Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zephir si uvedomil, že Arryn stále nevie jeho meno. Iste, tieto formálne predstavovačky nemusel, ale predsa len bolo blbé oslovovať niekoho ako "vlk". ,,Som Zephir,"dodal teda a naďalej načúval jeho slovám. Zdalo sa, že Arryn taktiež ku mágiám nemal veľmi pozitívny postoj. Možno aj horší, pretože on ju ani nechcel používať, tak to vydedukoval z jeho slov. Ale Zephir sa jej...bál, nevedel, čo má od nej čakať, keďže je to preňho nová téma. Dozvedel sa o nej tesne pred tým, než sa ocitol na týchto ostrovoch. Pokiaľ však so sebou nesie množstvo výhod, možno by len chcelo spoznať ju. ,,Prečo by nemala? Pokiaľ by som ju vedel ovládnuť, mať ju pod kontrolou a je možnosť uľahčiť si takto život, prečo nie?Nie je to pre mňa zneužívanie."rozmýšľal.
Odpoveď ho trochu miatla. On sa ale nepýtal na dvojnožcov, ale bohov... Nechal to tak. Koniec koncov to bolo jedno, ten fakt by nijako neovplyvnil to, že tu jednoducho sú. Akí sú, to mohol len dohadovať. Sám Arryn mu povedal, že si to skrátka musí zažiť na vlastnej koži. Mágiu i bohov.
Vedel, že patrí do svorky a to prináša povinnosti, preto tu s ním nemohol stráviť celý čas. Zephir bol rád, že sa dozvedel tieto informácie. Nie, tento deň skutočne nie je zlý. Zatiaľ.

,,Stretol. Vlastne skôr o nej viac počul, ale nikdy sa mi nepozdávala."Nuž trochu prekvapený bol, ale skôr nepríjemne. Síce s ňou nemal nejaké vyslovene zlé skúsenosti, no od začiatku jej nedôveroval, aj keď sa vraj používa na dobré účely. Zvyčajne. Reč sa však presunula ku neznámym dvojnožcom, s ktorými mal zrejme vlk tú česť sa stretnúť(prinajmenšom počuť), a ktorí však vyznievali oveľa horšie. Zephirova predstavivosť bola celkom obmedzená, takže si niekoho takého vedel predstaviť len ťažko,čo sa týka vzhľadu. Avšak to, čo sa o nich dozvedel, mu stačilo. Čo sa týkalo bohov, na nich sa nepýtal. Predstava niekoho vyššieho, kto možno bude zasahovať do jeho života sa preňho ani veľmi nelíšila od tej mágie. Vedel, kto sú a čo robia, teraz mu už zostávalo len zistiť, čo sú títo zač. Po chvíľke ticha sa predsalen na niečo spýtal. ,,Koľko ich je na týchto ostrovoch?Rád by som vedel, čo od nich očakávať."Nehľadel na to, či otázok dáva veľa, žiadalo sa mu to vedieť.
Tentoraz mu položil otázku on. ,,Nemierim nikde. Skrátka som sa tu ocitol a ani neviem ako. Takže sa snažím zistiť, kde vlastne. Už som stretol, bolo to nezvyčajné stretnutie."Mieril tým na to, že tam ostatní vlastne bojovali o život a on z toho vyviazol len s premočeným kožuchom. Samého ho však prekvapilo, ako sa rozhovoril. Kto vie, na zimu si už nejako privykol, stretol niekoho, od koho sa môže dozvedieť rovno všetko, tak prečo nemať trochu zlepšenú náladu?

