Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Les pri moste

Cesta cez most nebola vôbec jednoduchá. Cítil som sa byť tak slabý a neschopný. Vietor, ktorý narážal do mostu, ho rozhojdával. Drevené brvná boli šmykľavé a ja mal čo robiť, aby som sa z neho nezrútil do priepasti a neskončil na ostrých skaliskách v hladnom mori, ktoré lačne objímali rozbíjajúce sa vlny. Poklusom som sa dostával smerom k lesu, kde keď som vkročil na pevnú pôdu pod nohami, ďakoval som všetkým svätým, aj tým, v ktorých som neveril. Potriasol som hlavou a rozišiel sa do lesu, ktorý nepôsobil na mňa o nič lepšie. Pokračoval som ďalej, strihal ušami a sledoval svoje okolie. Atmosféra tohto lesa mala pôsobiť desivo, ale ja som už videl všeličo. Nič nebolo drsnejšie a nebezpečnejšie než miesto, kde som žil. Nejaký les ma vydesiť nedokázal. Zamieril som skôr k miestu, kde sa les trhal a zamieril k niečomu, čo som jakživ nevidel. Zamračil som sa a premýšľal, čo to je za čárymáry. Vkročil som na piesočnú pôdu, do ktorej sa moje labky hravo ponorili. Bol horúci. Zavrčal som. Aké odporné.

//Oáza cez púšť

//irisin raj cez hory luku

Niekoľko ráz som sa obzrel cez rameno, aby som sa uistil, či ma ten tvor neprenasleduje. Nemal som náladu na to, aby som narazil na nejakého z jeho kamarátov. Pridal som do kroku a svižne sa dostal k horám, kde som nasledoval vychodenú horskú cestičku, ktorá ma viedla cez hrebeň pohoria niekam na sever. Chcel som viac preskúmať tento kraj bez nejakého prívesku, ktorý by mi len zavadzal a bránil v tom, aby som normálne pokračoval v ceste, či sa mal s kým vôbec na úrovni rozprávať. Slabosť bola smiešna. Voľba tých, ktorí si mysleli, že mocní to získali len svojim pôvodom. Hlúposť. Pokračoval som až na koniec pohoria a pokračoval ďalej a ďalej cez pláň, ktorú som už poznal. Vedel som, kde je ten ovocný les aj les, kam som šiel aby som našiel toho majstra. Teda, ja som ho nehľadal, on našiel mňa. Potriasol som hlavou a pokračoval k ďalšiemu lesu, ktorý ma dostane hádam ďaleko preďaleko od toho blázna, ktorý ma chcel len okradnúť. Vošiel som do lesa a pokračoval vpred, až som sa dostal k mostu, ktorý sa prapodivne ťahal ponad priepasť. Bolo bezpečné po ňom vôbec ísť? Jediná vec, čo ma hriala u srdca bola tá, že ma asi cezeň nebude nasledovať henten a tak som vykročil vpred.

//Duny cez Most, Temný les

Prítomnosť vlka mi nebola prirodzená. Správal sa horšie, než kdejaké vĺča alebo i tupá zver. Bol úplne mimo, neznalý základov živej bytosti. Všímal som si na ňom, ako lačne na mňa hľadí a kopíruje všetko, čo robím. Nebol som hlúpy. Necítil som sa príjemne. Nemohlo to byť prirodzené. Hral na mňa nejakú hru, len som nevedel akú. Zamračil som sa a prešiel si jazykom po tesákoch. Snažil sa ma tu zdržať? Kým prídu jeho kumpáni? Ktovie. "Hm, takže nedávno," zopakoval som a sledoval ho ďalej. Neveril som mu ani ňufák medzi ušami a čo to jeho podivné sfarbenie? A ucho? Nepôsobil na mňa nijak sympaticky. Prešiel som si jazykom po tesákoch a keď navrhol, aby sme sa vydali za nejakým pachom... stiahol som uši mierne vzad. Vedel som, že mu ide o to dostať ma do nejakej pasce! "Dobre, bež napred, napijem sa a pôjdem. Aký máš pocit z tejto krajiny?" riekol som a nechal ho, aby kráčal tam, kam ma chcel zaviesť a u toho rozprával. Ja som sa medzi časom otočil a odišiel opačným smerom. K horám, tam kam nechcel, tam, kde rýchlejšie zmiznem.

