Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<< Alatey

Naďalej svišťal dole svahom pričom mohol cítiť ako mu jeho srdce hlasno bušilo. Jeho prvý let si zažil už relatívne dávnejšie a len ťažko sa tak mohol bližšie oboznámiť s pocitom nedostatku kontroly, ktorú jeho telo s nohami na zemi za bežných okolností držalo. Cítili sa podobne ostatní pri ich prvých leteckých pokusoch? čierny vlk sa pozrel na svoju alfu, s ktorou si očividne vymenil očný kontakt než sa obaja sústredili na hon mačkovitých šeliem. Musí ísť o silu zvyku pomyslel si ešte nakoniec. Rád by aspoň veril, že to tak bolo. S lietaním prichádzala okrem rýchlosti pocit voľnosti, ktorá sa mu veľmi pozdávala. Prichytil sa, že si protirečnil. No čo snáď boli veci čiernobiele?
Zostal zlahka vyvedený z miery, keď mláďa leopardov zakoplo i keď to nebolo práve prekvapuj[ce. Strmý svah, rýchlosť behu a zranenia sa o to postarali. Zaraz si tiež uvedomil, že brzdenie a pristávanie nebolo niečo čo mal nacvičené, ešte k tomu za tejto rýchlosti. Na jeho tvári sa prebleskol náznak menšej paniky, no na blízku nebol nikto kto by to v tom okamihu mohol zračiť. Úplne improvizoval, keď ním trhlo dozadu, klesol dole a ťažkopádne dopadol labami na pevný povrch. V duchu zaúpel, keď mu z toho zas a znova vystrelila bolesť do ramena, odmietajúc sa verbálne pred ostatnými prejaviť a zahanbiť. Možno už bolo unavujúce stále počúvať o tom jeho ramene, no jemu vážne dávalo zabrať. Celkovo jeho pokus o pristátie mohol dopadnúť za kus horšie. Na ciel, že chceli mačkovité šelmy skôr vyhnať než zabiť rýchlo zabudol po tom čo sa na neho vrhli, no teraz si aj vďaka Stine spomenul. Podišiel bližšie k bieločiernej vlčici a naježil sa, aby vyzeral väčšie a ohrnul na trojicu leopardov pysky, aby im odhalil svoje tesáky. Menšia pripomienka v prípade, že pozabudli aký to je pocit mať v ich sebe zaryté. Bolo by pre všetkých lepšie, ak by sa decko zdvihlo a pokračovali ďalej, tam za hranice.

Uši ho až zaboleli, keď mačka, ktorej krk sa mu dostal pod zuby zaryčala a klamalo by sa, ak by sa poprelo, že Keiji so sebou v tom momente nebol aspoň trochu spokojný. Možno by mu leoparda bolo viacej ľúto, keby sa na jedného osamoteného vlka predtým nevrhli dvaja. Bolo načase, aby im vrátil dobrý úder. Šelma so sebou mätala a rozdávala facky, z ktorých dve schytal aj Keiji a pocítil, ako aj jemu po tvári stiekla z vrchu hlavy krv. Príliš ho to neodradilo od toho, aby naďalej jej krkom mykal a trhal jej tak srsť, no zveri sa aj tak podarilo mu vyšmyknúť. Než sa stihol jej znova uchopiť, irbis sa so zvyškom rozcválal dole svahom.
,,Á-áno," odvetil Taiclare, ktorá sa objavila na scéne, mierne zadychčane po tom čo bol zmocnený leopardovho krku a dostal len obmedzený prístup kyslíku. Otriasol sa, pocítiac tak zranenia, ktoré od irbisov obdržal. ,,Poďme," súhlasil s vlčicou a pohol sa vpred. K adrenalínu z boja sa pridalo vzrušenie z naháňačky. Oni teraz boli tí čo mali na vrch a šelmy boli nútené pred nimi ustúpiť, pričom bolo potrebné sa ujistiť, že skutočne skončili za hranicami. Jeho rameno to začalo znova vzdávať ako cestou dole na neho tlačilo spolu s gravitáciou jeho telesná váha. Fyzicky mohol cítiť, ako to čo chvíla vzdalo a hrozilo tak, že si na svahoch zlomí väz. Predtým tvrdil, že už ten plášť nepoužije, lebo s ním skončil v korune stromu Začarovaného lesa. Teraz, keď sa mu podarilo si spomenúť na jeho existenciu, nad jeho použitím rozmýšľal len sekundu. Rozprestrel si ho na chrbte a odrazil sa do vzduchu, aby sa odlepil od zeme. Einar povedal, že nemajú používať mágiu, no nespomenul nič o predmetoch. Plachtil tak dole svalom za alfou a mačkovitými šelmami, pravdepodobne predbehnúc tak okrem Einara ostatných členov skupinky. Svet sa okolo Keijiho myhal a plachtiac celkom nízko nad zemou si dával dobrý pozor, aby sa nezachytil o nejaký skalnatý výbežok. To by mu len skazilo náladu.

