Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Alina sa práve pozviechala na labky, otriasajúc zo seba lístie a bahno, čo sa jej prilepili na srsť, keď k nej prišla Northia. Ako doteraz, znovu vyzerala plná obáv či si nejak neublížila. Ali sa musela pousmiať z jej večnej ustráchanosti, ešte aj za maličkosť, akou bola táto. "Vporiadku, neboj," ticho odpovedala, pozerajúc sa na srnku. "Poďme už z toho dažďa..." pípla a chytila znovu nohu koristi, trhajúc s ňou, ako predtým. Northia sa jej jala pomôcť, za čo jej Ali ticho ďakovala, keďže skutočne nechcela zas skončiť s papulou plnou hliny.
Nebolo to najjednoduchšie, ale napokon sa vlčiciam podarilo dotiahnuť druhú mŕtvolu do ich úkrytu. Síce keď Ali pustila srnku na zem, veľa miesta tam pre ne dve neostávalo, stále bola schopná udržať si pár dĺžok priestoru pre seba samú, aspoň aby sa posadila a očistila si kožuch od zvyšného blata. Síce neplánovala ako predjedlo žrať zeminu, ale lepšie sa umyť, ako keď by sa jej malo bahno na srsti zasušiť a polepiť jej chlpy dohromady.

× Vydej se hledat bezpečné místo (minimálně 5 postů) - 5/5

Keď Northia uviedla svoje dôvody, pridať sa do svorky, Alina iba hmkla ako odpoveď. "Aha..." zamrmlala. Vedela jej dôvod pochopiť - svorka pre ňu tiež kedysi predstavovala bezpečie, dokým sa to všetko nerozpadlo. Taktiež vlčka nespôsobila nijak samotársky či by z nej šiel strach a teda by sa mohla skutočne stať ľahkou korisťou pre kohokoľvek- napríklad pre takého Conana, keď už sa o tom bavili. Preto jej k tomu viac nerozprávala, tak či tak plánovala zdúchnuť, akonáhle sa počasie ukludní a teda nebolo na nej, aby jej rozhodnutia komentovala.
Krv. Žrádlo. Konečne! Aline žalúdok škvŕkal už v horách, kedy vôbec naposledy jedla? Síce by bola viac stála o tie ryby z jazera, ale kto sa mohol sťažovať, keď im sem pred labky padli nie jeden, ale rovno dvaja kopytníci? Kým teda Northia zlikvidovala jeleňa a šla obzrieť ich dočasný úkryt, Ali sa rozišla smerom, ktorým bielohnedá ukázala na druhú korisť. A nemýlila sa! Skutočne tam ležala srnka. Hrudník sa jej už temer nedvíhal, bolo len otázkou času, kedy naposledy vydýchne a tak Tmavá neváhala a zbavila ju jej trápenia.
Keď srnke prehryzla hrdlo, chvíľu na ňu ostala civieť, premýšľajúc, ako ju dostane do úkrytu? A ako tam dostanú toho jeleňa? Veď ten bol dvakrát tak veľký i ťažký. Napokon sa rozhodla to skúsiť sama a teda chytila zadnú nohu srny a začala trhať hlavou, zabárajúc pazúry do zeme. Chvíľu sa jej i darilo, pohla s ňou raz, potom znovu a potom... bác! Vlčke sa pošmykla jedna z jej zranených predných na mokrom lístí a ona si natĺkla papulu o blatovú zem. Výborne, teraz sa môže celá čistiť...

× Vydej se hledat bezpečné místo (minimálně 5 postů) - 4/5
× Ulov si na horší časy