//Les pri moste cez hory luku

Cítil som, ako môj nepokoj v mojom vnútri narastá. Toto individuum naozaj nebol niekto, koho by som si prial znova stretnúť. Ani svoje meno nevedel. Moje pocity naberali smeru nejakého zamestnanca ústavu. Držal som si však chladnú hlavu. Musel som ho brať s rezervou, ale čo ak na mňa hral len veľmi dobré divadlo? To som nemohol vedieť. Vedel ma totiž určite oblafnúť a zaviesť niekam do lesa alebo hôr, kde by ma prepadli jeho kamaráti. Nie, to som im istotne nechcel dovoliť. Musel som ostať ostražitý a nepúšťať si ho príliš k telu. No čo ak odídem? Pôjde za mnou? Zabručal som. Bolo to náročné. "Budem ťa volať..." začal som a prezrel si ho. Mal ohnuté ucho a výrazný fľak na ksichte. "Budem ti hovoriť Fľak," dodal som rozhodne a pokýval hlavou. Bolo to trefné pomenovanie jeho výzoru. "Predpokladám, že nie si odtiaľto?" pokračoval som, no nečakal som ani príliš na odpoveď. "Chcel by som preskúmať, kde vlastne sme," dodal som a premýšľal, že by som sa po tejto pevnine prešiel a zistil, kde sme sa to vlastne ocitli. A možno bol miestny. Veľmi mi na tom nezáležalo, len som sa chcel prejsť po tejto krajine a trošku ju preskúmať. To som ešte nevedel, že ide o ostrovy...

Cítil som, ako mi chlpy na šiji inštinktívne stávajú dupkom. Vlkove správanie nebolo prirodzené a to moje podvedomie znepokojovalo. Netušil som, čo môžem od neho očakávať. Nevedel som, či mi niečo nehrozí, len čo sa mu otočím chrbtom. Zdalo sa, že bol na mňa až prehnane naviazaný. Mohol mať niečo za lubom alebo patril k lunatikom, ktorými som tak pohŕdal. Sťažka som si povzdychol. "Máš nejaké meno?" opýtal som sa ho na priamo, aby som vedel, ako ho mám oslovovať. Nie, že by na tom záležalo, ale potreboval som zistiť, čo je zač. Mohol som jednoducho odísť, ale k čomu by to bolo? Ak by sa za mnou zase rozbehol. Nemohol som ho podceňovať. Táto krajina dýchala mágiou a pokiaľ by som ho podcenil, mohol ma niečím očarovať. Zamračil som sa. Takéto chvaty neboli pre mňa vôbec príjemnou predstavou. Premýšľal som, či má zmysel na neho väčšmi prehovárať. Nezdal sa, že by bol schopný rozvíjať konverzáciu. Pravdou však bolo, že som sa o to nepokúšal ani ja. Chcel som si len overiť, či mi nič nehrozí, keby som sa od neho vzdialil a či by ma... neprenasledoval. Postačil by som si však i s tým, keby zistím, čo vlastne po mne chce a o čo mu ide. Zachmúril som sa.

Oáza pokoja, akou sa toto miesto zdalo byť, bola náhle zbúraná ako taký domček z kariet. Podivné individuum, v ktorého prítomnosti som sa ocitol, vo mne vzbudzoval nepríjemné pocity. Mal som chuť sa postaviť a odísť, nezaoberať sa týmto slabým žobrákom. Obával som sa však toho, že rovnakých vlkov bude v tejto zemi mnoho. Stále som netušil, kam som sa to dostal. Čo ak tu boli všetci zaostalí? Strihol som uchom a sledoval ako sa hrá na ponorku. Nebolo mi naďalej príjemne vo vode. Čo ak mu niečo ujde? Znechutene som nakrčil ňufák a postavil sa. Vyliezol som z vody a otriasol sa, aby som sa zbavil prebytočnej ťarchy kožuchu. "Čo si zač?" riekol som si skôr pre seba. Nestaral som sa o môj momentálny slovník, vzhľadom na nízku inteligenciu, ako som sa domnieval, tohto vlka. Určite nerozozná druh reči, ktorou k nemu budem prehovárať. Sledoval som ho, premýšľajúc, či sa v tej vode utopí alebo nie. A či ma nechá na pokoji alebo bude za mnou stále doliezať.

