Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Tichá Zátoka

Akonáhle vyviazol záplavy končiacej sa v mori, vydal sa na cestu do krajiny večného piesku. V čase bol úplne dezorientovaný, takže to s najväčšou pravdepodobnosťou znamenalo, že po ňom vo svorke nebolo ani chýru ani slychu. Ako keby vôbec bolo. Ale tentokrát už pokojne mohol prísť o svoju drahocennú funkciu najnovšie aj vyššie na pomyselnom rebríčku. Možno práve toto bola myšlienka, ktorá ho nakopla pohnúť zadkom, a to doslovne. Zvýšil tempo, aby sa mokrý plahočiť po piesku čo najkratšie. Príjemné to teda nebolo, ale nemohol sa na nič sťažovať, keďže sám si toto miesto vybral.
Podľa pachov rozpoznal hranice. Pri nich ani nikde naokolo však nebolo ani živej duše. Čo by však snáď nikto nečekal, búrlivé dažde mu v tej chvíli priniesli šťastie. V mokrom piesku rozpoznäval čerstvé stopy. Tie však pochopiteľne rýchlo mizli, preto nasadil ešte vyššie tempo. V momentálnej situácii to bolo logické - členovia mali zrejme lepšie informácie a tušili, že zdržiavať sa tu nebude práve najlepší nápad. Zephira opäť popadla panika, ako naďalej sledoval cestu. Stopy viedli mimo púšte a tam...mohol len dúfať, že sa ich cesty stretnú.

//Slané jazero (rýchly presun cez Kcetúcu lúku a Hraničné pohorie)

//Oblúky bohov cez Mlžné pláne

Ak mal niekedy pocit, že jeho deň je len nezvyčajne živým snom, halucináciou alebo čímsi ba takýto spôsob, tak to bol práve dnešok. S prihliadnutím na okolnostiz posledných pár minút dneška. Zephir nebol naivný a v momente, ako ho sila strhla so sebou, na veľa nedúfal. Prúd, ktorý sa valil pomedzi dolinu by dokázal zabiť aj najlepšieho plavca - a Zephirove schopnosti okrem plávania aj nepanikáriť boli neexistujúce. Vodná hladina sa stále menila tak nejak stále nabral trocha kyslíka, aby ho znova stratil vo vode. Akoby sa s ním pohrával ako s nejakým drievkom. Smrť bola jednou z vecí, ktorú dlho nehodlal akceptovať, no v takomto stave si len dúfal, aby to nebolo bolestivé a dlhé. Tušil, že strata vedomia by mala byť krátkym procesom, teda čím menej vzpierania, tým jednoduchšie jeho cesta na onen svet bude.
Lenže Zephir stále vnímal všetkými zmyslami. Hučanie všetkej masy naokolo a rinčanie vychádzajúce z jeho hlavy, pocit náporu a plný nos vody. A napokon, keď po dlhom čase otvoril oči aj more, kam ho prúd náhlil. Ťažko povedať, či jeho prežitie bolo dobrou správou, pretože na otvorenom mori by definitívne stratil šancu. Meniaci sa terén ho však pred takýmto osudom zrejme zachránil. Popri pobreží rástli dlhé a husté trsy trávy, medzi ktoré sa zavadil, ako ho tam menší bočný prúd vyplavil. Zvyšok vody splynul s tou morskou. Zephirovi trvalo dlho, pokým sa začal zviechať a vymotávať zo spleti chalúh. Musel totiž prekonať rovno dva šoky - že bol v zlomku sekundy strhnutý búrlivou záplavou, ktorá predurčovala istú smrť a on nezomrel.
Voda sa neustále valila, ale zdala sa byť mimo jeho dosahu. Po čase sa mu tak vytvorila kostrbatá, ale relatívne bezpečná cestička do bezpečia piesku a dún. Predostrela mu teda len jedna možnosť. Vrátiť sa na miesto, kde mohol mať naviac istoty, zatiaľ.

