Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Alespoň čtyřmi posty popiš, jak s jiným vlkem rozeznáváte různé stopy a následujete kořist 4/4

<< Ľadové pláne

,,Ja...Nemám tušenia!" nielenže sa stopy srnca miešali s kadejakými inými (tu na severe sa skutočne zdala byť nezvyčajná premávka), no ešte k tomu vietor ich čoraz viac a viac prekrýval vrstvou snehu, tvoriac z nich neurčité tvary. Keiji cítil, ako si jeho pľúca začali dožadovať viac kyslíka, ktoré im dať nemohol a nohy sa mu triasli. To bola teda dvojka, pustiť sa do srnca! No na ústup už bolo neskoro - bola by hanba sa vzdať. Ak by sa im ich lov napokon nepodaril, aspoň to mohlo byť s čistým vedomím, že urobili pre to všetko čo mohli. Dal tomu ešte jeden záber šprintu.
Potreboval srnca nejako zdržať inak by im určite ušiel. Keiji prudko zabrzdil až to ním myklo dopredu a na zľadovatenom povrchu sa objavili hlboké ryhy od jeho drápov. Táto naháňačka mu nedávala čas veľmi premýšľať a práve v takých momentoch si čierny vlk vedel najlepšie poradiť. Privolal veľkú kaluž vody a z nej zaslal na srnca vodné šípy, z ktorej ho zasiahol len jeden - vďaka tomu sa ale srncovi podlomila noha a zľadovatená zem dopomohla k tomu, aby jeho telo kleslo dole. Srnec sa zase spamätal, no tých niekoľko sekúnd malo dopomôcť Keijiho spoločníkovi, aby srnca dobehol - námaha z behu a použitie mágie si vyžiadalo, aby Keiji si na pár sekúnd vydýchol. Tomu ale nezabránilo, aby mu povedal povzdbudzujúce slová:,,Ideš, starec!" vyletelo z neho a ani si neuvedomil ako ho práve oslovil. Ale v tom okamihu a vetru si snáď šedý vlk bude myslieť, že len zle počul!

Alespoň čtyřmi posty popiš, jak s jiným vlkem rozeznáváte různé stopy a následujete kořist 3/4

<< Tajga

Cítil ako mu za chrbtom vial silnejší vietor. Ani si vtedy neuvedomil ako sa im podarilo pomerne včas uniknúť snežnej búrke, ktorá sa rozhodla nad Tajgou vystrájať. Tie mierne náznaky si Keiji nevšimol, keďže bol príliš sústredený na to, aby srnca nestratili. Až keď opustili objatie stromov sa tie začali divoko kývať zo strany na stranu. Vietor sa však ale natiahol aj na Ľadové pláne a čiastočne zmiatol stopy srnca, ktorého tak usilovne nasledovali. A stopy mnohých iných vlkov, ktorí sa z nejakého dôvodu rozhodli vybrať o tomto čase na server. Až na snehové duny, ktoré mu bránili udržať zrak na srncovi, jeho matnú hnedú škvrnu v diaľke sa mu ale našťastie podarilo nestratiť z dohľadu. Mal ale k tomu blízko, kvôli čomu sa jeho telo samovoľne pohlo dopredu do rýchlejšieho, cvalového tempa. Na moment aj vyčlenil z hlavy prítomnosť šedého vlka, ktorý taktiež nahodil rovnakú rýchlosť. ,,Hmm?" vystrel Keiji uši, keď si uvedomil, že zabudol zodpovedať jeho otázku. ,,Asi to tak bude najlepšie?" cudzinec tu bol ten skúsenejší a Keiji sa spoliehal na jeho úsudol. Ako sa oddialili od snežnej búrky, vietor od nej vystriedal ten severský; teraz to bol len čisto pach srnca, ktorý sa vial k nim. Možno aj preto výrazne spomalil, mysliac si, že je mimo nebezpečenstva. ,,Blížime sa!" polozvolal, polozašepkal Keiji, ktorého búšenie srdca snáď bolo hlasnejšie než jeho vlastné slová. Nemohli si nechať újsť túto príležitosť - pokrčil zadné nohy a vyšvihol svoje telo do skoku aby prekonal snehovú dunu, ktorá sa pred nimi rozťahovala široko do strán. Nemohli si v tejto chvíli dovoliť na ňu strácať čas.

