Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Nevózne sa pousmial, keď si uvedomil koľko nových tvárí snáď už čoskoro mal stretnúť. ,,Tak to aby ma dobre spoznali ešte za mojich mladých čias," ale čo práca hraničiara, už len to nastávajúce socializovanie sa mu určite pridá rok alebo dva navyše! Drápy zaryl do zeme. To je samozrejme to čo chcel (socializovanie, nie zrýchlené stárnutie), ale toľkí vlci na ktorých sa musel poznažiť urobiť dobrý dojem! Ten bol predsa najdôležitejší.
Na moment sa zľakol, že nedajbože vlčicu svojím výtvorom urazil! Bol vskutku rád, že to bolo práve naopak. Aj keď si nebol istý či si jej smiech vysvetlil úplne správne. ,,Nemyslím si, že by to niekto považoval za užitočnú prácu, ale každopádne priímam a ďakujem za kompliment," pousmial sa. Natočil hlavu aby si ešte raz svoje dielo prezrel. Stále si myslel, že vyzerala dosť opito, ale vďaka komentáru vlčice teraz miniatúru Hanky videl v niečo lepšom svetle. Tentokrát úplne obrazne povedané, lebo tu vládla slušná tma. Nakoniec sa stihli sem dostať s dobrým predstihom pred svitaním a už tu sedeli nejakú tú dobrú chvíľu. Alebo mu to tak len prišlo. Ten čas vedel predsa len vlka potrápiť, keď niečo - v tomto prípade skôr niekoho - očakával!
,,Maľba by aspoň bola trvanlivejšia," zima možno trvala dlho, ale niekedy mala svoje teplotné výkyvy a jeho umelecké dielo by sa mohlo z dňa na deň roztopiť. Alebo skôr v prípade ich dvoch miniatúr, pochovaný pod kopou snehu. V podstate by sa vrátili do svojej pôvodnej podoby.

Vzpomienky na zimu - Jednoduchá úloha - Postav sněhovou sochu, sněhuláka, nebo něco jiného - samozřejmě ze sněhu

Vlk môže o mágiu prísť...? bolo niečo, čo sa takmer opýtal nahlas, no našťastie sa mu podarilo včas si zahryznúť do jazyka. Možno až doslovne. Na moment mal pocit, že zacítil v tlame jej sladkú príchuť. Nakoniec zneho vyšlo len prekvapené:,,Oh.". Po pár sekundách však ešte dodal:,,Voda je skvelá, ale ešte radšej mám jej pevnú formu - ľad," možno preto mal tak rád zimu, všetko bolo zamrznuté a zasnežené. Kebyže nemal taký hustý zimný kožuch, možno by trochu zmenil názor, vidiac ako sa mnohí vlci triasli od mrazu. Bol však typ vlka, čo veci vedel oceniť aj cez ich zlé stránky. Teda, možno až na piesok. Určite až na piesok.
Naklonil sa nad svoju napodobeninu a skúmavým okom si ju prehliadol:,,Ah, život hraničiara sa podľa všetkého so mnou nemaznal," a keďže smiech predsa len bol nákazlivý, nemohol si pomôcť a pridať sa k nej. ,,Zd-Zdá sa, že budem potrebovať odísť na starobný oddych skôr," krátko, ale ostro sa nadýchol, aby sa upokojil. Ten smiech mu celkom prospel. Zrazu sa cítil akýsi uvoľnenejší.
Rozhodol sa aj on prispieť k umeleckej scéne a vytvoriť nejakú tú vlčiu snehovú napodobeninu. Nahrabal si pred seba slušne veľkú kôpku snehu, ktorú labou následne začal tvarovať na telo. Labami si utlapkal štyri pologule, ktoré následne zatlačil k základu. Jeho snehový vĺčik tak vznikol v ležatej pozícií. Ešte mu napadlo do jeho tváre zatlačiť dve malé kamienky, ktoré mali reprezentovať oči. O krok odstúpil, aby si mohol prezrieť výsledok v lepšom uhle. ,,Vyzeráš, ako keby si zjedla nejaký vtipný hríb. Koho si myslíš, že dopadol lepšie?" áno, rozhodol sa, že toto snehové stvorenie malo byť Hanka.

