Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zaskotač si s dalším vlkem ve sněhu a popište sněhové hrátky alespoň na 4 posty 3/4

Možno táto skúsenosť z jeho neskôr urobila skvelého na upratovanie hraníc svorky. Aspoň počas zimy. A keď nasnežilo. Aspoň podľa toho, čo mu Hanka povedala, upratovanie hraníc patrilo k jeho funkcií, no tak či tak to dávalo zmysel.
Musel si zapamätať si učesať srsť predtým, než si to nakráčal do svorky. Kvôli tomu vyvádzaniu ju mal našuchorenú a roztrapatenú; to by neurobilo dobrý prvý dojem na členov jeho svorky. A jeden vedel, že ten mohol pretrvávať veľmi dlho, preto aj bol tak dôležitý. Postavil sa a opadali z neho sneh zachytený na jeho srsti. Poobzeral sa na okolo - vyzeralo to tu, akoby tu prešla celá svorka vlkov a nie len oni dvaja, čo znamenalo, že odviedli dobrú prácu. A zatiaľ čo to nebolo perfektné, z tohto sa nepriateľské jednotku len tak nespamätajú. Podľa Cipher však bolo potreba ich síl inde a on s ňou súhlasil. ,,Je čas zahájiť poslednú fázu boja a víťazne to ukončiť," z kadiaľ vôbec poznal tieto výrazy? S veľkou pravdepodobnosťou od jeho rodiča. Nech Keiji voči svojmu otcovi zachovával akúkoľvek zášť, musel uznať, že to bol dobrý bojovník. ,,Veď smer našeho útoku," labou jej naznačil, aby šla napred. Rozhodla by sa, aby to vzali priamo napred? Zľava či zprava? Či by bolo podľa nej najlepšie, aby sa rozdelelili a les "obklúčili"? Zatiaľ čo čakal na pokyny, nahodil pózu vskutku hodnú bojovníka.

Zaskotač si s dalším vlkem ve sněhu a popište sněhové hrátky alespoň na 4 posty 2/4

Odvrátil tvár, keď vlčica začala hrabať a sneh lietajúci po okolí zasiahol aj jeho oči. Nielenže tu udatne bojoval s ich nepriateľom, ešte k tomu musel znášať aj friendly fire. Takéto dedinské rozmýšľanie mu aj jemu už bolo tak povediac proti srsti a na pár sekúnd sa zasekol či bol dobrý nápad sa do takého to jašenia sa vôbec púšťať. Nedovolil svojim myšlienkám (ktorým nemohol nanešťastie zabrániť) mu to teraz prekaziť. Už aj tak bolo neskoro - ak by náhle prestal, len by sa zaisto stretol s veľkým sklamaním vlčice. ,,Cipher!" zvolal veselým hlasom, ,,znevýhodňuješ naše sily, keď na mňa útočíš s tým snehom," "poučil" vlčicu. No to už na neho volala aby prešli na lepšiu stratégiu a i keď o niečo cúvol, bol zasiahnutý ďalšou snehovou sprchou.
,,Rozkaz-" odvetil na jej slová a nasledoval jej príklad. Rozhodol sa Cipher ukázať jeho "špeciány" chvat a pokryť tak väčšiu plochu - niekoľkokrát sa ako sud tým istým smerom prevalil. Na moment sa pozastavil aby si prezrel silu jeho útoku, ktorý sa ukázal byť naozaj efektívny. Zanechal za sebou len pás spúšte splasknutého snehu v šírke jeho tela. Chcel vidieť, ako by vlčica vymyslela lepšiu taktiku než bola táto. K čomu ju vlastne aj vyzval:,,Už to snáď nemôže byť lepšie. Alebo áno?"

