Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Doubravka; Máta; Razer

Zatopená chodba mala byť našou jedinou spásou. Zabručal som. Priveľmi sa mi tento plán nepozdával. Pozrel som sa na mladú vlčicu i Doubravku. Pochyboval som, že to vlčice zvládnu. I keď museli. Ak chceli prežiť a dostať sa odtiaľto. "Pripravený," odpovedal som vzápätí Razerovi a kašľal na to. Aspoň preukážu, že sú silné a pre svorku nie sú bremenom. Pretože v opačnom prípade aspoň tie slabé kusy skapú a budeme mať o starosť menej. Ponoril som sa do vody a nasledoval podľa svetla siluety. Voda sa mi nepríjemne dostávala do očí, no musel som žmúriť, aby som aspoň niečo videl. V tento moment i keď som myslel na vlčice, nemohol som im pomôcť. Bola to skúška ich zdatnosti a vytrvalosti. Predsa len sa hovorilo, že pomáhať topiacemu sa rovná smrti pre oboch. Vzduch mi pomaly dochádzal, no dostali sme sa k miestu, kde sme sa mohli nadýchnuť. Máta a Doubravka vyzerali v poriadku, len sa potrebovali nadýchať. Napokon sme pokračovali ďalej. Všetko bolo rovnaké, až na vlnu, ktorá nás pretlačila k ďalšiemu ústeniu. Nastražil som uši, nadýchol sa a pozrel sa na Mátu a Doubravku. "V pohode?" opýtal som sa pre mňa stále vĺčaťa a potom prešiel pohľadom i na Doubravku. Bolo na čase pokračovať, našťastie nie pod vodnou hladinou.

Pomaly sme sa zbierali po tom páde na rovné labky. Pozeral som sa vôkol seba. Bola tu tma. I keď pravdou bolo, že nie tak ohromná, ako bude v tuneloch, kam sa strácala v čiernote voda. "Luminy?" vyslovil som, keď som začul Razerove slová. "Tak sa hovorí tým hubám?" dodal som, i keď išlo skôr o rečnícku otázku, keďže bolo očividné, že sa to týkalo ich. Štuchol som ňufákom do Máty. "Poď, odtrhni nejaké svetlo tiež," vyzval som ju, čím som ju nepriamo vyzval i k skúške, či náhodou tie huby nebudú po kontakte jedovaté. Prešiel som si jazykom po tesákoch a zašvihal chvostom. Napokon som sa zadíval do tunelov. Tam, kde sa strácala voda. "Mali by sme vyraziť, nechcem tu stráviť čas do ďalšej zimy," riekol som a sám urval nejakú luminu, aby som si posvietil na cestu a skontroloval partiu, či idú tiež. Na výber nemali, a tak som zamieril povedľa vody do tmy.

Čučoriedky // pardon, som si nevšimla osud jak to splynulo ;-;

Sila prúdu vytrhla Mátu z mojej papule a obaja sme sa dobrovoľne nasilu vrhli naprieč priepasťou. Srdce sa mi rozbúšilo a zreničky zúžili. Cítil som strach, ale ten čoskoro pominul. Nebál som sa smrti, ako sa očividne všetkým prehrávala v hlavách táto myšlienka. Nie. Všetko bolo tak rýchle, že som ani nemal čas nad ničím premýšľať. Čoskoro som prerazil hladinu jazera hlboko v útrobách hory. Hladina sa nad mojou hlavou uzavrela a náraz mi mierne vyrazil dych. Polovične som omdlel, ale bol som príliš odolný na to, aby som sa len tak vzdal a prestal bojovať o svoj život. Máchol som na prázdno labami, snažiac sa dostať k hladine, ale bez pomoci mi to vôbec nešlo. Napokon som uzrel siluetu vlka, ktorý mi pomohol na vzduch. Keď som sa vyškriabal na breh, kašľal som vodu zo svojich pľúc a lapal po dychu. Vzduch bol mrazivý a na mokrú srsť nie najlepší. Telo sa mi začalo automaticky od chladu triasť, aby sa zahrialo pohybom. Keď som sa dal ako tak dokopy, pohliadol som na vodného vlka. Jeho hlas som však poznal. Mágia. Odfrkol som si, vzhľadom na to, že vodou som naďalej pohŕdal. Akoby sa nič nestalo... ukrývajúc svoje obavy, som sa pozrel po okolí. "Musíme pokračovať," riekol som rázne a otriasol sa. Bolo tu chladno, stále som sa triasol, no vykročil som do pohybu, aby som preskúmal okolie a našiel nejakú tú cestu, ktorou by sme sa mohli vydať ďalej.

