Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Nechcel som tráviť všetok svoj voľný čas v tomto smradľavom a odpornom lese. Vedel som si predstaviť mnoho ďalších miest, kam by som sa vydal radšej. Avšak na moment som sa v ňom zastaviť musel, keď som sa tu už ocitol. Azda celá táto nehoda Wuovho predmetu bola predzvesťou... osudu? Privrel som oči a prezrel si vlčicu. Kto to bol? Keď som nasal jej pach, nikoho mi nepripomínal. Či už z vlkov, ktorých som poznal alebo svorky, ktorých členov som mal načuchaných viac než dosť. Muselo ísť teda o tuláčku. "Pomoc? S čím, neznáma bez cieľa?" opýtal som sa jej a strihol uchom, v ktorom boli zasadené perá. Tie sa len tak rozhojdali vo zvírenom vetru. Pôsobila tajnostkársky. Rozhodne to nebola Scallia, z ktorej pílenia ma bolievali už aj uši. Bola tichá, až príliš. Bol som o to viac zvedavší. Azda predsa len išlo o osud a nie čistú náhodu? Tie predsa neexistovali. Privrel som svoje modré zraky a zachmúril sa. Mohol som jej pomôcť so všetkým, ale... mal som? A čo by som z toho mal? V budúcne mi mohla byť užitočná, pokiaľ by som s ňou nadviazal dobrý vzťah... predsa len, ešte som o nej nič nevedel, a tak som neutrálne čakal, stojac ako taká pevná, ozrutná socha, že čo z nej vypadne. Slová z nej totiž liezli ako z chlpatej deky.

Kopol som do menšej skalky, ktorá mi stála v ceste. Odskočila o meter vedľa a trafila strom. Bol som vnútorne nahnevaný na toho prašivého starca, ale tiež som mohol čítať tie malé písmenka, ktoré sa ukrývali za každým jeho obchodom. Očividne. Ani som nestihol premýšľať nad všetkým, čo sa mi stalo a čo som zistil, pretože mi do ňufáku udrel cudzí pach. Bol blízko. Ktorý blázon by sa vydal do tejto bohom zabudnutej zemi? pomyslel som si a pozrel sa smerom, odkiaľ bol pach cítiť. Mohol som sa vydať opačným smerom a nikdy sa s vlkom nestretnúť, no ja ostal stáť. Pravdepodobne som podvedome očakával, že zažijem menšie odreagovanie predtým, než sa vrátim ku svojim povinnostiam. Scallia sa s jej novou priateľkou určite za ten čas zabaví. Strihol som uchom a pohliadol na čiernobielu vlčicu, ktorá vyšla spomedzi stromov. Jej pohľad sa upieral na mňa a znaky, ktoré letmo fosforeskovali. Mlčal som, aspoň na malú chvíľu. "Stratila si sa?" riekol som a pohliadol na ňu z výšky. Aj keď patrila k vysokým vlčiciam, vyšším, než som stretával normálne... oproti nej som bol i ja jednoducho obrovský a mohutný. Nie len, že som mal osvalené telo, ale i hustý kožuch mi pridával na podobe medveďa, nie vlka.

//Krištáľové jazero (Bloudivec)

Portál, ktorý ma do seba vtiahol, ma vykopol v potemnelom lese. Dopadol som tvrdo na zadok a dačo si popod ňufák sám pre seba zašomral. Nadával som aký starý dedko. Keď som sa pozviechal na laby a otriasol, rozhliadol som sa po lese. Vedel som presne, kde som, ale nasieralo ma, že tie predmety si robili od toho Starca čo chceli. Povzdychol som si. Teraz som mal šľapať celú tú cestu späť po svojich? Nebol som našťastie až tak ďaleko, aby mi to trvalo niekoľko dní... no i tak to potrvá pár hodín. Bolo jedno ako rýchly som bol. Diaľka bola diaľka. Strihol som uchom a rozišiel sa do lesa. Potreboval som si zrovnať myšlienky, a tak mi možno táto prechádzka len prospeje. Pomaly som sa vydal pozdĺž hranice lesa s pohorím, vzhľadom na to, ako vysoko ma ten prenášač vyhodil. Aj som zabudol, že niečo také vlastním. Asi by som sa mal s Wuom o tom porozprávať, či nemajú tie predmety aj dátum spotreby, na základe ktorého prichádza ich poruchovosť. Pretože samé od seba by sa spúšťať nemali. Alebo som ho spustil nevedome ja? I to bola možnosť.

