Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Kútik papule sa mi skrútil v úškrn. "Oslobudzujúce," riekol som a pozrel sa na neho. K plnej slobode mi chýbali už len vtáčie krídla, s ktorými by som mohol zmiznúť i z týchto prekliatych ostrovov. Ale to som nesmel. Mal som tu nejaké povinnosti. Nevzdával som to so spoločenstvom, i keď väčšina z členov bola márna. Potreboval som viac vlkov, ktorí budú silní duševne i fyzicky ako Stina. Nepredpokladal som však, že sa mi podarí presvedčiť jej naučenú náturu zmeniť a ohnúť našim smerom. Ale... všetko bolo možné. Jedného dňa na ňu snáď opäť narazím ako tuláčku? Zlomenú... ponúknem jej novú šancu na život, možnosť prežiť jej slávu, pomstiť sa tým, ktorí ju zranili. Ale teraz to nebolo podstatné. "Volá sa Wu a je šedivý, nevýrazný. Spoznáš ho veľmi jednoducho. Ťahá so sebou neprirodzený, veľký predmet, ktorý je plný množstva ďalších predmetov a zvierat. Niekedy mám pocit, že nemá ani dno," riekol som a pozrel sa na straku, ktorá sa vracala s prázdnou. Museli sme pokračovať ďalej, a tak som sa vybral dole k priesmyku, aby sme prešli na druhú časť pohoria a prezreli si i južnú juhozápadnú časť ostrova, než sa posunieme k ďalším horám viac u Vinovej svorky. "Okrem mágií, si vieš u neho vziať i predmety, ktoré sú očarované," riekol som a premýšľal, či nenájdem v jeho vozíku niečo ďalšie, čo by sa mi páčilo a hodilo do môjho arzenálu. I keď ktovie, či ho tu nájdeme. Aspoň budem vedieť, že tu ho so Scalliou hľadať nemám, až sa po ňu vrátim.

//Dračí priesmyk

//Ovocný lesík

Svorku, ktorú spomenula, som mohol zaradiť k tej, o akej mi hovorila Konvalinka a... ako sa vlastne volal ten, koho som tam pred tým odvádzal? Dante. O svorke v horách sa vedelo už nejakú dobu, ale chýbalo mi mnoho informácií. Tak či onak som kývol a neodpustil si poznámku: "Točíš sa v kruhu." Pokiaľ čakala, že sa niečo zmení a pocíti slobodu a šťastie, zmysluplnosť a silu... musela ten kruh prerušiť. Ako spomínala o jej mrtvo nemŕtvom bývalom, vysoko postavenom... bolo by absurdné, keby tu bol tiež a viedol i tú svorku. Až tak blbá byť nemohla, preto som tie jej slová ani nechcel chápať týmto smerom. "Myslíš si, že keď nájdeš svoju stratenú silu, že ťa budú ctiť? Postavenie vo svorkách je veľmi neférové. Silný, verný a dobrý ostávajú často bez povšimnutia, pretože na vyšších priečkach sú obľúbenci, či už proste nie je miesto. Niekedy i samotné alfy si podľa mňa nezaslúžia svoj post, pretože v ich radách sú o dosť lepší kandidáti... tento životný štýl, nepochopím," riekol som a pokrútil nad tým hlavou. Bolo to nepochopiteľné pre niekoho, kým som bol ja. Nemôcť si presadiť svoj názor, trčať na jednom území, prípadne sa naň len neustále vracať... limitácia, reťaze a klietka. Tak som videl svorky. Nebolo to nič pre mňa. Radšej som svoj pohľad uprel na hrebeni dole, aby som si prezrel pláň, či ho niekde neuvidím. U toho moje oči zablúdili i k jazeru s vodopádom. Mal by som sa za Scalliou vrátiť. Pootočil som sa na straku a kývol jej hlavou, aby ho skúsil nájsť, a tak sa rozletela pomedzi štíty, nech nemusíme prehľadávať celé hory sami.