*cough* Č u č o r i e d k y *cough*

Stiahol som uši vzad a zavrčal. Nepáčilo sa mi toto magické šialenstvo. Sledoval som tú prekliatu sochu a prial si, aby som našiel spôsob, ako ju zničiť. Predstava, že takéto kamenné potvory sa nachádzali pod spiacimi členmi svorky, ma vytáčala. Počúval som, ako rozpráva, ale prišlo mi to všetko ako len prázdne reči. Zdržuje? napadlo mi, no hrdelne som opäť zavrčal. "Žiadam ťa, aby si sa vrátil späť do pekla," prskol som po ňom ľadovým až vražedným hlasom. Nikto sa nebude zahrávať s členmi mojej svorky a už vôbec nie ich desiť, či ohrozovať. Keď som však pochopil, že moje domnienky boli pravdivé... Sakra, preletelo mi hlavou a inštinktívne som sa vrhol k nariekajúcej Máte, aby som ju polapil za šiju na krku a udržal si ju u seba, keď nás strhol prúd vody. Nechcel som, aby to odrastené šteňa niekde odvlieklo do samoty, kde by sa psychicky zrútila. Kútikom oka som sa díval i na Razera a Doubravku, ale nemal som toľko láb. Potreboval som... potreboval som viac mágií! Ak sa z tohto dostaneme živí, potreboval som nájsť obchodníka, aby som nebol tak... nepoužiteľný. To boli moje myšlienky, keď sme padali do priepasti.

Doubravka, Máta

Stál som pred vlčicami od momentu, čo sa socha prvý raz pohla. Nechcel som, aby sa členom mojej svorky niečo stalo. Teda... primárne som asi chránil Doubravku, ale na tom nezáležalo. Vínové zraky som mal upriamené na soche, hľadajúc nejaký náznak toho, že sa opäť pohne. Ale zdalo sa, že je pokojná. Nezdalo sa nám to len nakoniec? Zamračil som sa. Sledoval som okolie a pootočil hlavu na vĺča, keď udrela klinec po hlavičke. Voda. Nastražil som uši. Mala pravdu. Nepočul som ju. Bola bystrá, len čo je pravda.
V tom som v tichu začul zvuk, ktorý bol o to viac ohlušujúci. Pomaly som sa tým smerom otočil, len aby sa moja srsť väčšmi naježila. "Zostaň za mnou," precedil som cez tesáky smerom k Doubravke. Svaly sa mi napli a spolu s Razerom sme vlčice chránili vlastnými telami. "Vedel si o tom?" zabručal som smerom k nemu, ignorujúc tu kamennú beštiu. "Niekto si s nami zahráva," dodal som a pohľadom na moment strelil do strán. Musel tu byť nejaký vlk, ktorý si s nami zahrával. Čo to bolo? Aké čary? Element zeme takéto niečo predsa nedokázal! Ilúzie? Zamračil som sa. Čo po nás chcel?