Prikývol som. Scar mal svoje vlastné myšlienkové úvahy a bol som rád, že sa z časti dotýkali i mojich návrhov. Preto som to nechal tak, nech si to zariadi a premyslí sám, prípadne s druhou vodkyňou. Napokon som sa s ním rozlúčil a každý sme si šli vlastnou cestou. Pobral som sa najskôr k vode, kde som sklonil k hladine hlavu a začal piť. Bol som naozaj smädný. Nebolo to na mne vidieť, ale za ten rozhovor so Scarom som patrne znervóznel. Strihol som uchom a vydal sa okolo jazera k Scallii a jej spoločníčke, ktorú som ešte nepoznal. Pravdepodobne ju však čoskoro spoznám a niečo mi hovorilo, že patrila do Chaosu. Nebola predtým so Scarom? Netušil som a ani ma to popravde nezaujímalo. Ako som však kráčal, strihol som uchom a sklonil zrak. Zdalo sa, že niečo nebolo na poriadku. Zavadil som o nejakú rárohu, ktorú som mal od Wua?! Zamračil som sa a stiahol uši vzad. Čo sa to dialo? Mal som divný pocit, ktorý sa mojim telom len tak rozliezal. Zavrčal som. Bol som od dvojice neďaleko, čiže ak sa Scallia pozerala mojim smerom, mohla vidieť, ako ma pohltila nejaká sila a ja som spravil *puff* a zmizol niekde v priestore.

//Temný les (za použitia Blúdivca)

Scar ma informoval i o ďalších záležitostiach. Povzdychol som si. Bolo toho dosť, keď som si to všetko spočítal. Určite by bolo rozumné opäť... "Vzhľadom na množstvo nových informácií by nebolo na škodu znova zvolať členov. Možno i ostatní budú mať niečo na srdci, čo by sa hodilo. Ten posledný už bol... dávno. Určite ich poteší i prítomnosť druhého vodcu, sám som s ňou ešte nemal česť," riekol som smerom k nemu a strihol uchom. Samozrejme, mohli sa o tom pobaviť a zvážiť to. Určite sa v blízkej prítomnosti s Usmevavou zídu a prídu k novým záverom. Hodlal som však netrpezlivo čakať, kým prídu s nejakou novinkou. Či už pôjde o stretnutie, o prijatie nových členov, kdejakých paktoch, či zaujímavých informáciách zo sveta moisu... Nebol som náročný. Každé vzrušenie bolo vykúpením z tej nudy, ktorú som pri všedných dňoch pociťoval.
U jeho ďalších slov, som len prikývol a nechal ho, aby sa činil. Bol som zvyknutý na bolesť, no nebol som necitlivý. Tvárou sa mi mihol mierny zášklb mikrosvalov, keď mi presekol kožu, z ktorej rany sa začal valiť drobný potôčik krvi. Nič čo sa nezrastie a nezapadne hustými chumáčmi mojej srsti. Tak ako väčšina jaziev, ktorú som pri svojich potýčkach a zážitkov vytrpel. "Budem robiť Chaosu naďalej dobré meno a nájdem nových členov, ktorý nás posilnia. Určite si na tréning okrem Scallie vezmem i ďalších, keď na nich narazím a budú stáť o pomoc. Potrebujeme zosilnieť ako skupina, nie ako jednotlivci," riekol som a privirel oči. "Aktivita, kde by sa zjednotili sily a spoznali členovia navzájom, by bola prijateľná a vítaná v momentálnej situácii, nemyslíš? Mnohí sa navzájom nikdy okrem zrazov nevideli," povedal som a privrel zraky. Bola to pravda. Sám som s ostatnými príliš nemal to šťastie tráviť čas a spoznať, čoho sú vlastne schopní. "Každopádne, asi by som sa mal pomaly vybrať na cestu," dodal som napokon a povzdychol si. Bolo tu toho toľko, čo som musel vykonať, čo som plánoval urobiť...

