Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<- Slané jezero (Přes Hraniční pohoří)

,,Chyba nastala," odvrátil zrak; nejakému zahanbeniu sa ohľadom toho skrátka nevyhne. Dúfal však, že si ho teraz nebude uťahovať celú cestu, aj keby si to zaslúžil. Nabudúce dvakrát skontroluje či je voda pitná - na jazyku ho dráždila soľ a mal chuť si odpľuť, ale to by bolo neslušné. Musel to vydržať dokým mu ju z hrdla nespláchne pitná voda. ,,Neočakával som to," zamrmlal, stále sa tak snažiac ospravedlniac svoju nevšímavosť. ,,Nabudúce budem vedieť, že aj jazerá môžu byť slané," poznamenal pobavene. Pekelne slané. Na jej ospravedlnenie odvetil, že to bolo v poriadku. Počúval jej rozprávanie o tom, ako od narodenia býva na ostrovoch. ,,Dovolím si povedať, že tunajších vlkov s pochodením kraja rýchlo dobieham," usmieval sa. Vždy, keď sa s niekým stretol, ho jeho spoločník povláčil po niekoľkých územiach. Niežeby sa teda Keiji sťažoval, chôdza mu ani trochu neprekážala a nebolo to predsa tak, že by mal niečo iné na práci. ,,O to sa nemusíš báť. Je tu kopu vecí, čo som nevidel," zase nepovedal, že pozná celý ostrov, len že sa tu nestratí a dokáže dôjsť bez väčších problémov tam, kde potrebuje. Ako napríklad k tej svorke horách. To by ale samozrejme nemohol na moment spanikáriť nad predstavou interakcie s alfou a inými významnejšími vlkmi. Zase si pomyslel, že Wyian by na neho nebol ani trochu hrdý. ,,Vďaka," neotáľal a pustil sa do pitia. Bolo to tak osviežujúce. Konečne sa zbavil toho nepríjemného škrabania a dráždenia. Vydal sa svižne za ňou: ,,Nie som si istý či som veľký fanúšik piesku a zatiaľ nebol dôvod ju preskúmať," už si viac menej ujasnil, že púšť nebola pre neho, no kam ho jeden zaviedol on nasledoval. Miesto by muselo byť fakt hrozné, aby sa mu vyhol.

-> Oáza (Přes poušť)

,,Ako si mi to skrátka len prišlo na rozum," pousmial sa na vlčicu a obzrel sa za hnedým samcom, ktorý sa neobťažoval dať im nejakú reakciu. Hrubé, rovnako tak ako sa cudzinec ich ani neobťažoval naprv pozdraviť. Obyčajne by to čierneho samca sotva trápilo, ale dúšok tej neznesiteľne slanej vody mu skrátka trochu zhoršil náladu. Keijiho tiež zaujímalo čo si neznámy myslel o jeho odpovedi, no nanešťastie sa to pravdepodobne nedozvie a nechal si to tak vypustiť z hlavy. Tú teraz zvrtol za sovou, ktorá sa rozhodla pristáť na hlave vlčice. Na moment z nej nemohol spustiť pohľad; sovu takto blízko ešte nevidel. Prinútil sa z nej spustiť pohľad a venovať pozornosť viacej vlčici. ,,Klamal by som, ak by som povedal nie. Toto jazero ma nepríjemne prekvapilo," uškrnul sa, no následne mu kútiky tlamy klesli. Vážne, ako tú soľ predtým necítil vo vzduchu? Snáď sa vlčica nad tým príliš nepozastavila. Spomenul si, že sa ešte nepredstavil: ,,Oh, a ja som Keiji. Teší ma," následne sa bez námietok postavil. ,,Som tu od jesene," objasnil jej a kráčal za ňou. Čo nebolo ani trochu dlho, ale - ,,Už sa tu celkom vyznám...Teda, viem sa tu dobre orientovať," bol sám sebou príjemne prekvapený. Nastal krátky moment ticha.,,Nechcem tým povedať, že tvoja ochota nie je cenená," rýchlo dodal rozpačito, nechcel vyznieť nevďačne.

