Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vlk sa nadchol nad mojím nápadom, aby sme tu trošku pomohli prírode, ktorá už beztak bola zdevastovaná. Preto som si myslela, že i to málo tu niečo urobí. Usmiala som sa na neho a zamávala chvostom zo strany na stranu. "Máš pravdu, ale tak podzemná voda tu je stále pod nami. Čiže to si nemyslím, že bude taký problém. Skôr tu asi je zdevastovaná samotná pôda, ktorá už nie je plodná," riekla som na jeho slová, pretože mi to dávalo väčšiu logiku. Pozrela som sa na popol a dreviny, ktoré sme pozbierali na hromádku. Privrela som oči. Dobre, už budem môcť čarovať za chvíľu!
Strihla som uchom a usmiala sa na vlka, ktorý sa mi konečne predstavil menom. "Lapis... aké pekné meno! Rovnako ako tvoj kožuch, i keď po tme v lese by som si ťa pomýlila so srnkou," pochválila som ho a pozrela sa zase na jeho škvrny. Bolo to zvláštne. Strihla som uchom a pozrela sa na popol. "Dobre, teraz sa kukaj!" povedala som a ukázala ňufákom na kôpku polámaného dreva, ktorú sme nazbierali. Pomocou mágie som začala z nej formovať drevinu až z toho vznikol menší stromček. Doplnila som v okolí i nejakú travinu a kvetinky. Vyzeralo to tu o niečo veselšie a také... nádejné. "Hneď je to tu krajšie, nemyslíš? Aspoň trochu nádeje, že to tu raz bude vyzerať inak. Znova krásne lesnato a zelene," skonštatovala som a švihla chvostom. "Hm, pozri, čo to tam je?" riekla som a poukázala na pohyb v popoli u jednej kvetiny, ktorú som tu vyčarovala. Naklonila som hlavu na stranu. Bol to snáď nejaké chrobák?

26 - Vlci navštíví spáleniště, kde se budou snažit vypomoci flóře part 2

Nemohla som z toho, ako vlk predo mnou vyzeral. Normálne som začala premýšľať nad tým, či medzidruhové kríženie je nejakým novodobým trendom. Len nemal parohy, to mi celkom vadilo! Bol by určite krásny, keby mu hlavu zdobia malinkaté rožky. Aspoň by som mala čo okusovať, teda čo? Potriasla som hlávkou a usmiala sa na neho. "Tak stratil, ach. Neuveríš, ale ja tiež ak sa mám priznať, čo sa mne normálne nestáva, ale stalo sa," povedala som a zasmiala sa. Predsa len ja, veľký prieskumník, som sa nemohla len tak stratiť, no predsa sa mi to podarilo. "Neviem ti povedať presne, ale odkedy som tu bola prvý raz, cítim z tohto miesta mnoho mágie, ktorú cítim zo zeme i vo vzduchu," odpovedala som na jeho otázku a privrela svoje studánkové očká. "Len bohovia vedia, čo sa na tomto mieste odohralo, ale s nimi som tú česť ešte nemala, aby som sa ich na to opýtala," dodala som a pousmiala sa. Ktovie, koľko toho o tomto mieste nevedel alebo vedel. Vo všeobecnosti. Na ostrovoch bolo mnoho nových vlkov, ktorí sem zablúdili. Nemohla som odhadnúť, kedy sa tu zjavil on. Azda tu bol dlhšie než ja, len som na neho doteraz nenarazila?
"Hm, to máš pravdu, určite tu bola zeleň a kvetiny, možno i ten temný les za našimi chrbtami bol predtým krásnym miestom ako i ten začarovaný, či zlatý alebo len obyčajný," pritakala som a naklonila hlavu na stranu. Z jeho očí som vypozorovala, že ovládal mágiu zeme alebo aspoň mohol. Ktovie, či to boli jeho prirodzené oči. "Myslím, že by sme tomu tu mohli trochu pomôcť," nadhodila som. I keď som netušila, či to bude mať nejaký účinok, mohli sme sa o to aspoň pokúsiť. "Mohli by sme pre začiatok pozbierať zvyšky konárov zo zeme a dať na kôpku," začala som a mala som takú ideu, čo potom s tým spravím. "A vyčistiť aspoň kus miesta od popola? Aby som ti ukázala jedno kúzlo," dodala som a zazubila sa. Mohla som len tak vyčarovať kvetinky, ale čo z toho, keď tu všade bolo kilo popola? Potrebovala som, aby tu i chvíľu vydržali, než i tie kvetiny, čo vyčarujem, zhnijú... museli sme sa pustiť teda do veľkého upratovania! Všetko mŕtve dať preč, len aby sme sem priniesli nový život. Ktovie, možno by sme pod tým popolom aj nejaký našli? Ktovie. "Moje meno je inak Tiara, teší ma," povedala som nakoniec a usmiala sa. Následne som sa vydala a po čistine začala zbierať rôzne úlomky obhorelého dreva, či čistiť popol na hromádku. Bolo to však náročné, keďže ako sa víril som kýchala. Zamračila som sa. Azda on príde s nejakým lepším návrhom ako pomôcť tomuto miestu?

