Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Hlas napokon skutočne zaznel a Naxin si mohol byť istí, že ho neprenasledoval predátor. Teda, samozrejme záležalo od uhľa pohľadu ale mladý samec svoj vlastný druh zatiaľ za nepriateľov nepokladal. Zatiaľ. Prešiel si jazykom po tlame a otočil sa smerom, z ktorého k nemu doľahol hlas. Vlk pred ním bol pomerne mohutný - avšak bolo ťažko povedať keďže väčšina jeho srsti sa Naxinovi strácala v temnote lesa. Zahrizol si do jazyka aby nepreniesol niečo nevhodné, no rada ktorú mu samec ponúkol bola bezvýznamná ako list počas jesene. ,,By mi nebolo napadlo," preniesol s povzdychom a ak by mal ešte obe oči, určite by s nimi prevrátil až k oblohe. ,,Poraď mi radšej nejakú rýchlu cestu odtiaľto teda," vyzval ho.

Naxin napínal uši ako len mohol aby zachytil akýkoľvek zvuk čo by pre neho mohol eventuálne znamenať nebezpečenstvo. Síce netušil ako veľmi by sa dokázal sám obrániť, to ale nebolo momentálne vôbec dôležité - záležalo mu len na tom aby sa cítil bezpečne. Čo sa necítil a momentálne si nedokázal pomôcť. ,,Haló?" preniesol pokojným hlasom, alebo teda tak pokojným ako sa mu len podarilo vykúzliť. Ihneď ako mu však slová vyleteli z úst, začal si nadávať. Takto zbytočne na seba upozorňovať ako obyčajný hlupák! Pravda však snáď bola úplne iná ako by si on sám rád nahováral. Ten čas, tie mesiace, ktoré počas celej zimy strávil sám ho vôbec nezanechali chladným. Práve naopak. Potreboval spoločnosť, aj keď si vravel, že je mu najlepšie samému. Mal teda skôr hrať na city toho niekoho kto bol v lese s ním? A napokon, predsa len, ak by išlo o nejaké zviera, aj tak by mu nerozumelo. ,,Nemám moc dobrý zrak, nevidím ťa," pokračoval ďalej tichým hlasom.

Tundra >
Oko, ktoré mu ešte na hlave zostalo mu v temnom lese príliš nepomáhalo a preto sa ihneď radšej spoľahol na uši. Už to bol nejaký piatok odkedy bol prinútený pohybovať sa bez zraku, už si aj celkom zvykol. Nikdy ale nebol príliš v situácii, kedy by skutočne nič nevidel a toto miesto sa mu už vôbec nepozdávalo. Zuby pevne stískal dohromady a popri tom mu srsť pozdĺž chrbtice stála na pozore akoby sa očakávalo, že na neho niečo vyskočí hneď z nasledujúceho krovia - čo mohla byť aj pravda, koniec koncov by sa tomu Naxin príliš nečudoval. Nemal príliš tušenia kam ide, ale snažil sa ísť stále za nosom, len čo mu polená pod labami dovoľovali. Dúfal, že sa rýchlo dostane niekam preč odtiaľto.

S vlkom sa rozišli pred nejakým časom a Naxin by klamal ak by povedal, že sa mu chcelo pohnúť. Zimu prežil celkom... prežil. Nemohol povedať či v dobrom alebo v zlom, ale pokiaľ dýchal a hýbal sa, nemal najmenšieho problému. Aspoň teda zatiaľ. Laby ho našťastie už tak veľmi neboleli a aj otvorené rany na zadnej nohe sa zacelili lepšie akoby bol čakal. Síce bola pravda, že mobilita, ktorú mal ako šteňa sa mu už nikdy nevráti, no to bolo v tomto momente úplne jedno. Konečne sa odhodlal a konečne našiel silu, nie len fyzickú na to aby sa vykopal zo snehu a pobral sa kdesi ďalej, kde by možno mohol zakotviť aj s nejakými inými vlkmi ako len so sebou samým. A snáď tak by sa mu žilo aj o niečo lepšie.
> Temný les cez Nížinu hojnosti

