Příspěvky uživatele

< návrat zpět

,,Vždy vravím, že čas na ostrovoch plynie akosi zvláštne," riekol, aby vedela, že v tom nebola sama. ,,Mám pocit, akoby sme na tých hraniciach strávili celú zimu a ono to bol len jeden deň," povzdychol si. Ani sa nestihol vyválať v snehu, len v blate a to skrátka nebolo ono. Príchodu jary sa ale vnútorne nebránil. Navyše teraz, keď jeho domov boli hory dotýkajúce sa ľadového severa už ani leto nebolo pre neho a jeho hustú srsť taký problém ako bývalo. Keiji vedel, že vlkom kožuch zvykol na zimu hustnúť a cez leto plznúť. Jeho gény očividne tejto zmene neboli naklonené. Hanka hneď vyzerala o kus lepšej nálade, takmer hneď ako vystrčila labky z úkrytu. Už bolo dlhoveko overená skutočnosť, že zotrvávať príliš dlho vo vnútri jednému vážne neprospievalo. Samotný Keiji mal pocit, akoby mal kvôli večnému polehovaniu nohy zo želatíny.
,,Dostala si na svoje meno množstvo extra zodpovednosti. Nemá hádam svorka viacej vyspelých lovcov?" až by si jeden nad tým lámal hlavu, že jediný vhodný učitel sa našiel v Hanke a...Vidarovi? Pohliadol na vlčicu či mu túto situáciu lepšie objasní. Možno bolo dobre, že sa toľko mladých vlkov hlásilo v súčasnosti na lovca a v budúcnosti tak bude počet schopných lovcov dostatočný. Keiji bol zľahka prekvapený, že sa práve jeho pýtala o radu svorkovej záležitosti. Rýchlo však v sebe našiel potrebné slová:,,Pokúšala si sa s ním hovoriť," uznanlivo pokýval hlavou. ,,Nezostáva ti nič iné, než mu dať ultimátum," aspoň podľa jeho skromného názoru, ale tentokrát nepovažoval za potrebné to ujasniť. Hanka tomu za isto chápala. ,,Buď sa zúčastní určitý počet tvojich lekcií alebo budeš musieť byť pred Einarom úprimná, že si nesplnil svoje povinnosti učedníka," to popohnalo Keijiho k tomu, aby sa zamyslel. Z krátkej interakcie medzi Hankou a Enigmou, ktorej bol svedkom mu neprišlo, že by medzi nimi panovala nejaká zlá energia. Aspoň nie dostatočne silná na to, aby malo hnedé dvojča nutkanie sa svojej bete vyhýbať, ale to už bola záležitosť medzi nimi.
,,Povýšeniu by som sa určite nebránil, ale nebolo by to príliš skoro?" dumal. Niežeby čierny vlk nutne spochybňoval svoje zásluhy, obzvlášť tie v ktorých bola preliata jeho krv. No ostatní sa tiež činili, čakalo ich tiež najbližšie povýšenie? Ako presne sa Einar v tomto rozhodoval? ,,O tom by som si nebol tak istý," až by pred Hankou zahanbene sklopil uči! ,,Tá záležitosť s Althyrou bola ne-šťastná zhoda okolností, ktoré ne-boli moja chyba. Som ale veľmi rád, že aj vďaka tomu sa daná dáma stala mojou kamarátkou," všetko zlé bolo na niečo dobré, eh? Ako aj teraz s oštepom za bojové zranenia.