26 - Vlci navštíví spáleniště, kde se budou snažit vypomoci flóře part 1

//Temný les

Hopsala som si lesom, aby som sa pozitívne naladila, keďže toto miesto vo mne vzbudzovalo veľký des. Nemala som rada tento les, ale bohužiaľ som ním musela predsa len prechádzať, keď som niekam na ostrovoch chcela ísť. Povzdychla som si a pri jednom vrznutí vetvy sa mykla. Ach, aký som len bola strachoprd! Takúto ma mamina nevychovala. Nevadí. Vydýchla som si a pokračovala ďalej a ďalej, ale niečo mi nesedelo. Nezdalo sa mi, že by som sa približovala k pohoriu, keďže terén sa začal meniť na holú zem. Nastražila som uši, keď moje labky zaparkovali v popolu. Zamračila som sa. Ako je to možné? Veď som bola prieskumník! Ako som mohla zablúdiť? Ostrovy som poznala veľmi dobre. No nič. Asi to znamenalo, že už stárnem. Povzdychla som si a kukla sa na pustatinu. Musela som sa otočiť a ísť opačným smerom, čo som i chcela urobiť, keď som v tom zazrela niečí kožuch. Vlk. Videla som vlka a nebol z popola. Natočila som hlavu na stranu a keďže bol pomerne blízko, podišla som k nemu a usmiala sa. "Ach, netipovala by som ťa na niekoho, kto vo voľnom čase chodí na zhoreniská obdivovať ich krásu," zazubila som sa u toho ako som to hovorila a prezrela si ho. Vyzeral ako niečo, čo by som za normálnych okolností šla loviť na planinu. Zvláštne. No niekoho mi pripomínal.

