Příspěvky uživatele
< návrat zpět
Zastavil som sa. Sledoval som vodu, ktorá mi oblizovala laby. Bolo to nechutné a studilo ma to. Prudkým nárastom teploty okolo láb som vodu vyparil. Oheň sa zdal oproti vode slabým, no vedel ju i zrovnať so zemou. Strihol som uchom a sledoval, ako prach opadol. Scallia bola celá špinavá a ulepená. Zazubil som sa. "Vyzeráš otrasne," riekol som smerom k nej, čím som sa snažil jej pozornosť upriamiť na mňa. Nesnažil som sa príliš. Vedel som, že by som ju rozštvrtil, keby som chcel. Skôr ma zaujímala, čoho je schopná ona. Vedel som, že má bojovnú dušu, ale netušil som, v čom sa ešte zlepšila, kým som ju nevidel. Mal som ju počúvať i posledne. Bola to chyba, ktorú mi čoskoro vmetie určite do ksichtu. Vo vode však plávalo niečo, čo sa mohlo podobať na vlnité pohyby morských hadov. Ťahal som korene smerom k jej labám, aby jej ich začali oblizovať rovnako, ako tie jej vodné predtým mne. Až na to, že týmto pevným sa potrebovala vyhnúť čo najskôr, inak ju stiahnu do hlbín jazera. Bol som zvedavý, či v nej nevyprovokujem i niečo viac, než boli hrátky s vodnou hladinou.
Neviditeľná hradba sa okolo mňa urobila priam automaticky. I tak som však uskočil akoby ma zmietla voda, i keď som sa jej nárazu ubránil. Ostal som stáť a sledoval Scalliu, ktorá sa tiež vyrovnala na svoje labky. Bariéra pominula. Vodu som ako jediný element neovládal, pretože som mal k nemu vnútorne odpor už od mladého veku. Nepáčil sa mi a bol mi proti srsti. Vedel som sa vynájsť i bez neho. Mal som miesto toho oveľa použiteľnejšie mágie a schopnosti, ktoré som mohol využiť. "Hm," zamumlal som a pohrával sa stále s myšlienkou novej schopnosti. Scalliu som tak vnímal len na pol ucha. Pokiaľ si chcela niečo dokázať, tentoraz som ju nechával tak. Nech si robí čo chce. "Fajn," zašomral som si, pretože som pochopil, o čo jej ide v skutočnosti. Potrebovala získať moje uznanie, ktoré som jej však nechcel dať zadarmo. Zdvihol som okolo nej vietor i s pieskom a prachom, ktorý ju uväznil v oku menšieho "tornáda". Zatiaľ som sa presunul na inú pozíciu, aby som sa dostal za ňu, až ten prach pominie a chystal som sa opäť na ňu skočiť, aby som ju dostal k zemi. Predsa len tam bola pre mňa najzraniteľnejšia.
"hej," vyštekol som, no to ma už stiahla viac k vode a snažila sa ma hádam ja utopiť! Bola vo výhode a nebolo to len tým, že bola "žena". Zabručal som a mierne sebou mykol, aby som ju striasol. Dokázal som vyvinúť viac sily než ona, už len preto, že som bol samec. Tak to už v prírode chodilo. Občas. Každopádne sa mi podarilo dostať sa z jej drápov a ponoril som sa do vody plne. Keď som sa vynoril a opäť ju primáčkol k zemi, tak, aby mala hlavu na brehu a mohla dýchať... srsť som mal už v norme. Mala správnu hustotu i farbu. Mágia pominula. "Hm, tak to by sme mali," zamrmlal som a pozrel sa na ňu dole. "Nenarástli ti nejako svaly?" riekol som, pretože tá jej rana, ktorou ma predtým zdrapila zanechávala ešte nejaké dozvuky. Strihol som uchom a natočil hlavu na stranu. Kedy stihla byť za majstrom? Nemohol som byť však prekvapený. Mala na to vek a vlastne aj rozum. Ako by ju inak prijal do Chaosu, keby bola nepoužiteľná? Pravda. I tak ma zaujímalo, čoho je v skutočnosti schopná. Posledne bola ešte nevycvičený spratek, ktorým bude i teraz, len s väčšou silou, ktorú však nevie používať. Nikdy ju v reálnom boji nevyužila, isto. Rovnako taký bol dôvod i mojej potupy pred Vinovou alfou. Mala viac skúseností než ja. Keby som ich mal tiež, roztrhal by som ju na kusy.