Doubravka, Máta

Pohliadol som na vĺča a zachmúril sa, i keď mi cuklo pobavene kútikom. Vyzeralo, že bude patriť k mojim obľúbenejším, no nechcel som to uponáhľať. Stále sme sa z tohto podzemia museli dostať na povrch živý a vcelku, nie po kúskoch. Nechcel som však slečny pustiť príliš blízko k priekope, lenže keď som sa sám zahľadel dolu, zatočila sa mi hlava a podlomili sa mi labky. Ľahol som si na zem a pazúre zaryl do skaly, len aby som mal stabilitu a mohol sa dole zahľadieť poriadne bez rizika zamotania láb. Nastražil som uši a hľadel dole ako taká mačka so zvesenou hlavou, zapierajúc sa do skaly, aby som ostal stabilne ležať. "Zdá sa mi, že tam dole niečo je. Žiari to. Odraz? Hm, nie," riekol som, no posledné slová som si skôr zamumlal pred seba. Mohlo sa tam dole niečo nachádzať? Voda? Dávalo to logiku pokiaľ zo sochy stekala a zamŕzala. Nemuselo to tak byť po celý rok a tak sa počas teplejších dní voda dostáva dole, kde to počas mrazivejších zamŕza. Azda i toto bol ten prípad. Bolo tam nejaké ľadové jazierko? Alebo tam boli tie lesklé mesačné kamene? Nejaký poklad? Mal som mnoho možností, no nič z toho som nevyslovil nahlas.
Zdvihol som zrak na podstavec sochy, ku ktorej som bol najbližšie. Celá bola zvláštna, neprikladal som nejakú váhu prasklinám na jej podstavci. To, čo ma však vydesilo, bol zvuk. Srsť na šiji sa mi zježila a zdvihol som sa, aby som cúvol vzad späť k vlčiciam, aby som zaujal ochranný postoj. Sám som oplatil hrdelné, výstražné vrčanie a zadíval sa priamo do "očí" sochy. Nepáčilo sa mi to tu. "Čáry," precedil som cez tesáky a obzrel sa cez rameno na Doubravku a Mátu, či sú v poriadku. Pohľadom som prešiel na Razera, ako to vníma on. Chcel som už z tadeto vypadnúť, prejsť sa tunelami a prísť na to, kto si s našimi hlavami zahráva. Ticho okolo nás sa však prehlbovalo. Počul som výrazne šum mojej krvi a tlkot srdca, či naše dychy. Niečo... niečo mi chýbalo.

Rozhliadal som sa po miestnosti, kam sme dorazili. Monumentálne sochy, na ktoré dopadalo mesačné svetlo, boli niečím zvláštnym, u čoho sa mi ježila srsť na krku. Bolo to neprirodzené a rozhodne som sa s niečím takým nestretol. Ako sa vôbec niečo také dalo vytvoriť? Išlo o normálnych vlkov, ktorí vďaka mágii skameneli? Vyhľadal som pohľadom Doubravku a spravil tých pár krokov, aby som sa k nej natlačil, nech ju mám pod kontrolou. Hlavne, keď som uvidel ten spád, do ktorého by mohla zahučať. "Dávaj si pozor. Zatiaľ mágiám nevládnem tak, aby som ťa vedel zachrániť z hlbín priepastí, či spod závalu kameňov a podobných nástrah, ktoré môžu čakať na nás tu," riekol som tichým hlasom priamo do jej ucha, kde som mal papuľu, aby to počula len ona. U toho som sa rozhliadal po skupine vlkov. Boli sme u dvoch sôch, u dvoch ciest. Museli sme sa rozdeliť. Mali sme tu nejaký slabý kus, ktorý sa chcel otočiť. Zamračil som sa. Takýchto slabých jedincov sme mali vo svorke? Neprípustné. "Poď, ideme za Razerom," riekol som po tom, ako nás belasý vlk rozdelil a zamieril smerom k plačúcej soche. Opatrne som sa zastavil čo najviac na kraji priepaste, len aby som do nej pohliadol. Ktovie, kde končila. Následne som vlka nasledoval ďalej, len aby sme preskúmali ďalšie podzemné chodby a miesta, ktoré tu na nás mohli vykuknúť. Ostal som stáť u diery a bol v pozore, aby som prípadne dokázal zachytiť to odrastené vĺča, ktoré sa k nám pridalo, keby sa chcelo naučiť lietať.