Nadšene som sa dívala na vlčicu a mávala chvostom zo strany na stranu. Bolo super konečne po tak dlhej dobe s niekým hovoriť. Vedela som, že sa musím potom ukázať i pred členmi svorky. Strihla som uchom. "Samozrejme. Som tu už dlho, tak som sa nudila a prešla všetky ostrovy. Zažila som tu už bársčo popravde," odpovedala som jej na otázku a usmiala sa. "Je tu hrozne veľa pekných miest, čo určite časom sama zistíš," povedala som a zazubila sa. Určite sa jej budú ostrovy páčiť. Nemala moc ani na výber popravde. Odísť z ostrovov nebolo tak jednoduché. Keď mi povedala o jej domovine, musela som sa zasnene usmiať a zareagovať: "To znie krásne. Mali ste tam určite fakt veľa kvetín! Neboli ste cez zimu smutní, keď nerástli?" Ja by som rozhodne bola. Ale ja som mala rada všetky ročné obdobia ak som mala pravdu povedať. "Ja pochádzam z lesného prostredia až horského prostredia. Proste počas zimy bola fakt zima a veterno. No počas roku sa tam menilo počasie jedna radosť. Preto mám síce hustý kožuch, ale zároveň je dosť vodeodolný a rýchlo mi schne," povedala som a usmiala sa. Bola to fakt sranda ako sa telo prispôsobuje s každou generáciou. Ďalej som riešila ju a jej rodinu, ktorú tu hľadala. "Hm nikoho takého som nestretla teraz, ale ak ich stretnem, poviem im o tebe," povedala som a usmiala sa. "Keby nájdeš súrodencov... Budeš musieť premýšľať i nad svorkou alebo by ste chceli ostať tulakmi?" opýtala som sa jej a naklonila hlavu na stranu. Zaujímalo ma to. Nie že by som ju lákala do hôr... Ibaže by áno? V duchu som sa nad tým pousmiala.

Ako šiel čas, uvedomila som si, že som už príliš dlho preč zo svorky. Mala by som sa tam ukázať, lebo si ešte pomyslia, že som zdúchla! "Ach, ospravedlň ma. Rada som ťa stretla a ešte stretnem. Nenechaj sa vyviesť z miery z toho, kde teraz si. Choď ostrovy a vlkov spoznávať, aby si videla jeho krásy! Ja musím sa vrátiť ku svorke, už ma určite hľadajú, tak ahoj zatiaľ," rozlúčila som sa s ňou a usmiala sa. Napokon som sa vydala do lesa, ale nejako som stratila pojem o tom, kde vlastne som a šla úplne opačným smerom!

//spálenisko

Nastražila som uši. Mala som skvelú príležitosť poučiť novú zblúdilu dušu v týchto krajoch, aby sa zorientovala v priestore. Možno aj čase. Strihla som uchom a pousmiala som sa. "Áno, ostrovy, počula si správne. Momentálne sa nachádzame na tom najväčšom z nich. Potom je tu aj druhý, o niečo menší a potom ešte na severovýchod odtiaľto leží aj taký maličký, ale tam je náročné sa dostať kvôli vode," vysvetlila som jej a prikývla. Bolo pravdou, že ja sama na ten najmenší skoro vôbec nechodila. Nevidela som v tom pointu, vzhľadom na to, že tam pomaly nič nebolo. Ak som nepočítala tie mačkovité šelmy, ktorým to tam očividne patrí. Prešla som si jazykom po tesákoch a zaujato hypnotizovala vlčicu. Chcela som jej toho toľko povedať! No musela som sa držať, aby som ju hneď neodstrašila a neodohnala. Chudáčik, len nech sa nezľakne! Cesta z tadeto nebola alebo ak bola, tak som o nej nevedela. "Máš zaujimavé meno! Odkiaľ pochádzaš, ak sa môžem opýtať?" riekla som smerom k Žive a usmiala sa na ňu. Rada som zisťovala, aké krajiny tam vonka ešte existujú. Či je nejaká ešte lepšia, ako sú tieto ostrovy? Ach, určite. Škoda len, že sa tam nedostanem asi nikdy. "Ďakujem ti! Len ma občas štve pri love alebo tak, i so závojom. Je to pekné, ale občas dosť nepraktické," reagovala som na jej slová a zasmiala sa. "Tebe by tiež slušali nejaké tie cetky," skonštatovala som, keď som si ju prezerala od ňufáku po špičku chvosta. Keby som mala niečo na vyše, hneď by som jej niečo zakvačila na krk! Bola tak krásná! Musela som ju zavolať k nám do svorky, určite by sme boli veľké kamarátky. "Hm, to meno mi nič nehovorí, ale keby ju náhodou stretnem, určite jej o tebe poviem, že si tu i ty," povedala som s úsmevom a zamávala chvostom zo strany na stranu. "Máš aj iných súrodencov, či len svoju sestru? A čo nejakú lásku?" žmurkla som pri týchto slovách na ňu a zazubila sa. Ach, sama som o nejakej tej láske snívala, ale nebolo to také jednoduché niekoho len tak nájsť!