"Čo ak i to je možné? Keď sa dá meniť farba, prečo nie pach, hlas, výška, či... pohlavie?" povedal som tajuplným hlasom a predstavoval si, ako by som sa ponevieral po okolí ako tá prekliata alfa Vina a robil hanbu celej ich svorke. Úžasný plán, ako ich rozorvať z vnútra. "Čomu sa jako smeješ," zabrblal som spomedzi chlpov a pobavene sa uškrnul. Muselo to vyzerať priam komicky. Skočil som však po nej a strhol ju k zemi. Váha srsti na krku ma však preťažila a tak som zletel až do jazera, kde som sa vo vode pekne okúpal. Srsť nasala vlhkosť a bola o to ťažšia. Toto bol fakt deň. Toho Wua jedného dňa reálne prerazím na polovicu. "Myslím, že umieram," zafňukal som s ťažkým povzdychom a ostával ležať do polovice ponorený vo vode a s polovicou vyplavenou na brehu ako taká ryba na suchu. Sledoval som Scalliu, ktorá sa tiež rozvaľovala na tráve vedľa, po tom čo som ju zvalil. Musel som vymyslieť, ako ovládnuť túto magickú hlúposť, no nevyzeralo to príliš realisticky. Nie v dohľadnej dobe.
"Pako, ktorého podoba by mi mohla zaistiť isté výhody a informácie, ktoré by boli užitočné pre chaos," riekol som na jej slová a mrkol na ňu. Mala sa ešte čo učiť, keď už sa pridala do Chaosu. Nič nebolo zadarmo a aby sme mohli zosilnieť, potrebovali sme oči a uši všade. "Pôžitok je však radosť," opravil som ju a v očiach sa mi zablyslo. Ktorý chorý vlk by bol s nejakou vlčicou len tak z lásky? Všetky boli vypočítavé a falošné, s hysterickými výkyvami nálad. Nerozumel som im a nikdy som ani nechcel. Ale samota... si vyžadovala občasnú spoločnosť a naplnenie svojich túžob. "Hm, dúfam," skonštatoval som, no v tom mi z ničoho nič zhusla srsť na krku, že som vyzeral skoro ako lev. "tak toto je už primoc," zamrmlal som spomedzi všetkých tých chlpov a fúkal, aby som cez ne vôbec niečo videl. Zastrihal som ušami, ktoré sa mi topili v hustote mojej srsti. Bohvie, čo som z toho mal usúdiť. Bola to mágia alebo fakt len nejaká sranda? Musel som vyčkať, či to prejde, alebo to ovládnem. Scallia sa však musela na mne dobre baviť.
Nadvihol som hlavu, keď ma jej srsť zašteklila na ňufáku, ako ma obchádzala hore dole, aby si porovnávala môj momentálny stav. "Netuším, ale ak by to bola mágia, či len schopnosť, ktorú by som vedel ovládať vedome... predstav si. Mohol by som vyzerať ako ktokoľvek na tomto ostrove!" riekol som a pozrel sa na svoju srsť. Ako by som však vedel vyvolať zmenu srsti? Fungovalo to ako obyčajná mágia? Zastrihal som ušami a naklonil hlavu na stranu. "Počkaj, skúsim niečo," povedal som a začal sa sústrediť, aby som srsť zmenil. A predsa len sa na mojej labe objavil miesto modrej, zelený odtieň. Lenže to nebol môj zámer. Čiže to nefungovalo. Robilo si to čo chcelo. "Hm, dúfam, že táto šaškáreň nebude trvať dlho. Ktorú vlčicu zbalím na tento farebný výbuch," povzdychol som si sťažka a švihol chvostom. Možno som však len netušil, ako na to. Zatiaľ. Opäť som sa začal sústrediť, no nič sa nedialo. Bolo to divné. "Už nikdy nebudem piť ani jesť nič, čo mi ten starec ponúkne," dodal som s úškrnom a pozrel sa na Scalliu, ako to vidí ona z jej úžasne pozitívneho a optimistického uhlu pohľadu.