Vedel o románku, o ktorom som ho informoval. Prikývol som. Mal rovnaké obavy ako ja. Každopádne som veril tomu, že je potreba ešte počkať, než budeme konať. Ak však zradí, bol som odhodlaný vykonať trest, na ktorý nikdy nezabudne a bolo mi jedno, či je to nosič krvi chaosu alebo nie. O to horšie, pretože takto by sklamal dvojnásobne. "Máš pravdu. Sám sa pokúšam nasadiť špeha do svorky v horách. Narazil som na mladé vĺča, ktoré sa zdalo, že mi dôveruje. Uvidím, či sa mi to podarí a následne by som mohol pokračovať. V Daéne mám tiež vlka, ktorý sa pokladá za môjho priateľa. Nebolo by na škodu, ak by som sa s ním priateľsky stretol a získal o nich informácie. Od vojny sú pomerne... ticho," dodal som k nášmu úvodu rozhovoru. Vina som mal úprimne rád od vĺčaťa, ale chápal som svoju povinnosť a zaviazanosť voči Chaosu. Musel chápať, že všetko, čo mi povie, budem musieť predať ďalej. Bolo teda na ňom, čo všetko mi zdelí a či vôbec. Hlavne po tom poslednom incidente.
"Áno. Potrebuje však tréning, aby nezahynula v prvých minútach boju. Sám sa však hlásim, že ju ako aktívneho liečiteľa budem pri boji i mimo neho chrániť, aby jej liečivá krv neprišla na zmar," povedal som a privrel zraky. Každý mal v spoločenstve svoju rolu. Bohužiaľ v tento moment a hádam i na furt, bude Scallia primárne dôležitá a vzácna hlavne pre jej liečiteľské mágie, ktoré vlastnila. Prijala svoju rolu a ak bola tak s touto mocou zmierená, bude musieť pochopiť i svoje miesto a rolu pre tento spolok.
Počúval som Scara rozprávať ďalej. Tentoraz slová, ktoré mal na srdci on. Ak nejaké vôbec mal. Slová, ktoré vyslovil som spočiatku nebral vážne. Robil si srandu? Nie. Myslel ich vážne. Bol som úprimne zaskočený, no len na malý moment. Nemohol som vyzerať ako keby som vyhral v lotérii. Cítil som vo svojej hrudi však hrdosť a vďaku. Prikývol som s vážnou tvárou. Nebral som to ako niečo "super". Bola to povinnosť a práca na vrch. Musel som o to viac robiť spoločenstvu dobré meno, vzhľadom na prejavenú dôveru najužšieho kruhu. Túto zodpovednosť som mile rád prijal. "Bude mi cťou prijať bremeno bety a naďalej verne slúžiť Spoločenstvu a priviesť ho k veľkoleposti a sile, akej nikdy predtým," povedal som a sklonil sa. Nie len ako prejav úcty, ale aj ako možnosť pre Scara, aby pri našom rozdiely výšok, mohol vykonať akt, ktorý spečatí jeho slová. "Zotrval by som u toho, pod ktorým ma i tak poznajú mnohí na ostrove - Havran," dodal som.