Môj zamyslený, hĺbavý výraz mohol pôsobiť mierne nepriateľsky, no opak bol pravdou. Keď som začula kroky, ktorý nasledoval hlas... zastrihala som ušami a pohliadla na vlčicu. "Ou, ahoj," riekla som mierne zaskočene, no napokon som sa usmiala a zavrtela chvostom, až som musela potriasť i hlavičkou, aby som si napravila svoju korunku. "Ahhh, nová duša uväznená v tomto pekle!" zvískla som a potmehúcky sa zasmiala. Priskočila som k nej a drgla do nej ramenom. "Ale nie, ostrovy sú super, však uvidíš, ale chápem ťa, i ja som na tom bola dosť podobne, keď som sem prvý raz prišla," pokračovala som, úplne ignorujúc jej momentálny stav. Ja si z toho ťažkú hlavu nerobila. Prečo by som aj? Usmiala som sa a zamávala chvostom. "Ako sa voláš? Ja som Tiara! Teší ma," riekla som a usmiala sa od ucha k uchu. Už dlho som nikoho nového nespoznala a toto bol konečne niekto, kto sa tu doslova len teraz zjavil! Ach, aká som bola z toho nadšená. Mohla by som ju predsa dotiahnuť do Alatey! Kto by sa tam nechcel pridať? Hm a je to vôbec svorkový typ? Poriadne som si ju prehliadala, ale nemohla som to usúdiť len z jej výzoru... potrebovala som sa s ňou porozprávať, ale nie každý bol tak rýchly ako ja, preto som musela počkať, kým prežije môj prvotný nával slov.

//Alatey

Prehľadávala som hranice, pretože nič iné mi neostávalo. Keď som sa však dostala k južnej časti, rozhodla som sa vydať hlbšie do hôr a užiť si prichádzajúcu jar. Dlho som sa po horách neprechádzala. Preklínala som ten dlhý spánok, do ktorého som upadla. Povzdychla som si a zadívala sa na vrcholy hôr, kde sa ešte stále nachádzal sneh, i keď v údoliach som ho už nevidela. Zamierila som k lesu, ktorému som sa značne vyhýbala, ale prečo sa ním opäť neprejsť. Chýbalo mi trochu adrenalínu a nikdy som nemohla vedieť, koho by som tam mohla tak stretnúť. Alebo čo. Nad tým som však premýšľať veľmi nechcela, lebo mi už srsť začínala dupkom stáť! Zvráštila som čelo a švihla chvostom. Pôda lesa bola rozmočená, ako sa sneh všade topil. Avšak atmosféra lesa bola pre mňa desivá za každého ročného obdobia. Nemohla som si pomôcť. Nakrčila som ňufák a cupitala ďalej. Preklínala som už svoj šialený nápad, že sa pôjdem pozrieť sem, že ma to aspoň trochu preberie. Nebolo tu ani živej duše, keď som nerátala niekoľko starších pachov, ktoré som tu zavetrila. Srsť na zátylku sa mi čoraz viac ježila a ja si hovorila, že to nie je normálne sa takto mučiť. Mala som sa vydať niekam inam, kde by to nebolo také škaredé! No na sever ma to veľmi nelákalo a lúka ma nenapadla. Prišlo mi to také nudné. Azda len k jazeru som mohla ísť! Avšak... uloviť voľačo a priniesť svorke som mohla, keď už som to územie opustila. Privrela som zraky a zamyslela sa, že aké staré už budú vlčatá, ktoré som si pamätala ako takých krpcov. Prehltla som na prázdno, keď ma opäť oblial pot a tep sa mi zrýchlil. Koľko som toho asi tak vynechala? Takto zamyslená som sa tárala krížom krážom po lese a premýšĽala nad svojim životom i tým, čo budem robiť v blízkej budúcnosti, že som až tak nevnímala svoje okolie.