<< Hraniční hory
Vzpomienky na zimu - Jednoduchá úloha - Chyť do tlamy vločku

Jemná vrstva snehu mu vŕzgala pod nohami ako našľapoval do ich destinácie. Ten zvuk bol celkom uspokojujúci. Krunch, krunch, krunch. Sem tam sa k rytmu pridalo prasknutie vetvičky alebo šramot uvoľneného kameňa. Cesta horami nebola najľahšia, no tento druh námahy mu neprekážal. Pootvoril tlamu, aby dačo povedať vlčici a cítil ako sa mu snehové vločky roztápajú na jazyku. Zahnal sa tlamou po najväčšej vločke, ktorá sa jeho smerom blížila a cvakol zubami. Následne potriasol hlavou aby sa zbavil snehových vločiek, ktoré sa mu zdánlivo trdohlavo zachytili v srsti nad očami a blokovali mu tak víziu.
,,Tak to znie ako práca vymyslená akurát pre mňa!" za posledné mesiace túlania sa predsa len zistil, že sa vie veľmi dobre orientovať vo svojom prostredí, myslíš, že pre mňa ešte bude voľné miesto?" a čo keď sa alfa rozhodne, že ho chce niekde inde? Zastrihal ušami. Bol si istý, že si územie a jeho hranice ľahko oťuká, no ťažko mu bolo veriť, že by si jeden vedel zapamätať pozíciu každého kríku či kus skaly. Hanka musela zväličovať, však? Niekedy mal obtiažnosti to rozoznať. A ak nie...Arryn, ak jeho meno dobre zachytil, bol naozaj obdivuhodný. ,,Máš to odskúšané?" uchechtol sa. Veď jeden ak ho niekto zrazu zobodil zo spánku, si sotva vedel spomenúť na svoje meno.
Sledoval magický kúsok, ktorý Hanka predviedla. Vždy obdivoval, keď ostatní používali svoje magické schopnosti čo povedal aj Hanke:,,Moja kontrola nad vodou v poslednej dobe sa tak rýchlo zlepšila,až nie som zvyknuý že s ňou niečo zmôžem a vždy tak zabúdam, že ju môžem použiť," zdôvernil sa.
,,Ah, o to sa nemusíš báť," s radosťou si nechal od nej robiť rečníka za takejto situácie!

Pousmial sa. Ak sa mu nepodarí začleniť medzi členov svorky viac než člen, ktorého prítomnosť je rešpektovaná, to by bolo ešte horšie ako jeho jednostretové známosti. Síce keď nad tým tak rozmýšľal, stále mal nádej u nováčikov. Tí ale neboli častí. ,,Dovolím si povedať, že to nehrozí," krátko sa zasmial. Ale vážne. Možno sa mu to ľahko hovorilo vzhľadom na to, ako veľmi túžil po nejakej stálej spoločnosti, a ak by ho taktiež rada videla to by bol veľmi vítaný bonus, ale momentálne to tak jednoducho cítil.Keď by náhodou aj zmenil názor, to by si nechal pre seba. Niektorí by to predsa nemuseli zobrať dobre! A on veru nechcel viznieť nevďačne.
Ak si matne spomínal, podobnú konverzáciu mali na začiatku ich stretnutia. Neuškodilo ale, ak si ju zopakovali. Predsa len to bola nejaká tá chvíľa a on si aspoň mohol byť istý...no, že si je istý. ,,Spomínala si, že by som možno mohol byť hraničiarom. Čo by vlastne boli moje povinnosti?" názov tej profesie samozrejme hovoril sám za seba. Bolo však dobré to počuť od niekoho kto sa vyznal a možno tam bolo niečo, čo by čierneho vlka prekvapilo. Hanka určite vedela, kam s tým mieri a nemyslela si, že to je hlúpa otázka, však? Na moment mal obavy. Tak či onak, čo vedel, hraničiar bola jeho najlepšia možnosť. Tým Hanku určite poteší, ani ešte nevedel ako!