>> Ledovcové jazero

Alespoň čtyřmi posty popiš, jak s jiným vlkem rozeznáváte různé stopy a následujete kořist 2/4

<< Kvitnúca lúka

,,Iste," šedý vlk nemusel jeho spoločníkovi nič naznačovať, keďže si toho Keiji bol dobre vedomý. Poslušne ho tak nechal, nech sa za neho zaradí a to už si to slušným tempom mierili za srncom. Keijiho telom sa rozlial akýsi pocit vzrušenia; bola to predsa len nejaká chvíľa čo sa aktívne hnal za korisťou a jeho mysli mať takýto činný cieľ len prospelo.
,,Myslím, že tadiaľto pred chvíľou prebehol zajac," zodvihol hlavu na vlka či mu to potvrdil alebo vyvrátil. Z nejakého dôvodu hľadal vo vlkovi, že mu podá viacej tej jeho stareckej múdrosti. A nič to nemalo spoločné s tým, že jeho spoločník mal tak pekný, hlboký hlas! Keiji by tak či onak vážne potreboval lekciu lovu. Možno by sa mohol opýtať Hanky? Ak si dobre spomínal, zastávala vo svorke funkciu lovca. Ale tá ho už mala na krku dosť. Ktovie či tiež nakoniec by ona nebola tá, čo ho previedla po hraniciach svorky. Keď sa ale teraz na tom srazu mali stretnúť všetci členovia, našiel by sa snáď niekto iný, koho Keiji mohol otrvavovať namiesto nej. Na sekundu sa pozastavil s prednou labou zodvihnutou. Ak sa na základe stôp nemýlil- ,,Srnec zmenil smer. Tadiaľto," a ak starec nemal námietky, Keiji o niečo zamieril doľava. Ich korisť ich viedla rovno na sever.

>> Ľadové pláne

Alespoň čtyřmi posty popiš, jak s jiným vlkem rozeznáváte různé stopy a následujete kořist 1/4

Keijiho prekvapilo ako ladne sa vlk na mieste zvrtol, a dovolil si povedať, že omnoho ladnejšie než mnohí mladí vlci v jeho veku. Bol to takmer ako tanečný krok. Musel mu ale pritom uhnúť z cesty, inak by sa ich telá stretli. Keiji párkrát zažmurkal, potriasol hlavou a vydal sa do kroku. Musel si dávať pozor, kam sa šedák hýbal.
Srnec ich stihol zaregistrovať skôr, než Keiji poriadne jeho. Natiahol na nich krk a po pár sekundách sa zvrtol, cválajúc preč a miznúc im z dohľadu. Nezdalo sa, že by sa za ňou Keijiho spoločník chcel rýchlosťou pustiť, no možno ho znova prekvapil a sám Keiji by ho tak či tak nedobehol.
,,Stopy sú v snehu teraz výrazné. Možno by sa nám ho podarilo nasledovať," navrhol a pozrel sa na šedého vlka. V tomto by sa musel spoliehať na skúsenosti staršieho. Keiji si dobre uvedomoval, ako veľmi nevynikal v stopovaní. Jeho predstava zohnania si obeda sa tak týkala niekoľko hodín strávených na poliach číhajúc na hlodavcov. Tam len jeden musel mať trocha trpezlivosti. Keiji sa rozpamätal ako raz poriadne vypasený hlodavec akosi pozabudol, že tam na neho čierny vlk čakal a neodolal šťavnatému steblu len kúsok od jeho nory. Alebo ryby! Tam sa Keiji naučil celkom šikovný trik...ale o tom možno inokedy. Keiji sklonil hlavu k zemi; srna tak či tak mierila teraz tým smerom čo oni.
,,Veď vy ste už snáď musel prejsť celé ostrovy," povedal Keiji uznanlivo. Na to ako on sám veľa cestoval, stále bolo toľko miest čo ešte len očakávali jeho návštevu. A pritom nebol nejaký prieskumnik - nevyhľadával ich. Chtiac či nechtiac ho tam laby zaviedli samé.