Pretočila som sa na druhú stranu, ale pôda podo mnou z nejakého dôvodu zmizla. Prevalila som sa dole menším zrázom, ktorý mal však možno tak len pol metra. Dopadla som na štrkovitú pôdu, čo ma dostatočne rýchlo prebralo. "Uh, oh," zastenala som, keď som sa rozčapila ako žaba. Chvíľu som predýchavala tento úkaz, než som sa pozviechala na rovné laby. Otriasla som sa a nespokojne zamľaskala. Bola som zmätená z toho, kde teraz vlastne som a čo mám robiť. Vedela som, že som na území svorky, veď predsa tú som musela poznať! Lenže...
Zvráštila som čelo, keď som si začala uvedomovať, že končila zima. Kde sa stratil všetok ten čas? Povzdychla som si a vykročila vpred. Zašvihala som chvostom a mierne nervózne premýšľala nad tým, ako dlho som bola v tejto podivnej hybernácií. Zamračila som sa. Svorka stále existovala a ja som mala v pláne zistiť, ako sú všetci na tom. Rozišla som sa teda vpred a spokojne si vykračovala, i keď mierne nervózne ďalej. Nechcela som sa príliš stresovať divnými myšlienkami, no bolo už neskoro, pretože som začala premýšľať nad všetkým možným, aj nad tým, nad čím som nemusela rozmýšľať... aspoň sa prejdem po hraniciach, keď už nič! A možno na niekoho azda narazím, haha.

//Temný les

Mala som v pláne vrátiť vĺča rodičom, pretože som si sama nevedela, čo si s ním počať. Chápala som, že ho musím nakŕmiť, udržať v teple a nedovoliť mu umrieť. Ale viac som toho nevedela. Každopádne, zdalo sa, že sa nechcela vrátiť ku svojej rodine. Vzdor tak v mladom veku? Pousmiala som sa. "Liána? Nemáš ju rada? Prečo?" opýtala som sa jej, keďže sa nezdalo, že by z nej sršalo nadšenie, že by ju mala vidieť. Bolo to vtipné. I mne moji súrodenci liezli na nervy, keď sme boli malí, ale teraz? Keby sa tu ukážu, budem za nich nesmierne rada.
Napokon ma však predsa len niečo napadlo. Mohla som jej ukázať, ako sa loví a aspoň by som jej zasýtila drobný žalúdok. "Je to jednoduché. Niečo ti poviem a ukážem, zvyšok za teba už vyriešia inštinkty," povedala som smerom k vĺčaťu a usmiala sa. Kývla som hlavou a pomaly sa pobrala do údolia k jednému z plies, kde by sme mohli nájsť na stráni nejakú háveď. "Ja, ty, ostatní vlci i zvieratá zanechávajú za sebou pachovú stopu. Práve tú sa pokúsime nájsť. Na území svorky je tých pachov skutočne veľa a nájsť pach zajaca, či iného zvieraťa môže byť namáhavé. Ale skús sa teraz zamerať na jednotlivé pachy, opatrne, nech ťa z nich nerozbolí hlavička," riekla som a ja sama začala vetriť. Pre mňa to bolo jednoduchšie a vedela som, že nájsť zajaca budem musieť ja sama. Ale mohla si to aspoň trénovať.

