Příspěvky uživatele

,,Otec ma trénoval,"pomerne ochotne odpovedal na jeho zvedavé otázky, ,,a občas aj ostatní Starší zo svorky. Bola to príprava na 'keby niečo'," ako mnohí dobre vedeli, svet bol plný všelijakých vlkov a jeden nikdy nevedel či by nenarazil na nejakého cvoka. Niežeby Keiji mal práve dvakrát niečo hovoriť s tými jeho halucináciami. Už len čakal, kedy si obľúbi hnedého vlka natoľko, že sa rozhodnú s ním zametať.
,,Teba otec neučí loviť?" možno bol na to príliš ešte mladý. Keiji bol v podstate do toho dotlačený v dosť skorom veku v podstate sám sebou v snahe vyrovnať sa svojmu staršiemu bratovi.
Otvoril tlamu, že niečo povie, ale rozhodol sa ďalej s vĺčaťom o tom nedohadovať. ,,Nie si unavený?" padla noc, obaja boli po výprave, no vĺča aj tak malo dostatok energie na ďalšiu cestu. Bolo to fascinujúce. ,,....dobre," Keiji si užil mora a jeho slanej vody až dostatočne, keď sa sem snažil doplaviť, no rozhodol sa nekaziť vĺčaťu zábavu. ,,Ale keby náhodou došlo na boj, ja ich zdržím a ty zdrhaj kade ľahšie. Možno viem bojovať, no chýbajú mi svaly aj keď na to nevyzerám," Keiji bol mohutnejšej postavy, no v sile zaostával. Zasmial sa nad jeho kunfu ťahmi a vyrazil za ním.

//Kvitnúca lúka cez Tichú zátoku

Musel sa nad jeho otázkami zamyslieť. Bol si vedomý toho, že lov nebol jeho silnou stránkou, no celkovo nemal pocit, že by vlastne vôbec v niečom vynikal. Videl sa skôr ako vlk na tie nudné práce, do ktorých sa ostatným nechcelo. Napríklad zaniesť nejakú správu na druhú stranu kraja. Vyčistiť noru. Odtiahnuť korisť pri úkryt.
Aj keď sa týmto prácam ostatní radi vyhýbali, svorky obyčajne takéto služby však neoceňovali.
,,Viem bojovať," povedal napokon. Otec ho trénoval a i keď nebol ani zďaleka tak dobrý ako jeho brat, samozrejme, rozhodne mu to išlo lepšie než lov.
Skúška... Keiji nenápadne prehltol a pokýval vĺčaťu hlavou, že rozumel. So skúškou samozrejme počítal, bola to súčasť prijatia snáď každej svorky, aspoň čo počul. Keď to ale povedal niekto iný a nahlas, viac to na neho doľahlo. Čo ak nebol schopný zvládnuť skúšku u ani jednej svorky v kraji? Čo potom?
,,Aká výpra- Nepoužil by som slovo zakrádať sa," povzdychol si. Nebol si istý či si ho len vĺča doberalo alebo ho stále považovalo za votrelca. ,,Čo ak sa presuniem od svorky do o niečo prijateľnejšej vzdialenosti? Nepoznám to tu a ktovie do akej jamy by som zapadol ak by som sa presúval niekde inde," podľa Keijiho skromného názoru to znelo ako dobrý kompromis.

,,Zbytočne to komplikovať," uznal a poškriabal sa zadnou labou na boku. Keiji by vĺčatá nemohol mať ani keby chcel. Mal problém sa postarať sám o seba, nie to ešte o niekoľko ďalších bytostí, ktoré by boli na neho odkázané. Nechcel tiež riskovať, že jeho halucinácie boli dedičné. A vlci ako alfa Zlatej svorky sa postarala o udržanie populácie aj za neho, o tom nebolo pochýb.
,,Určite sa ti to podarí," pousmial sa nad nadšením jeho spoločnosti. ,,Má svorka nejaké podmienky pridania sa? A berie teraz nových členov?" svorka znela priateľsky a odrážalo sa to aj na chovaní vĺčaťa; decká boli vo všeobecnosti ako otvorené knihy. Keiji by to teda takto povedal inak, vzhľadom na to, že existencia kníh mu bola neznáma. Čo hovorievali vlci?
Aj on zazíval; bolo to nákazlivé a navyše bolo neskoro. ,,Čo tu vlastne beháš takto za tmy?" znova si spomenul, že vlk trielil, akoby sa ho niečo snažilo pohryznúť do zadku. Teraz však vyzeral byť v pohode a Keiji by mu to možno radšej nemal pripomínať, no už sa stalo.

