Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//úkryt

Kráčali sme von z podzemia a ja som už z diaľky pocítil chlad, ktorý sa zakrádal z hôr do vnútra jaskyne. Pazúre mi klepali o skalnatý povrch a čoskoro vkročili do snehových závejov. Zastavil som sa a zdvihol hlavu k nebesiam. Vietor v horách dul o sto šesť. Pohrával sa s mojou srsťou. "Prekvapuje ma, že tá princezna ešte dýcha," riekol som a premýšľal, kedy tak vymäkkol. Keby bolo na mne, asi by som jej zakrútil krkom a nechal ju so zlámanými labami a krvácajúcou rannou, štverať sa zo zasneženého údolia späť do tepla. Pravdepodobne by sa jej to nikdy nepodarilo, ale šancu na život by dostala. Omega mi prišla ako mazanie medu okolo papule. Nespokojne som zamľaskal. Hankyn názor ma však prekvapil. Otočil som hlavu k nej. Bolo prekvapivé, že pochybovala s rozhodnutím alfy. Alebo... mala iný názor na to. Sic horší, ale stále odlišný. Vzhľadom na moju domovinu by som si nikdy nedovolil vysloviť odlišný názor, ale... ostával som mlčať. Len som mĺkvo kývol hlavou na jej slová a pozrel sa späť na zasnežené skaliská. "Svorka by jej stratu nepocítila na početnosti, pravda," dodal som, aby sa nepovedalo a vykročil som ďalej vpred. Chcel som sa dostať cez hory niekam do údolia, kde by sme mohli nájsť nejakú korisť, ktorú by sme si ulovili a dovliekli do úkrytu.
"S... Arrynom?" hádal som, vzhľadom na to, že to bol vlk, s ktorým som ju videl posledné razy. Strihol som uchom a na tvári sa mi objavil nebadaný úškrn. "Ten, ktorého skolila choroba? Tak dobre vám to, milá Hanko, očividne nevyšlo," dodal som a nebral jej argument za relevantný. Bolo by lepšie, keby nechala všetko na mne. Ja by som si s tým určite lepšie poradil ako ona. Nechcel som, aby padla nejakou chorobou, či únavou práve ona. Mali sme tu dosť chorých. Ďalší sa k nim pridávať nemusel. "Nebudem však proti ukážke tých cien, spoznám tieto hory o to lepšie," pritakal som však vzápätí a kývol hlavou. Musel som sa tu čo najskôr udomácniť, aby som bol lepší než iní. "Myslíte, že potrebujeme viacej obráncov? Do budúcna? Určite, ale teraz? Je táto zem nebezpečná? Hrozí nejaký útok?" vypytoval som sa, pretože som nerozumel tomu, prečo by sme mali vychovávať množstvo obráncov. Zatiaľ som sa nestretol s ničím nebezpečným. Okrem toho soplíku, ktorý tu koloval. Ale bola zima. Nič nečakaného. "Áno," odpovedal som stroho a jednoducho. Jedným z najlepších. Privrel som zraky a začal zostupovať dolu z hôr.

//tajga

Hanka videla svet veľmi pozitívne, akoby sa jej v živote nikdy nestalo nič zlé. Možno len prehliadala krutú realitu. Nebral som jej to však. Nech si verila čomu chcela, ale ja som poznal svet a i život. Ten vedel byť krutejší než smrť, pretože tá bola milosrdná. Strihol som uchom a prikývol. "Neprekvapuje ma to. Kto čakal, že bude toľko chorých, v tom prípade by sa stretnutie ani nekonalo. Teraz je otázne, kto ešte padne spolu s nimi. Koho nakazili," riekol som a pozrel sa smerom k nakazeným. Nie, že sa nakazí i Doubravka. To by som si vybavil s tým, kto ju oprskal. Zamračil som sa. Bol som voči nej až prehnane ochranársky, prisahám. "Súhlasím. Budete však schopná tiahnuť zver do hôr? Vyzeráte tak krehko," povedal som a premeral si ju pohľadom. Nebola nijaký anorektik, to nie. Kosti jej určite netrčali, ale taktiež nemala svalstvo... minimálne nie v porovnaní s mojim. Privrel som oči. No nevadí. Potriasol som hlavou a pokračoval za Hankou smerom von z jaskyne. "Azda na jar vytiahneme na lov i niektoré z tých vĺčat malých. Musia sa učiť životu čo najskôr to pôjde, nech sú budúcu zimu k úžitku a nie len na obtiaž," skonštatoval som, keď sme okolo jednej rodinky prechádzali. Museli dospieť. Rýchlo. Nikto ich tu živiť nebude, keď nepriložia labku k dielu. O to sa postarám.