>> Tajga

Vlkov spôsob reči bol tak nezvyčajne...poetický. Malo to niečo do seba, no bolo trochu pre Keijiho zložité jeho vety spracovať. Na to ako príliš veľa rád rozmýšľal, často mu to nemyslelo. S tým mládencom však nesúhlasil. Aspoň podľa Keijiho, na vlkovi bol jeho vek vidno. Nikdy by sa to ale neodvážil vysloviť nahlas a sám takú poznámku pokladal za hrubú. Ako sa navyše vravelo, jeden bol tak starý ako sa sám cítil. Samotný Keiji sa niekedy cítil ako taká stará duša. Ale to bolo všetkým tým stresom, ktoré jeho telo rado na bežnej báze vyprodukovalo. Snažil sa pracovať na tom, aby bol býval uvoľnenejší.
Nebol si istý čo bola tá správna odpoveď na jeho otázku. Myslel ju metaforicky? Alebo sa skrátka pýtal či bol hladný, ako od žalúdka? Vzhľadom na jeho predchádzajúce slová sa jeho myseľ nevedela rozhodnúť; vyšli tak z neho vyjadrenie sa vskutku zmätené:,,Ja- ani nie...tak trochu?" než sa stihol zhodnúť na definitívnej odpovedi, starý sa vydal do kroku. Keiji zostal dobrých pár sekúnd stáť než jeho telom trhlo a svižným krokom ho dobehol:,,Ak sa ide na sever, tak to potom chcete ísť opačným smerom," kývol hlavou. Veď z tadiaľ Keiji práve prišiel a na púšť sa rozhodne vracať neplánoval.

Vlk ho prekvapil; nepamätal si naposledy kedy počul tak hlboký tón. Musel priznať, že to znelo celkom fajn. Naklonil hlavu mierne do strany, ako keby sa snažil počuť jeho hlas lepšie. Uchom mu škrblo.
,,Tak dobre teda," labu položil dole a o krok či dva odstúpil. Keiji nebol zvyknutý na vykanie, no mimovoľne na neho prešiel, keď počul ako sa k nemu neznámy vyjadroval:,,Nie? Prečo sa pýtate?" zostal zarazený. Starca, ako si teraz uvedomil, si premeral pohľadom. Nech tá myšlienka znela akokoľvek zle, bol to už nejaký ten čas čo stretol starého vlka. Ostrovy vedeli byť nepredvídateľné a zimy pre obyčajného vlka kruté...Jeden sa mohol len uchlácholiť tým, že snáď taký vlci strávili niekde v bezpečí s rodinou.
,,Okrem púšte, niet snáď miesta, kde o tomto čase nie je nasnežené," odvetil s menším úsmevom. Bol si tým takmer istý. Avšak bola tu jedna oblasť, ktorá oproti tým vynikala. ,,A potom tu je ešte Sever, kam by som sa rád pozrel. Vlastne tam mám práve namierené," prezradil mu. Keiji vždy viac než rád stretol niekoho, kto mal aspoň trochu takú radosť zo snehu tak ako on.
,,...ale za to vy vyzeráte, že niečo hľadáte," poznamenal, keď od neho obrátil hlavu a začal blúdiť očami po okolí. Keiji nasledoval jeho príklad a pohľadom cestoval tam, kde on, možno či zazrel to po čom sa tak jeho spoločník obzeral. Nech to už teda bolo čokoľvek.