Počúval som Scalliu, ktorá mi rozprávala o jej stretnutiach s niektorými vlkmi na jej cestách. "Člen chaosu je v partnerstve so Zlatou?" zopakoval som po nej slová, aby som si ich mohol ujasniť. To snáď nemyslel vážne. Alebo si to len tá nicka vymýšľala? Zamračil som sa. Každopádne som to nemohol nechať tak. Bolo potrebné to riešiť. "Ďakujem za túto informáciu, určite o tom informujem Scara a zistím, ktorý člen je tak hlúpy," riekol som a povzdychol si. Bolo to nehorázne. "Úkryt na malom ostrove, kam sa skoro nikto nedostane? Tiež som nad tým premýšľal," priznal som a uškrnul sa. V tom som na druhej strane brehu zazrel Scara. Bol sám. Nastražil som uši. "Počkaj chvíľu teda," povedal som smerom ku Scallii a vydal sa okolo jazera k čiernemu vlkovi.
Podišiel som na pár metrov, kde som sa i zastavil. Mierne som sklonil hlavu na pozdrav a hneď som začal rozprávať: "Scar, rád ťa zase vidím. Prepáč za vyrušenie, určite máš na pilno. Mám však niekoľko informácií, ktoré by ťa mohli zaujímať." Strihol som uchom a pozrel sa na neho. Nevedel som, či už z toho niečo nevedel, ale určite by bolo fajn, mu to zopakovať. Pozrel som sa na miesto, kde sa za stromami nachádzala Scallia. Prešiel som si jazykom po tesákoch. "Dopočul som sa o nehoráznom skutku. Jeden z členov chaosu sa spustil s vlčicou zo Zlatej svorky, o ktorej som nepočul dobrého slova. Príde mi to ako nechutné a urážlivé pre chaos, ak sa nechce stať zradcom svojej svorky a pripojiť sa k nám. Len pripomínam, že Zlatá stála po boku Daénu počas vojny," začal som a privrel oči. Bol som nahnevaný a pohoršený z tejto informácie, ktorú som zistil len nedávno. "Rád by som ťa však potešil i veselejšími správami. Scallia v tréningu napreduje. Každým dňom je silnejšia a Chaosu bude robiť len to najlepšie meno. Jej schopnosti sú pre nás užitočné, či už pôjde o mierové obdobie alebo o obdobie vojny. Mám v pláne s ňou vyhľadať Wua, aby ešte viac zosilnela. Navštívila i Svätyňu a naučila sa chápať i svoje liečivé mágie. Taktiež... objavila novú schopnosť, ktorou je schopná vidieť svojich blízkych vlkov, keď sú v ohrožení alebo keď útočí niekto na ňu," pokračoval som a na moment sa odmlčal, aby to vedel alfa spracovať. "Ja sám som objavil taktiež novú schopnosť, ktorú sa učím ovládať, ale verím, že dokážem viac, než len toto s ňou," dodal som a pozrel sa na svoju srsť, ktorá presne okopírovala sfarbenie Scarového kožucha. Po chvíli som mágiu nechal tak a vrátil sa do normálneho sfarbenia. Stále ma to vyčerpávalo. "So Scalliou máme taktiež v pláne prejsť ostrovy a nájsť nejakých vlkov, ktorí by boli dobrými adeptami ako noví členi Chaosu. Až nejakých nájdeme, odvedieme ich k tebe alebo pošleme sem... ak nám bude priať šťastena," povedal som nakoniec a vydýchol si. Pozrel som sa na alfu a čakal, čo na moje informácie povie. Azraela som stále nenašiel, i keď som ho úmorne hľadal. Taktiež som potreboval zohnať ďalšie informácie o svorkách a kvetinách tohto ostrova. Mal som toho na pláne mnoho, ale najskôr som sa s ním potreboval porozprávať.