Vlk mu odpovedal priamo a bez pretvárky, Naxin to ale oceňoval a bol rád, že kvôli nemu si aspoň neberie samec vreckovku pred ústa. A aj napriek negatívne, respektíve pozitívnej odpovedi dokázal ďalej fungovať bez toho aby si to bral nejako veľmi osobne. ,,Hah, to verím. Dostať sa do úplne novej krajiny nikdy nie je najjednoduchšie, a niektorí vlci si na to zvykajú len veľmi ťažko," prikyvoval. On tento problém so zvykaním si nemal, aspoň teda si nemal na čo zvykať, keď si na nič nepamätal bolo jednoduché naučiť sa presne na to čo sa k tebe dostávalo. S inými to ale rozhodne bolo o niečom inom, najmä ak boli zvyknutý na niečo úplne iné.,,Vedel by si ale aspoň povedať miesta kde sa dá najlepšie loviť?" spýtal sa. ,,Niečo nie moc zložité kde by som dokázal loviť aj sám vo svojej kondícii. To by bolo veľmi nápomocné."

,,Tak som ťa teda vyrušil, huh," jemne nadvihol obočie, koľko mu to svaly dovolili. Avšak aj napriek tomuto fakt sa však od samca preč neponáhľal. Čo sa pokazilo, už bolo pokazené a v tomto momente bolo pre Naxina podstatnejšie čo potrebuje on sám. Potreboval mať niekoho po svojom boku, niekoho kto tento svet pozná aspoň o štipku viac ako on a dokázal by mu pomôcť prežiť, kým sa mu podarí dostať do stavu kedy bude viacmenej v poriadku. ,,Ale ak ti to urobí radosť, viem byť potichu," uškrnul sa na samca aj keď mu bolo jasné, že toto nevyrieši ani jeden problém, ktorý my Mercer mohol mať. Chcel byť sám - nechcel mať pri sebe niekoho kto bude ticho. Jednoducho nechcel mať pri sebe nikoho. Naxinovi to ale bolo jedno. ,,Naxin. Som tu nový, len nejakých pár mesiacov sa tu pohybujem. Ty si tu dlho už?"

Vlk pred ním bol milý a dokonca spomalil aby ho mohol Naxin bez väčších problémov dohnať. Síce bola pravda, že sa mu v hlbokom snehu nechodilo práve príjemne, sem tam sa našli miesta s dostatočne silnou ľadovou krustou, že sa jeho laby neprepadli pod jej vrstvu. Tentoraz si mohol povedať, že mal skutočne šťastie a vlk sa k nemu dokonca prihovoril, Naxin mal rád, ak vlci okolo neho nemlčali aj keď on sám zase až tak veľa nerozprával - všetko sa potrebovalo vybalansovať a dokonca i toto. ,,Nos, povedal by som," odpovedal a až v tomto okamihu, keď sa nachádzal s vlkom na úrovni ramena o rameno si ho mohol poriadne pozrieť. Na svojom love za loveckým partnerom, našiel vlka, ktorý na tom nebol so zrakom omnoho lepšie ako žltý vlk sám. Aspoň si ale teraz mohli povedať, že spoločne mali rovnaký počet očí ako každý iný vlk. Teda minimálne tých fungujúcich. ,,Ešte to tu poriadne nepoznám a teda poriadne neviem kde ma ten nos zanáša," pokračoval. Určite mal nejaký dôvod aj vlk vedľa neho, svoj záujem o jeho verziu prejavil pohľadom z ktorého to neznámi mohol pomerne jednoducho vyčítať.