//džungľa

Pomaly sme kráčali do lesa, ktorý bol o poznanie prijateľnejší než džungľa, v ktorej sme boli predtým. "Svorky majú príliš smiešne pravidlá na to, aby som sa k nejakej dobrovoľne upísal," odvetil som jednoducho a zamračil sa. "Cením si svoju slobodu a i možno preto, že som neustále na cestách, mi prídu ostrovy tak... Malé," vysvetlil som jej a zadíval sa na hory ku ktorým sme sa blížili. I pohoria som mal celé zmapované. Tri roky boli tri roky. Niekedy som mal pocit, že som ako myš v klietke. Pokusná myš? "Poznám však väčšinu svoriek, ktoré na ostrovoch sú. Ich členov a nemyslím si, že sa majú čím chváliť. Ak sa však nad tým zamyslím, sú vhodné pre slabochov bez vlastného názoru, ktorí potrebujú, aby im niekto povedal, čo majú robiť, lebo bez toho sú neschopní a stratení," povedal som jej jednoducho amykol ramenami. Začal som pomaly postupovať do hôr. Vedel som, že jej život je prepleteny s tymto smiešnym životom. Chaos mal tiež svoje stanovy, ale bral som ich skôr ako morálne pre poriadok, aby sa ti idioti medzi sebou nepovrwzdili nez ako nejakú smiešnu diktatúru postavení a pravidiel, funkcií a výmyslov.

//Južné hory

Hľadel som niekam do pralesu, keď prehovorila svoju obhajobu. Bolo v tom viac, než som vedel, viac než mi hovorila. Tak či onak som odvetil, bez toho aby som sa na ňu pozrel: "Keď si to myslíš." Bola to typická lož, ktorú si všetci v tak toxických vzťahoch nahovárali. Bolo jedno čo jej urobil, aby mu bola dlžná. Pokiaľ bola takto rozbitá, nemyslel som si, že je ona dlžná jemu, ale naopak. Strihol som uchom a otočil pomaly zrak na ňu. "Zaviesť... Nie je tak jednoduché ho nájsť. Môžeme sa pozrieť, či nie je na tomto ostrove. Vyliezť na hory a z diaľky by sme ho možno zahliadli, mnoho lesov tu nie je, skôr pláne a údolia," riekol som a premýšľal. Ak by bol ns tomto ostrove, z hora by sme ho niekde mohli uvidieť. Avšak ak sa pohyboval na hlavnom... Tam je to s hľadaním horšie. "Pútnik sa presúva po celých ostrovoch. Málokedy ho nájdeš na rovnakom mieste, či s rovnakým sortimentom," začal som a kývol, aby sme vyrazili k najbližšiemu pohoriu, kam sme sa mohli vyškriabať. Zároveň prejsť cez ten ovocný les, či náhodou nie je tam. Mohol byť hocikde.

//ovocný lesik

Slová, ktoré som k nej povedal, ju museli zasiahnuť hlboko. Uvedomoval som si plne toho, čo som jej povedal. Pravda bolela, ale bolestivé, úprimné slová boli niekedy to, čo potreboval druhý k tomu, aby sa prebral z toho blafu, v ktorom žil. Jej nastavenie mysle bolo pre mňa nepochopiteľné a zároveň tak blízke. A možno preto som pociťoval k tomu jej príbehu ešte väčšiu zášť, pretože som sa v tom videl. I keď som bojoval proti tomu, čím som mal byť, stále som musel robiť to, čo som musel. Privrel som zraky. Napriek tomu som nebol pes na reťazi ako ona. Nikto ma nemohol kontrolovať, len pravidlá, ktoré spravovali náš zákon.
"Mohla by si si robiť, čo by si chcela. Nepočúvať rozkazy druhých, žiť podľa vlastných pravidiel. Dokázala by si všetko sama a nikto by ťa už nikdy nesklamal," riekol som i keď som do slov mierne vkladal svoj pohľad. Odfrkol som si a pohľad odvrátil niekde medzi stromy. "Pokiaľ je ten život, po ktorom prahneš, aby si si tak udržala to, po čom skutočne túžiš... viem ti ukázať ako si navrátiš svoju silu, či získaš novú," začal som a hľadel na ruiny svätyne, ktorá sa pred nami týčila. Zastavil som a dodal k svojim slovám: "Nemôžem však napraviť to, že žiješ minulosťou." Švihol som chvostom a kývol smerom k ruinám. "V ruinách nájdeš nemého vlka, ktorý ti vie pomôcť s tvojou fyzičkou," povedal som a pozrel sa na ňu, či tam má v pláne ísť teraz alebo až neskôr. "Ak nemáš v pláne ísť za ním hneď, môžeme sa pozrieť po pútnikovi a jeho magických predmetoch alebo ti len o ňom poviem," riekol som a pozrel sa na ňu. Záležalo na jej rozhodnutí, vzhľadom na ot, že som nepredpokladal, že bude po tréningu schopná niekam ďaleko chodiť. A nájsť Wua... nuž, to si vyžadovalo veľa prejdených kilometrov.

