Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Les u mostu

Zdalo sa, že Northia skutočne nebola fanúšikom rybiny. Bolo to vcelku pochopiteľné. Ak niekto nikdy rybu nejedol, asi by sa mohol skutočne zadusiť. Existoval však iba jeden spôsob, ako to zistiť! "Rybie mäso je výživné - teda predpokladám, keďže ma nimi kŕmili i... rodičia," sklesol jej hlas pri poslednom slove, snáď i s menšou pauzou. Bolelo to? Určite, no Ali nemienila kaziť náladu spomienkami na minulosť. "Pokiaľ vieš, ktoré kosti odstrániť a máš dostatok trpezlivosti, odmena v podobe čistého mäsa ťa neminie," snažila sa ju presvedčiť. Nemohlo to byť, až tak nebezpečné, keď Tmavá stále dýchala.
Prebrodili rieku, prešli cez zelené kopce a hľa, Alina zbadala v diaľke rozľahlú vodnú plochu. Pobrežie tvorené pieskom, v mori posadené ostrovčeky... bola doma? No domov, ten pre Alinu nebol nikde. Stratila ho, keď jej rodičia zhynuli... Nie! Stačilo! Nemôže si pokaziť radosť z mora, len kvôli spomienkam. Šklbla uchom, akoby chmúrne myšlienky boli otravná mucha a už si to poklusom razila z kopčekov k pieskovej pláži. Ó, ako veľmi ona vodu milovala!

Northia, zdalo sa, vedela temer presne určiť, kde sa to údajné more malo nachádzať. Ali mohla vetriť, koľko chcela, necítila nič. Kamarátkin dobrý čuch musela obdivovať. Ono, Alina nikdy špecificky nevynikala v žiadnom smere, ak by sme si odmysleli rybolov. Čo však s takou výhodou v živote? Maximálne to bola vec, ktorá nejedného očarila. Lenže koho mala , už len Alina očariť? Veď North bola jediný vlk, ktorého prítomnosť bola schopná zniesť. "Neboj, ryby som jedla skôr, než som sa naučila chodiť," uistila napokon spoločníčku. Kostičky, nekostičky - rybina jej pripomínala časy, keď bolo všetko vporiadku a bola to jedna z mála vecí, ktorá čriepky jej rozbitej mysle držala pohromade.
Bielohnedá vlčica, zdalo sa, rybám neholdovala. Stále však chcela k moru dôjsť a to len kvôli nej? Ali si stále navykala na náklonnosť, ktorá z Northie vyžarovala. Žeby nastával čas, kedy jej ju môže opätovať? Cítila sa zle, že jej kamarátka toľko pomohla, zahojila jej otvorené rany, ostala po jej boku i keď netušila, čo sa Aline dialo... "Môžem ťa to neskôr naučiť," vyhŕkla náhle, možno až s nečakane veľa entuziazmom. "Ak teda budeš chcieť. Môžem ti vysvetliť, ako sa na rybách neudusiť aj ako sa lovia," zavrtela mierne chvostom. Snáď prvýkrát cítila chuť k rozhovoru. Jej hlas bol naplnený hravosťou, akoby zabudla na všetky problémy, ktoré doteraz zužovali jej hlavu.

