Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vlk sa zdal byť jeho slovami sklamaný a netrvalo dlho kým sa počiatočná radosť skoro úplne vytratila. Naxin prestúpil z nohy na nohu - mal pocit akoby vlka sklamal aj keď ho nepoznal. Napokon ale, skutočne ho nepoznal? Obrazy podobného vlka sa mu vynárali v mysli, no nemali presné kontúry a bolo ich pomerne málo. Hlasno sa nadýchol a napokon pomaly vydýchol. ,,Spomínam si.. trochu. Na niečo," povedal potichu a žltým okom si prezeral vlka pred sebou. Klamal by ak by povedal, že mu v tomto momente na ňom nejako záležalo. To sa mohlo zlepšiť po čase. ,,Ako sa ty voláš?" Ako mám vedieť, že si nevymýšľaš? v mysli mu zaznela ďalšia otázka, ktorú ale nevyslovil nahlas. Bolo na jeho spoločníkovi vidieť, že danú situáciu berie možno až príliš vážne a v tomto momente Naxin nemal čo stratiť. A popravde sa aj celkom nudil. ,,Takže... Ty o mne niečo vieš?" urobil krok dopredu. Momentálne vkladal vlkovi do láb celý svoj život. ,,Lebo no... všetko čo sa stalo predtým ako som sa tu objavil pred pol rokom je trochu mlhavé."

Naklonil jemne hlavu na stranu a pozeral na samca. Zdal sa mu známi, no minulosť bola pre Naxina niečo čo sa okolo neho pohybovalo ako hmla a on videl len útržky, ktoré bolo veľmi ťažké identifikovať, ak ste nemali dostatočný kontext. To bol aj jeden z dôvodov prečo túto myšlienku najskôr zahnal niekde úplne na ďalšiu koľaj a vrátil by sa k nej až keby to bolo nezbitné a dávala by väčší zmysel. Zažmurkal ako mu to len oko dovoľovalo a prihliadol sa k plameňu. Bol modrý, taký ešte tiež nikdy nevidel. Alebo možno videl a len si nepamätal. ,,Zaujímavé. Ale vyzerá to dobre, nebudem klamať. Cool," urobil pár krokov dopredu avšak snažil sa zachovať dostatočnú vzdialenosť, len keby náhodou. ,,Huh, už sme sa stretli?" povedal takmer až bez záujmu. Pre neho to bol len jeden z ďalších vlkov, ktorého možno stretol hneď potom ako sa objavil na pláži. Nikto... dôležitý. ,,Moja pamäť je pomerne... zaprášená," nadvihol obočie.

Xaya si soLl svojou odpoveďou dávala na vás, No on bol dostatočne hladný na to aby mu bolo jedno akési dekórum a gentlemanstvo ohľadne vlčici. Postavil sa na laby a so zodvihnutym obocim na ňu pozrel. Chcela ísť či nechcela? Nakoniec ale išiel aj tak sám. Žlté laby sa mu dotýkali vyprahnutej zeme a prach sa mu zachytával na srsti predných láb a menil jeho farbu. Pozornému oku by však jeho žltá farba určite neušla, nebola v týchto končinách až taká častá aby nikomu neprišla minimálne zaujímavá. Naxin nemal najmenšieho tušenia kde sa to dostáva, stále išiel len za nosom, nemal inú možnosť, keď nemal žiaden cieľ. Už vôbec netušil čo to pre neho znamenalo. Pravda však bola taká, že odkedy ho vyplavilo na tomto ostrove, zdalo sa, že pre neho neznamenalo nič nič. Okom prechádzal po kamenistých stenách a ticho si vrčal popod nos. Nepáčilo sa mu tu, no musel uznať, že ak si to porovnal s Temným lesom, toto miesto vyzeralo omnoho priatelenejšie - a videl okolo seba omnoho lepšie, čo bola s jedným okom tiež pomerne výhoda. Pohľad mu nakoniec padol na vlka ležiaceho na balvane, ktorého by si tiež nebol tak ľahko všimol ak by sa nejednalo o jeho horiaci náramok. Ten bolo na druhej strane ťažké prehliadnuť. ,,Hej vlk," upozornil na seba. ,,Horíš."