<< Púšť

Na kvitnúcej lúke sa objavil rýchlejšie, než predpokladal, no skutočne nemal dôvod sa na púšti zdržovať. Navyše ani nechcel. Znova sa cítil vo svojej koži, keď sa mu pod laby prinavrátil jeho obľúbený zvuk vŕzgajúceho snehu a na vankúšikoch cítil príjemný chlad. Hydratovaný, energicky zdvíhal laby do vduchu aby sa svižne dostal cez nádielku snehu, ktorá sa tu od včerajšieho večera nazbierala. Ak existovala nejaká efektívnejšia metóda presunu cez tento biely zázrak, tak to sa o nej ešte len mal dozvedieť. Navyše si to celkom užíval. Ako malé vĺča rozhadoval pri chôdzi sneh do vzduchu viac než to bolo potrebné a tak sneh skončil na jeho kožuchu, no to ani nebolo teraz vidno. Nechať si od Wu zmenil srsť tak, aby pripomínal sneh a mráz bol preda len zámer.
Ale teraz trochu takého dočasného snehového výzoru Keiji dodal aj druhému, keď sa mu podarilo akosi vôbec nezaregistrovať vlka v jeho blízkosti, až keď mu nahrnul sneh do tváre. Keiji na neho takmer až vygulil oči:,,Ospravedlňujem sa!" náhlil sa povedať, ,,nevidel som ťa. Ah, uh, dám ti to dole...?" už aj ponadvihol labu, že mu sneh z tváre a hlavy odrhnie, pričom sa mu trocha triasla. Bol viac menej pripravený, že mu za to neznámy vynadá. V tlame ucítil nepríjemnú pachuť. Možno to by Keijiho konečne naučilo dávať väčší pozor na svoje okolie - predtým s Einarom mu tá lekcia očividne nestačila.

Prozkoumej, jak zima ovlivňuje pouštní oblasti

<< Temný les (cez Duny)

Príjemné vŕzganie snehu pod labami sa zamenilo za otravné škrípanie piesku. Sem a tam ešte zazrel vrstvy snehu, ktoré sa silou mocou udržali i napriek plusovej teplote, no čoskoro nebolo niet ani tých. Len piesok rozťahujúci sa všade, kam oko dovidelo. Chcelo to, aby jeden mal dobrú orientáciu po okolí, lebo ľahko mohol mať pocit, že tá púšť snáď bola nekonečná. Keiji si ale ľahko všimol že táto prechádzka bola znesiteľnejšia než obyčajne. Samotné slnko a piesok ho tak nepálilo a celkovo sa nevaril. Slušne teplo tu samozrejme stále bolo.
Na púšti bol doteraz len dvakrát. Raz ňou len rýchlo prechádzal, urobil si skratku cez územia. A potom ho sem zaviedla Mielei na začiatku jara, no vtedy sa na ostrovoch diali všelijaké blázonstvá, ktorým sa púšť nevyhla. To tu vtedy ale bolo horko! Spomínal si, že sa mu hlava dobre zatočila. Nebolo to skrátka miesto pre vlka stvoreného na zimu. Keiji čoskoro prešiel popri oáze, kde si doprial za jeden alebo dva glgy. Voda všade inde bola zamrznutá a jeho hrdlu by to neprospelo. Zvyšok vody však nechal pre tých čo sa dlho púšťou potĺkali a potrebovali ju viacej než on. Oáza bola jeho zýchytný bod. Teraz už len tu hore na sever a mal by čoskoro, aspoň podľa jeho štandartov, sa objaviť na kvitnúcej lúke.

>> Kvitnúca lúka

Nechcel? Tak to vôbec nebolo ako si to Keiji pamätal. ,,Nechcel som? Chcel som!" ešte jej predsa povedal, že ju bral za slovo. ,,Ale vtedy sme mali obaja a najmä ty oddychovať v úkryte s tým, že by sa previedla po hraniciach neskôr, potom čo si dlho oddýchneš." No dobre! Tu musel uznať, že on bol ten čo tak povediac zdrhol z územia svorky skôr než ona, no predpokladal, že tá bude spať minimálne tak do poobedia. Muselo sa uznať, že Hanka teda mala výdrž. Alebo len bola tvrdohlavá. Nakoniec tu ale nikto nebol bez viny, to by sa tu inak potom nestretli. Už by nebol riešil tú jej labu. Nezdalo sa, že by vlčica bola ohľadom nej dostatočne rozumná a pre jej dobro len mohol dúfať, že si ju úplne nedokaličí.
Hanka, Hanka!! Začínal mať pocit, že si ho priviedla do svorky najmä aby ho s niekým mohla spárovať. Ale veď on do nej vôbec neprišiel na to, aby si našiel nejakú partnerku! Alebo...aj partnera? To teraz vlastne vôbec nebolo dôležité! ,,O to sa vôbec neobávam," teda- to nevyznelo tak ako zamýšľal a tak o pár sekúnd pauzy dodal, rozprávajúc pomerne rýchlo:,,Mám na mysli, ak by som si aj nikoho nenašiel tak v tom nevidím problém," a tým pádom by to nemalo trápiť ani ju. Povzdychol si. Z nejakého dôvodu mal pocit, že tu rozprával do vetra. ,,..." pokrútil hlavou po tom, čo sa rozlúčil s Hankou s tým, že sa teda neskôr zase vidia v Alatey a vydal sa smerom na púšť.