//Namarey

,,Mhm. Do dáva zmysel. Ale poviem ti, že sme to so zemou príliš nevyhrali. Ešte som nepočul o nikom, komu by zachránili krk nejaké kvietinky,"zabručal. To, že jeho pohľad bol obmedzený, bola druhá vec, a jeho kreatívne zmýšľanie bolo taktiež na bode mrazu.
Zdalo sa, že témy na rozhovor pre týchto dvoch vlčkov boli nevyčerpateľné. Akoby s každým krokom sa vynárali ďalšie otázky a teórie. Ich diskusiu zastavili - respektíve presunuli na celkom inú tému - akési zvláštne balvany, ktoré sa pred nimi vynorili z hmly. Mágia však nebola úplne mimo veci, pretože balvany oplývali vskutku záhadným dojmom. Akoby chceli, aby si nad nimi lámali hlavu! Ani on ani Vesna toho veľa o ich účele a nie to ešte pôvode veľa nezistili, pretože Zephir buď nebol schopný pochopiť tým rytinám, alebo boli náročky šifrované - pre vlkov ako oni nečitateľné. ,,Krásne nekrásne, môže to byť pasť. Nie nutne pre nás, ale pre hocijakého neštastníka, čo sem vstúpi."Naďalej pobehoval dovnútra a vonku, ale nič veľkolepé sa nedialo. Zrejme dobré znamenie.
Obhliadol si posledný kameň. Nevedomky až žmúril očami nad kresbami. Všímal si spoločný znak, a to postavy... ,,To nie je zlý nápad! Tie kresby sú vlastne vlci. Ale obyčajní smrteľníci by predsa neboli vytesaní do kameňa. Vieš aká to je pocta? Možno...možno na nás budú milší, keď im niečo donesieme,"skonštatoval. Nie, žeby niekoho tam hore na obláčiku obdivoval, ale vedel, že prišiel do kraja, kde platili iné zákony - a bude na tom lepšie, keď si získa plusové bodíky. Zephir totiž v najlepšej viere dúfal, že by bohovia ich darčekom neopovrhli.
Lenže už pomerne dlhú dobu sa neprestajne lialo, a dážď pridával na intenzite. Zephjr si to dlho nevšímal, až dokým mu voda nesiahala podozrivo vysoko. Spýtavo sa pozrel na Vesnu. Vodná hladina sa rýchlo zdvíhala. Ako sa to mohlo tak rýchlo zomlieť? Zrazu ho zasiahlo uvedomenie ako blesk sčista-jasna z neba. Žeby to naozaj bola pasca? Zlosť, šok a zúfalosť sa mu vírili v hlave až nevedel, ktorej emócii sa má venovať skôr. Opakoval sa ten istý scénar, lenže tentoraz sa mu Vesna nenáhlila na pomoc. ,,Ves..!"zakričal na ňu, hlava sa mu ponárala a vynárala spod hladinu. ,,Oni nás počuli!" Odhalenie tajomstva sa stalo osudným. V tom momente by Zephira nikto nepresvedčil, že záplava s ich teoretizkvaním vôbec nesúvisela. Prúd ho neľútostne unášal kamsi preč, a vyvýjanie odporu bolo absolútne márne. A tak bola už len jedna vec istá - ak nejakým božím zásahom prežije, do vody sa tak skoro neodváži.

//Tichá Zátoka cez Mlžné pláne

,,Ale pokiaľ by sa mi element chcel pomstiť, znamená to, že by som nad ním stratil moc, nie? A ja som ešte nepočul o nikom, kto by len tak stratil svoju mágiu. Možno to nie je vylúčené, ale vlk v magickom prostredí bez toho, aby on sám nejakú mágiu ovládal by dlho neprežil,"skonštatoval. Vesna mala však celkom iné predstavy, ktoré sa Zephirovi až tak nepozdávali. ,,Ja teda dúfam, že nie. Pretože ono to je tak, že ak sú si dvaja rovnocenní, tak nie na dlho. Vždy tu bude jeden, ktorý dosiahne prevahu - a len si predstav, že mágie by prebrali moc nad ich nositeľmi! Čistá dystópia,"krútil hlavou. Z predstavy, že by nejaké zelené hávede mali zviazať nohy sa mu nerobilo veľmi dobre. ,,A zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že my sme tí, ktorí elementy krotíme a darí sa nám to."
Debata sa v takomto duchu niesla aj naďalej. Zephir zo seba chrlil ďalšie prelomové myšlienky a Vesna? Tentokrát mu na to skočila. Samotný Zephir nemohol mať v úmysle ju oklamať, lebo bol úprimne presvedčený v pravdivosti svojich tvrdení. ,,A sám by som na to nikdy neprišiel. Možno je naozaj niečo na tom, že viac hláv príde na viac vecí,"rozmýšľal nahlas so spokojným úsmevom.
Téma sa však nejako náhodne zvrtla ku jazeru v púšti jeho svorky. O tomto jazere sa síce bolo čo rozprávať, ale ich rozhovor prerušil výjav, ktorý im odhalila ustupujúca hmla. ,,Len prerastené kamienky?! Sú dielom hocičoho a hocikoho, len nie prírody,"predniesol a v zmätku pobehoval od kruhu a aj ku Vesne. Nevyzerala, že by sa mala k odchodu. A keďže nikam neodchádzala ona, nemohol ani Zephir. ,,Len sa pozri, ako sú dôkladne posadené do kruhu. A všetky majú takmer ten istý tvar. Boli postavené s úmyslom, a my môžeme len dúfať, že s dobrým. Inak by tu nemali čo robiť,"pokračoval. A kedže sa zdanlivo nič katastrofické ešte nedialo, Zephir prešiel do stredu, aby si ich obhliadol zvnútra. ,,Mhm, a keď sa chceme niečo dozvedieť, tak si to musíme vylúštiť. A ja na to asi nestačím,"