//les pri moste

Pri jej slovách som sa na ňu pozrel a mierne nadvihol obočie. "Hrdá bojovníčka bez titulu, družka nejakého úbožiaka, ktorému slúži len tvoje lono?" riekol som, vzhľadom na to, čo mi povedala i predtým. Pokrútil som hlavou. Síce som pohŕdal samicami, no pokiaľ si získali aspoň štipku môjho rešpektu svojim charakterom... stále tu bola otázka slobody, ktorú som tak podporoval. Nemyslel som si, že život o ktorom hovorila bol tým, čo chcela späť. Bola ako ja. Ak by som stratil tú mizivú predstavu dokonalého spoločenstva a nekonečnej moci, asi by som bol... nikým. Stratený a zlomený na toľko črepín, že by ma už nič a nikto nezložil dohromady. Držala sa spomienky a jedinej veci, ktorú považovala za cennú. I keď bola odporná a prehnitá. Nesprávna. Povzdychol som si. "Premýšľala si niekedy nad tým, že by si bola sama sebe pánom? Tak mocná, že by si nikoho nepotrebovala?" riekol som a pozrel sa jej do očí. Moja rodina, priatelia, či cudzinci, ktorým som veril lebo boli milí... všetci ma zradili mnohokrát. Spoznal som i za svoj krátky život, že veriť a spoliehať sa môžem len sám na seba. Vedel som, že v jej veku nepohnem s názormi, nie keď bolo semeno jej výchovy a filozofie zasadené tak hlboko v jej mysli. Nevidil by som sa, keby mala post traumatické stavy ako ja. Každý sme si prešli niečím a to nás robilo silnejšími. Medzitým som sa prepletal džungľov. Porast pralesu bol nepríjemný, nerád som sem chodil, kým som nemusel. Najradšej by som to tu celé spálil len aby som mohol normálne kráčať a nelepili sa na mňa všetky pavučiny, nepoletovali okolo mňa komáre a laby sa mi neborili do vlhkej pôdy.

"Nehovor mi, že i ty si nejaký dedič pradávnej moci, rodu, či nebodaj boha, ako som tu už počúval niekoľko ráz od iných nováčikov," riekol som na jej slová o naplnení jej údelu. Zdalo sa, že jej domov bol divný, krutý, ale zároveň som si uvedomil, že vlastne na to bolo vlčice najlepšie. Ostatné veci len komplikovali a azda by som s tým i dokázal žiť v tom kraji, odkiaľ pochádzala. Chápal som však, že tento stereotyp a utláčanie nebolo pre ňu to najlepšie. "Pre teba je nový, neobjavený... až ťa stretnem o pár rokov, môžem sa ťa na to opäť opýtať," povedal som a tentoraz sa uškrnul. Čím dlhšie som v jej prítomnosti bol, tým mi prišla sympatickejšia. Určite viac než tá, ktorú som stretol pred časom. Odporná Morgan a ešte mi k tomu bude piť krv i ako súčasť spoločenstva. Niekedy som mal chuť sa obesiť na prvom strome, na ktorý som narazil. Stina mi prišla ako lepšia voľba pre Chaos. Mala disciplínu a chuť zlepšovať sa. Pomaly sme sa dostávali do miest, kde sa oba lesy prepletali. Ďžungľa bola diametrálne odlišná od obyčajného lesu, akým bol tento a bolo to poznať i na vlhkosti a dusne, ktoré sme mohli cítiť i napriek ochladeniu na zvyšku ostrovov.