<< Úkryt

Jeho myšlienky sa plietli s jej až mal z toho mish-mash. Jeho súčasná úroveň týchto novo objavených schopností by sa dala popísať ako staré, zle naladené rádio; keďže nechcel im tiež cielene načúvať, dostával záhadné útržky už z tak veľkej záhady akou bolo vnútro Hanky. Keiji precitol, že bolo toho veľa čo o vlčici nevedel a čo nesprávne pochopil o jej osobnosti. Prišlo mu však tiež, že ani Hanka sama tomu nechápala a porozumieť jej tak bola príliš veľká úloha pre niekoho, kto sám vedel byť pekne zmätený. Nemal tiež za to, že mu to ich súčasne stagnujúcic vzťah dovoloval. ,,Aká to len náhoda," povedal tónom niekoho, kto vedel viac než priznával, no samotná Hanka v jej súčasnom zamyslenom rozpoložení by to len asi ťažko zvládla pochytiť. ,,Zabudla si? Einar nás na začiatku expedície vyspovedal," nemal jej za zlé, že jej to vyfučalo z hlavy potom všetkom čo sa udialo a obzvlášť, keď on sám poznal limitovanú kapacitu svojej pamäte. Aby si však nekrivdil, zas tak zlé ako to znelo to nebolo. ,,Obdržal som ju počas potôp pri obrane hraníc," jeho útočníka dokonca zazrej aj počas ich bitky na Nížine hojnosti a síce mu ten ryšavý vlk odmietal venovať väčšiu pozornosť, Keijiho oči na ňom dobre zotrvávali. Kam sa tak Faust následne podel bolo pre neho neznáme.
Zamrkal, hádam až dotknuto:,,Na tvojom mieste by som nemal prliš obavy. Určite im vlastná matka bude veľkým vzorom! Nie je snáď lovec omnoho populárnejšia funkcia?" ako dobre sa mu s Althyrou premávalo po hraniciach, ale alas. Ale kde sa mu túlali ostatní hraničiari? Keiji by rád vyvinul čas a úsilie svojich kolegov bližšie spoznať. ,,Jediné deti, ktoré zvediem na cestu hraničiara budú moje vlastné," Keiji nad založením rodiny ani len nepomýšlal. Akoby len mohol, keď jeho partnerka mala status neexistujúca. Vďaka tejto téme sa ale zamyslel či tam niekde na ostrovoch bola, len sa mu ju ešte nepodarilo stretnúť. Vo svorke sa očividne nenachádzala.
,,Počuj," ozval sa po chvíli mlčania, akoby on sám zašiel mysľou niekde do ďalekých krajov, ,,pamätáš sa ako som chcel, aby mi Arryn zdelil jeho hraničiarsku múdrosť?" späť, keď bol celý polakaný novými skúsenosťami, ktoré na seba uvalil pridaním sa do svorky. A že sa mu na tie dni spomínalo dobre, s dávkou fascinácie ako ďaleko za ten relatívne krátky čas ubehol. Keď v pochybnostiach, zaspomínaj na staré časy. ,,Od jeho návratu," zavrtel chvostom, majúc pre Hanku radosť, že sa jej partner k nej navrátil, ,,sa mi s ním nepodarilo prehodil kus reči. V súčasnosti sa považujem za odborníka a jeho znalosti už nebudú potrebné," hlas mu ku koncu preskočil do veselého tónu, nadvedčujúc aby zas jeho slová brala s dávkou ľahkosti. Pravda by ale bola, že by sa Keiji cítil dotknutý ak by sa ho Arryn pokúsil príliš poučovať. Toľko krokov nakráčal, toľko predátorov odohnal a toľko stromov očúral- to vlastne nebolo niečo čo by rád zmienil v jeho životopise. Pointa každopádne zostávala a neznamenalo to, že by Keiji rád neprijal od hnedého vlka radu. Určite by mu prišla k úžitku, o tom sa nehádal.