"Sedím tu tak dlho, že mám pocit, akoby som zarastal pomaly do trávniku," zatiahol som ležérne a zívol si. Vedel som, že Scar nie je k zastihnutiu stále a chápal som to. Každý s ním potreboval hovoriť. Azda, keby sme mali viacer dôverných členov, mohol by mať trochu viac voľna. Lenže Chaos poslednej dobe dosť stagnoval. Potrebovali sme verbovať ďalších členov. Privrel som oči. "Scallia," začal som a pozrel sa na ňu skôr, než som pokračoval: "Až tu skončíme, pri hľadaní Wua sa môžeme pozrieť i po nejakých pakách, ktoré by nebolo na škodu priviesť na zcestie Chaosu. Potrebujeme novú krv." Táto myšlienka sa mi páčila a bolo to rozumné rozhodnutie. Avšak, nájdeme niekoho, kto bude toho hodný? Nechcel som tu vlkov akým bola napríklad Dail. Nebola ani mazaná, ani múdra, ani skúsená v boji, bylinách, či nebola ani šialená... načo nám taký vlk bol? Každopádne som nechcel spochybňovať rozhodnutie alfy a nechal som to tak. "Hm? Nuž, poznám všetky územia, ktoré sa na ostrove nachádzajú. Sám som ich všetky prešiel tak desať ráz. Nechcem to povedať tak nahlas, ale už nie som najmladší, Scall. Močiare i púšť, či ľadové pláne a jaskynné komplexy poznám naspamäť. Rovnako i lesy, lúky, toky riek..." riekol som a sťažka si povzdychol. Cítil som však, že sa chce opýtať na niečo iné. Preto som nadvihol spýtavo obočie a očakával, čo z nej ešte vypadne.

Zívol som si. "Môžeme ho ísť pohľadať," navrhol som Scallii a zašvihal chvostom. Avšak pohľad mi padol na miesto, odkiaľ som cítil pach nášho vodcu. "Najskôr však potrebujem hovoriť so Scarom, až bude osamote... ak vôbec," dodal som a pozrel sa na Scalliu, či tu so mnou počká alebo sa vydá hľadať Wua sama. Každopádne mohli sme ho ísť hľadať a Scara by som si odchytil neskôr, ale už som tu predsa kempil pár dní. Nejaký ten deň navyše ma rozhodne nerozhodí a nezabije. "Nebojím sa toho, že ma prekonáš," povedal som na jej otázku a uškrnul sa. "Na to máš príliš sebadestrukčných schopností," vysvetlil som a bola to pravda. Tie moje sa okrem útoku zameriavali i na obranu a defenzívu ako takú. Rozhodne bolo náročné sa ku mne dostať. Okrem mágií som vlastnil i predmety, ktoré mi v tom pomáhali. "Môžeme sa u Wua pozrieť i po nejakých magických predmetoch. Či nemá užitočné, i keď posledne tam nič moc nemal," riekol som a potriasol hlavou. Azda zmení sortiment a nájdeme tam niečo užitočnejšie, čo by Scallii pomohlo alebo si zase ja nahradím nejaký predmet, ktorý som už mal no nevyužíval som ho.

Počúval som jej výklad, ktorý mi dala k tej jej tajnej schopnosti, ktorú ovládala. Bola čerešničkou na torte. "Blízkych vlkov," zopakoval som po nej a i keď som nič viac nepovedal, vo vzduchu viselo to, o čom sme sa minule tak pohádali. Znechutene som si nad tým odfrkol. Síce spomínala len vízie so mnou, no neveril som tomu. "Zaujímavé," dodal som napokon, snažiac sa z mysle vyhodiť oné myšlienky, ktoré sa mi tam zbiehali ako búrkové mračná. Nechcel som sa s ňou opäť hádať. Bolo to príliš psychicke náročné i na mňa. Zívol som si. Toto naťahovanie s mágiami ma mierne unavilo. Nechcelo sa mi spať, len som potreboval trochu odpočívať. Zvalil som sa na zem, aby som si ľahol do trávy. "Tvoje schopnosti ťa robia zraniteľnou," povedal som po chvíli a zastrihal ušami, zatiaľ čo som hľadel niekam na druhý breh, odkiaľ som cítil a i predtým videl Scara s inými vlkmi. "Potrebuješ nejaké, ktoré ťa ochránia pred sebou samou," pokračoval som a privrel oči. Hlavne také, ktoré ťa udržia na živote, pomyslel som si a zašvihal chvostom. Straka sa usadila na mojom chrbte v medzičase. "A potrebuješ tréning," dodal som a povzdychol si. Bolo tu s ňou veľa práce, ale nemohol som ju nechať sa zničiť úplne.