//Zubria pláň

Nakoniec to s tou pomocou vlčica vzdala. Vyzeralo, že pochopila, že to s Alinou nemá zmysel. Tmavá za to bola vďačná, nemala zrovna náladu rozoberať s cudzinkou jej hlavu. Predsa bola na Alinom krku, tak nech si s ňou poradí ona. Čo ju však zaujalo, bol štýl, akým jej Northia odpovedala. Akoby na chvíľu zabudla byť celá pozitívna s riešením na všetko. Alina, ale bola posledná, ktorá by vedela, ako s vlkmi komunikovať a teda iba ostala potichu, neriešiac zmenu vlčkinho hlasu.
Alina tichým kývnutím hlavy súhlasila a pokračovala po boku bielohnedej. Bola rada, že ju napokon Northia nenútila ísť za svorkou, ktorá obývala les. A dokonca sa i nažerie? Čo viac si želať, ešte možno ten úkryt, kde si zloží na chvíľu hlavu...
Kým Northia sledovala stromy - ďalšia vec, ktorú Alina vôbec nechápala, ale nepýtala sa - položila vlčici otázku: "Prečo tak túžiš po svorke?" Dúfala, že ju vlčica registrovala, keďže rozprávala ticho, šuchtajúc sa za ňou, hľadajúc ten pomyselný 'úkryt.'

× Vydej se hledat bezpečné místo (minimálně 5 postů) - 4/5

//Mlžné pláne

Tmavá nedokázala uveriť vlastným ušiam. Čítala jej snáď Northia myšlienky? Ako vedela, že zvádza vnútorný boj? Aline trvalo, kým zo seba dostala zopár ďalších slov, stále okúzlená vlčicinou všímavosťou. "Je to vporiadku. Ver mi, bylinky sú mne zbytočné..." znovu šepla, "ale i tak ďakujem za ochotu." Pomoc - večne iba pomoc a k čomu? Aby si naklamala falošný pocit normálnosti? Nie, ona bola s Conanom zmierená. Bol tu a bude tu, nebolo od neho úniku, bol jej súčasťou, tak ako orgány v jej tele - stačilo, že sa s ním bila ona, nemuselo sa s tým zaoberať ďalších x vlkov. Musela však Northii uznať jej vytrvalosť a neústupčivosť, akoby mala odpoveď na všetko.
Chvíľu sa trmácali po nezahmlenej časti obrovskej pláne, keď bielohnedá sklopila uši k hlave. Alina taktiež zavetrila a keď ucítila pach svorky, jej uši sa prilepili na hlavu rovnako ako tie Northine. S tou časťou, kedy ich majú varovať, nesúhlasila, do lesa však bolo ešte ďaleko a svoje ďalšie kroky si plánovala rozvrhnúť neskôr. Teraz si len želala usušiť si premočený kožuch a možno požuť jednu, dve myši. Ostala teda zas zopár krokov pozadu od vlčky a nasledovala ju medzi stromy.

//Zlatý les

× Vydej se hledat bezpečné místo (minimálně 5 postů) - 3/5

//Vlčie jazero

Rituál? Božstvo prírody? O čom to tu stále rozprávala? Alina sa cítila hlúpo. Polovici slov, čo z vlčkinej papule vyšlo, bolo iba zmesou chaosu, ktorému nedokázala prísť na kĺb. Čo však pochopila, že Northia to s ňou myslela vážne. Vyzerala skutočne neoblomno, čo sa pomoci týkalo a tak sa tmavá rozhodla nehádať - aspoň zatiaľ. Ak si Northiu nenechá prijsť moc blízko, možno by bola schopná Conanov hlas potlačiť. "To je od teba naozaj milé..." odpovedala ticho, pozerajúc do blba za vlčku. Ja som tvoja pomoc! Ona za nič nestojí, je len ďalším mäsom! Alina potriasla hlavou, akoby sa práve dostala z tranzu. Nenechám ti jej ublížiť... Pomyslela si a ďalej pokračovala po boku bielohnedej.
Pod horským jazierkom sa nachádzala lúka zahalená v hmle, ktorá sa tiahla od nevidím, do nevidím. Alina musela žmúriť, keďže s jedným okom sa dosť blbo orientovalo v mlžnom prostredí. Netrvalo však veľmi dlho a svižnejším krokom sa dostali až k okraju hmly a pred nimi sa rozprestrela... ďalšia lúka. Northia však v diaľke videla, že vraj zlatý les? Alina myslela, že to je zapadajúce slnko, keďže zo žltej šmuhy fakt veľa jeden nevyčíta. "Kľudne. Hocičo, ak ma dostaneš z tohto dažďa," zamrmlala a pohla sa pár krokov za vlčkou.