>>Hraničné pohorie

Keiji sa za tak krátky čas stretával so zemou či tvrdým povrchom viac než mu bolo milé. Po tomto si hádam zaslúžim sa vyválať v mäkkom pelechu a zobrať si menšiu dovolenku. Hraničiarsku službu za mňa bude musieť zobrať niekto iný!! stále tu bola predsa Trezalka, Leto a Arryn. No, po tomto určite nebude v stave aby sa vláčil po horách a obnovoval značky, ktorých pozíciu si viac menej pamätal a následne hádam nebude vadiť, že si dožičil trochu voľného času. Keiji dostal až pocit deja vu, keď sa Hanka vrhla vpred aby ho oslobodila od Irbisa na jeho chrbte. Znova odlahčený od extra váhy; no na ako dlho?
Tu a tam mu po srsti tiekla krv od rán, ktoré mu leopardi spôsobili, no sám Keiji nezaregistroval ako zle respektíve dobre na tom bol. Očami bol príliš zamestnaný a ňufákom pach krvi, ktorá sa miesila so studeným horským vzduchom, necítil. Do zorného pola sa mu dostala mačkovitá šelma, ktorá opustila Einara a jala sa zaútočiť na vlčicu. Jeho hlava sa zvrtla na leoparda a so sekundovým omeškaním nasledovalo jeho telo. Rovnako ako vlčica, aj on sa inštiktívne už-už vrhol vpred, aby ochránil svoju kamarátku, no tá už zostala zverom strhnutá k zemi. Ako sa pokúsila o podobný trik ako ešte pred chvílou osamotený Keiji, ktorý sa rozhodol, že v tom okamihu bolo lepšie ak sa postará o druhého Irbisa. Ten teraz zostal bez pozornosti a mohol sa tak ľahko rozhodnúť, že pomôže svojmu spoločníkovi premôcť Hanku či zaútočiť na Keijiho. Čierny vlk mu nechcel dožičiť pocit, že sa pohol vpred ako prvý a tak po leopardovi skočil, nedávajúc mu mnoho šancí na to, aby sa úplne spamätal z ich predchádzajúcich útokov. Pokúsil sa ho udržať si šelmu labami pri zemi zatial čo sa jej zahryzol do krku alebo kamkoľvek kam sa to napokon podarilo. Zovrel stisk a mykal hlavou ako vtedy keď takmer vytriasol život z líšky, ktorá sa jemu a Althyre pokúsila ukradnúť ich úlovok. Keiji takto na moment zostal nevedomý voči svojmu okoliu. Držal si ale v podvedomí myšlienku, že tu s nimi bol ešte Einar, pripravený zasiahnúť na pomoc Hanke, ktorá to v tejto chvíli pravdepodobne najviac potrebovala.

Veru, že zostal v šoku. Len sotva by nemohol. Zatiaľ čo očami uprene sledoval prvého leoparda, znedazdajky ucítil váhu a následnú bolesť tam kde to nečakal. Šelma pred ním tiež veľmi rýchlo využila príležitosti a Keiji mal náhle na sebe nie jednu, ale dve mačky. Vlkovi sa podlomili nohy ako sa na neho tiež zavesil prví Irbis aby ho spolu strhli k zemi. Letmo zachytil siluetu, ktorá sa k nemu prirútila a až mu srdce vynechalo hneď dve údery, keď si na tú sekundu myslel, že sa išiel do neho pustiť tretí irbis. To by s ním už zaisto bol amen. Zúfalo so sebou mätal, snažiac sa ich zhodiť dole, naozaj sa obávajúc o svoj život. Koho by sa tu pokúšal oklamať o opaku? Namiesto toho ale od neho váha bola odlahčená a on zračil svoju alfu ako strhol irbisa z neho dole. Einar! zaradoval sa v duchu. To muselo znamenať, že tu bola aj Hanka. Tieto dve fakty mu hneď dodali stratenú odvahu. A bodajby nie, vedieť, že nie je jeden vlk na dve mačkovité šelmy. Nuž, poučenie bolo udelené. Rozdelovať sa nebol dobrý nápad. Keiji sa ohladom tej myšlienky cítil konfliktne. Snažil sa mu Einar udeliť lekciu, že by mal vo vodcovskej pozícií používať najmä vlastnú hlavu alebo si sám neuvedomil, že by to ľahko dopadlo takto? Ich let s Hankou im mal dodať výhodu, no ťažko povedať či zhora videli niečo užitočné.
Nebol teraz nad tým čas premýšlať. Zatial čo nechal Einara sa vysporiadať s prvým Irbisom s tým, že tu bola Hanka aby jednému z nich prišla na pomoc, sa Keiji pokúšal striasť toho druhého zo svojho chrbta. Šklbal sebou a hádam sa mu tak drápy leoparda zarývali ešte hlbšie do mäsa, pričom vlk vykrúcal krk a zaháňal sa po ňom tesákmi ako to len šlo. Ak nezasiahla Hanka, tak chrbtom a Irbisom tak treskol o najbližší skalnatý výbežok, aby zo seba tú potvoru striasol a zároveń ju zranil.