,,Vážim si tvojich slov, ale chváliš ma až príliš," vyhrešil ju v priateľskom duchu, ,,v Alatey sa zišlo toľko impresívnych individuálov, že je im ťažké konkurovať!" a po prvýkrát necítil osobnú závisť, ale naopak hrdosť, že to bola práve jeho svorka, ktorá mala tak schopných členov. ,,Vrátane teba," povedal a s pohladom stále na sýkorke podotkol: ,,Príde mi, že aj teba ostrovy istým spôsobom obdarovali."
Svaly na tvári mu stuhli, keď tlama Hanky zostala bez pohybu, no jej slová sa ťahali okolím ďalej. Samotnému Keijimu nebolo po vôli, že mal prístup do tak súkromnej záležitosti akou práve boli myšlienky. Najlepšie čo mohol urobiť bolo snažiť sa jej vnútorný hlas vytesniť, no jeho uši mali veľmi dobrú selektívnu pozornosť. Alebo by sa skôr mala povedať hlava? Ak by mal byť čestný, priznať takú vec bola neľahká mentálna záťaž! A nie len Hanke. Komu sa priznať a u koho si to radšej nechať pre seba? Už teraz vedel posúdiť, že mu nebolo po vôli rozširovať tú informáciu do širšieho okolia. Schopnosť čítať myšlienky bola dobrá vec, keď niekto voči nemu mohol mať zlé úmysly, obzvlášť v dnešnej dobe konfliktov medzi Alatey a...vlkmi z Chaosu?
,,Althyra!" zvolal náhle prekvapene, keď v myšlienkách Hanky zaznelo jej meno. Spomenul si, že nechal svoju kamarátku, ktorú mal na starosti, naposledy v úkrytu aby si po potopách oddýchla. Následne si alfa vyžiadala jeho prítomnosť na expedícií a hneď mu bieločierna vlčica vyfučala z hlavy. Ak by nastal nejaký problém, už by som tu určite mal nad sebou funiaceho Einara. ,,Mal by som po nej zavetriť. Oh. Vlastne-" pokrútil sám nad sebou hlavou:,,Nebolo to tak dávno čo som prišiel o čuch, ale už to bude nejaká chvíľa. Vlk si asi na také handikepy zvyká ťažko."
Odkašlal si:,,Chcel som povedať," výraz na tvári sa mu zjemnil. Uvedomoval, že všetky tie grimasy mohli byť pre Hanku zmäťujúce. ,,Rád sa pôjdem s tebou prejsť," a že o tom svedčil prívetivý úsmev na jeho tvári, sic nebol tak hrejivý ako v najrozkvitnútejších dní ich kamarátstva. Starého Keijiho by popadli úzkostlivé vzťahy nad tým, že sa ich vzťah vyvinul nepriaznivým smerom. Jeho súčasné ja bolo s tým zmierené. Jeden by ten pocit najlepšie prirovnal ku spomienke na to jedno leto u príbuzného. S vašimi novými kamarátmi si na konci prázdnin sľúbite, že zostanete v pravidelnom kontakte. Počet správ medzi vami však každodenne ubúda. Hanka tak bola pre Keijiho tá príjemná, nostalgická spomienka. Čo však nie je, ešte byť mohlo. ,,Prekukla si ma," už už by do nej hravo drgol, no jeho vnútro ho zastavilo, ,,premýšlal som nad tým, že by to chcelo na hraniciach upratať," postavil sa a s pretrvávajúcim úsmevom na ňu kývol hlavou, rozpohybujúc sa von z úkrytu.

>> Alatey

Jeho lenivé povalovanie sa v pelechu prišlo ku koncu, keď sa k nemu dostavila istá vlčica. Nešlo ale o vyrušenie nevítané. Aj samotný oddych vedel byť vyčerpávajúci, ak ho bolo príliš veľa a bolo viac menej na čase aby sa čierny vlk aspoň trošku zaktívnil. Keiji na prítomnú vlčicu pootvoril oči než sa nadvihol do sedu, akoby sa chcel ujistiť, že daný hlas patril k správnej tvári. ,,Ahoj, Hanka," aj on si ju letmým pohľadom skontroloval či sa úspešne zotavila zo svojích bojovných zranení. Aspoň telesne posúdil, že áno. Nadobudol totiž dojmu, že Hanka vnútorne pôsobila unavene, no nedovolil si to brať za isté. V čítaní emócií nebol práve expert i keď sa muselo uznať, že sa máličko zlepšil.
Automaticky sa obhliadol za oštepom, keď na neho vlčica poukázala. ,,Dar od ostrovov," objasnil jej. Kompenzácia za všetky tie strasti, ktoré mi prinášajú zavtipkoval by, no čo si hádam Hanka nepretrpela toho toľko? Keiji nevedel; mimo svorkovských záležitostí to bola dobrá chvíla čo viedol s vlčicou kamarátsku konverzáciu. Bolo ľahké usúdiť, že ostrovy raz za čas radi zametali s každým vlčím obyvateľom. Čierny vlk mal pocit, že on bol v tomto ich obľúbencom a hádam až do nedávna si nebol istý či by mal byť podstený alebo dumať nad tým čím si to (ne)zaslúžil. ,,Nepoznám kritéria takéhoto obdarovania, ale zobral som si z toho, že mám skrátka pokračovať v tom, čo robím," zdelil jej vlastne veľmi malú časť jeho komplexných myšlienok ohľadom celej záležitosti a pohlad mu padol na drobného vtáčika, ktorý sa u Hanky zdržoval. Keiji sa dovtípil, že nešlo o rýchlu desiatu, ktorú si vlčica nechávala na neskôr. ,,Predstavíš nás?" opýtal sa s jemným úsmevom na pysku. Jeho osobne nikdy nelákalo mať po boku zvieracieho spoločníka, obzvlášť tak krehkého. Neustále by sa obával o jeho bezpečnosť.