//Zubria pláň

× Vydej se hledat bezpečné místo (minimálně 5 postů) - 2/5

Slovo ostrovy zacvendžalo vo vlčkiných ušiach ako pesnička. Ostrovy znamenali vodu a voda znamenala pláže! Áno, konečne sa niekam pohla. Takto sa bude môcť zašiť na opustený kúsok raja niekde pri mori. To bolo jej - ticho a šum morských vĺn. Najprv by sa, ale mohla dostať z tejto mrzivej kaluže, ktorá jej zastavovala krv v žilách.
Keď začala jej spoločníčka rozprávať o pomoci, div Ali slzy nevyhŕkli. Tieto slová potrebovala počuť už tak dlho, ale... Znovu to prekliate ale! Tmavej vlčici pomoci nebolo, vedela to. Nebolo tu nič, čo by pre ňu mohol druhý spraviť a napraviť niečo z jej minulosti. Tie rany boli až moc hlboké a Conan bol zápal, ktorý sa jej rozširoval do tela. Nedokázala s ním viac bojovať a preto, i keď ju skutočne dojalo, že si vlčka robila starosti, iba lahostajne odpovedala: "Vážim si tvojej láskavosti, ale nie je potreba. Tie rany tam sú a aj ostanú, liečiť ich je iba mrhaním času." Pohliadla na svoje rozkrvácané labky, z ktorých sa veškerá liečivá masť časom vymila. Nie, nedovolí ostatným dostať sa k nej. Vzťahy boli pri Conanovi nebezpečnou hrou, ktorú s tým manipulátorom hrať nešla. Hocikto, kto by sa dostal moc blízko, bol v ohrození a to nemienila dopustiť.
Northia sa pokúsila vystúpiť po skalách, no po zopár minútach rozhodla, že to nie je bezpečné. Alina jej dala za pravdu - asi nebol najlepší nápad trmácať sa po mokrých kameňoch. To, čo nasledovalo jej však vyrazilo dych. Svorku?! Nie, ani za nič. K tým sa nemienila priblížiť ani na dĺžku celých ostrovov. "D-dobre," šepla, neisto nasledujúc vlčicu. Nemienila protestovať, bola zima a chcela sa niekam skryť, ostatné si môžu vyrozprávať neskôr.

//Mlžné pláne

× Vydej se hledat bezpečné místo (minimálně 5 postů) - 1/5

Bielohnedá vlčica sa jej predstavila ako Northia. Alina nechápala, čo myslela slovami 'som tu nová' a 'rody?' Nová kde, v horách snáď? Vlčica ani len netušila, že sa dostala na ostrovy. Ale akoby mohla? Plné labky mala od začiatku s Conanom a cez hory putovala už dlho, takže sa zjaviť medzi ďalšími skalami, po jej páde, bolo niečo, čo si nevyžadovalo mnoho otázok. Aj keby to však chcela podrobnejšie rozoberať, teraz nebola vhodná chvíľa. Ako totiž vlčka podotkla, dážď, ktorý padal posledných pár hodín, začal dvíhať hladinu jazera a to velice rýchlo.
Alina problém s vodou nikdy nemala, vyrastala predsa na mieste, kde doslova žila v súznení s morom a nejaká kaluž v horách pre ňu teda nebola veľká vec, to sa však nedalo povedať o jej novej spoločnosti, ktorá sa z toho, na Alinu, až moc stresovala. "Neviem, čo stále myslíš tým 'tu,' ale máš pravdu, tá voda sa dvíha netradične rýchlo," zablúdila pohľadom k jazeru, v ktorom vpodstate už obe stáli. A síce Ali skutočne voda nevadila, mráz jej začínal prechádzať až do špiku kostí, čo nebolo vôbec príjemné. "Nevyzerá, že by sa to chystalo ukludniť..." pozrela na oblohu, ktorú zužovali čierne mračná.
Keď Northia navrhla nájsť spoločne úkryt, Alinu zamrazilo ešte viac, ako to doteraz dokázala voda z jazera. Nie, žeby o úkryt nestála, no bála sa Conana. Pokiaľ sa niekam zašijú a ten imbecil sa rozhodne ukázať, nebude s tým schopná nič spraviť a určite nechcela ublížiť nevinnej vlčici, ktorá jej dokonca pomáhala.
Chvíľu ostala ešte nehybne stáť bez slova, snažiac sa zachytiť i ten najmenší pokus Conana posadnúť jej telo, no ten si asi rozhodol odísť na dovču a konečne nechal vlčicu dýchať, aspoň na teraz, takže sa po dlhšom uvažovaní rozhodla ísť s vlčkou. "Myslím, že úkryt nebude od veci. Pred zimou by som sa rada vyhla prechladnutiu a tá voda tomu určite nepomáha," pozrela dola na svoje labky, ktoré boli v ľadovej vode až po kotníky, ak by teda vlci nejaké mali a potom svoje fialkové zraky obrátila na spoločníčku. "Vyzeráš, že sa v miestnom teréne vyznáš lepšie ako ja," narážala na to, ako predtým spomínala 'tu,' "takže sa nechám viesť," prešliapla z labky na labku číriac vyliatu hladinu. "Ale ak môžem - navrhovala by som sa presunúť vyššie do hôr, menšia pravdepodobnosť zatopených uzemí a... taktiež možno natrafíme na nejakú tú jaskynku," dodala a počkala, kadiaľ sa vlčica vydá.

