Příspěvky uživatele

< návrat zpět

>> Úkryt svorky

Jeden už ani nevedel čo si to vlastne plánoval vybaviť, no tak či tak teraz o územie ďalej zacítil obchodníka. Aspoň v to dúfal. So šedým vlkom sa zatiaľ stretol len dvakrát a nečudo tak, že si jeho pach sotva pamätal. Prvýkrát kupoval niečo na nakopnutie jeho elementu, druhýkrát nový kožuch. Bolo vlastne prekvapujúce, že sa mu tá informácia vôbec uložila do hlavy. Zodvihol hlavu a poriadne zavetril, možno na menšie overenie než sa rozišiel k Tundre. Pridal do kroku aby mu obchodník náhodou neušiel a on sa za ním nemusel naháňať ktovie kam. To by to asi vzdal a nechal to na budúcu príležitosť. Tentokrát bol plán si znova kúpiť niečo na zlepšenie jeho magickej sily. Naposledy to fakt zabralo a on totižto začínal mať v poslednej dobe pocit, že sa v poslednej dobe vôbec nezlepšoval. Vidiac úroveň ostatných, toto zaisto nemohlo byť všetko čo dokázal. Znepokovalo ho, že zostal tak zaseknutý napriek tomu, že využíval svoj element čoraz častejšie. Konečne si vspomenul a dokázal ho použiť v rôznych situáciach. Do skvelého a efektívneho mága mal ešte veľmi ďaleko, no ako jeden vravel, krok za krokom. Zišiel dole z hôr a na krátku chvíľu znova skončil v zasneženej krajine. Ten sneh mu po ostrovoch bude chýbať, no bolo na čase dať priestor jari a prebúdzaniu sa životu. Navyše bolo ľahšie si precvičovať kontrolu nad vodou, keď nebola všade zamrznutá. Navyše bol fanúšikom všetkých období, okrem horúceho leta.

Sraz sa blížil ku koncu a s tým aj viacmenej pominulo napätie, ktoré sa v ňom rozvírilo. Toto si takmer pýtalo o ďalšie prirovnanie k ohňu, no tých už bolo na dnešok dosť. Všetci sa pobrali pokecať s rodinou alebo inými známymi a jeho prítomnosť tak už nebola vyžadovaná. Povzdychol si a pobral sa preč z úkrytu. Ten závan chladného vzduchu do neho až udrel - jeden si neuvedomil aké teplo v úkryte vďaka Einarovej ohnivej show až kým nevyšiel von a dobre ten rozdiel nepocítil. Aspoň teda Keiji s jeho hustým kožuchom, no. Hlava sa mu mierne zatočila a takmer sa zatackal, no nezastavil sa a ťažkopádne pokračoval vpred. Samotný Keiji sa nikde neponáhľal, no jeho hráčka áno až sa jej za prstami prášilo. Ale veď čiernomodrý vlk to určite čoskoro ľahko predýchal. V duchu si urobil poznámku doniesť po ceste späť drevo na pálenie i keď si nebol istý či sa mu pozdávala tá myšlienka. Prispievalo to k jeho usilovnosti člena svorky a tak by po ceste naspäť na územie nejaké nazbieral. Sneh sa roztápal a začínalo byť všade mokro takže nájsť suché drevo bola trochu výzva. Na čo ho vôbec potrebovali? Einar si ho zvládol ľahko vysušiť aj sám.