Tajga >
Búrku sa mu podarilo prečkať bez väčších problémov, aj keď v žalúdku mu hrali už snáď všetci hudci, ktorí by mohli na svete vôbec existovať. Sám si ale nedokázal pomôcť a tak jeho prvým krokom bolo zohnať niekoho kto by mu eventuálne pomohol - musel uznať, že takýto lov bol omnoho jednoduchší ako sa mohlo zdať, minimálne ak by si to porovnal s lovom na vysokú alebo dokonca i na obyčajné zajace. Objaviť tmavého samca na bielom snehu nebolo vôbec ťažké aj s jeho poškodeným zrakom. Vybral sa smerom za vlkom a popritom si dával pozor aby urobil čo najviac hluku a tak upozornil na svoju prítomnosť. Predsa len nechcel aby sa ho niekto naplašil a tak by sa mohli aspoň vyhnúť nejakým nepríjemnostiam. ,,To je mi zima, čo?"

Prieliv >
Naxin napokon predsa len začal ľutovať, že sa vôbec začal hýbať. Na mieste kde sa nachádzal predtým by sa síce nemal o nič lepšie, no to v momentálne situácii nebolo vôbec podstatné, bol nahnevaný a na tom jedinom záležalo - gigantické snehové vločky mu udierali do tváre a on ňom čas od času musel mykať zo strany na stranu aby sa ich zbavil a nechodil po lese ako akýsi ľadový medveď s vrstvou ľadu na srsti. Síce najlogickejšie v tomto momente by pre neho bolo ak by zostal na mieste, schúlil sa niekde do klbka a zaspal až kým sa búrka nepreženie, no Naxin nikdy nepracoval až priveľmi logicky. Miesto oho teda aby si našiel miesto na spánok, kráčal ako zaťatý ďalej.
> Tundra cez ľadové pláne

S vlčicou sa napokon rozlúčili aj keď najskôr si spoločne plánovali stráviť nejaký čas - obaja však mali mierne iné predstavy ktorým smerom sa vybrať a tak sa teda rozdelili bez väčších nezhôd. Zatiaľ čo ona šla smerom, ktorým od len pred pár dňami prišiel, on sa vybral na výlet niekde kde ešte nebol. Nevidel význam v tom aby sa presúval na miesto ktoré sa mu už podarilo vidieť aj napriek chabému zraku, ktorý mu panoval na tvári. Laby mal ale po dlhom oddychu celkom v poriadku a preto mu netrvalo dlho odhodlať sa vybrať smerom do lesa kde dúfal, že sa bude vietor lámať omnoho viac ako tomu bolo na pláži kde strávil posledných pár dní.
> Tajga cez Začarovaný les

,,Pravda. Bude lepšie ak sa niekde uchýlime teda. Snáď sa nám podarí nájsť niečo čo najskôr," zafučal a pomalým, no istým krokom sa pobral smerom k lesu, ktorý nad bledým snehom svietil ako nočná obloha. Síce bol všade sneh, no tmavé drevo a ihličie akoby nestratilo svojej farby ale skôr ju beloba snehu viac vyťahovala do popredia. Tak či onak, plán, ktorý ponúkala Neith bol najistejším čo teraz mohli urobiť, či už ďalej plánovali čokoľvek, najskôr sa museli odraziť odo dna a až potom sa dalo rozmýšľať nad niečím ďalším. ,,Ako dlho si už tu?" spýtal sa jej a zdravím okom po nej prebehol pohľadom. Momentálne bol ona jediným spôsobom ako ona sám dokázal prežiť zimu a bolo lepšie ak by sa jej držal ako kliešť, veľmi dobre si to uvedomoval. ,,Počítam že asi teda neparíš k nijakej skupine."