S nastraženými ušami som sa dívala na to malé čudo, ktoré však nebolo v jej veku zas o toľko nižšie než ja. Moja výška však bola výsmechom vlčej rasy, preto som sa ani neskúšala porovnávať s normálnymi veľkosťami, pre ktorých by asi ešte krpatá táto bola. Musím si ešte užiť, kým ma neprerastie úplne. Koncom jari ma však už určite prekoná, joj, prebehlo mi hlavou. Správne. Kým som bola vyššia než ona, musela som si vydobiť rešpekt, pretože potom ma maximálne tak vysmeje. Určite! Usmiala som sa na drobca. "Teší ma Ciphel. Tvoja maminka je určite Cinder, však? Vyzeráte podobne," riekla som a uškrnula sa. "Ak hej, tak tvojich rodičov som stretla ešte než sa pridali. Sú fakt milí a dobrí, ach ako ti ich závidím. Hmm... nemala si i súrodencov?" rozprávala som sa skôr sama so sebou. Určite sa mi nezdalo, že by mala len jedno vĺča. Muselo ich tu byť viac. Ale kde boli? A prečo tu bola sama? Nasala som pachy. Xandera som cítila niekde v horách, azda mu len zabehla stranou? Asi. "Mám ťa odviezť späť k otcovi?" opýtala som sa jej s úsmevom, no trochu mi robilo starosti, že som tu Cinder necítila. Možno bola stále v úkryte? Ktovie. Bála som sa, že ma ešte osočia, že som ich dcére niečo urobila, ak sa niečo stane. Ale... veď som im sľúbila, že až budú mať vĺčatá, tak im s nimi pomôžem, aby si oddýchli! Mohla som to splniť. Čiastočne. Aspoň jedného pokémona som im ulovila.
Ako som sa však nad tým všetkým zamýšľala nahlas, určite som hovorila skôr sama so sebou. Ciphel si však všímala mojich maškarných čačiek, čo som mala po sebe a hlavne ju zaujala tiara na mojej hlave. Usmiala som sa a sklonila som hlavu nižšie, aby si ju mohla lepšie prezrieť. "Dary od bohov. I ty raz určite niečo také získaš! Možno len nejaký prívesok na krk alebo rovno celý závoj ako ja. Možno niečo na hlavu, na chvost... na labku. Videla som už mnoho variácii u druhých," vysvetlila som jej a zavrtela chvostom. Bola by som rada, keby i malinká niečo získala. Aspoň by mala radosť, ale nebolo to na mne. "Chcela by si tiež korunku na hlavu?" otázala som sa jej napokon, pretože ak by súhlasila, niečo ma napadlo. Aspoň by som ju potešila.
Svojimi slovami predtým som v nej niečo ale vzbudila. Myšlienku na jedlo. "Oh, si hladná?" opýtala som sa jej, no zjavne to bolo očividné. Vĺčatá mali hlad stále! "Môžeme niečo uloviť, aj tak ďalším dvom krpcom dlžím králika," dodala som a uškrnula sa. Možno aj dvoch. Ak budú ako Einar, musia tie pirane veľa jesť. To im rovno dotiahnem teda srnu... "Už si niekedy lovila?" spýtala som sa, keďže som netušila, ako na tom je s učením. Mňa všetko učili skoro, veď som mala lovecké nadanie presa. A nejaké základy si osvojiť musí! Aspoň sa bude na mňa dívať.