//Tajné ostrovy

Ali otvorila oči, klipkajúc do tmy, ktorá s nocou vždy prišla. Vzduch sa zdal o niečo teplejší, dokonca i zem bola teplejšia. Tmavá pohliadla na Northiu, ktorá k nej prehovárala. "Mhm..." zamrmlala rozospatú odpoveď a rozhýbala stuhnuté končatiny. Prehla sa do chrbta, naťahujúc predné i zadné labky. "Pripravená," napokon oznámila spoločníčke.
North chcela ísť loviť a Alina súhlasila. V žalúdku jej vyhrávalo, ale bola by rada počkala, kým narazia na nejakú vodnú plochu. Chýbala jej rybina. Zajace a srnky boli fajn, no... V očiach mali až moc emócií, ktoré nedokázala vlčka ignorovať. Akoby sa jej pozerali do duše a vyčítali jej, že ich pripravila o život. "Vravela si, že sme na ostrovoch... Vadilo by, keby sa poobzeráme po nejakom mori? Celkom mi chýbajú ryby," vysúkala zo seba vetu hodnú Oskara. Síce bola zima, no slaná voda nezamŕza. Ó, ako moc ona milovala moria!
Tmavá sa po odpovedi rozhliadla, premýšľajúc, ktorým smerom by asi mohli naraziť na pobrežie. Vedela, že les musí byť obklopený vodou, vďaka mostu, cez ktorý s North prechádzali. Dúfala, že s ňou kamarátka bude s rybolovom súhlasiť, pokiaľ nie, po lese sa plánovala rozhliadnuť sama. Okrem toho, popri pobreží určite narazí i na nešupinatých obyvateľov, ak by na rybinu chuť nemala.

1. Cyra
2. 0x
3. Láska, dobrodružstvo, záhada, priateľstvo

Stále premýšľala nad svorkamy? Ali možno kúskom duše dúfala, že North tento nápad zahodila, ako jej to však mohla mať za zle? Bolo logické, že chcela niekam patriť. Môcť sa cítiť v bezpečí a s rodinou... Alina stiahla uši k hlave, no vzpriamila ich späť v okamihu. Nie, nebude kamarátke kaziť radosť. Je to jej rozhodnutie, Alina nad tým moc nemá, takže sa s tým musí jedine zmieriť. "Dobre," kývla na súhlas a dokonca si kútiky donútila skrútiť do tvaru podobnému úsmevu. Potom podišla k vlčke, na miesto, kde jej vlčica naznačila a lahla si.
Ešte vždy jej bolo zvláštne, mať pri sebe iného vlka - ktorý zrovna nebol psychopat žijúci v jej hlave... Cítiť tú blízkosť, teplo jej tela, dokonca sa možno cítiť v bezpečí? Alina sa stočila do klbka, chvost si položila cez ňufák a zavrela oči. Uši alebo skôr ucho a pól, šklbali zo strany na stranu, načúvajúc každému zvuku vôkol. Ali počula dych jej kamarátky, tlkot jej srdca. Vnímala šuchotanie pod snehom, pravdepodobne nejaká myš hľadajúca úkryt pred mrazom. Dlho bdelá, ale nevydržala, nechávajúc sa unášať ríšou snov.

//Most

Alina túto vrelú náklonnosť nechápala. Čo tým vlastne Northia myslela? Ako sa o tom mala cítiť? Všetky tieto prejavy boli nové, netušila, ako si to mala vyložiť. Niečo jej však nahováralo, že to tak je správne. Bola to predsa jej kamarátka, je normálne si byť blízky či nie?
Tmavá sa pousmiala a pozrela Northiným smerom. Bielohnedá sa radovala z prekročenia mostu. Odkiaľ brala toľko pozitívnej energie? Alebo všeobecne energie? Ali sa občas strácala v tejto radosti, ktorú Northia zo života mala. Možno, by sa k nej i pridala, keby nebola znavená z cesty. Alebo života? Každopádne jej telo dávalo únavu jasne na javo veľkým zívnutím. "Myslíš, že by sme si mohli trochu odpočinúť?" spýtala sa ticho kamarátky. Netušila, kam mali namierené, ale tak ako doteraz, nevyzeralo, že by mali jasný cieľ a teda prestávka určite ani jednej neuškodí. Teraz len nájsť nejaké bezpečné miesto, kam si zložiť hlavu, utriediť si myšlienky a najmä - nechať unavené nohy, nabrať novú silu.