Zaskotač si s dalším vlkem ve sněhu a popište sněhové hrátky alespoň na 4 posty 1/4

Takmer dostal war flashbacky (len žartoval), keď ho vlčica očuchala. Naozaj si ale na sekundu myslel, že mu chcela uštedriť nejaký ten ďalší štipanec. ,,Tak to aby som mal čoskoro tú česť ich stretnúť," pousmial sa. Za ten čas strávený s Hankou sa dozvedel pár mien vlkov svorky a snažil sa teda rozpamätať či mu mená uvedené Cipher niečo hovorili. Nebolo to tak, no mená boli sypká záležitosť.Boli veľmi ľahké ich zabudnúť, ak sa dobre nezavŕtali do pamäte. ,,Ja som Keiji. Prišiel som na ostrovy predminulú jeseň."
Otáčal za ňou hlavu ako sova; teda v rámci možností vlčej anatómie. Sledoval, ako čiastočky snehu a vody vyletúvali za ňou do vzduchu, vytvárajúc akýsi pokryvený, neúplný kruh. Z kadiaľ sa zrazu všetká tá energia nabrala? Bol trochu zmätený, čo len napovedalo o tom, že Keiji s vĺčatmi veľa času nestrávil. Naposledy to bolo to vĺča zo Zlatej svorky, ktoré stretol krátko po príchode na mois gris ostrovy a išiel mu ukázať s jednou vlčicou "draka." To bolo vskutku zvláštne stretnutie, na ktoré sa len matne spomínal. Už predsa ubehol rok a niečo. ,,Nie je tá voda ľadová?" opýtal sa napoly pobavene, napoly vážne. Mať kožuch odolný proti mrazu bola jedna vec, namočiť si laby druhá.
,,Ja? Hmm...tak dobre!" a veď prečo nie! Ako sa hovorievalo, trochu toho jašenia prospelo tak ako telu, tak aj mysli. Pridal sa aj on tak ku zvŕtaniu a dupaniu snehovej nádielky, ktorei veru bolo veľa - snežilo predsa slušnú "chvíľku". ,,Robím to správne? Nesmieme ho nechať nás zdolať!" jeho energia sa vyrovnala tej jej. Čoskoro tak bolo vidno nie jedno, ale dve odrastené vĺčatá skackať naokolo.

,,Hmm...možno?" ak by povedal rovno nie, to by sa tu na neho ešte vrhla. ,,Nie je to úplne modrá-" našťastie sa vlčica aspoň zdaniteľne upokojila a posadila sa. Keiji zostal stáť keby sa to malé monštrum rozhodlo znova zaútočiť, aby bol pripravený sa brániť. Každopádne bol rád, že sa konečne konverzácia zvrtla na niečo iné.
,,Áno!" uši sa mu vystreli, keď sa dozvedel, že sa stretol s vlkom z Alateyskej svorky. To, že pred štípancami nebol v bezpečí ani keď by sa tu teraz rozišli mu v tom okamihu nedošlo. Ale medzitým by snáď vlčica o jeho modro-biely kožuch stratila záujem. ,,Veľmi nedávno som sa pridal," že to bolo dnes za svitania bol malý nepodstatný detail...To Keiji ešte netušil, že aj Hanka si zaobstarala nový kožuch; dôkazy o ich potulkách boli nepopierateľné. ,,A nemal som ešte nejakú šancu sa stretnúť s ostatnými svorky," pokrútil hlavou na potvrdenie jeho slov, že žiadneho z týchto vlkov nepoznal a nevidel. Bola tu Hanka, s ktorou strávil väčšinu zimy a za ten čas sa vlastne stala jeho kamarátka; potom samozrejme Einar, alfa svorky a nakoniec len jeho dcéra Ta...? Jej meno mu trochu vypadlo. Ostatní boli príliš zaneprázdnený a podľa slov Hanky, ak sa dobre rozpamätal, aj mimo územia. ,,Mal by som sa už vlastne čoskoro vrátiť," nájsť si niekoho kto ho mohol previesť po tých hraniciach, a dobre sa vyspať:,,zajtra je sraz," nevedel či vlčica vedela alebo nie a tak nezaškodilo jej o tom povedať.