-> Květoucí louka (Přes hraniční pohoří)

Prekvapila ho otázka vlka, ktorý k nemu pristúpil, posadil sa a neobťažoval sa ho ani pozdraviť pred tým, než mu podal otázku na zamyslenie. Odklonil sa od neho, nie veľmi nadšený takýmto prístupom cudzinca, keďže to v ňom vyvolávalo nepokoj. Napokon však poslušne odpovedal: ,,Jar je súčasť prirodzeného cyklu prírody,” odpoveď, ktorú boli ako vĺčatá učení snáď väčšina, no niekedy bola skrátka najlepšia. Ich predkovia neštudovali a nezamýšľali sa nad tým, ako veci fungovali len preto, aby ich závery boli zahodené a nepoužité. Keiji mal pocit, že to zaváňalo nerešpektom voči ich snahe. Dovolil si však zájsť aj do viac poetickej odpovede; kto sem tam nerozmýšľal vo voľnom čase nad otázkami tohto sveta? Aj keď si vedel vlastne predstaviť pár prípadov, ale to by už odbiehal od témy. Toto nebol správny čas na zamýšľanie sa nad povahami vlkov. Každopádne táto vlkova otázka ho voľne pošťuchovala k novým odpovediam. Možno neboli originálne a už ich niekto raz niekde vyslovil, no na tom Keijimu nezáležalo. Rozvíjali len ďalej jeho myslenie. Jeho myseľ dokázala byť jeho najväčším nepriateľom, no zároveň dokázala zájsť do krásnych kryštálových vôd. Náhle bol čierny vlk aj rád za otázku tohto cudzinca. ,,Po lete je už príroda vyčerpaná a jej sila začína ochabovať,” dalo by sa to vlastne prirovnať ku spánku; ako si aj telo samotné potrebuje oddýchnuť a načerpať sily, tak to bolo aj s prírodou, čo aj povedal tomuto zvláštnemu vlkovi. ,,Zima je noc. Jar je ráno, leto poludnie a jeseň sa už schyľuje k večeru,” bol celkom potešený s touto odpoveďou, ktorú mu práve podal. ,,Preto sa aj na jar rodí toľko mladých; je to začiatok nového dňa a majú tak čas pripraviť sa na chladnú, nepoddajnú noc,” rozmýšľajúc nad tým znova viacej tak ako bol naučený, cez zimu by mladé skrátka neprežili. Od jari až do začiatku zimy tak majú dostatok času na zosilnenie a prežitie mrazu a nedostatku potravy. Natočil hlavu k vlčici, ktorá tiež predtým podala vlkovi odpoveď. Akosi na ňu zabudol a venoval jej nesmelý úsmev. Snáď mu jeho odpoveď neprišla...ani nevedel. Jeho typické myšlienky.

← Hraničné pohorie

,,Blewg!" sotva si odpil z jazera a už ju vypľul naspäť. Niežeby to vedel nejako posúdiť, ale musela to byť tá najslanšia voda, ktorú kedy ochutnal. Až ho skutočne naplno, no jeho žalúdok to zvládol potlačiť. Bolo by skutočne neželané, aby jeho ešte nestrávený obed opustil svoje miesto tým nesprávnym otvorom. A teraz ho navyše smädilo ešte viacej než predtým. Posadil sa a začal si šúchať jazykom o svoju srsť, snažiac sa tak zbaviť príchuti soli, ktorá ho stále dráždila. Skutočne neželaná skúsenosť. Sediac teraz na brehu jazera, cítil ako bol vzduch nasiaknutý soľou a bol sám nad sebou prekvapený, že si to predtým nevšimol. Asi bol dostatočne smädný na to, že bol skrátka šťastný, že našiel zdroj vody. Povzdychol si. Mal si predĺžiť chôdzu o polhodinu a vrátiť sa k tej rieke, ktorá ho predtým sprevádzala kus cesty. Skrátka neočakával, že sa pri horách bude nachádzať slané jazero. Soľ bola predsa záležitosťou morí a oceánov. Po novom teda tak vedel, že tomu tak nie je. Popreťahoval si svaly. Bol večer a keďže to nebolo tak, že by umieral od smädu, rozhodol sa vyriešiť tento problém ráno.