Keiji nadvihol "obočie" alebo čo to vlci vlastne mali. Či by mu hnedý vlk nechutil by sa presvedčil sám. Ako sa vravelo, v núdzi bolo každé mäso dobré. ,,Nie som teda jediný kto touto časťou prechádza," nebýva často čo sa niekto odvážil narušiť územie svorky, takže Keiji dostal potvrdenie, že táto časť je neobývaná.
,,Mal som v pláne sa po nejakej svorke poobzerať," nech by ho niekto nazval akokoľvek neschopný, jemu skrátka život tuláka nevyhovoval. Tuláci si radi pochvaľovali tú voľnosť, ktorú mali. Keiji naopak potreboval aby nad ním mal niekto trochu labu a mohol sa tak spoľahnúť aspoň na zadané úlohy a ciele, keď on sám nevedel čo ďalej. A Keiji to často netušil.
,,Povedz mi niečo o tej tvojej. Ako sa volá?" keby sa mu táto svorka pozdávala, možno práve ona by sa v budúcnosti stala jeho novým domovom. Najprv mal však v pláne si pozisťovať informácie o všetkých svorkách čo sa v týchto krajoch nachádzali, než by urobil toto rozhodnutie.
,,Eeeešte ďalej. Mimo týchto okolitých ostrovov," precestoval fakt veľkú diaľku. Už začal byť na seba hrdý, že to bolo obdivuhodné, no potom si spomenul, že bežne tu pravdepodobne vlci pricestujú z takej diaľky. Zrazu sa cítil skleslo. Jeho myseľ mu nedopriala cítiť chvíľku úspechu.

,,Stále si to môžem rozmyslieť a zožrať ťa," nemyslel to samozrejme vážne; neprospelo by to k dobrým vzťahom s tunajšími vlkmi. Jeho slová tiež k tomu veľmi neprispeli a úprimne nepríjemne prekvapil sám seba, keďže proste z neho vypadli. Interakcia s mladšími vlkmi bola v niektorých ohľadoch náročnejšia než s rovesníkmi. Obdivoval rodičov, ktorý mali vĺčatá po prvýkrát a zvládali ich bez väčších stresov. Na druhej strane bola pravda, že Keiji rád nechcene stresoval aj na dennodenne bežnými situáciami. Každopádne, nechcelo sa mu tu dohadovať s tým hnedým vlkom a možno práve preto tie slová. Mal chuť si zahryznúť do jazyka.
,,Necítil som, že by táto časť lesa bola obývaná," prvý inštinkt vlka po príchode na novom mieste bolo zavetriť a zistiť tak čuchom nejaké tie informácie. Tam ďalej cítil pár stále pachy vlkov, no vzdialenosť bola dostatočná na to, aby si vzájomne neprekážali. ,,A v jednom lese obyčajne žije niekoľko vlkov, čo sa nepoznajú," záležalo na veľkosti daného lesa, ale tento detail nebol podstatný zmieniť. Nebol ochotný sa za tejto tmy niekde teraz presúvať, keďže nemohol vedieť kde na neho čakala aká diera. ,,Z ďaleka..." približné miesto by aj tak vĺčkovi nič nehovorilo.