//Temný les

Zrovna, že ste padnutý na hlavu, asi nikto nechce počuť. A to ani Ali, ktorá sa po týchto slovách na Northiu pozrela tým nesuhlasným pohľadom. Ona bola vporiadku, Conan bol len... vlastne asi mala pravdu, skutočne nebola normálna. Stiahla uši k hlave, keď nad tým premýšľala - no, bývala obyčajným vlkom, čo sa zmenilo? Prečo mala teraz chorú hlavu? Avšak ani ten najpsychotickejší vlk by snáď svoje vlastné deti nezabil či áno? Alina cítila vlnu úzkosti, ktorá ju práve ovalila. Northia však ďalej pokračovala a tentoraz vlčkou znovu až heglo. Ona s ňou skutočne chcela ostať i v tom najhoršom a rozprávať sa? Tmavá tomu nemohla uveriť. Normálne spoločnosť rada nemala, ale Northiin hlas sa stal istým majákom pokoja. Akoby bola jej svetlom, keď bola stratená v mori žiaľu. "Ďakujem..." šepla Bielohnedej, no viac sa k tomu nevyjadrovala. A dúfala, že i jej kamarátka tomu dá nateraz pokoj.
Dve vlčky sa dostali k podivuhodnému mostu. Nevyzeral, že ho stavali vlci, keďže im, tak nejak chýbali palce. Ako sa tu teda zobral? To, však bol asi ich najmenší problém alebo teda aspoň Alinin. Nemala dobrý pocit z kráčania po rozheganých latkách nad priepasťou. Okrem vŕzgania a kývania sa zo strany na stranu, isté laty boli prelomené a teda museli vlčice neraz urobiť krok sloní, aby sa vôbec na druhú stranu dostali.
Temer hneď, ako mali pevnú zem znovu pod labkami, Northia sa na Tmavú nalepila. Ali sa mierne mykla, keďže si stále na tieto náhle prejavy navykala. Svaly jej však hneď na to povolili. Nemohla poprieť fakt, že blízkosť Bielohnedej bola príjemná. No, hlavou jej stále behala myšlienka, že by si mala držať odstup. Nechcela Northii ublížiť, ale taktiež začínalo byť stále zložitejšie sa vlčice strániť.
Bol to snáď úsmev, ktorý sa Aline na pyskoch objavil po kamarátkiných slovách? Ak by sa mohli vlci červenať, pravdepodobne by vyzerala ako paradajka. Čo si však mala o tomto geste myslieť? Bolo pre nich normálne? Áno, matka ju zvykla jazykom umývať či upokojiť, keď sa jej zdali zlé sny, no nikdy olíznutie nezažila od... vlastne nikoho iného. Počin kamarátke opätovala optrením hlavy o tú jej a zamierila hlbšie do lesa, vnímajúc prvé snehové vločky dopadajúce na jej ňucháč.

//Les u mostu

//Prekliate jazero

Les bol skutočne desivý, Ali to však moc neriešila. Nie, že by teda bola milovníkom hororu, ale jej na tom už aj tak nezáležalo. Jej celý život bol jeden nekonečný, zlý sen, z ktorého sa nemohla prebudiť, čo jej po nejakom desivom lese? Okrem toho, mala pred sebou asi najstrašidelnejšiu vec na svete - vysvetlenie - takže zopár vŕzgajúcich konárov jej vrásky skutočne nerobilo. "Verím, len..." Ako by jej to len mohla rozpovedať? Nemohla ju stratiť, veď to by prišla o posledný kus čisto premýšlajúcej mysle. No Northia mala pravdu - zaslúžila si aspoň kus pravdy, niečo, vďaka čomu by dala tomuto rozhovoru pokoj, aspoň do doby, kým Ali nájde správne slová. "Občas sa zdá, akoby som to nebola ja. Neviem, ako to viac vysvetliť. Niekedy tu jednoducho ostane tma a ja sa začnem strácať, ako keby mi v hlave žila taká otravná mucha, ktorá mi občas zatemní myseľ," vyriekla už temer bez hocijakého zvuku, vychadzajúc z jej papule. Ako viac vedela Conanovu prítomnosť zaobaliť do toho známeho rúška tajomstva? Skutočne bol ako taká otravná mucha, ktorá nie a nie dať pokoj, večne s nejakou nepríjemnou spomienkou či myšlienkou, ako Aline uškodiť.
Tmavá sa započúvala do Northiných slov. Bolo smutné vedieť, že táto dobrosrdečná vlčka zo sebou niesla isté bremeno minulosti. Nezaslúžila si trápenie, veď bola najláskavejším vlkom, akého Alina poznala. "To ma mrzí," šepla jej smerom. Čo viac však mohla povedať? Nechcela znieť, že ju to netrápi. Northiu mala skutočne rada, možno viac, než by si sama želala a smútok za blížneho ku kamarátstvam patril, no nie? "Rodinu si nevyberáš, to je asi kameňom úrazu väčšiny," hlesla smutne. Síce nikdy nepoznala niečo, ako zlých rodičov, no nie vždy to museli byť rodičia či? Čo by bola dala, aby mohla matku alebo otca ešte niekedy vidieť? Ísť si s nimi zaplávať či na ryby? Počuť nejakú z matkiných piesní či otcových príbehov z mladosti? Jej otec bol presný opak toho... toho vraha! Neježila sa Alinina srsť na zátylku. Teraz to však nebolo o nej. Cítila, že by mala počúvať, Northia si to zaslúžila, najmä po tom všetkom, čo pre vlčicu spravila. "Ak... ak o tom chceš hovoriť, som tvojou bútľavou vŕbou, hocikedy sa na to budeš cítiť," riekla ticho Bielohnedej smerom s tým pokojným hlasom, ako tichá voda nejakého jazera.