>> Púšť (cez duny)

Takže to skutočne bola ona! Na zvedavosť kam mala namierené a ešte k tomu, keď sa tak ponáhľala rýchlo zabudol, keď Hanka zahájila protiútok. Ten bol len férový. Vlčica však vyjadrila jeho obavy, ktoré sa mu preháňali hlavou už od vtedy, čo prechádzal hraničným pohorím. No, vlastne začali hneď keď opustil úkryt svorky, ale až o trochu neskôr ho zasiahli viacej. Podarilo sa mu predtým utíšiť jeho myseľ tým, že- jeho argumentáciu ste mohli počuť teraz venovanú pre vlčicu. A len ešte dodať, že na ten sraz fakt príde na čas!!
,,To-to-to-to!!" tak sa chudák zľakol jej slov, až sa mu z toho zaplietol jazyk a celý sa rozkoktal. Mal chuť si ako malé vĺča zakryť labami oči a vypariť sa! Čo on nevidel, to nemohlo prísť a kusnúť ho do zad- zahryznúť sa mu do chvosta! ,,To predsa nemôžem skúmať hranice, keď netuším kde sú! Nemal ma kto po nich previesť, pamätáš?" tak bol vyhodený z miery, že len ťažko by bol schopný usúdiť či si ho len Hanka priateľsky doťahovala alebo nie. ,,To by som si samozrejme nedovolil," tón jeho hlasu bol o niečo málo pokojnejší a jeden by si tak bol myslel, že to tak trochu pochopil. Skôr mu ale došiel hlas z toho, ako sa mu podarilo podráždiť si predtým hrdlo. Ouch. Odkašlal si.

<< Les u stromu (cez most)

Les mal svoju nezameniteľnú a veľmi upokojujúcu atmosféru. To samozrejme nebola pravda, ak by to náhodou niekto nepochopil a chcel mať ohľadom toho námietky. Keiji sa tak príliš dlho nezdržoval a skrátka svižným tempom cez neho mieril na sever, so zastávkou v púšti aby si ako správny vedec otestoval temploty cez zimu v rôznych oblastiach. Čo že ho tak chytil tento jeho malý výskum? Ktovie.
Začul náhlenie sa krokov jeho smerom, no sotva sa zmohol na zvrtnutie hlavy a nemotorné odskočenie, ktorému mohol vďačiť za to, že ho úplne nezrazilo k zemi, než stihol poriadne zaregistrovať príchodzieho. Z kadiaľ sa to len vzalo?! Bol si istý, že nikoho z diaľky nevidel mieriť jeho smerom. Neznáme stvorenie mu z boku vrazilo do hrude. Takmer zjajkol - vyšlo z neho napokon len zachrapčanie, ktoré mu podráždilo hrdlo a nepríjemne ho rozbolelo. Niežeby z neho bol vymlátený vzduch (i keď k tomu nebolo ďaleko), no Keiji ho vypustil sám. Zacúval dozadu, aby medzi nimi vytvoril vzdialenosť a s nadvihnutým pyskom uprel pohľad na svojho protivníka. Zrak mal rozmazaný.
Keď sa však zaostril...
,,Ha-" vyvalil trochu oči, keď si uvedomil o koho ide, ,,Hanka?! zodvihol labu do vzduchu a ukázal na vlčicu, ako keby jej potreboval objasniť, že naozaj myslel práve ju. Alebo si to ujasňoval sám sebe? Hanka bola posledná, ktorú očakával, že by ju tu teraz stretol. V tej chvíli bol tak prekvapený až sa nezamýšľal nad tým, že by tu ani on teoreticky nemal byť. ,,Čo tu robíš? Nemala by si byť v úkryte a oddychovať? Veď tá tvoja laba vyzerá ešte horšie než predtým!" Keiji vedel, že proces liečenia bol nepriamy proces, no jej laba vyzerala, akoby ju liečiteľ svorky ani len nevidel.