O niečo málo sa mu ulavilo na srdci, keď sa mu podarilo mačku zo seba skopnúť, no vôbec nebol za vodou. S dávkou zúfalosti sa so značnou nemotornosťou vyštveral na nohy ako len najrýchlejšie to šlo; adrenalín mal za to, že potlačil bolesť v ramene a Keiji sa tak mohol pohybovať o niečo obratnejšie než doteraz. Medzi leopardom a čiernym vlkom sa objavila vzdialnosť na pár krokov, čo bolo menej než by mu bolo prívetivé. Jej gesto jej Keiji oplatil tým, že hrozivo zavrčal, až by jeden mohol zostať prekvapený, že ten zvuk dokázal výjsť z jeho hrdla. Srsť sa mu tiež zároveň naježila, aby pôsobil väčšie a hrozivejšie. I keď by sa rád hral na hrdinu, Keiji nebol niekto kto by preceňoval svoje schopnosti; naopak si bol dobre uvedomelý o svojich nedostatkoch až sa častokrát zvykol podceňovať. Vylúčil tak možnosť, že by sa s leopardom pokúsil pobiť pokiaľ to nebolo nevyhnutné i keď v kútiku duše sa hádam cítil ako zbabelec. Potlačil ho, snažil sa si dohovoriť, že bol len rozumný. Faustovi sa predsa postavil bez nejakého strachu. Sila a rýchlosť leoparda mu bola predvedená už dostatočne, aj keby bol Keiji v najlepšom stave v akom len mohol byť.
Šelma ho totiž to krúžila a očividne sa snažila nájsť miesto kde by mohla zasiahnúť. Keiji jej nechcel dovoliť aby zaujala pozíciu nad ním, pokúšal sa ju tak udržať pod sebou. Tento tanec nebol ani zďaleka elegantný pričom to bol čierny vlk čo ho kazil. Ak sa mačka rozhodla zaútočiť, vedel, že mal sotva priestoru na to aby sa jej uhol. Mohol sa o to pokúsiť a následne hneď z boku po nej výjsť, no už len tá myšlienka a nie to ešte predstava mu neprišla veľmi nádejná. A zatiaľ čo sa mu v hlave preháňali rôzne smery ako toto prebehlo, zachytil za sebou zvuk až takmer za ním nebezpečne natočil hlavu. Leopard však zároveň zaryčal a získal si naspäť okamihovú stratenú pozornosť čierneho vlka.

Zorničky sa mu od vydesenia zúžili a Keiji mohol v tom okamihu len beznádejne hladieť, ako sa na neho zviera zhora vyrútilo. Nemal dostatočne času na to, aby jeho telo stihlo zareagovať, možno len tak urobiť neúplný krok vzad než úcítil náraz a chrbtom skočil zrazený k tvrdému, skalnatému povrchu. Jeho tlama sa pokúsila o vyšteknutie, zúfalé aj nahnevané, varovné, že sa mačkovitá šelma mohla spolahnúť na to, že jej on sám uštedrí hneď niekoľko nepekných rán. Teraz to však nevyzeralo nádejne. Vyšlo z neho len bolestivé zachrapčanie ako mu tvor vyrazil nárazom dych a zaboril do neho svoje ostré drápy. Tu mu ani jeho hustá srsť nepomohla, no aspoň ho stále uchránila pred väčšími škrabancami, keď sa po chrbte spolu s mačkou skĺzol za dve, tri metre dole strmým svahom. Jeho drahocenný progress bol vymazaný; nebol teraz však čas na žartovanie. Aj v tomto chaotickom, kritickom momente sa mu podarilo nájsť za niekoľko sekúnd ako sa dostať z tejto neblahej situácie. Nemal na výber. Musel.
Čierny vlk napol všetky štyri končatiny aby si dostal leoparda preč od tela, pričom mu laby zabáral do slabín zatiaľ čo sa snažil nájsť naspäť stratený dych. Čoskoro zistil, že stíhať to zároveň nebolo úplne možné. Pohladom švihol na strmý svah pod nimi a v sekunde na to vyštartoval tesákmi po šelme aby sa do nej zahryzol. Kdekoľvek, na tom vtedy nezáležalo. Pokúsil sa totiž spolu so šelmou prevrátiť na bok tak aby ležala na svahu pod ním. Za pomoci gravitácie ju kopol silno zadnými nohami do brucha aby ju prinútil uvolniť zovretie drápov. Jeho šance na prežitie sa znižovali čím dlhšie ležal pod ňou. Či už bol úspešný alebo nie, tu ju už musel pustiť a zalapať po dychu, chrčiac a prskajúc.