//Most

Na ako dlho? Hah, keby vedela, bola by najveselejším vlkom ostrovov. Čo jej však mala povedať? Žije v nej druhý vlk, ktorý by ju roztrhal, keby sa mu podarí ovládnuť jej hlavu? Sama netušila, prečo Conan žil a prečo si vybral práve jej telo? Bol ako démon, zakrádajúc sa po tieňoch Alininej mysle, čakajúci na tmu vo vlčkinej hlave, aby sa dostal na povrch. Ako si to mala sama vysvetliť? Bol skutočne nejakou entitou? Jedinú vec, ktorú si o Conanovi vedela vybaviť - zabil jej deti - to jediné, čo jej po tom všetkom ostalo a on jej to ukradol! Akoby to však mohla rozpovedať Northii? Znelo by to ako najhoršia výhovorka o tom, ako nie je krviľačným vrahom vlastných detí, vlastnej rodiny... Ali zatla zuby a stiahla uši k hlave. "Raz ti to vysvetlím," precedila pomedzy tesáky škrtivým tónom. Raz...
Northia s ňou súhlasila, tá voda vyzerala, akoby sa ich chystala zhltnúť do jej temných útrob. A síce, Ali vodu milovala, toto jazero ju nelákalo, ani packy omočiť, natož si ísť zaplávať. Preto, keď sa Northia zdvihla na odchod, Tmavá dlho nečakala a vydala sa po jej boku do lesa, ktorý obkolesoval jazero. Síce vyzeral rovnako lákavo, ako ostať pri jazere, ale predsa nebudú súdiť podľa zovňajšku!