Zdalo sa, že Zephir mal skutočne šťastie, pretože vlk mu bol ochotný ukázať úkryt v týchto horách, ktoré dobre poznal. Sebaisto kráčal po celkom úzkej cestičke, no Zephir už tak sebaisto nie, hoci sa snažil veľmi nezaostávať. Výška a nebezpečenstvo pádu ho desili, no pozornosť odvádzal na cestu a na príjemnú myšlienku, že zachvíľu bude v teple. Teda, ak sa mu nepodarí šmyknúť sa. Hory skutočne neobľuboval a bol zvyknutý na rovnú zem a piesok pod labami.
Obavy zmizli, keď sa mu podarilo dôjsť za vlkom pred úkrytom, pričom si v duchu vyhlásil víťazstvo. Aspoň sa prekonal. S ľahkostou vošiel cez celkom úzky otvor do úkrytu a ľahol si na tvrdú zem. ,,Mhm, dík,"mal z toho zmiešané pocity. V jeho rodnom kraji by takúto ochotu nikdy nemohol očakávať. Naviac mu hnedý začal vysvetľovať odpoveď na jeho otázku, ktorá ho veľmi neprekvapovala. ,,Mágia, to sa dalo čakať,"povedal si skôr pre seba, z jeho tónu však bol jasné, aký vzťah ku nim má. Skrátka jej nedôveroval. Predošlý zážitok ho v tom len viac utvrdil. Vedel, že z týchto ostrovov nie je úniku, preto sa s ňou bude musieť naučiť žiť. Keď spomenul bohov, nepáčilo sa mu to ešte viac, mohol to však čakať. Mágie sú predsa bohovia, tak nejako? Čo ho však prekvapilo najviac, bolo slovo dvojnožci. ,,Kto sú dvojnožci? Nikdy som o nich nepočul."Všetky pocity šli bokom, teraz ho to veľmi zaujímalo.

Neprekvapovalo ho, keď sa pred ním náhle zjavil hnedý vlk, patriaci do svorky. Zephir zastal a obhliadal si ho, rovnako ako on jeho. Netušil, čo od neho má čakať - privíta ho alebo naopak? Keď ku nemu prehovoril, mierne mu odľahlo, pretože nevyzeral nepriateľsky, aj keď zvyčajne veľmi nedával na prvý dojem. Zephir bol chvíľu ticho, potom však neutrálnym hlasom odpovedal. ,,Pravda, nejako som sem zablúdil od týchto ľadových končín,"ukázal na pláne, odkiaľ prišiel a pokračoval:,,A momentálne hľadám úkryt v týchto horách. Najmä by som sa ale rád dozvedel, kde som sa to ocitol."Isto toho bude tento miestny obyvateľ svorky vedieť dosť. Tieto informácie bolo jediné, čo žiadal.
Tento neutrálny tón hlasu preňho nebol častým, bol však rád, že stretol niekeho, kto vyzeral aspoň trochu ochotne mu povedať, kde sa to vlastne nachádza. Pritom sa mu pomaly začínalo do tela vraciať teplo.

//Rozbitý sever cez pláne

Konečne bol tu. Zima tu síce stále pretrvávala, ale bolo to citeľne lepšie. Šľapal do hôr a rozhliadal sa po nejakej útulnej jaskyni, kam by na chvíľu zaliezol a hlavne si pospal. A potom, hoci nechcene, s niekým nadviazal rozhovor, aby si mohol urobiť obrázok o týchto ostrovoch a dozvedieť sa všetko, čo potreboval. Ono,mohol sa to spýtať tých dvoch ešte počas toho zážitku na kryhách, avšak, nejako na to nebol čas. A ani by nepredpokladal, že by sa od nich dozvedel veľa.
Jeho hľadanie úkrytu mu veľmi nevychádzalo, vďaka čomu začínal byť nervózny. Nemal náladu sa tu motať po horách, chcel niekde zaliezť a mať pokoj, no niečo mu nahováralo, že tu nebude voľné územie. Bola to silnejúca zmes pachov, ktorá mu jasne dávala najavo, že sa tu nachádza poblízku svorka. Zneisťovalo ho to. Nechcel sa im veľmi vkrádať na územie, aj keď by nikto nepovedal, že slabý, zmoknutý a občas trasúci sa bude vyzerať ako hrozivý votrelec.