>> Hranice Alateyské smečky

Vystrel uši, keď sa ho Hanka spýtala na kamaráta - tu jej nanešťastie musel dať zápornú odpoveď. ,,Vždy stretávam niekoho nového, ale zatiaľ som sa s jedným vlkom nevidel viac než raz," bolo príliš precitlivené, keď dúfal, že sa aspoň s takým Wyianom znova čoskoro stretne...? Dohodli sa predsa, že si dajú vedieť ako pochodili za posledný ten čas a či sa Keiji pridal do tej svorky ako zamýšľal. Snáď mu bude vedieť dať dobrú správu! Aj keď Keiji dobre vedel, že si Wyian na tento malý prísľub už dávno ani nespomenie a čierny vlk mohol byť len rád, ak si bude pamätať, že sa vôbec stretli. Tak to predsa s týmito prvými stretnutiami vždy chodilo. Keiji mal problém, že im dával väčší význam než mal.
,,S horami si viem poradiť," síce nie tieto, ale v tých druhých predsa len prežil svoju prvú zimu a v podstate precestoval od jednej strany ostrova k tomu druhému a naspäť bez problémov. Dovolil si teda povedať, že sa tu keď tak nestratí a bude si vedieť s týmto rady. I keď nevedel čo očakávať i od tých tradičných úlohách. Ak teda Einar, ako vlčica sama v podstate povedala, nezapojí pre zmenu do toho trochu fantázie a nedá mu niečo príliš prekvapujúce. ,,Hanka, vážim si tvojej pomoci," trochu popobehol, aby sa tak trochu postavil bokom pred ňu. ,,Ale myslím, že tvoja laba ti už aj tak dáva dosť zabrať a...čím kratšia cesta, tým pre teba lepšie!" pokrútil hlavou. ,,Tak, pokračujme rovno k hraniciam. Phew, veď ja si s tvojou alfou a celou tou skúškou poradím. Snáď," po dávke sebaistoty to samozrejme musel zakončiť jeho typickými obavami, ale snažil sa na tej celej sebaistoty pracovať.

,,Á-ano!" tak rýchlo sa postavil na nohy po tom čo ho Hanka popohnala, až sa mu takmer zaplietli dokopy. Zakyvácal sa mierne do strany a takmer sa oprel váhou o vlčicu, ktorá by to s tou nešťastnou, poranenou nohou samozrejme neocenila. Podarilo sa mu však zotaviť bez toho a hneď ju už aj svižne nasledoval, pričom sa mu svaly triasli. Od nervozity aj vzrušenia; ten moment na ktorý sa tak dlho chystal konečne nadíde. Znepokojene pokukoval po nohy vlčice vždy, keď bolestivo zasyčala. ,,Ak sa potrebuješ oprieť..." a samozrejme nemohol inak, než jej ponúknuť pomoc, i keď bolo dosť možné, že takto by to bolo horšie a nikde by sa veľmi nedostali. Ako niekto múdry určite raz povedal, jeden niekedy musel sa premôcť do destinácie a potom oddych prišiel skôr...eh. Nie jedna z jeho najjasnejších myšlienok.
Usilove prikyvoval na to čo mu Hanka rozprávala o jej alfovi, až ho z toho začal krk bolieť. ,,Volať ho alfa, vykať mu, rozumiem," zopakoval nahlas aby si skutočne potvrdil, že rozumel týmto jednoduchým inštrukciam a vlčica ho mohla poprípadne opraviť, .,,Teraz si ma trochu nastrašila," priznal sa ako začali vstúpať hore. Zo všetkých vlkov, ktorých mu Hanka spomínala, Einar znel ako niekto kto by ho skutočne kusol do toho zadku! ,,...Čo keď sa mu nebudem pozdávať? Ah, nie, neodpovedaj," niekedy si nebol istý čo je horšie. Nevedomosť alebo vedomosť. Začínal však dospievať k názoru, že obe vedeli byť rovnomerne zlé. ,,Zvládnem to, zvládnem to..." zamrmlal si pre seba povzbudzujúco.