>> Hraničné pohorie (cez územie svorky)

Úloha do hviezd - 'mlha, jinovatka, deštík, rosa'
Reakcia na Třezalka

Rozhodol sa rozlúčiť s Mušlou a Vločkou, ktorá očividne potrebovala tichú chvíľu (viac než chvíľu) aby sa vysporiadala so svojimi emóciami a skočil za novou hraničiarkou. Jeho problém sa napokon vyriešil bez toho, aby tu všetkých po sraze musel obehať. Vždy mal veľký pocit, že je každý niečím príliš zaneprázdnení na to aby k nim mohol pristúpiť a vykoktať zo seba tú otázku. Alebo že by mu Einar vynadal, že to už nevybavil pred srazom, no zdalo sa, že bol chápanlivý. Podišiel k Třezalke:,,Z-zdravím! Ak si to náhodou nezachytila, ja som Keiji," bolo mu trochu horko zo všetkého toho ohňa, ktorého teplo sa nahromadilo v úkryte a ani vietor zhora ho nerozfúkal. Hodil by sa mu taký príjemný, osviežujúci jarný daždík. Ak by sa vlci mohli potiť, jeho srsť by bola akoby posiata rosou.,,Musím si ísť po sraze niečo zariadiť, ale za krátko sa vrátim a...obehneme spolu tie hranice," oznámil jej; predpokladal že ona sama ich chcela samozrejme obehnúť čo najskôr. Cítil sa akosi zvláštne, akoby mal v hlave mlhu čo asi súviselo so stresom a teplom z údalostí na sraze. ,,Nájdem si ťa potom na území," počkal či mu mala niečo na to povedať a následne sa so svojím kožuchom pripomínajúcim inovatku vzdialil, aby odsledoval povyšovanie.

Z hráča na hráča

Z Keijiho 1 rubín na Joseline

Převedeno

Mušle, Vločka

,,Nie som si istý či tvojím slovám úplne verím..." povedal napoly pobavene, napoly stále znepokojene. ,,Ako sa vlastne voláš?" nezachytil, že by sa mu vlastne predstavila. ,,Teší ma," letmo usmial sa na vlčicu, ktorá si k nim prisadla. Z okolitých vlkov vyzerala byť v najhoršom rozpoložení. Keiji netušil, že išlo o nebohé vĺča a usúdil, že ju tak zložili ohnivé udalosti. ,,Hanka mi o tebe rozprávala," zdelil jej, no bolo mu jasné, že Vločke sotva bolo do reči a nevyzerala, že veľmi vnímala svoje okolie. Keiji sledoval ako pierka (bolo toho príliš veľa aby sa k jednotlivým udalostiam srazu vnútorne vyjadril) sa zachytávali v jej hustej srsti. Poobzeral sa či niekde nejaké pero nezablúdilo aj do jeho blízkosti, no všetky boli príliš ďaleko na dosah a zdalo sa, že ich Vločka k sebe priťahovala ako magmet. Náhle si nemohol pomôcť. Sám nevedel čo to do neho vošlo, no keď sa tie dve nepozerali, uchmatol si zo srsti vlčice jedno pekné pero pre seba. To si šikovne zastrčil do svojej hustej srsti tak, že sa v nej Einarovo pero úplne stratilo. Čo s ním plánoval robiť bolo otázne, no najmä nesmel po sraze zabudnúť, že si ho tam skryl. Možno si ho neskôr schoval do svojho pelechu ako suvenír z tohto srazu. Pripomienku.
S akousi nádejou sa zahľadel na svoju alfu po jeho výklade, vzbudzujúc voči nemu väčší rešpekt, než pred srazom. Dôvera bola však dlhodobá záležitosť a potrvá tak, než ju k Einarovi nabral. To isté platilo samozrejme naopak. Ako nováčik, Keiji ešte len začal dlhú cestu sa preukázať ako spolahlivý člen svorky. V duchu, a možno ani nie, si vydýchol, že nakoniec všetko dopadlo dobre. Vlastne omnoho lepšie, než predpokladal. Zadíval sa na Hanku, v ktorej sa ale zračilo niečo, čo nepoznal.