Situácia sa tak nejak upokojila sama a jeho to prirodzene prestalo zaujímať. Áno, bez jeho pomoci. Takže...mohol ísť domov? Domov. Tieto ostrovy nie sú jeho domovom. Veď je tu len asi pár hodín. Ako sa však vráti naspäť? Nuž nijak. Keď nevedel, ako sa sem dostal, logicky sa ani nevráti späť. Popravde ho táto myšlienka silne znepokojovala. Kam teraz? Preč z tejto zimy. Tunajší vlci na ňu možno boli zvyknutí, no on, čo celý svoj život žil v teplých oblastiach podobným tých púštnym, bol na chlad celkom citlivý. Vsadil na náhodu a rýchlym krokom vyšľapával stopy do snehu s nádejou, že jej konečne unikne. Mohol byť vlastne rád, že neskončil v ľadovej vode v tlame kosatky. Vlastne aj bol. To však ešte nevyhral všetko. Musel nájsť vhodný úkryt, a potom mu asi nezostávalo nič iné, než sa skrátka s niekým ochotným porozprávať. Čo ho však veľmi netešilo.
Už pomerne dlho našľapoval na nekonečných pláňach pokrytých len snehom, kam jeho oči dovideli. Nestrácal však trpezlivosť a brodil sa snehom naďalej. Majestátne hory a za nimi trochu zelene na obzore mu dali nádej. Tam bude mať dostatok času na rozhodovanie, čo ďalej.

//Hraničné pohorie cez pláne

Predátori 6 - Noelle, Bryce, Deimos, Einar

Liány sa zdali byť úplne neúčinné. Dopredu však vedel, že to takto dopadne. Predsa len, bolo by to príliš ľahké, keby nejako pomohli. Teraz už nemal ani šancu vidieť, kde sa nachádzajú, pretože sivá škvrna v pohybe sa veľmi rýchlo zmenšovala. Tu sa jeho sily skončili, už by v ničom neporadil, nie to ešte pomohol. Záchrana prúžka preto zostávalo na iných. Konkrétne na hnedo-zlatej vlčici, ktora sa pri nich objavila, ochotná ho vytiahnuť z vody. Požiadala ich o vytvorenie vzduchovej bubliny a jej ohriatie, Zephir však ani jednu z týchto mágií neovládal, preto bol skrátka ticho.
Otočil sa za ďalšou, krémovo sfarbenou vlčicou s  palicou, na ktorej konci bol jantár. Celkovo bola pre Zephira zvláštna, bolo však jasné, že záchranu potiahne hlavne ona. A tak sa aj stalo. Zlatohnedej vlčici udelila akési požehnanie, vďaka ktorému sa mohla potopiť do ľadovej vody, bez toho, aby v nej umrzla a kto vie aké ďalšie schopnosti ešte dostala. Ľadová plocha, ktorá nedovoľovala vlkom spadnúť do vody sa otvorila a vlčica okamžite zmizla pod vodou. Oni však tiež neboli úplne uchránení - každý, kto zostal stáť na vode, spadol by do nej a neochraňovalo by ho žiadne kúzlo. Zephir preto neváhal a rýchle sa dostal na pevninu, kde všetky jeho obavy mizli. Tu sa mu už predsa nič nemohlo stať, tu už naozaj nie. A mal toho po krk. Nebol dobrodružný typ, ktorý by si takéto nebezpečné zážitky užíval. Napokon to teda vyzeralo, že vlčici sa podarilo prúžka zachrániť, keďže ju videl na hladine. Žeby bolo po všetkom? Ani nie. Nebezpečie tentoraz číhalo na Noelle, pod ktorou sa ľad podlomil a ona po náraze hlavy stratila vedomie. Tak sa začala prepadávať pod vodu, no bolo nepravdepodobné, že by vysilená vlčica z portálu pomohla aj jej. Pomôcť?Nepomôcť? Ale ako? Čo už zmôže vlk, ktorý vie vytvoriť len tenké liány? Tie by ju neudržali. Naviac si bol stále nesvoj, že by mal pomáhať niekomu, koho pozná pár minút.