Prekvapene zažmurkal a srsť sa mu naježila, keď sa ho vlčica rozhodla obliznúť. Chudák Keiji sa nemal predtým to útokom kam uhnúť, jedine že by sa dramaticky chcel hodiť do boku a v tom jednom prípade aj skončiť vo vode. ,,Čo- čo to r-robíš?" vyblabotal zo seba, ale to sa už našťastie vĺča posadilo a dalo mu trochu priestor na to, aby sa mohol aspoň pohodlnejšie postaviť. Labou si utrel oslintané čelo, nemal vtedy možnosť na to aby mu došlo za akým účelom to vlastne bolo a Keijimu akosi nebolo do toho, aby sa jej opýtal. ,,Tak vidíš. Môžeš od mami zistiť či aj ona ich má od toho obchodníka," poznamenal.
,,Okej!" hlas mu poskočil, keď ho vlčica sem a tam uhryzla a on sa k nej zvrtol tak, aby jej prekazil ďalšie kusance. Alebo sa o to aspoň pokúsil:,,Už bolo dosť ochutnávok," povedal vĺčaťu a nespokojne sa otriasol aby vytratil bolesť zo štípancov. ,,Som si istý, že moja modrá srsť chutí rovnako ako tá ostatná," Čo toto bolo vôbec za konverzáciu? Na moment dostal nutkanie aj on okúsiť časť svojej čiernej a modrej srsti a porovnať či to tak skutočne je. Rýchlo to však zavrhol ako si predstavil, že tu teraz bude naťahovať krk a olizovať sa. ,,Áno, vážne som to tak chcel," odvetil jej. ,,Má to počas zimy a v horách za dobrú kamufláž," a obzvlášť za tmy, keď zem bola rovnako čierna ako jeho srsť. Stačilo si ľahnúť do snehu alebo na inú zamrznutú plochu tak aby do svojho prostredia dobre zapadol a bolo. Hmm. Ešte nemal vlastne príležitosť to otestovať či to naozaj fungovalo, no nevidel dôvod prečo nie.

Potkej tři členy své smečky a popovídej si s nimi 3/3

Sklopil uši dozadu a ako morka pokrčil krk medzi "plecia", keď vlčica napchala svoj ňufák takmer až do jeho tváre. Takáto blízkosť mu samozrejme nebola veľmi pohodlná. Pokúsil sa medzi nimi vytvoriť priestor a zadnom labou tak cúvol dozadu. Ako ju však položil na zem, cítil ako sa mu vytkla do strany - nešlapol práve na najlepšie miesto a ak by do nej vložil viac váhy, asi by sa vyrýpal na zem kvôli nešikovnej póze jeho tela. Ak by sa vystrel, to by si zase bonkli hlavy. Možno to šlo nejako do strany...? Scéna to každopádne bola celkom komická, minimálne z pohľadu tretieho vlka určite.
,,Modrá nie je tvoja obľúbená," poznamenal rozpačito nad obavami vlčice, no nezdržoval sa utíšiť jej obavy:,,Bola to dobrovoľná voľba..." ah! Prečo mal zrazu pochybnosti? Jeho srsť mala pripomínať sneh a mráz a podľa jeho skromného názoru výsledok ani trochu nevyzeral zle. Nemohol sa zapáčiť každému a...Hanka mu jeho nový kožuch schválila! ,,Po ostrove chodí obchodník Wu a má v ponuke rôzny tovar, ako aj zmenu kožuchu. Neviem, či ho už poznáš?" jemu šedého vlka predstavil Wyian, ktorého stretol minulý rok na konci zimy. Ak sa tu vĺča ale narodilo, bolo dosť pravdepodobné, že už o ňom dávno vedela. Už chcel povedať, že ale ktovie čo si ostrovy nezmyslia - možno nadíde deň, keď vskutku začnú všetci vlci modrať. To by sa nepozdávalo ani Keijimu, ktorý zase celý modrý určite byť nechcel. Vlčicu ale zbytočne nestrašil. To by ona určite neocenila, keď až tak nemala v obľube túto farbu.

