Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vlk predsa len nezmenil svoj názor a rozhodol sa ďalej ho sprevádzať. Naxin by sa síce v tomto momente rozhodne neprinútil povedať ako veľký kameň mu zo srdca spadol, no Setekova prítomnosť ho akosi viac ťahala k zemi než by bol ak by územím prechádzal sám. Boh, či Bohyňa, vie ako by ďalej pokračoval vo svojom hľadaní ak by s ním tmavý samec nebol, možno by sa nezmohol na nič viac ako len ležať na zemi a ľutovať sa. Alebo by sa nikdy neposunul z pláže na ktorú ho vyplavilo more. ,,Vážim si to," povedal napokon a s hlasným zafučaním sa pobral za Setekom, ktorý ho v tmavej noci ťahal čo najďalej od modrého jazera ako len mohol. Zatiaľ čo Naxin slepý tmou prechádzal okolo zlatého lesa, kde bol jeho domov... ktovie ako by sa jeho cesta zmenila, ak by sa miesto noci presúvali cez deň.
> Zubria cez Baštu

Vlk ho napokon nasledoval a dokonca Naxin aj dostal odpoveď o ktorú žiadal. Nie žeby ju neočakával, ale ihneď ako ju dostal nahlas, stratil nádej. Poskladal si všetky informácie, ktoré doteraz dostal - predsa len, to že o modrom vlkovi nevedel Setek, neznamenalo, že o ňom nebude vedieť niekto iný. Veď aj tak samec povedal že na ostrovoch sa nachádza veľa vlkov. Čím viac vlkov, tým väčšia pravdepodobnosť, žeby niekto jeho otca mohol poznať. Nad ich hlavami sa rozprestierala temná noc, hviezdy boli zahalené v mrakoch a stále samcov posýpali svojimi dažďovými kvapkami. Zdalo sa však, že ale hromy s bleskami sa pobrali kdesi inam. ,,Asi sa poberiem ďalej, možno niekto ďalší bude mať viac informácií, ktoré by sa mi hodili. Stále platí, že budeš mojim sprievodcom?" pozrel na Seteka. Nevedel kde mal namierené, no pri jazere sa mu už nepáčilo, nečinnosť ho ohlušovala a aj napriek tomu, že jeho pohyby boli obmedzené, radšej by kráčal kdesi preč.

Klipkal okom popri tom ako stále ležal na zemi popod akýsimi nepríjemnými kríkmi. Búrka sa zdalo, že netrvala príliš dlho, no ich vnímanie času mohlo byť skreslené. ,,Poďme radšej," odpovedal na otázku Seteka a svojimi trhanými pohybmi sa znovu začal plaziť von. Na mieste kde nemal dostatok miesta svoje veľké telo a následný pohyb sa mu fakt nepáčilo a preto sa chcel dostať preč. V tomto momente mu už aj bolo jedno, žeby ho niečo niečo trafilo - no už sa nemusel báť, najhoršie už mli obaja samci za sebou a príroda sa ai už upokojila. Viacmenej. Bolo mu jedno či ho napokon čierny samec bude nasledovať alebo nie, no on sa i tak chcel dostať von.
Rýchlo sa obzrel ponad rameno na samca, no nakoniec si aj tak len sadol popri jazero a... sedel. V hlave sa mu toho odohrávalo omnoho viac ako sa mohlo zdať zvonku. V hlave sa mu prehrával svoj vlastný zjav, avšak bol malý a be jaziev. Všade naokolo neho piesok, na piesku krab a neďaleko kraba modrý vlk. Otec. ,,Setek... nepoznáš nejakého modrého vlka?" hlavu pootočil dozadu a zvolal hlasnejšie, aby si bol istý, že ho vlk počuje aj keby zostal skrytý medzi kríkmi.

