Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Post číslo 11
Počúvala ju, ale nejako moc ich rozhovor nevnímala, skôr sa snažila pôsobiť, že vie moc dobre, že sa jej podarí aspoň nejako výjsť do tej jaskyne. Fajn. Ni som ešte dosť stará a silná, ale budem a nech ma to stojí čo chce, budem najsilnejšia vlčica. Nie som nejaký tajtrlík, aby som bola slabá. Pomyslí si, pričom následujú vlčicu a poskakuje po skalách tak, aby sa na nich nepošmýkla. Predsa len pre ňu k úrazu prísť by bola veľká škoda. Hlavne chcela vlčici dokázať to, že je silná a nie slabá a hlavne malá ako si myslela. Na polročné vĺča mala dosť sily a hlavne odvahy. "Naša svorka sa volá Zlatá. Hlavne kvôli miestu, kde žijeme, ale jej príbeh nepoznám." Potom sa pozrie smerom, kde sa ocitli a že našli nejakú jaskyňu. Buď to bolo šťastie, alebo sa niečo stalo zázrakom. Pomaly do nej vojde, pričom ňufákom skúma, či náhodou nehrozí nebezpečenstvo. Páchlo nejakým zvieraťom, ale sama nevedela prísť na to akým. Nebola na to ešte zvyknutá, preto iba vlčici povie: "Niečo tu strašne smrdí." No viac sa tomu nevenuje.

Post číslo 10

<<< Ovocný lesík
Pozire sa na vlčicu a vôbec nevie, čo jej má na to povedať, predsa len v horách bolo nebezpečenstvo a aj ona sama vedela, že ak sa im podarí niečo chytitiť, tak bude celkom zle. Pokrúti hlavou, pričom jej troška povie. To nie je jediné nebezpečenstvo, ale keď si to myslíš, tak okey." Pokračuje za ňou, pričom sa snaží sa klzkým miestam vyhýbať. Hlavne kameňom, na ktorých by sa mohla pošmyknúť, predsa len nebola taká obratná ako inokedy. "Moji rodičia sú alfy svorky a hlavne sa o ňu vedia postarať. Ale väčšinou na mňa a mojich súrodencov nemajú čas, tak preto som sa zatúlala, kde som nemala." Potom by pokračovala vo svojich slovách, ale moc jej toho prezrádzať nechcela. Predsa len ju nepoznala a nevedela o koho ide. Nepovedala jej ani mená svojich rodičov. "Samozrejme, že mám šťastie, predsa len som dieťa alf a viem sa o seba postarať. Nie som slaboch a viem, používať aj svoje zuby." Povie jej, pričom sa na ňu nimi zazubí.

Post číslo 9
Ide za vlcicou, pričom ani moc nepremýšľa, kde idú. Mohli by ísť do nejakej pasce a mohlo byť sa niekomu niečo stať. Ale nebola si tým istá všetko malo svoje pre aj proti. Nevedela, čo presne má urobiť, ale vedela jedno isto, že sama zostať nechce. Nechcela byť vôbec sama a rozhodne jej vadila samota, preto svojimi nožkami cupitá priamo za ňou. Mali aspoň dobrú šancu v horách naraziť na dravcov, ale jej to nevadilo, aj tak by to mohla byť podľa nej zábava. Jej labky ticho dopadajú na zem a na to aká je veľká, tak vyzerá byť pripravená do boja. Rada bude s druhými bojovať a hlavne trénovať. Potrebovala nabrať na sile a pokiaľ by sa niečo dialo, tak by mohla zasiahnuť. Predsa len bola dieťa alf a mala dosť sily bojovať. "Aby sme v tých horách nenarazili na medveďa alebo pumu. To by mohli celkom dosť ublížiť."[img][/img] Povie vlčici, pričom sa jej nespýtala na meno. Možno, že by mala sa naň spýtať, ale nijak moc sa jej do toho nechce. Má svoj rozum, aby nezisťovala blbosti, aj keď teraz by sa mohla spýtať ako sa síce volá, ale radšej počúva jej slová. "Náhoda, šťastie, Osud. Ber to ako chceš, ale ja sa o seba postarať viem." Povie jej, pričom pokračuje v ceste do hôr za ňou. Ani sama nevie ako sa jej podarilo prežiť, ale je za to rada aspoň môže potom rozprávať svoje príbehy.