Naxin jej slovám pritakal ako mu to len laba o ktorú sa opieral dovolila a odfrkol si. ,,Je to škoda a strata času," zavrčal. ,,Vieš koľko času by sme tým ale ušetrili? Keby niekto povedal dostav sa sem - vtedy a vtedy," rozohňoval sa. Naxin bol skutočne jednoduchým vlkom, nepotreboval nad vecami príliš premýšľať a rozhodne nepatril k tým, čo by patrili medzi fanúšikov akýchkoľvek hlavolamov. Pre neho bol svet jednoduchý. Miesto A, potom miesto B; popri tom sa najesť a napiť. Neskôr by možno pridal aj iné aktivity, no nad tým bolo príliš skoro premýšľať. Povzdychol si. ,,Hadov som mal už dosť. Je príliš blbé veriť, že by nám tu niekto zhodil jedlo len tak medzi laby. A najlepšie niečo čo ešte nie je zhnité?" krútil hlavou, no odpoveď veľmi dobre poznal. Jasné, že to bolo blbé, priamo až pošetilé a mierne šialené. Nakoniec sa postavil na laby a natiahol sa, v kĺboch mu nepríjemne zapraskalo akoby mal o desať rokov než skutočne mal. ,,Ideme skúsiť šťastie alebo skôr veríš tvrdej práci?"

Toto bolo snáď po prvý raz, keď niekto Naxinovi povedal ako pekne vyzerá - alebo niečo podobné. Vykoľajilo ho to, klamal by ak by povedal, že nie. Zažmurkal a následne si odkašlal. Aj keď bojoval, na tvári sa mu objavil krivý úsmev ako sa snažil kútiky úst prinúť aby sa mu nekrútili smerom nahor. ,,Musím povedať, že to znie ako celkom dobrý nápad," pritakal jej, no trvalo zopár sekúnd kým sa mu podarilo uvedomiť si jednu veľkú a zásadnú chybu, ktorá v tomto momente nemala pre neho riešenie. Ak teda nemala riešenie vlčica s dlhým menom, čo však čoskoro žltý vlk zistí. ,,A ty vieš kde tá svorka je?" pozrel na ňu úkosom a podložil si labu pod bradu. ,,Lebo ja nemám najmenšieho tušenia," pokračoval vo svojej otázke vysvetlením. Pokladať Naxina za strateného bolo v tomto prípade veľmi rozumné. A možno aj v iných prípadoch, keďže pokiaľ ste vlkovi nedali niečo priamo pred nos, akoby to v tej sekunde ihneď zabudol. Povedané informácie sa mu v hlave príliš dlho nezdržiavali. ,,A som hladný. Neexistuje tu nejaké miesto kde by sa našlo jedno zadarmo? To by bolo cool."

Naxin jemne naklonil hlavu na stranu a pritakal vlčici, aj keď s ňou úplne nesúhlasil. Nebolo to však až tak úplne podstatné a on nebol práve najkonfliktnejším vlkom. Ako sa vraví, ži a nechaj žiť. Viac menej. ,,No, chcieť by si to teoreticky mohla," uškrnul sa. Bola to pošetilosť, ale prečo nie? ,,Ale za výsledok neručím," mykol plecami a pozrel svojimi zlatými očami na vlčicu. Však čo. Ani jeden z nich nebol zodpovedný za nikoho iného ako za seba, aspoň v tomto mal Naxin úplne jasné a jeho život bol jednoduchší. Alebo tomu aspoň veril. ,,Nemám najmenšieho tušenia kto to bol," uškrnul sa na Xayu a oči mu padli znovu na miesto kde zmizla medzi skalami. Neskôr by sa tam mal ísť pozrieť aj on. ,,Ale kecala veľa, to sa jej musí nechať," pokýval hlavou. ,,Vraj je tu niekoľko svoriek, jedna blízko a jedna má meno podľa farby - Zlatá," začal vymenovávať, no zisťoval že si z jej predslovu zapamätal asi tak 4 veci a dve boli úplne nepodstatné. Nevadí. ,,Ale že Zlatá berie aj úplných neschopákov ako som ja, takže sa tam asi pôjdem kuknúť. Som naozaj vášnivý, v tom aby som neumrel hladom," smial sa.

Vlčica mu rýchlo venovala ďalšie desiatky slov vo svojich dlhých vetách, ktoré on len obyčajne počúval. Čo iné mal robiť? Hodiť sa po nej? Ale musel povedať, že prestíž s akou rozprávala sa k nej skutočne hodila, nebola ale niečo pre Naxina, aj keď kamarátstvo mohlo prekvitať snáď medzi kýmkoľvek. ,,Dobre, však sa tu uvidíme," odpovedal jej a ešte zopár sekúnd sledoval ako odchádza a mizne v skalnej diere niekde medzi kameňmi. Naxin zakmital ušami, no poriadne nič nepočul. Akoby sa vyparila. Nakoniec sa aj on otočil a vrátil sa späť ku Xayi, ktorá stále čakala, ako dúfal, na neho. ,,Huh, zaujímavé. Tak tá skutočne rada rozprávala," pokrútil hlavou so smiechom a vrátil sa na svoje predchádzajúce miesto na ktorom doteraz spokojne ležal.