Mušle

Chudáka Keijiho si sotva niekto všímal, no bolo pochopiteľné, že nešťastné zosnulé vĺča si zaslúžilo ich pozornosť. Nešťastné vĺča alfy ako sa dozvedeli krátko na to. Vlk sa však pousmial na každého, kto ho predsa len krátko privítal alebo odzdravil naspäť. Čo viac čiernomodrého vlka znepokojilo než jeho osamelosť bola nastávajúca situácia kedy bol rád, že sa držal na kraji, mimo dosahu zóny Einarovho hnevu. Alebo v to aspoň dúfal. Zdalo sa, že ak sa alfa raz nahneval, tak to všetci naokolo dobre poctíili. Na moment nepochyboval o tom, že by tých dvoch naozaj spálil na popoľ. Niežeby sa ich avšak zastával. Mľaskol jazykom; ten zvuk zanikol v okolitom rozruchu. Svoje napätie sa tentokrát ani nesnažil skrývať, no celé to zobral lepšie než by sa od neho očakávalo. Zvraštené "obočie", ktorých oči kmitali z Einara, na tých dvoch vlkov a kohokoľvek iného, kto bol pre Keijiho v tej chvíli relevantný, ako taká Hanka, ktorá sa čerstvo niesla na pozícií bety. Končekom chvosta v rytme búšil o zem a končatiny mal tak tesne u tela ako sa len dalo - možno aby podvedome bol pripravený sa vymrštiť vpred v prípade keby ho chcela zasiahnúť nejaká túlavá strela. Nikoho predsa oheň nepopálil viacej než vodu.
Natiahol krk, keď na neho niekto zavolal a chvíločku mu trvalo než medzi ostatnými zazrel vlčicu so zdvihnutou labou ku ktorej sa následne v spomalenom zábere presunul. Jeho telo ho nechcelo veľmi počúvať. ,,Ja tomu rozumiem," odvetil svojej spoločníčke s letmým úsmevom, keď ho labou potlapkala po chrbte. ,,Ešte k tomu ho priviesť na sraz, kde sa diskutujú súkromné záležitosti svorky, je...neprípustné," nech mu bolo akokoľvek nepríjemne, nemohol poprieť, že Einar mal pravdu a Yaro, ako sa zo slov alfy Keiji dozvedel, to pokašlal. ,,Všetko...bez chybičiek?" aj on stíšil hlas na jej úroveň, no vlk s ohnivou srsťou bol aj tak príliš zaujatý tou nepodarenou dvojicou aby si všímal ich konverzácie. To sa predsa...nič sa predsa nedalo robiť bez občasných malých chýb. Nemyslela to doslovne, však?

Einar, ktokoľvek ochotný si ho viacej všimnúť

Viac menej sa za tých pár hodín do svitania vyspal a vrátil sa späť zo svojho pelechu do toho hŕbky vlkov, ktorá bola bohatšia a hlučnejšia než keď zaliezol na spánok. Ako nová duša, ktorá bola viac než rok tulák, nebol zvyknutá na toľkú spoločnosť a organizovaný chaos. Niet divu, že sa cítil nesvoj a mierne zmätený tým kam sa mal postaviť až než si vybral nejaký ten spot na kraji, kde ostatným čo najmenej zavadzal a on si ich mohol prezrieť bez toho, aby sa musel príliš obávať o nejaký náhodný očný kontakt. Stále mal v pláne sa socializovať, ale...! Všimol si naokolo sa mrviť Cipher a...druhú Cipher? Spomenul si, že sa ho na začiatku ich stretnutia v prielivu opýtala na to či nevidel "vlčicu ako som ja".
Jeho obzeranie si členov svorky bolo prerušené Einarom, ktorý na seba upútal zraky dvoma ohnivými guľami. Keiji sa otočil k nemu a ponadvihol hlavu, venujúc tak alfe pozonosť. Snažil sa zachovať pokojný výraz a neprezradiť tak, aká nervózna kôpka chlpov v tej chvíli bol. Slová ohnivého vlka mu tak trochu v tom momente išli rovno cez hlavu, za čo mohla nervozita a najmä ten šepot, ktorý mu dunel v hlave. Viacej spozornel až keď zachytil svoje meno. Jeho telo takmer poskočilo a uši sa mu prudko nahor vystreli. ,,Ďakujem za privítanie a...zdravím všetci!" pohľadom po členoch prebehol, no neodvážil sa na jednotlivých vlkov dlhšie očami zdržať. I keď to stále bolo príjemnejšie než Einarov pohľad, ktorého sa Keiji obával. Vlk si samozrejme nemohol nevšimnúť jeho nového kožuchu.

