Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Počúval som ju, ako mi rozprávala o tom, ako sa vlastne s jej priateľom stratili od seba. Prikyvoval som u toho mlčky hlavou, aby som ju neprerušoval. Cítil som, že mala. nemu blízky vzťah. Taký, aký som ja k svojj rodine určite nikdy nemal. Strihol som uchom a pohliadol niekam do hmly. Na emócie sa v mojej rodine nikdy neverilo. Boli nepodstatné a tak to i ostane. I keď som stále mysel na tú situáciu s Doubravkou. Tam som určite nejaké tie city cítil. Ale nechcel som si to vedome priznať. Bola to potupa. Len čo je pravda. ”Veci na sebe,” zopakoval som po nej, ale len nad tým mávol labou. Bohvie, čo si to vlastne vymyslela. Nejaké šialenosti určite. Nie je vôbec čomu závidieť, pomyslel som si, no nič som na to nehovoril. Bol som priviazaný k jednému územiu bez možnosti väčšej voľnosti. Chcel som skúmať tento kraj a k tomuto miestu somistotne nemal takú lojalitu ako k môjmu rodnému domovu. Preto to bolo i vcelku reálne, že sa stane. Ešte predtým, než napadnú dva metre snehu, by som niečo mohol stihnúť uvidieť. “Nie sú to dve mená. Ide o rod môjho otca, ktorý som po ňom zdedil i s mojimi súrodencami,” vysvetlil som jej jednoducho. Naša matka mala z toho dôvodu úplne iný, taký, ktorý zdieľala so svojim bratom - Einarom. Zachmúril som sa. Kam sa asi podel po tej našej schôdzi? Mal niečo na pláne, ale nestihol som sa ho opýtať čo. Chcel som sa s ním viac pozhovárať, ale keď bol alfou… mal toho príliš veľa na práci. “Počas zimy by som sa tomu nečudoval. Ale ešte nie je také chladno, aby kapali z chladu. Hm. Azda sa medzi nimi šíri nejaká choroba, čo ich zabíja. Otázkou je, či sa dá preniesť i na vlčiu rasu,” riekol som mierne humorne a nadvihol obočie, že čo si o tom myslí ona. Bol som zvedavý s čím príde. Ja som sa zatiaľ nad tým veľmi nezamýšľal. Neprišlo mi to ako podstatné. Prečo by aj malo? Za svoj život som videl príliš vela smrtí.

Vlčica chápala to, že som musel ísť s ňou. Nebola tak hlúpa, ako niektorí, ktorých som tu za ten čas stretol. Pokýval som hlavou. "Pri akej príležitosti ste sa rozdelili? Pri príchode na ostrovy?" opýtal som sa jej, čím som sa snažil zistiť, ako dlhu tu vlastne žije. Mohol som mať na ňu potom množstvo otázok, ktoré by boli pre mňa aspoň trochu prospešné. Hlavne ma zaujímal obchodník a mágie, o ktorých mi niečo málo povedala Nuntis, no to nestačilo. "Teší ma Ellie. Moje meno je Rainer Arvid, zo sev-," začal som no povzdychol som si a opravil sa: "z Alatey." Strihol som uchom. Nebol som tu ešte dlho. Musel som si na tento svet zvykať. A pravdou bolo, že to nešlo až tak jednoducho, ako som si myslel. Bol som do tohto sveta hodený ako vrece zemiakov. "takto odporne hmlisto tu býva často?" vyšlo zo mňa napokon, keď mi už tá hmla začínala liezť na nervy, pretože čoraz hlbšia bola noc, o to horšie som videl. Pohodil som chvostom a po jej boku ju nasledoval na sever, kde sme začali pomaly schádzať z hôr na rozľahlé pláne.

//ľadové pláne

Ako som ju počúval, prišlo mi absúrdnejšie, že by sa na územie dostať mohol. Síce som tam cítil niekoľko cudzích pachov... to bola pravda. Ak sa tam i dostal, určite už dávno odišiel. To som si aspoň myslel. Nikto z členov by ho tam nechcel držať dlhšie, pokiaľ by sa nechcel pridať ku svorke. Pravda. "Hm, pokiaľ prijmem, že sú tieto zvesti pravdivé... azda sa na územie dostať mohol. Ja o ňom žiadne informácie nemám. Dosť možné, že už sa i z územia vyparil, či tam stále nedorazil. To sú ďalšie možnosti," riekol som a prišlo mi to ako to najlepšie vysvetlenie. Nebol som tam dlho. A taktiež bolo otázne, kedy ho tam videl zdroj prichádzať. Tak či onak ma znepokojovali jej ďalšie slová. Sliedenie v okolí hraníc. "Verím, že pochopíte, keď vás budem sprevádzať. Nie je mi príjemné, keď sa v okolí hraníc plýži tulák," riekol som a prezrel si ju. Na území mohli byť vĺčatá. Tak či onak by som ju nasledoval. I keby nesúhlasila, čiže na tom nezáležalo. Namiesto dohadovania sme sa teda mohli vydať na cestu. Kývol som hlavou a rozišiel sa pozdĺž hraníc spolu s ňou.