"Som rád, že už je vám lepšie," zabručal som smerom k nej a pohliadol na jedno z vĺčat, ktoré sa na moje slová osočilo. Nevychovanec. Trojica súrodencov sa vydala vpred prvá a ja sa naklonil k Doubravke, potichu jej povediac: "Myslím, že i výchova v tejto zemi je príliš mierumilovná." Napokon som sa odtiahol a dodal: "Mne by už dávno vymáchali papuľu o štrkový povrch a niekoľko dní ma štípali rezné rany." Zamračil som sa. Ak by som niekedy mal svoje vlastné vĺčatá, tie by spoznali, čo je to stredovek. Drezúra bola dôležitá, aby z mláďat vyrástli prínosní členovia pre spoločnosť. Rovnako tak i oni následne vychovajú len kvalitných potomkov a nie kdečo. Strihol som uchom a pozrel sa smerom k Razerovi. "Rozumiem. Tak smelo do toho," odpovedal som na jeho vysvetlenie a po boku Doubravky postupoval za vlkom a vĺčatami. Po očku som sa zadíval i na našu mamču, ktorá však mlčala. Preto som ju ignoroval. "Pôjdeme vzadu, nech dávame na skupinu pozor... a ja na teba," tykal som jej, keď som hovoril tichšie, že ma počula len ona. Drcol som ju ňufákom do boku a popchol, aby vošla do tunelu. Postupoval som za nimi, až sme došli do podivnej miestnosti. Rozhliadal som sa po okolí a zamračil sa. "Zdá sa, že s mágiou sa v tejto hore už niekto pohrával veľmi dávno," skonštatoval som a skúmal oblúk, pričom som pomaly otočil hlavu za zvukom zurčiacej vody. Kto tu sídlil predtým, než to tu Einar objavil? Nebolo to nebezpečné? Nežili ešte stále v podzemí? Nie. To by sme si ich všimli? Zamračil som sa a pohľadom vyhľadal Doubravku, od ktorej som sa na pár krokov vzdialil, keď som sa tu rozhliadal.

Razer, Doubravka (okrajovo zinkovci, cinder)

Prešiel som pohľadom po vĺčatách, ktoré už boli odrastené, ale bolo z nich cítiť mladosť, ktorou oplývali. Na základe posledných sledov udalostí išlo o potomkov čiernej vlčice, ktorú som pomáhal preniesť do liečiteľského kútika. Prešiel som si jazykom po tesákoch. Ako moc tu boli vlci plodní? U tejto myšlienky som pohliadol na hnedú vlčicu, ktorá sa vzdialila od tých svojich uvrešťancov. Vĺčatá pre mňa do určitého veku neboli vôbec zaujímavé. Nemusel som ich hlúpe otázky ani uslintané papule. Nakrčil som ňufák. Spomedzi všetkých mi pohľad konečne padol na niekoho, u koho sa moja tvár na moment prestala tváriť ako ľadová socha. Pravý kútik mi mierne zdvihlo. "Doubravko, ste v poriadku?" riekol som tichším hlasom a prezrel si ju, či náhodou nemá ešte teploty. "Nemali by ste sa teraz veľmi namáhať," povedal som, ale vzápätí som na to dodal: "Nuž, ak inak nedáte. Aspoň dám na vás pozor." Švihol som chvostom a mrkol po nej. Bola tu jediná, na ktorú som mohol robiť oči. O vlkov, vĺčatá, či zadané panie som záujem naozaj nemal. Otočil som sa na vlka, keď začal hovoriť. Zamračil som sa. Hľadal som majstra, ale márne. Stále som s mágiami v tomto svete nebol stotožnení a štvalo ma to. Musel som pred Doubravkou vyzerať ako hňup. Švihol som chvostom a prikývol, vydal som sa za vlkom pomaly do tunela. "Aké rozsiahle sú znalosti o tuneloch vrámci celej hory? Primárne tých, ktoré ústia v jaskyňu. Je tu mnoho vĺčat. Mohlo by to byť nebezpečné, keby sa nejaké zatúla do neznáma," riekol som smerom k Razerovi a pozrel sa u toho na mladých a Hnedku (Cinder). Bolo mi jasné, prečo je dobrá táto výprava, ale zaujímalo ma, či už nejaké podobné boli a aké rozsiahle mali informácie o tunelovej sieti jaskynných komplexov.