Keiji - 0, 3, 11, 12, 15
Verena - 1, 4, 7, 16, 17
Aurelius - 2, 4, 9, 14, 19

<< Alatey

Vkĺzol dovnútra a uľavene si vydýchol, že jeho zdánlivo nekončiaca cesta do úkrytu si našla svoj koniec. Pohladom vyjdaril znepokojenie nad stavom Hanky, ktorej sa práve venovali liečitelky, no na väčší súcit sa v jeho vyčerpanom a ubolavenom rozpoložení nezmohol. Počkal si, dokým sa vlčici dostalo potrebnej starostlivosti čo si vyžadovalo značnú mentálnu námahu, aby nevkĺzol do ríši snov. Konečne na neho prišla rada a on si nechal ošetriť obdržané rany a škrabance, o ktorých mal skôr uvedomenie než ich kvôli vyčerpanosti cítil. A samozrejme, nesmelo sa zabudnúť na jeho rameno. Doteperil sa do jeho pelechu. Jeho predné nohy stratili silu a on nebránil tomu, aby sa ako vrece zemiakov zviezol k zemi. Oštep zostal pripútaný k postoju, no Keijiho telo sa odmietalo viacej pohnúť. Roztiahnutý na boku, zbraň zostala ležať na jeho tele a on by to tak či tak nechcel inak. Chýbalo mu už len oštep labami objať ako malé dieťa, neochotné svoju novú fancy hračku opustiť aj počas spánku.

Súčasnosť

Keiji to bral zľahka. Nenáhlil sa vystrčiť telo z jeho pelechu a pobrať sa na hranice, svorka mala ostatných hraničiarov, ktorí to mohli na nejaký čas zobrať za neho. Len pred chvílou sa jeho telo konečne spamätalo zo všetkých uštedrených zranení. Hádam si mohol dovoliť ešte nejakú tú chvílku navyše sa povalovať zastrčený pred svetom na jeho mieste. Jeden by mohol argumentovať, že to bolo to čo po celý čas robil odkedy sa navrátili z ich expedície, no tentokrát aj bez sprievodnej bolesti, ktorá po prekonaní najväčšieho vyčerpania mala za to, že mu nedovolila si pohodlne oddýchnuť. Keiji zazýval, nadvihol hlavu aby vzdal obdiv k oštepu pripútanom k jeho telu a položil si tlamu späť na labky. Tento cyklus sa udial každú polhodinu až hodinu jeho oddychu, tentokrát tiež s myšlienkou, že by mal neskôr zahájiť jarné upratovanie jeho pelechu. Mal by som aj upratať hranice prebehlo mu hlavou ako správnemu hraničiarovi, po roztopenom snehu muselo naokolo zostať množstvo neporiadku.

<< Nížina hojnosti

Tu a tam si nemohol pomôcť a obzrieť sa, aby odivoval oštep. Hádam aby sa tiež ujistil, že tam stále bol a ostrovy mu ho nezobrali tak rýchlo ako mu bol podarovaný. Čím viac sa ale vzďaloval od bojiska, tým väčšia na neho dopadla únava. Bola to predsa len noc plná šplhania sa po strmých svahoch a bojoch po ktorých si to pýtalo zakutrať sa do mäkkého pelechu a nabrať znovustratené sily. Obzvlášť jeho rameno potrebovalo sa poriadne a definitívne vyliečiť. Keiji už pred hranicami kryvkal vpred len na troch nohách, čo ho ešte viac vyčerpávalo a spomalovalo.
Mentálne sa mu ulavilo, keď zahliadol vchod do úkrytu svorky. Jeho telo bolo už pripravené zalahnúť do svojho bidla až sa musel Keiji napomenúť, že to na pár krokov ešte musel vydržať. Nemohol sa tiež hneď pobrať do ríši spánkov, ale nechať si ošetriť jeho zranenia z ktorých by sa mohol vykluť nepríjemný zápaľ a narobiť mu vážne problémy. Neuvedomoval si, že bol až tak unavený, že sa ani nezaujímal o to či sa všetci navrátili živý. Niekedy sa vlk musel zaujímať len o seba. Viečka mu unavene klesli dole a nechal voľný priebeh hlasnému zazívaniu, ktoré sa dralo z jeho tlamy.