//Hmlistá džungľa

//Most

Bojovník. Bývalý člen svorky. Nečudoval som sa, že hovorila v minulom čase. Začínal som mať podozrenie, že azda mohla byť slabou i predtým, ale vedel som, že na ostrovy každý nový príchozí oslabne. "Ako sa z bojovníka svorky, prepokladám v nehostinných podmienkach, stane jedinec, ktorý sa zadýcha po pár kilometroch?" riekol som otázku, ktorá bola skôr rečníckou. Bolo mi jasné, že v tom majú prsty bohovia. Každý vlk mal padnúť na dno predtým, než sa opäť dostane k svojej sláve. Ale ak bola slabá i predtým? To som však nevedel a bolo to jej súkromie. "V čom ti pomôže sila, ktorú získaš naspäť? Mnohí chcú z ostrovov odísť, nedokážu sa zmieriť s tým, že sú tu väzňami," povedal som a moja zvedavosť bola väčšia, než potreba ostať ticho. "Niektorí v tomto mieste vidia raj, ktorý je pre nich spasením. Narodil som sa tu a postupom rokov musím súhlasiť s tými, ktorí pokladajú toto miesto za väzenie, peklo... ohradu, v ktorej sa tlačia nič netušiace ovce a široký svet neznáma a voľnosti im je nedostupný," dodal som a privrel oči. Počúval som o úžasných svetoch, krajinách a príbehoch vlkov, ktorí sem prichádzali. Zo slov Peisii som len dúfal, že jedného dňa i my budeme môcť voľne cestovať portálmi ako i jej národ. Nepáčilo sa mi, že som bol spútaný na jednom mieste. Tak malom... ktoré som poznal ako svoje staré boty. Nudil som sa. Bol som znechutený a pobúrený.

Sledoval som ju, ako sa jej na moste darí. Očakával som, že sa jej laba šmykne alebo sa pod ňou prepadne doska a ja ju budem musieť vyťahovať z hlbín priepaste. Lenže prekvapivo, akoby ani nebola smrteľník a počasie na ňu nevplývalo... dokázala prejsť cez most bez väčších ťažkostí. Niektorí vlci naozaj boli šťastlivci. Bojovníci. Ako by vlčice mohli bojovať. Vždy, keď som trénoval so Scalliou, len som si utvrdzoval, že i keď sa snažia a sú silné, jednoducho na vlčiu maskulinitu nemajú. Povzdychol som si. Nech si myslí, čo chce. Aspoň bude mať zmysluplnejší život, keď to nechám tak. Šiel som za ňou a čakal, kým prejde na druhú stranu. Ľahšie by som ju tak vytiahol, keby spadla. Čo sa nestalo. Sám som dokázal už cez most prejsť i po slepu. Vietor okolo seba som korigoval, aby som sa nemusel namáhať s jeho nárazmi. Nemal som náladu si znepríjemňovať tento slimačí postup vpred. Čoskoro sme sa dostali na druhú stranu. "Už to nie je ďaleko," skonštatoval som napokon a nespokojne zamľaskal. Naozaj ma mrzelo, že sa do priepasti neprepadla ako Scallia, či Bambi, ktoré som odtiaľ vyťahoval. Zdali sa byť teda nemotornejšie? Strihol som uchom a zamieril do lesa spolu s vlčicou, ktorá mala zjavne na ponáhlo. Chcela všetko hneď a to ju možno bude stáť niečo viac, než by čakala.

//les pri moste

//Temný les

"Šťastie v nešťastí..." skonštatoval som nad jej príchodom na ostrovy. Zastavil som sa u mostu a pozrel sa naň. Počasie nebolo príliš prívetivé na prechod cez most. Vo vetre sa viac než nebezpečne hojdal. "Osud ťa priviedol na túto cestu, len aby si svoj život riskovala zas," povedal som a pozrel sa na Stinu. Odvaha jej určite nechýbala. Pokiaľ som súdil správne z jej slov, nežila v ružovej záhrade, ale dosť nehostinnom prostredí... podobne ako Bambi. Bohvie, kde bol tej koniec a či vôbec ešte žila. Azda sa jej podarilo túto krajinu opustiť? Ktovie. Musel som však uznať, že ona patrila k tým, ktorí sa do mojej pamäte skutočne zapísali až do smrti. "Dávaj si pozor, kam kladieš labu. Niektoré dosky chýbajú alebo sú uvoľnené. Drevo je vlhké a tiež príliš sa nesnaž hýbať rýchlo, aby si ho nerozvibrovala viac, než už spôsobuje vietor. Jedine, že si chceš zaplávať s rybami v mori dole v hmle alebo sa rozpleštiť ako umelecké dielo na skaliskách," upozornil som ju a pozrel sa na ňu, či hodlá tadiaľto prejsť. Mohol som vietor potlačiť svojou mágiou, ale nevedel som, či sa mi s tým chce zbytočne kvôli niekomu cudziemu namáhať. "Existuje i iná cesta, bezpečnejšia, ak sa bojíš," dodal som a čakal, čo mi na to povie. No vedel som, že strach veľmi nepatril medzi jej hlavné charakteristické rysy. Nevadilo mi však sa ani prejsť k portálu, a by ju rozhojdaný most a silnejší vietor v priesmyku prílišne strašil.