// Mlžné pláne

Dvojica našľapovala po pláni, zahĺbená do rozhovoru, ktorý sa síce snažil byť intelektuálny, ale keby to započul náhodný okoloidúci, možno by ani neveril, že niekomu tak chýbajú základné vedomosti. Teda, skôr Zephirovi, keďže debatu o zrádnom mori tak trochu naštartoval on, a Vesna takpovediac podľahla jeho domnienkam a dala sa do pátrania spolu s ním. Nezdalo sa však, že by debata mala zdarmého konca. Rovnako ako krajina, ktorá sa okolo nich zahĺbovala do mliečnej bielej farby. ,,Aj ja si to myslím,"pochválil samého seba. Zephir by totiž klamal, keby tvrdil, že mu to nepohladkalo ego. Snáď poprvýkrát s ním niekto súhlasil, a okrem toho mu robil spoločníka v prostredí, kde sa pomaly, ale isto strácali.
,,To teda nie. Predsa keby si vodu ovládala, poznala by si to odmala,"chcel pokračovať, no vlčica na neho vybalila ďalšiu otázku. ,,Keby to tak bolo, tak by ma tá voda nenechala sa utopiť, však? Nemôže ma zradiť niečo, nad čím mám moc, pretože...pretože sám element nemôže byť proti tomu, kto ho ovláda. Lebo keď ho ovláda, tak mu môže prikázať, aby konal spolu s ním, a nie proti nemu.Skrátka sa to vylučuje. Chápeš?"zamotával sa do vlastných slov a teórií, ktoré si namýšľal ešte rýchlejšie, než rozprával.
,,Pravda. A preto podľa mňa ani samotné oči neodhalia veľa. Pokiaľ by ich modré oči prezrádzali, tak by nemali ako uchovať svoje tajomstvo! A tak si ich menia a my vlastne nemáme ako zistiť, či vodu ovládajú - aj keď sme prekukli fakt, že to skrývajú."
Nasledoval krátky povzdych. ,,Zrejme takéto úvahy nie sú pre nás, vieš, len ťažko hľadať dôkazy,"pokúsil sa uzatvoriť tému, ktorá mu privádzala myseľ do bodu varu.
,,No tak potom naša púšť je podľa všetkého výnimočná. Ale ako hovorím, voda v tom jazere je čiernejšia než noc...,"zarazil sa pri pohľade na nepriehliadnuteľné sivé bloky trčiace z bieleho oparu. Pokiaľ by zastavil o sekundu neskôr, pravdepodobne by do nich s ňufákom napálil. Zephir ustúpil o hodný počet krokov dozadu a so znepokojením si prehliadol výjav pred sebou. ,,Vyzerajú neprirodzene. Ako snáď všetko ostatné, čo som na týchto ostrovoch videl,"odfrkol si. Chvost sa mu nevedomky tlačil ku telu. So strnulým pohľadom sa obrátil na Vesnu, ktorá si už určite musela všimnúť, že by najskôr zutekal kade ľahšie.