//Temný les

Keď Alina začula tie slová, ucítila blízkosť druhej vlčice, začalo ju hriať u srdca. Teda, ostala v šoku z tejto reakcie. Na blízkosť si stále navykala, na bežné prejavy radosti a šťastia tiež, ale šokovaná bola najmä z nebojácnosti Northie. Už to bolo druhýkrát, čo ju vlčica takto videla a... Stále tu bola so svojimi láskavými slovami a otvorenou náručou. Ali sa pritiskla k Northii tiež, chvostom jemne kývajúc zo strany na stranu v ešte stále premočenej zemi. Toto bola jediná vec, o ktorej si začínala byť Alina na sto percent istá - Northinu náruč opustiť nechcela. Bola to zatiaľ jediná vec, vďaka ktorej, aspoň na pár okamihov, zabúdala na to, kým vlastne bola. Northia sa na teraz stávala jej bezpečím, pokojom - jednoducho všetkým, čo vo vlastnej hlave nájsť nedokázala, už roky.
Keď sa Northia odtiahla, Ali to vrátilo do reality. Bol čas to nejak vysvetliť? Už to bolo viackrát, čo jej Northia podobné otázky kládla, ale Ali sa stále bála. Čo ak ju potom skutočne opustí? Pochopila by vôbec jej slová? Tmavá šklbla ušami a zhlboka sa nadýchla, akoby sa chystala na prehovor storočia, no nakoniec z nej znova vyliezlo iba pár tichých slov. "Je to už vporiadku..." podala Northii vysvetlenie, ktoré nič nevysvetlilo, ale to bola Ali. Nepovedala by nič, ani keby mala smrteľné zranenia. Nejaký obranný mechanizmus? Snažila samú seba presvedčiť, že je všetko ružové? Či sa skutočne, až tak obávala, že stratí jedinú kamarátku, ktorú kedy mala, odkedy ju vykopli zo svorky? Sama si stále nebola istá, prečo sa zahalovala do tohto rúška tajomstiev.
Na zvyšné otázky, tón hlasu sa vlčke zjemnil, už pravdepodobne nemusela Northia naťahovať uši, až do tramtárie, aby Alinu odpoveď zaznamenala. "Úprimne, mohli by sme vyraziť ďalej, to jazero je hrozne deprimujúce," hodila okom po tmavej hladine, z ktorej ju stále mrazilo, potom späť na Northiu. Zakaždým, čo pohliadla do tých modrých očí, preliala sa ňou vlna nádeje. Nádej na lepší, nový začiatok, po boku so svojou kamarátkou.

Ten známy hlas. Hlas, ktorému načúvala už niekoľko mesiacov. Hlas, ktorý ju večne utešoval, bál sa o ňu, nazýval ju kamarátkou. Alina prestala ceriť zuby. Northia! Preblesklo jej hlavou. Nestojí zato, zbav sa jej skôr, než sa ona zbaví teba... Conan Ali podsúval svoje plány. Chúďatko vlčka vyzerala, že zachvílu napadne sama seba. No, každým slovom, ktoré Bielohnedá vyslovila, Alina sa prestávala viac a viac ježiť. Realitou bolo, že tu stále Northia stála - jej kamarát, jediný vlk, ktorý bol jej stavy ochotný znášať, dokonca jej s nimi pomôcť. Nie, ten odporný vrah nemal pravdu - Northia by ju neopustila. Veď na ňu zaútočila a vlčica jej ešte ošetrila rany. To spraví iba tá najlojálnejšia duša.
Biely pruh na vlčkinom chrbte sa prestal ježiť úplne. Pazúry povolili, tak ako i napnuté svaly, uši sa vzpriamili pomaly do stojatej polohy. Conanov hlas, tie odporné obrazy minulosti - bolo to čoskoro preč a v Alininých očiach sa dalo rozoznať jej prítomnosť. Pohliadla na Northiu, zas s tými dobrosrdečnými fialkovými očkami. Akákoľvek agresia bola preč. Northia ju z toho vytiahla, prvýkrát v živote cítila skutočne nesmiernu vďaku. Ošetriť zranenia či pomôcť s lovom - nebolo to pre Ali dvakrát dôležité - ale Northia jej pomohla potlačiť vlastné alter ego a to jej len tak ľahko nezabudne.

Ali vzpriamila uši, keď začula Northiin hlas. Chcela, aby ju takto videla? Rozhodne nie, ale mohla sa vrátiť časom? Nemožné. Povolila pazúry a zhlboka sa nadýchla. Nebola slabá, bol to jej boj, nepatril Northii. Nechcela ju od seba odohnať, i keď v tomto prípade sa zdalo, že nemala moc na výber. Ako inak ju mohla ochrániť?
Pohliadla na kamarátku, uši vzpriamené a na tvári nútený úsmev. "Mhm," prikývla, kývajúc celou hlavou.
Ani nie pár sekúnd potom, začula Conanov hlas. Ešte to bol iba šepot, no bol späť. Cítil jej slabosť, šancu dostať sa do jej hlavy. Vieš, že ma neudržíš v úzadí navždy! Myslíš, že jej na tebe skutočne záleží?! Pche, opustí ťa, keď zistí, kto vlastne si! Ale nie, pokiaľ ju odstránime skôr, ako si to uvedomí. Aline sa pri v hlave objavil ten obraz - obraz krvácajúcej Northie, jej tesáky zašpinené krvou nevinných. Stiahla uši k hlave a prudko sa zdvihla na labky, naježená, cúvajúc pár krokov od Bielohnedej. Pozrela na vlastné pazúry, videla na nich krv svojich detí, svojej rodiny... Tie nevinné telíčka... "Nie!" potriasla hlavou, dychčiac, oči zapichnuté do zeme, jeden by povedal, že ani nežmurkala. Nedokážeš ma premôcť, ako jediný tvojim činom rozumiem! Tmavá už cerila zuby sama na seba, stále zježená ako dikobraz.