<< Tajga (cez hraničné pohorie)

Zazrel pred ním na brehu odrastlé vĺča; Keiji nemohol vedieť, že patrilo do Alatey vzhľadom na to, že pach svorky sa mu ešte len mal stať dobre známym. Len si nejaký ten čas posedel na hraniciach a v úkryte si možno pospal také dve hodiny, než ho vyššie sily zatiahli na túto cestu. Nemohol si nepovšimnúť, že vlčica mala pekné, prenikavé oči - tie na jej tmavej srsti priam žiarili. Keiji nemal dôvod sa s ňou dávať do reči a tiež mu prišla byť niečím zaneprázdnená. Neprizeral sa dostatočne dlho na to, aby mohol rozoznať čím, no každopádne ju nechcel rušiť. Bol pripravený sa zvrtnúť a pobrať sa konečne do tej Alatey. Predná laba zodvihnutá a zadná sa sotva dotýkala zeme. Nech ho už vyššie sily zaviedli do prielivu z akekoľvek dôvodu, ďalej mu neobjasnili čo tu od neho chceli. Snáď nie, aby to preplával ku ostrovu v ďialke. Keiji už od pohľadu vedel, že to by si tak mohol jedine zasalutovať než by to jeho svaly vzdali po polovici a jeho hlava by sa nezvratne ponorila pod hladinou. Zazdalo sa mu však, že sa vlčica na neho pozrela a automaticky tak z neho vypadlo ,,Zdravím."

<< Tundra (cez hraničné pohorie)

Už došli nápady vymýšľať prečo sa ten Keiji stále nevrátil na územie svorky i keď to tak veľmi chcel. Bolo by najlepšie ak by sa to zhodilo na vyššie sily - z nejakého dôvodu požadovali aby nezamieril priamo do hraničného pohoria, ale namiesto toho len prešiel popod nich a pokračoval ďalej cez Tajgu. Snehová búrka sa už rozišla alebo aspoň presunula inde takže mal čierny vlk bezpečný priechod. Všade kam sa jeden pozrel mohol zazrieť neporiadok, ktorý po sebe búrka zanechala. Polámané vetvy, celé konáre a dokonca i samotné stromy - ak by ich dvoch stihla vtedy búrka zastihnúť, museli by mať veľké šťastie im niečo nepadlo na hlavu. Pri najlepšom by mali nejaký nepekný škrabanec, pri najhoršom...brr!
Pri rozmýšľaní nad šedým vlkom Keiji trochu...posmutnel? Keijimu sa páčilo jeho poetický spôsob reči akým vlk rozprával. A rovnako aj jeho hlboký hlas, ktorý znel, že skrýval mnoho múdrostí. Nanešťastie pre Keijiho, Excelsior nebol ten cool typ starého pána i keď sa tak spočiatku tváril. Ah, no čo už. Čierny vlk dúfal, že ho už nestretne, aspoň nie najbližšie nech ma starý čas sa upokojiť (a dosť možne aj dovtedy zabudnúť) na ten kúsok, ktorý mu Keiji vyviedol. Inak! Uff, až sa mu srsť naježila. Ak by to bolo možné, lepšie by bolo povedať naskočila husia koža. Radšej si pre prechode cez Tajgu čierny vlk švihol aby ho náhodou nestretol, keby sa starý rozhodol vrátiť rovnakou cestou, ktorou sa dostali na sever.