RAZER

Sledoval som dianie v úkryte. Hľadal som Doubravku, ktorú som uvidel v kútiku chorých. Sama ležala na zemi. Musela ju choroba tiež postihnúť. Niet divu, keď ich sama liečila. Zamračil som sa a odfrkol si. Strihol som uchom a napol svaly. Snáď jej nebude príliš zle a rozchodí to čoskoro. Teraz som za ňou nemohol ísť, no hodnú chvíľu som na ňu hľadel. Povzdychol som si. Do pohybu sa tu dalo niekoľko vlkov, ktorí sa vybrali k východu za jaskyne. Aspoň tu bude pokoj, keď všetky tie hlučné skrčky odídu. Môj pohľad sa však zastavil na bledom vlkovi, ktorý musel počas zimy splývať s horskými stráňami. Dobrá voľba svorky. Privrel som zraky a vydal sa za ním. Hľadel niekam do zrázu. Zastavil som sa opodiaľ a i moje vínové zraky padli rovnakým smerom. "Vedie to niekam?" otázal som sa bledého vlka a bolo mi jasné, že podľa výklenkov sa do útrob hory dalo vydať. Otázkou bolo... či existovala cesta naspäť. Nechcel som zahučať v hore! Mal som dosť plánov do budúcna.

//Hraničné pohorie

Pokračoval som zasneženým pohorím a užíval si pekný deň, ktorý nám pripravili bohovia. Mal som namierené priamo do úkrytu, aby som sa uistil, že sú všetci v poriadku a nikto nepodľahol tej odpornej chorobe. Možno by som tam i narazil na nejakého vlka, s ktorým by som sa mohol pustiť do reči a porozprávať sa s ním o tom všetkom? Ktovie. Zašvihal som chvostom a zamračil sa. Bola tam i Doubravka? Mala by byť. Dúfal som, že ju tam uvidím. Ani neviem, prečo mi bola tak blízka. To podivné stretnutie u oázy na nás oboch dosť zapôsobilo. Vedel som, že išlo o mágiu, ale... niečo mi hovorilo, že nie všetko z toho bolo hrané. Nie. Niečo z toho bolo skutočné a ja som cítil, že ju musím vidieť. Musel som ju chrániť a pomáhať jej. A teraz naozaj. Boli sme v jednej svorke, aspoň som sa mal na čo vyhovoriť. Ale strachoval som sa takto o iných členov? To ťažko. Zišiel som pomaly do útrob jaskynného komplexu a zastrihal ušami. Pohliadol som hneď na liečiteľský kútik, aby som pohľadom našiel Doubravku. Oh bože, že bola v poriadku?

//Most

Prešiel som si jazykom po tesákoch, keď som prechádzal cez most. Tento priechod bol otravný a nebavilo ma sa stále strachovať, či sa nezrútim do priepasti. Potriasol som hlavou. Potreboval som silu. Moc, ktorá by mi pomohla. Ovládanie vetru? Videl som, že to bude určite to, po čom moja duša prahne. Privrel som zraky a zašvihal chvostom. Postupne som kráčal na druhú stranu, až som prešiel do lesa. Nastražil som uši a uvažoval, či tu skutočne neexistuje i nejaký iný priechod, cez ktorý by som mohol prejsť. Pretože tento mi už pekne liezol na nervy a nechcel som ten most ani vidieť. Musel som sa popýtať iných vlkov, či o niečom inom nevedia. Zívol som si a prechádzal naprieč lesom, len aby som pomaly uvidel pomedzi stromy pohorie. Tam som mal namierené. Späť domov. Musel som však vystúpať pomerne vysoko. Hory boli rozsiahle, vysoké. Výstup bol v tomto ročnom období náročný, ale ja som už poznal cestičky, ktorými som sa vydal a mohol tak kráčať po hrebeni hory až na severnú časť pohoria, kde sídlila tá naša veľká svorka. Prekvapovalo ma, ako sa tu Einar tak rýchlo zabýval, ale bolo to dobré. Mohli sme si tu vystavať opäť naše impérium, i keď bolo pravdou, že bol jemnejší než normálne. Hrozné.