>> Hraniční pohoří

Síce tá melanchonia, ktorou si prešiel počas jeho prvej zimy na ostrovoch, bola akámsi zvláštnym spôsobom upokojujúca pre dušu, bol rád, že mal tentokrát spoločnosť. Vlčica si však nanešťastie zranila nepekne labu a ich výlet sa musel predĺžiť. Potĺkať sa takto vo dvojici spolu po zimných horách však malo niečo do seba. Ak by stále nebol rovnako odhodlaný držať sa svojho plánu, tento spôsob života by mu celkom vyhovoval. Keď tak mu to zostalo ako druhý plán. Už zo skúsenosti vedel, že nejaká tá spoločnosť na krátky výlet sa vždy našla.
Hanka ho prerušila z veľmi úchvatnej činnosti - pozorujúc ako sa para z jeho tlamy zdvíha a následne rozplýva zo vzduchu. ,,Určite ich už zaujíma, kde sa fľákaš," krátko prikývol s jemným, hravým úsmevom. Jemu sa ani za celý rok nepodarilo nájsť niekoho, kto by sa zamýšľal nad jeho dlhšou neprítomnosťou, ale už ho to netrápilo tak ako predtým. Strihol uchom:,,To vieš, stále som nezmenil názor na to, že by som sa k vám rád pridal," a ak by to náhodou nevyšlo...ah, ten život tuláka nebol tak hrozný ako si myslel! Náročný, no nie hrozný. Tieto malé dobrodružstvá, ktoré sa mu darilo si s niekým odchytiť bol dobrý druhý plán do života.
,,Tvoje nadšenie nad tvojimi známymi je...nákazlivé!" až sa takmer aj on tešil kým ich uvidí, no dobre vedel, že čím bližšie by bolo stretnutie s nimi, tým viac by mal obavy, že ho kusnú do zadku!

Veselý úsmev vlčice mu skutočne dodal nejakú tú odvahu - aspoň už nemal pocit, že mu bude vynadané za nejakú maličkosť. Hanka presne odhadla čoho sa čierny vlk bál a bolo lepšie, keď si to on neuvedomoval - ako už bolo spomenuté, nepozdávalo sa mu, že bol ako otvorená kniha. ,,Mám pocit, že som už zažil zo všetkého trochu," áno, ešte na to bude nejaký dobrý čas myslieť. Bol to asi jeho spôsob vyrovnávania sa s tými bláznivými udalosťami.,,Ale rád sa nechám prekvapiť niečím novým," poznamenal pobavene s úsmevom, ktorý mu následne klesol. No ešte aby to vyššie sily zobrali ako výzvu!! Veď on to vôbec nemyslel vážne! ,,Alebo radšej nie," dodal rýchlo. ,,No keď na to príde, poradím si," hraničiar znela ako vhodná práca pre neho. Len ťažko by sa našlo niečo vhodnejšie, v rámci klasických svorkovských funkciách. ,,Chápem," do toho pokýval hlavou akoby na potvrdenie, i keď stále mu nešla do hlavy táto tajnosť-netajnosť. ,,Ocením akúkoľvek najmenšiu pomoc," dodal, no potom Hanka pokračovala. Na moment na ňu nechápavo hľadel, než sa mu tvár rozjasnila. Takmer aj zatancoval labami na mieste, no udržal sa. Jeho chvost za to veselo kmital zo strany na stranu. ,,Áno, to by bolo super! Vážne? na sekundu sa zľakol, že to bol nejaký vtip, ktorý mu nedošiel a urobil zo seba blbca.