//Irisin ráj

Už z úpätia hornatiny mohli moje vínové zraky pohliadnuť na hladinu rozsiahle jazera, ktoré sa uložilo na dno údolia. Vybral som sa z hôr k nemu, lačniac po sladkej vode, ktorá by uhasila pálčivú bolesť v mojom hrdle. Otravne svrbiaca soľ v kožuchu bola pre mňa v tento moment mojim najmenším problémom. Prešiel som až k brehu jazera, kde som sa nezastavoval a vošiel rovno do vody. Ponoril som sa tak, že som si ľahol na dno jazera. Nad hladinou mi trčala len hlava. Nechával som letmý prúd vody, aby obmývala moje telo. Potreboval som sa zbaviť všetkej soli, ktorá sa skrývala v záhyboch môjho kožuchu. Rovno som sa i z vody napil, čím som utíšil kvílenie smädu. Ochladil som sa i v tomto počasí a nechal unavené svaly príjemne oddychovať. Toto jazero bolo ako náplasť na moju boľavú dušu. Vydýchol som si a pomaly dýchal, len aby som šetril energiu a nechal telo sa pomaly no isto regenerovať. Z mojej harmónie a pokoja ma však vytrhli podivné zvuky, akoby sa u jazera napájalo stádo hlúpych sŕn. Otočil som za zvukom jedno ucho, no držal som sa zubami nechtami svojej oázy pokoja, ktorej som sa nehodlala ešte tak skoro vzdať. I keď osud mal pre mňa iné plány so spoločnosťou, ktorú som skutočne neočakával...

//Ovocný lesík cez Južné hory

Cesta naprieč pohorím bola náročná, ale nešlo o nič horšie, než boli tuhé zimy na severe. Mohol som byť rád za prostredie, v ktorom som sa ocitol. Bolesť pominie a miesto nej vznikne nová sila, ktorá ma zocelí. Budem silnejší a rýchlejší. Cítil som to. Starec mi dal toho viac, než si myslel. Pochopil som mnohému a začal nad niečím premýšľať inak. Prešiel som si jazykom po tesákoch a sledoval menšiu zátoku, ku ktorej som pomaly zostupoval z hôr. Zastrihal som ušami a pohľad upriamil na more. Bol teplý deň, ktorý rozhodne nebol dobrý pre moju hustú srsť. Potreboval som sneh a chlad. Povzdychol som si. Kam ma to len čerti zaviali? Vínovými zrakmi som hypnotizoval odraz akejsi krajiny za menšími hornatinami predo mnou. Nevidel som však za ne poriadne a tak som musel prejsť najskôr cez pláž, aby som sa dostal cez hory k onomu miestu. Soľ v kožuchu ma neustále omíňala. Potreboval som sa okúpať a napiť v nejakej normálnej vode, no všade naokolo bolo len more. Povzdychol som si, sťažka. Kde som to bol?

//Nemé údolie

//Svätyňa cez Džungľu

Cítil som, ako mi horí celé telo vrátane pľúc a srdce nestíha pumpovať moju krv, aby som bol schopný kráčať ďalej. Starec ma unavil tak, ako sa to nikdy nikomu nepodarilo. Zaťal som tesáky a snažil sa klásť labu za labou, len aby som sa dostal z tohto príšerne zarasteného lesu, ktorý mi určite nerobil dobre na moje zdravie. Príliš vlhko... príliš veľa hmyzu a príliš veľké dusno. Les sa postupne menil a aj keď som neveril, že to dokážem, dokázal som sa dostať do miest, ktoré boli pomerne prijateľné. Zvalil som sa pod najbližší strom, na ktorom viseli plody jabĺk. Nezamýšľal som sa nad tým, ako som sa ocitol v tak rozmanitom sade, pretože som takmer okamžite upadol do hlbokého spánku. Bol som skutočne vyčerpaný na smrť. Zaspal som na niekoľko hodín po tom, čo som ruiny opustil. Ani keď som sa začal preberať, som sa necítil o nič lepšie. Znavene som si zívol a pohliadol na les, kde som sa nachádzal. Bolo na čase pobrať sa ďalej a zistiť, kam som sa to vlastne dostal. Pozviechal som sa na stále boľavé laby a ležérnym tempom sa vydal viac na juh.