Privrel som zraky pred jej výhradou. Robila len to, čo sa jej povedalo? Zvláštne i keď v prípade samice aj vítané. Nadvihol som mierne obočie, keď mi opisovala ten nonsens v podobe vlka, ktorého hľadala. Vll, ktorý svietil? Hlúposť. Aj keď v prípade tejto zeme... Nemal by som sa diviť ničomu, čo znie neuveriteľne. "Vlk, ktorému svieti chvost. Myslím, že keby sa nám po území pohyboval takýto vlk, istotne by som si ho všimol. Avšak moje spomienky neobsahujú žiadne informácie ohľadom vlka, ktorého hľadáte, veru. Ak sa i na našom území vyskytoval... Dlho tam nevydržal alebo sa len úspešne skrýva v útrobách podzemia," odpovedal som na jej slová a zamračil sa. Mohol som sa na to popýtať ostatných členov, ale napokon mi na tom nezáležalo natoľko, aby som sa šiel roztrhať. "Nemyslím si, že sa stále pri nás nachádza. Azda sa vydal preč. Hľadať vás. Alebo váš vzťah nie je až tak blízky? Kvôli čomu ho hľadáte?" opýtal som sa jej. Pretože i v rámci rodijy vedeli byť vzťahy chladné či jednosmerné. Hlavne z pohľadu tej mojej som mal bohaté príbehy na rozprávanie.

Prezeral som si vlčicu. Nevyzerala byť neškodná, aspoň čo sa týkalo nejakého útoku na našu svorku silou, či mágiou. Aj keď som nemal podceňovať miestnych vlkov... bol som oslabený a tak nejaké provokovanie nebolo na mieste. Nadvihol som obočie a pozrel sa jej do očí. Niekoho hľadala. V našich radách. Nezmienila sa však o koho malo ísť, a tak som nemohol zahrabnúť vo svojej pamäti. Pri zmienke ohľadom vlčice, ktorá sa mala v našej svorke starať o vĺčatá, som len ďalej počúval. Pravdepodobne to bola pravda. Netušil som. Einar sa o mnohých členov nezmienil, preto som to nechal tak. Privrel som zraky a keď konečne prestala rozprávať, prehovoril som: "Hovoríte, že sa snažíte zistiť informácie o vlkovi, jehož meno ani popis ste nevyslovili ani jediný raz. Ako vám mám teda pomôcť?" Bolo to absurdné, ale azda jej to len nedoplo. Možno očakávala, že budem presne vedieť, o koho ide? A ako? Mal som jej snáď čítať myšlienky? Nedivil by som sa, keby i toto bolo v tejto magickej krajine možné.

Nevšímala si ma. Odfrkol som si. Rozhodol som sa nasledovať jej pohyb po výklenkoch vo výške, tak aby ma nezbadala. Strihol som uchom a hodnú chvíľu v hmle nasledoval jej pohyb, ktorým opisovala hranicu územia. Zamračil som sa. Prečo sa tadiaľto pohybovala? Čakala na niekoho? Hľadala? Nesnažila sa prejsť na územie. Bolo to zvláštne. Odfrkol som si a prestal si dávať pozor kam šľapem. Takmer až naschvál som nechal niekoľko kamienkov sa skotúľať dole zrázom, aby dopadli k nej a upútali jej pozornosť. Skôr než zdvihla hlavu, zoskočil som dole a postavil sa pred ňu do až nepríjemne blízkej pozície. Pohliadol som dole na ňu a prinútil ju tak pravdepodobne cúvnuť, aby si urobila bezpečný odstup odo mňa. Nie, že by v mojej blízkosti vlčice neboli radi, že. "Nerád narúšam vašu nočnú vychádzku, ale musím vás informovať, že sa pohybujete v tesnej blízkosti hraníc svorky už nejakú chvíľu. Máte nejaký dôvod?" komfrontoval som ju na priamo, aby sme nechodili dlho okolo horúcej kaše. Nepáčil sa mi jej stav. Nechcel som, aby sa dostala na územie nejaká chorá vlčica. Pokiaľ teda nebola členom, čo podľa všetkého skutočne nebola.