,,Bol by som rád, ak by sa pre mňa našla nejaká funkcia," trvalo mu moment odpovedať, lebo sa musel pozastaviť nad touto otázkou. ,,Môžem robiť čokoľvek okrem lovu, ale bol som trénovaný v boji," predtým neveril, že by to bol schopný uplatniť v praxi. Bolo predsa len niečo iné sa vedieť ubrániť svojmu otcovi s vedomím, že išlo len o tréning. Reálnym situáciám nebol vystavený skoro vôbec a vedel, ako (ne)zvládal stres. Nedávne skúsenosti s Mielei mu však ukázali, že sa mohol spoliehať na svoje reflexy viac než si doteraz myslel. Niežeby sa mu to pozdávalo, samozrejme, ale svorka si ho ešte "vycvičí". ,,Dobré vedieť," zasmial sa na odľahčenie. Pevné putá však pre neho znamenalo, že bude mať vážne ťažkosti sa zaradiť do komunity. Bol zvyknutý, že v takýchto prípadoch zostával ako niekto, koho ostatní poznali, pri troche šťastia ho akceptovali na zdvorilostnej úrovni a tým to končilo. V duchu si povzdychol. Urobil by to nahlas, ale nechcel pôsobiť precitlivene. Musel s tým predsa počítať, no bolo ľahké si nechať tou myšlienkou klesnúť náladu. ,,Um...bol by problém ak by som vedel kde presne sa nachádzate? Ak nie, som ochotný kvôli Alatey sám hory prehľadať," pobavene švihol chvostom. Takto by mal ale viacej času pri chôdzi spanikáriť (znova) a odložiť to. Na svoj prvý pokus samozrejme nebol ani trochu hrdý. Aj keď to by bolo teraz ešte väčšia hanba, keď o jeho pláne vedela aj Hanka.

,,To už som vlastne vedel," odvetil v menších rozpakoch. Bol prekvapený počuť, že názov svorky bol nejaká utajovaná informácia. Mielei mu toho vedela čo to približne o svorke povedať. Nespomínala náhodou, že má v tej svorke kamaráta? Určite by tak vedela, ak by to malo byť nejaké tajomstvo. O Mielei však Hanke povedať neplánoval. Bolo otázne či ho nakoniec prijmú a nebolo to podstatné. ,,Všetci, ktorých som stretol," odvetil v ešte väčších rozpakoch na jej otázku kto všetko mu o svorke povedal. ,,Existencia vašej svorky je pomerne známa," alebo že by len Keiji mal také veľké šťastie stretnúť práve tých vlkov...? Pokukoval po vlčici čakajúc jej reakciu na tieto informácie. Ešte viac ho však samozrejme zaujímalo čo asi na to povie alfa, keď sa to dozvie. ,,Ale žiadne obavy, uhm nebolo to nič konkrétneho. V podstate o vás nič takého neviem," ponáhľal sa ju uistiť. Zo všetkých možných scenári na ktoré sa pripravil túto jednu zabudol zahrnúť. Uvedomil si, že jej vlastne povedal, že nemá nejaký konkrétny dôvod na pridanie sa práve do Alatey, okrem lokácií, ale to by mu šance pravdepodobne ešte viac znížilo. Ak toto nevyjde, zostanem skrátka tulákom, vedel sa vzdať pomerne rýchlo, v tomto momente mu problémy, ktoré prinášalo tuláctvo prišli prijateľnejšie. Dúfal tiež, že sa ho nespýta na konkrétne mená, nechcel takému Wyianovi alebo Mielei priniesť zbytočné problémy. Nemohli predsa za to, že svorka anonymite nevychádza.