//Irisin ráj cez Južné hory

//Mlžná džungle

Použijem 30 mincí = 240 %
Sila 5 %/75 % ........................ + 60 = 65
Vytrvalosť 2 %/60 % ................ + 40 = 42
Rýchlosť 2 %/80 % .................... + 50 = 52
Obratnosť 1 %/40 % .................. + 20 = 21
Schopnosť lovu 5 %/95 % ............ + 70 = 75

Ruiny vyžarovali podivnú auru, ktorá vo mne vyvolávala zmiešané pocity. Cítil som mravčenie vo svojich končatinách a srsť na šiji mi mierne stávala dupkom. Z ničoho nič, sa vedľa mňa zjavila silueta. Prudko som sa otočil, no v doráňanom tele som pocítil krupnutie. Zasyčal som a pohliadol zo skrčenej pozície na vlka. Skryl som tesáky a privrel oči. Niečo z jeho aury ma nútilo voči nemu pociťovať rešpekt. "Kto ste," zasypel som, pretože moje hrdlo bolo z tej morskej vody stiahnuté. Vlk neodpovedal, len si ma prezeral. Zamračil som sa. Nepáčilo sa mi to ticho, ktoré ťažilo celú miestnosť. Vlk následne len kývol hlavou a vydal sa niekam ďalej. Otočil som sa za ním a mlčky ho nasledoval. Niečo ma k nemu priťahovalo.
Stiahol som uši k hlave, keď sa okolo nás vytváral ring. Čo to bolo za temné čary?! "Žiadam vysvetlenie," povedal som hlasom s tónom priameho rozkazu, ako som bol zvyknutý. Avšak vlkovi to bolo jedno. Uskočil som, keď sa po mne ohnal výpadom. Mali sme sa biť? Bojovať? Prečo by bojoval s cudzincom? Privrel som oči. Fajn. Mal čo chcel mať. Napol som svaly a dal sa do práce. Po tej plavbe v mori som sa cítil unavene, ale bol som naučený siahnuť na dno svojich síl. Sledoval som pohyby vlka a kopíroval jeho stratégiu. Bol som naučený prežiť v nehostinných podmienkach, a tak ma nemohol rozhodiť ani tento neškodný boj. Teda, dúfal som, že je neškodný. Vlk nevyzeral, že by mi chcel ublížiť. Po nejakom čase, ako som na neho robil výpady a vyhýbal sa jeho útokom, som pochopil, že ma nechce poraziť. Chce mi pomôcť v tréningu. Áno, presne tak. Trénoval ma. Skúšal meniť svoju stratégiu a sledoval, či sa prispôsobím. Flexibilne som ho nasledoval a pokračovali sme v tomto nádhernom tanci. Našli sme súhru, bol som v tomto skúsený. Svaly ma však po chvíli začali bolieť a i moja kondička utrpela pri príchode na tento ostrov. Na moment som sa zastavil, aby som sa rozdýchal. Využil toho a zvalil ma k zemi. Bojoval som s jeho zovretím, aby som sa vyškriabal späť na rovné labky. Jeho sila bola príliš silná, nemohol som proti nemu tlačiť. Musel som začať myslieť. Na moment som sa prestal hýbať, nebojoval som. To ho muselo mierne vyviesť z miery, pretože keď som sa potom prudko pohol, povolil a ja sa dostal z jeho zovretia. Vyskočil som na labky a ešte chvíľu sa s ním doťahoval, než mi podložil labku a ja o ňu zakopol. Zahučal som do kúta ringu ako malé, sopľavé vĺča. Naučil som sa svoju lekciu. Príliš som si veril a takto som dopadol. Odfrkol som si.
Ako som sa pomaly zbieral na labky, prostredie okolo mňa sa menilo. Už to nebol ring uprostred ruin. Nachádzal som sa niekde v lese. Zvráštil som čelo. Toto miesto a schopnosti jeho strážcu boli zvláštne. Pozrel som sa, či ho nikde neuvidím, ale vlk zmizol. Vyhodil ma zo svojho raja? Alebo som upadol do bezvedomia a toto bol len sen? Povzdychol som si, keď v tom mi do ňufáku vbehol pach zajaca. Nastražil som uši. Bol som hladný. Žalúdok mi začali zvierať kŕče. Bohvie, koľko dní ma ťahalo more týmto smerom. Prikrčil som sa a pomaly sa zakrádal k miestu, kam pachová stopa ušiaka viedla. Bol som skvelým lovcom, o čom som chcel presvedčiť i Majstra, ak sa díval. Aj keby nie, bol som hladný a