Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<< Alatey

Vydaj sa hladať bezpečné miesto 2/5

Nelámal si hlavu nad tým, že opustil územie svorky a o kus sa od hraníc vzdialil. Svorka bola stále "hneď za rohom" a ktokoľvek sa tu obmiešal si len pýtal o problémy. Bol pochopitelne vypätejší než obyčajne. Ach. Ak by musel volať o pomoc, bol by ho niekto cez ten dážď počul? Zaniklo by jeho vytie skôr, než by sa dostalo k niekomu ušiam? Keď pod jeho labou praskol konár stromu, sotva to bolo počuť. Dážď hučal, šumel a- Keiji si ofrkol. Nad čím to nebolo úplne jasné ani pre neho. Pohladom sledoval ako pramienky, pramene vody stekali popri jeho labách aby sa pripojili do nižšie položených mlák, ktoré tak postupne vytvorili veľké mláky a tie veľké mláky sa spojili do jednej bažiny, ktorá postupne pokrývala viac a viac oblasti. Keiji, milovník vody by si už nejako sám poradil. Vystúpiť vyššie, tento kúsok preplávať. Čo ale svorka?
Snáď vnútorná predtucha na základe koľko vody sa z hôr valilo, rozhodol sa lepšie poobzerať po navýšenom mieste, ktoré by bolo bezpečné na prečkanie tejto apokalypsy - i keď to možno preháňal. Či? Navýšené miesto, kde sa voda nezdržovala ale tiekla ďalej dole, to by bolo najideálnejšie. Laby ho však tak zaviedli ďalej od svorky a on po chvíli zostal zmätený kde presne sa nachádzal. Vďaka používaní mágie videl jasne, oči nezaliaté vodou, no mimo jeho tváre mu dážď prišiel naďalej ako nepriepustná bariéra, ktorá si ho uväznila vo vlastnom svete. Čo bolo tiež zmäťujúce bolo, ako sa dostali od Cinder k horekovania nad počasím. Jeden si nemohol ani na chvílu oddýchnuť. A možno len Keiji bol celý z toho rozrušený i keď si to priamo neuvedomoval, že tu dumal a mrmlal jedna na druhú. Uh, zaboril drápy do skaly a vyšvihol sa vyššie za questom nájsť útočisko.

<< Temný les

Vydaj sa hladať bezpečné miesto 1/5

Jeho napäté telo mu neumožnilo väčší prejav nad náhlym prejavom emócií jeho alfy. Tak ako si to želal, Einarov výlev hnevu prešiel bez komentára a len si súhlasne odkašlal. Jeho hnev mu nezazlieval - dážď alebo nie, lebo to určite nebolo o počasí, bolo byť na čo naštvaný. Po návrate na území sa pohrebu Cinder sa zúčastnil len z podiala, nechávajúc priestor jej rodine a ostatným vlkom, ktorí k nej mali citový vzťah. Pohreb bol pochmúrna, no melanchonicky krásna záležitosť, ktorá si aj žiadala upustenie jednej či dvoch sĺz či už si bol jeden s vlčicou blízky alebo nie. Jeho tvár však zostala suchá. No, suchá ako tak. Nebo sa zdalo i naďalej oplakávať smrť Cinder a on ho ešte chvílu nechal. S prázdnym výrazom sledoval ako jej telo zmizlo pod zemou. Potiahol ňufákom nad krásnym výjavom stromčeka, ktorý z jej hrobu vyrástol. ,,Budem na hraniciach," riekol tichým hlasom aby ostatných informoval, no ktovie či jeho slová nezanikli v hluku dažďa.
Toto bol možno čas na zalezenie do úkrytu a poriadne sa osušiť, no to mu jeho svedomie nedovolilo. I v takomto lejaku nestrážené hranice mohli by byť pre niekoho šikovne využitou príležitosťou. Keiji by možno nemal ísť sám, aby sa z neho nestala druhá Cinder. Kde bola Trezalka a Leto? Pocítil obavy o hraničiaroch samotných, nespomínajúc si či ich zazrel pri pohrebe alebo nie. Rozhodol sa, riskne to. Nechcel sa vracať, či už na neho na hraniciach niečo čakalo alebo nie. Mágiou odrazil kvapky vody, ktoré mu chceli bubnovať do tváre a umožnil tak svojím očiam jasne zaznamenávať okolie. Keiji začínal byť znepokojený upršaným počasím a vnímal okolo seba nedobré znamenia. Cesta na hranice ho previedla po vodnom území, všade sa hromadila voda až to miestami začínalo pripomínať bažinu, ktorú si sám okúsil. Roztrieskol do strán vodu ako si pohol cez veľkú mláku a srdce mu vynechalo jeden úder, keď mu laba zapadla do bahna a takmer sa zviezol do toho jazera. Hla na neho, vystraší ho nejaká mláka. Ako hraničiar by mal byť nezdolnejší. Vyšvihol sa späť na pevnú (mazľavú) zem. Mal by aspoň na chvíľu zamieriť niekde vyššie, kde voda bude stekať dole, preč od neho.