Nezmieril som sa s jej osudom tak, ako sa s ním zmierila ona sama. Mračil som sa, pretože sa mi to nepáčilo a nesúhlasil som s tým. Nemohol som s tým však v tento moment nič robiť. Najviac ma na tom štvalo, že ona sa nesnažila ani ovládnuť tú mágiu. Prijímala svoj osud bez boja. Vzdala to, pretože v tom nevidela zmysel. Potreboval som, aby sa mi Nero zjavil opäť. Musel som s nim hodiť vážnu reč. Reč, ktorá ma bude možno stáť život, ale ak by to Scallii pomohlo, bol by som schopný sa i obetovať. To bolo niečo, čo ma na tom všetkom zaskočilo najviac. Cítil som to tak a bola to pravda. Niečím sa výrazne odlišovala od ostatných bytostí v tejto krajine. Vedel som to už dlho, ale v tomto momente som si to väčšmi uvedomoval. Privrel som zraky. Ostával som v tichosti, ponorený do myšlienok. Spracúval som informácie, ktoré mi dala, čo sa stalo za poslednú dobu a i to, čo som musel urobiť v budúcne. Nemohla v sebe nosiť časovanú bombu, ktorá ju jedného dňa zabije. Posadila sa vedľa mňa. "Hm," pootočil som k nej ucho. Samozrejme. "Ďalšia mágia, či schopnosť. V tomto bode ma už neprekvapíš ničím," riekol som. Vedel som, že toho skrývala viacero. Preto som sa nad tým ani nepozastavoval. Jej spidermanský reflex bol isto zaujímavý a užitočný pre ňu ako členku Chaosu. Ale mne robilo starosť niečo iné. Aby sa však zas neodula, len som dodal: "Hovor."

Scalliin výraz ma mierne znepokojoval. Mala niečo za lubom a sršalo to z nej z každej jej časti tela. Prešiel som si jazykom po vnútornej strane tesákov a vyčkával... V tom sa sklonila a zahryzla sa mi do laby. Inštinktívne mnou myklo, ale ostával som stáť. Veril som jej a nech to bolo akokoľvek divné, čakal som. Patrila predsa do Chaosu a nikto z nás tu nemal všetkých v hlave pohromade. Kedy jej tak preskočilo? pomyslel som si, no nechával som ju tak a sledoval, jej zjazvené laby. Obával som sa, že sa jej mágia opäť spustí, no ostávala v režimu spánku, na čo i ona sama poukázala. Takže ju ovládla? Mágia bola nevyspytateľná. Fungovala kedy sa jej chcelo a ako sa jej chcelo. Obával som sa, že jedného dňa ju budeme potrebovať a ona ostane v tichosti. A potom, keď ju budeme potrebovať najmenej, sa prebudí a Scalliu dorazí. Zamračil som sa. Nie, to som nemohol dopustiť. Prídem na to, ako ju ovládnuť. Musel som vypátrať bohov alebo Wua. Každopádne moju pozornosť upútali takzvané svetielkujúce guličky. Bolo to... podivné, ako celý tento svet. Zdvihol som labu a prezeral si obtisk Scalliiných zubov, ktorý zmizol. Mágia, ktorú dokázala ovládnuť? "Prečo ju nepoužívaš namiesto hentej?" opýtal som sa jej na rovinu. Lenže vzápätí mi to vysvetlila. Domyslel som si to, no i tak som nedokázal prehltnúť ten fakt, že bude riskovať svoj život vždy, keď sa ocitne v prítomnosti niekoho zraneného. "Môžeš... môžeš s ňou liečiť i samú seba?" položil som jej otázku, ktorú očividne ešte nevyskúšala. V prípade najhoršieho, by mohla dopomohnúť svojej regenerácii, ak by ju chcela jej neovládateľná mágia zabiť. Alebo som sa len v to pokúšal veriť.