potreboval som si zaobstarať potravu, ktorú som mal takmer na dosah labky. Stiahol som uši vzad. Bol som pripravený vyštartovať, no vyčkával som na vhodnú príležitosť, aby som sa za ušiakom rozbehol. Ak by som vyštartoval príliš skoro, ušiel by mi a ak neskoro... pravdepodobne by mi ušiel tiež. Mohol ma obehnúť a ja som nepatril k najobratnejším vlkom pod slnkom. Ako som sa zakrádal húštim, čoskoro som uvidel pár dlhých uší. Na tvári som mal vážny výraz. Lov som bral vážne. Bola to moja vášeň a práca. Hneď, ako som bol pripravený, na moment som zastavil ako lietadlo pred odletom a následne sa rozbehol. Zajac takmer chytil mikro infarkt, keď som sa na neho rozbehol. Chvíľu sme sa pmedzi stromy naháňali, až som ho napokon zdrapil za šiju a hodil k zemi. Zahryzol som sa mu do tepny a ako som mu prehryzol i hrtan, čoskoro sa začal dusiť vlastnou krvou. Spokojne som začal žrať, lenže Majster ma nenechal odpočívať. Zajac i les zmizol.
Postavil som sa na rovné laby a oblizol si z papule krv. Mala trpkú a železitú pachuť. Silný vietor zadul a mne rozvíril hustú srsť na krku. Ocitol som sa v horách. Pohliadol som na siluetu vlka, ktorý kráčal horskou cestičkou vyššie k vrcholu. Privrel som oči a vydal sa za ním. Svaly ma už pálili dosť i bez toho, aby som lozil do hôr. Bol som však zvyknutý. Vedel som ako mám kráčať po horskom povrchu. Nemenilo to však nič na tom, že som cítil bolesť, ktorá mi pulzovala takmer do celého tela. Povzdychol som si a na moment sa zastavil. Prestávky však neboli dovolené. Ihneď ma napadlo niekoľko otravných vtákov, ktoré sa nachádzali v pohorí. Zavrčal som a cvakal po nimi tesákmi, ako na mňa robili nálety. Následne som pokračoval vyššie a vyššie, až som sa dostal na ďalšie horské rázcestie. Nasledoval som stopy Majstra, ale cesta nebola vôbec jednoduchá. Nešlo len o náročný horský povrch, strmé stúpanie, ba či otravné vtáky... z vrcholu padali skaliská, ktoré niekoľko ráz zasiahli i moju tvár a telo. Darmo som sa im snažil vyhýbať. Niektorým som sa vyhol, no ďalších päť ma zasiahlo. Zabručal som. Bolo to viac než otravné. Odporné. Pokračoval som ďalej a premýšľal, čo som to vlastne prežíval. Prečo som nasledoval nejakého vlka v týchto podivných situáciách? Niečo ma k niemu ťahalo. Bola to aura jeho osobnosti. Cítil som voči nemu rešpekt a dôveru. Nedalo sa to opísať. Uhol som sa ďalšiemu kameňu, ktorý padal zhora. Bolo to namáhavejšie, čím vyššie som bol. Fučal tu i vietor a pôda pod labkami sa mi uvoľnovala. Na jednom mieste som sa zošuchol o pár metrov nižšie. Svaly a pľúca ma pálili. Bol som na pokraji síl, no i tak som pridal do kroku a pokračoval hore, až som celý ubolený dobehol majstra a mohol sa pozrieť na pohorie z vtáčej perspektívy. Za tú námahu ten výhľad skutočne stál.
Kecol som na zadok, keď sme sa opäť ocitli v džungli. Znamenalo to, že je koniec? Stačilo mojej skúšobnej cesty? Nie. Majster nebol pri mne, práve naopak. Bol niekde v diaľke a ja som sa mal zjavne k nemu dostať. Zdalo sa to ako jednoduchá vec, ale nebola. Hneď ako som sa postavil a prešiel niekoľko metrov, oľutoval som vôbec tú myšlienku, ktorá ma predtým napadla. Vyhýbať sa lianam, koreňom a podivnému terénu džungle bola pre niekoho ako ja veľmi náročné. Zamračil som sa. Bol som lovec, nie nejaký gymnasta, ktorý sa vedel otáčať na mieste. I moja výška a mohutnosť, či chlpatosť mi nepomáhala k tomu, aby som bez problémov prešiel týmto terénom. Trvalo mi, kým som vôbec prešiel prvých desať metrov. Musel som sa zohnúť, aby som podliezol