Vlk sa pomaly ale isto pobral niekam do krovia a Naxinovi netrvalo dlho a nasledoval ho. Búrka začínala silnieť a nevyzerala príliš príjemne. Rozhodol sa teda veriť vlkovi, ktorý tuná už pár búrok prežil a ak si myslel, že najlepším spôsobom ako ju prežiť bude skryť sa, tak sa musel teda skryť. ,,To by bolo fajn, ak ti nevadím," odfúkol si. Musel sa zložiť na zem aby sa mu podarilo dostať k Setekovi. Konáre sa mu zabárali do srsti a skôr ako sa vôbec dostal na dané miesto ochrany poriadne sa vyšticoval. ,,Len aby nás to tu nezabilo," zavrčal a žuchol na zem neďaleko tmavého samca. ,,Vyzerá o tak, že sa na nás obloha plánuje vybúriť," vrčal a krátkymi trhanými pohybmi sa snažil nájsť nejakú pohodlnú polohu aby mu nezačali zase nepohodlne tuhnúť svaly ale mravenčiť. Aspoň však pokiaľ mravenčeli, vtedy vedel, že ešte stále žije. Hlavu položil na chladnú zem a oko uprel k oblohe. Búrka ktorá sa okolo nich šinula mu čosi pripomínala. Hrom a blesky. Blesky a hrom... Blesky! Kus od nich udrel do zeme blesk, pomedzi krúpy ktoré rovnako obíjali zem. Naxinovi však pred okom už vybiehali spomienky. Pláž, blesk, krab... otec. Otec! Znovu sa prebral na mieste z ktorého sa ani nepohol. Tlamu mal otvorenú a ticho pozeral pred seba. Dokáže ovládať blesky!

To že sa menilo počasie si všimol aj on, avšak oblaky na oblohe mu príliš veľa nehovorili a preto sa ani nebolo čomu čudovať, keď sa príliš neponáhľal nájsť si skrýš. Dať si dve a dve dohromady mu chvíľu trvalo, predsa len mu nedávalo zmysel, že dohromady dávajú štyri. ,,Jasné poďme," kývol hlavou k samcovi keď sa mu podarilo odlepiť oči od temných mrakov. Nevedel kam majú namierené, zas a znovu dával svoj život na platňu pred Seteka aby sa o neho postaral - teda ak chcel, no zdalo sa, že má tmavý samec v sebe omnoho viac svedomia akoby sa zdalo a Naxina by len tak umrieť nenechal. Aspoň teda zatiaľ. ,,Veď ma, som hneď za tebou," upozornil ho a mierne kývol hlavou. Korisť, ktorá sa mu ešte nepodarilo celá zožrať musela zostať na mieste, snáď pomôže niekomu ďalšiemu a nepadne len tak nazmar červom a hubám. ,,Nejaké miesto s vodou, korisťou a stromami, by mi stačilo. Nie som príliš náročný."

Naxin by sa na Seteka rozhodne pozrel s nadvihnutym obočím, ak by nemal len jedno. Takže teraz je tu už viac ostrovov ako jeden? To je mu ale novinka, ktorú sa dozvedel až teraz. Alebo mu ju už raz Setek povedal a on jednoducho zabudol, moc by sa nebolo čomu čudovať, predsa len pamäť nebola Naxinova špecialita, ako sa mohol Setek už dávno presvedčiť. ,,By som si asi aj ja mal nájsť nejaké miesto na život teraz," zamyslel sa. Jeho predstava života nebola rovnaká akú si asi predstavoval samec, on už precestoval toľko svetov, že poriadne ani nevedelz ktorý má pokladať za svoj domov - žeby to bolo práve ten, na ktorom sa nachádzal? Ktovie, Naxin rozhodne nie. ,,Nejaké miesto mi odporučíš? Zdá sa že sa tu celkom dobre vyznáš na to, že sa chystáš odísť," zase si do neho mierne pošťuchol, nemohol si pomôcť. ,,Vieš čo, keby som vedel ako som to urobil, povedal by som," zasmial sa svojim sýpavím smiechom na mierne odľahčenie atmosféry.

Setek sa pomerne pekne rozhovoril, teda minimálne na jeho pomery, čo ho Naxin až tak veľmi dobre nepoznal. Začínalo sa mu na druhú stranu ale páčiť koľkoráz za sebou musel zopakovať, že niečo nevie; pre vlka s pomerne vysokým egom ako mal Nax sa táto situácii príliš nepozdávala a preto by radšej prešiel na úplne inú tému. Bohužiaľ však nemal akú. So stratou pamäte to už raz tak je, ak zabudnete len veľmi ťažko sa vraciate na začiatočný bod - a aj keď dýchať nezabudnete, niekedy každodenné konverzácie môžu byť o niečo zložitejšie ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. ,,Ah," kývol hlavou bledý vlk a porozhliadol sa po okolí akoby očakával, že z najbližších kríkov na nich čoskoro niekto vyskočí. Alebo by nad porastom mohol zachytiť niekoho uši, ako si len tak nevedomky kráča smerom preč. Tak či onak, nikoho okrem Seteka v tejto chvíli nevidel. ,,A ty kde kempíš, keď už sa teda tak dlhý čas neúspešne snažíš dostať domov, alebo kdekoľvek to vlastne chceš ísť?