Jméno vlka: Keiji
Počet postů: 51
Postavení: Sigma
Povýšení: -
Funkce: Hraničiar
Aktivita pro smečku: -
Krátké shrnutí: Po prijatí do svorky si krátko oddýchol v úkrytu než sa vydal na spirituálnu cestu počas ktorej bol oboznámený s plazivcom lekárskym, poučil (?) mladú Merlin o emóciach, mal beef so starcom a ku koncu stretol člena svorky, Cipher. S tou si zajašili vo snehu a následne si zastopovali vevericu, ktorú vlčica ulovila. Keiji ju nasledoval do úkrytu si trochu oddýchnuť na nastávajúci sraz.
Smečková minihra: /

<< Alateyská svorka

Ako vkročil dovnútra úkrytu ucítil vzadu na hlave nátlak šumu, ktorý priradil k prirodzenej súčasti mrvenia sa vlkov. Hlasy prítomných prehlučali neroznateľný šepot, ktorý sa mu rozlial v ušiach, spôsobený jeho novou mágiou. Síce ten pocit ozveny v jeho duchu na seba vábil Keijiho pozornosť, nateraz sa mu ho podarilo utlačiť do úzadia. Čiernomodrý vlk prebehol očami po ostatných. Bolo obdivuhodné ako rýchlo sa dokázalo medzi členami rozšíriť slovo, že sa mali zísť. Keď tu bol za svitania, živých duší tu bolo len pár. Šklbol nepokone chvostom nad tým davom nových tvárií.
I keď bol členom svorky a patril sem, bolo pochopiteľné, že sa trochu cítil ako podvodník. Sotva tu niekoho poznal a úkryt samotný pre neho bolo nové miesto, ktoré teraz bolo aj jeho príbytkom. ,,Zdravím..." pozdravil ich sotva dostatočne hlasno na to aby zaregistrovali jeho prítomnosť v tom ruchu, ktorý sa vo vnútri odohrával. Keiji sa chvíľkovým pozorovaním diania snažil porozumieť situácii a dospel k záveru, že dohodnúť to obehnutie hraníc sa mu asi vybaviť nepodarí. Započul živý hlas Cipher a zazrel v tom miernom chaose Hanku. Na zemi ležala nejaká fialová vlčica? Zostal tam chvíľu postával či by ho niekto neoslovil, aby im ponúkol pomocnú labu. Nateraz sa však nestalo a on sa rozhodol preplížiť do svojho pelechu aby si oddýchol. Určite by im bol omnoho užitočnejší neskôr, keď sa vyspal.