>>> Južné hory

Post číslo 8
Trochu mykne plecami. Vie že to má blbé, takže jej to nemusela vôbec pripomínať. Vedela moc dobre, že nemala opúšťať územie svorky, ale keď ona tak moc chcela skúmať svet. Je jej jasné, že sa z toho nepoučí a pôjde na potulky znova. No ak jej aj niekto za toto vynada, tak má celkom smolu, pretože ona má svoju hlavu. A udržať ju na jednom mieste nebude vôbec ľahké. Ona má rada voľnosť a trochu jej doma chýba. "Ja viem, ja viem. Som hlúpa, mladá a nedisciplinovaná. Ešte niečo?" Spýta sa jej ,pričom sa trochu uškrnie. Samozrejme,že je nedisciplinovaná, veď je ešte vĺča. Pozrie sa naokolo a pokyvala hlavou, že vôbec nevie. "Neviem. U mňa doma sú stromy pokryté zlatým lístím." Povie jej a potom sa trochu postaví a oklepe svoju srsť od vody. Potom sa trochu pozrie pri jej ponuke. Musela svoje ego pre teraz odsunúť, predla len nechcela zostať na tom daždi. Pozrie sa na vlčicu, ktorej v tejto chvíli moc nedôveruje, ale jej návrh príjme. "Tak fajn. To by moc nadšená nebola." Potom sa pozrie na svoj kožúšok, ktorý bol od blata, ale nie až tak moc.

Post číslo 7
Sleduje ju, pričom a ani nevie, prečo tu stále zostáva. Jednoducho nechcela byť sama a aj keď by jej mohla táto vlčica ublížiť, tak predsa len nebola hlúpa. Mohla jej ublížiť, ale nepoznala jej rodičov a predsa len by sa ona sama nenechala zraniť. Pre druhého možno, ale nie len tak pre nič za nič. Pozerá sa na ňu a aj keď vlčica má výhodu sfarbenia, tak jej to nevadí. Predsa len ona sama nevedela moc presne povedať, či jej vadí, že je celá od blata. To jej zase nevadilo, predsa len nebola primadona, ktorej by vadili veci. Pri jej slovách sa na ňu pozrie. No čo jej má na to povedať, veď predsa len si to povedala sama. Bola sama, ďaleko od domova a presne nevedela, kde sa nachádza. No mala aspoň šťastie v tom, že sa jej podarilo aspoň prežiť. Že sa vedela o seba postarať na vlastnú päsť. No rada by sa vrátila domov, ku svojej rodine. Predsa len nevedela, ako sa teraz tam majú. "Sama si to povedala. Som sama a ďaleko od domova." No predsa len bolo vidno na nej, že je smutná. Chcela domov. Nejaký zážitok z cestovania mala, ale domov bol predsa len domov a po potulkoch môže chodiť kedykoľvek.

Post číslo 6
Pozrie sa smerom kde jej ukázala, ale ani sa nehla, pretože veľmi sa jej nechcelo. No nechcela jej nič dokazovať. Bola veľká a aj keď si to tá vlčica nemyslela, tak veľmi dobre vedela, že ona si bude myslieť svoje. Iba sa pozrie na to jablko a nechá ho tak. Ona mala svoje jedlo, ktoré si ulovila sama a aj keď bola ešte malá, tak predsa len sa jej to podarilo. Položí sa na zem a pozrie sa na vlčicu. "Ani ma nehne." Povie jej, pričom inokedy by sa snažila jej dokázať, že ho dole dá, ale dnes sa jej do toho nechcelo. Mala celkom dosť svojho a hlavne nebola jej poskok, aby jej ho dávala dole. Chvíľu má na svojich Labkách položenú hlavu, pričom premýšľa, ako sa asi majú jej súrodenci. Určite sa mali lepšie ako ona, pretože aspoň počúvali, keď už ona nie. Pozrie sa na vlčicu pri otázke a pokrúti hlavou. "Trochu, ale nie je to až také zlé. Ja sa väčšinou ničoho nebojím." Povie jej, pričom si znova položí hlavu na svoje labky. Mala celkom šťastie v tom, že dostala sa aspoň sem a našla tvora, ktorého nikdy nevidela. Ak sa dostane domov, tak o tom bude isto vyprávať. No teraz iba ležala a sledovala vlčicu pred sebou.