Tmavý samec akosi stále nepochopil, že Naxin je absolútne mimo, nie len z vlastného nalezenia sa na ostrovoch ale k tomu všetkému ešte aj stratou všetkých svojich spomienok, aké kedy mohol mať. Aj keď bola pravda, že sa mu pomaly ale isto začínalo niečo vynárať pred očami, v tomto momente ani nevedel či sa skutočne jedná o tie jeho alebo sú to len predstavy, ktoré si vymýšľal jeho mozog poškodený nárazom. Nebolo ani príliš jasné, ktorá z týchto dvoch možností bola strašidelnejšia - Nax si nedokázal vybrať, ktorá sa mu páči viac. ,,Netuším," mykol plecami a z tlamy si oblizol krv, ktorá sa rozhodla usídliť sa mu medzi srsťou. ,,Myslím, že ja nie som zrovna ten, ktorý má najviac informácií," pokračuje ďalej vo svojich slovách, predsa len, celkom rád rozprával. ,,No zdá sa mi, že tu zatiaľ nejako extra vlkov nie je."

Naxin nemal najmenšieho tušenia ako dlho spal, no ihneď ako sa zobudil cítil sa omnoho lepšie. Bolesť hlavy, ktorá ho doteraz mátorila takmer úplne zmizla a dokonca sa zdalo akoby si aj nohy zvykli na to byť používané. Vo vankúšikoch stále cítil jemné mravenčenie, no nejednalo sa o nič na čo by si jeden nezvykol a následne mohol prestať vnímať. Do nosa mu udrel pach krvi, ktorá však nebola vlčia, čo bolo rozhodne pozitívum. Porozhliadala sa okolo seba aby našiel svojho spoločníka - a skutočne. Neďaleko neho sa nachádzala mŕtvola Senca, do tlami sa mu ihneď nahnali sliny avšak Seteka nikde opodiaľ nevidel. Bez ďalšieho rozmýšľania sa pobral ku mäsu a okamžite sa do neho pustil, ak by povedal, že si nespomínal ako dlho už nežral, určite by sa jeho spoločník príliš nečudoval. Miesto slov teraz skôr len počul trhanie mäsa a lahodné mlaskanie Naxina.

,,Nie. Nikdy. Aspoň si teda na to nespomínam," odpovedal vlkovi jednoducho a v tejto situácii začínal mať dojem, že by pre neho bolo jednoduchšie vymenovať všetky veci, ktoré si pamätal. Nebolo ich mnoho, no zdalo sa, že čí dlhšie sa po Moise pohyboval, tým viac si spomínal. Síce len útržky, no rozhodne lepšie ako nič. Čiernota, čierna temnota je desivá, najmä keď je to v momente jediné čo popisuje váš život. ,,Už som v pohode, viac-menej," pousmial sa a jemne naklonil hlavu. Už ho až tak nebolela a teda sa mohol jednoduchšie pohybovať a aj s lepším pocitom na duši. Druhá vec však bola, že sa mu absolútne nechcelo a radšej by sa zvalil niekde pod strom kde by prespal možno aj do konca sveta. ,,Asi si ešte trochu pospím," oznámil mu, bez toho aby sa ďalej čakal na jeho názor. Bol unavený, inú možnosť nemal. Kývol Setovi naposledy hlavou a napokon sa zvalil pod jeden zo stromov aby si pospal, kým sa mu bude dať.

Bašta >
Uši skláňal dozadu, okamžite ako uvidel jazero za obzorom nedokázal sa dočkať kedy sa bude môcť napiť. Dokonca sa mu podarilo pridať aj do kroku - okamžite ako sa mu do očí dostal cieľ, razom sa išlo omnoho jednoduchšie. ,,Ah to je škoda," pokrútil hlavou. Takže napokon z rovnakého miesta neboli a tým pádom... sa nič nezmenilo. Ďalej už Naxin nerozprával, zase medzi dvomi samcami zavládlo ticho až do okamihu ako sa bledému vlkovi podarilo dostať k vode. Potom už ovzdušie zaplnilo mľaskanie a sýpanie vďaka ktorému sa Naxinovo hrdlo zase zaplnilo vodou - tentoraz však mal vodu pod vlastnou kontrolou a mohol si vybrať ako veľa si jej do tela pustí. Napokon si do vody i ponoril hlavu aby sa osviežil ešte viac. ,,Takže púšť hovoríš?"flochne smerom k Setekovi. Púšť bola v tomto momente pre neho neznámi koncept.