Spravila som pár krokov, pričom som si užívala ten nádherný výhľad a zhlboka dýchala čistý, horský vzduch. Prásk, ozvalo sa spoza môjho chrbta a ja vyskočila ako mačka. Celá zježená a zhrbená, som sa s chvostom medzi nohami pozrela na tú potvoru, ktorá si dovolila ma vydesiť. Bol to len menší hlodavec, ktorý sa prebúdzal zo zimného spánku ako prichádzala jar. Vydýchla som si a zavrčala na neho. Hneď ako som vycerila tesáky a odhalila tak biele perličky, zdúchol niekam preč. Bože, toto mi nerobte, ešte ma chytí infarkt. Už nie som najmladšia, panečku, pomyslela som si a narovnala sa. Vydýchla som si, otriasla sa, aby som svoju rozcuchanú srsť opäť uhladila a poobzerala sa okolo seba. Kde som to vlastne skončila? Oh áno! Pri mojej prechádzke. Musela som sa opäť vydať po cestičke, aby som si prezrela tento kraj. Lenže než som spravila prvý krok, začula som niečie iné. Nastražila som uši a pozrela sa na prichádzajúcu... vlčicu? Nedalo sa o tom hovoriť ako o celku. Bolo... malé. Nie však až tak malé. Už pomerne veľké, no kto nebol v pomere so mnou veľký? "A ty nie si myš," dodala som na jej slová, keď som si ju prezerala. Po chvíli som pokračovala s priateľským úsmevom: "Volám sa Tiara a ty si?" Bola dosť veľká aby bola so mnou schopná komunikovať. I keby len zubami nechtami. Natočila som hlavu na stranu. Einarove to byť nemohlo, videla som ich, keď som okolo nich prechádzala i keď ma to jedno chcelo zožrať. A pokiaľ som vedela, štvrté rozhodne nemal. Mohlo to byť vĺča Xandera a Cinder? Pravdepodobne. Vedela som, že ich mali, ale pri zraze som si ich nevšímala natoľko medzi tými vlkmi, aby som to vedela s určitosťou povedať. Lenže nikto iný tu vĺča nemal, všakže. Mohlo sa však zatúlať? I to tu bolo bežné. Tak či onak. Všetko sa dozviem!

//úkryt

Tým malým piraňám som unikla len tak tak. Zámienka, že im idem nájsť niečo jesť, bola určite dosť dôveryhodná. Veď ja im niečo ulovím, o to sa báť nemuseli. Traja nezbedníci však boli na mňa teraz veľa, keď som sa ešte sama dávala psychicky do poriadku po tom slede udalostí, ktoré mi zmenili môj život. Vydýchla som si a pozrela sa na horské štíty, ktoré na mňa vykukli, hneď ako som vyliezla spod zeme. "Tak a sme doma," povedala som si sama pre seba a usmiala sa. Cítila som vnútornú spokojnosť a verila, že sa mi tu bude skutočne dariť. Hlavne som tu poznala veľa vlkov a vždy to tu žilo. Bolo to fajn. Aspoň som sa nemusela báť, že tu budem vždy sama. Tak ako tomu bolo v lese. Črtalo sa na lepšie časy, len čo bola pravda. Zamávala som chvostom a vydala sa proste za ňufákom a ktovie, kam ma moje kroky privedú. Možno sa s niekým novým zoznámim... veru!

Vločka, Taiclara, Ada - reakcia i na Einara

Zastrihala som ušami a pozrela sa na Vločku, ktorá ma utešovala. Ona ma tak hrozne chápala a bola mi oporou, že som bola za to nesmierne vďačná. "Ďakujem, že som ťa mohla spoznať, Vločko. Si fakt super kamarátka," povedala som smerom k nej s úsmevom a zamávala chvostom. "Vieš čo je teraz na tom všetkom najlepšie? Budeme sa stretávať častejšie, aj denne!" vyhŕkla som radostne a zamávala chvostom. Následne som si zívla a otriasla sa. Bolo na čase sa trochu prejsť na čerstvý vzduch a preskúmať hory, keď som tu mala teraz žiť. Aspoň sa tu potom nestratím, i keď som hory prešla dávno predtým, než tu bola svorka, stále som nepoznala všetky zákutia. "Pôjdem sa asi prejs-" ani som to nestihla dopovedať, keď som uvidela ako sem mieri Einar aj s troma vĺčatmi. Ostala som čakať, než sa k nám pridá. Stále som bola smutná, no po tej chvíľke s Vločkou, sa mi urobilo lepšie. "Taiclara, Ada, Noah," zopakovala som a pozrela sa na vĺčatá. Venovala som napokon úsmev Einarovi a zareagovala na jeho slová: "Tu som doma. Vždy som bola a aj budem. Ďakujem ti za všetko, i svorke. Už sa ma tak nezbavíte ľahko." Úprimne som sa usmiala a konečne s trochou elánu dodala: "Lepšieho lovca ako som ja, tu určite nemáte." Odfrkla som si a hrdo vypäla hruď. Predsa len to bola moja rola od kedy som sa narodila. Ešte im tu všetkým ukážem! Keď sa však Einar otočil k odchodu, môj pohľad sa sklonil k drobnému tvorovi, ktorý mi slintal moju labku. Zazubila som sa a odtiahla sa. "Ako som hovorila, pôjdem sa prejsť. Ale potom sa určite za vami zastavím!" povedala som rýchlo a naklonila sa k Vločke: "A zistím, či si prežila." Povedala som to šeptom. Keď som vyskočila späť na labky, zazubila som sa. "Tak veľa šťastia, majte sa tu krpci. Teta Vločka sa o vás postará a ja, Tiara, vám idem nájsť niečo pod zub," riekla som, i keď som sa neplánovala tak skoro vrátiť. Mrkla som na Vločku a vydala sa von z úkrytu.