>> Úkryt

Ezra zdrhol ako zbabelec a nechal svoju svorku vysporiadať sa s útočníkmi bez neho. Nemohlo sa poprieť, že z hladiska sebazáchovy to bolo veľmi rozumné, lebo obom vlkom bolo jasné, kto mal lepšie šance výjsť z potyčky ako víťaz. Keiji sa na druhú stranu cítil...sklamaný? Zatial čo okolité boje doznievali, on zostal tápať nad tým, že sa z toho dostal príliš ľahko. Nie Ezra, ale on sám. Mal pocit, že aby si svoje víťazstvo zaslúžil, musel byť bojovať dlhšie a tvrdšie. Zdalo sa však, že niekto chcel tieto pochybnosti položiť ku koncu, lebo Keiji ucítil na svojom tele váhu, ktorá akoby tam patrila odjakživa. Keď sa obzrel, div, že sa mu oči nevykotúlali preč z hlavy. A jeho prvá, aktuálna myšlienka bola:Naspäť to nevraciam.
Keijiho obdiv oštepu prerušilo už dobre známy zvuk vytia jeho alfy, ktoré by si už len ťažko pomýlil s iným. Bolo na čase sa vrátiť do Alatey, vrátiť sa...domov. Ak mal doteraz pochybnosti o tom či bol na správnom mieste a konal správne, teraz už tých pochybností zostal len letmý zlomok. Ak by náhodou aj prepočul krátke vytie Einara, Taiclara sa postarala o to, aby nezostal zabudnutý. Keď okolo nej čierny vlk prechádzal, hrdo sa narovnal. Mohli ste si byť istý, že bol pripravený sa nenápadne pochváliť o svoju novú trofej komu sa len dalo. A mohol by mu to niekto zazlievať?

>> Alatey

Poprosím:

20% do PO
1 tlapku do mágie mysli a 2 do ladu
13 postov = 13% = do rýchlosti
10 kšm

Vďaka!

Poprosím 10 kšm na Keijiho a 20 kšm na Verenu, vďaka

Ezra

Tmavoryšavý vlk sa nezdržal dostatočne na to, aby sa medzi nimi preliala krv; podarilo sa mu Keijiho od seba odstrčiť veterným štítom, na čo sa len ten zatackal o dve kroky dozadu. Keiji zaraz vykročil vpred a už by ho mal Ezra znova zaveseného na sebe. Tentokrát veľmi možne s jeho tesákmi ponorenými v jeho tele. To rameno, ktoré ho dnes tak potrápilo sa ho teraz ale rozhodlo zradiť. Čiernemu vlkovi sa podlomili predné nohy, no hneď sa jal na nich späť. Otočil sa s vycerenými tesákmi na svojho protivníka, ktorý už kryvkal od neho preč a drzo na neho zacvakal zubami. Keiji rázne vykročil k nemu - dával mu najavo, že síce ani on nebol v práve najlepšej forme, tá momentová ukážka slabosti neznamenala, že pre neho nebol obávaným súperom.
Ezra po ňom švihol labou, na čo sa mu podarilo ho na tlame poškriabať. Keiji sykol, skôr pohoršene než by ho to bolelo lebo mačkovité šelmy mu naložili omnoho nepríjemnejšie škrabance. Už už pootvoril tlamu, že ňou Ezru za tú jeho labu schmatne, no ryšavý vlk mohol v Keijiho očiach zazrieť, že sa cítil konflikte. Vyprášiť mu poriadne kožuch, že Ezra musel dlho pobudnúť tak povediac na nemocničnom lúžku, no bola jedna vec. Bol ho však schopný zabiť? Toť bola otázka, ktorá zostala nezodpovedaná. Keď sa už chystal urobiť to rozhodnutie, zatiaľ čo Ezra ďalej krivkal od neho preč, obloha sa zablyskla a oslepila Keijiho s priamym výhladom, ktorý sebou šklbol a bolestne privrel oči. Toto bola šanca Ezry zmiznúť pred Keijim medzi stromami, skôr než sa ten spamätal a rozhodol sa pokračovať.