Sledoval vlčicu a jej akési umelé vyjadrovanie. Za svoje posledné mesiace, ktoré strávil na ostrovoch sa s podobným ešte nestretol, avšak v určitom zmysle sa mu aj počúvalo lepšie. Nemusel sa až tak priveľmi strážiť, aby rozumel významu jej slov, aj keď jeho hlava bola v oblakoch. Takmer doslova. ,,Spoločnosť znie celkom dobre," prikývol na jej návrh. On sám si veľmi dobre uvedomoval, že ak by chcel prežiť, mal by sa držať ostatných vlkov. Predsa len bol takmer polovičným mrzákom a už dlho nevážil toľko ako v minulosti - ak by si to vôbec pamätal, čo nepamätal. ,,Mali by sme si niekde nájsť nejaká dočasný úkryt, kde by sme prečkali tú najhoršiu zimu," navrhol. Prečkávať zimu na studenej pláži nebol príliš dobrý nápad, aj keď obaja mali srsť, ktorá ich pomerne dobre izolovala. Kývol hlavou smerom ku stromom, kde by mali aspoň závetrie ak nič iné.

Vlčica, ktorá sa pri ňom ocitla sa zdala byť úplne mimo jeho ligy, či už to znelo akýmkoľvek spôsobom, vlci ako oni dvaja spolu často čas netrávili. Aj keď pri Naxinovi bolo ťažko povedať, keďže okrem svojho života si nespomínal ani na zvyklosti a normálnosť obyčajných vlkov. Možno sa k tomu raz znovu dostane, rozhodne nie však nie teraz a určite nie za pomoci Neith, ktorá bola rovnako stratená ako bol on. Ak nie viac, o čom by však pochyboval. ,,Nepamätám si nič čo sa stalo predtým ako som sa zobudil na pláži neďaleko odtiaľto," pohľad jediného zdravého oka presunul smerom k vodnej hladine a popri tom si povzdychol. Neklamal, aj keď si spomínal na nejaké záblesky minulosti, nedalo sa povedať žeby jednotlivé čriepky dokázal poskladať do nejakého uceleného obrazu. ,,Jediné čo si pamätám je moje meno, z nejakého dôvodu. Naxin," pootočil sa ku nej a ústa sa mu zakrivili do jemného úsmevu.

Naxin postával neďaleko vody a to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo mal problém začuť prichádzajúce kroky. Uši mal pevne nastražené dopredu s pohľad mu dopadal na vlniace sa more a najmä teda na ostrov, ktorý si spokojne existoval kdesi v diaľke. Žltý vlk si ani len v najtemnejšom sne netrúfal dúfať, žeby sa naň mohol pozrieť, minimálne nie v tom stave v akom sa momentálne nachádzal - predsa len sa musel najskôr vzchopiť a prežiť zimu, ktorú bude ešte náročná. Najmä teda z dôvodu že on sám si ulici niečo len veľmi ťažko, a keď mu v ceste stojí ešte aj sneh, nič nie je také jednoduché. Hlava sa mu ihneď otočila smerom k vlcici, ktorej hlas zaznel na piesočnatej pláži a nemal ďaleko od toho aby mu na zjazvenej tvári vyskočil úsmev. ,,Pekný večer aj tebe," oslovil ju a cvakol ušami. Nastavil sa tak aby na neznámu lepšie videl kvôli svojmu nie príliš dobrému zraku. Hlavne aby si zapamätal jej vôňu. ,,Nie som si však príliš istý či zrovna ja budem vedieť nejako pomôcť."

Začarovaný les >
Napokon sa pred ním predsa len tvorilo nebo a nad svojou hlavou mohol pozorovať hviezdy, samozrejme až potom čo mu to oblaky prevaľujúce sa po oblohe dovolili. Zas a znovu sa ocitol na pláži, ktoré ako sa zdalo ho sprevádzali celým životom a nedokázal sa im vyhnúť - alebo teda jednoducho na ostrove na ktorom sa teraz ocitol sa nachádzalo až pŕliš veľa pláži, že sa na ďalšiu narazili vždy ako ste sa otočili na päte. Tak či onak, na piesku sa mu páčilo akosi viac akoby by sa mu páčilo v lese z ktorého práve vyšiel a preto sa nejako veľmi nehneval. Teraz sa cítil omnoho lepšie a aspoň sa nemusel báť, že sa na neho zrúti nejaký z konárov výšiacich mu nad hlavou; tým stromom neveril ani ň.