Predátori 5
Noelle, Deimos, Einar

Prúžok, ako ho farebná vlčica nazvala, čoraz viac mizol pod vodou,ktorá sa zafarbila jeho krvou. A zdalo sa, že jej veterné biče nemali žiaden účinok. A čo bolo horšie, Zephir na tom nebol o nič lepšie. Čo keď ho tá farebná bude obviňovať, že mu nedokázal pomôcť? Nie, že by mu nejako išlo o jeho život, ale nechcel vyzerať ako neschopný blbec. Vlastne,nie je to jedno? Ich cesty sa aj tak čoskoro rozídu a zabudnú na neho. Ale koniec ešte nebol. Ostatní si ani náhodou nepočíňali lepšie. Pri kriku, ktorý sa ozýval vzduchom, ho striaslo. Okrem prúžka potrebovali pomoc aj iní. Vlčica z portálu zakričala na vlkov, ktorý neboli vo vode, aby pomáhali. Vážne? A čo asi robia? No do vody za ním zrejme skákať nebudú, a na hladine toho veľa neurobia. Už vôbec nie on, Zephir, ktorý na riešenie takýchto situácií nemal mozog ani schopnosti. Otočil sa na oranžového vlka, ktorý sa ich spýtal presne na to, na čo pred sekundou myslel. ,,Svoju mágiu neovládam takmer vôbec,a okrem nej fakt neviem, čo by pomohlo,"zabručal. Že pokiaľ ho tej kosatke nechajú, tak je po ňom - to došlo už aj jemu. Ale čas sa skutočne krátil,preto sa jednoducho pokúsil o to najlepšie, čo vedel. Do vody poslal tenké liány, aby obmotali kosatke tlamu.Teda, aspoň mali. S vedomím, že to rovnako ako veterné biče nebude nič, čo by tú rybu obťažovalo, pretože to, čo vytvoril, by pretrhol hocikto, a naviac zrejme ich len hádzal do prázdna, keďže mu rýchlo mizli z dohľadu.

Predátori 4
Noelle, Deimos

Hovorili si o tom, čím by nakŕmili rybu, zatiaľ čo sa v Zephirovi stupňovala panika. Považoval ich za poriadne vyšinutých, pretože každý, kto je pri zmysloch, sa bude od tej podivnej obrej ryby držať čo najďalej, aby si uchránil vlastný krk a oni mali v pláne opak. A bolo dosť možné, že sa tento predátor presunie aj k nim a a skončia v tlame tohto tvora! Možno to trochu preháňal, ale nebezpečie tu bolo aj tak vysoké a tí dvaja to brali ako hru. Šedo-hnedý sa naňho zadíval ľútostivým pohľadom, a v tom mu úplne došli nápady, čo sa tu vlastne deje. Je mimo on, alebo vlci naokolo? Jak ako kŕmia ryby? Čím?Myslel tím, že tá ryba požiera vlkov? Hej, zrejme tak. ,,Hm, nie?"odvetil na otázku farebnej vlčice ohľadom kŕmenia rýb. Ako dobre, že už nie je v tej vode. To by bola teda hrozná smrť. Červenooký pokračoval v dávaní najavo toho, že v skutočnosti je trochu zmätený on. No, to teda naozaj bol. Ucítil oheň, ktorý ho príjemne hrial na kožuchu a usušoval ho. Oproti situáciám iných vlkov sa traja na ľade mali skutočne dobre, veď na nich nečíhalo nič! Zdalo sa, že boli v bezpečí a tá rybia potvora sa o nich až tak nezaujíma. Veľmi chybná myšlienka. Zakrátko nato sa Zephir otočil za hlasom vlka volajúceho pomoc. Ryba ho uchytila za nohu a ťahala pod hladinu, no on jej samozrejme nemal silu vzdorovať. V Zephirovi sa rozosvietilo alarmujúce svetielko a obzeral sa okolo seba, či si aj jeho nechce niektorá ryba dať na raňajky. Staral sa predovšetkým o seba samého. Ani keby chcel, ako by mu mohol pomôcť? Skočiť za ním do ľadovej vody, aby ryba chytila aj jeho? Farebná však bola odvážnejšia a vstúpila na vodu, na čo Zephir len vypleštil oči. Opäť magické veci. Koľko tu toho vlci vedia? Po vzore opatrne položil jednu labku tam, kde to pod hladinou svietilo a skutočne, aj on po nej vedel chodiť! Prišiel ku nej a čakal, čo sa bude diať.