//Prieliv

,,Veď práve to. Možno to má vlastnú vôľu a kto je nevítamý, toho odnesie preč. Prečo by ma to inak chcelo potopiť na prvý pokus? A ja som si hovoril, ako keby ma to samo sťahovalo dole,"hrdo pokračoval s vysvetľovaním svojho myšlienkového pochodu, v ktorom sa rýchlo presviedčal. Zephir si tak nejak nikdy neuvedomoval fyzikálne zákony, a aj keď, tak si veľa vecí do súvislostí nedával. A napriek šoku, aký pred chvíľou zažil, sa mu na tlame rozťahoval úsmev. Predsa narazil na niekoho, kto mu namiesto výsmechu jeho výmysly hltal a čo viac, teoretizoval spolu s ním.
,,Geniálne! Ozaj, a že mi to nenapadlo. Nepoznáš niekoho s takým elementom? Aby si sa ho spýtala?"prejavil svoje nadšenie nad Vesninou myšlienkou, ktorá rozhodne stála za uvažovanie. ,,Ale aj keď by to nejaký taký vlk vedel, myslím si, že by nám to nepovedal. Možno je to ich tajomstvo. Nám ostatným neprístupné." Predsa by to ale nebol Zephir, keby mu nenapadlo niečo, čo by to celé stmavilo. Aj tak ich výmysly mali isté diery, nad ktorými si lámal hlavu aj Zephir. ,,Ale kde by sa prelievala, do prázdnoty? Že by len tak mizla...Ale odkial by sa brala ďalšia?"
Tak či tak, Zephir mal nutkanie sa presunúť na bezpečnejšie miesto. Tam, kde by mal istotu, že ho nič nezhltne. Ani voda, ani farebné stromy. ,,Verím ti. Ale prv niečo musíme nájsť, pretože jediné jazero, ktoré som tu kedy videl, bolo to naše v púšti. Ale z toho by sa ani krysy nenapili,"uškrnul tvár nad predstavou.
Pomedzi tým mu uz z tela zmizli tie najhoršie chaluhy. Zephir sa spokojne usmial, ale planina pred ním a Vesnou, ak ho stále nasledovala mu ten úsmev zmrazila. Nad krajinou sa niesol zvláštny biely opar. No keďže Zephir nebol ten najvzdelanejší, tento jav nespoznával. ,,Mhm. Neviem, čo si mám o tom myslieť,"znepokojene zhodnotil situáciu. Napriek tomu pomaly našľapoval ďalej, keďže vrátiť sa späť...by bolo rovnako zlé.

//Oblúky bohov

S obnovenými silami sa Zephir chtiac-nechtiac zdvihol zo zeme a venoval ešte jeden pohľad miestu, kde takmer prišiel o život - keby nebolo tejto spolucestovateľke, ktorá mala väčšie skúsenosti s pohybovaním sa v takomto prostredí. Aspoň väčšie než tie Zephirove.
Nebolo prekvapením, že tento pohľad ho značne znepokojoval, ba až tak, že keby sa zadíval dlhšie, od tej zlovestnosti by sa mu zakrútila hlava. Chvalabohu zaujal bezpečné miesto mimo dosahu toho modrého čuda. Mierne pokrčil obočie nad Vesniným nadšením. Tak si aspoň vysvetľoval jej vzdychnutie nad morom. Čím ale mohol byť rovnako zaujatý, bola jej otázka ohľadom konci mora. Zephir sa zahľadel do prázdna, ako premýšľal nad jej odpoveďou. Dumanie nad takýmito ptázkami bolo ďaleko mimo jeho uvažovacie schopnosti. A tak si títo dvaja mojli výmyšľat teórie a dohadovať sa o ich správnosti. ,A na to si naozaj trúfaš? Podľa mňa to more nechce, aby sme doplávali na jeho koniec. Preto sme sa skoro utopili. Určite v tom bude mať prsty nejaký druh mágie, lebo tá môže sa všetko, čo si nevieme vysvetliť,"s hrdosťou predniesol svoju teóriu, netušiac akú hlúposť zo seba práve vypustil. ,,Možno sa zdá, že to kdesi tam končí, ale neviem si to nejako predstaviť, kde by tá všetka voda končila,"snažil sa byť prezieravý.
Debata sa však nekončila ani témy na preberanie. ,,Naspäť by som nešiel. Možno by sme mohli skúsiť prejsť cez tento porast." Zdvihol sa a vyhliadol si miesto, kde by sa mohli vopchať a nejako sa vymotať z týchto mŕtvych ostrovčekov. ,,Asi...nás nechcem vystrašiť, ale je to dosť možné. Pomedzi všetkými skalami a porastmi musí niečo žiť. A ja nemám záujem zisťovať čo,"kyslo sa zatváril. Vesnin ďalší návrh už znel rozumne. ,,Môžme ísť hneď teraz. Jazerá boli ku mne vždy priateľskejšie. Navyše sa nemôžem dočkať, kedy zo seba zmyjem posledné zvyšky tej hávede,"s kúskami rias a kadečoho sa vybral napred.