Bolesť z ramena mu vystrelila do hlavy až mal pocit, že mu praskne, no on nebol nič ak nie vytrvalý. Len dúfam, že sa tam dostanem skôr než bude po akcií. Toto alebo skotúlať sa dole strmým svahom - neviem čo je viac ponižujúce, ticho, hlbšie vydýchol. Niekedy, niekedy lebo to ešte nevedel aké zranenia dnes uštedrí, keď sa mu rameno vylieči sa dá na podobný výlet do výšin. Len preto aby sám sebe dokázal, že strmé kopce pre neho nepredstavovali problém. Teraz sa snažil donútiť aby jeho telo prijímalo podnety jeho okolia a dalo tak ústup vnímaniu bolesti. Rád si nahovoril, že to fungovalo.
Čím sa dostal vyššie, tým viac sa ukazovali dôkazy o prítomnosti predátorov. Pod labami mu niečo prasklo; pri pohľade dole zistil, že išlo o staré kosti. Blížil sa k ich loveckému revíru a bolo na čase začať svojmu prostrediu, i cez to bodanie bolesti, venovať pozornosť. To mu bolo dosvedčené, keď takmer stupil do starého výkalu a zostal tak na okamih znechutený, že na nejaké problémy s ramenom zabudol. Bolo zamrznuté a ak by fakt do neho stupil nebola by to žiadna veľká tragédia, ktorá by sa ťažko dostávala z vankúšikov láb a nepríjemne zapáchala, no aj tak tá predstava bola dosť Ew. Ale teraz z vážnejšieho hladiska, musel si dávať pozor aby zverou nezostal neželane zaskočený. Ľahko sa zhora mohlo po ňom niečo vyrútiť a skočiť čo by mu bola nepríjemná situácia, obzvlášť keď tu dole zostal sám - Einar s Hankou vo vzduchu sa mu rýchlo stratili z očí a Xanderova skupinka sa tiež vydala hore iným smerom. Keď sa takto nad tým zamyslel, zostal trochu znepokojený. Ale len trochu. Sám seba možno jeho rozhodnutím postavil do nevýhody, no jeho skupinke ako celku to naopak dodalo výhodu.
Mohlo prejsť ďalších pätnásť minút výšlapu počas ktorého jeho uši pozorne načúvali kde sa čo šuchne a oči kĺzali po okolí, keď tu kútikom niekde nad ním zachytil šmuhu. Hneď pocítil v hrudi to úzkostlivé škblnutie a na chvílu sa pozastavil, uprene na to miesto hladiac. Mohol to byť kozol, mohol to byť kamzík (detaily už neboli podstatné), no mohlo to byť aj niečo iného. Einar ich nazýval Tiene a Keiji sa teraz nemohol v podvedomí zbaviť pocitu, že alfa uvidel čomu konkrétnemu sa chystali čeliť, len im to z nejakého dôvodu zatajil. Čierny, zabahnený vlk sa so zvýšenou opatrnosťou znova rozpohyboval.

No? No čo?? Hádam ti nerobí problém trochu bahna? zafrflal si Keiji v duchu nad nevrlým výrazom jeho alfy, ktorý sa tváril akoby bahno bola tá najhoršia vec na svete, ktorú vlk mohol zažiť. ,,Nie je čas hrať sa na primadonu," vrčal na neho jeho otec vždy, keď uvidel na Keijim zračil i len znak nespokojnosti, ,,využi všetko dostupné, lebo oni budú radi za výhodu." Alebo tak nejako. Už to bola nejaká tá doba a bolo ťažké si pamätať každé slovo, ktoré sa jeho otec snažil do svojho syna nasekýrovať. Pohliadol na Hanku, ktorá sa zdala byť veľmi za nápad, že sa nechá odviesť na Einarovom chrbte. Ale kto už len on bol, aby to odsúdil?
Inštinktívne nadvihol hlavu aby zavetril na čo prišlo...sklamanie. Holt, keď ste celý svoj život boli naučený používať ňufák, bolo ľahké zabudnúť na fakt, že vám už neslúžil. Čierny vlk ním v nesúhlase pokrčil a donútil sa vystrieť uši, že sa informuje bližšie o svojom prostredí aspoň týmto spôsobom. Šum, hluk čo nebolo nezvyčajné, avšak tiež slová. Inu, ak jeden zvuky vyhladával, jeho mysel si ich rada vymyslela sama. Niektoré, a síce zneli vzdialeno, boli tak jasné až zostal zarazený či sa mu to naozaj len nezdalo. Pohliadol na svojich dvoch spoločníkoch vpredu a- Hmm. Ich reakcia alebo skôr jej absencia mu napovedala, že si s ním jeho myseľ len zahrávala; nebolo by to prvýkrát a ani posledný. Nedal nič najavo. Výšlap ho zamestnal, že tomu ďalej nevenoval pozornosť.
Terén bol náročný. O dosť viac náročný pre čierneho vlka, ktorého rameno sa čoskoro ozvalo a on začal za tými dvomi zaostávať. Toto bol príšerný čas na to, aby ho Einar, vytiahol na prechadzku do výšin, ale čo už sa dalo robiť. To čo alfa zavelil, to sa muselo vykonať a Keiji sa snažil...snažil udržať svoj dych pod kontrolou.,,Huff, huff," ticho fučal, tak nenápadne ako len mohol, i keď jeho ťažkopádne pohybujúce sa telo vydávalo hluku dostatok. Nie však príliš oveľa ako len vlk mohol zvukov narobiť driapaním sa po strmých kopcov. Klzké bahno a uvolnených kamienky mali za to, že chudák upadol a práve tá noha s tým nešťastným ramenom sa mu vystrela vpred. Brucho sa mu šuchlo o ostrý kamenný povrch, Vďaka jeho hustej srsti, ktorá v túto ročnú dobu ešte nabrala na hustote sa to však zaobišlo bez nepríjemnej odreniny. Zatiaľ čo tí dvaja postupovali ďalej, on si doprial niekoľko sekúnd beznádejného oddychu, ktorý ho nakopol len na pár zabratí potom čo sa vyštveral späť na nohy. Ďalej to totiž bolo znova tiché Huff a Puff. Konečne - táto zdánlivo nekonečná cesta dostala zýchytný bod. Keiji hľadel ako sa Einar s Hankou vzniesol do vzduchu zatiaľ čo on zostal tu dole, čakajúc ho za kus namáhavej, namáhavejšej cesty, ktorá dala zabrať aj jeho prevládajúcej stránke vytrvalosti. Kiežby som mal krídla... prebehlo mu hlavou závistne a musel si dopriať ďalších niekoľko sekúnd oddychu či na neho už čakali alebo nie a následne sa zas, pomerne neochotne, rozpohyboval. Tam hore, tam vysoko. Chvílu potrvá, než bude skupinka zas pohromade. Huff, huff. Snáď sa ten terén tam ďalej už aspoň trochu vyrovnal.