Získať špeciálnu mágiu spojenú s oštepom a krídla

Poprosím Keijimu 1% do obratnosti, zvyšok do sily
Za hlasovanie Aureliusovi, ďakujem

<< Hraničné pohorie

V tom 'naučíš sa to cestou' muselo byť za kus pravdy, lebo s plášťom sa inak než za letu jeden narábať nenaučil. To pristávanie mu dalo zabrať, no teraz sa nemusel príliš snažiť - mal predsa mäkký kožuch, ktorý jeho dopad zjemnil. Bol ním práve Ezra, ktorý mal tú česť, že si ho Keiji vyhliadol ako pristávaciu plochu. Či si ho už tmavý, ryšavý vlk stihol všimnúť po tom čo Einar upátal členov Chaosu jeho príletom alebo nie, Keiji bol s plášťom rýchly. Veľmi rýchly. Škoda len, že jediná cesta s ním mierila na dol - v tomto prípade by uprednostnil skutočné krídla.
Nedalo sa pochybovať o tom, že spôsob jeho príchodu bol náležite dramatický a pôsobilý. Čo to bol za život, ak jeden nemal grand vstup na bojovú scénu? Naničhodný, to bolo isté. Keiji sa vyrútil kus nad zamrznutou zemou a podarilo sa mu ešte na meter vyšvihnúť vyššie do vzduchu, než plášť stratil svoje momentum. Keiji celou váhou dopadol, alebo sa skôr vrhol, na chrbát Ezry. Či už sa tomu podlomili nohy alebo nie, Keiji na nič nečakal a vyvolal vodné lano, ktoré mu zaraz obmotonal okolo krku aby ho priškrtil a sparalyzoval. Bolo na čase priniesť Cinder spravodlivosť, ktorú si zaslúžila a on si tento moment veľmi užíval napriek tomu, že v tom nebolo nič osobné. Verný člen svorky alebo sa v ňom ukrývali sadistické sklony? Žart, len žart. Len čo bol Ezra uchopený, chystal sa Keiji do neho zahryznúť.

Mačkovité šelmy sa dali na ústup a ušetrili im tak sily. Zdalo sa totiž, že ich budú potrebovať inde. Keiji, spokojný sám so sebou a vykonanou prácou, už išiel zlenivieť.Čiernemu vlkovi sa žiadny pach krvi do ňufáka ako inak nedostal, a len tak trochu zmätene hľadel ako sa Einar napol a následne niektorí členovia spolu s ním vystúpili o kus vyššie, aby zračili scénu, ktorá jeho očiam zostala neviditelná. Radšej zostal stáť a čakať čo mu zdelia, než si rameno zbytočne namáhať. Správy prišli veľmi rýchlo. A on mohol cítiť ako mu telom prechádza triaška, no nie zo strachu, ale z poriadnej dávky adrenalínu, ktorá sa do neho nahrnula. Leopardi? Čo boli oproti vrahom Cinder nejaký leopardi? Einar im dal tú možnosť odísť, no čo snáď mohol zaliezť a čakať na dobré, zlé správy? To by ho dohnalo k šialenstvu. Nie, Keiji toho rozhodne musel byť súčasťou i keď by mu niekto mohol poradiť opak. Vrátiť sa späť na územie neprichádzalo v úvahu. Einar šiel teda napred a Keiji neplánoval ani teraz zaostávať. Aj on sa ráčil dostaviť na scénu ako rýchla strela a prekvapiť svojho oponenta. Ktokoľvek sa mu už dostal pod laby a zuby. Bolo tak načase znova využiť plášť, ktorý rozprestrel na chrbte a vrhol sa dole strmým svahom. Ak si predtým náhodou želal spomaliť, teraz si neprial nič iné než len ísť rýchlejšie. Zdalo sa, že jeden si vie zvyknúť veľmi rýchlo!

>> Nížina hojnosti