//Mlžné pláne

Aj keď Zephir nebol žiadnym odborníkom, predsa mu len niečo nešlo do hlavy. Čo sa o moriach dopočul, tak ich voda mala byť zložením úplne iná, ako tá v riekach. To nasvedčovala aj jej krištáľová čistota, no okrem toho sa nezdalo, že by niečo bolo inak. A to nesedelo. Lenže Vesna tiež nevedela. Tak len pokrčil plecami a ďalej sa tým nezapodieval. Nemal pptrebu to ďalej rozoberať - to nechal na iných. On bol rád, že žil. ,,Podľa toho čo viem, tak takáto masa vody by sa mala nazývať more,"odpovedal na jej neistú otázku. Vesna mu následne vnukla ďalšiu zaujímavú myšlienku. ,,To je zaujímavá otázka! Ale to my smrteľníci asi nikdy nezistíme. Veď kto by sa dokázal plaviť tak dlho? Možno je to nejaká mágia a je to nejak zdanlivo nekonečné. Celá táto krajina by mala byť obkolesená touto nekonečnou vodou. Takže my v naších časoch sa to možno ani nedozvieme," popustil uzdu svojej fantázii nahlas.
Samozrejme to, že v tom mori by sa bez jej záchrany utopil, bolo nadmieru zahanbujúce. No po jej slovách mu prišlo lepšie. Zephir málokedy pochyboval o tom, či to čo druhí hovoria myslia vážne. A u vlčice ako Vesna si to nevedel predstaviť. Na jeho prekvapenie mu ponúkla, že si to môže skúsiť ešte raz. Jeho prvotná inštinktívna myšlienka bola rázne nie. To nebolo prekvapujúce, ale potom mu zrazu prišlo ľúto takto premrhať jej ponuku. ,,Vážne? Tak dobre, ale už nie tu. Myslím si, že je to dosť riskantné. Len si predstav, pokiaľ je v riekach množštvo rýb a iných zvierat, možno by sa mohli nachádzať aj tu. A väčšie, samozrejme! Možno aj nebezpečnejšie, vieš?"

Zephir

Ľahké úlohy:1
Ťažké úlohy:1

Spolu 8% do lovu-->21%

ďakujem:)

Povzbudzujúce slová Vesny boli síce milé, ale sotva pomáhali. Naozaj to bol už len kúsok od vyznívanej pevnej pôdy pod nohami - ale práve v tú chvíľu už bez všetkej srandy vypustil všetkú silu a pred očami mu tmavlo. Zephir musel vyvinúť nadpozemskú snahu, aby sa vyškriabal na pevninu a akonáhle sa zvalil, nepohol sa ani o centimeter. Cez to hučanie v ušiach a vidiny pred očami ledva vnímal, čo sa ho Vesna pýtala. Vraj či je v poriadku. On sa zmohol len na pousmiatie. Zrejme nie. Prekvapivo, necítil si žiadne škrabance. Jediné, čo mu zostalo na labách, boli morské riasy. Začal vykašliavať vodu, ktorej sa počas svojej plavby morom nedobrovoľne napil. ,,Nemala by byť tá voda slaná? Teda, nevyznám sa v tom. Ale viem, že voda z mora by mala byť slaná,"opýtal sa, akonáhle nabral trocha dychu. A čo už na tom. Vlastne mohol byť rád. Slaná voda by bola omnoho nechutnejšia.
,,Skôr by som to nazval, že odteraz budem vedieť, ako sa neutopiť keď nebudepoblízku záchranca." Hanba bola momentálne to posledné, čo ho trápilo. Mohol byť rád, že to prežil.
No akonáhle sa z tohto zážitku trochu spamätal, pocity zahanbenia začali doliezať. ,,Viem, že je trápne pre dospelého vlka nevedieť plávať. Ale nás z púšte to nikdy neučili, pretože...sme ani nemali kde,"snažil sa ospravedlniť svoju neschopnosť.