//úkryt alatey

//Luka

Oblizoval som si stále dookola ňufák. Bol celý od krvi, ako som sa šprtal v tom tele zajaca. Potriasol som hlavičkou a povzdychol si. Zaboril som ňufák do snehu a vyčistil si pysk, aby som nevyzeral tak strašidelne. Čo ak by som narazil na nejakú veľkú lásku moju životnú? Zaškeril som sa. To by bol prelom teda. Ale v mysli mi stále dokola vyšla na um len Doubravka. Potriasol som hlavou. Dlho som ju už nevidel. Od kedy som sa pridal do svorky vôbec. Mala plné labky práce s tými všetkými chorými a ja sa jej nechcel motať pod nohy. Zamračil som sa a zašvihal chvostom. Bol som trochu unavený z tých myšlienok a tak som radšej nad tým ani nemyslel. Nechcel som si predstavovať niečo, čo pravdepodobne nikdy nebude reálne. Musel som byť tvrdý ako skala a ísť si za svojim cieľom. Potreboval som nájsť toho obchodníka a získať onú moc, po ktorej som prahol. Potreboval som zosilnieť, získať moc a vyrovnať sa svojmu strýkovi, len aby ma konečne videl. I keď sa na mňa pozeral, niečo mi nahováralo, že ma nevidí. Bol som slabý. Musel som zosilnieť. Zamračil som sa.

//Hraničné pohorie cez les

//Nerové vodopády

Vykročil som vpred a vydal sa spod vodopádov okolo jazera, až som zamieril smerom na lúku. Planinu, ktorá sa rozliehala kam len moje oko dovidelo. Len na horizonte som mohol vidieť lesy, ktoré lemovali západné pobrežie. Zašvihal som chvostom a premýšľal, čo sa také udialo za ten čas na území svorky. Nebol som preč viac ako pol dňa, preto som veril, že som neprišiel o nič také extra. Netešilo by ma, keby som prišiel neskoro a zmeškal nejaký ten útok alebo niečo také. Odfrkol som si. To by som si len zbytočne vyčítal. Pozrel som sa na stopy v snehu, ktoré som podvedome sledoval. Išlo o zajaca, po ktorom som sa rozbehol. Musel som si uloviť niečo pod zub. Už som bol celkom hladný. Po chvíli naháňania sa mi to podarilo. Strhol som ho k zemi a začal z neho trhať kusy mäsa. Bolo to tak pôžitkárske. Keď som sa nasýtil, pokračoval som ďalej na sever tam k priechodu. Ísť zase cez ten most bbude pre mňa utrpením, ale iný priechod tu nebol. Alebo áno? Minimálne som žiaden iný nenašiel.

//Most cez les

//katakomby

Vyliezol som z tej tmy a smradu, kadiaľ som sa ťahal a otrávene si odfrkol. Pozrel som sa na svetlo sveta a padajúcu vodu, ktorú som mohol počuť už z diaľky. Privrel som zraky a nasal okolité pachy predtým, než som vôbec pokračoval. Zašvihal som chvostom a podišiel k vode, z ktorej som sa napil. Bola ľadová, ale aspoň bol ľad prerazený vďaka vodopádom. Potriasol som hlavou a premýšľal, že bolo na čase aby som sa vrátil späť do hôr. Bolo to miesto, kam som patril. Videl som zatiaľ dosť. Musel som to všetko skúmať postupne. Nemohol som to urobiť naraz. Preto som sa ešte posilnil trochou vody a napokon som sa vydal naspäť na sever. Cestu som poznal už veľmi dobre, a tak som mohol pokračovať vpred neohrozene.

//Lúka okolo jazera