Skúmal som ten podivný efekt, ktorý sa mi tvoril na srsti. Vzorovanie, aké som mohol vídať na danieloch. Otočil som hlavu a pozrel sa na Scalliu, ktorá sa v tichosti a nenápadne približovala. Už bola na takú vzdialenosť, že som nemusel po nej kričať. Bol som fascinovaný novým trikom, ktorým ma Wu poblúznil. Otázkou bolo, či to bol jeho rozmar alebo nová schopnosť, ktorá mi prúdila v krvi. "Scall, chceš niečo vidieť?" riekol som, pretože v tomto momente som bol nadšený ako malé vĺča a potreboval som to svojej kamarátke ukázať. Nech už medzi nami bolo akékoľvek napätie. "Pozri," riekol som a otočil sa, aby videla, ako sa mi po ľavej strane tela tvorí inak farebná srsť, ktorá dosť kopírovala onoho kopytníka. Zazubil som sa. "Nedávno som stretol Wua a niečo mi dal vypiť. Netuším, či je to len jeho vtip alebo je to nová schopnosť," vysvetlil som jej a díval sa, ako sa srsť na niektorých miestach sfarbuje i do iných farieb. Mágia si robila so mnou čo chcela, pretože som ju ešte dobre neovládal. Teda takmer vôbec.
Strake sa vyplatil jej nešvár. Uškrnul som sa na ňu ešte väčšmi, jak bola celá zmočená. Niečo mi hubovala dosť agresívne, zjavne som sa jej nemal smiať. "Sa neposer," zabručal som k strake a pomocou vetru jej usušil perie. Potom som obrátil hlavu smerom k Scallii a vyštveral sa na laby. Ona sama ku mne nehodlala prísť a ja netušil, či sa mi chce loziť za ňou. Zívol som si a prešiel pár krokov k hladine jazera, aby som sa z nej napil. V odraze som uvidel však niečo, čo ma zaskočilo. Zdvihol som hlavu a chvíľu na svoj odraz hľadel, aj keď sa hladina unormálnila. Zamrkal som zrakmi a pozrel sa na svoj kožuch. Zmena srsti bola vidieť len na strane, ktorú Scallia nemohla vidieť z jej uhla. Zamračil som sa. Čo bolo toto za hrátky bohov? Išlo o novú mágiu? Ale akú? Bol som predsa nedávno s Wuom. Čo mi zase vykabátil ten sviniar? Zamračil som sa. Chcel som po ňom predsa, či mi nevie nejako pomôcť, no nie? Mohlo ísť o novú schopnosť? Netušil som. Potreboval som na to prísť a zistiť, o čo vlastne ide a ako sa to ovláda.
Ležal som u jazera a hypnotizoval jeho hladinu. Nič sa tu nedialo. Scara som vyrušovať nechcel. Vyzeral, že mal napilno. Strihol som uchom a vietor mi zavial známy pach. Nastražil som uši a pozrel sa jej smerom. Skôr než ju som však zahliadol lasičku, ktorá sa ku nám prišmochtala. Vyhrožovala mi? Nadvihol som obočie. Straka však automaticky zareagovala ako verný bodyguard. Zletela na lasicu a zdrapila ju do pazúrov. Vyniesla ju kus do vzduchu a zahodila do vody. Musel som sa na tom pobavene zasmiať a pozrieť sa na svojho spoločníka. "Netušil som, že je to v tebe," riekol som a labkou si s ňou podal jej krídlo. Potom som sa však narovnal a začal sa rozhliadať okolo, kde je Scallia. Či už vychladla a bola normálna alebo ju stále trápila jej hysterickosť.