Prechádzal som sa po hraniciach územia, aby som si zmapoval jeho veľkosť. Bolo rozsiahle, ale nie tak rozsiahle ako by sa mohlo zdať. Strihol som uchom a vietor mi dovial čísi pach. Neznámy. Mohlo ísť o člena? Nemožné. Nepáchla Einarom ani pachom hôr, ktorý som cítil z Hanky a Doubravky. Prešiel som si jazykom po tesákoch a zamieril jej smerom, aby som skontroloval, či neprekročila hranice. Zastavil som sa opodiaľ a hľadel na ňu z výšky skaly. Ohrnul som ňufákom nad jej obsahom žalúdka, ktorý vychrstla na hory. Odpad. Privrel som oči a premýšľal, že toto ani náhodou nemohla byť členka svorky. Niekoho takého by Einar sám nevybral, aby sa stala členom svorky, ktorá potrebovala prežiť zimu. No nie? Aspoň som dúfal, že v tejto krajine nezmäkol a má poriadok medzi svojimi poddanými. Sledoval som ju, mlčky. Ak by som nemal tak výrazné ryšavo gaštanové farby, azda by som i pôsobil ako socha z ľadu. I napriek tomu, že príchod na ostrovy ma oslabil, môj postoj sa nezmenil. Stále som bol sebavedomí, hrdý a tak som nemohol pôsobiť ako nejaká pokrčená kôpka. Naklonil som hlavu na stranu, pokiaľ sa naše pohľady stretli a z môjho ľadového pohľadu vzišla otázka. Bola blízko hraníc, čo si mohla uvedomovať, pokiaľ mala nejakú šedú hmotu vo svojej lebke. Až príliš blízko. Nič som však nerobil, pretože ich zatiaľ neprekročila, no jej smer predtým, než zastavila, určite smeroval k nim. Vedome, či nevedome... toť bola otázka na ktorú som potreboval poznať odpoveď.

//alatey

Keď som kráčal preč od dvojice, v mojej hlave vybuchlo celé vrece informácií. Strihol som uchom a pozrel sa do hmly, kde sa mi zazdalo, že niečo vidím. Ale bola to len hrátka mojej mysle. Vydýchol som si. Privádzalo ma to späť k otázke, ktorú som nestihol vysloviť. Pokiaľ tu bol on... Mohli tu byť o ďalší, ktorí zmizli? Veď ma osud dovial sem tiež. Potreboval som viac informácií o miestnych ostrovoch. Predsa len... Nezdalo sa, že by som za ten čas narazil na niekoho, kto by o tomto mieste vedel viac. Zastrihal som ušami a premýšľal, či tu g horách niekoho nájdem. Možno by som skôr mal zostúpiť do nižších polôh. Avšak s týmito myšlienkami som pokračoval týmto nečasom po okolí hraníc, aby som zistil, či tu ešte nejaký cudzinec je alebo nie. Idealne, keby išlo o vzdelaného a informovaného. To by bolo priam úžasné. Azda moje želania boli až príliš... Ale moke bytie holo náročné.

Premeriaval som si neznámeho vlka. Moje predpoklady, že nejde o zablúdeného tuláka, sa len potvrdili. Nespokojne som zamľaskal jazykom. Na moment som ostal ticho a pohliadol mu do zelených očí. "Rainer. Rainer Arvid," predstavil som sa mu bez problemov a teatrálne mu kývol hlavou. Z hmly za mnou vystúpil napokon Razer, pretože táto situácia nebola tak úplne vhodná pre mňa. "Všetko, čo vás ťaží na srdci môžete prebrať s kolegom. Rád som vás spoznal, Vino," dodal som napokon a kývol mu hlavou. Rozišiel som sa po hranicach ďalej, premýšľajú, že by som trochu viac chcel spoznať toto okolie. Strihol som uchom a zamieril po hraniciach hlbšie do hôr, hľadajúc nejakú spásu alebo čo. Nastražil som uši a dával si bacha, aby som niekde nezleteldole zrázom, keď tu bolo o hubu počasie.