>> Prieliv (cez Zázračný les)

Vyber si jedno ze severních území a během herního večera/noci sledujte polární záři

<< Rozbitý sever

Vďaka jeho návšteve rozhľadne vedel, ktorou cestou sa cez sever dostať aby ho relatívne navštívil celý. Bol si istý, že i keď sever poväčšine zýval krásnou, no prázdnou bielotou, našlo by sa ešte miesto, ktoré stálo za návštevu. Ako napríklad mrazivá jaskyňa, ktorá sa nachádzala kúsok odtiaľto, no Keiji nemal o nej tušenia. Čierny vlk sa ale nezdržal dostatočne na to, aby ju objavil. Mieril na územie svorky; bolo na čase sa tam vrátiť. Dúfal tiež, že sa tam už objavil nejaký člen, ktorý by ho zajtra po sraze vedel previesť po hraniciach a Keiji by si mohol začať plniť svoje novonadobudnuté povinnosti hraničiara.
Zas ho ale niečo zdžalo a tentokrát to bola polárna žiara. Nemohol si pomôcť a len sa na chvíľu pozastaviť. Vo svojom živote ešte žiaru nevidel, no počul o nej a tak si ten výjav vedel k nej priradiť. Inak by si isto myslel, že je za tým mágia. Sledoval ako sa zelený pás svetla vlnila a určitým spôsobom poblykávala; tu a tam sa medzi zelenú zamiešala žltá či dokonca i modrá, tej však bolo veru pomálo. Ak by nebolo treba sa vrátiť na územie, sledovať takto polárnu žiaru by bol príjemne strávený večer. Len keby tak mal ešte s kým...Potriasol hlavou a šklbol uchom. Pobral sa preč.

> > Tajga (cez Hraničné pohorie)

Jednoduché
Porozprávaj sa s členom svorky - Hanka

Obyčajné
Napíš 35 postov behom jedného mesiaca

Zložité
Pridaj sa novo do svorky

Prokaž svou odvahu skokem na nebezpečné kry! (rozbitý sever)

<<Dvojčatá

Začínalo to byť už vážne proti jeho povahe, ale jeden to mohol pripísať ostrovom - vedeli sa chovať nepredvídateľne a mať na vlka zvláštny vplyv. Keď tak uvidel rozlámané kusy ľadu, Keiji pristúpil k okraju a krátku chvíľu kalkuloval či by sa kryha najbližšie od neho pod jeho váhou neprevrátila alebo prelomila v dvoch. Nakoniec usúdil, že nie. Nebol si síce úplne istý, ale...Napol svoje telo dopredu a urobil krátky svižný skok vpred - cítil ako sa kryha pod jeho labami pohla dopredu a na pár sekúnd v podstate surfoval. Roztiahol nohy trochu od seba, aby sa mu ľahšie podarilo udržať rovnováhu zatiaľ čo sa ten kus ľadu pod ním kyvácal na vode.
Kryha sa konečne upokojila a on vystrel svoje pokrčené plecia alebo čo to vlastne tí vlci mali. Uvoľniť sa úplne nedokázal, keďže mal rozumné obavy z toho, že by sa tá kryha predsa len prevrátila. Prečo sem on vlastne vôbec skákal? Náhle vytriezvel. Nervózne sa poobzeral rozmýšľajúc ako sa z tadiaľto dostať, no odpoveď bola jasná. Buď tu mohol počkať na pomoc, ktorej ktovie či by sa dočkal a tiež by to bolo ponižujúce. Alebo skrátka musel preskočiť naspäť. Z nejakého dôvodu to znelo nebezpečnejšie, než ten skok sem. Čierny vlk sa už trochu poučil, že to skrátka chcelo jeden väčší nádych a následne sa bez väčšieho premýšĺania skrátka pohnúť vpred. Cítil ako sa pohol, i keď jeho myseľ to veľmi nevnímala. V duchu sa mu uľavilo, keď jeto laby ucítili pevnú zem a následne po nej klusom pokračoval ďalej.