8

Keď sa počas toho, ako sa zmetal vo vode rozhliadol okolo seba, čakalo ho nepríjemné zistenie, že sa od pevného kusu pevniny vzdialil viac, než by čakal. ,,O to sa celú dobu snažím,"odpovedal, keď dostal prvú radu. Už si ju stihol aj ochutnať. Teraz potreboval vedieť, čo presne má robiť s labami. Zbesilé kopanie bez akejkoľvek pravidelnosti nebolo ono. Dal na Vesninu radu a sústredil sa na zadné laby. Pocítil, že sa to posunulo smerom ku lepšiemu. Aspoň trochu. Stále sa posúval skôr dole, ale v priebehu asi minúty nad tým získal trochu kontroly. Napokon, neprežil celý svoj život v púšti a hdal, že asi dvakrát sa ocitol vo vode celým telom - a prežil to. Prítomnosť Vesny bola veľkou úľavou, pretože prinajmenšom sa pohyby snažil odpozorovať od nej.
Popritom už aj zabudol na okolie a nevšimol si, že pevnina už bola na dosah labky. To už aj však vyčerpal všetku svoju energiu, ktorú v sebe našiel. Už len jeden skok.

Úloha 8

Akosi čakal, že sa o svorku bude zaujímať. ,,No, nepoznám tam veľa členov. Ale s istotou môžem povedať, že nohy ani chvost žiadnym príchodilcom nehryzieme."
Ako obvykle, Zephirovi stačila sekunda nepozornosti a už sa niečo dialo. Tentoraz to bolo horšie ako vystrkujúci koreň. Pokiaľ nechcel zomrieť takou hlúpou smrťou, akou bol pád do vody kdesi za farebným lesom, tak sa musel rýchlo spamätať a oprášiť si svoje plavecké znalosti v zlomku sekundy. Tak sa nasmeroval ku hladine a dúfal, že ho náhodné kopance vyzdvihnú na hladinu. To ešteže tu nebol sám, ale už sa za ním hnala Vesna, ktorá ho uchytila za zátylok a vykonala prácu za neho. Akonáhle sa ocitol na hladine, lapal po vzduchu a ako sa spamätával zo šoku, uvedomil si, ako biedne musel zase vyzerať. Bohvie, či by bez nej neskončil na dne. ,,Už...ma môžeš pustiť,"prehovoril trhane a sám sa aj oddeli. Ešte nenadobudol istotu, ale Vesna ho tam nemohla držať večne. Opäť pocítil, ako ho ťahalo smerom dole, preto si v rýchlosti vybavoval, ako to v minulosti robil. Pamätal si, že od plávania mal síce ďaleko, ale aspoň sa nejako doškriabal na druhý breh. Ako to bolo? Zadržať dych? Pocítil, že ho to nadľahčilo, ale to nestačilo. ,,Ako...ako sa to vlastne pláve?"Musel vyzerať smiešne, ako sa ponáral a vynáral, ale v momentálnej chvíli mu to bolo všetko jedno. Nebolo inej cesty, ako sa dostať späť na pevninu.