← Tichá zátoka (cez Kvitnúcu lúku)

Samozrejme, že ho odvaha vykročiť ku svorke rýchlo opustila krátko potom čo vstúpil do oblasti Hraničného pohoria. Zbabelec vyhrešil sám seba, keď sa odvrátil preč a namiesto toho sa vydal popri horách. Nechcel sa otočiť a vydať sa preč, no jeho nohy ho neposlúchali. Nech sa ich snažil presvedčiť akokoľvek chcel, čoraz viac sa vzďaľoval preč, až to nakoniec vzdal a podvolil sa. Snáď ho Wyian niekde nesledoval z diaľky, to by bolo ponižujúce a asi by dostal mierne vynadané. Musíš tam vstúpiť ako sebaistý vlk spomenul si na jeho slová. Nevyšlo. Ak sa teda ešte niekedy stretnú, snáď to bude také načasovanie, že Keiji už bude členom svorky. Inak asi skrátka len zostane tulákom. Každopádne ho začalo nepríjemne smädiť v hrdle. Posledné dni strávil len pri slanej vode, ktorá nebola práve pitná. Chvíľu rozmýšľal či sa otočí a napije sa z rieky, popri ktorej prešiel pred pol hodinou. Nebol však dostatočne smädný na to, aby mu to stálo za to a pokračovať tak ďalej až zacítil ďalší zdroj vody neďaleko predtým. Na jeho smolu nebol ani len trochu pitný.

→ Slané jazero

← Oblúky bohov (cez Mlžné pláne)

Jar nastala skoršie, než by jeden povedal. Aj keď sa už opakoval, tak to už skrátka bývalo. Čas sa niekedy skrátka rád ponáhľal, za čo bol Keiji tentokrát vďačný. Po mierne stresujúcom prežívaní zimy boli teplé lúče slnka a pohľad na novo vykúkajúce rastliny zo zeme vítaní. Prikláňal sa tak k jari ako k jeho obľúbenému ročnému obdobiu, no teraz keď mu zima neprišla tak desivá, možno sa mu začínala pozdávať viacej. Až na ten nepríjemní, ostrí studení vietor. Ten mu chýbať nebude. Chvíľu sa labou hral s vlnkami morskej vody, sediac na malom ostrove uprostred. Strávil tu už nejakých tých pár dní a dnes dospel k záveru, že si tu nemôže váľať šunky večne. Už zase rozmýšľal, že by bolo načase sa vydať k tej svorke v horách ako už nejaký ten čas zamýšľal. Pôvodný plán bol vyraziť k nej hneď ako sa dá, no nakoniec sa akosi neponáhľal a nebolo to preto, že by sa bál. Nervozita ako sa sám poznal určite nastane neskôr, keď sa bude šplhať v horách smerom k územiu. Nateraz sa však citil pokojne, ako toto tiché miesto. Aj keď sa mu nechcelo, zodvihol sa zo zeme a vkročil do vody. Blížil sa večer a to znamenalo chladnejšie podnebie. A on by bol rád, keby mu ten kožuch stihol vyschnúť než zapadne slnko. O moment neskôr na to už s telom až na hlavu ponoreným do vody zaberal na druhý breh.

→ Hraničné pohorie (cez Kvitnúcu lúku)