spadnuté kmene stromov, ktoré boli zarastené všetkým možným. Plazil som sa v rozmočenej pôde a blato sa na mňa lepilo spolu s iným bordelom, ktorý sa na zemi nachádzal. Na ksicht sa mi prilepili ďalšie pavučiny a pavúky len vydesene utekali do všetkých strán. Hneď ako som tieto kmene podliezol, narovnal som sa a otriasol sa. Snažil som sa zbaviť všetkého bordelu, ktorý sa na mňa nalepil. Už som mal toho po krk, ale v tomto bode som to nemohol vzdať, a tak som pokračoval. Moja hrdosť by sa s tým nezmierila, keby som teraz odišiel so stiahnutým chvostom. Majster ma skúšal a ja chcel uspieť v jeho skúške. Preto som pokračoval a prepletal sa pomedzi úzko rastúce mladé stromčeky. Musel som sa predrať i cez popadané liany, do ktorých som sa ľahko zamotal. Ďalšiu polhodinu som sa z nich snažil vymotať... bolo to unavné a moje boky ma boleli. Na takéto pohyby neboli stavané. Napokon som dorazil k padnutému stromu, na ktorý som vyskočil a ako po lávke ním prešiel až k Majstrovi. Teda skoro. Ešte som sa musel predrať cez posledné bludisko húštiny, kde sa na mňa nalepili ďalšie pavučiny. Napokon som to však úspešne zvládol a celý ubolený u neho zastavil so sklonenou hlavou.
Lenže jeho skúšok nebolo koniec. Čím dlhšie som však pod jeho tréningom bol, tým väčší rešpekt a úctu som k nemu cítil. Vyčkával som na jeho ďalší pokyn, ktorý prišiel veľmi rýchlo. Rozhodol sa, že budeme bežať naprieč lesom. Mal som ho poraziť? Po tom všetkom, čo som zvládol doteraz? Celé telo ma bolelo, no moje odhodlanie bolo väčšie, než psychická bolesť. Prikývol som, že som pripravený rovnako mlčky ako on na mňa hľadel. Následne som sa rozbehol spolu s ním a bežal naprieč lesom. Vyhýbal som sa stromom i krovinám, ktoré sa v ňom nachádzali. Bolo to pre mňa náročné. Bol som veľký a mohutný. Takéto kľučky neboli stavané pre postavy akou som bol ja. I tak som sa snažil Majstra aspoň dobehnúť. Priblížiť sa k nemu. Nemohol som nad ním vyhrať alebo mohol? Ako by som ho vedel dohnať? Podrazom? Nie. Potreboval som vyhrať čestne, ale Majster bol rýchly, ladný a mal dobrú výdrž. Neprestával som však bežať a pozbieral som posledné zvyšky síl, aby som ho dobehol. Spomalil, aby som ho dohnal? Možno. Neriešil som to a sústredil sa na to, aby som nevpálil hlavou do prvého stromu, ktorý sa naskytne predo mnou. Beh trval celú večnosť. Cítil som nehorázne pálenie v hrudníku, ťažko sa mi dýchalo a celé telo ma bolelo, hlavne laby. Avšak cieľ bol na dosah labky. Ku koncu som zavrávoral a skoro spadol na zem, no vyrovnal som to, ustál som to a dobehol do cieľa. Ako druhý, samozrejme. Pochopil som však, že nebolo dôležité, aby som vyhral. I tak to bolo nemožné. Išlo o moju výdrž, silu ducha, ktorý ma nútil stále napredovať vpred. Uznanlivo som sklonil hlavu pred Majstrom. Naučil ma viac, než len fyzickej kondícií.
Opäť sme sa objavili v ruinách. Pohliadol som na neho a ešte raz sa mu úctivo uklonil. "Ďakujem vám drahý pane za tvrdú lekciu, ktorú ste mi uštedrili. Som vám zaviazaný," riekol som smerom k nemu. Prikývol a následne sa rozišiel preč. Pochopil som, že bol koniec a nemal som ho nasledovať. Prerývane som dýchal. Svaly ma boleli, laby sa mi triasli... bol som vyčerpaný. Potreboval som vodu a odpočinok. Otočil som sa teda a vydal sa preč z ruin. Premýšľal som nad tým, čo som tu zažil. Mnohému som sa priučil, zosilnel som, ale hlavne... v mojej hlave sa vynorilo množstvo nových otázok. Kde som sa to sakra ocitol? A s touto otázkou som vykročil von zo Svätyne. Späť do džungle.