Život je skutočne plný záhad a jeden nemôže povedať, kam nás cesty zavedú niečo podobné mu povedal Wyian. Že nikto nevie a my žijeme len prítomnosťou. Budúcnosť môže jeden vlk ovplyvniť svojimi rozhodnutiami, no jej výsledok býva nepredvídateľný, doplnil k tomu Keiji svoju vlastnú myšlienku.,,Ďakujem," pousmial sa. Nebol úplne pripravený nazývať ostrovy jeho domovom, no možno aj na to raz prišlo. Rozhodne sa tu však cítil viac vítaní, než kedy v jeho vlastnej rodine. Asi by ich mal prestať nazývať svojou rodinou...Ale nad tým by pouvažoval inokedy. Už len teraz mal dosť nad čím vďaka ich výmene rozmýšľať.
Rozlúčil sa s Merlin a keď zistil, že majú rovnaký smer cesty, rozhodol sa ešte nejakú tú chvíľu zdržať v lese u mostu. Nedávalo by predsa veľmi zmysel sa rozlúčiť a následne takmer kráčať bok po boku. To by len pokazilo to naplňujúce ukončenie ich stretnutia. Keď neskôr uvážil, že jej dal dostatok času a pokračoval v svojej výprave na sever, Merlin na moste nestretol.

>> Temný les (cez most)

,,Ne...máš za čo. Rád som pomohol," tak to teda dopadlo celkom dobre, no nie? ,,Odísť z miesta, zo spoločnosti, ktoré jednému nerobí dobre, je niekedy to jediné a najlepšie čo vlk môže urobiť," rozprával z vlastnej skúsenosti. Veď aj on takto opustil svoju rodnú svorku kvôli jeho rodičom, keď si uvedomil, aký nedobrý dopad na neho mali. Vďaka jeho mentálnemu rozpoloženiu, ktoré neustále od nich dostávalo rany sa nemohol pozviechať a postaviť sa tomu. Možno ho vlastne aj Merlin nevedomky takto poučila o niečom, čo si predtým neuvedomil. ,,Želám ti veľa šťastia v novej etape tvojho života," nielenže sa to patrilo, ale začínal celkom veriť, že tie slová mali akúsi neviditeľnú magickú silu, ktorá skutočne vložila do vlkovho nového života trochu šťastia. Snažil sa si spomenúť, kto mu ich vtedy pri jeho odchode ktorý chcel nechať nepovšimnutý povedať...Ale nezdalo sa, že by sa mu to teraz podarilo.
,,Aj len slová postačia," usmial sa na vlčicu, keď všetky kryštály pristáli na zemi a predstavenie bolo ku koncu. Hmm. Bolo to použitie elementu vody, ktoré jeho nenapadlo. Skutočne by si asi mal niekedy sadnúť a skúsiť čo všetko s vodou zmôže. Merlin buď išla v smere prúdu ako sa tuším hovorievalo alebo si skutočne myslela, že Keijimu bola zima. Veru, zdalo sa, že si nevšimla jeho hustej srsti, ktorá si ani zníženie teploty nepovšimla. Preto aj vlk vlastne mieril na sever - chcel si otestovať ako veľmi chladnejšie tam bolo a či mu budú drkotať zuby. ,,To nebude potrebné," povedal až možno trochu príliš rýchlo. I keby nemal na dnešok plány, nebol si istý ako sa mu pozdávala myšlienka, že by s Merlin vysedával v jej úkrytu. Sotva sa poznali. No dobre, možno mu vlčica prezradila viac menej jej životný príbeh, ale...! Skrátka mu to nebolo pohodlné. ,,Ďakujem za ponuku," vrúcne sa na ňu pousmial, ,,Ale trochu sa otužiť mi len prospeje, inak by som tú zimu sotva zvládol," tak tak.