,,Aj keby nevyšlo...Už sa momentálne neponáhľam," ešte pred pár mesiacmi by jeho minulé ja spanikárilo ak by zistilo, že strávi zimu ako tulák. A hľa, nakoniec prežiť dokázal. Nakoniec sa len predsa o niečo posunul k lepšiemu.,,Pokúsim sa," usmial sa. Rozhodne nepatril medzi sebaistých vlkov, ale vynasnaží sa. ,,To nepochybne. Nič nie je náhoda...i keď možno až na nejaké prípady," dodal po chvíli a pokračovali v konverzácii, v pôvodnej veselej, priateľskej atmosfére ako predtým a pomaly nastal čas rozchodu. Myslel si, že bolo v pláne ho odprevadiť ku svorke a už sa mu chcel pripomenúť, no nakoniec to nechal tak. Už by si mal zvyknúť, že takéto ponuky sa len málokedy berú vážne. A navyše sa ich čas stretnutia prirodzene blížil ku koncu. Ako sa vravievalo, všetko dobré muselo raz končiť, aj keď možno nie definitívne. ,,Beriem ťa za slovo! Nieže si to rozmyslíš," usmieval sa veselo, no na jazyku cítil sladko-horkú chuť. Také už boli lúčenia - jeden nemal záruku, že sa skutočne znova uvidia. ,,Áno, áno, uvidíme!" zasmial sa, keď náhle do neho Wyian vrazil bokom. V tú chvíľu aj skutočne veril, že sa dnes nestretli naposledy. Keiji v tomto skrátka nemal bohvieakú dôveru. ,,Veľa šťastia na cestách," z toľkých komplimentov sa cítil nesmelo a nevedel čo na to povedať. Mávol ešte labou a tým bolo lúčenie u konca; sledoval ako Wyian zmizol v hmle. Náhle nastalo ticho a obklopil ho pocit prázdnosti. Stál tam nejakú dobrú chvíľu s prázdnou mysľou než zodvihol hlavu a vydal sa aj on preč. Netušil ako sa dostať z tejto hmly, keď v tom si spomenul, že vedel vycítiť vodu a hrdý sám na seba, že vedel využiť svoje schopnosti sa vypotácal preč.

-> Tichá zátoka (cez Mlžné pláne)

,,Keď som prišiel na ostrovy, premýšľal som čo ďalej," jeho rodina vycvičila jeho myseľ tak, aby sa bál zdieľať ostatným svoje ťažšie myšlienky. Ich negatívne reakcie kedykoľvek sa zašlo do takýchto hlbších tém ho naučilo očakávať len odsúdenie. Vedel, že to bolo nezmyselné a reálne zároveň. Záležalo na danom vlkovi. No aj keď si to uvedomoval, bolo ťažké to prekonať.,,Premýšľal som a došiel k záveru, že bude pre mňa najlepšie sa pridať pred zimou do svorky, čo mi napokon nevyšlo," nervózne sa mu skrúcal chvost, no nevšímal si to. Asi bolo každopádne lepšie, než si na neho Wyian vytvorí nejaký nepriazniví názor teraz na začiatku a nie keď už sa budú kamarátiť...teda poznať...dlhší čas. To by zlomilo Keijiho srdce viacej. ,,A teraz keď mám nakoniec za sebou skoro úspešne prežitú zimu, no osamelú, došiel som k záveru, že pridanie sa do svorky bude tak či tak pre mňa prospešné," zrazu si uvedomil, že vlastne nevedel aké to je nad budúcnosťou a (i minulosťou) nepremýšľať. Bolo ťažké si predstaviť aké to asi je ísť s prúdom súčasných udalostí a zároveň nesiahať myšlienkami dopredu. ,,Asi teda nie som ten typ čo dokáže žiť len v súčasnosti..." ako si navrával ešte pred krátkou chvíľou. S mierne sklonenou hlavou si teraz dovolil sa lepšie na svojho spoločníka pozrieť. ,,Uh...áno," odvetil na jeho otázku o vyhýbaní sa chybám, no väčšiu odpoveď mu tentokrát nebol ochotní mu dať. Celý jeho život sa vlastne vedome i nevedome točil ohľadom vyhýbaní sa chýb - ďalší produkt chovania jeho rodiny voči nemu a iných nepríjemných situácii. K téme balvanov sa tentokrát už nevracal. Nebola v tom už pointa. ,,Ani ja inak neviem čo na tomto ostrove robiť a ak by som ani trochu nepremýšľal nad budúcnosťou, asi by som sa cítil úplne stratený," priznal. Cez jeho búšiace srdce jeho vlastné slová zneli dosť tlmene. ,,A tebe naopak vyhovuje žiť úplne len v prítomnosti," zhrnul. ,,Na tom nie je nič zlé..."