Ako som posedával na kraji jazera, do uší mi vietor dovial veľmi známe cenganie. Nepočul a ani nevidel som ho už nejakú dobu. Pootočil som hlavu a pozrel sa na šedého vlka, ako vláči svoj veľký vozíček, v ktorom skrýval množstvo prekvapení. "Wu," oslovil som ho, aby zastavil. Postavil som sa a začal si prezerať veci, ktoré mal v inventári. Premýšľal som, či sa mi niečo z toho hodí. Medzitým na mňa skúšal tie svoje obchodné ťahy, ale ja som bol už proti nim viac než imúnny. Zastrihal som ušami a nakoniec som si niečo vybral. "Poprosím ťa toto a aj trochu tvojho hnusného lektvaru. Objavil som novú schopnosť," povedal som mierne hrdo. Potreboval som sa v nej však zlepšiť. Vyčkával som teda, kým pripraví, čo som chcel. Následne som to vypil. Bude chvíľu trvať, než pocítim jej účinky. Tiež som mu vrátil niečo, čo som ešte nepoužil a ani ma to veľmi nelákalo. Len mi to minule nanútil! Napokon som poďakoval a po vysvetlení ako funguje oný predmet, som pokýval hlavou a sadol si späť na breh jazera. Určite sa mi zíde.
Mám: 357 kšm, 6 rub, 2 mince
Bdělý strážce - 150 kšm a 2 rub
Rychlotlap - 80 kšm
(tajemný lektvar vyhodiť)
2 lvl. do Mysle - 50 kšm
SPOLU: 280 kšm a 2 rub
Ostane mi: 77 kšm, 4 rub, 2 mince
Schváleno
//Južné hory cez Luku
Ako som schádzal z hôr, mierne som vychladol a začal si uvedomovať, čo sa vlastne odohralo pred chvíľou. Zastavil som sa a obzrel sa cez rameno, no Scallia bola tvrdohlavejšia než ja. Zamračil som sa. Nahováral som si, že je silnejšia než som o nej tvrdil, že sa vschopí... ale stále som sa pohrával s myšlienkou, že čo ak nie. Čo ak je skutočne tak slabá? Čo ak uverila mojim slovám? Zamračil som sa o to väčšmi. "Teraz na to nemám energiu," zabručal som si sám pre seba. Nevládal som sa s ňou naťahovať. Bolelo ma to. Bolo to únavné. Povzdychol som si a pozrel sa niekam na lúku. Smeroval som smerom k jazeru. Zastrihal som ušami, ako som sa k nemu približoval. Nasával som pachy a hľadal, či sa tu stále zdržiava. A bol tu. Zastavil som sa na druhom brehu jazera, napil som sa. Museli ma vnímať, no nechcel som ich narúšať. Mali niečo rozriešené. Ani jednu vlčicu, ktoré s ním boli som však nepoznal. Nové členky? Ktovie. Sadol som si na brehu a odpočíval. Premýšľal som nad tým, čo sa stalo pred chvíľou so Scalliou a u toho pozoroval trojicu na opačnom brehu. Bol som tak nejak zamyslený a nevnímal pozorne svoje okolie.
Nerozumel som vlčiciam, ani tým ich hysterickým scénam, ktoré boli schopné predviesť. Nebolo mi to jedno, ale nemohol som si to vedome priznať. Bol som príliš hrdý a mal som vysoké ego na to, aby som priznal, že robím chybu a správam sa ako idiot. Radšej som z toho vinil jej pohlavie a vek, než aby som sa pozrel na seba. Jej posledné slová pred odchodom ma však naštvali. "Nevieš nič o zrade," štekol som po nej, keď odchádzala. Musela sa zrovnať a netváriť sa ako najväčšia obeť na svete. Inak skape skôr ako si mohla myslieť. Cítil som, že by som mal ísť za ňou, ale nevidel som v tom vhodnú príležitosť. Potrebovala byť sama. Potrebovala niekoho iného, s kým by si prehovorila. Povzdychol som si a pozrel sa na straku. Ja som musel ísť za niekým iným, aby som si urovnal myšlienky. "Potom ich nájdeme," povedal som operencovi a ja sám zamieril opačným smerom než ona. Vydal som sa tam, kde som to mohol považovať za domov. Tam, kde som vedel, že ho nájdem.