Naxin žmurkal pod návalom slov, ktoré sa k nemu dostávali a čas od času dokonca otvoril tlamu, že by jej k tomu niečo povedal, n odhodlanie ho veľmi rýchlo prešlo. Bol zahltený informáciami a nakoniec ani poriadne nevedel čo si z toho odnesie. ,,Uh-um. Okay," odkašľal si napokon a nechal si minútku na to aby sa v tom poriadne zorientoval. Aj keď bola otázka či mu to aj v skutočnosti pomohlo. ,,Oh wow. Veľa mien, veľa informácií. Ale snáď som si z toho niečo zobral," zasmial sa nad jej slovami a v hlave si prehrával všetko dôležité. Päť svoriek, okay, to si zapamätá v pohode. Daén, Zlatá, nejaké divné spoločenstvo a..a? ,,A ty teda do svorky nepatríš, hej?" pýtal sa ďalej len aby nevyzeral tak tupo ako skutočne tupý bol. ,,By som ťa keď tak nerád zdržoval. Tiež som mal spoločnosť ešte," jemne kývol hlavou smerom dozadu, no nejako extra sa ešte preč neponáhľal. Mohol by o tejto milej vlčici vedieť aj niečo viac. Ak by sme chcela ísť, nedržal by ju.

Prikývol jej slovám a netrvalo dlho kým sa zase usmial. V poslednej dobe sa usmieval omnoho viac ako doteraz, aj keď bola pravda, že to bolo snáď zapríčinené práve jeho spoločnosťou, ktorá bola stále milšia a príjemnejšia. Nič proti Setekovi, samozrejme. Naxin ho stále bral ako svojho best buddyho, ale stále to bol len buddy. ,,Sa vydám potom na výpravu aby som ťa našiel a povedal ti či si sa mýlila alebo nie," smial sa ďalej. nedokázal si to predstaviť, no nezostávalo mu nič iné len dúfať, že sa jeho minulosť rovnako ako jeho myšlienky čoskoro vyjasnia. Veľmi v to veril. ,,Áno, svorky no. ešte som o nich moc nepočul, ale asi by som sa mal k nejakej uchýliť, lebo zimu asi sám neprežijem," povzdychol si. Nemal prehnané predstavy o svojich schopnostiach a veľmi dobre si uvedomoval, že sám si večeru neuloví. ,,Nevieš o nejakej čo by ma vedela prijať i ... takéhoto?"

,,Je to dosť možné a pravdepodobné," uškrnul sa. Jeho hlava dosť bolela, keď sa na pláži pred pár mesiacmi zobudil a bol aj celý premočený. čo mohlo znamenať, že ho vypľulo more a tam bolo dosť kameňov o ktoré by sa vlk mohol udrieť. Ale ako sa dostal do mora, to skutočne nevedel a ani nechcel hádať. Život mal niekedy veľmi zaujímavý zmysel pre humor. ,,Hm- verím, že máš pravdu a páči sa mi to. Takže súhlasím!" smial sa nad jej slovami. Jej myšlienkove pochody dávali zmysel a teda nemal najmenší dôvod aby jej neveril. Rozhodne dávala viac zmysel ako si dával zmysel on sám aj keď v tejto chvíli to nebolo čo povedať. Bol zmätený ako hovädo. ,,...Tak trebárs- Nevidela si niekde na ostrovoch podobných vlkov ako som ja?" zamyslel sa nahlas. Toto bola otázka ktorá mu hrala v hlave asi najviac. Mal nejakú rodinu? A ak áno, čo bolo pravdepodobné, nachádzala sa daná rodina tu?

,,AAh-" pritakal jej spokojne popri tom čo mu vysvetľovala akých vlkov pozná. Už od prvého pohľadu sa zdalo, že sa vyzná, možno to bolo práve preto že sa tu narodila. Naxin by od nej aj chcel nejaké informácie vytiahnuť no pravda bola taká, že nemal najmenšieho tušenia na čo sa má pýtať. A tak sa teda radšej nepýtal, keďže slová, ktorú mu často vypadávali z huby neboli práve najvhodnejšie. však snáď ešte stretne niekoho kto sa tu narodil a dovtedy si nejaké vhodné otázky vymyslí. A aj keby nie, tak sa nič nedeje. ,,Vieš čo, ja vlastne ani neviem," odpovedal so zamĺklim hlasom, až teraz si uvedomil, že aj tento fakt mu bol zamlčaný a raz sa ho bude musieť dožadovať. ,,si nepamätám veľmi veci z času predtým ako som sa tu objavil, takže- no. Netuším," odpovedal na otázku a ukázal na seba. ,,Na ako staro vyzerám?" zasmial sa. Dobre si uvedomoval, že nevyzeral ako úplne najkrajší vlk na ostrovoch a v tomto momente mu to bolo aj jedno.