>> Hraničné pohorie

<< Les u mostu

Nadvihol hlavu na Einara, ktorý k nemu prehovoril a len kývol hlavou i keď to dosť možne ryšavý vlk nevidel. Stále čiernemu vlkovi nebolo do reči a- čo na to mal vlastne aj viacej povedať? To čo alfa nakázal, to mu nezostávalo nič iné než vykonať. Bližšie pokyny však boli vítané. Dalo mu to určitý zmysel smeru, ktorý mu niekedy chýbal a na ich neprítomnosť si musel zvyknúť. Zatiaľ čo lovci bežne dostávali inštrukcie čo sa chcelo, aby sa ulovilo, od mal dve úlohy, ktoré sa od neho očakávali, že bude vykonávať pravidelne. Teraz však bude zaneprázdnejší čo mu vyhovovalo. No, možno to spočívalo v tom, že nemal ešte svoju prácu plne uchopenú. Arryn, skúsený hraničiar, sa objavil ako zbitý po jeho dlhej nezvestnosti a v tom čase tu bol Keiji jediný dospelý hraničiar. Trezalka bola rovnako neskúsená ako on. Teraz sa na neho skúsenosti ale hrnuli čo nebola nutne dobrá vec, vzhľadom na nešťastné okolnosti, ktoré ich sprevádzali. Ale teraz chcem vedieť, ako sa osvedčíš ty, prebehli mu v hlave slová Einara, to by zaujímalo aj mňa, pomyslel si na to Keiji snáď až zúfalo. No ako sa predriapal cez všetko ostatné, už nejako zvládne aj toto. Potom všetkom, bola to príležitosť sa predviesť.
Jeho myseľ utíchla a jeho oči "lenivo" blúdili po okolí zatiaľ čo vlkov automaticky nasledoval. Mohli by ho v tej chvíli odviesť do nejakej diery z ktorej by sa už nevyhrabal a ani by si to neuvedomil dokým by nebolo príliš neskoro. Ale- to by bola zvláštna myšlienka na pomyslenie si. To bolo možno tou melanchoniou, ktorú Cinder po sebe zanechala a počasím. Dážď sa z oblohy lial, lial a lial...

>> Alatey

<< Temný les

A tak zostali stáť pod korunami stromov, čakajúc na Einarov návrat. Zmáčaní dažďom. Bolo len toľko čo listy mohli v takomto návali, ktorý nie a nie ustáť zachytiť. Záležalo na tom už vôbec? Nezostal mu ani kúsok srsti suchý. Aspoň mu tak netieklo do očí a mohol tak lepšie číhať na neprichádzajúce hrozby. Sem tam pokukol po Vidarovi, no to bola jediná "interakcia", ktorá medzi nimi prebehla. Nebol vhodný čas a priestor na konverzáciu. Čas mu prišiel zdĺhavý, čo zvyklo, keď sa jeden nachádzal v pozícií čakajúceho. Než sa ryšavý vlk stihol zniesť na zem, Keiji už na ňom mal zrak. Vypočul si nárazový popis vlkov, ktorý mohol byť náročný si zapamätať. ,,Uh, pokúsim sa," zamumlal v rozpakoch, premietajúc si v hlave popisy vlkov. No, už teraz mal pocit, že mu tu a tam ušla nejaká informácia. Vracali sa naspäť.
Čo však potom? Čierny vlk by neveril ani keby mu to povedali, že s tým Einar neplánoval nič robiť. Bolo by to voči Cinder neférové a nemohli predsa si nechať ich myslieť, že si môžu len tak nakráčať k hraniciam svorky a zavraždiť jej člena. Až rozhorčene nad tým šklbol chvostom a nebádateľne šklbol hlavou, no celkovo tento prejav prebehol nenápadne. No nič. Obzrel sa za seba a pohľadom preskúmal či Einara niekto naspäť nesledoval. Nezostávalo mu nič iné, než si vyčkať ako sa to všetko vyvinie.