Sotva sem došiel a už narazil na jeho prvé stretnutie, čo mu sa úprimne chcel vyhnúť. Jeho myseľ bola doteraz zamestnaná cestovaním a obavami z toho ako prežije na vlastných labách, keďže tréning ho na život neodkázaný na ostatných nemohol skrátka pripraviť. Nemal tak čas sa mentálne prichystať hneď prvý deň (alebo noc lepšie povedané) na sociálne interakcie s tunajšími obyvateľmi. Dúfal, že sa neocitne hneď v niekoho spoločnosti, no vyššie sily to očividne chceli inak a nedopriali mu si trochu vyčistiť myseľ. Teraz musel urobiť dobrý dojem a najmä nedať najavo, že to nemal v hlave úplne v poriadku, no tieto myšlienky len halucinácie vyvolávali. Mal chuť zatriasť hlavou, ale premohol sa.
,,Prečo nie?" Keiji si nebol istý či je hnedý vlk stále roztrasený z neho ako sa ho tak veľmi zľakol alebo sa tu zakrádajú nejaké príšery, čo jedia tunajších obyvateľov, no zo slov neznámeho to tak celkom aj vyznelo. Keiji ľahko mohol mať pocit, že ho nejaké stvorenia mohli naozaj sledovať z tieňov noci a upriamil radšej svoj zrak na neznámeho. Mohlo to nechcene pôsobiť ako ďalšie zízanie. ,,Ty si tu sám tiež," upozornil ho na tento fakt. Vlk vyzeral celkom mlado a naznačoval to aj spôsob reči. Keijimu sa úprimne jeho otázky nepozdávali, no zrejme boli pochopiteľné vzhľadom na fakt ako zostal neznámy vydesený po tom čo do čierneho vlka vrazil. Dôvod jeho zatiaľ krátkeho pobytu nebolo žiadne tajomstvo, no neprezradil, že je v tomto kraji nový:,,Padla noc a chystal som sa uložiť na spánok, keď si zrazu do mňa vrazil," znelo to takmer obviňujúco a Keiji aj cítil nepríjemný nátlak na svojom tele na mieste stretu. Následne požiadal o vysvetlenie prečo si vĺčik myslel, že by tu nemal byť.

Vždy bolo lepšie dôjsť na nové miesto za svetla, čo sa teda jemu nepodarilo. Koruny stromov nedovolili veľmi mesačnému svitu preniknúť až k nemu. Keiji by najradšej neprespával na otvorenom priestranstve, no nebola šanca, že by tu teraz našiel nejakú opustenú noru alebo čokoľvek, kde by sa mohol uchýliť. Mohol len dúfať, že si dnešná noc pre neho neprichystala žiadne nevítané prekvapenia - započúval sa do svojho okolia, aby sa uistil, že v lese vládol pokoj. Okrem občasného zašuchotania drobných hlodavcov ukrývajúcich sa v listí a zahúkanie sovy tu vládlo ticho. Rozhodol sa nájsť aspoň nejaké miesto obklopené kríkmi či nízkymi vetvami stromov pre pocit krytu a lepšieho spánku. Nehlučne sa pohyboval naokolo. Aspoň v rámci možností, keďže listy na zemi mu to z veľkej časti znemožňovali.
Podarilo sa mu nájsť uspokojivé miesto na prespatie. Schmatol pár vetvičiek, aby ich odpratal z miesta, lebo ležať na nich predsa nebolo pohodlné a švihol uchom. Jeho sluch zaznamenal nejaký zvuk, pomerne rýchlo blížiaci sa k nemu. Keiji však nestihol zareagovať a neznáme stvorenie do neho vrazilo - čierny vlk krátko vyštekol a neznámemu v reflexe prešiel tesákmi po srsti, no jeho myseľ ho zastavila včas, aby vĺčkovi neublížil. Keď od neho vlk ustúpil, Keiji na moment na hnedáka zízal, než sa vystrel a švihol chvostom: ,,Kanibalizmus nepraktizujem."

/Príchod/

Nový kraj, nový život. Aspoň tak to niektorí hovorievali a on sa na to spoliehal; mal šancu na začatie lepšieho života a urobenie dobrých dojmov. Dlho váhal dokým urobil toto rozhodnutie, lebo opustiť rodnú svorku a svoju rodinu nebolo jednoduché. Nepoznal v podstate nič iné než ich spoločnosť, nech akokoľvek ho neustále porovnávali s jeho starším bratom a spôsobili mu stres. Ten si uvedomil pred pár mesiacmi a začal uvažovať nad tým, že by sa mal vydať do sveta. Nebol dostatočne psychicky silný na to, aby sa dokázal ubrániť voči jeho rodičom a povedať dosť.
Jeho riešenie tak bolo odísť. Tú silu mohol nabrať na novom mieste, postupne. Problém bol, že Keiji nepatril medzi práve najzdatnejších vlkov. čo sa lovu týkalo - príroda mu lovecké schopnosti veľmi neudelila a tréning veľa nezmohol. Najlepšie riešenie tak bolo bez chyby poobzerať sa čo najskôr po vyhovujúcej svorke, ktorá by bola ochotná zobrať nového člena. To mal aj v pláne, no predstavenie sa novej väčšej spoločnosti ho mierne desila. Nemohlo to byť však snáď horšie než trpieť jeho rodinu.