>> Tundra

Vyšplhej na rozhlednu na Dvojčatech a popiš výhled formou líčení na 500 slov

<< Ľadovcové jazero (cez ľadové pláne)

Pri výstupe na rozhľadňu ho sprevádzala melódia. Chvíľu mu trvalo prísť na to z kadiaľ sa berie. Znela až tak dobre, že jeden mal chuť tancovať ak by teda nebolo toho ostrého, ľadového vetra, ktorému išiel Keiji naproti. Prenikal cez jeho hustý kožuch a hrýzol ho do mäsa; čierny vlk musel privrieť oči ako ho vietor nepríjemne rezal v očiach. Väčšinu času tak mohol len dúfať, že kráčal po ceste správne a nestupil tam kde nemal. To by bol nebezpečný kúsok. Cesta ho nakoniec doviedla k menšej plošine; na svet rozprestierajúci sa pod horami bol našťastie výhľad tak, že sa mohol postaviť oproti vetru chrbtom a ušetriť tak svoje oči, pred ktorými sa mu rozprestrel rozsiahly priestor.
Všetko bolo tak prenádherne zasnežené. Za temnejšej oblohy sa ale sneh netrblietal, ale mal skôr tlmenú farbu, ktorá vzbudzovala v jeho srdci akúsi melanchonickú náladu. Zo zeme sa takmer zdalo, že sú ľadové pláne nekonečné. Bolo to tým, že všade kam jeden dovidel po väčšine vládla len biela prázdnota a len ťažko sa dalo tušiť kde končia. Vlk sa kľudne mohol oddať takto na výpravu, ktorá trvala pár hodín, dni či týždne...Sever našťastie sa tak ďaleko nerozťahoval, inak by sa mohlo stať, že vlk zašiel tak ďaleko, že už nebolo návratu. Tá myšlienka bola celkom desivá, ak sa nad tým dlhšie zamýšľal. Našťastie z rozhľadne hôr bola vidno celá krása severu a dokonca uvidel lesy či ďalšie pohorie. To ho utíšilo. Následne mu však vnuklo uvedomenie sa, aké sú tieto hory vysoké. Ako dlho mu muselo trvať, než sem vyšlapal? Alebo to bolo naopak...ostrovy boli menšie, než si doteraz dokázal uvedomiť?
Keiji zodvihol hlavu k oblohe. Za také dve hodiny by sa bolo začalo stmievať, no ešte mal dostatok času si užívať výhľad a prebehnúť zvyšok toho čo mal sever ponúknuť, než sa pobral späť na územie svorky sa poriadne vyspať na nadchádzajúci sraz. Pohľadom skúmal ten biely kúsok sveta priamo pod ním - podarilo sa mu rozoznať les, cez ktorý so starým prechádzal pri ich nasledovaní srnca, následne ľadovcové jazero rozprestierajúce sa v ľadových plániach. Sever mu ponúkal ešte dve oblasti, ktoré Keiji nenavštívil. Na ceste...dom-, do Alatey by sa ešte pri nich zastavil.
Očami zmapoval čo najpresnejšie cestu, ktorá ho zaviedla až sem. Nad spomínaným lesom sa cez hraničné pohorie rozprestierali husté oblaky - snežná búrka? Snáď sa Hanka a ostatní členovia svorky, ktorých mal ešte len spoznať stihli schovať v bezpečí úkrytu skôr, než ich nepekne zastihla. Dúfal, že búrka pomizne než sa on vracal na územie. I keď...Nie, to za neho len vymýšľal adrenalín z lovu srnca a následné účeľné podpichnutie starého vlka od ktorého zdrhol až sem. Tomu buď nestál za nasledovanie alebo jeho staré telo sa už po únave z lovu nevedelo dostatočne spamätať, aby mal na Keijiho rýchle nohy mládenca šancu. Tak či tak, celý ten kúsok bol celkom blázonstvo. Keiji nevedel či by sa mal za svoje chovanie hanbiť, byť šokovaný alebo i dokonca hrdý, že so sebou nenechal úplne zamätať...ah ah. Už videl, ako mu to nebude dať nasledujúce noci spávať.
Postavil sa a otriasol sa, aby prebudil svoje od ľadového vetra stuhnuté telo. Už aj jemu ten chlad dával zabrať. Rozišiel sa naspäť ku cestičke, s vetrom teraz mu udierajúci do chrbta. Takmer akoby ho pobádal, aby sa skrátka rozbehol...A veď prečo aj nie. Utekať dole kopcom, dole horou predsa len išlo samo! Jedine len sem tam musel napnúť svaly, aby trochu pribrdil.