>> Temný les

Srsť sa mu naježila, keď Einar poukázal na to, že boli na stope páchatelom. Nebolo to ale na ňom poznať, lebo ju mal rozšuchorenú a zmáčanú od dažďa. Pocit, že by každú chvíľu sa mohli ocitnúť zoči voči vrahom Cinder bol ťažký popísať. Žalúdok sa mu od nervozity stiahol. Nezáležalo však na pocitoch, ale na akcií; dôležité bolo, že naďalej s určitou odhodlanosťou postupoval vpred. Bol tu s ním predsa Einar a Vidar. Dvaja skúsení vlci, ktorí sa určite vedeli postarať o to, aby z toho stretnutia aspoň vyviazli živí. Uff! V hlave si čierny vlk rýchlo premietol lekcie boja, ktorému sa mu od jeho otca dostalo. Bolo si ale ťažké spomenúť na niečo iné, než jeho nahnevaný výraz. No, to bude kvôli tým daddy issues. Asi mu nezostávalo nič iné, než dúfať, že jeho telo bude reagovať samo. Alebo skôr podvedome jeho myseľ bude vedieť čo robiť? To sa možno už čoskoro uvidelo. Výhlad mu ale blokovala zadnica Einara, od ktorej bol len kúsok na to, aby ju láskyplne (?) pobozkal. To by si asi obaja neužili. ,,Hneď za tebou," odvetil alfovi. Udržiaval si za ním celý čas tempo, ktorým sa od neho nevzdialil. Nesledoval kam pachy vedú a nechal to len na Einarovi. Keiji zbystril pozornosť, keď si uvedomil, že sa blížia k mostu, jeho starodávnemu nepriatelovi. Nemali ny strácať čas ho ísť po jednom, ale mal za to, že most viac než jedného vlka nezniesol.

>> Les u mostu

Keiji -> povýšenie

Síce sa nepoznali dobre a v prípade Leta krátko, Keiji cítil voči hraničiarom pocit spolupatričnosti. Bolo mu tak trochu ľúto, že boli od seba oddelení, no na druhej strane tomu chápal a schvaloval to. Všetci traja boli neskúsení. Vydať sa na lov za tými dvoma nebezpečnými jedincami by veru nedopadlo pre nich dobre, ak by sa práve im podarilo ich nájsť. Keiji nepochyboval, že vlka hneď rozoznajú - koľko len jeden vlkov s netopierými krídlami poznal? Ak sa však s tou vlčicou od seba oddelili, v tom už videl problém. Aby mohli potvrdiť jej identitu, museli sa do nej zahryznúť, nie? Tá myšlienka sa práve čiernemu vlkovi dvakrát nepozdávala. Čo presne pod "divnou krvou" Cinder myslela? Obával sa, že podrobnosti už od nej nezistia. Všetci dostali od Einara inštrukcie okrem neho a svetlého vlka. Vidara, ak sa nemýlil. Keď sa od nich alfa otočil, Keiji na Einarovho brata zmätene pohliadol či sa od nich automaticky očakávalo, že ako zvyšok budú Einara nasledovať. Viac menej dostal odpoveď, keď sa ryšavo biely vlk zarazil a obzrel po nich. Keiji nestrácal čas a pohol sa vpred, stále pretrvávajúc v mlčaní. Švihol si po cestičke vedúcej dole do lesa, aby svojho alfu dobehol . Nedovolil si zaostávať; udržoval sa na tri kroky za ním.

>> Temný les

<< Úkryt Alatey (cez Alatey)