,,Zvýšime si nenápadnosť," rozhodol sa potom čo si vypočul Einara a pohľadom prebehol po ich tvári aby v nich zračil nesúhlas (či súhlas), zatiaľ čo pokračoval:,,Sú na môj vkus momentálne v príliš výhodnej pozícií - sú vyššie," skonštaktoval ako už vlci vedeli a až flustrovane nad tým švihol chvostom, čo súviselo s tým, že práve on musel naplnánovať dobrú akciu. Tiene, ako ich Einar nazýval, mali plus z hľadiska útoku aj výhladu na blížiacich sa vlkov. ,,A k tomu majú dobrú kamufláž. Práve preto-" to už sa im otáčal chrbtom aby unikol ich pohladom, lebo sa nemohol zbaviť pocitu, že čokoľvek čo povie alebo navrhne, či skôr akoby mal poručí nebude dobrá voľba. ,,-sa vyváľame v bahne," hneď aj podišiel k najbližej kaluži, ,,moja čierna srsť je tu z nás najnenápadnejšia, no moje bledé znaky budú stále v tme svietiť. Blato tiež zakryje aj náš pach a neprezradí nás tak skôr, než sa stihneme dostať tam kam potrebujeme," než sa začal natierať tým mazlavým materiálom, na pár sekúnd zastal aby hádam počkal či im v tom nesmrdí nejaká mŕtvola, než sa pustil do práce. Tak trochu dúfal, že aj oni sa dajú do toho a nebudú sa tým pádom prizerať ako sa tu nemotorne prevaluje. Veľmi dobre si uvedomoval, ako nedôstojne to vyzerá. ,,Všetko zakryté?" vyzvedal, keď mal hotovo a on sám sa snažil natiahnúť krk a obzrieť sa. Teraz už v tej tme a tieňoch zo skál takmer úplne splýval, len jeho modré oči boli vidno.
,,Hanka, ty máš ako lovec omnoho väčšie skúsenosti ako ja," podišiel zaraz k nej naspäť aby sa dobre počuli vzhľadom na to, že i naďalej komunikoval potichu. ,,Je nejaká stratégia, ktorú by si odporučila za týchto okolností?" vedenie predsa určite neznamenalo, že si to tu všetko sám musel vymyslieť zo zadku a bolo by nerozumné nevyzvedať názory a návrhy od, ako sa už povedalo, omnoho skúsenejších vlkov. Jedného dňa sa tam dostane aj on a toto bola práve jedna z tých ciest, ktoré ho posunula vpred. Jeho čulosť mohla pôsobiť, že si bol sebaistý, ale to ho len kusala nervozita zo zodpovednosti, ktorej sa mu dostalo. Než vlčica sformulovala slová, vrátil sa k Einarovmu návrhu:,,Ak to vravíš ty, potom to nemôže byť až tak zlý nápad," povedal svojej alfe na rovinu. Aspoň mal o vodcovi svojej svorky dobrú mienku...? ,,A v prípade, ak by si Hanku nezvládol uniesť," lebo hneď bolo jasné kto tu bol ten ľahší vlk, ,,čo by bolo dobré otestovať už tu aby sme tam neúspešným pokusom nepritiahli neželanú pozornosť a nezmarili si šancu na hladší priebeh," viac-menej dumal si pre seba "nahlas". ,,Stačilo by aby si ako predvoj vyletel hore ty a zabránil tak pre nás všetkých neželaným prekvapeniam zatiaľ čo sa ja s Hankou tam čo najrýchlejšie vyšplháme," pokračoval až mal chuť nepokojne kmytať ako malé vĺča zo strany na stranu aby sám seba upokojil. Určite, určite by mu tí dvaja nedovolili urobiť nejakú blbosť. Nie, tu šlo o Einara a Keiji sa na to mohol spoľahnúť. Vypočul si Hanku, Einarove dodatky a možno sa tak napevno rozhodol ktorú z akcií podniknúť. Na niekoľko sekúnd tam zostal stáť čakajúc na inštrukcie k pohybu svojej alfy a bety a ak neprišli, pričom všetko už bolo povedané, až sebou škblol:,,Tak...ideme?" ak dostal i malé gesto súhlasu, pohol sa vpred, nechávajúc ich však ísť na pred. Určite to bolo preto, že Einar vedel vďaka jeho výletom po oblohe presnú trasu a Hanka preto, že stále mala funčkný čuch. Vôbec to nebolo preto, že mu prišlo čudné, aby tí dvaja boli tí čo išli za ním. Vôbec nie. Napodobňujúc jeho doterajšiu úlohu, dával pozor na stopy na zemi i keď za tmy ich neboli práve viditeľné. Rovnako aj dával pozor, kde sa čo šuchlo i keď to bolo ťažké vykonávať zároveň, zároveň.