>> Rozbitý sever

,,Ste v poriadku?" opýtal sa Keiji, keď sa starý vlk pošmykol na ľade, no odpoveď nedostal. Ba čo viac, o krátku chvíľu na to následne sledoval ako Sior bez jediného slova odchádzal preč. Tak on mu pomohol uloviť srnu, z ktorej sa mu napokon uráčil Excelsior hodiť len zvyšky a teraz mu ani nestál za to, aby ho...pozdravil alebo čo? Keiji sa zamračil - úzkosť v jeho tele sa pomaly nahradila za akúsi...zlosť. To slovo nevystihovalo to čo cítil, bolo príliš negatívne, ale koho teraz trápilo výstižné popisovanie mentálneho rozpoloženia. Keiji sa vyškriabal na nohy a jeho zamračený výraz sa zmenil na akési odhodlanie. Ten nadchádzajúci moment si zaslúžil nejakú dôstojnú pózu a môžte sa staviť, že ju veru teda nahodil.
,,Tak sa teda maj..." sám neveril čo sa to práve chystal povedať ale bolo na čase, aby v jeho živote urobil niečo odvážne. A jeden by mohol argumentovať, že hádať sa s nejakým protivným dedom sa nedalo ani trochu považovať za preukázanie odvahy, no to Keijiho teraz ani trochu netrápilo. ,,...starec!!" než to mozog osloveného stihol spracovať, Keiji sa už zvrtol na ľade opačným smerom a trielil od jazera preč, až sa za ním prášilo. A to doslova. Sneh mu odskakoval od láb, srdce mu bolo pripravené vyskočiť z hrude. Ani raz sa za sebou neobzrel či ho šedý vlk nasleduje - ako splašený zajac manévroval medzi snehovými dunami až mu úplne došiel dych a on sa ocitol pri dvoch horách.

>> Dvojčatá (cez ľadové pláne)

Vytvoř za pomoci magie něco kreativního

Zatiaľ čo vlk žral (bože, tomu to teda trvalo), Keijiho prestalo to kreslenie do ľadu baviť. Alebo lepšie povedané, nezamestnalo to jeho myseľ natoľko, koľko si želal. Rozhodol sa teda vyvolať ešte za trochu vody. Za tú chvíľu posedávania alebo postávania naokolo nabral dostatočne energie na to, aby sa s jeho elementom mohol trochu pohrať. Voda tu zamŕzala tak rýchlo, že sa s ňou dobre tvorilo nejaké to ľadové dielo, no na druhej strane si aj musel trochu švihnúť. Vďaka tomu nemal čas veľmi premýšľať nad niečím iným a podarilo sa mu tak aspoň dočasne vyčleniť zvuky žrania. Podarilo sa mu vytvoriť takú malú ľadovú krajinku uprostred ktorej stála malá miniatúra vlka. Ten hľadel kamsi do diaľky, ktovie na čo. Okolo nej boli len závoje snehových -alebo v tomto prípade ľadových- dún. Keiji rozmýšľal či to ešte neurobiť nejako zaujímavejšie. Ako aj predtým, myslel si tiež, že jeho dielo vyzeralo akosi kostrbato. Ćím dlhšie na to hľadel, tým viac to vyzeralo ako skrátka prírodne hrudkovito zamrznutý ľad.
Nadvihol hlavu, keď k nemu šedý vlk po dlhej chvíli prehovoril. Ešte dobre, že starý bol príliš slepý na to, aby ho videl viac než čiernu škvrnu splývajúcu s okolím - inak by sa mu výraz na Keijiho určite ani trochu nepozdával. Keiji sa cítil dotknutý a nahováral si, že to šedý vlk preháňal. A možno aj. Veď kto tu bol aby to mohol posúdiť? Keiji bol príliš rozrušený aby sa na to skúsil pozrieť viacej z jeho strany, ak to bolo vôbec možné a Sior vyzeral byť tvrdohlavý kus starého mäsa. Tam to nevyzeralo, že by nejaké väčšie zamyslenie sa nad situáciou hrozilo. ,,...vďaka," to slovo sa mu teraz protivilo, no chcel si zachovať v tejto situácií nejakú tú zvyšnú dôstojnosť aby sa on sám cítil lepšie a nie trucovať ako malé šteňa. Z pohľadu na zvyšky srnca sa akosi cítil ešte viac znechutene.