//územie svorky

Vločka môj nálet vzala presne tak, ako som potrebovala. Neboli sme od seba tak veľmi odlišné. Azda len v tom, že som dokázala byť v neiktorých bodoch serióznejšia a racionálnejšia. Avšak inak sme boli ako dve sestry, ktoré len nezdieľali svoju vlastnú krv. Zachumlala som sa jej ešte väčšmi do srsti, ktorá bola tak hustá a hebká. Zafňukala som. Bolo to strašné. "ja... ja... som im to povedala," zakvičala som a celá som sa roztriasla ešte väčšmi. Utešovala ma a ja som jej za to bola vďačná, no v tento moment mnou metali emócie. Nedokázala som rozmýšľať inak, než pudovo. "Oni... i v tú chvíľu... som bola vzduch, videli len seba, svoje problémy, nezaujímali sa o druhých... o seba... o to, aby sa v očiach alfy zdvihli... ja... odišla som," zakoktala som a odtiahla sa, aby som sa pozrela Vločke do očí, ktoré boli rovnako tmavomodré ako tie moje. "Odišla. Vločka, ja som opustila svoju svorku," riekla som a rozplakala sa. Nevedela som však či smútkom alebo radosťou, či obomi. Zas som si skryla hlavu do jej hustej srsti a pokračovala v nárekoch.

//alatey

Zletela som po zľadovatenej skale v úkryte a zošuchla sa o niekoľko metrov ďalej. Nabila som si poriadne ňufák, no podarilo sa mi stále v onom pohybe narovnať a pokračovať hlbšie. Až som sa doparacovala do miest, kde sa stretávala svorka. Uvidela som len biely kožuch a skrz slzy som na ňu zakričala. Lenže z môjho hrdla nevyšiel žiaden hlas. Mala som v krku stále hrču. Cítila som sa ako kus handru a možno i menej, pretože ani tá handra nebola tak ignorovaná ako ja. A prečo ma to vlastne stále štvalo? Presne preto som odišla. Pretože som bola pre nich vzduch, ani by si nevšimli, keby som plne odišla. Stiahla som uši vzad a pozrela sa na bielu kožušinu, ku ktorej som sa nebezpečne rýchlo blížila. Vrazila som do Vločky a zválcovala ju k zemi. Zaborila som si svoj ksicht do jej kožuchu a spustila tie náreky, ktoré som celú cestu zadržiavala. Konečne som bola u niekoho, kto ma chápal, kto ma mal rád... aspoň som si myslela, že to tak je. Odstrčí ma? Bože prosím, len aby to neurobila. Zaryla som pazúry do skaly a zaborila hlavu ešte hlbšie do jej hustej srsti, ako som vzlykala. Celá som sa triasla. Bola som na dne.