//hory

Svojim spôsobom som ešte driemal s otvorenými očami, keď mi Hanka rozprávala jej veľkolepý plán, pre ktorý ma vzbudila. Matne som si spomínal, že o niečom podobnom rozprávala i predtým, keď ju vyzval Einar. Zívol som si a nespokojne zamľaskal. No dobre, ak som mal ísť s ňou niekam loviť, v poriadku. Zaujímalo ma však, či s nami pôjde ešte niekto, pretože ja som nikoho nepotreboval. Určite i sám by som niečo ulovil, keby na to išlo. Bol som predsa kus vlka. Ale mohol som jej dovoliť mi pomôcť, aspoň maličko. "Tak to ste šli za tým pravým, myslím, že sa môžeme vydať čo najskôr, ak sa vonku neženú čerti," povedal som a pozviechal sa na rovné laby. Oproti Hanke som pôsobil obrovsky, len čo bola pravda. Otriasol som sa a ponaťahoval si svoje stuhnuté svalstvo. "Hm, vĺčatá by sa mali loveniu učiť od mala, inak z nich nikdy nebudú výborní lovci. Maximálne tak dobrí," povedal som smerom k Hanke a pohľadom prešiel po vlkoch v brlohu. Nevedel som, kto je Máta, ale zjavne to bolo jedno z odrastených vĺčat. "Každý je dobrý na niečo iný, je potreba i tých, čo sa hrabú v burine," obhájil som automaticky Doubravku, i keď to Hanka nemyslela nijak zle. Prečo som však tak reagoval? Strihol som uchom. Pri tej vlčici som sa cítil fakt zvláštne. "Pôjdeme sa pozrieť, ako je na tom počasie von?" vyzval som Hanku a nadvihol obočie. Ostával som stáť, stále pozorujúc naše okolie. Prítomnosť piraní neďaleko ma vôbec nenadchlo. Chcel som z tadeto zmiznúť do mrazu hôr, kam tak malé vĺčatá určite nezavítajú tak skoro.

Spal som pomerne dlho. Dlhšie, než by som si prial. Soplík, ktorý na mňa liezol, sa mi podarilo úspešne vyležať a bol som pripravený opäť vybehnúť do hôr a niečo aktívne robiť. Pomaly som sa prebúdzal, no oči som nechával zatvorené. Ešte päť minút... Strihol som uchom, pretože som začul klepanie pazúrov o skalnatý povrch jaskyne. Avšak nerobil som si z toho nič. V jaskyniach bolo mnoho vlkov, preto som si len myslel, že niekto prechádza okolo. Musel som sa s členami zoznámiť. Viac, než som toho bol schopný doteraz. Ale... najskôr som sa musel poriadne prebudiť a vydať sa nájsť si niečo pod zub. Moje plány boli však zmarené, keď som začul niečí hlas, ktorý hovoril moje meno. Konfrontácia s druhými bola nevyhnutná pre túto chvíľu. Strihol som uchom a pootvoril rozospalé zraky, aby som sa pozrel na známu tvár. "Hanko," oslovil som ju a na moment oči zas zavrel. Povzdychol som si a po chvíli zdvihol hlavu a pozrel sa na vlčicu. "Želáte si niečo?" opýtal som sa jej na rovinu, vzhľadom na to, že ma zobudila. Nebola to tak úplne pravda, ale nejakého vinníka som si nájsť musel. Vyzerala, akoby niečo potrebovala. Zívol som si a potriasol hlavou. Vstávať na nohy sa mi však ešte tak skoro nechcelo. Ostával som preto ležať.