Z nejakého dôvodu sa zamýšľal nad touto témou ďalej. Niekto mu raz povedal, že v hlboko podvedomí vždy žijeme aj minulosťou, či sa to jednému páči alebo nie. Keiji si bol dobre vedomí, že konal na základe jeho minulého života nech sa od neho snažil oddeliť akokoľvek. Ale chcelo sa Wyianovi do takejto debaty? Pravdepodobne nie. ,,Ale myslím, že sem tam sa predsa len treba zamýšľať nad budúcnosťou," povedal nevýrazne smerom k jeho spoločníkovi. ,,Aby jeden neskončil vlastnou chybou v nejakej nanajvýš neželanej situácii," dodal odľahčeným tónom, akoby si však nebol istý či žartoval alebo nie. Na otázku za čo mu Keiji ďakoval vlk samotný nepoznal odpoveď a zahanbene stiahol uši. Netušil ako na to odpovedať. To, kedy sa tá jeho tlama poučí a jeho mozog si najprv viacej premyslí, než zo seba niečo vypustí bola možno najzáhadnejšia otázka. Samotný Keiji nemal ohľadom toho veľkú nádej, ale ako sa práve bavili, ktovie čo bude. ,,To vieš..." než to stihol zakecať, riešili sa znova tie balvany. Na moment ich chcel čierny vlk objať. Po tom čo Wyian podal teóriu, že ide o nejaké zobrazenie emócií, ešte raz si ich poriadne prezrel než došiel k záveru, že to znie najrozumnejšie. ,,Čo myslíš, prečo ich tu postavili?" taký presný oblúk kameňov predsa nemohol byť úplne prirodzený a tiež sa viac pýtal na vyryté symboly.

<- Mlžné pláně

Prekvapila ho zmena atmosféry, ktorá medzi nimi nastala a na moment nevedel, ako na to reagovať. Bola mu cudzia dôvera, ktorú do neho Wyian očividne vkladal. Aj keď Keiji viac-menej počul, že rýchlosť vývinu vzťahu záležalo na daných vlkoch, nemohol si pomôcť, ale cítiť sa neisto. S neviditeľnou váhou na jeho hrudi si želal, že čas by sa mohol v takýchto chvíľach zastaviť. Možno na neho teraz tak zizal, zatiaľ čo sa jeho myseľ ponáhľala si zrovnať si myšlienky. Napokon uhol pohľadom a pousmial sa:,,Pravda, ktovie čo budúcnosť prinesie," odvetil súhlasne. Náhoda a pohyb sveta naokolo vedel zamiešať kartami neočakávanými smermi. Aspoň čo videl u ostatných. Na neho ešte len malo dojsť.
Tak či onak, ak by sa vlci mohli potiť, bolo celkom možné, že by mu nejaké tie kvapky potu po čele stiekli. Na jednej strane ho Wyianove slová tešili, no na druhej sami od seba na čierneho vlka vytvárali nátlak a strach zo sklamania jeho novej známosti. Zrazu si Keiji uvedomoval akúsi povinnosť vychádzajúcu zo vzťahov, no v nezdravej dávke. Akoby sa mal starať o nejaké zvieratko, u ktorého ak sa zdrží s kŕmením o pár hodín, zahynie. ,,A...vďaka," dodal ako sa mu otočil chrbtom aby si lepšie prezrel oblúk pri ňom na pravo. Ani nevedel za čo mu presne ďakoval. Každopádne bol rád sústrediť sa a zvrtnúť konverzáciu na niečo iné. Chvíľu študoval kamene než povedal:,,Na tomto je vyryté srdce," poznamenal, ,,ale u tých ostatných si nie som istý či tie symboly rozpoznávam." Chcel naspäť tú pohodovú atmosféru medzi ním a Wyianom. Táto vážnosť ho desila.