//Krištálové jazero cez Luku
Ani napiť som sa nemohol v pokoji. Stiahol som k nej uši, keď musela mať ďalšie pripomienky. Potreboval som trochu pokoja. Keď som však začul zmenu jej hlasu, zdvihol som hlavu od hladiny a pozrel sa na ňu. Niečo sa s ňou dialo. Zmenila svoj tón aj... privrel som oči. "A teraz mi láskavo vysvetli, prečo nariekaš?" opýtal som sa jej a prešiel ju pohľadom. Nič som jej nerobil, väčšinu času som mlčal. Prekusol som i to, že urobila najhoršiu voľbu vo svojom živote. Netušil som, čo sa tým vlčiciam odohrávalo v hlavách, ale očividne to nebolo nič normálne. "Pridala si sa do Chaosu a nariekaš pre nejakú hlúposť? Že nie som k tebe vlezlý ako môj brat?" pokračoval som. "V tom prípade si ešte väčšmi slabá, než som si o tebe myslel," zabručal som. Bol som tvrdohlavý a tvrdý, ale bolo pravdou, že: "Chaos nepotrebuje slabých jedincov. Či už fyzicky alebo psychicky." Zašvihal som chvostom a sledoval ju, či sa po tých slovách už úplne zrúti a konečne sa preberie zo svojho detinského správania alebo nie. Čakal som, kedy utečie. Bol to jej klasický vzorec správania. Odísť.
Kútiky papule mi nevyrázne pocukovali. Narazil som na jej ego. Konečne. Cítila sa ublížene ako malé vĺča, ktorým byť nechcela. Nedokázala vydržať ani len trochu tlaku. Moje domnienky boli pravdivé. Pridala sa k Chaosu príliš skoro. Mala s tým počkať, kým bude staršia a zrovnanejšia. Nuž, bolo už neskoro. "Musíš sa naučiť kontrolovať svoje emócie," riekol som i keď z mojej papuli to bolo viac než absurdné. No i ja sa o to snažil, i keď to nebolo mnoho ráz vidno. Bol som až príliš impulzívny a temperamentný. Sledoval som ju, ako sa stiahla bližšie k jazeru. Povzdychol som si a ostal ležať. Aspoň na moment do mňa nerýpala ďalšie svoje poznámky. Vydychoval som a vyčkával. Po chvíli som sa zdvihol, ale nešiel som za ňou. Podišiel som k vode, kde som sklonil hlavu a začal piť.
Bolo mi jedno, čo hovorila. Ja som vedel, o čom som rozprával. Ona sotva vyrástla z toho soplavého vĺčaťa a myslela si, že už pozná ako funguje svet. "Povedal som mu o tebe a tvojom potenciály, len aby ti neublížil, až ťa stretne," povedal som s ťažkým povzdychom a sadol si na zadok. Vyčerpalo ma to. Potreboval som ešte odpočívať, i napriek jej liečivej mágií, bolo niečo, čo nedokázala zregenerovať. A tým bola energia. Aspoň trochu som sa upokojil. No stále som bol rozladený. Nič sa s tým však už robiť nedalo. Prijala náš pakt a teraz musela niesť následky všetkého, čo by urobila proti nemu. Dúfal som však, že nič také neurobí. Nikdy. "Ak niečo dokašleš, budem to musieť riešiť ja sám," začal som, aby konečne pochopila, prečo sa tak veľmi hnevám. "A neviem, či toho budem schopný," dodal som a prehral si svoje slová o tom, ako toho zradcu Azraela vlastnoručne roztrhám. Niečo v mojom vnútri mi však hovorilo, že toho nikdy nebudem schopný. Čo znamenalo zradu bratstva. Preto som veril, že na neho tak skoro nenarazím, aby som to nemusel vyskúšať, či je to pravda. "Môžeš tráviť čas so Stray. Tiež zotrváva vo svorke len pre jej znalosti bylín a iných liečiteľských praktík," riekol som napokon a ľahol si. Bol som unavený. Viac šokantných správ som už dnes počuť nepotreboval.