Cítil som silnú únavu, ale odmietal som si priznať, že by mi niečo mohlo byť. Potreboval som sa len prespať. Strihol som uchom a keď sme dali do poriadku nevládnu vlčicu, ktorá bola ťažšia, než sa zdalo... otočil som sa smerom k Einarovi, ktorý začal hovoriť. Sledoval som vlkov, ktorým udelil vyšší post. Museli pre svorku toho teda dosť urobiť, že to takto videl.Na moment som spočinul u toho chudáka na zemi. Zamrmlal som si niečo popod ňufák a odkašľal si. Keď som začul svoje meno, zbystril som sluch a pohľadom našiel ten Einarov. Keď som urobil krok smerom k nemu, bolo mi jasné, čo vlastne je mojou náplňou i v tejto svorke. Neváhal som, nemal som nad čím rozmýšľať a bral som to skôr ako samozrejmosť. "Mám zmysly a skúsenosti lovca," vyriekol som jednoducho a chvíľu som vyčkával, či ma teda ním venuje. Myslel som si o sebe, že som vždy patril k tým lepším. A čím horšie obdobie bolo, tým efektívnejšie som dokázal pracovať! Stratégie lovu zvery boli mojou špecialitkou.
---Až Einar vymenoval nás tým, čím sme chceli byť... odišiel som niekam do jaskyne, kde som si ľahol a zaspal. Bol som unavený a dusil ma mierny kašeľ.

Shine, Xander, Vločka, Hanka, Arryn, Doubravka

Moje vínové zraky prešli na čiernu vlčicu, ktorá sa dostala ku slovu. Zrakom som prešiel k rastline, ktorú nám ukazovala. Vcelku som nerozumel tej úchylke vyznať sa do bylín, ale predsa i takí vlci boli potreba. zakašľal som. Pokiaľ bol koreň sioby liečivý, mohol by mi pomôcť s mojim kašľom? A únavou, ale čaj na spanie sa z toho spraviť asi nedal. Odfrkol som si a kukol sa na Doubravku vedľa mňa. Mlčala, počúvala. Učila sa. Určite sa jej to zíde tak ako aj ostatným. Lenže ako sa zdalo, tak sama bola chorá a potrebovala, aby jej niekto taký koreň narval do krku. Padla veľmi rýchlo k zemi. Einar začal rozdávať rozkazy a ja som neprotestoval. Prirodzene som sa vydal k vlčici spolu s druhým vlkom. Kývol som na vlka menom Xander, čím som ho pozdravil, ale nebolo času na reči. Podoprel som vlčicu z jednej strany, zatiaľ čo on z druhej. Pomaly som sa sa s ňou vydal k miestu, kde nejaká Vločka a Hanka, vytvorili miesto, kde sme ju mohli zložiť. "Pozor," riekol som k vlčiciam a tiež im kývol hlavou. Tak nejak som spoznával tunajších členov viac a viac... Hanku som poznal, pri svojom príchode, ale Vločka bola pre mňa niekým novým. Keď sme zložili Shine, otočil som sa na hnedého vlka - Arryna, ktorý sa taktiež uľahol na pelech. Bolo tu viac chorých než sa zdalo. Zamračil som sa, toto sa mi vôbec nepáčilo. Ustúpil som bokom, keď k Shine vtrhli potomci. "Čo potrebuješ pre nich?" preniesol som smerom k DOUBRAVKE. Cítil som sa v tento moment nepouiteľne, potreboval som nejaké inštrukcie. Nechcel som len tak postávať, i keď sám som bol mierne chytený.

Odkašľal som si a pohliadol na Doubravku, ktorej slová ma skutočne nepotešili. Zamračil som sa a pozrel sa niekam inam. "Mala by si sa držať odo mňa ďalej, nechcem, aby si to v tomto prípade chytila i ty," riekol som smerom k nej a zabručal. Nemyslel som si však, že moje slová niečo zmenia na tom, že tu pri mne ostane a pomôže mi. Zastrihal som ušami a pohliadol do chodieb jaskyne. Ucítil som Einara, ktoré som i počul. Zvolával svojich členov. "Mali by sme tam ísť," riekol som a ubolene sa pozviechal na rovné laby. Bol som ako taká bábovka, keďže normálne som chorí nebýval. Kývol som hlavou a opatrne sa rozišiel do miestnosti, kde sa zišlo najviac vlkov. Nabral som posledné zvyšky svojej energie a vschopil sa. Bola to len slabosť a kašel, ktoré ma zmohli. Choroba na mňa nemala až tak silný vplyv ako na chudáka Arryna, o ktorom rozprávala Doubravka. Pokračoval som sebavedomo, s občasným zakašľaním smerom k miestu, kde stál Einar. Nebol som typ, ktorý by sa zdržiaval v tieni, či na kraji. Rád som bol v centre diania. Pohliadol som na neho, keď začal rozprávať. Bolo tu mnoho vlkov. Väčšinu som nepoznal, čo bolo... normálne. Bol som tu krátko. Strihol som uchom a pri svojom mene zdvihol hlavu a myklo mi i kútikom papule v slabom náznaku úškrnu. Nastražil som však uši, keď som započul i ďalšieho nového člena. Privrel som zraky a zakašľal. Lov. Oh áno. Niečo, čo by mi vrátilo silu! Bol som pripravený sa k loveckej partii pridať. Až nadíde tá chvíľa. Ani len zlé počasie mi nevadilo. Predsa len som nepochádzal z kraju, kde by to bolo prechádzkou ružovou záhradou no nie?