Prikývol. Naxin sám o sebe nepatril k príliš zložitým vlkom a rovnako tak aj naznačovalo jeho meno, ktoré nebolo príliš špeciálne ničím. Samozrejme, nedokázal povedať čo bolo dôvodom prečo sa tak volá a prečo má v mene písmeno x, no snáď niekedy sa to skutočne dozvie a potom sa bude cítiť viac ako súčasť života na týchto ostrovoch. Vďaka ktorým sa doteraz a ešte stále cítil akoby tu nepatril.,,Aj mňa teší," odpovedal, no na jej slovách ho zaujalo niečo o dosť viac ako samotné spoznávanie nového vlka, čo z určitého pohľadu bolo samo o sebe dosť zaujímavé. ,,Ja som zatiaľ vlka čo sa tu narodil nestretol," zamyslel sa nahlas. Pravda bola taká, že pár vlkov už stretol, no nevedel o nich, že sa narodili tuná. Nepýtal sa. ,,Viem že sa to pýtať nemá, ale aká si stará?" Naxin nikdy nepatril k práve taktným vlkom.

Naxin napokon zastal, kmitanie chvosta mu prezradilo, že sa skutočne jedná o vlčícu, ktorá bola priateľská, aspoň teda zatiaľ. Srsť mu stále pevne ležala na tele, snáď ani nebola schopná sa naježiť. Bol pokojný, akoby sa ho snáď ani nič netýkalo. Ktovie či sa jeho povaha zmení po tom čo sa viac rozpamätá, to ale nakoniec nebolo podstatné. ,,Ahoj," pozdravil sa jej a pozrel za seba. Už bolo zistené, že im nehrozí žiadne nebezpečenstvo a tým pádom sa k nim mohla Xaya kedykoľvek pripojiť. Ak by chcela, čo sa zatiaľ nedialo. ,,Práve sme preberali aké ťažké môže byť mať dlhé mená," zasmial sa mierne sucho, no snáď to ani lepšie nevedel.,,Ja som Naxin ale. Pred časom som na ostrovy prišiel," predstavil sa nakoniec.

Naxinovi do nosa veľmi rýchlo udrel pach ďalšieho vlka, ktorý sa k nim blížil - pravda bola taká, že odkedy stratil jeho pohľad na sile, tak sa ostatné zmysly omnoho viac využívali. Bol za to ale rád, najmä teda z dôvodu že sa mohol spoľahnúť že ho nikto neprekvapí. Teda viacmenej. Jemne si odfrkol. Doteraz sa mu ledva darilo stretnúť za týždeň jedného vlka a uhovodit ho na lov, a teraz razom traja vlci takmer po sebe! Bolo to skutočne k neuvereniu a tým pádom už začínal mať aj podozrenie. Aké, to bola otázka na iné dni a možno aj iné rozpoloženie. ,,Poznáš ju?" otočil sa smerom na Xayu, ktorej meno sa dozvedel len pred pár minútami. Možno sa poznali a tým pádom by sa mohol ušetriť o starosť či sa jedná o vlka dobrého alebo opačne. Nezdalo sa ale z diaľky, že by šlo o niekoho agresívneho. Naxin nechal teda vlčícu za sebou a pobral sa k novoprichádzajúcej. Snažil sa pôsobiť ako gentleman a postaviť sa medzi nebezpečenstvo. Ak teda nejaké existovalo.

Oči mal zatvorené počas toho ako okolo neho prebiehal deň. Zo slnečného miesta sa po čase stalo miesto v tieni a napokon až miesto v tme, kde mal ale veľmi dobrý výhľad na oblohu, ktorá bola skutočne nádherná. Príchod vlčice počul, no nevšímal si ho. Z nejakého dôvodu sa vlkov a ich zámerov skutočne nebál, aj keby zdravý rozum prikladal aby bol aspoň opatrní. Miesto toho len zacvakal ušami a narovnal sa. Zostával však stále ležať na svojom mieste. ,,Ahoj," pozdravil sa jej a obzrel si ju, minimálne tak ako mu to oko a poveternostné podmienky dovoľovali. Nevidel veľa ale videl dosť. Minimálne dosť na to čo potreboval. ,,Pfuh, to je ale dlhé meno. Snáď bude stačiť len Xaya, dúfam?" spýtal sa jej nakoniec a na tvár mu naskočil mierny úsmev. Konečne a postavil na laby, no znel pri tom ako starý vlk. Klamal by ak by povedal, že bol vo svojej vrcholnej forme. ,,Ja som Naxin."