Vlčica prikývla na moju dohodu. Azda sa i čudovala tomu, prečo som to po nej chcel? Ktovie. Mal som svoje dôvody a možno ju to ani vôbec neprekvapilo. Kto sa veľa pýtal a počúval, dozvedel sa mnohé, čo mu mohlo byť v budúcne užitočné a tohto som sa snažil držať. "Havran," odvetil som jednoducho, ako keby to nebolo priamočiare z môjho tmavého sfarbenia a čiernych pier, ktoré sa hojdali vo vetríku. Pravdou bolo, že toto meno bolo moje prvé, ktoré som si pamätal. Nazval ma tak Gwyn spolu s Azraelom a bol som tomu rád. Až neskôr som vďaka Zeinab prišiel k svojmu originálnemu menu, ktoré som však potláčal a poznali ho len niektorí vlci. "Poďme," riekol som a vydal sa smerom k mostu, ktorý mohol byť prvou pomyselnou prekážkou pre jej slabú kondičku. "Mierime k Svätyni, ako som povedal. Budeš potrebovať tie podivné... mince, aby si upútala pozornosť správcu oných ruin. To, čomu ťa vystaví, je náročné psychicky i fyzicky. Ale ako som povedal, keď ťa to nezlomí, pocítiš len zlepšenie," povedal som jej, aby som trochu rozviedol miesto, ku ktorému sme šli. "Dokáže sa zamerať na tvoju hocijakú vlastnosť, ktorú chceš... alebo ktorú on uzná ako za vhodnú zlepšovať. Má rôzne prístupy... individuálne ku každej z nich, uvidíš," dodal som zastrihal ušami, keď sme sa pomaly približovali k mostu. Bol na dosah labky. Ako som stíchol, bola rada na jej kolo v rozprávaní.

//most

Prezrádzal som jej len zlomok informácií, ktorý som hodnotil ako... dostatočný. Bola to len špička ľadovca z toho všetkého, čo som jej mohol o tom povedať. Naklonil som hlavu na stranu a v očiach sa mi zablyslo. Nebola sprostá. Bol som rád, že chápala, že nič nie je zadarmo. Ani len informácie. "V tejto krajine stretávam rôznych vlkov. Počúvam ich príbehy, skúsenosti s ostrovmi. Pohľady na veci, ktorých som bol i nebol svedkom," začal som a pozrel sa jej do ohnivých oči: "Čo tak... keby ti ukážem, kde leží Svätyňa, prípadne on, ale ty mi povieš niečo o sebe. Aby som nerozprával celú cestu len ja o možnostiach... zosilnenia. Je to unavujúce." Moja dohoda bola prostá. Chcel som za informácie len informácie. Už akého charakteru, som nechával na nej. Bolo mi jedno, čo mi prezradí. Či mi už k niečomu budú alebo nie, to nebola jej vec. Nebol som tak všehoznalí pre to, že som sedel celý deň na zadku, ale preto, že som cestoval a poznával. Počúval a učil sa. Stále som mal v hlave utkvelú predstavu nášho stretnutia s Peisiou. Premýšľal som, že by som ju mohol v blízkej budúcnosti nájsť. Tá vlčica ma ohúrila a mal som kopu otázok, ktoré som jej ešte chcel položiť. Pre tento raz som sa však pozrel na vlčicu, ktorej meno som stále nepoznal. Otázkou bolo, či ho niekedy spoznám, lenže na niečom tak prostom, ako boli mená, nezáležalo.

V duchu som sa mierne uchechtol nad almužnou, ktorú chcela Majstrovi ponúknuť za jeho služby. Navonok som stále však ostával neutrálny až odmeraný. Podobne ako ona. Ani jeden sme nepotrebovali nič viac od toho druhého, ako informácie... "Možno," odvetil som a pozrel sa na straku, ktorá niekde v lese zmizla i s mincou. Netušil som, kam letela a bolo mi to jedno. Aj tak sa ten parazit vždy vráti. Pravdepodobne mala nejaké svoje skrýše po celých ostrovoch, ako sme neustále boli v pohybe a cestovali. "Môžeš to skúsiť. Ak ho neurazíš tým málom, azda ti aspoň v niečom pomôže," povedal som napokon a mykol ramenami. Nebolo na mne, ako sa bude Majster stavať k tým omrvinkám, ktoré mu donesie. Ale zľutovať nad ňou by sa veru mohol. Tak ako nad ostatnými žobrákmi, ktorých bolo na ostrovoch požehnane. Stále som jej však nepovedal, kde ho nájde. Nemohol som jej dať predsa všetko na zlatom podnose. "Existuje tu možnosť, ale pochybujem, že ti tam podobná almužna niečo zaručí. Skúsiť však môžeš nájsť i jeho..." riekol som. I keď nájsť Wua nebolo jednoduché. Možno sa jej to do zimy ani nepodarí. Mohol byť kdekoľvek.