Post číslo 5
Naježí sa trochu, pretože nevie, kto tá vlčica je a hlavne pri slove krpec. Ona krpec nebola. Oproti ostatným vĺčatám bola veľká. Hlavne mala celkom silné zuby. No iba trochu sa jej naježila srsť a ona na vlčicu zavrčala. Nepáčil sa jej prístup vlčice a hlavne ako ju nazvala krpcom. "Ja nie som krpec. Ja som veľká." Povie jej, pričom zelenými očami ju sledovala. No vedela moc dobre, že musí si na ňu dať pozor. Príde ku nej bližšie, pričom vzdorovito a hrdo zdvihne hlavu. Chcela ju žiadať o pomoc, ale pri prístupe tej vlčice sa jej moc nechcelo. Mala svoju vlastnú hrdosť. Možno bola na toho tvora milá, ale tu moc nebude. Nemá rada, keď sa na ňu povyšuje niekto. Ona je predsa dcéra Alf a ona vie moc dobre, čo má robiť. "Od teba nič. Aspoň si môžeš odpustiť toho krpca." Povie jej, pričom sa namosúrenene posadí na zem. Hnevala ju táto vlčica a jej prístup sa jej rozhodne nepáčil. Kto bola, že ju nazývala krpcom. To sa nestretla s vĺčatami? Ona síce vĺča bola, ale rozhodne sa tak nikdy nechovala. Skôr bola oveľa viac vyspelejšia ako jej súrodenci. No predsa len vedela moc dobre, že pomoc bude potrebovať.

Post číslo 4
Keď Zanusek odskáče, tak trošku pokrúti hlavou, pretože z toho bola smutná. Ale zato spoznala ničo nové. Tvor bol podľa nej zaujímavý a hlavne farebný, pričom nikdy niečo také ešte nevidela. Ona toho nevidela veľa, ale toto bolo niečo, čo ju obohatilo. No predsa len trochu naklonila hlavu, pretože stále sledovala kam odišiel. Hmm... Nabudúce ho pôjdem znova nájsť. Ale teraz skôr pôjdem pohľadať niekoho s kým by som mohla cestovať domov. Pomyslí si, pričom sa jej labky dotýkajú zeme. Mohla by ísť za niekým, ale nevie za kým. Len zhodou náhod sa objaví v blízkosti nejakej dospelej vlčice. Nevedela ani ako, ani prečo sa ku nej dostala, ale za spoločnosť bola rada. Aj keď aj ten malý tvor bol podľa nej skvelý spoločník. Docupitá priamo k nej, pričom si ju troška prezrie. Nevie, čo má o nej vedieť, ale hlavne by rada bola aspoň, keby mohla trochu s ňou cestovať a niečo sa naučiť. No moc sa nepribližuje. Od druhých si držala väčšinou odstup, takže teraz keď bola blízko, tak hlavne ju pozorovala. Jej zelené oči skúmali farbu tejto vlčice a hlavne sa snažili prísť na to, či by jej mohla ublížiť. Aj keď aj ona už mala celkom dosť silné zuby.

Post číslo 3
Skloní hlavu, pričom si poriadne konečne prezrie stvorenie pred sebou. Bol krásny a rozhodne to bolo to najkrajšie malé stvorenie, ktoré videla. Predsa len nič iné zatiaľ nevidela, okrem králika, ale aj ten bol oproti nemu väčší. No aj keď toto stvorenie bolo malé, tak predsa len videla akú malo silu. Rozhodne nebolo dobré naň útočiť, ale ona to nemala v pláne. Rada mala boje, ale v tomto by nevyhrala. Aj malý tvor dokáže ublížiť celkom dosť. Nosom trochu sa priblíži k nemu, ale iba trošku. Nehýbe sa moc rýchlo, pretože ho nechce vyplašiť. Bola osamelá a toto stvorenie jej aspoň mohlo chvíľku robiť spoločnosť, ktorú mala rada. Necítila sa moc dobre, keď bola sama. Hlavne mala strach, ktorý sa trochu poľavil v prítomnosti Zanuska. Nevie, čo môže spraviť, takže chytí menší konárik do zubov, pričom ho chce priniesť ku nemu, ale pohybuje sa pomaly. Na každý krok si dáva pozor. Hlavne ho svojimi očkami sleduje. Nevie, aký presne Zanuskovia sú, preto sa potom posadí na zem a zuboch má stále konárik. Nevie, či vie používať mágiu, ale pokiaľ by sa aspoň trochu sústredila, tak by vedela aspoň vyrásť trochu kvietkov hneď vedľa seba.