Toľko vedy okolo jedného operenca? Žeby Alina skutočne stratila tú prirodzenú empatiu, ktorá by ju mala v takomto prípade zastaviť? Ale predsa, Shine už tu nebola či áno? A ak ho tu nechala, tak patril im. Rozhodne! Pravdaže, ak sa sem chystala Čierna vrátiť, tak by ho mali nechať na pokoji, ale to už by tu dávno bola... Ali pohliadla so zdravým okom na jej spoločnosť. Nemali moc možností si vyberať. Keď už bol niekto samotár, halt musel brať, i keď mu nedávali. Možno sa v tomto prípade zachovala chamtivo, ale zima sa blížila a ona nemienila hladovať, najmä nie po týchto potopách. "Nemala to tu nechávať, ak to chcela..." zamrmlala Northiniim smerom, aby upokojila jej nesvojosť. Potom si z vtáčieho mäsa ukradla zopár kúskov a solidárne nechala zvyšok ležať na zemi. "Stále tu pre ňu niečo ostalo," dodala, oblizujúc si pysky.
Poznámka Bielohnedej upútala Alininu pozornosť. Skutočne, počasie sa umiernilo a i jemná spŕška vody temer zmizla. Konečne sa dalo rozoznať, aká časť dňa vôbec nastala. Do úkrytu presvitalo svetlo rána a čerstvý vzduch, stále voňavý od nekonečného dažďa. Jednoočka sa započúvala do hudby, ktorú vytvárali kvapky dopadajúce na zem, sťekajúce z vrchu jaskynky, v ktorej sa dve vlčice schovávali. "Pôjdem si trochu ponaťahovať labky a ty..." zastavila, nehovorila to ako rozkaz, tak prečo sa cítila, že Northii niečo kázala? Mala by sa snáď ospravedlniť? "Mala by si si odpočinúť alebo poď pokojne so mnou, i keď sa iba idem motať po okolí." Hlas jej tíchol každým slovkom. Nie, ona a vrava neboli kamarátky, zato by sa veľmi rada s tou svojou bavila viac, keby tušila, ako na to? Žeby život v tieni strýka, ktorý ju takto utíšil? Alebo snáď večné rozhovory medzi ňou a jej myšlienkami? To sa však už Ali zdvihla a zamierila von z úkrytu. Či už nasledovaná Northiou alebo nie, zamierila nižšie k jazeru. Všímala si, že voda rapídne ustúpila, ale taktiež i spúšť, ktorú po sebe zanechala.
Keď sa dostala k brehu, Ali chvíľu ostala premýšľať či sa vôbec priblíži k vode. Z hladiny vychádzal tento nepríjemný, až mrazivý pocit, ten však onedlho striasla ako otravnú muchu a sadla si cca meter od tmavej vody. Síce tu dole panovala táto chmúrna atmosféra, keď Tmavá zdvihla fialkové zraky k oblohe, ostala zízať v nemom úžase. Na oblohe lemovanej farbami východu slnka sa rozprestierala žiarivá dúha. Bol to, tak nádherný pohľad, jej chvost sa začal kyvkať zo strany na stranu.