,,Ja som zase po dlhom čase naďabil na člena svorky," pousmial sa. Naposledy to bol Gabriel, ešte v deň v príchodu Keijiho na ostrovy. A potom len samí tuláci. ,,Asi to je tak, ako sa hovorí - vrana k vrane sadá," poznala vlčica ten výrok? Šklbol uchom. Uvedomil si, že je nejaký ukecanejší, čo si vyjasnil ako kecanie z nervozity. Člen Alateyskej svorky! Robil dobrý dojem? Vlčica nevyzerala ako niekto kto súdi maličkosti tak by bol stratený prípad ak by nepochodil dobre u nej. Pozrel sa na ňu, alebo skôr švihol pohľadom či nezachytí nejakú negatívnu vlnu. Ale tie on zachytával často, aj keď niekde tam v kútiku mysle dobre vedel, že žiadne tam neboli. Snažil sa udržať svoj chvost na mieste. Chcelo sa mu nervózne krútiť a čierny vlk nerád prezrádzal stav svojho psychického rozpoloženia. Preto ho tak všímaví vlci akými bola napríklad Mielei znepokojovali. Cítil sa, akoby mal emócie napísané priamo na čele. ,,Chcel by som sa tam pridať do svorky," odpovedal jej na jeho vlastné prekvapenie vyrovnane. ,,A teraz, keď sa mi podarilo naďabiť na jej člena mi aspoň môžeš povedať či ešte prijímajú," mávol labou pobavene, no to by bolo aj trápne, ak by si tam nakráčal a následne ho otočili, že má prísť nabudúce. A to nabudúce by bolo ktovie kedy. Akoby som to vlastne vôbec vedel? Znova by som tam nakráčal a ak by ma znova otočili, to by som sa mohol asi rovno od hanby zakopať do zeme prebehlo mu hlavou. Nie, ak by neprijímali asi by sa uspokojil s inou svorkou. Počul, že na výber ich tu bolo celkom dosť.

Pousmial sa na vlčicu:,,Tak to som rád. Nie všetci rozmýšľajú rovnako..." zablúdil myšlienkami k tým pár nepríjemným situáciám s ostatnými, do ktorých sa dostal kvôli nepatrnej nepozornosti. Dalo by sa to veľmi jednoducho vyriešiť. Niekedy to tiež ani nebola jeho chyba! Ale aj tak dostal vynadané. Bola to súčasť 101 dôvodov, prečo sa obával tak prvých interakcií s cudzincami. ,,Si zo svorky?" aspoň tak to z jej slov vyrozumel. ,,Nie som ten pravý čo by mal potvrdiť populáciu tulákov," vzhľadom na to, že sa mu podarilo zašiť na zimu do hôr a minúť skoro celú nejakú tú chorobu, ktorá sa po ostrovoch rozniesla. Dozvedel sa to viac menej až teraz od Mielei. ,,ale ja ostatných stretávam celkom bežne," vrana k vrane sadá...? Pravdepodobne. ,,Predstaviť sa alebo svoje meno?" zasmial sa. Z hôr...? Mohla by byť z Alateyskej svorky? to by bolo požehnanie. Veď kto by mu mohol o nej povedať lepšie, než samotný jej člen? Možno by som mohol ísť rovno s ňou a odprevadiť ma k alfe! To by bolo omnoho lepšie ako nakráčať k hraniciam a čakať, dokým si ma niekto všimne, z rozprávania ostatných vedel, že len máloktorá svorka dovoľovala cudziemu vlkovi prejsť hranice i keď to bolo za účelom pridania sa. Ale nemal by predbiehať skôr, než mu podá odpoveď. Možno ani nebude ochotná. ,,Ja som Keiji. Teší ma," pri troche šťastia aj on čoskoro bude z ,,hôr". Ak nie bude musieť skúsiť šťastie inde. Napríklad u Zlatej svorky. Bolo otázne či si ho vĺča pamätalo, no pri ich stretnutí sa ponúklo mu, že ho predstaví s alfou.