Dobehol Einara a ďalších členov svorky, ktorý ako on neváhali. Na chvílu svojho alfu stratil, keď vlk roztiahol krídla a vzal to oblohou. Na moment kvôli tomu čierny vlk pocítil aj túžbu vlastniť na chrbte také krídla. Napriek tomu že, ako sa predtým vyjadril,mal rád keď mohol zostať nohami pevne na zemi. Cítil sa ťažkopádny - či už kvôli Cinder alebo vode, ktorá srkz na srkz nasiakol jeho hustý kožuch neštudoval. Inštiktívne sa otriasol i keď to ako inak, nemalo žiadny účinok. Podišiel bližšie k scéne činu a rýchlo preštudoval zem. Priznať sa, že on pachy v poslednej dobe cítil pomenej, nebolo nateraz potrebné. Dážď už takmer zmyl všetkú krv vlčice a s ňou aj akékoľvek stopy, ktoré tu jej útočníci mohli a určite po sebe zanechali. Nadvihol hlavu a pohliadol na Einara, aby si to potvrdil. Bolo to tak. Keiji si flustrovane pre seba odfrkol a poobzeral sa naokolo, čakajúc na ďalšie inštrukcie zatiaľ čo aspoň z čela stiahol vodu. Nebol si istý či sa mal k tomu vyjadriť, no pochyboval, že sa to od neho očakávalo. Priblížil sa o pár krokov bližšie k Podbelovi, s ktorým Keiji túto chvíľu než už bola akokoľvek krátka zdielal mlčanlivosť. Vittani si tam niečo mumlala popod nos a aj keby jej Keiji rozumel, nevyrušil by ju. Vlčicu letmo poznal z videnia ako sestru Cipher a najmä - dcéru Cinder. Muselo to byť pre ňu ťažké.

Trezalka, Leto (Einar)

Keď ich Einar vyzval, aby sa k nemu pripojili alebo nie, na sekundu či dve zaváhal. Išlo hádam o pud sebazáchovy. Preč od vrahov, nie sa naháňať za nimi. No možno mal viac odvahy než si o sebe zamýšlal, lebo nestuhol na tak dlho akoby to jeden od neho mohol očakávať. Napokon, toto bola jeho povinnosť i keď to nahlas nebolo vyslovené. Stalo sa to na hraniciach a hranice boli predsa jeho záležitosťou. Možno chcel aj vyjadriť úctu k Cinder, ktorá položila svoj život za svorku. Ak jej nemohol pomôcť, keď so všetkými silami bojovala na obranu svorky, aspoň sa vydá s ostatnými po stopách jej útočníkov. Jeden by mohol mať pochybnosti, ako mu toto všetko mohlo prebehnúť hlavou za tie necelé dve sekundy, no vlčia mysel vedela byť fascinujúca a záhadná. Pozrel sa na Cinder, ktorú jeho oči ešte v tej chvíli zračili živú. Netušiac, že ako vykročí z úkrytu vydýchne naposledy.
,,Poďme," otočil sa na svojich dvoch spoločníkov a či už sa rozhodli k nemu pridať alebo nie, presvišťal popri nich von z úkrytu. V prípade Trezalky ani nepochyboval, že mu bude hneď za pätami. Leta poznal len z drámy z predošlého srazu a mal tak o ňom svoje pochybnosti. No jeho mienka o spoluhraničiarovi teraz nebola dôležitá. Vybehol z úkrytu a zalial ho dážť čo pôsobilo atmosfericky, ak sa dobre chápeme. Plakala obloha pre Cinder alebo sa len skôr snažila skryť stopy? Keiji prižmúril oči ako sa mu do nich vliala voda, no donútil sa ich nechať otvorené a razil sa dažďom vpred za ryšavou šmuhou. Snáď akoby to bola bariéra, ktorá sa ho snažila spomaliť. ,,Sakra," zafučal, keď sa takmer pošmykol.

>> Hraničné pohorie (cez Alatey)

Einar (a Tiara, Trezalka)

Jeho obavy boli zažehnané a chvost sa mu takmer rozkýval nad tou novinkou, no podarilo sa mu ho udržať profesionálne pod kontrolou. S povýšenim nepočítal, lebo nemal pocit, že vykonával svoju prácu tak dobre, aby si ho zaslúžil. Na druhej strane bola pravda, že sa Keiji rád podceňoval. ,,Ďakujem alfa. Bude vykonané," zmohol sa len na takúto stručnú reakciu, no viac ani nebolo treba. Pohľadom hneď aj vyhľadával Trezalku či dobre počula akej úlohy sa im dostalo do vienka a rovnako či bola pripravená sa jej chopiť. Ak nie, priateľsky no rázne by ju pošťuchol aby príliš neotáľali. A keď mu už Einar nevenoval pozornosť, nezabudol na potichučké ,,Gratulujem," k Tiare, ktorá stála vedľa. Tak ako sa to patrilo. Rozmýšľal bližšie nad ich úlohou. Arryn bol dosť mimo a tak zatiaľ by mali chodiť v trojici.