Dozvedel sa, že ani čierny vlk sa nenarodil na tomto mieste a tým pádom boli obaja cudzincami. Až teraz si uvedomil, že sa vlastne ani jeden z nich poriadne nepredstavil a stále boli cudzincami aj sami pre seba, nie len pre svet v ktorom sa pohybovali. ,,Som Naxin inak," povzdychol si a v rýchlosti položil ďalšiu otázku, ktorá sa dostala do vzduchu Mois Grisu. ,,A kde si býval predtým?" habkal popri tom ako sa snažil dostať dostatok vzduchu do pľúc a ďalej za pomoci srdca do všetkých svalov. ,,Yalor? Náhodou?" zacvakal ušami a pozrel smerom na vlka. Žeby aj on bol z miesta kde sa narodil spoločne so svojimi dvomi bratmi. Bolo to už dávno čo ich videl, netrávili spolu príliš veľa času, ale to nevadilo. Stále to boli súrodenci, taký vzťah sa len tak časom nezmení.
> Zlaťák

Plytká pláž >
Naxin si odfukoval a často na pár sekúnd zastavoval, aby dával svojej zadnej nohe trochu oddychu. Dvíhal ju do vzduchu a nechával len tak visieť popri tele aby si svaly odpočinuli a mohli ďalej kráčať smerom k vode, do ktorej by sa v tomto momente najradšej namočil. Vysušený krk od soli ho pálil, no nejednalo sa o nič čo by nedokázal vydržať, predsa len prežil už aj horšie veci, na ktoré sa síce nepamätal, no jazvy na tele vypovedávali, že sa nejedná o vlka, ktorý len tak sedí celý život na zadku. ,,Hah, tak veľa si toho zase nepamätám," snažil sa smiať, no hlas ktorý mu vychádzal v pľúc skôr pripomínal pískanie. ,,Si neni až tak zhovorčivý, čo?" pokukol smerom k vlkovi, ktorý sa okolo neho presúval skôr potichu - nie žeby sa jednalo o nejaké nepríjemné, hrobové ticho, no Naxin by radšej počul slová niekoho iného ako len svoje dychčanie.

Laby sa mu pomaly ale isto začali prispôsobovať chôdzi a dokonca aj tupá bolesť v už zahojenej jazve akoby začala plynúť preč. Trebalo sa len rozchodiť a všetko mohlo byť lepšie, no otázka bola, či sa mu chcelo spoliehať a na niečo neurčité. Čo iné ale mohol urobiť ako než a unášať osudom? On sám sa vyliečiť nedokázal. ,,Mois..." zacvakal ušami a pomalým krokom začal nasledovať samca smerom preč od piesku. Tráva sa mu pozdávala viac, lepšie sa mu kráčalo po tvrdej zemi, než po piesku, ktorý mu utekal pod labami. Spojenie slov, ktoré samec vyslovil sa mu zdalo povedomé, pred očami mu skákali záblesky, ktoré sa ešte poriadne nedávali dohromady. ,,Gris," vydýchol a porozhliadol sa okolo seba. Všetko mu bolo povedomé, no nevedel prečo. ,,Nie, ja nie som odtiaľto, ale už som tu bol. Za to by som dal krk."
> Bašta

Samec mu podával informácie, ktoré potreboval a tým pádom si mohol spokojne dávať dve a dve dohromady, avšak s jeho bolesťou sa mu rozmýšľať príliš nedarilo. Už to našťastie však nebolo také zlé ako doteraz a preto aj jemne pootvoril bledožlté oko. Druhé sa otvoriť nedalo, bol otázka, či sa v jeho hlave vôbec nachádzalo. Veľké zjazvené tkanivo však mohlo prezrádzať niečo úplne iné, to však nebolo ale vôbec podstatné. ,,Myslím, žeby som to asi zvládol," odpovedal vlkovi a bez nejakého veľkého čakania sa pobral na nohy. Stuhnuté svaly zaprotestovali, morská voda už dávno nebola teplá a teda plávanie v nej nie príliš príjemné. ,,Prinajhoršom si dám po ceste pauzu," jemne zakašlal. Z tlamy mu vyprskli kvapky slanej vody, ktorej sa musel pekne naglgať, keď ho vlny mleli pod sebou mleli ako handrovú bábiku. ,,Kde to som vlastne?"