x Naplánuj akciu
x Vydaj sa so svojou skupinkou do hôr
x Stopuj
x Prekvapenie čo príde neskôr

Keiji sa už chystal oceniť Xanderove, aspoň pre neho, poučné informácie, keď do toho namosúrene vošla Hanka. Rýchlo si to preto rozmyslel a zostal ticho. Ktoby to len povedal, že sa vedela tak hnevať. No, asi dávalo zmysel, že keď bol jeden tak malý, že sa ten hnev nahromadil rýchlejšie. Zatiaľ čo si to tí dvaja poriešili, Keiji i naďalej dával pozor kde sa čo myhlo. To už sa o chvílu navrátil Einar s novými zisteniami.,,Nemyslím si, že je obzvlášť niečo čo vlci žijúci v horách nevedia," odvetil Einarovi na otázku mierenú smerom k nemu a Taiclare a jeho hlas tiež pritom klesol dole, ,,možno by som ale upozornil na svahy, zvlášť pri boji. Keď z nich už vlk raz zletí, už cestu dole len tak nezastaví," pokrčil plecami. Jednoducho povedané, nenechajte sa zatlačiť ich súperom k okrajom. Mierili predsa vyššie do hôr a tak práve skonalo mnoho zvery čo sa sem nasťahovalo počas potôp z okolia. Aj jemu sa ešte párkrát pošmykla noha, no on vedel ako sa rýchlo vzchopiť než došlo na najhoršie. Keď sa povedalo, že nemali používať mágiu, Keiji šklbol uchom. Už si na jej využitie počas potôp tak zvykol, že ho zaisto bude lákať si s ňou poradiť, obzvlášť v napätejších momentoch. Rád tiež používal tých pár šikovných trikov, ktoré sa naučil, ale alas. Nezostávalo mu nič iné, než sa riadiť pokynom Einara.
Einar, Hanka a Keiji pod vedením Keijiho, hmm hmm. Tak počkať, počul som to správne? keď si jeho hlava uvedomila plne slová, ktoré jeho uši zachtyili zamrzol mu výraz na tváry. Hanka, to ma nemáš rada? Viesť skupinku bola jedna vec, viesť skupinku v ktorej bol Einar druhá. Podľa názoru Keijiho nebol toto správny čas na to, aby Hanka trénovala, ak tam vôbec nejaké aj boli, jeho vodcovské schopnosti. Už-už sa aj chystal protestovať. Podať argumenty, že nemal dostatočné skúsenosti a neželal si ich ohroziť, no rýchlo si vzpomenul ako Xander dostal ešte pred chvíľou vynadané a Einarov prísny pohľad ešte než mu ho stihol alfa venovať; i keď to asi skôr bolo preto, povedzme si úprimne, že pochyboval v Keijiho ako v dobrej voľbe. ,,Tak dobre," pípol Keiji, podriaďujúc sa vodcom jeho svorky. Toto bola extra príležitosť sa preukázať, no na druhej strane aj v očiach tých dvoch klesnúť...No, nezostávalo mu nič iné než sa s tým popasovať. ,,V náš prospech by bolo pokrytie zhora," dumal potichu, narážajúc tým na Einarove krídla. Otočil sa na ryšavobieleho vlka:,,Všimol si si tam nejaké cestičky alebo úseky, ktorým by sa bolo lepšie vyhnúť aby sme neriskovali zahnatie do kúta?" podstatná informácia z jeho skúseností na obchádzkach hraníc i keď na nič vážne doteraz nedošlo. Keiji si len nechcel začínať konflikt s nejakými kamzíkmi z ktorých by neskôr vďaka lovcom mohol byť obed. ,,Ak sú skutočne len dvaja, potom máme strategicky počtovú výhodu," no príliš sa na to nespoliehal. Musel ponadvihnúť sám pre seba obočie nad tým, že vlk mu prišiel nervózny čo v prípade Einara nebolo dobré znamenie, ale ako sa Keiji poznal, možno len zas nad tým príliš premýšľal.