Narazil som na citlivé miesto, ktoré vo mne prebudilo záujem. Vlčice boli komplikované a predpokladal som, že nemalo cenu sa v tom pitvať na nejakú chvíľu. Bol som však zvedavý, čo jej mlčanie ukrýva. Nechal som ju tak a pokračoval v tom, čo chcela ona. Nemal som náladu sa naťahovať so samicou, pokiaľ by sa začala cítiť nejak menejcenná v konverzácií. Mal som toho už za svoj život viac než dosť. Stále som si spomínal na tie najvyhrotenejšie, ktoré som kedy stretol. "Aby si neľutovala svojich slov," začal som, keď mi odpovedala na otázku. Použila dosť rázne slová, ktorí značili, že v prípade zlyhania by radšej umrela. Vedel som jej pomôcť v oboch prípadoch. Stačilo povedať, že jej život je bezcenný a nemá zmysel. Aspoň bude o jedného slabocha na tomto svete menej.
"Existuje miesto, ktoré ťa fyzicky zničí, ale pokiaľ je tvoj duch dostatočne silný, o niekoľko dní pocítiť rastúcu silu," začal som rozprávať a spomenul si na Majstra, keď som ho navštívil ešte ako malé vĺča. Bolo to už dávno, no táto tu nebola jediná, ktorú som na neho odkazoval, či ich tam nezaviedol. Prišiel som si opäť ako neplatený sprievodca pre tieto ostrovy. Hlavne pre moje znalosti a skúsenosti, ktoré boli bohatšie než i tých, ktorí tu žili roky... nechápal som, ako môžu byť niektorí tak slepí a hluchí. "Budeš však potrebovať niečo, čo nie je tak ľahké v prírode nájsť," dodal som a pootočil hlavu na straku, ktorá v papuli držala lesklú mincu. Rubíny a mesačné kamene bolo možné vyhrabať, či spatriť oveľa častejšie, než tento neprirodzený a pravidelný útvar, akého sme mohli byť svedkom.

Premeral som si ju pohľadom, keď mi položila otázku, ktorá sa jej drásala z hrdla. Naklonil som hlavu na stranu a pohliadol jej do očí. Chcela zosilnieť, aké prívetivé. Nehovoril som predtým o tomto? "Zosilnieť... sú tu spôsoby, akými to docieliť. Fyzicky, duševne i magicky," začal som a zamyslel sa na moment. Nasal som opäť jej pach, aby som sa uistil, že cítim dobre. Nepoznával som ho. "Avšak, je to beh na dlhú trať, ktorá i keď pozná skratky, nemyslím si, že tvoj majetok ponúka takéto vymoženosti," pokračoval som a uvedomil si, že pokiaľ bola taká slabá a nevedela nič o tom, kde by mohla nachádzať na ostrovoch pomoc... musela tu byť nová alebo len neznalá. Veď i po rokoch som tu nachádzal vlkov, ktorí nevedeli pomaly ani to, že sú toto ostrovy. Akoby to nebolo dosť jasné. "Najlepšie by pre teba bolo, aby si sa na zimu pridala do svorky. Ochránila by ťa, aby si prežila a do jari by si istotne aspoň kus zosilnela," skonštatoval som a prešiel si jazykom po tesákoch. Lenže to ona nechcela. Cítil som z nej istotu, minimálne v tom, že to myslí vážne. "Čo si ochotná za silu a moc obetovať?" otázal som sa jej napokon a zašvihal chvostom. Až teraz som si všimol, že straka ostala u Scallie. Nepreniesla sa cez portál. Aspoň na chvíľu som si mohol od toho šikanátora odd-. Začul som šušťanie peria a tá potvora mi pristála na chrbte. Takže ju portál vzal sem... povzdychol som si.