//Ovocný lesík cez Mlžná džungľa

Schváleno

Výplaty sú súhrn za celú dobu, preto u niekoho tie čísla xD

Solari: 22 kšm
Freki: 40 kšm + za povýšenie 15 kšm a 2% do sily
Sar: 12 kšm
Arrow: 13 kšm
Tebeth: 15 kšm a 1% + za povýšenie 10 kšm a 1% - % do vytrvalosti
CIthrian: 5 kšm + za povýšenie 10 kšm a 1 % vytrvalost + zapísať funkciu priezkumníka
Enzou: 5 kšm
Zinek: 10 kšm
Niyari: 13 kšm a 1% do vytrvalosti + za povýšenie 10 kšm a 1 % do vytrvalosti

//mrazivé objatie ďalekého severu...

Položil som svoju labu na breh pobrežia, kde ma vyplavilo more. Soľ sa mi zarezávala do morku kostí a zmáčaný kožuch ma ťažil. Odfrkol som si a ležérne pohliadol svojimi zrakmi na zarastený porast, rozliehajúci sa predo mnou. Vykročil som. Na tejto bohom zabudnutej pláži som nemal čo robiť. Vošiel som do džungle a vlhkosť ťažila moje pľúca. Ťažko sa mi tu dýchalo a kožuch ma vďaka morskej soli svrbel o sto šesť. Preliezal som popod liany, ktoré padali z okolitých stromov a znechhutene rozrážal pavučiny, ktoré sa mi lepili na už i tak špinavý a mokrý kožuch. Strihol som uchom a moje vínové zraky sa zabodli na veľkom hadovi, obopínajúcom jednu z vetiev. Spomienky na chlad a nehostinnosť severu sa v tomto momente zdali ako nádherná prechádzka rúžovou záhradou, ku ktorej som sa chcel navrátiť. Prostredie, v ktorom som sa ocitol bolo otravné a odporné. Švihol som som chvostom a pokračoval v ceste, aby som sa odtiaľto dostal čo najskôr. Lenže následne som uvidel niečo, čo upútalo moju pozornosť. Dokonca som ignoroval i obrovského pavúka, ktorý mi prebehol po labe a zmizol niekde v útrobách neďalekého porastu. Ruiny, ku ktorým som sa dostavil, ma zaujali, a tak som vykročil vpred, aby som ich... navštívil.

//Svätyňa