Predátori-3
Noelle, Deimos

Farebný vlk a jeho spoločníčka mu dopomoholi dostať sa ku nim na ľad, avšak nie spôsobom , akým by si to Zephir predstavoval. Vlk ho tlamou uchytil za krk, ako keby bol vĺča - ale fajn, pomohli mu, nemohol sa tentokrát sťažovať. Takže keď ucítil pevnú zem pod nohami, trochu sa otriasol od vody a snažil sa nejak rozkázať telu, aby sa toľko netriasol, samozrejme neúspešne. Vlčica naňho hneď vybafla, či nehľadá nejaké stužky a on, čo sa ledva spamätal z tohto ľadového prekvapenia, sa na ňu nechápavo pozrel. ,,Neviem, o čom hovoríš,"ujasnil jej to a obrátil sa na farebného vlka, ktorý ho poúčal o tom, ako by nemal skákať do ľadovej vody. Vlastne obidvaja. Opäť, ako matka karhá svoje malé, Zephir ale teda malým už dávno nie je. Teda, výškovo áno, ale vekovo určite nie. Len si povzdychol. Tí dvaja to majú trochu pomýlené. ,,Mali by sme si to trochu ujasniť, ja som sa do nej nehrnul. Ako ste mohli vidieť, nečakane som sa do nej prepadol a bol by som rád, ak by mi niekto vysvetlil, čo sa tu deje,"povedal mierne rozrušeným hlasom, hoci vo vnútri bol ešte viac. Vedel, že z tohto sa už tak ľahko nedostane, dialo sa jednoducho príliš veľa vecí. Pri pohľade na ostatných si uvedomil, že vlastne na tom boli najlepšie, pretože už si nemuseli zachraňovať životy a zatiaľ boli v suchu. Jediná pozitívna myšlienka dňa.
Počúval ich rozhovor. Pri slove ryba sa otočil smerom, ktorým pozerali. Z vody vytŕčala plutva neznámeho tvora. Zephir síce netušil, o čo sa jedná, no jednoduchou úvahou vedel, že to nič priateľské nebude. Oni si však mysleli opak...Za tento krátky čas si Zephir o nich stihol urobiť obrázok.

Predátori-2
Noelle, Deimos

Ľad, na ktorej stáli vlci, bol stále ďaleko. Nebol ani v polovici a už teraz bol celkom oslabený. Nikdy nebol veľkým plavcom a radšej ani nechcel vidieť, aký to mali naňho pohľad tí dvaja. Teda, ak sa to plávaním dalo nazvať...ani nemal veľkú výdrž, ale tento výkon ho naozaj sklamal. Ale mal sa čomu čudovať? To cestovanie ho značne oslabilo, nech uz sa sem dostal akokoľvek. Zrejme si bude musieť počkať, kým naberie sily. Každopádne musel spomaliť, aby si šetril posledné zvyšky síl, ktoré mu zostávali. Pomaly ďalej zájde.
Konečne bol za polovicou. Zrak odvrátil od vody a pozrel sa na, podľa jeho dojmov premotivovanú vlčicu, ktorá ho povzbudzovala. Na jej slová sa nijak nevyjadril, len pokračoval vo svojej strastiplnej ceste v ľadovej vode. Stále cítil zvierajúci chlad vody, aj keď si to už viacmenej nevšímal. Z posledných síl vyložil labky na ľad a pokúsil sa tam dostať celý. Nezdalo sa mu to však ako dobrý nápad, unesie ich ten kus pevniny všetkých? Zephir je síce skutočne ľahký, ale aj tak.