//Hraničné

Prikývol som a pohľadom prešiel na vlka, ktorého Einar oslovil. Nastražil som uši a pozrel sa jeho smerom. Privrel som zraky a kývol mu hlavou. "Teší ma, Razere," povedal som a premeral si ho pohľadom. "V poriadku. Mám dojem, že ich tu je viac. Mohol by som mu s tým pomôcť a rozdeliť sa. Nech som schopný... prispievať," riekol som na jeho slová a sledoval som Einara, ktorý sa vydal niekam k jaskyni. Strihol som uchom a pozrel sa na Razera. Ja sám som sa vydal za neznámym, ktorý predtým vyl. Či už ma Razer sledoval alebo sa vydal k druhých narušiteľom... chcel som si užiť pocit, ktorý som už nejakú chvíľu necítil. Tak či onak som došiel sám k pruhovanému vlkovi, ktorý stál na hraniciach. Podobne ako ja predtým. Vyzeral však inak. Bol dobre živený. Jeho pach bol silnejší... nakrčil som ňufák. Určite nešlo o nejakého tuláka. "Kto si a čo ťa privádza do týchto hôr? Zablúdil si?" prenesol som k nemu, keď som vyšiel z hmly, ktorá vďaka zlému počasiu zahaĺovala okolie. Moja tvár bola chladná, postoj pevný, rozhodný... vínové zraky som mal na ňom uprené ako taký predátor.

Z jeho slov mi bolo jasné, že sa tu budem musieť usídliť na nejaký čas. Ale návrat späť domov nezavrhoval. Bol som pripravený nejaký ten spôsob návratu nájsť. Možno i on sám na tom pracoval. So svorkou sa predsa len dalo preskúmať viacej kútov krajiny. Múdre. Privrel som vínové zraky. "Doubravka mi spomínala svorku v horách a vzhľadom na problematiku odchodu z tejto zemi, mi to prišlo ako najvhodnejšie miesto pre moje... korene. Musím však priznať, že moju zvedavosť povzbudzila zmienka tvojho mena, ale prišiel by som sem tak či onak," priznal som a mykol ramenami. Strihol som uchom a pozrel sa na miesto, odkiaľ vietor dovial vytie. "Máš tu rušno takto stále? Len pred chvíľou som počul i jakot ďalších vlkov z inej strany hraníc," povedal som a narážal na Deimosa s Noelle. Každopádne, teraz tu bol niekto ďalší. "Nechcem ťa zdržovať od tvojich povinností strýčku, ale ak by sa našlo miesto pre jedného vlka na zimu, bol by som rád. Nechce sa mi trepať niekam do údolí a lesov. A myslím si, že viac lovcov na zimu bude len výhodou," povedal som a pozrel sa mu do očí. Nemal som rád chodenie okolo kaše. Bol som dosť priamy vlk, keď išlo o určité situácie.

Pozrel som sa na Hanku s Doubravkou, ktoré sa vydali po svojej ceste. "Dámy," kývol som im na rozlúčenie a plne sa venoval hodnotejšej spoločnosti, než boli oni dve. Predsa len o hlbších debatách sa s ich druhom zhovárať nedalo. "Kasen, pane," riekol som smerom k nemu a švihol chvostom. Priveľmi som sa nechcel o svojej rodine baviť. I napriek nášmu pevnému putu, som mal svoje vlastné vízie a snažil som sa venovať skôr svojej vlastnej kariére, než aby som sa každý večer chodil vypytovať, ako sa vlastne majú. "Do môjho zmiznutia sa mala dobre. Tak ako sa len na severe dá. Bude to už nejaký čas, čo som sa i ja dostal sem. Netuším, ako je na tom teraz. Nikto z nich," mykol som ramenami. Nie, že by ma to netrápilo, ale načo by som si robil starosti o niečom, čo som nemohol zmeniť. Podľa všetkého sa odtiaľto nedalo len tak vrátiť. "Čiže... skončil si tu," skonštatoval som, aby som začal trochu iný smer rozprávania. O mne sa mi veľmi rozprávať nechcelo. Skôr ma zaujímalo, čo sa to vlastne stalo s ním. "A predpokladám, že cestu domov si nenašiel," pokračoval som a pozorne si ho prezeral, i keď som nepredpokladal, že by som mu v tvári čokoľvek vyčítal. "Kvôli čomu si tu založil svorku, Ala... Alatey? Hm," dodal som a nadvihol obočie. Mal som ďalšie otázky. Mnoho. Chcel som si však byť istý tým, že cestu domov nenašiel a nie, že sa ani vrátiť nechcel. Privrel som svoje vínové zraky.