Reakcia na Cinder
Nebolo mu ale dopriate sa dlhšie tešiť z povýšenia, lebo sa k nemu vzduchom doviezol ostrý pach čerstvej krvi. Zdalo sa, že ani jeho druhý sraz nemohol prebehnúť v chaotickom pokoji. Jeho svaly sa napli v zmeravení ešte skôr, než sa otočil smerom k Cinder a zazrel dokaličenú vlčicu, ktorá sa k nim dostavila. V menšom šoku hľadel, ako sa jej telo zviezlo na zem. Votrelci na hraniciach. Zaznelo mu párkrát v hlave. Na hraniciach, na ktorých teraz žiaden z hraničiarov kvôli srazu nebol. Čo sa ukázala ako chyba. Keiji netušil ako na túto situáciu náležite reagovať a jediné čo tak zatiaľ zmohol bolo uhnúť sa z cesty, aby dal priestor liečiteľom. Vlčicu sotva poznal, len z videnia, no stále bola členkou svorky a tak cítil až žiaľ nad jej nezvratným osudom, ktorý vytušil. Nakoniec mu nezostalo nič iné, než sa v podstate dať dokopy a venovať sa dvom mladším hraničiarom, ktorý sa k nemu pripojili.

Trezalka a Leto
Pohľadom kývol na Leta, ktorý sa k nemu pripojil. Otvoril tlamu, že mu niečo povie, no to sa k nim už prihrnula Trezalka. Panikárila, čo dávalo zmysel. ,,Nemyslím, že by to Einar schválil," v hlase mu znela nervozita, no podarilo sa mu zachovať relatívny pokoj i keď jej panika aj jeho lákala panikáriť. ,,Mali by sme počkať na jeho zváženie situácie. A toto je tiež práca obrancov," pripomenul jej pre jej dobro. Vlci, proti ktorým sa postavila Cinder zneli, že boli príliš silný na to, aby si s nimi trojica hraničiarov poradila. Keiji na nich pohliadol a po chvíli zamyslenia sa ich opýtal:,,Máte bojový výcvik, skúsenosti?" zaujímal sa. ,,No, mňa trénoval môj otec, ale nikdy som nebol v reálnom boji," priznal sa. Jeho hlas bol suchý a pomerne slabý. Kútikom oka pozrel na dokaličenú obrankyňu svorky. Nádej. Bezúspešná nádej, že sa liečiteľom svorky ju podarí zachrániť. Ak by tam bol on namiesto Cinder, asi by to skončilo tak, že by vykrvácal tam na mieste a už by viac nebol žiadny Keiji. Z tej myšlienky sa mu až urobila hrča v hrdle, ktorú prehltol dole. Vôbec nezazlieval Trezalke, že bola vystrašená. Aj on bol, povedzme si úprimne. Na druhej strane bolo obdivuhodné, že stále chcela vyraziť na hranice, brániť svorku. ,,Chúďa Cinder..." šepol si nezrozumiteľne pre seba. Jej koniec uštedrí svorke bez pochyby poriadnu ranu.