//alatey

Nemal som príliš energiu rozprávať. Preto som ostal mlčky a podopieral sa o Doubravky bok, i keď bola výrazne nižšia než ja. No i tak mi jej opora pomohla. Cesta do úkrytu mi prišla ako nekonečná. Cím dlhšie sme kráčali, tým väčšiu vyčerpanosť som cítil. Povzdychol som si a zamračil sa. Bol som... nepoužiteľný. Chlap so soplíkom. Presne tak som sa cítil. Slabý ako mucha. Keď sme konečne zišli do jaskyne a zamierili k nejakému pelechu, hodil som sa na zem a privrel oči. Mal som zrýchlený pulz a prerývane dýchal. Povzdychol som si a pohľadom prešiel na Doubravku, ktorú som bol schopný i napriek tomu vnímať. "Ďakujem," zatiahol som a odkašľal si. Cítil som akoby ma celá tá choroba objala a nechcela ma pustiť. "Tá... Ellie," začal som a zaryl pazúre do kamennej pôdy jaskyne, aby som mierne zakryl triašku, ktorá popadla moje predné labky. "Spomínala mŕtve zvieratá. Chorobu, ktorá sa pravdepodobne medzi nimi šíri," pokračoval som a spravil pauzu na ďalší záchvat kašľu. "Čo ak... je to prenosné i na vlčiu rasu," dodal som tichším hlasom a hľadel na svoje predné labky. Nechcel som nakaziť Doubravku. Nebolo by to fér.

#5

Odkašlal som si a pohliadol na zasnežené skaly, za ktorými sa nižšie v doline nachádzala skupina troch vlkov. "Mierili k cudzincovi. Ten šedý vlk má partnerku, ktorú som našiel potulovať sa okolo hraníc. Dlho sa nevideli. Čaká na neho tam, kde to všetko začalo," riekol som jej a zamračil sa. Nepredal som mu vzkaz, ale povedal som to aspoň Doubravke. "Zaujíma ma, čo s ním spravia. Ale ak je Arryn ako Hanka... Asi ho pozvú ešte i na hostinu do tepla avaru," riekol som a odfrkol si. Takéto správanie bolo na mňa príliš mäkké. Netušil som, že ho sem Einar pozval. A i keby som to zistil, veľmi by sa mi to nepáčilo. Ale čo som do toho mohol kecat keď som tu bol len deň aj s cestou. Strihol som uchom a zakašľal. "Keď si oddýchnem, bude to lepšie. Musel som nachladnut keď som obchádzal hranice s Ellie, tohp cudzinca partnerkou," povedal som a zamračil sa. Naozaj to bolo len prechladnutie? "Zvládnem to," povedal som lenže ako som vykročil, zamotala sa mi hlava. Zavrávoral som a oprel sa o ňu. Povzdychol som si. Zahanbene. Budem potrebovať pomoc. Zakašľal som a potichu šiel k avaru.