Vyprav se k nějakému z vodních toků a porovnej, jestli je jeho led stejně pevný jako ten na ledovcovém jezeře (nutno odehrát na dvou oblastech) 2/2

Keiji sklopil uši, keď na neho šedý vlk zagánil. Keď sa k nemu priblížil po tom čo srnca skolil, čierny vlk nebol hlúpy a veľmi rýchlo pochopil že sa nenažere. Hruď mu stisklo - nie kvôli tomu, že zostal bez obeda, ale kvôli tejto nepríjemnej situácií. ,,Zvládli sme to!" nebo tón hlasu bol suchý a jeho nadšenie falošné. ,,Na konci vážne hrozilo, že ho stratíme, avšak..." jeho slová sa akoby stratili do vetra. Chvíľu tam len tak nešťastne postával. Konečne dokázal využiť svoje schopnosti mágie na niečo užitočné, no radosť zo svojho úspechu cítiť teraz nedokázal. Nebolo mu to skrátka súdené. Chovanie vlka ho tiež trochu vystrašilo. Že sa Keiji s ním vôbec púšťal do tohto lovu.
Tváril sa, že ho čosi zaujalo na hladine zamrznutého jazera a pri presune sa slušným oblúkom vyhol šedému vlkovi. Toto bolo tak neférové! Svoju porciu si podstivo odpracoval a no čo, že ho nazval starcom! Veď bol starý! A Keiji to nemyslel v zlom...Cítil, ako sa mu vankúšiky láb lepili na povrch zamrznutého jazera a slušne ho štípali, no to mu v tú chvíľu bolo úprimne jedno. Keby si v podvedomí neuvedomoval, že tu na severy boli nižšie teploty než inde a ľady pevnejšie, v podstate tak skočil na ľad aby najprv skontroloval či bol dostatočne pevný. Ten však bol i pod jeho váhou ako skala.
Už nikdy s nikým nepôjdem loviť, pomyslel si namrzene zatiaľ čo sa zamestnával škriabaním drápom do zamrznutej hladiny jazera kadejaké kliky-háky. Skôr pri tom utrpel dráp než dačo nakreslil. Jeho mráz presakoval i cez jeho hrubý zimný kožuch a schladzoval tú horúčavu, ktorá sa mu v tele rozlievala. Išlo o prebitie pocitov vonkajším vnímaním, no v konečnom dôsledku to len zvýraznilo jeho pocity úzkosti.
Cítil v tlame nepríjemnú pachuť. Aj keby ho napokon šedý vlk k srncovi pustil, Keiji by už nemal záujem. Zovieralo mu z tejto nepríjemnej situácie žalúdok a celkovo stratil na jedlo chuť. Nech už bolo akokoľvek čerstvé. Veď on aj tam mal hlodavcov a ryby omnoho radšej...