//Začarovaný les

Zephir nebol pripravený na takýto druh otázok. Popravde na nich odpoveď nemal, a ani to nebolo niečo, nad čím by sa mal chuť zamýšľať. ,,Ako sa ohľadom niečoho cítime, to len ťažko ovplyvníme. Teda aspoň ja," vyhýbavo odpovedal. Vlastne ani nie vyhýbavo, skrátka to bola jediná odpoveď, akú jej len mohol dať.
Zdalo sa, že sa Vesna nenechala odradiť a vypytovala sa, či mu naozaj nič nie je. ,,Kdeže, čo také by mi už urobil nejaký hlúpy koreň,"zakončil mávnutím tlapou. Nehovoriac o tom, že to vlastne bolo aj zahanbujúce, pretože to celé malo byť naopak.
Že rozprávky veľa vysvetľujú, na to by mal svoj vlastný názor, ale nechcel Vesne opäť odporovať. ,,Vlastne si už ani nepamätám...Ale pre nás takéto poviedky šikovne poslúžili na to, aby sme ako vĺčatá nerobili to, čo by sme nemali. Matky nás pomocou nich poúčali a pripravovali do života. Ty si snáď na nejakú vašu spomenieš?"Ani by si nebol pomyslel, že raz narazí na niekoho, koho jeho rozprávanie bude reálne zaujímať. No keďže mal domovinu odlišnú od väčšiny, nebolo na počudovanie, že by to veľa vlkov mohlo zaujímať. ,,Pokiaľ sa vcítim do tvojho pohľadu, tak to naozaj zmysel nedáva. Ale ak v tom žiješ celý život, bereš to ako samozrejmosť. Určite to má nejaký dôvod...v prírode. Ale do toho sa ja nevyznám,"odvetil.
,,Ani netušíme, ako rozsiahle to tu je. Ale v tom prípade môžme len dúfať, že sme sa neocitli na ostrove, ktorého veľkosť si ani nevieme predstaviť. Ale vieš čo? Po týchto farebných stromoch by ma to neprekvapilo."
Že čo sa mu tu páči? Aspoň na niečo mal jednoznačnú odpoveď. ,,Nuž napríklad to, že som si hneď po príchode našiel svorku. V tomto ohľade som naozaj štastlive,"zazubil sa s neskrývaným nadšením. Za odsedenie na zadku pri hraniciach má právo na jedlo a úkryt. Čo viac by si vlk ako on mohol priať?
Z farebných listov mala však Vesna iný dojem. ,,Pekné. Ale isto v nich musia byť nejaké čary. Inak si to neviem vysvetliť. Tie môžu za všetko, čo v prírode bežne nevidíš."
Koniec nastal rýchlejšie, než by ktokoľvek z nich čakal. ,,Zrejme sa už nad nami zľutoval."Ako sa nepozeral pred seba, nasledujúci krok sa Zephirovi stal osudným. ,,Pre všetkých bohov...!"boli jeho posledné slová pred hlasným dopadom do vody. Nezostávalo mu teda nič iné, než sa zorientovať skôr, než sa utopí - a taktiež si oprášiť svoje takmer neexistujúce plavecké schopnosti.

Úloha 25

V podstate mala pravdu. Len nálepka ,,bludisko" mu trochu privodila zimomriavky. A nikto z nich neovládal zázračnú schopnosť, ktorá by ich odtiaľto zázračne vyslobodila, takže si to museli pekne po vlastných. Veď za nejaký čas musia doraziť na koniec. Neuviaznu tu navždy, či? To bol už ale katastrofický scénar. Taktiež to vyzeralo, že slnko zachvíľu vyjde a poskytne im aspoň štipku nádeje. Takéto Zephirovo zmýšľanie bolo jednoducho vyčitateľné z jeho slov, na čo Vesna reagovala, aká je optimistická. ,,Ja rozmýšľam takto: Vždy je lepšie nemať vysoké očakávania, pretože je dosť možné, že sa sklameš - a potom už možno nebudeš mať naládu myslieť pozitívne aj naďalej."Na chvíľu sa odmlčal, pretože si uvedomil, že by mohol znieť pozitívnejšie. Aspoň nateraz.
Tok jeho myšlienok však náhle prerušil nepríjemný pád. Napriek tomu, že mu pád aj trochu pomiešal emócie, sa snažil nedávať nič najavo. Síce bola Vesna na chvíľu v dutine stromu, zahliadla ho. ,,To nič nie je,"odvetil a pokrútil hlavou. Nuž, aspoň sa mu nezasmiala. To by jeho egu neprispelo.
Keďže toho počas blúdenia veľa na práci nebolo, začal rozprávať o svojej domovine. Pre neho to, samozrejme, znelo fádne, keďže v tom žil celý život, ale nemuselo to tak byť pre tých, ktorí vyrastali v miestach až s opačnými podmienkami. Vesna bola presne takýmto prípadom, a pochopiteľne jeho rozprávanie so záujmom počúvala. Nad jej otázkou pokrčil plecami. ,,Netuším. Ono keby sa vlk mohol pýtať svojich predkov, tak by mal veľa vecí zopdovedaných." Na druhú otázku už mohol poskytnúť ako-tak konkrétnejšiu odpoveď.
,,No všeobecne máme počas zimy veľké rozdiely vo dne a v noci. Cez deň je horúco, cez noc je to presne opačne. Vtedy sa skrývame do podzemných úkrytov. Poprípadne sme mohli poprosiť bohov, aby nám dali miernu zimu."Zephir božstvá veľmi neuznával. Vždy bolo najlepšie sa spoliehať na seba.
Na oplátku sa rozhovorila Vesna o svojom Údolí kvetov. Nežila vo svorke, iba so svojou rodinou. ,,Myslím, že pokiaľ by si tu mala rodinu, osud by bol ku tebe veľmi zhovievavý. Nechcem ťa sklamať, ale je to len veľmi malá pravdepodobnosť. Vlastne netušíme, koľko takých svetov vôbec existuje."Následne po svojich slovách pocítil výčitky svedomia. Možno to povedal príliš tvrdo. ,,Ale máš pravdu, možno by som mal upustiť zo svojho pesimizmu,"snažil sa aspoň troch napraviť to, čo sa už nedalo vziať späť.
Slnko vystúpilo na oblohu veľmi rýchlo a so sebou prinieslo istú úľavu...no zároveň poskytlo pohľad na niečo, čo doteraz zostalo pred ich očami skryté. ,,Farebné stromy?! Videla si už také čosi? Hádam, že ma tu už odteraz nič neprekvapí,"neveriacky pokrútil hlavou nad týmto zjavom a pridal do kroku. ,,Už na začiatku som tušil, že niečo tu nie je v poriadku,"utvrdil sa. Možno to bol len on, ktorý preháňal nad zbytočnosťami. Zephir všeobecne nemal v obľube nové veci a zvlášť niečo, nad čím by musel premýšľať.
Už to tu brázdili istú dobu, preto už aj bolo načase, aby pocítili nejaké známky nového územia. ,,Hádam už by mal byť koniec,"prehlásil . Teraz už každú chvíľu čakal, že stromy budú rednúť, až sa prešmyknú pomedzi posledný strom a dajú tomuto lesu zbohom. Prsvda však bola taká, že nikdy nemohli vedieť, či sú už na konci alebo nie.