//Ukryt

#4

Odkašľal som si a pokýval hlavou. Musela ma vidieť. Ešte by som vyznel ako nejaký úchyl. "Vlastne áno, tam s cudzincom. Čo je zač?" opýtal som sa jej rovno, i keď som o ňom vedel snáď viac než ona a to som sa s ním ani nikdy nestretol. Stále som si pamätal, čo mi o ňom povedala sama Ellie. Bol však v labách iných. Aké šťastie, že som ho na území nenašiel ja sám. Pretože tak... by skončil skutočne inde. "Hm?" zamumlal som, keď som pocítil opäť ten nával slabosti, ktorý na mňa prišiel. Až sa mi hlava z toho zatočila a musel som si sadnúť na zadok. "Hej v pohode som," odpovedal som automaticky a zavrtel hlavou, aby som sa toho podivného pocitu zbavil. "Asi," dodal som mierne tichšie, keď som si opäť odkašľal. Nechcel som sa však baviť o svojej slabosti. Chcel som zistiť viac informácií o tejto svorke. "Nejdeme niekam do tepla? Einar mi nestihol ukázať podzemie a Razer sa vydal za druhým votrelcom," navrhol som. Bolo by to pre mňa lepšie. Aspoň by som bol v teple a suchu, keď teraz snežilo. Ešte by som prechladol o to viac!

#3

Cítil som slabosť, ktorá na mňa vliezla. Nepáčilo sa mi to. Prišlo mi to podobné tomu, keď ma v domovine chytila chrípka a ja sa chúlil do klbka v úkryte. Umierajúc na bolesť, teplotu a pomaly vykašľavajúc svoje pľúca. Strihol som uchom a odkašľal si. Kedy som mohol takto prechladnúť? V myšlienkach som sa ani na moment nechcel vrátiť k tomu, čo mi hovorila Ellie. Žeby sa choroba, ktorá kántrila zver, rozhodla preliezť na vlkov? Mohla preliezť aj na mňa? Ale ako? Žiadnu zver som nečuchal, ktorá mala oné príznaky. Zamračil som sa a pozrel sa na tieň, ktorý sa v mojom periférnom videní zjavil. "Doubravko?" riekol som smerom k nej a odkašľal si. "Odkiaľ sa tu berieš?" nadhodil som, akoby som ju predtým nevidel s ostatnými vlkmi dole. Mal som plno otázok, ale ona určite tiež. Posadil som sa. Bol som unavený. Slabosť prišla akoby z ničoho nič. Zamračil som sa. Čo to so mnou asi tak bolo? Musel som si ísť oddýchnuť. Chytiť druhý dych. Určite som sa len potreboval trochu prespať.

#2

//Ľadové pláne

Pokračoval som do hôr, sledujúc pach neznámeho vlka, po ktorom pátrala slečna, s ktorou som sa nedávno rozlúčil. Strihol som uchom a nasledoval ho až k hraniciam. Prešiel som ďalej na územie, až som ucítil silnejúci pach. Z výšiny skaliska som uvidel šedivého vlka so svietiacim chvostom a lampášom na krku. Presne takého, akého popisovala Ellie. V hrdle sa mi ozvalo vrčanie, no uvidel som z diaľky prichádzať trojicu vlkom. Stiahol som uši a nasal pachy. Bola to Doubravka, Hanka a neznámy. No z hlasu, ktorý ku mne dovial vietor bolo očividné, že ide o člena Alatey taktiež. Poradia si s ním, určite. Nemal som v pláne im do toho zasahovať. Žil a keď na neho narazili títo, určite k úhone nepríde. Maximálne ho zaľahnú alebo otrávia od otravnosti. Na moment som sa zahľadel na Doubravku. Bol som od nich znateľne ďalej i vyššie, preto ma pravdepodovne nevideli, ani necítili, keďže som stál proti vetru. Na moment sa mi však zrak skrížil s tým Doubravky. Privrel som oči a otočil sa. Šiel som ďalej do hôr. Nevedel som, ako sa mám v jej prítomnosti cítiť. Ktovie, či sa za mnou i nevydala... musela byť zvedavá, ako to dopadlo so mnou a Einarom. Povzdychol som si. Lenže... v tom som sa začal cítiť divne... snáď choro? Odkašľal som si. Čo to sakra na mňa liezlo? Asi ma len ofúklo na tých pláňach. Bolo predsa chladno. No nie?