Dávalo zmysel, že by bol na dcéru alfy vyvíjaný väčší nátlak, ale...veľké ale! Aby nevedela, že sú emócie prirodzené? Bol aj teraz celkom rád, že ho cesta zaviedla do Alatey a nie do Zlatej svorky. Neznelo to ako veľmi zdravé prostredie. ,,Niet snáď vlka, ktorý by emócie necítil," švihol chvostom. Ak sa aj náhodou taký našiel, potom to musel byť veľmi ojedinelý prípad. Aké to len asi mohlo byť, necítiť emócie? Niekedy to znelo lákavo, no bolo ťažké si to predstaviť. Keiji mal za to, že na základe emócií a skúseností, ktoré sa s nimi viazali, konali. Akoby sa potom rozhodovali? Hmm! To znelo ako ďalšia, dlhá úvaha! Možno na budúce. Nebol si istý či nálada na existenčné diskusie bola známka, že sa jeho mentálne zdravie zlepšovalo alebo naopak zhoršovalo - vždy sa zdala prísť náhodne a zostať nejakú tú dobu, než sa znova vyparila.
,,Vyšlo slnko ale zdá sa mi, že je ešte chladnejšie než predtým. Nie je dobré tu len tak postávať," nie že by on osobne cítil nejaký rozdiel, ale bolo to vidno na okolitom snehu. ,,Čo keď sa trochu prejdeme a...porozprávame sa o tom viacej ak chceš?" ak mu niečo predsa len zamŕzalo, bol to mozog. Tá chôdza by ich trochu príjemne rozprúdila. A keď mal práve Keiji, zo všetkých možných vlkov, dávať niekomu životné...osvietenia? potreboval sa pri tom hýbať. Merlin by to určite prospelo tiež.

Nauč mladšího vlka nové znalosti - a nebo se nech poučit starším vlkem!

Takže to bolo mentálne? S tým jej vlk ako Keiji sotva vedel pomôcť, no asi nemal na výber než to skúsiť. Ale čo keď to svojimi slovami len zhoršil? Nuž! Bol by sa spoliehal na to, že Merlin už druhýkrát neuvidí, aspoň čo sa tohto a nasledujúceho roku týkalo, to bol akýsi u neho zákon. Na to, aký bol svet malý, bol vlastne veľký a jemu sa zatiaľ nepodarilo stretnúť jedného vlka viac než raz! Takmer by si myslel, že sa mu vlastne šikovne vyhýbali..Ale nemohol urobiť na nich až taký zlý dojem, však? ,,Znie to tak trochu akoby si mala úzkosti," tak trochu. Pripomínalo mu to jeho pocity, ale nie tak úplne.
,,Asi v tom je ten problém," zahlásil. Necítil sa úplne pohodlne, že mu vlčica tu rozprávala svoj životný príbeh. Prišlo mu, že jej narušeje akési súkromie vzhľadom na jej mentálny stav i keď to z jej tlamy išlo dobrovoľne. Ale na druhej strane asi sa skrátka potrebovala vyrozprávať. ,,Potlačila si to a teraz ťa to prišlo kusnúť späť do zadku,"...čo mal s tými kusaniami do zadku v poslednej dobe? Mal by si nájsť lepšie prirovnanie alebo ho na nejakú chvíľu zameniť aby sa nepovedalo, že nemá ani kúsok kreativity. Kusnutie do laby? Kusnutie do ucha? Kusnutie...zahryznutie sa do chvosta? To znelo celkom dobre. A hodilo sa to na Merlin viacej. Poriadne zahryznúť do chvosta a nepustiť.
,,Emócie sú prirodzené. To by sme tu potom boli všetci slabí a...nikto by teda nebol silný?" Len menej slabý než tí ostatní? Do filozofickej úvahy sa už dlho neponoril a momentálne sa mu ani nechcelo.,,Slabosť týkajúca sa emócií by skôr bola neschopnosť ich zdravo spracovať," odvetil zamyslene. Dávalo mu to v tej chvíli zmysel. ale bolo dosť možné, že táral blbosti.