× Projdi se po zatopeném území
× Promluv si s jiným vlkem o momentálním počasí

Vlčka nemohla uveriť vlastnému oku, ona jej pomáhala a dobrovoľne? Cudzinka sa k Ali chovala tak milo, aj keď sa ju pred nedávnom ešte snažila uloviť. Prečo mi pomáhaš? Behalo Aline hlavou, zatiaľ čo vlčicu nechávala liečiť jej rany. Sama netušila, prečo neznámej dovolila prijsť takto blízko. Možno preto, že bola prvým milým vlkom, ktorého za dlhú dobu stretla alebo sa len bála povedať nie? Každopádne vlčica robila niečo dobre, keďže sa Alina špička chvostu začala mierne kyvotať zo strany na stranu.
"Alina," pípla potichu smerom k vlčici, "a ty si?" Milo pohliadla na cudzinku, aj keď si nebola istá, ako na vlčku pôsobil jej dotrhaný zovňajšok. Vedela, že pohľad na slepé oko nie je ten najvábnejší a teda oční kontakt dlho neudržala a radšej sa odvrátila smerom k jazeru. Na to stále dopadali kvapky dažďa, víriac a mútiac hladinu. Dážď však nebol jediný číriaci hladinu. Keď Ali zaostrila lepšie, zbadala tmavú šmuhu pod vodnou plochou. Áno! Pomyslela si a oblizla si pysky. Takto môže chytiť raňajky nie len pre seba, ale aj pre jej liečiteľku, ako poďakovanie a ospravedlnenie za predošlé problémy.

Keď sa Aline konečne podarilo prebrať vládu nad telom, prezrela si vlka alebo teda vlčicu, ktorú chcel Conan napadnúť. Vyzerala vystrašene, no aj tak jej plánovala pomôcť? Ali nebola zvyknutá na náklonnosť a hlavne by ju neočakávala od niekoho, koho práve skoro zmárovala.
Pomaly sa donútila vstať, i keď štrk v otvorených ranách na jej labách ju pichal a pálil. Síce teraz sama trpela, no nemohla nechať Conana zabiť ďalšiu nevinnú dušu. Prešla okolo vlčice a opatrne vstúpila do ľadového jazera, nechávajúc vodu vyplachovať kamienky a prach z rán. Najprv to pálilo, no nakoniec jej ľadová voda umŕtvila poranené labky a Alina už necítila nič.
Po chvíli mĺkveho postávania v jazere, vlčica sa pobrala von, sadnúc si po boku Svetlej. Nie moc blízko, sama si chcela udržať osobný priestor, ale zas ani nie moc ďaleko, aby druhá vlčka nenadobudla pocit, že by ešte niečo mala zaľubom. Potom už len sklonila hlavu a zadívala sa na štrk pod jej vankúšikmi. "Vďaka..." riekla tichšie než šepotom. Bola nesvoja, prešľapovaľa z jednej labky na druhú, premýšľajúc, čo ďalej. Jej schopnost socializácie bol na bode mrazu, nestretávala totiž množstvo vlkov, preto pokračovala ďalšou jednoslovnou vetou: "Prepáč."