Počúval som Ellie, ktorá mi rozprávala o čare týchto ostrovov. Z jej slov som však naberal len pocity, že mám viac otázok, než som mal doteraz. Tak či onak som si bol istý, že chcem sám všetko toto okúsiť na vlastnej koži, pretože inak tomu nikdy sám neuverím. Aké to všetko bolo snové. Magické a neuveriteľné. "Ďakujem za informácie a veľa šťastia na vašich cestách prajem," rozlúčil som sa a keď vlčica niekde v horách zmizla, ja sám sa vydal smerom k územiu. Šiel som po pachu, ktorý sledovala i sama Ellie a bol rozhodnutý toho votrelca nájsť. Premýšľal som, či budem prvý alebo si ho už niekto všimol. Nevedel som, koľko členov mala svorka popravde. Ani som sa na to nepýtal. Mal som mnoho otázok, na ktoré som potreboval poznať odpoveď. Ale musel som byť trpzelivý. Nič neprichádzalo hneď. A tak som zamieril na hranice, kam smeroval i pach neznámeho vlka...

//Alatey

Strihol som uchom a premýšľal nad slovami, ktoré vyslovila. Mal by som sa po jej druhovi pozrieť, pravda. Ale starať sa do záležitostí svorky, do ktorej som ledva patril, sa mi priveľmi nechcelo. Tak či onak som pokýval hlavou. Pozrieť sa po ňom rozhodne pozriem... "Popravde by som mal ďakovať ja vám, že ste ma upozornili na votrelca. Čo vôbec na našom území môže hľadať? Čuch mu neslúži?" opýtal som sa jej najprv, ale pokrútil som hlavou. Zjavne zistím, čo je to zač až ho uvidím. Nájsť ho snáď nebude tak náročné. "Hm, skôr než sa vydám späť do hôr. Povedzte mi, čo o tomto svete vlastne viete?" otázal som sa jej mierne neurčite, pretože som sám nevedel, na čo sa mám pýtať. Doubravka mi niečo naznačila, ale ani ona sama o nič viacej toho nevedela. Mal som pocit, že keď som nebol dostatočne informovaný, nestál som pre svorku za nič. Vlastne pre nikoho v tomto kraji. Zamračil som sa a pohľadom prešiel po okolí. Sneh začal padať z neba. Nie, že by ho tu bolo málo. Avšak zdalo sa, že snehové vločky sa rozhodli padať i mimo snežné oblasti. Zima konečne prichádzala aj s jej prvým snehom. Aké poetické.

Vlčica rozprávala veľa. Snažil som sa z jej slov získať čo najviac podstatných informácií, ktoré by mi k niečomu boli. Lenže z jej podivných metafor som nerozumel takmer ani jednému slovu. Privrel som oči. "Asi áno," odvetil som na jej slová a strihol uchom. Nech si myslela čo chcela, iný kraj iný mrav. Ako som si už stihol všimnúť, v týchto končinách sa schádzali vlci z celého sveta a ani nie sveta, ale rôznych svetov. Prešli sme na choré zvieratá, ktoré som i ja mohol vidieť umierať. Aj tu na pláňach sme minimálne okolo jedného prešli. Zašvihal som chvostom. Nadvihol som obočie. Prenáša? Poznala niekoho s podobnými príznakmi? "Vlčí druh s mágiou v krvi je odlišný od tých ostatných. Nerobil by som takéto závery ukvapene. Až s dôkazmi, ktoré budú relevantné k prípadu," odvetil som na jej slová. Môj zdravý rozum mi bránil hneď prepadnúť panike a myslieť na najhoršie. Prišlo mi to hlúpe. Ale až uvidím viacerých vlkov s podobnými príznakmi, tak jej uznám pravdu. Stiahol som uši k hlave. "Ak zamieril na územie svorky... jeho osud je v rukách našej alfy. Poznám ho z môjho sveta, ale zatiaľ čo tam by ho ešte na hraniciach roztrhali... nemyslím si, že ho to čaká tu. V tunajšej mierumilovnej krajine vymäkkol," riekol som a uškrnul sa. Áno, strýc bol teraz mäkkší než tam v domovine. Ale nečudoval som sa mu, keď tu vlkom v podstate nič nehrozilo až na nejaké magické záhady a príšery. "Ja sa po ňom pozrieť môžem, ale vás tam určite vziať nevezmem. Bohužiaľ, i keby ho nájdem, som len sigmou a na mne rozhodnutie o jeho osude skutočne nie je," riekol som a privrel oči. A hlavne mňa nechcel, aby som na neho narazil. V očiach sa mi zablysol plameň ohňu.