Predátori-začiatok
Deimos

Náhle sa mu to všetko vyjasnilo. Tá vlčica vypadla z nejakého portálu, no hneď nato sa za ňou otvoril ďalší. Snažila sa doplávať ku brehu, avšak bolo to ďaleko. Prekrikovalo sa tu množstvo hlasov, niektoré z nich jej ponúkali pomoc. Zephir bol doteraz ticho a sledoval dianie. Ani nežmurkol a zišlo sa tu celkom početná skupina vlkov. To dalo Zephirovi znamenie, že zrejme tu prebýva dosť vlkov, ale určite nie tu. Niekde sa toto ľadové územie končí, ale to však nemal čas teraz riešiť. Ľadom, na ktorom stál, sa šírili pukliny. Rýchle sa presunul mimo puklín. Teda, pokúsil sa. Hneď po prvom kroku sa prepadol pod hladinu, kde sa naňho vrhla ľadová voda, ktorej chlad prenikal jeho telom. Úplne ho ochromila, stihol sa však spamätať aj predtým, než mu došiel vzduch. Prudkými pohybmi sa dostal na hladinu a celou silou nasával vzduch, pretože nevedel, kedy ho to opäť stiahne ku dnu. Čo komu urobil? Ledva sa stihol spamätať, keď sa tu zobudila tieto magické scény zrejme budú pokračovať. Čo sa dalo robiť, ocitnúť sa niekde na pláži je len pekná predstava.
Otočil sa za hlasom, ktorý mu ponúkal pomoc. Bol to vlk, ktorý stál na pevnej zemi blízko neho. V tom momente netušil, čo robiť. Len nerád prijímal pomoc od druhých, tentoraz však šlo o život. Sám by tam nepreplával, to mu bolo jasné. Potreba sebazáchovy tu teda prevládla a Zephir sa ku nemu brodil vodou.

//neznámo

Prvé, čo uvidel, bola nočná obloha. Plná hviezd. A potom prišiel chlad. Zima až do morku kostí, ktorú snáď ešte nikdy nezažil. Ako len nenávidel zimu, jeho riedka srsť a krehké telo na to nebolo stavané. Pomaly sa pozviechal a zrakom pátral, kde sa to vlastne dostal. Naskytol sa mu však nezvyčajný pohľad. Stál na tesnom konci ľadovej planiny, ďalej sa začínalo more a na ňom kryhy, no to nebolo to, čo ho zaujalo. Bol to portál na samotnom konci cestičky a v ňom...zaseknutý vlk? Na jeho chabý zrak bolo zložité si to celé usporiadať. Zarazilo ho to, preto tam len stál s mierne rozkročenými labami. Bolo to naňho veľa, nestíhaval to spracovať. Najprv potreboval zistiť, prečo tu vlastne je ale hlavne, ako sa sem dostal? Kto alebo čo mohlo za presun na tieto ostrovy? Nie, to more určite nepreplával. Zostávala teda len jediná možnosť. Na magické vtípky teraz nemal náladu. Nikdy nemal. Okolie tvoril len sneh, ľad a hory, nič viac. Naviac zo svojim zrakom by ani viac vidieť nemohol. Ak sú tieto ostrovy celé pokryté ľadom, má smolu, dlho si tu nepožije. Portál, rozbúrené more a záhadní vlci mu však dávali nádej, že to tu tak mrtvé nebude. Potvrdilo mu to vĺča, ktoré sa tu objavilo ani nevedel kedy, asi tu bolo ešte skôr, než on. Pýtať sa, kde sa to vlastne ocitol ani nebude, veď samo ani možno nevie. Mohol len sledovať scénku pred sebou. Nič iné mu neostávalo, pretože mu to určite prinesie viac než pohľad za chrbát na ľadové pláne.