Post číslo 2
Keď Zanusok, použije svoju mágiu, tak trocha s jemný šteknutím uskočí. Zľakla sa toho, pretože vôbec nevedela o čo ide. Mágiu videla prvý krát a tak sa celkom dosť zľakla. Stiahne uši, pričom vycení zuby, ale na tvora ani nezavrčí. Okrem tichého šteknutia nevyšiel z nej žiaden hlások. Uši má stále stiahnuté pri tele, ale rozhodne nemienila odísť. Nevedela kam by mala ísť. Nepoznala cestu späť a tento tvor pred chvíľou zničil jablko, aj keď ona sama nevedela, čo si o tom má pomyslieť. Nakloní hlavu, pričom trošku sa skloní. Mala chuť sa zahrať a aj keď predstavoval tento tvor nebezpečenstvo, tak predsa len po blízku nebol nik, kto by sa s ňou chcel zahrať. Pozrie sa na neho, pričom svojim hlasom ho poprosí. "Poď sa so mnou hrať. Prosím, nemám sa s kým zahrať." Pričom ho sleduje a trocha krúti svojim bielym chvostíkom. Jej zelené očká ho sledujú. Nevedela odkiaľ zobral svoju mágiu. Mala ju aj ona? Nevedela to a skúšať to sa jej moc nechcelo. Je ale predsa len nadšená z toho, že objavila niečo, čo iný ešte nevideli. Kto by nechcel spoznať nepoznané. Ona rada skúma nové veci a hlavne sa ich rada učí. Žeby ju tento tvor naučil niečomu novému? Nevie, ale keď ho tak sleduje, tak sa jej páči, bol by z neho dobrý kamarát, aj keď celkom nebezpečný.

Post číslo 1
Vĺča nakloní hlavu a spozoruje niečo pobehovať sem a tam nejak sa začne na to sústrediť, pričom to hlavne sleduje. Nejak nevie o čo môže ísť, ale hlavne nevie čo to je. Nos jej síce zachytil nejaký pach, ale nevedela ho prirovnať, čo by to asi tak mohlo byť. V jej hlave znela hlavne opatrnosť, ale jej zvedavosť jej zabraňovala niečo robiť. Bola veľmi zvedavá, čo za stvorenie tento je, ale keďže sa pohyboval sem a tam, tak to presne rozoznať nevedela. Nakloní hlavu na bok, pričom sa pripraví na pomalý krok ku Zanuskovi. Uši ma vpredu nastražené, ale jeho pach konečne dobre cíti. No dosť blízko sa zastaví. Predsa len ho nechce vystrašiť ešte viac, preto trochu skloní hlavu, aj keď rada by si ho bližšie pozrela, ale rozhodne nemienila riskovať, že by sa mu niečo kvôli nej stalo. Nikdy nebola taká, že by zámerne ubližovala. Skôr chcela chrániť, preto sa zastavila a skôr na toho tvora prehovorila. "Neboj sa, ja ti neublížim." Povie, pričom sa trochu úzkostlivo díva smerom, kde sa ukrýva Zanusek. No hlavne vedela, že to musí schovať, predsa len bola trošku nervózna, pretože nový tvor bol pre ňu zaujímavý.

Mladá vlčica mala chuť ísť domov, ale sama cestu nepoznala. Trochu sa snažila prísť na to, čo má robiť, ale nemohla na to prísť. Väčšinou má pred druhými záchranárske komplexy a hlavne sa predvádza, ale teraz nemala pred kým sa predvádzať. Trochu začuje niečo a nakloní tým smerom hlavu. Svojim pohľadom skúma všetko naokolo, ale nie je si presne istá, čo hľadá. Nakloní hlavu na bok, pričom možno je smutná, ale predsa len jej smútok zahnala jej zvedavosť. Čierne ucho sa nakloní smerom ku Zanuskovi, ale sama nevie, či tam je alebo nie. "Zdá sa mi to? Alebo tu niečo je?" Zelené očká skúmajú okolie, ale je to hlavne zvedavosť, ktorá ich pohaňa. Ňufáčikom skúma pachy, ale splývajú jej.