<< Alatey

Hanka kývnutie na pozdrav, Einar

Hraničiar sa objavil v úkryte, ako sa zdalo, trochu oneskorene. Sraz, o ktorom sa len práve teraz dozvedel, sa už začal. Cesta z hraníc do úkrytu bola relatívne zdĺhavá. Ako sa ale hovorievalo, bolo lepšie neskôr než nikdy. Nemyslel si však, že by mu jeho neskorý príchod niekto vyčítal vzhľadom na to, že bol tam kde mal byť - na hraniciach. Pohľadom prebehol po sieni či zazrel staré známe tváre. Zdalo sa, že tu boli všetci. Aspoň všetci tí o ktorých prítomnosť sa Keiji viac menej zaujímal. Kývol Hanke na pozdrav i keď si nemyslel, že by si ho beta, ktorá očividne mala toho veľa v hlave, povšimla. Sám Keiji, keď už teraz nemal modrý kožuch bol už nielen duchom, ale aj výzorom nenápadná figúra. Spomenul si na Tiaru a pohľadom ju vyhladával, no bez úspechu. Buď si len drobnú vlčicu v tom dave a náležitom chaose nevšimol alebo sa na sraz neukázala. Prešmykol sa popri ostatných trochu bližšie k Einarovi, aby ho lepšie počul a neuniklo mu viac než mu už uniklo jeho neskorým príchodom. Zaregistroval v liečiteľskom kútiku pre neho neznámeho hnedého vlka, Arryna, ktorý sa zdal, že si to vymenil s fialovou vlčicou. Naokolo pobehoval králik a za ním trielili potomkovia Einara, čo si už samo o sebe dosť kradlo jeho pozornosť až takmer prepočul, že k nim možno pribudne ďalší hraničiar. To by Keijiho rozhodne potešilo. Plameň nad jednotlivými vĺčatmi, ako im ich alfa predstavoval, mu pomohl sa sústrediť. Stále však nezaručoval, že si bude schopný zapamätať ich mená, no aspoň vedel o koho ide. Päť mien naraz, to vedel byť pre jedného problém.
Keď k jeho ušiam doľahlo jeho meno, vystreli sa mu za hlasom, ktorý si vyžadoval jeho pozornosť. ,,Á-" takmer sa zakoktal od prekvapenia, neočakávajúc, že ho alfa osloví. ,,Áno," odvetil ráznejšie na odozvu, že ho počul a hodlal tak vykonať než sa pohol vpred. Kútikom oka sa poobzeral po Tiare s ktorou bol predvolaný. Tak predsa len tu bola. Následne sa už len zahľadel na svoju alfu, stojac pred ním a pred Hankou. Zatiaľ čo jeho pohľad mohol pôsobiť až odhodľane, vnútri mu behali na plno kolieska čo od nich tak ryšavobiely samec chcel. Keiji veril, že to Einar nebude naťahovať a za raz sa to čierny vlk dozvedel, no i tak stihol si vymyslieť nejaký negatívny smer, ktorým sa toto mohlo vyvinúť.

<-- Nížina hojnosti (cez Hraničné pohorie)

Rozlúčil sa s Tiarou, ktorá neotálala a vydala sa preč. Čierny vlk sa posadil a zadnou labou poškriabal na boku než sa vydal k hraniciam tak ako zamýšľal. Nadvihol hlavu a zavetril, aby si overil situáciu vo svorke. Silný vietor pomohol k jeho necitlivému ňufáku priniesť zdialenejšie pachy z územia. Známe pachy a aj tie, ktoré nerozpoznával, vejúce k nemu z rovnakého smeru. Možno išlo o nových potomkov Einara. Nič iné tak či onak nenapovedalo tomu, že by si mal robiť obavy a vydal sa tak obnoviť hraničné značky. Podišiel k najbližšej a nadvihol nohu. Nemohol si pomôcť a rýchlo sa obzrel či sa niekto nepozeral. Túto kontrolu vykonal ešte párkrát pri nasledujúcich značkách než ho to prestalo baviť. Stalo sa to takou menšou rutinou. Značkovanie mu veľmi dlho nevydržalo. Znova mal malý zásobník; Keiji nebol ukážkový príklad správnej hydratácie. Dokým ho nedráždilo hrdlo od smedu, nemohlo to byť tak zlé. Každopádne zvyšok hraníc muselo počkať alebo ich obnovila Trezalka, ktorá s ním zdielala túto povinnosť. Niekoľko nasledujúcich hodín čierny vlk strávil ponevieraním sa v "jeho" časti hraníc. Bol len jeden vlk a hranice boli rozľahlé. Podarilo sa mu odohnať líšku, ktorá skôr zostala prekvapená jeho prítomnosťou a odprevadila sa rýchlo z hraníc preč sama. Inak vládol všade pokoj. Povedalo by sa, že "ani lístok na strome sa nepohol", no to by nebola pravda. Vietor hýbal vrcholkami stromov a Keiji ho počul svišťať i keď sa až k nemu cez porast nedostal.
Nejako sa dozvedel, že by sa mal dostaviť do úkrytu. Možno mu o tom povedať nejaký okoloidúci člen alebo sa začal zaujímať o to, ako to že sa všetky pachy začali zhromažďovať na jednom mieste. Opustil hranice a zamieril si to do úkrytu, ku ktorému sa čoskoro dostavil. Vkĺzol dovnútra.