Bolo až prekvapivé, ako veľmi sa Hanka špárala v tom našom stretnutí. Doubravka vyzerala, že by o tom rada rozprávala, no snažila sa udržať aspoň ako takú diskrétnosť. Povzdychol som si. Vlčice. "Verím, že si máte čo povedať," riekol som a v duchu len dodal, že Hanka bude aspoň závidieť svojej priateľke to, čo mohla okúsiť v mojej prítomnosti. Ktorá by snáď nechcela? Zima bude ešte dlhá a krutá. Možno sa nejaká príležitosť naskytne, skôr či neskôr. Musel som uznať, že Hanka nebola na zahodenie tiež, ako som si ju prezeral, mohol som ucítiť pach nového vlka, ktorý sa k nám pridal. "Verím, že si máme i my dvaja čo povedať, Hanko," riekol som smerom k nej a venoval jej šarmantný úsmev, ktorý vzápätí hneď ochladol. Zdvihol som zrak a upriamil ho k nemu. Slová, ktorý vlk povedal, mi v hlave zarezenovali. Už zo skorších slov Doubravky som poberal akési podozrenie, ale v tomto bode nebolo pochýb. Privrel som oči. V duchu som bol prekvapený, akoby som snáď stretol ducha, no navonok som si zachovával svoju typickú chladnú, neutrálnu pózu. Nespokojne som zamľaskal, keď som si ho prezrel pohľadom. "Rainer Arvid, syn Jainy Fiske. Hory svojim mrazom nelákajú len teba, drahý strýko," riekol som smerom k Einarovi a privrel vínové zraky. Nebol práve tým, koho som očakával na takomto mieste, ale aspoň mi mohlo byť už jasné, kam sa podela časť mojej rodiny.

Potmehúcky som sa zadíval na Doubravku, keď načala to, aby som si pamätal i iné spomienky, než je teplo z toho, čo sa udialo v púšti. Hanka musela byť v ten moment mierne zmätená, no snáď bolo jasné, že sme boli slušní minimálne, o tom žiadna iná! No pravdou bolo, že Doubravka vo mne rozdúchala tlejúce uhlie a snáď i vytvorila iskru, ktorá zrodí plameň. No to všetko bol beh na dlhú trať, no už teraz som vedel priznať, že bola niekým pre mňa dôležitým. Z miestneho osadenstva. Pri Hankyných slovách som však nadvihol obočie. "Nehoda na severe?" opýtal som sa jej a pozrel sa i na Doubravku, či o niečom tuší. Bol som zaujatý tým, čo sa tu takého mohlo stať a prečo bolo mnoho vlkov zranených. Či už zo svorky alebo cudzích. "Mágia? Ktovie. Osud? Ale na ten neverím. Mal som však šťastie, že sa naše cesty pretli a mohli sme sa zoznámiť. Som rád, že som spoznal niekoho, kto ma zasvätil do sveta, kam som sa to dostal," riekol som a u toho hľadel na Doubravku. Napokon som sa pozrel na Hanku. O mágií možno toho vedela viac, než jej priateľka. Predsa len vyzerala, že je tu dlhšie. Mohla mi o ostrovoch povedať určite oveľa viac. A práve takéto informácie by sa mi v tento moment skutočne zišli. Viac než nejaká svorka.

Strihol som uchom, keď sa rozhovorila Hanka. Bola vrúcnej povahy ako Doubravka. Nebolo divu, že pochádzali z rovnakých končín. Krajín hojnosti. Musel som sa nad tým pousmiať. "Nepredbiehal by som na tvojom mieste. Pri nezáujme tejto svorky, si nie som istý, či tu skutočne budem chcieť ostať," priznal som. Bolo pravdou, že sme sem s Doubravkou prišli už pred nejakým časom. Hlavne sme tu neboli sami, no nemal som ten pocit, že by sa niekomu inému venovali. Nebyť Hanky, asi by sme tu sedeli až by sme zapadli snehom. "S Doubravkou sme na seba narazili v púšti, pri oázy. Prvá a posledný raz, čo som navštívil tamtie končiny, prisahám. Môj kožuch je skutočne stavaný skôr výhradne do podnebia, aké vládne vašim horám," riekol som smerom k vlčiciam a uškrnul sa. Samozrejme, to stále nepotvrdzovalo to, že by som tu ostal! "nemyslíš, že alfa nebude rád, že sa mu po území poneviera cudzí vlk, ktorý mu zviera vetčvičky na oheň?" opýtal som sa jej trochu neveriacky. Bolo to úsmevné. Ale mne by sa to vôbec nepáčilo. Strihol som uchom a pozrel sa na Doubravku, čo si i ona o tomto nápade myslí. Bol som však s dvomi členkami svorky, azda predsa len by moje ponevieranie sa u chápal pozitívne. Minimálne by ma nevykopol len tak. I keď ktovie. a by som to tak urobil. U nás doma by sa nikto nepýtal.