<< Úkryt Alatey

,,Bieločierna vlčica, dozvedela sa od známeho o Alatey a sa pridala na začiatku potôp," pošepol Keiji Taiclare naspäť, vynechávajúc detaily lebo to by zahŕňalo jeho myšlienky vnútra, bez ktorých sa vlčica zaisto zaobišla. Niečo sa dozvedela od Hanky. A možno by jej Keiji predsa len povedal viac no to už boli prerušení inštrukciami od alfy. Stopy, áno, samozrejme, stále mohol vyzerať stopy. Necítiť pachy bola nevýhoda, no jeden sa musel naučiť pracovať s čim mal. Zodvihol na okamih hlavu a sledoval ako Einar letí preč. Neželal si on hádam zostať nohami na pevnej zemi? Ako vôbec jednému narástli krídla?
Keiji prechovával k horám rešpekt, no znepokojenie Hanky nad terénom mu prišlo cudzie. Ale to hádam bolo tak, keď vaša nikdy nekončiaca práca bola obchádzanie hraníc a zdolávanie práve toho neprívetivého terénu. Uvedomoval si risk, ale to aj bojovník, ktorý sa napriek tomu nebojácne vydal na bitevné pole. Zatiaľ čo sa jeho nohy automaticky nechali viesť Hankou, jeho oči skúmali zem, výstupky a oblohu, ktorá sa onedlho ponorí do tmy. ,,Sú tu stopy uchované mrazom," poznamenal, ,,neviem ale určiť či sú relevantné," to by skôr vedela povedať Hanka ako skúsený lovec či hádam ktokoľvek z nich s funkčným ňufákom. ,,Líška," tých potopy priniesli do hôr v hojnom počte,,,zajac a- niečo čo nerozoznávam," čo mu nebolo prekvapením. Keiji nebol expertom na stopy čo by Cipher vedela potvrdiť, no v poslednej dobe sa zlepšil a bude musieť zlepšiť, keď tie pachy už boli pre neho mimo jeho možností. ,,Za mňa nič v dohľade," odvetil na otázku vlčice. Možno Stina mala viacej šťastia, tak povediac. Keiji sa nezdal, že by ocenil vtip Hanky a len kývol hlavou na potvrdenie, že počul a rozumel ako to mával vo zvyku. Pohľadom naďalej skúmal svoje okolie.

Trochu nechápavo sa obzrel po Xanderovi, keď zachytil jeho myšlienku o jeho kožuchu bez toho, aby si to uvedomil. Svoj kožuch si menil už na jeseň pred svorkovským srazom a navyše sa vydeli aj v úkryte počas potôp. Také udalosti síce sotva umožňovali si všimnúť tak triviálne zmeny, no Keijimu prišlo už dosť neskoro sa k tomu vyjadrovať. Nebol teraz ale priestor na deltu reagovať a Keijimu sa to ani nechcelo komentovať. Na jeho povzbudenie mu venoval len letmý úsmev na znak ocenenia jeho slov. Einarova reakcia mu prišla neuspokojivá a musel si tak neskôr, už pri východe z úkrytu, zafučal čo sa iste pripísalo k jeho zraneniam. Ani sám si nebol istý čo sa mu nepáčilo, vzhľadom na to, že stále mohol pokračovať vo svojej práci. No, aspoň nebol jediný kto dostal tak povediac vynadané, niežeby to Xanderovi prial.
Šklbol uchom, keď im Einar oznámil, že sa ide na hranice. To bola jeho parketa a on využil takmer každej príležitosti na preukázanie sa ako schopný hraničiar a podstatný člen svorky. Stále si však urobil mentálnu poznámku, aby najbližšie ako sa dalo prenechal starostlivosť o hranice zvyšným hraničiarom. Boli teraz spolu štyria a mohli sa tak náležite prestriedať, čo aj vyhovovalo terajšiemu aj predchádzajúcemu príkazu Einara, aby chodili na hranice po dvojiciach. On si medzitým urobí voľno a pôjde preskúmať ostrovy ako dlhšie zamýšľal. Možno by zatiahol aj iného člena svorky a aspoň sa tak lepšie spoznali. Vo dvojici predsa hneď bolo jednému veselšie. ,,Oh, z toho sme mali odvar," poznamenal Taiclare, keď im predstavila Trychtýrek.
A tak sa spolu s ostatnými vydal do mrazivého, no o to príjemnejšieho vonkajšieho sveta. Rozmýšľal či úloha, ktorú mu Einar ešte pred potopami zadal stále platila vzhľadom na vývin udalostí, ktoré nastal. Radšej usúdil že áno, neplánujúc sa na to opýtal. Nemal náladu na alfové nevrlé odpovede a reakcie, ktorým obzvlášť jeho rád obdarovával akoby mu Keiji zjedol zákusok z chladničky, ktorý si ryšavý samec nechával na neskôr. Snažil sa za skupinou príliš nevláčiť, no predsa ho to rameno bolelo.