<<< Les pri moste

Pomaly vojde do osvetlenejsieho lesa. Viac sa jej tam páčilo a ani nie po chvíli nájde vodu, z ktorej začne lačno piť. Smadilo ju a hlavne bola rada, že sa konečne možno dostala domov, ale to si nemyslela. Stromy boli iné a hlavne bola smutná, že z neho odišla. Bola hlúpa, že išla preč teraz vedela moc dobre, že bude potrebovať povedať si o pomoc druhému, pretože chcela späť. Možno bolo zle, ale vedela moc dobre, že ak sa jej podarí na niekoho naraziť. Tak nebude rozkazovať. Bola mimo svoje územie. To jej dosť vadilo, ale preskúmala dosť miest, ale nenašla cestu späť. Nevie, kde má súrodencov a rada by to vedela, pretože sa celkom dosť bála. Hlavne o nich. Chýbali jej a sama nevedela, kde je im konca kraja. Trochu začne kňučať, pretože jej chýba domov. Kde sú všetci, prečo mi nejdú na pomoc. Kde je mama a ocko. Ja chcem ísť domov. Pomyslí si pričom si položí hlavu na labky. Skleslo pozerá do vody a sama presne nevie, čo bude teraz robiť.

<<< Temny les (cez Most)

Kráča lesom, pričom svojim nosom hľadá nejakú korisť, pričom sa snaží nájsť aj niečo známe. Keďže ju nikto nenaučil rozoznať pachy, tak sa jej podarilo zapliesť si so srnou králika. Ale tým to bolo dobré, pretože ho sledovala celkom dlho. Krčila sa pričom ho najprv sledovala a odhadovala jeho rýchlosť. Moc jej to zatiaľ nešlo, ale keďže bola sama a nebol tu nikto kto by jej pomohol uloviť ho, tak sa musela spoliehať na seba. Chvíľu čaká a rozhodne nie je nadšená z toho, že jej hneď utečie. No nevzdáva to a aj keď jej zakaždým utecie, tak je rada, lebo pomaly sa učí loviť. Bol pre ňu dosť rýchly a ona potrebovala využiť svojej sily, ktorej moc nemala. S menším šťastím sa jej podarí uloviť starého zajaca, ktorý síce moc dobre nechutí, pretože mal tvrdé mäso, ale predsa len je to pomôže. Posadí sa na malú chvíľu a potom znova pokračuje. Hlavne chce hľadať vodu, z ktorej by sa napila.

>>> Ovocný lesík

<<<Kvitnuca lúka (cez Pityas)

Les a jej vôbec nepozdáva a hlavne tie zvuky, čo v ňou počuje. Mala strach a ani nerobila teraz zo seba nejakú hrdinku. Nemala aj tak pred kým. Rozhodne sa bála a nemohla si pomôcť. Každý zvuk, každé miesto ju desilo a keď vidí pred sebou most. Len tak tak, že sa po ňom nerozbehne a nezačne utekať o život. Upokojí sa a začne konečne premýšľať. Už sa aj jej tep trochu upokojil a hlavne začala na moste pomaly prechádzať na druhú stranu. Že sa vyhla čomukoľvek, ani nevedela. Ani nevie aký dlhý čas prešiel odkedy nie je doma. Moc sa bojí a stratená je už dlho. Ak sa jej podarí dostať domov, tak bude rada. Po moste sa dostane do oveľa príjemnejšieho lesa. Trochu nevie, čo má robiť a má veľký hlad, ale loviť by skúsiť mohla. Možno sa jej trocha zadari v tom lese. Ale keďže ju to nikto nenaučil, tak nemôže hneď predpokladať úspech. Skôr môže čakať, že jej prvá korisť ujde, ale tak mohla len dúfať.

>>> Les pri moste (cez Most)