a oznámili, čo kto pozisťoval. Už mi z tejto rodiny okrem rodičov chýbal ich tretí brat. Bohvie, kde mu bolo konca. Toho som ani na poslednom zraze ale nevidel? Alebo som si to len nevšímal.

//Roklina

Keď som vstúpil do tunelov, vyčaroval som si u seba oheň, ktorý mi svietil na cestu. Hľadal som nejaké známky života, no nezdalo sa, že by sa v tuneloch niekto stratil. Privrel som oči a len si užíval to ticho, ktoré ma obkolesilo. Narušovalo ho len kvapkanie vody. Ktovie, prečo tu bolo také vlhko. Pomaly som sa približoval ku koncu chodby. To som mohol zistiť podľa toho, že sa z diaľky ku mne valil dun padajúcej vody, ktorá padala do jazera. Svetlo na konci tunela sa tiež zjavilo vzápätí a môj plameň nebol viac potrebný. Vyšiel som teda z tunelov na svetlo, u ktorého som musel na moment oči privrieť, aby som si privykol, že už nie som v temných tuneloch. U toho som si teda ani nevšimol, že som tu nebol až tak sám.