//Prieliv

Našťastie, Zephirovi sa podarilo vlčicu upokojiť a priviesť k myšlienke, že nebolo potrebné si donýšľať veci, ktoré sa odohrávali len v ich hlavách. Aj jemu samému sa pri predstavách trochu zvýšil tep. Nemohol však pôsobiť ako úplný trtko, ktorý sa bojí aj vlastného tieňa! ,,Bludisko? Ani nespomínaj,"ohradil sa voči tomuto nápadu. Hoci bola pravda, že jednotlivé stromy sa na seba podobali, opäť si bolo treba trochu usporiadať myšlienky. Lesné bludisko? To je príliš divoké. Skrátka je tma. A obaja si radi namýšľajú. To je všetko. ,,Pokiaľ nemáš mágiu, ktorá by nám dala krídla alebo niečo, čo je mimo mojej predstavivosti, tak sa to dá len tak, že budeme pokračovať rovno."
Ako už aj spomenul, v najhorších prípadoch, pod ktorými sa dalo rozumieť napríklad nepriaznivé počasie, sa mohli schovať do dutín, ktorých tento les ponúkal mnoho. ,,Aspoň niečo pozitívne," dodal a pozdvihol obočie nad tým, ako Vesna rýchlo zmenila názor. ,,Až pokým...,"nezakopol o vytŕčajúci kus koreňa a nedopadol tvrdo na zem. Jeho prekvapivo rýchla reakcia ničomu nepomohla - Vesna si to musela všimnúť. Jeho dopad ho mierne rozoštval. Ako keby tam ten koreň bol špeciálne pre neho. Keďže tu nebol sám, musel svoju prchkosť z hlúpych maličkostí odložiť bokom a napojiť sa späť na jej vlnu. Vesna bola tak zhovorčivá, že sa nedalo odpovedať v jednoduchých vetách. Zephir si tak len ťažko mohol dať pozor na jazyk. Fakt, že nikdy nebola v púšti, ho neprekvapil. Vedel, že to bolo zvláštne miesto pre pôvod vlka. Čo ho však prekvapilo, bolo to, že sa o púšti dopočula z rozprávok. Vlastne celkovo ich veľa nepočul. ,,Vlastne to nie je nič, od čoho by si mala mať vysoké očakávania. Všetko okolo teba tvorí piesok. A keďže je skoro každý náš deň horúci, stúpať po rozpálenom piesku nie je bohviečo. Okrem teba tam žijú rôzne hávede, ktoré v lese nestretneš...Ale my sme na to zvyknutí. A čo sa týka vody, tak svorka je vždy usadená v okolí oázy,"dokončil.
Potom sa započúval do jej rozprávania. ,,Takže si takmer celý život strávila na lúke? Bola si v nejakej svorke?"