,,Ach, áno," pousmial sa; tak sa to volalo. Čakal či mu jeho spoločnosť k Chaosu niečo viacej povie, no Wyianovi sa do toho akosi nechcelo. Pravdepodobne to bolo preto, lebo sa aj on sústredil na povrch, po ktorom šliapali. Keiji sa nemal k tomu, aby sa ho opýtal a možno to ani nebolo potrebné. Názov ‘Chaos‘ hovoril sám za seba. Každé miesto snáď malo svoju skupinu nejakých ‘veľkých zlých vlkov‘.
Keiji bol momentálne len skrátka šťastný, že s ním niekto strávil čas, niekto s kým si navyše rozumel. ,,Hej," ozval sa po chvíli ticha, ,,dúfam, že potom ešte niekedy na seba naďabíme," toto stretnutie sa ešte nekončilo, no ťaživý pocit v hrudi ho to poštuchol povedať. Skoro každý určite poznal ten pocit, keď stretol niekoho skvelého a hneď vedel, že tak s tým vlkom chcel byť kamarát. Zatiaľ čo bola pravda, že Keiji túžil po nejakých kamarátoch vo všeobecnosti a nebol teda príliš vyberavý, s Wyianom mu to obzvlášť kliklo. Ich cesty sa rozídu, bola by však škoda, ak by sa už viac nevideli. Podľa Wyiana bol Keiji hrozne moc fajn a naozaj si to mysleľ, tak by mu určite nevadilo ak by zase v budúcnosti prehodili kus reči. ,,Povedať ti zážitky zo svorky ak ma prijmú a tak," svaly mu až tŕpli ako dúfal, že nepôsobil príliš dotieravo. Veď predsa len sa v podstate pred chvíľou stretli. ,,A ty zase mne niečo z tvojich ciest," zdalo sa, že sa hmla o niečo rozptýlila a zodvihol tak hlavu, na čo zazrel dlhé, kamenné útvary.

-> Oblouky bohů

,,Teraz, keď si to povedal sa vyššie sily postarajú o to, aby sa niečo pokazilo!" povedal pobavene, no v kútiku jeho mysle už rozoberal najpravdepodobnejšie spôsoby, ktorými by sa to mohlo pokaziť. Vzhľadom na toto miesto, mohli by sa tu stratiť, čo následne Keiji vyhodnotil ako najmenší problém - v praxi by to asi až tak veľmi nefungovalo, ale stačilo ak by proste kráčali rovno a niekde by sa dostali, no nie? Ostrovy predsa len neboli také rozsiahle aby mohli kráčať večnosť bez toho aby sa dostali preč z tohto hmlistého miesta.
,,Neviem z kadiaľ sa poznali, to vĺča pochádza zo Zlatej. Len sa spomenulo, že je tá vlčica z Chaosu, na čo ho zahriakla a viac sa to nerozoberalo," za čo bol Keiji aj celkom rád. Z nejakého dôvodu Keiji váhal vysloviť Gabrielovo meno. Sám si nebol istý dôvod, asi to bola určitá obozretnosť. Čierny vlk na moment uvažoval ako sa asi vĺčaťu darilo. ,,O chaose inak nič iné neviem," opatrne prekročil kus skaly, ktorý sa mu objavil v ceste a ktorý ho nepríjemne prekvapil. A potom ďalší- Nasledujúcu chôdzu mal tak pohľad sklonený dole, sledujúc kam šľape a či mu v ceste niečo nestojí. ,,O to sa až tak neobávam," ako si už upresnil vo svojej hlave, ,,hlavne si daj pozor, nech sa nepotkneš o nejakú skalu," všimol si ako blízko k nemu Wyian pristúpil, čo ho znepokojilo, no v prípade Wyiana možno nie v negatívnom zmysle - na takú blízkosť s ostatnými čierny vlk skrátka nebol zvyknutý. Čo to vôbec bolo objatie??