//Snežné tesáky

Kým Conan konečne zliezol horu, začalo sa rozvidnievať a na jeho kožuch začali dopadať kvapky dažďa. Mal šťastie, že sa zo skál dostal skôr, ako sa to tam začalo šmýkať. Nerád by znovu niekam spadol a tentoraz jeho vlastnou vinou.
Vstúpil na štrkovitý breh jazera, číreho ako jasné nebo, skloniac hlavu a chlípajúc ľadovú vodu. Cítil sa inak, akoby ho naraz voda viac... napĺňala! Pôžitkársky zaril pazúry do štrku a zavrel oči, vychutnávajúc si chladnú tekutinu.
Vyrušili ho až jemné vibrácie na vode, ktoré doliehali od neďalekého brehu. Conan zdvihol hlavu a nastražil uši, žeby jeho nová korisť? Vlk začal vetriť, na zrak sa spoliehať v raňajšom šere nemohol a preto dúfal, že zachytí pachovú stopu. Jemný vánok mu prial a zaniesol k nemu slabučký náznak vlčej stopy. Conan okamžite spozornel so záľudnou iskrou v oku, plížiac sa po zemi k miestu, odkiaľ pach privievavlo.
Keď sa vlk konečne dostal bližšie, stále však nie na dosah, Alina sa ho pokúsila zastaviť. "Conan nie! To ti nedovolím!" Zlostne, no zatiaľ márne mu nadávala, uväznená v jeho mysli. Tmavý sa zatiaľ začal pomaly zakrádať za vlkom na brehu už, už chystajúc sa na útok, vlčici sa podarilo Conana schválne potknúť, čo spôsobilo hrmot. Potknutie spôsobilo, že sa vlkovi zadreli kamienky do rán na predných nohách. Samec už len bolestne zreval a na pár sekúnd ostalo telo iba nemo ležať, potom sa však otvorili tie nežné oči s prijemným pohľadom, smerujúc k vlkovi na brehu. Conan bol preč, aspoň nateraz...

//Zo zemi nepoznanej

Bezvládne vlčie telo ležalo na kamennej podlahe hôr zahalené v studenej hmle. Najprv sa zdalo, že si bralá vzali ďalšiu dušu, no nakoniec sa vlkovi nadvihli boky. Žmúriac, tmavý vlk ako samotná polnoc, pomaly sa začal zdvíhať a ťarbavo sa rozhliadať okolo seba. "Suka hlúpa, ani pod vlastné nohy si nevie hľadieť," zamrmlal vlk sileným hrubým hlasom. Bolo očividné, že hlas nepasoval k femininnému vzhľadu vlkovho tela. A skutočne - ak by sa jeden zahľadel viac, zistil by, že za hrubím hlasom sa vlastne skrýva vlčica. Avšak ako sa hovorí - vzhľad nie je všetko a tak u vlčice aj platí, keďže moc nad jej telom práve mal Conan. Ten vedel iba prskať a nadávať na každý jeden krok, čo Alina spravila.
Vlk sa otriasol od štrku, ktorý sa mu zasekol v srsti a začal sa pomalým, uboleným krokom ťahať skrz hory. Chladný nočný vánok mu čechral srsť a on si užíval ticho pod hviezdnou oblohou.
Conan sa začal predierať hmlou, ktorá sa tu kvôli zvýšenému chladu nahromadila. Žalúdok mal prázdny, Alina sa totiž kŕmila výhradne na rybách, ktoré sa v horách hľadali veľmi ťažko v pomere k tomu, ako dlho sa cez tie šutre trmácali. Vlk teda započal svoju cestu dole skalami, dúfajúc že natrafí na inú korisť, ako boli ryby.
Zdalo sa, akoby tie hory nemali konca. Conan si celú dobu mrmlal popod nos o tom, aký je uťahaný. Jeho putovanie malo však pozitívny výsledok, keďže po dlhom kráčaní medzi skalnými stenami, vlčisko zbadal v diaľke jazero. Smädilo ho rovnako, ako bol hladný a teda ho táto skutočnosť potešila. Pohnal teda unavené končatiny vlčicinho tela a zamieril cestičkou dolu k horskému jazeru.

//Vlčie jazero