Vlk nemohol byť dobrý vo všetkom; talent stopovania už vo skorom veku zamenil za jeho skvelé navigačné schopnosti. Veď hľa ako ľahko sa pohyboval po ostrovoch a vždy sa bez väčších obtiažností dostal tam, kam potreboval. Ak ste potrebovali parťáka na výpravu po ostrovoch a mali ste obavy, že sa sami stratíte, Keiji bol ten správny vlk na to, aby sa zaručilo, že sa to nestalo. ,,Stačil by niekto, kto sa vyzná v stopách," odvetil vlčici v mierných rozpakoch. ,,Alebo sa možno nájde vlk ochotný nám dať stopovaciu lekciu," Hanka ho pozvala na lov; "vypáčil" by z nej nejaké tie znalosti nejakými tými otázkami a dával by dobrý pozor jej loveckým poznámkam. Aký len to vzorný študent by bol!
,,Skvelá práca," usmial sa na Cipher, keď mu ukázala úspešný výsledok jej lovu. Rovnako ako starý vlk, samica zakončila ich lovecký zážitok rozčapením sa na zemi. Než sa jej ale Keiji stihol opýtať či je v poriadku už aj trielila preč. Aj on sa vydal smerom do úkrytu si aspoň na pár hodín pospať aby bol na sraze čerstvejší, pri vedomí a nezýval každých päť minút. V podstate za posledné dva dni spal asi tak štyri hodiny a zvyšok behal po ostrovoch. I keď to jeho telo nejako obzvlášť necítilo, Keiji nebol hlúpy a vedel, že to nebolo zdravé. Poriadne sa otriasol, aby zo srsti dostal zvyšok snehu a iné čiastočky, ktoré sa mu pri válaní v srsti mohli zachytiť. Následne si kam dočiahol ňufákom a labou prečesal srsť, aby vyzeral nejako slušne v očiach členov než vstúpil dovnútra.

>> Úkryt

<< Tajga

,,No...to je preto, že to vlastne zajac nie je," povedal zahanbene, ,,ale tlstá veverica," tak trochu žartoval, keď jej predtým o nej vravel, no čo to čert nechcel, ono to fakt bola veverica. Zajac alebo veverica, bol v tom nejaký veľký rozdiel? (Ak to niekomu náhodou nedošlo, Keiji to samozrejme nemyslel vážne!) Niečo podobné si asi pomyslela Hanka, keď doplietla pokyny od alfy. Ah, to bolo na ňom - už od začiatku vedel, že šanca na zajaca bola aspoň v jeho vlčej matematike tak polovičná kvôli nedostatku jeho znalostí a nemal by sa tak cítiť príliš sklamaný. Nemohol si ale pomôcť.
,,...Cipher," oslovil svoju spoločnosť. Bolo milé, že vlčica nechcela spochybnovať jeho znalosti a on si to vážil, no:,,do budúcna, ak spolu náhodou budeme zase niečo stopovať, neber ma za slovo," Ďakujem, sledoval ako sa ryšavé zvieratko pozastavilo a zvŕtalo sa pod stromom. Pravdepodobne hľadalo zakopané nejaké tie semená šišky, ktoré si do zeme na zimu ukrylo.
,,Chceš ju skúsiť uloviť?" pre svorku taká veverica, aj keď vypasená, bola sotva jednohubka. Pýtal sa vlastne preto, lebo by sa nečudoval, keby Cipher usúdila, že to nestálo za námahu. I keď počas zimy jeden vedel, že každá korisť bola dobrá. Museli by byť však rýchly. Veverica mohla ľahko vyskočiť na strom a už aj uháňať do konárov stromu, kde by na ňu nedosiahli. Možno by Keiji potom mohol niečo skúsiť s jeho elementom, ale z nejakého dôvodu mu to neprišlo ako úspešné riešenie.