Príležitosť dňa
Popri kochaní sa nádhernou mozaikou farieb rána i dúhy, vlčka sa zahĺbila do myšlienok. Premýšľala nad Northiou - hlavne o ich zážitkoch spolu. Prežili spolu celú túto pohromu, od samého začiatku až ku samému koncu. Ich prvé stretnutie pri tom horskom plese, ich prvá skrýš pred búrkou či lov mŕtvych zvierat. Pri tej myšlienke sa jemne pousmiala. Spomínala na ich stretnutie s Wuom a ten jeho podivný vozík. Shine a jej mágie. Dostávajúc sa, až k dnešnému ránu, rozhliadla sa okolo, lepšie si prezerajúc spúšť, ktorú potopa udelila ostrovom. Vyvrátené kmene stromov, otrhané haluze, popadané balvany... trhalo jej z tej spúšte oči, ktoré znovu obrátila na prekrásnu dúhu. Cítila sa ako ostrovy, no zároveň i ako samotná potopa. Bola ublíženou, no zároveň i samotnou pohromou. Bola tou mŕtvou srnkou, ktorej život vzala voda, rovnako ako bola vodou, ktorá ten život zhltla ako jednohubku. Boli to snáď lesklé oči (či skôr oko?) Žeby sa jej tlačili slzy na povrch necitlivej mimiky? Nie, ona neplače! Stiahla uši k hlave, čo bude robiť ďalej? Zdalo sa, že ju tu už nič nadržalo. Búrka odznela, nebol dôvod dlhšie ostávať po boku Bielohnedej, tak prečo chcela? Prečo, tak urputne bojovala proti vlastnej vôli, ktorá ju nútila utiecť? Nemohla ostať, bola hrozbou, nechcela ublížiť kamarátke, no či chcela, či nie, bola to jej kamarátka. Tomuto sa chcela vyhnúť, užšiemu vzťahu s hocijakou živou dušou. Conan nebol schopný citu a mať niekoho po boku, ohrozovala tým dotyčného život. Nemohla však Northiu opustiť, chcela počúvať jej neustále kvákanie či hlúpe otázky, aby reč nestála, chcela sa nebáť zavrieť oči bez strachu, že bude znovu sama či možno cítiť to teplo blízkosti, keď si o vlčicu otrela hlavu... Boli to skutočne slzy či iba ostatkový dáždik, ktorý bol posledným ukazovateľom nekonečnej búrky? Alina to nedokázala ďalej potláčať. Všetok ten hnev, ktorý voči sebe prechovávala, tú existenčnú bolesť a útrapy. Zarila pazúry do bahna a kamienkov na brehu. Chcela nech to skončí, no toto nebola bolesť, ktorá sa dala lusknutím vymazať, trhala ju zvnútra ako medveď a Ali sa nedokázala vymotať z jej krviľačných spárov.

Vyraziť ďalej, no kam? Určite, Aline sa už tiež nechcelo nečinne posedávať v úkryte, lenže čo bolo to ďalej? Northiu mala rada, mnoho toho zažili, strávili spolu viac času, než kedy s iným vlkom Ali, ale... sama nevedela, či chcela. Bol to len strach, že jej ublíži? Teraz by sa dotrhaná vlčica, aj tak neubránila, keby po nej Conan skočí. Najmä tá krv - odkedy sa jej železitý pach usadil v nose, cítila Conanovu prítomnosť. Vytesňoval jej myšlienky, tými svojimi. Ako by však mohla vlčici povedať nie? Zvládla ho krotiť, tak dlho, chvíľu to ešte vydrží! "Mhm," prikývla so slabým hmknutím.
Pustila pred Bielohnedú tetrova a jemne sa jej nadvihli kútiky do tvaru, ktorý by sa dal prirovnať úsmevu. Bola rada, že sa Northia plánovala najesť. Teraz to bolo dôležité. Zima nešetrila nikoho a to ani predátorov, akými boli ony. "Myslím, že Shine už to nebude potrebovať," postrčila nosom vtáka ešte bližšie ku kamaratkiným labkám, zodpovedajúc jej otázku, čo také môže zožrať. Alina samotná pociťovala hlad, ale najprv chcela, aby sa najedla jej spoločníčka, to bolo prioritou.