Ovalila ho vlna chladu, ako sa mu po chvíli dostala voda pod srsť a telom mu prešla triaška, no to bol ešte len ten poriadny budíček o ktorý si prosil. Hlava ho samozrejme stále bolela, no jeho už teraz svieža myseľ bola pripravená do akcie. Teda, neberte ma za slovo. Celkom nerád by si najbližšie dni, týždne a vlastne mesiace zopakoval večernú výpravu - celkovo bol pripravený sa nudiť, ak mu to okolnosti dovolia. Jedine, že by som sa zahrabal niekde do hôr ako cez zimu, on pomaly nevedel, že existujú ostatní vlci a tí zase nevedeli, že existoval on. Svet sa skoro nehýbal. Vtedy a aj potom ku koncu zimy mal z toho celkom melancholickú náladu a i keď si to nerád priznával, mal by znova ak by si to zopakoval. Aj keď si ujasnil, že mu chlad neprekážal, rozhodol sa od vody otriasť. Jeho plán mu však prekazila náhla spoločnosť. Možno nie tak náhla vzhľadom na to, že on bol ten čo tu zasadol než sa poobzeral naokolo či niekoho nevyrušoval. Otriasť by sa tu rovno pred vlčicou, pričom by jej to mohlo ísť do tváre, bolo nezdvorilé. ,,Zdravím," odvetil neistým tónom ako vždy, keď sa stretol s novou dušou. ,,Dúfam, že som ťa nevyrušil," predpokladal, že áno, no zmiatla ho nadšenosť vlčice. Prinútil sa priateľsky sa pousmiať. Nesmie stále vyzerať tak vyklepane, akoby ho niekto mal každú chvíľu kusnúť do zadku. Aj keď nikdy nemohol vedieť či to tak nebolo. Takto sa budeš prezentovať pred svorkou? vyhrešil sa. Svorka určite neprijímala žiadných vystrašencov a ak chcel mať šancu, musel sa vzchopiť. Falšuj to, kým to nezvládneš. Na moment sa zadíval smerom k horám, kam mal ráno v pláne vyraziť.

Poprosím rozdeliť percentá:

5% do sily
5% do vytrvalosti
2% do rýchlosť
2% do obratnosti
1% do lovu

Zapsáno

<-- Spálenisko (cez temný les)

I keď sa teplota s príchodom noci čoraz viac znižovala, aj tak si potreboval schladiť hlavu (a myseľ). Nič tak nebolo lepšie, než studená voda rieky v kombinácii s nízkymi nočnými jarnými teplotami. Perfektné. Bola to ako poriadna facka, o ktorú si sám vyprosil. Neváhal a ponoril do nej skoro celú labu, aby otestoval silu prúdu - nebol predsa ľahkomyseľný. Usúdil, že prúd bol dostatočne slabý v tejto časti na to, aby sa vedel vrátiť späť na breh a neunieslo ho to ktovie kde. V horšom prípade - aby sa neutopil. Následne však zaváhal. Potom všetkom čo si dnes jeho telo prešlo dosť možne hrozilo, že by mu vypovedalo službu. Dospel k názoru, že to radšej nebude riskovať a namiesto toho na seba vodu začal labou špliechať, no pravdepodobne upútalo pozornosť kohokoľvek kto sa v jeho blízkosti nachádzal. On sám si hnedú vlčicu nevšimol. Vážne by si mal začať viacej všímať svojho okolia, no teraz to bolo ospravedlnené. V hlave mu dunelo od toho púštneho tepla, ktoré zvýšil ten rudý kameň. Ale nad dobrodružstvami tohto večera sa mu chcelo rozmýšľať ako posledné. To je omnoho lepšie. Celú zimu som utekal pred chladom a teraz tu na seba špliecham studenú vodu za studenej noci," prebehlo mu hlavou, keď mal kožuch nasiaknutý vodou a kvapkala z neho voda. Čo len mohol povedať na svoju obranu? To prehratie na púšti asi nebola dostatočná výhovorka.