,,Tak či onak," usúdil, keď sa rozhýbali za (ne)zajacom, ktorý si to pre dvojicu výhodne mieril práve smerom k Alatey, ,,bude to niečo jedlé," mohol jedine povedať s určitosťou, že nešlo o stopy srnca. Toho stopoval veľmi nedávno so šedým vlkom a Keiji mal nejakú tú mozgovú bunku, ktorá sa postarala o to, aby si jeho stopy aspoň pre dnešok zapamätal. Svižne nasledoval vlčicu po jej boku tak, aby jej nezavadzal v stopovaní, no aj on mohol pozorovať kam odtlačky v snehu viedli. Zatiaľ čo Cipher držala ňufák u zeme, on skôr hľadel dopredu. Ak niekde boli stopy miestami prerušené, vyzdvihol tak ich pokračovanie bez toho aby sa museli pozastaviť alebo zmeniť ich tempo. Neznáme zviera sa vydalo viacmenej priamo na územie svorky, sem tam len urobilo nejaký menší oblúk okolo padnutého kusu konára.
Uh-nuh! Snáď tento lov mal lepší záver, než ten predtým. Rozhodol sa tento brať ako akési potvrdenie, že ak to nevyšlo raz, neznamená, že to nevýjde znova! Cipher nebola žiadny emočne nestabilný dedo a Keiji si bol takmer istý, že určite by nepovedal niečo čím by ju neúmyselne urazil. Obzvlášť teraz, keď si dal omnoho väčší pozor na tlamu. ,,..!" náhle spozornel - zazdalo sa mu, že na okamih zazrel ich korisť v diaľke, než mu výhľad zablokoval strom. ,,Zdá sa mi, že som to videl!" pošepol nadšene, aby ich zajac-nezajac nezačul a nezaliezol hlboko do nejakej nory skôr, než sa vôbec stihli priblížiť. ,,Vyzeralo to tak trochu ako zajac, ale taktiež ako tlstá veverica..." zarapotal zamyslene, rovnako ale potichu, možno zle odhadol vzdialenosť medzi nimi a živočíchom,,,niektoré vedia byť poriadne vypasené. Ale to by asi teraz cez zimu medzitým schudla," uvedomil si avšak hneď na to.

>> Alatey

<< Prieliv (cez Začarovaný les)

Bez námietok si to cupital za Cipher; protestoval by jedine v prípade, ak by sa príliš vzdialili od územia svorky. Nechcel byť príliš ďaleko, keď začalo svitať a on tak riskovať, že by na sraz meškal. Zatiaľ sa k nej skôr ale blížili a on sa tak spokojne nechal viesť lesným porastom. Vybláznený, no nie vyčerpaný i keď by to po dnešku dávalo najväčší zmyseľ. Bol to ten zdravý, istým spôsobom osviežujúci typ únavy po ktorom sa jednému dobre zaľahlo do pelechu. Prvýkrát po dlhej dobe nemal hlavu zavýrenú myšlienkami a s prázdnou mysľou sa relaxovane obzeral po okolí. Jeden by to mohol nazvať tichom pred búrkou, keďže to ešte chudák Keiji nevedel, že sa čoskoro musel naučiť vysporiadať sa s mágiou mysle, ktorá sa v ňom pomaly začala prebudzovať. Určite by si nebol mysleľ, že sa zbláznil.
Vyrušila ho až Cipher so svojim objavom. Vystrel uši a pristúpil k nej, aby si stopy prezrel a musel s ňou súhlasiť, že išlo o vlčie. Následne ho upozornila na ďalšie. ,,Vyzerajú ako zajačie...ak sa trochu zavrtel na mieste...alebo mal nezvyčajne tvarovanú nohu," poznamenal, ale už sa niekoľkokrát ujasnilo ako bol na tom s rozoznávaním stôp - nebol vhodný vlk na predávanie vlčici znalostí z tejto oblasti.,,Zdajú sa byť narozdiel od tých vlčích dosť čerstvé. Možno je stále niekde tu na blízku?" Keiji sa možno v stopách veľmi nevyznal, no snehu za to rozumel celkom dobre. V tlame zacítil akúsi pachuť, keď si spomenul na nepríjemné vyústenie jeho lovu so šedým vlkom, no donútil sa to "prehltnúť" dole. V hrudi a svaloch však cítil mierne napätie, ktoré nedoznelo úplne ani keď pohľadom študoval zem okolo nich - predpokladané stopy zajaca sa na miestach miešali s druhými a on sa snažil vydedukovať, ktorým smerom sa zviera vydalo. ,,Myslím, že zamieril tadiaľto," zahlásil.