Neznášal som, keď som nemal nad situáciou kontrolu. Keď som niečo nevedel a musel sa nechať viesť náhodou. Stiahol som na moment uši vzad a prekročil z laby na labu. Cítil som v sebe podivnú neistotu, ktorú som tak nenávidel. Tupý závan obáv a otravné hlasy podvedomia, ktoré ma vystríhalo pred možnými scenármi, ktoré sa mohli stať. Aj napriek tomu, že som netušil, o čo vlastne pôjde. Demonštrácia schopností Scallie ma však lákala. Chcel som vedieť, čo ho je schopná. Jej otázka ma však prekvapila, zarazila i sklamala v jednom momente naraz. Privrel som oči. "Vážne sa ma to pýtaš?" povedal som tónom, v ktorom sa odrážal závan sklamania. Potrebovala to však počuť, no mne tie slová šli hore krkom veľmi ťažko. Bolo náročné to povedať priamo, nahlas... Poznala ma, no i tak sa ma snažila trápiť. Užívala si to. Očividne. Povzdychol som si. "Verím ti ako jedinej na celých ostrovoch, Scallia," povedal som mierne tichším hlasom. Prvé slová zo mňa liezli ako z chlpatej deky, no môj hlas bol pevný a úprimný. Myslel som to vážne. "Už ma nenapínaj," zabručal som napokon, aby som od tejto potupnej chvíle odvrátil pozornosť na niečo iné a rýchlo sme na tie slová zabudli.

Nadvihol som obočie a sledoval ju, ako pokračuje do jazera. Jej ego bolo skutočne vysoko. Azda snáď ako to moje. Počkal som, kým jej práčka dopere a medzitým som sa ostával chladiť. Počasie nám dávalo posledné chvíle ako záblesky spomienok na teplé letné dni, ktorým bol však koniec a čakala nás tichá a mrazivá zima, ktorá číhala už za rohom. Ešte som si chvíľu pohrával s onou schopnosťou, no na menších častiach tela, aby som sa tak nevysilil. Bolo to fascinújuce a už nebolo pochýb, že ide o mágiu. Musel som však prísť na to, či budem schopný okrem sfarbenia a hustoty srsti, meniť i ostatné proporcie svojho tela. Všetko však malo svoj čas. "Hm?" zamrmlal som, keď sa vrátila a prestal sa hrať so zmenou srsti. "Zistila si, ako ovládať tie jazvy?" otázal som sa jej, pretože som nič iné nepotreboval počuť. Nepáčilo sa mi, keď existovali mágie, ktoré nemal ich majiteľ pod kontrolou. Síce to bolo len vypožičanie moci bohov, stále som požadoval ich kontrolu a nie, aby si žili vlastným životom.

Bolo na čase naše hry uzavrieť. Videl som zmenu na Scallii, netušiac, akú spomienku som v nej vyvolal. Každopádne som sa rozišiel smerom vo vode po kolená. Ovládala i zem, ako som mohol zistiť z jej obrany. Ostával som však stále napoly zamyslený. "Už som na to prišiel," riekol som, aby som upútal jej pozornosť a odvrátil ju od jej podivných myšlienok. "Pozri," povedal som a moja srsť sa začala pomaly meniť farebnostne, kopírujúc tú jej. Uškrnul som sa, keď som pred ňou stál ako jej mužská kópia. Nebolo to tak náročné na to prísť, keď som už ovládal toľko odlišných mágií. Len mi to chvíľu trvalo, no vzhľadom na to, že som sa nad tým celú dobu zamýšľal a skúšal... tentoraz sa mi to podarilo priam jednoducho, i keď bola pravda, že ma to unavovalo viac, než by som si predstavoval. Neovládal som tú schopnosť tak dobre, aby som si to mohol dovoliť ponechať na sebe príliš dlho. Preto som to vzápätí hneď zrušil a opäť mi telo pokryla moja čierno modrá srsť.