>> Územie Alatey


Percentá:

Síla 40 %
Vytrvalost 40 %
Rychlost 25 %
Obratnost 19 %
Schopnost lovu 15 %

Spolu: 139%

Po tom čo nasledoval príklad Althyry ho zo spánku vyrušilo až vytie alfy, na čo pomerne neochotne zodvihol hlavu. Na to ako trval byť počas pôtop aktívny sa mu teraz príliš nechcelo, za čo mohla bolesť v jeho ramene. Na tom sa mu rana úspešne zacelila tak, že veľmi nehrozilo veľmi opätovné krvácanie, aj vďaka priloženým lístkom plazivca lekárskeho, no chcela sa postarať o to aby na ňu Keiji hneď nezabudol. To platilo aj o vytrhnutej srsti a koži na krku a jeho popálenom čumáku. Vyštveral sa na nohy, lebo predsa len stále nechcel na seba nechať dlho čakať a labou si strel dole lístky než vyliezol z pelechu. Veď on si to tu potom neskôr uprace. Skontroloval kde sa nachádzala Althyra zo zásady a nie preto, že by jej neveril a dostavil sa k Einarovi, ktorý mu, im, položil otázku.
Pristúpil s pozdravom pred alfu:,,Bol som s Althyrou na obhliadku hraníc u ktorých sme prichytili dvoch vlkov," istým spôsobom sa mu uľavilo, že mohol hneď tento incident nahlásiť, ,,vyzvali sme ich, aby odišli na čo odpoveď jedného z nich bolo, že sa vrhol po Althyre," v svižnosti Fausta, ich útočníka, a Noira popísal, ,,podarilo sa mi zasiahnúť čo sa zvrtlo do boja medzi ním a mnou," tu popísal ako sa Keijimu podarilo si štítom ochrániť brucho, no špičke ohnivého biča útočníka sa jej podarilo zasiahnúť mu nos. ,,Obávam sa, že môj ňufák mi od toho momentu prestal byť užitočný," riekol váhavo, trochu sa obávajúc zdvihnúť zrak a mať na Einarov výraz priamy výhľad. Jeho alfa však jasne mohol vidieť ztvrdnutú, popálenú jazvu cez jeho čumák. ,,Dúfam, že to nebude videné ako prekážka, ktorá by mi úplne zabránila vo vykonávaní hraničiarskej práci," a s nasledujúcimi slovami ukončil túto záležitosť:,,Prestalo ich to baviť a pobrali sa preč. Althyra možno bude vedieť dodať detaily, ak by to zaujímalo," chcel aby o jej spojitosti s tým čiernym vlkom mu povedala keď tak ona sama a predsa len, on bol vtedy zamestnaný bojom. ,,Mimo to sme narazili na území aj v blízkosti územia predátorov, no neukázali sa byť pre nás nejakým problémom," a teraz čo sa voda stiahla preč z ostrovov sa hory začali trochu uvolnovať. ,,Už po ceste naspäť z Tichej zátoky na územie bola skoro Kvitnúca lúka celá zatopená. No ešte rýchlejšie sa stiahla z ostrovov," nadhodil neistý si či bol Einar pri tom lebo nemal tušenia kde sa jeho alfa počas potôp nachádzal. Dúfal tiež, že možno niekto prítomní bude mať teóriu na túto potopovú záhadu lebo on s Althyrou nemal nejaké dobré teórie.


× Informuj Einara o potyčkách s cizími vlky
× Informuj o predátorech v horách
× Předej informace o dění během potop, kterému alfa nebyl přítomen

Prevod 33 kšm z Keijiho na Sednu, vďaka

Převedeno

Keiji = 50 bodov
Vybraná odmena: Sklenený dekantér
Základná odmena: 15 kšm, 1 rubín, 5% do rýchlosti, 10% do vytrvalosti, 1 tlapka do mágie vody

Verena = 2 body
Vybraná odmena: 3 kšm

Názor na akciu: Najväčším highlightom pre Keijiho bolo, že sa pobil s Faustom a Noirom, ktorý tak viacej utvrdil jeho hraničiarskú prácu mimo očúravania stromov ako to má Trezalka v obľube. Tým ale že stratil čuch od popáleniny sa mu práca trochu v budúcnosti sťaží. Celkovo si nejaký čas nepôjde zaplávať. Na akcií sa mi páčilo, že sa tie úlohy dali dobehnúť aj v ďalších fázach i keď si viem predstaviť, že to je extra headache. Where water monsters, tho?