Odmena: Vzácna mágia - myseľ (heck ye-)

Súčet bodov: 36

Jednoduché úlohy:
1) Zahraj, jak se tvému vlku zachytil jazyk o ledový rampouch. Jak ho asi dostaneš dolů?
2) Chyť do tlamy vločku (klidně i s velkým V)
3) Nauč mladšího vlka nové znalosti - a nebo se nech poučit starším vlkem!
6) Postav sněhovou sochu, sněhuláka, nebo něco jiného - samozřejmě ze sněhu
7) Z papíru vystřihni sněhovou vločku a nadesignuj ji tak, aby vystihovala esenci tvého vlka
8) Popiš, jak se tvůj vlk zotavil z uklouznutí na ledu
9) Ohřej se v libovolném úkrytu
10) Prozkoumej, jak zima ovlivňuje pouštní oblasti
Body: 8

Stredné úlohy:
1) Potkej tři členy své smečky a popovídej si s nimi (za předpokladu neaktivity jsou k dispozici NPC)
2) Alespoň čtyřmi posty popiš, jak s jiným vlkem rozeznáváte různé stopy a následujete kořist
3) Vyprav se k nějakému z vodních toků a porovnej, jestli je jeho led stejně pevný jako ten na ledovcovém jezeře (nutno odehrát na dvou oblastech)
4) Prokaž svou odvahu skokem na nebezpečné kry! (rozbitý sever)
5) Zaskotač si s dalším vlkem ve sněhu a popište sněhové hrátky alespoň na 4 posty (nelze během nich plnit jiné úkoly)
6) Vyber si jedno ze severních území a během herního večera/noci sledujte polární záři
7) Vyšplhej na rozhlednu na Dvojčatech a popiš výhled formou líčení na 500 slov
8) Nakresli svého vlka, jak olizuje rampouch - a přimrzl mu k němu jazyk!
Body: 16

Ťažké úlohy:
1) Nakresli svého vlka s alespoň jedním kamaráde, jak sáňkují (na něčem, co lze skutečně na ostrovech nalézt)
3) Najdi léčivou rostlinu, kterou zachoval a pohřbil sníh (osud)
5) Vytvoř za pomoci magie něco kreativního
6) Napiš během trvání akce alespoň 31 postů
Body: 12

Zapsáno.

Zaskotač si s dalším vlkem ve sněhu a popište sněhové hrátky alespoň na 4 posty 4/4

Keiji osobne sneh miloval a rád hľadel na tú bielu, trblietavú pokrývku, no i keby si Cipher zmyslela ho podupať všetok, na ostrovoch jej bolo príliš veľa a chcelo by to tak celú armádu vlkov. Navyše, šlapanie, hrabanie a válanie tiež patrilo k jeho kúzlu. Tak či tak sa neskôr predsa roztopil s najbližším výkyvom teploty. Ak sa nad tým jeden zamyslel, jar v podstate bola za rohom. Keiji mal trochu pokryvené vnímanie času.
,,Hneď za tebou!" ujistil ju, na čo dobehol vlčicu a ak mu to stromy dovolili, bežal takmer zarovno s ňou. Pred nimi zazrel závoj snehu, v ktorom by sa takmer vlk mohol stratiť - jeden by to mohol označiť za veliteľského nepriateľa. Každopádne Keiji na neho svoju spoločnosť upozornil:,,Pozri! Pred nami je veľký závoj," nekompromisne sa k nemu blížili; ak ho nezdoľajú oni, zdolá on ich. ,,Musíme spojiť naše sily a zahájiť spoločný útok," či už vlčica súhlasila alebo nie, on ustúpiť neplánoval. V ceste im nestál žiadny strom a mohli sa tak na sneh priamo vrhnúť:,,Pripravená?" opýtal sa, no nepochyboval o tom, že áno. Ešte nikdy nevidel niekoho šlapať sneh s takým odhodlaním, ako ona. Alebo aspoň si bol istý, že jej výkon by naozaj sotva niekto prekonal. ,,3...2...1...!" odrazil sa od zeme a už presvišťal vzduchom. Jeho predná časť tela sa za okamih stratila v tej bielej horde.

>> Tajga (cez Začarovaný les)