--> Úkryt

,,Ďakujem. Ty takisto," na takú malú vlčicu si viedla skvelo, niežeby tým niečo chcel povedať. No čím menší jeden bol, tým ťažšie sa s takým veľkým zvieraťom akým bola srna obyčajne popasoval. ,,Tak ja sa teda obslúžim," odvetil jej a on si naraz odkusol časť mäsa, z ktorého si následne pri lehu spokojne odtrhával. Pocit úspechu bol veľmi príjemný a navyše to už bol nejaký ten čas čo jedol srnčie mäso. Celkovo by si mal Keiji sprestriť jedálniček. Možno by sa mal poobzerať po nejakých posledných bobulách a uloviť si rybu. Jeho strava pozostávala totiž zo zajacov a iných protivných hlodavcov, na ktorých sa dalo naraziť práve na pláni.
,,Ako som spomínal," pripomenul jej ich nie tak dávnu konverzáciu, ktorá zdá sa, že jej preletela jedným uchom dnu a druhým von, ,,vraciam sa späť na hranice k mojej práci," obnoviť hranice, čo sa stále hanbil vysloviť nahlas a tak. A následne, no, nevedel, že bude zatiahnutý do srazu. ,,Ja sa už teším na jeseň, ale vitamín od slnka sa zíde nazbierať dokým sa dá" odvetil len k jej plánom. Myslel si, že sa vlčica bude ponáhľať za Vločkou no možno to bolo súčasťou jej súčasného plánu. Tak či onak, Keijiho ani veľmi nezaujímalo čo vlčica zamýšľala. Dožul posledný kúsok z mäsa, ktoré si od srny odtrhol a prikývol. Mrchožrúti alebo nie, už sa viacej nechcel zdržovať. Nasledoval jej príklad a tiež sa postavil na nohy, neprotestujúc proti žiadnym pokynom, ktoré mu navrhla. ,,Myslím, že to tvoje letné počasie sa práve skončilo," pobavene mľaskol jazykom a prižmúril oči, keď sa mu do tváre oprel studený vietor. ,,To prácu práve neuľahčuje," cítil, ako sa mu vzduch zabáral do tela, no cez jeho hustú srsť mal problém k nemu preniknúť, ,,v obklopení stromov a horách by to malo byť ale lepšie," záležalo na tom v ktorej časti boli, ale to jej hádam nebolo potrebné vysvetlovať. Bola predsa vlk. Labou si bezútešne zotrel dole z krku a hrude krv srny, ktorá už zasychala a zlepovala mu srsť. Chcelo to kúpel, ale to počkalo. Na jeho čiernej srsti svietila krv iba na bielych miestach, no samozrejme z neho bola dobre cítiť. Schmatol zosnulé telo srny za nohu a nadvihol ju tak, aby uľahčil Tiare námahu ako sa len dalo. Spolu sa pohli, aby srnu dostali ku svorke a unikli nepriaznivému vetru.

--> Alatey

Beriem si

30 b = 6 mincí
2 b = 4 kšm

Zapsáno

Čierny vlk bol pomalší než Tiara a tak za ňou zaostával, no pevne si ju a srnu držal v zornom poli. Vytrvalosťou na tom boli vlci podobne a Keiji sa tak v tomto ohlade nenechal zahanbiť. Jeho nohy sa po chvíle behu zosynchronizovali do rytmu, až sa zdalo, že levitovali. Tu a tam sa mu podarilo priblížiť dostatočne na to aby aj on po srne chňapol tesákmi. Strhol jej kus kože a spôsobil pár nepríjemných škrabancov. Poháňal ho lovecký inštinkt, no prišlo mu srny ľúto. Zviera začalo spomalovať čo bolo znamenie, že sa lov blížil ku koncu. Keiji zabral, aby nezostal v závese a tie dve dobehol. Možno nastala chvíľka, aby on zažiaril a odpracoval si svoju časť lovu. Keď ich korisť zakopla a zaklopýtala, rozhodol sa v náhlosti po nej skočiť. Skončil medzi jej chrbtom a bokom, na čo sa do nej zahryzol a pevne sa jej tak uchytil. Tesáky mu skĺzli hlboko do jej mäsa a Keiji cítil, ako sa mu do tlamy vliala jej horúca krv. Objal ju prednými labami, aby sa ujistil, že mu nevykĺzne, no toho sa nemusel prílisť obávať. Opierajúc sa do nej celou svojou váhou, bola to len otázka niekoľkých sekúnd než to nohy srny vzdali a zrútila sa s ním na zem. Cítil, ako sa pod ním zmätala a podarilo sa jej čierneho vlka kopnúť, no zviera už bolo oslabené a nebolo to nič čo by Keiji relatívne rýchlo neutriasol. Stačili tesáky Tiary a život srny sa definivítne skončil.