//Tichá zátoka

Ešte šťastie, že sa vlci nemohli červenať, inak by jeho tvár horela. Sotva mu niekto povedal, že je fajn, nie to ešte "hrozne moc fajn" a tak sa nebolo čomu čudovať, že to malo na neho taký dopad. Musel sa kontrolovať, aby sa mu tlama neskrivila do veľkého úsmevu. Dovolil si pred Wyianom ukázať len taký menší, čo by jeden označil za normálny. Nechcel aby jeho spoločnosti zrazu prišiel čudný a zmenil názor. To by si Keiji sám sebe neodpustil. ,,A-aj ty si veľmi moc fajn," mykol uchom, čo sa u neho rovnalo potraseniu hlavy, len menej nápadne.,,A...rád prijmem tvoj doprovod a služby. Taký talent ako ja nesmie zostať zahodený," pobavene mávol prednou labou na odlahčenie situácie sám pre seba. V skutočnosti si myslel, že bude mať čo robiť aby svorku presvedčil, že je na niečo užitočný.
A tiež Wyian určite nájde tú jeho vlčicu a Keiji sa tak vydá ku svorke sám, takže si jeho slová o doprovode nebral k srdcu. Už mal svoje skúsenosti s takýmito ponukami. Na moment prerušil chôdzu akoby mu to pomohlo sa lepšie rozpamätať; odpovedal ako sa následne znova rozpohyboval:,Myslím, že jedna vlčica s ktorou som sa stretol krátko po príchode na ostrovy je z Chaosu. Aspoň čo to vĺča povedalo," Wyian nemohol vedieť o čom presne čierny vlk rozprával, no bolo z jeho slov jasné, že tam jeho vedomosti o Chaose končili a celkovo na vôbec nejakú zmienku o ňom až doteraz zabudol. Uši sa mu vystreli dopredu a mierne natočil hlavu k jeho spoločníkovi, čakajúc či mu o tom povie niečo viacej.
,,Z kadiaľ sa všetká tá hmla berie?" zrazu si uvedomil aká hustá hmla ich obklopila. Zvŕtala sa okolo ich láb a nepúšťala sa ich. Keiji bol oboznámený viac menej dobre ohľadom tvorby hmly, no nevedel si vysvetliť čo bolo za tým, že sa tak husto zdržovala na jednom mieste.

Splnené úlohy:
× Onemocněte - 1 bod

Odmena: 2 KŠM

Zapsáno.

,,Možno na to mala dobrý dôvod. Musela sa niekde ponáhľať alebo...tak," nebolo už na prospech rozvíjať ďalej túto tému a Keiji sa nepokojne pomrvil pri Wyianovom skleslom výraze. Nemal skúsenosti s upokojovaním či nejakou to podporou a tak len dúfal, že nerozprával blbosti. ,,A ak sa na teba predsa len vykašľala...prezriem si ostrovy s tebou...ja..." po tejto vete si hneď na to zahryzol do jazyka. Už radšej sklapni.
Odkašľal si. ,,Nová srsť, nové ja...?" nejak mu ten výrok prišiel na rozum. Zalovil v pamäti od koho to už asi tak počul, no zlyhal. ,,Mal som podobný nápad s príchodom sem," návzajom si sem a tam vymieňali kúsky z ich života. Nebolo to veľa, no bolo to najviac čo čierny vlk tu komu povedal a navyše bez toho, aby sa následne za to príliš hrešil. Akosi sa to dialo prirodzene.
,,Stačí mi pohľad na teba a verím," s menším úsmevom cvakol uchom. Možno tú maškrtu raz vyskúša...Ak nebude mať už na čo tak míňať. Vylepšenie elementu jemu osobne skrátka prišlo ako lepšia investícia. Keiji mal dočinenia s Chaosom len v podobe Rhys veľmi krátko po jeho príchode na ostrovy. Aj keď by si stretnutie s vlčicou nerád zopakoval kvôli jej zvláštnemu chovaniu, ktoré povahu ako jeho ľahko zneistelo, s Chaosom nemal dostatočné skúsenosti na to, aby poznal ich pach. Keiji si všimol, že to boli dvaja konkrétni vlci, ktorí jeho spoločníka znepokojili a dal na jeho slová.
Tak či onak, pohyb toľkých neznámych vlkov v tak krátkom čase na jednom mieste si ľahko vyžiadalo o nejaké konflikty. ,,Dobrý nápad. Začína tu byť rušno," Keiji zašepkal naspäť.
Všimol si Wyianov pohľad, ktorý tak určil ďalší smer ich cesty - Mlžné pláne. Pohol sa tak dopredu; ,,Pár ďalších stretnutí a čoskoro prejdem celé ostrovy," povedal si pobavene skôr pre seba, spomínajúc na jeho stretnutie s Gabrielom a Rhys, ktorý ho povláčili po pár miestach po jeho príchode. Vzhľadom na dlhú cestu na ostrovy ho potom vďaka nim boleli týždeň nohy.

-> Mlžné pláne